Justičné omyly v USA ako varovanie pre Slovenskú republiku
V rámci monitoringu literatúry by som chcel v stručnosti poukázať na zaujímavý a podnetný článok, ktorý bol publikovaný v časopise National Geographic č. 3/2021 (česká verzia) s názvom „182 z tých, ktorí skončili v cele smrti, boli nevinní“ s podtitulom „Prinášame príbehy o tom, ako sa spravodlivosť zmýlila“.
Tento článok zaujme najmä štatistickými údajmi, z ktorých vyplýva, že preverovanie činnosti polície, prokurátorov a pridelených obhajcov, ako aj testovanie DNA pomohlo od roku 1972 zachrániť pred trestom smrti 182 ľudí a do decembra roku 2020 viedlo k oslobodeniu cez 2700 obžalovaných, proti ktorým bola podaná obžaloba po roku 1989.
Väčšina prípadov, v ktorých bola najskôr právoplatne vyslovená vina a následne (niekedy aj po dlhých rokoch väzenia) došlo k zbaveniu obvinenia, bola založená na hrubých chybách, ktoré viedli k mylnému odsúdeniu. Išlo o prípady, v ktorých policajti predložili vynútené alebo inak falološné priznanie. Prokurátori tiež niekedy zamlčali dôkaz, ktorý by viedol k oslobodeniu obžalovaného. Niekedy sa objavuje aj mylná identifikácia očitého svedka. Najčastejšie však ide o krivú prísahu svedka obžaloby.
Dva z troch prípadov, v ktorých napokon došlo k zbaveniu obvinenia, hoci predtým bola vyslovená vina obžalovaného, vychádzali z nesprávneho postupu úradných osôb. Z celkového počtu napokon oslobodených trestných vecí až 62% ! prípadov bolo založených na krivej prísahe, či falošnom obvinení, 29% na nesprávnom forenznom dôkaze a dokonca až v 13% ! prípadov išlo o falošné priznanie (často vynútené políciou). V tomto smere štatistika v článku uvádza aj to, že USA majú najväčší počet uväznených osôb na svete a sú jednou z trinástich krajín, v ktorej sa v každom z posledných piatich rokov vykonávali tresty smrti (napriek tejto represii majú USA naďalej neuveriteľne vysokú kriminalitu, t. j. represia zjavne nezaberá na elimináciu kriminality v tejto krajine).
Článok prináša aj viacero neuveriteľných príbehov, v ktorých došlo k mylnému odsúdeniu a v ktorých nevinní odsúdení trávli dlhé roky vo väzení (napríklad 27 rokov, 13 rokov a podobne) a to prípadne aj v celách smrti.
Napríklad prípad Garyho Drinkarda, ktorý bol obvinený z vraždy obchodníka. Jeho nevlastná sestra a jej partner uzavreli s políciou dohodu, z ktorej vyplynulo, že Drinkard je do vraždy zapletený. Nevlastná sestra obžalovaného a jej partner boli vtedy obvinení z trestného činu lúpeže, ktorá s vraždou nesúvisela. Súhlasili s tým, že polícia zastaví ich obvinenie, pokiaľ budú svedčiť, že im Drinkard povedal, že tú osobu zavraždil (išlo teda o svedectvo dvoch osôb, ktorí vraždu nevideli, ale ktorým sa mal k vražde priznať obžalovaný). Prokurátor postavil celý prípad na týchto svedectvách (ktoré označil za kľúčové) a neustále zdôrazňoval domnelé priznanie obžalovaného pred nimi. Drinkard bol uznaný za vinného a bol mu uložený trest smrti. V cele smrti strávil šesť rokov. Až po rokoch boli predložené dôkazy o tom, že v čase vraždy mal obžalovaný vážne zranenie chrtbta a užíval silné lieky a bolo vylúčené, že by mohol vraždu spáchať. Najvyšším súdom bol následne oslobodený.
Ďalší prípad poukazuje na trestnú vec Damona Thibodeauxa, ktorý bol odsúdený za vraždu a znásilnenie svojej štrnásťročnej netere. Priznal sa po intenzívnom výsluchu na polícii spojenom s nedostatkom spánku. Výpoveď následne síce odvolal, ale bol napokon odsúdený na trest smrti. V cele smrti strávil desať rokov, pričom oslobodený bol až po znovuotvorení prípadu, keď jeho nevinu potvrdila analýza DNA z miesta činu a súdom bolo rozhodnuté, že jeho pôvodné priznanie bol vynútené a nepravdivé.
Článok v časopise uvádza aj ďalšie trestné veci, kde boli odsúdené nevinné osoby na podklade nedostatočnej práce polície a prokurátora (napríklad zanedbanie analýzy niektorých dôkazov, či ich úplné ignorovanie, pretože svedčili v prospech obžalovaného), respektíve, kde boli odsúdenia založené na krivých svedectvách obžaloby a niekedy aj na nich nadväzujúcich falošných priznaniach, ktorým polícia a prokuratúra veľmi vďačne uverila, nakoľko mala ľahko uzatvorený prípad a hlad verejnosti po objasnení často závažných trestných činov (spravidla išlo o vraždy) bol uspokojený.
A čo to má spoločné so Slovenskom? Možno to chápať ako určité varovanie aj pre naše trestné stíhania, ktoré, najmä v terajšej ére kajúcnikov, ktorých výpovediam sa bezhranične verí, môžu veľmi ľahko skĺznuť k justičným omylom. To platí hlavne v mediálne sledovaných prípadoch, v ktorých sa polícia a prokuratúra chce pochváliť šokujúcimi odhaleniami, ktoré však často „visia“ len na výpovediach kajúcnikov. Akýkoľvek odklon od týchto výpovedí (napríklad z dôvodu, že údaje v nej uvedené sa nepotvrdzujú, prípadne sa iným dokazovaním vyvracajú) by potom pre políciu a prokuratúru znamenal prehru a preto badať tendenciu orgánov činných v trestnom konaní trvať na výpovediach kajúcnikov za každú cenu. Takýto postup v USA často viedol k justičnému omylu a zničeniu života nespravodlivo odsúdených osôb. Svedok Krajčík a nielen prípad prokurátora JUDr. Mamráka (ale napríklad aj prípad prokurátora JUDr. Špirka) by mali byť varovným signálom, že ani SR nie je imúnna voči možným justičným omylom a príliš premotivovaným orgánom činným v trestnom konaní.
Pokiaľ má teda niekto záujem o informácie o možných justičných omyloch a štatistických údajoch, a nemá čas k tejto problematike čítať odbornú literatúru, celkom určite by si mal zakúpiť aktuálne číslo časopisu National Geographic a prečítať si podrobnosti o jednotlivých prípadoch, či štatistických ukazovateľoch. Neuveriteľné čítanie a to aj z hľadiska nedostatočnej právnej úpravy následného odškodňovania takýchto osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.