Otvorený list kolegovi advokátovi

JUDr.Na­mir Alyas­ry, PhD., ad­vo­kát, Nit­ra

                                 OT­VO­RENÝ LIST KO­LE­GO­VI AD­VOKÁTO­VI

Mi­lý ko­le­ga,

pí­šem Ti ten­to ot­vo­re­ný list, pre­to­že Ti chcem v dob­rom vy­svet­liť, že to, čo si uro­bil pred ka­me­ra­mi  v stre­du po tom, ako súd vzal do väz­by 2 Tvo­jich klien­tov  - po­li­caj­tov NA­KA, ne­bo­lo pod­ľa môj­ho ná­zo­ru správ­ne a mal by si to ve­dieť.

Pre ob­haj­cu je tak­mer vždy smut­né, keď súd vy­ho­vie pro­ku­rá­to­ro­vi a zo­be­rie mu klien­ta do väz­by, ale tak to v tres­tnom prá­ve nie­ke­dy bý­va. Je to iné, ako keď si do­siaľ ob­ha­jo­val vý­luč­ne ka­júc­ni­kov. Tam v zá­sa­de niet čo po­ka­ziť a ide nao­zaj o ten ob­chod­nop­ráv­ny roz­mer, v kto­rom si bez­po­chy­by dob­rý.

Po­viem na ro­vi­nu. Je­den z tých po­li­caj­tov, kto­ré­ho neob­ha­ju­ješ Ty,  je môj pria­teľ a te­da vô­bec som sa ne­te­šil, keď ho sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie do väz­by zob­ral. Má však pri se­be skú­se­nú ob­haj­ky­ňu a ve­rím, že sa to vy­svet­lí. To, čo si však po vy­hlá­se­ní roz­hod­nu­tia pred­vie­dol ty, naj­mä čo si uvie­dol na ad­re­su sud­cu, kto­rý o väz­be roz­ho­dol, to už v po­riad­ku ne­bo­lo. Ke­by som sa mal vy­jad­ro­vať pre mé­diá tak­to uráž­li­vo po kaž­dom roz­hod­nu­tí sú­du s kto­rým ne­súh­la­sím, mo­hol by som dis­cip­li­nár­ny­mi roz­hod­nu­tia­mi zrej­me aj ta­pe­to­vať. My ad­vo­ká­ti však pred mé­dia­mi nep­re­zen­tu­je­me len se­ba a svo­je ná­zo­ry, ale aj ce­lý ad­vo­kát­sky stav. Ten stav, v kto­rom sú aj tres­tnia­ci, kto­rých prá­cu si na Fa­ce­boo­ko­vom pro­fi­le ad­vo­ká­tov v mi­nu­los­ti zos­mieš­ňo­val a uvá­dzal si, že pre „psy­cho­hy­gie­nu“ rad­šej na úko­ny napr. do „Očis­tca“ ani ne­cho­díš, aby si nás tam ne­mu­sel po­čú­vať. Za to te­ba v stre­du po­čú­val ce­lý ná­rod. Pre­to pro­sím váž slo­vá.

Mi­lý ko­le­ga, ex post mô­žeš svo­je slo­vá za­oba­ľo­vať ako chceš. Ne­zá­le­ží na far­be poz­lát­ka, cuk­rík os­ta­ne hor­kým. Fak­tom je, že si to pres­tre­lil, keď si uvie­dol, že od­ôvod­ne­nie vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia je ako v pla­tob­nom roz­ka­ze, te­da žiad­ne. To nie je OK. Od­ôvod­ne­nie je naj­váž­nej­šia a naj­zlo­ži­tej­šia časť súd­ne­ho roz­hod­nu­tia. Vý­rok nie je tak zlo­ži­tý: be­riem do väz­by pod­ľa a,b,c, ale­bo pre­púš­ťam zo za­dr­ža­nia, prí­pad­ne väz­bu nah­rá­dzam. Av­šak prá­ve v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia mu­sí súd zva­žo­vať všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du, vy­rov­nať sa s ar­gu­men­tmi sub­jek­tov, resp. strán. Ide o vý­sle­dok ro­zu­mo­vo naj­zlo­ži­tej­šej čin­nos­ti sud­cu.

Ak si te­da uvie­dol, že od­ôvod­ne­nie vä­zob­né­ho roz­hod­nu­tia je ta­ké, ako v pla­tob­nom roz­ka­ze, te­da žiad­ne, je to riad­ne pres­tre­le­nie a ab­so­lút­na de­ho­nes­tá­cia prá­ce sud­cu. Kľud­ne si to mys­li, ale pro­sím ne­ho­vor to do ka­mier. Dá sa to to­tiž po­ve­dať aj ku­lan­tnej­šie, napr.: nes­to­tož­ňu­jem sa s od­ôvod­ne­ním, po­va­žu­jem ho za ne­dos­ta­toč­né a pod. Tu sa neh­rám so slo­víč­ka­mi. Ty si reál­ne to­ho sud­cu ura­zil. On sa ne­mô­že brá­niť v me­diál­nom pries­to­re a ja tým­to lis­tom neb­rá­nim je­ho, ale náš ad­vo­kát­sky stav.

Vi­del si niek­de, že by nie­ko­ho z nás tres­tnia­kov nie­ke­dy tak­to pe­jo­ra­tív­ne ozna­čo­va­li súd­ne roz­hod­nu­tia? Mys­líš, že si je­di­ný, ko­mu sa sta­lo to, že je­ho ar­gu­men­ty os­ta­li sú­dom ne­vy­po­ču­té? Veď ako od­bor­ník mu­síš ve­dieť, že k pot­re­be kva­lit­né­ho od­ôvod­ne­nia bo­la vy­pro­fi­lo­va­ná ce­lá ju­di­ka­tú­ra vnút­roš­tát­nych sú­dov, ale aj ESĽP. Ale mi­lý ko­le­ga, ono sa to nie­ke­dy sta­ne. Nás­led­ne však tre­ba bo­jo­vať pred sú­dom, a nie pred ka­me­rou. Vieš si pred­sta­viť, že by po vy­hlá­se­ní roz­sud­ku pred ka­me­ry pred­stú­pil sud­ca a vy­jad­ril by sa, že to­ho člo­ve­ka mu­sel od­sú­diť na NE­PO trest, le­bo mal za ob­haj­cu hlu­pá­ka? A ver to­mu, že sud­co­via si to aj nie­ke­dy my­slia. A mi­lý ko­le­ga, v sta­vov­ských pred­pi­soch oh­ľa­dom zdr­žan­li­vos­ti má­me so sud­ca­mi veľ­mi po­dob­né nor­my.

 Ne­mo­hol som si nev­šim­núť ani Tvo­je ďal­šie neš­ťas­tné vy­jad­re­nie na ad­re­su sud­cu mi­lý ko­le­ga. Iš­lo  o to, že si sa mu sna­žil da­čo vy­svet­liť, ale keď­že Ti ne­vy­ho­vel, vy­hod­no­til si to tak, že „sig­nál na dru­hú stra­nu sto­la nep­re­šiel“.

Mi­lý ko­le­ga, ani to­to ne­mož­no ozna­čiť za vy­be­ra­né vy­jad­re­nie ad­vo­ká­ta na ad­re­su sud­cu. Tu si bol v po­jed­ná­va­cej mies­tnos­ti a na dru­hej stra­ne sto­la ne­bol ka­moš s jo­gu­ro­vým ke­lím­kom spo­je­ný špa­gá­tom, do kto­ré­ho si na svo­jej stra­ne hu­čal, ale sig­nál na je­ho stra­nu nep­re­šiel. To bol sud­ca, kto­rý roz­ho­du­je aj „Tk“ agen­du,  mož­no me­no­va­ný aj pa­ni pre­zi­den­tkou, kto­rej si nie­ke­dy ra­dil. Opäť Ti mu­sím uviesť, že aj to­to sa v tres­te nie­ke­dy stá­va, že súd si Ťa vy­po­ču­je, ale nes­to­tož­ní sa s Te­bou, bez oh­ľa­du na to, že si o svo­jej prav­de pres­ved­če­ný.  Vieš, ta­ké­to vy­jad­re­nia sa Ti nie­ke­dy mô­žu vy­pom­stiť. Ne­mys­lím tým, že by Ti niek­to dal fé­ro­vé za­ucho. Mys­lím tým, že sa za ta­ké­to vy­jad­re­nia pred sud­ca­mi mô­žeš stať šes­tnás­tou pri­ťa­žu­jú­cou okol­nos­ťou. A ver, že ho­ci by to tak byť ne­ma­lo, nie­ke­dy je pre klien­ta pri­ťa­žu­jú­cou okol­nos­ťou aj ob­haj­ca. 

Ten­to  list Ti, mi­lý ko­le­ga, pí­šem pre­to, aby ľu­dia ne­po­va­žo­va­li za správ­ne a le­gi­tím­ne, ak ad­vo­kát urá­ža sud­cu ale­bo je­ho roz­hod­nu­tie. Aby to od nás ani ne­žia­da­li, pre­to­že my to neu­ro­bí­me. Sluš­nosť a vec­nosť má byť pra­vid­lom, nie vý­nim­kou.  Mô­že­me sa vy­jad­riť, či s roz­hod­nu­tím súh­la­sí­me, ale­bo nie, ako sme si na ve­rej­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní dô­kaz­nú si­tuáciu vy­lo­ži­li, av­šak ne­bu­de­me svo­ji­mi vý­rok­mi sud­cov a tým aj ce­lú jus­tí­ciu urá­žať. Ten­to list má te­da tvo­riť akú­si ge­ne­rál­nu pre­ven­ciu pred tým, čo Ti do mé­dií uš­lo.

Ja viem, ja ne­mám ta­ký me­diál­ny vý­tlak ako ty. O mne pa­ni Mo­ni­ka ne­pí­še ako o vý­bor­nom práv­ni­ko­vi s vy­so­kým kre­di­tom. Vždy som sa však sna­žil ro­biť prá­vo vec­ne a sluš­ne. Te­raz je ale asi ta­ká do­ba, že za prav­du da­jú mé­dia to­mu, kto kri­čí viac. Ja však ve­rím, že tá­to do­ba po­mi­nie a nas­ta­ne do­ba vec­nos­ti.

Tvoj ko­le­ga z men­šie­ho kraj­ské­ho mes­ta.

Neč­len akej­koľ­vek sve­to­vej práv­nic­kej me­ga fir­my.

Diskusia