Erik Adamčo proti SR alebo o deformáciách v dokazovaní spojených s výpoveďami kajúcnikov
Erik Adamčo proti SR alebo o deformáciách v dokazovaní spojených s výpoveďami kajúcnikov
Aktuálne rozhodnutie ESĽP vo veci Erika Adamča je pokračovaním série rozhodnutií tohto súdu, ktoré vytýkajú vnútroštátnym justičným orgánom Slovenskej republiky určité pochybenia (nelogickosti, či horlivosť) pri usvedčovaní obvineného na základe výpovedí kajúcnikov a to najmä z hľadiska hodnotenia týchto výpovedí. K predchádzajúcim rozhodnutiam ESĽP, na ktoré v určitých smeroch nadväzuje nižšie uvedené rozhodnutie možno spomenúť vec Branislava Adamča proti SR z roku 2019 (ide o brata Erika Adamča), Muchu proti SR z roku 2021, či Vasarába a Paulusa proti SR z roku 2022.
V aktuálnom rozhodnutí ESĽP kritizuje ako pochybné, také hodnotenie dôkazov, keď sa z rozporov medzi výpoveďami kajúcnikov (či toho istého kajúcnika) vyvodzuje presvedčivosť, či dôveryhodnosť týchto výpovedí (s pomerne absurdným argumentom, že pochybným by bolo to, ak by vypovedali rovnako) a nie naopak (t. j. pochybnosti).
Rovnako ESĽP pripomína, že kajúcnik môže mať rôzne motívy prečo vypovedá proti inej osobe a že riziko, že kajúcnik môže vyrobiť výpovede s cieľom získať výhody alebo ako pomstu (voči osobe, proti ktorej vypovedá) nemožno podceňovať (to je odpoveď na zaužívanú mantru v podmienkach SR, že kajúcnik nemá dôvod klamať, vždy hovorí pravdu a podobne).
Ku glorifikácii priznaní kajúcnikov pozri podrobnejšie tu:
ESĽP ďalej spochybnil vydávanie znaleckých posudkov za „podporné“ dôkazy k výpovediam kajúcnikov (v danom prípade znalecký posudok zo súdneho lekárstva), nakoľko tie nehovoria nič o páchateľovi, ale, v posudzovanom prípade, o smrti poškodených (toto je odpoveď zase na časté pokusy deformovať dokazovanie tak, že sa k výpovedi kajúcnika vyrábajú dôkazy, ktoré majú akože podporiť jeho výpoveď avšak ide stále len o tú istú výpoveď a bezduché hromadenie dôkazov; napríklad vykonanie previerky na mieste činu s kajúcnikom, kde kajúcnik spoznáva priestory, v ktorých sa roky pohyboval, alebo rekognícia s kajúcnikom, kde kajúcnik spoznáva osoby s ktorými roky pracoval a voči ktorým vypovedá a potom sa uvádza, že výpoveď kajúcnika nie je osamotená, nakoľko ju podporuje aj prievierka výpovede na mieste činu a rekognícia).
K deformovaniu dokazovania pri kajúcnikoch hromadením akože dôkazov pozri podorobnejšie tu:
ESĽP si taktiež všimol, že namiesto toho, aby vnútroštátne orgány podrobili verziu poskytnutú kajúcnikom kritickému skúmaniu, sa len snažia prijať jeho verziu za svoju (a tomu prispôsobovať dokazovanie, či jeho hodnotenie; toto je na území SR pomerne bežné, že výpoveď kajúcnika sa berie ako dokázaný skutkový stav a verzii kajúcnika sa prispôsobuje dokazovanie s tým, že akékoľvek dôkazy, ktoré by mohli túto verziu spochybniť sú odmietané).
K pochybnostiam pri pracovaní s kajúcnikmi a ich výpoveďami pozri bližšie tu:
http://www.pravnelisty.sk/clanky/a914-kult-kajucnika-ako-trend-roku-2020-alebo-co-nas-moze-naucit-p
K ignorovaniu dôkazov, ktoré by mohli spochybniť výpoveď kajúcnika a k veci Vasaráb a Paulus proti SR pozri bližšie:
ESĽP zobral pri rozhodovaní do úvahy aj to, že v právnom poriadku SR chýbajú podrobné pravidlá na poskytovanie výhod spolupracujúcim svedkom. Všetko je navyše mimo súdnej kontroly a je to len akási vnútorná záležitosť orgánov činných v trestnom konaní (niekedy až svojvôla pri rozhodovaní o „rozdávaní“ výhod konkrétnym osobám).
K utajeným dohodám medzi prokurátorom a kajúcnikom a k veci Branislav Adamčo proti SR pozri bližšie tu:
Na vyššie uvedené možné deformácie dokazovania v trestnom konaní pri „pracovaní“ s kajúcnikmi, respektíve pri hodnotení ich výpovedí, poukazujem na tomto webe už od roku 2019 (pozri k tomu podrobnejšie niektoré linky uvedené v tomto texte). Už by bolo načase, vziať tieto upozornenia aspoň do úvahy a nie označiť každého kritika procesných postupov za pomocníka mafii, ktorý bráni očiste spoločnosti (teraz je tým „pomocníkom“ zjavne ESĽP). Aj očista spoločnosti by totiž mala mať určité pravidlá, ktoré by sa nemali obchádzať len preto, že sa to niekomu hodí alebo preto, že je potrebná okamžitá mediálna sláva. Využívanie kajúcnikov a hodnotenie ich výpovedí by malo byť predmetom odbornej diskusie a nie účelovej propagandy plnej mýtov o dobrých (tých čo sa priznávajú a vypovedajú aj na iných a preto určite hovoria pravdu) a zlých (tých čo popierajú, nespolupracujú, nepotvrdzujú výpovede kajúcnikov a teda určite klamú). Takéto zjednodušené hodnotenie dôkazov nie je možné akceptovať. Uvedené platí o to viac, keď z rozhodnutí ESĽP badať, že určité pretrvávajúce problémy v tejto oblasti zjavne existujú. To, či je niekto vinný zo spáchania trestného činu by mal určovať súd a nie kajúcnik.
Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Erik Adamčo proti Slovenskej republike (č. 19990/20) zo dňa 01.06.2023 (výňatok)
- v roku 1997 bola usmrtená osoba A. Niekoľko osôb na čele s B, bolo zapojených do vraždy. Osoba A bola na stretnutie so svojimi vrahmi privezená tromi osobami vrátane sťažovateľa.
- v roku 1999 bola zavraždená ďalšia osoba D. Sťažovateľov brat a ďalšia osoba E, boli za túto vraždu trestne stíhaní, avšak boli oslobodení pre nedostatok dôkazov.
- osoba E bola v roku 2013 vzatá do väzby pre inú, nesúvisiacu vraždu, pričom osoba E sa priznala k vražde D a vypovedala v tejto veci voči sťažovateľovi a jeho bratovi.
- v roku 2014 prokurátor podal návrh na povolenie obnovy konania vo veci osolobodenia spod obžaloby, pričom návrh na povolenie obnovy konania bol súdom zamietnutý, nakoľko priznanie osoby E bolo v rozpore s dôkazmi získanými v pôvodnom konaní. Medzi nezrovnalosti patrila hlavne skutočnosť, že E tvrdil, že strieľal na D spredu, zatiaľ čo D bol v skutočnosti zastrelený zozadu.
- osoba B, ktorá si odpykávala doživotný trest odňatia slobody za važdy, sa priznala, že dala príkaz previesť osobu A s cieľom dať ho zabiť. Uviedola, že osobu A mu priviezli tri osoby, vrátane osoby C a sťažovateľa.
- osoba C v roku 2014 vypovedala, že mala účasť na privezení osoby A a to so sťažovateľom.
- sťažovateľ vo všetkých fázach trestného konania popieral akúkoľvek účasť na vraždách.
- sťažovateľ bol v roku 2014 obvinený z dvoch trestných činov vraždy a to osôb A a D. Jeho obvinenie bolo založené na výpovediach osoby B a osoby E.
- v konaní pred súdom vypovedali osoby B, C a E a boli vypočuté aj iné osoby a vykonané rôzne dôkazy ako napríklad znalecké dokazovanie ohľadne smrti osôb A a D.
- súd prvého stupňa uznal sťažovateľa za vinného a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 25 rokov.
- odsúdenie sťažovateľa bolo založené hlavne na výpovediach účastníkov vrážd a to osôb B, C a E.
- sťažovateľ v konaní pred súdom prvého stupňa namietal, že dôkazy B, C a E boli dôkazy od páchateľov, ktorí boli zvýhodnení za predloženie dôkazov pre obžalobu, súd prvého stupňa uviedol, že tieto dôkazy preskúmal „obzvlášť pozorne“.
- súd prvého stupňa ďalej uviedol, že skutočnosť, že predmetní svedkovia požívali výhody bola v súlade so zákonom. Títo svedkovia obviňovali nielen sťažovateľa, ale aj iných, najmä seba. Bolo by nelogické, že by vypovedali nepravdivo. Podľa súdu prvého stupňa navyše osoba E vysvetlila prečo zmenila svoju pôvodnú verziu ohľadne obvinenia sťažovateľa.
- ďalej súd prvého stupňa uviedol, že ak by si títo svedkovia nacvičovali výpovede pod tlakom vyšetrovateľov, nevznikli by medzi nimi nezrovnalosti s tým, že prípadné nezrovnalosti s objektívnymi dôkazmi nenarušili dôveryhodnosť ich výpovedí, ale ukázali, že svedkovia opísali to, čo skutočne zažili. Nezrovnalosti v dôkazoch boli bezvýznamné.
- sťažovateľ podal odvolanie na nadriadneý súd, v ktorom namietal, že osoby B, C a E sú páchateľmi, mali prístup k vyšetrovaciemu spisu a mohli tak prispôsobovať svoje svedectvo požiadavkám štátnych orgánov.
- sťažovateľ taktiež v odvolaní namietal, že v trestnom konaní neboli dostupné informácie o žiadnych výhodách, ktoré boli osobám B, C a E poksytnuté za ich výpovede. Poukázal na to, že kajúcnici obdržali imunitu, pretože nikdy nedostali trest. Išlo o neprimeranú imunitu a tieto benefity im boli poskytnuté bez akejkoľvek súdnej kontroly.
- odvolací súd odvolanie sťažovateľa zamietol, pričom sa pripojil k záverom súdu prvého stupňa a dodal, že nie je vylúčené, aby odsúdenie bolo v rozhodujúcej miere založené na dôkazoch spolupáchateľov a nevyžaduje sa, aby tieto dôkazy boli podložené inými dôkazmi.
- sťažovateľ podal mimoriadny opravný prostriedok, v ktorom tvrdil, že odvolací súd sa len abstraktne stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa bez toho, aby konkrétne argumentoval.
- najvyšší súd dovolaniu sťažovateľa nevyhovel. Uviedol, že charakter tohto opravného prostriedku mu neumožňuje opätovne preskúmať vykonané dôkazy. Dôkaz kajúcnikmi mohol byť hodnotený podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov ako každý iný dôkaz.
- sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť, namietal že E ho namiesto toho, aby hovoril pravdu, obvinil výmenou za imunitu. Ústavný súd vyhlásil sťažnosť za neprípustnú s tým, že argumenty sťažovateľa nie sú presvedčivé a sú účelové.
- sťažovateľ sa obrátil na ESĽP, pred ktorým namietal, že jeho odsúdenie bolo založené na dôkazoch od kajúcnikov, ktorí svedčili proti nemu za imunitu a iné výhody. Tieto dôkazy neboli podporené iným dôkazom a to ani nepriamym. Rozhodujúce pre jeho odsúdenie boli teda výpovede kajúcnikov B, C a E. Namietal, že zatiaľ čo odvolací súd a najvyšší súd uviedli, že k dôkazom od kajúcnikov sa musí pristupovať ako k iným dôkazom, ústavný súd naznačil, že to tak nie je.
- ESĽP v prvom rade zdôraznil, že pri posudzovaní toho, či trestné konanie bolo ako celok spravodlivé, sa musí brať do úvahy, okrem iného, kvalita dôkazov, vrátane toho, či okolnosti, za ktorých boli získané spochybňujú ich spolahlivosť alebo presnosť. Dôkazné bremeno je na prokurátorovi a akékoľvek pochynosti by mali byť v prospech obvineného. Dohovor nezakazuje vnútroštátnym súdom spoliehať sa na usvedčujúcu výpoveď spolupáchateľa aj keď je známe, že sa tento svedok pohybuje v kriminálnych kruhoch. Použitie výpovedí svedkov výmenou za imunitu alebo iné výhody však môže vyvolať pochybnosti o spravodlivom konaní proti obvinenému a môže vyvolať zložité otázky do tej miery, že vzhľadom na svoju povahu sú takéto výpovede prístupné manipulácii a môžu byť vyrobené čisto s cieľom získať výhody ponúkané výmenou alebo ako osobná pomsta. Riziko, že osoba môže byť obvinená a súdená na základe neoverených obvinení, ktoré nemusia byť nevyhnutne nezainteresované sa preto nesmie podceňovať.
- ESĽP ďalej uviedol, že vláda síce pripustila, že B, C a E boli kľúčovými svedkami, avšak tvrdila, že odsúdenie nebolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere od nich, nakoľko boli vykonané aj iné dôkazy, výsluchy svedkov a znalcov. ESĽP poznamenal, že znalecké dokazovanie sa týkalo príčiny a mechanizmu smrti obetí, nemalo žiadnu výpovednú hodnotu pre určenie toho, kto ich zavraždil. Smrť poškodených a príčina smrti boli nesporné, pretože spolupracujúci svedkovia B, C a E sa k vraždám priznali. Rozhodujúcim faktorom z hľadiska trestnej zodpovednosti sťažovateľa bolo jeho spojenie s vraždami, ak nejaké vôbec bolo. V tomto smere však nebolo vykonané žiadne znalecké dokazovanie, žiaden objektívny dôkaz. ESĽP uzatvoril, že odsúdenie sťažovateľa bolo založené v rozhodujúcej miere na výpovediach od B, C a E.
- ESĽP poznamenal, že súd prvého stupňa v rozsudku poukázal na to, že „obzvlášť pozorne“ preskúmal dôkazy od B, C a E. Súdy však nevysvetlili, čo konkrétne znamená, že vyýpovede kajúcnikov preskúmali „obzvlášť pozorne“. Aj keď súdy nepopreli, že medzi dôkazmi B a C boli rozpory, považovali ich za bezvýznamné a pokiaľ sa výpoveď B líšila od záverov znalcov o čase smrti A, konštatovali, že jedna z expertiek priznala, že ľudskú chybu nemožno úplne vylúčiť. ESĽP považuje čas úmrtia A za obzvlášť dôležitý, pretože možné oneskorenie medzi časom odovzdania osoby A osobe B a vraždou A vyvoláva pochybnosti o tom, či existoval úmysel zavraždiť A hneď po jeho odovzdaní.
- ESĽP považoval rozdielne závery, ku ktorým dospeli vnútroštátne súdy, pokiaľ ide o dôveryhodnosť výpovedí od osoby E v konaní týkajúcom sa žiadosti o obnovu konania a sťažovateľovho procesu za znepokojujúce a zdôvodnenie súdov, ktoré viedli k odlišnému záveru v tomto konaní za zjavne nedostatočné. Vysvetlenia vnútroštátnych súdov pri nezrovnalostiach v dôkazoch od osoby E, najmä vo vzťahu k znaleckým dôkazom, vyvolávajú dojem, že sa snažia odôvodniť prijatie jeho verzie udalostí a nie ju podrobiť kritickému skúmaniu.
- ESĽP taktiež zdôraznil, že v prejednávanej veci vnútroštátne súdy pristúpili k niektorým námietkám sťažovateľa zjavne skresľujúcim obsah dotknutých dôkazov a opierali sa o odôvodnenie zjavne nekohorentné. Vnútroštátne súdy reagovali na niektoré námietky sťažovateľa spôsobom, ktorý skreslil dôkazy a poskytli k tomu rozporuplné odôvodnenie. Dokazuje to napríklad tvrdenie, že vierohodnosť výpovedí spolupracujúcich svedkov bola potvrdená a nie spochybnená nezrovnalosťami medzi nimi a inými objektívnymi dôkazmi.
- ESĽP taktiež zdôraznil, že nič nenasvedčuje tomu, že by súdy venovali pozornosť povahe a rozsahu výhod, ktoré získali B a C. Pokiaľ ide o osobu E, usvedčujúce svedectvo tejto osoby bolo plné nezrovnalostí a nedalo sa oddeliť od skutočnosti, že mu bola poskytnutá imunita za štyri vraždy.
- vnútroštátne súdy nevenovali žiadnu individuálnu pozornosť rozsahu a povahe výhod získaných ktorýmkoľvek zo svedkov B, C a E výmenou za obvinenie sťažovateľa. Výhody najmä v prípade C a E sa javia ako významné, nakoľko tieto osoby boli dočasne chránené pred stíhaním za trestné činy vraždy. Nič nenasvedčuje tomu, že by boli postavení pred súd. Hoci Tresrtný poriadok stanovuje možnosť dočasného odloženia vznesenia obvinenia a zastavenia trestného stíhania, tieto opatrenia robia v prípravnom konaní výlučne orgány činné v trestnom konaní bez prvku súdnej kontroly.
- vzhľadom na dôležitosť dôkazov od B, C a E v procese so sťažovateľom, ESĽP skonštatoval, že ich využitie nebolo sprevádzané primeranými zárukami, aby bola zabezpečená celková spravodlivosť konania. Preto ESĽP dospel k záveru, že proces sťažovateľa nespĺňal záruky spravodlisvosti podľa článku 6 Dohovoru a preto došlo k jeho porušeniu.
K rozhodnutiu vo veci Erik Adamčo proti SR pozri bližšie aj tento článok:
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.