Vasaráb a Paulus proti SR - odsúdenie založené na nepreverených dôkazoch obžaloby a ignorovaní dôkazov obhajoby

 

         Vasaráb a Paulus proti SR – odsúdenie založené na nepreverených svedeckých dôkazoch obžaloby a ignorovaní dôkazov obhajoby

Úvodná poznámka

Z nižšie uvedeného rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní by nemali zotrvávať na takej aplikačnej praxi, keď v trestných veciach vychádzajú len z jednej vyšetrovacej verzie, vo vzťahu ku ktorej vykonajú dôkazy, pričom relevantným návrhom obhajoby, ktoré by mohli spochybniť túto vyšetrovaciu verziu nedajú žiadny priestor v dokazovaní a návrhy obhajoby sú zamietané len formálne, či všeobecne. Z hľadiska Dohovoru, ale aj Trestného poriakdu je neprijateľné, aby sa následne v konaní pred súdom vykonávali iba vybrané dôkazy navrhnuté obžalobou a aby obhajobe bolo bránené spochybňovať, či preverovať tieto dôkazy vlastnými dôkazmi. To platí o to viac, ak obvineného usvedčujú iba svedecké výpovede, z ktorých väčšina je len tzv. dôkaz z počutia a keď ide o svedkov, ktorí majú motiváciu spolupracovať s políciou, nakoľko sú sami poodzriví zo spáchania trestnej činnosti. Výpoveď svedka nie je možné považovať za fakt, či skutkové tvrdenie a to len preto, že vypovedá v prospech obžaloby, ale je nutné ponechať priestor obhajobe, aby túto výpoveď mohla spochybniť. Kontradikórny proces v konaní pred súdom totiž neznamená len rekapituláciu dôkazov obžaloby, ktoré boli získané v prípravnom konaní a ich ochranu pred spochybňovaním, či vyvrátením zo strany obhajoby zamietaním jej relevantných návrhov na doplnenie dokazovania.

Výťah z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva

ESĽP vydal dňa 15.12.2022 rozsudok ohľadne sťažností č. 28081/19 a 29644/19, ktoré sa týkali odsúdených Ladislava Vasarába (prvý sťažovateľ) a Romana Paulusa (druhý sťažovateľ).

Sťažovatelia podali sťažnosť proti SR, v ktorej namietali spravodlivosť trestného konania vedeného proti nim vo veci trestného činu vraždy a to predovšetkým nemožnosť dosiahnuť prítomnosť a vypočutie svedkov v ich prospech, t. j. namietali porušenie článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru.

Skutkovo išlo o prípad, v ktorom bola v roku 2010 zastrelená osoba A. počas jazdy autom na ulici a to inou osobou, ktorá sa viezla na inom aute s tým, že totožnosť vodiča druhého auta nebola nikdy objasnená.

Orgány činné v trestnom konaní a následne aj súdy vychádzali z toho, že objednávateľom vraždy bol prvý sťažovateľ a strelcom bol druhý sťažovateľ.

Rozhodujúcimi dôkazmi o vine sťažovateľov boli výpovede troch osôb a to osoby B., C. a D. Svedok B. vypovedal, že ho oslovil prvý sťažovateľ so žiadosťou, aby robil vodiča pre druhého sťažovateľa s cieľom niekoho zabiť, čo odmietol. Potom počul výroky druhého sťažovateľa, z ktorých vyvodzoval, že tento zabil osobu A. (svedok B. bol teda len tzv. svedkom z poučtia, či svedkom z druhej ruky).

Svedok C. vypovedal, že bol požiadaný druhým sťažovateľom, aby mu zaobstaral automatickú pušku, čo aj urobil. Zbraň odovzdal druhému sťažovateľovi s tým, že o niekoľko dní sa stretol s druhým sťažovateľom, ktorý mu zaplatil za zbraň a povedal, že vybavil osobu A. a dodal, že prvý sťažovateľ mal problémy s osobou A. (svedok C. bol tzv. spolupracujúcu osobu s políciou, ktorý bol zadržaný v deň vraždy políciou, pričom na jednej z jeho rúk boli zistené povýstrelové splodiny, čo vysvetloval tak, že pred odovzdaním zbrane druhému sťažovateľovi ju vyskúšal).

Svedok D. vypovedal, že druhý sťažovateľ mu povedal, že zabil osobu A. na žiadosť prvého sťažovateľa (svedok D. bol zhodne ako svedok B. len tzv. svedkom z poučtia, či svedkom z druhej ruky).

Sťažovateľov teda usvedčovali dvaja svedkovia z počutia a jeden pochybný svedok s povýstrelovými splodinami na rukách (svedkovia B., C. a D. mali byť navyše podozriví z rôznej organizovanej trestnej činnosti). Obaja sťažovatelia po celý čas trestného stíhania vinu popierali.

Sťažovatelia boli uznaní za vinných zo spáchania trestného činu vraždy a boli im uložené tresty odňatia slobody vo výmere 22 rokov a 25 rokov.

Sťažovatelia v prípravnom konaní, v konaní pred súdom prého stupňa ako aj v odvolacom konaní navrhovali vypočuť konkrétnych svedkov na preverenie dôveryhodnosti svedka C. a jeho pohybu v deň, keď došlo k vražde (t. j., či vôbec mohol odovzdať zbraň druhému sťažovateľovi), ako aj ohľadne toho, ako zbraň údajne zaobstaral. Ďalej navrhovali vypočuť konkrétnych svedkov, ktorí by preukázali, že prvý sťažovateľ nemal s osobou A. žiadny konflikt a teda ani motív na jeho zavraždenie, tak ako to tvrdili orgány činné v trestnom konaní s tým, že osoba A. mala mať nezhody s úplne inou osobou.

Vyšetrovateľ tieto návrhy sťažovateľov zamietol so stručným odôvodnením, že ich vykonanie nepovažuje za potrebné. Súd prvého stupňa tieto návrhy dôkazov zamietol bez bližšieho odôvodnenia.

Súd prvého stupňa uznal sťažovateľov za vinných s tým, že rozhodujúcimi dôkazmi o ich vine boli práve výpovede svedkov B., C. a D. Sťažovatelia podali odvolanie, pričom argumentovali, že súd prvého stupňa založil ich odsúdnie výlučne na dôkazoch navrhnutých prokurátorom s tým, že pravdivosť výpovede svedkov nebola žiadnym spôsobom preverovaná. Odvolací súd zamietol odvolania sťažovateľov so záverom, že výrok o vine bol založený na presvedčivých dôkazoch, ktoré vylučovali akúkoľvek inú alternatívu skutkového deja. Následne bolo zamietnuté aj dovolanie sťažovateľov a odmietnutá bola aj ich ústavná sťažnosť.

Sťažovatelia podali aj návrhy na povolenie obnovy konania, v ktorých konštatovali nové dôkazy, nakoľko svedkovia B. a D. v iných konaniach vypovedali, že na nich polícia vyvíjala nátlak, aby spolupracovali pri vyšetrovaní proti druhému sťažovateľovi, čo viedlo k jeho odsúdeniu. Návrhy na povolenie obnovy konania boli zamietnuté, nakoľko svedkovia B. a D. v konaní o povolenie obnovy konania odmietli vypovedať.

ESĽP skonštatoval, že návrh sťažovateľov na vykonanie dôkazov výsluchom svedkov bol podaný v štádiu prípravného konania, počas predbežného preskúmania obžaloby, počas prvostupňového konania pred súdom a aj v následných odvolaniach.

Podľa názoru ESĽP išlo o relevantné návrhy na vypočutie svedkov, nakoľko sa mali týkať pohybu svedka C. v deň vraždy osoby A. a ohľadne jeho údajného obstarania vražednej zbrane pre druhého sťažovateľa. Relevantným bol aj dôkazný návrh na vypočutie svedkov ohľadom vzťahov osoby A. k prvému sťažovateľovi.

Súd prvého stupňa návrhy zamietol len s odvolaním sa na procesné pravidlo, podľa ktorého tak môže postupovať (bližšie odôvodnenie prečo tak urobil absentuje tak v zápisnici o hlavnom pojednávaní ako aj v odôvodnení rozsudku).

Vyšetrovateľ a odvolací súd odmietli vykonať navrhnuté dôkazy s tým, že by nemali vplyv na skutkové zistenia a vykonané dôkazy neboli spochybňované ničím iným ako len vlastnými tvrdeniami sťažovateľov. K tomu ESĽP uviedol, že je paradoxné dospieť k záveru, bez preskúmania navrhnutých dôkazov, že už uskutočnené skutkové zistenia neboli spochybňované ničím iným ako len vlastnými tvrdeniami sťažovateľov.

ESĽP ďalej uviedol, že súdne konanie sa so sťažovateľmi uskutočnilo fakticky len na základe dôkazov obžaloby, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by nebol vykonaný nejaký dôkaz navrhnutý obžalobou. Alebo povedané inak, všetky dôkazy predložené obžalobou boli preskúmané súdmi. Na rozdiel od toho, žiadny z dôkazov predložených sťažovateľmi nebol preskúmaný, hoci v tomto smere predkladali návrhy počas celého konania vo všetkých jeho štádiách.

ESĽP taktiež uviedol, že slovenský Trestný poriadok upravuje ako jednu zo základných zásad trestného konania to, že orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech. Avšak nič nenasvedčuje tomu, že tak urobili za skutkových okolností tohto prípadu. Naopak, zdá sa, že obraz vyplývajúci zo skutkových okolností tohto prípadu naznačuje, že orgány preskúmali iba jednu verziu skutočností a aktívne odmietli preskúmať verziu predloženú sťažovateľmi.

Okrem toho ESĽP zdôraznil, že kľúčoví svedkovia obžaloby boli potenciálne sami zapletení do rôznych skutkových okolností v pozadí veci a že tvrdenie prého sťažovateľa, že mohli obviňovať sťažovateľov výmenou za beztrestnosť nemalo za následok žiadne kroky v rámci vyšetrovania (a to ani vo svetle neskorších tvrdení svedkov obžaloby, že boli donútení, aby obvinili druhého sťažovateľa). V tomto smere ESĽP opätovne zdôraznil, že použitie výpovedí svedkov, poskytnutých výmenou za beztrestnosť alebo iné výhody, môže vyvolať pochybnosti o spravodlivosti konania proti obvinenému a môže vyvolať zložité otázky z hľadiska toho, že vzhľadom na ich samotnú podstatu môžu byť takéto výpovede zmanipulované a môžu byť urobené výlučne s cieľom získať výhody ponúkané výmenou alebo z dôvodu osobnej pomsty. Riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených tvrdení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezaujaté, sa preto nesmie podceňovať.

ESĽP uzatvoril, že z hľadiska toho, ako vnútroštátne súdy reagovali na návrh sťažovateľov na výsluch svedkov v ich prospech, bolo konanie ako celok nespravodlivé a preto došlo k porušeniu článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. d) Dohovoru (návrh na vypočutie svedkov zo strany sťažovateľov bol dostatočne odôvodnený a relevantný pre podstatu obvinenia, vnútroštátne súdy neposkytli žiadne uspokojivé odpovede pre rozhodnutie nevypočuť navrhovaných svedkov v prospech sťažovateľov a tento postup potom narušil celkovú spravodlivosť konania).

 

 

 

 

 

 

Diskusia