K možnostiam použitia záznamu telekomunikačnej prevádzky v inej trestnej veci

 

Práv­na ve­ta:

 Slo­vo „sú­čas­ne“, kto­ré je pou­ži­té v us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né, na zá­kla­de lo­gic­ké­ho a gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, vzťa­ho­vať na oka­mih pou­ži­tia vy­ho­to­ve­né­ho zá­zna­mu pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a pred súd­mi, ale nie na oka­mih ke­dy sa od­pos­luch vy­ko­ná­va. Us­ta­no­ve­nie § 115 ods.7 up­ra­vu­je iba pou­ži­tie už exis­tu­jú­ce­ho zá­zna­mu o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke a nie je­ho vy­ho­to­vo­va­nie. Slov­ko „sú­čas­ne“ je pre­to pot­reb­né v kon­texte chá­pať tak, že sú­čas­ne v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu mu­sí byť ve­de­né tres­tné ko­na­nie. Bo­lo by ne­lo­gic­ké, aby zá­kon­ným spô­so­bom vy­ko­na­ný od­pos­luch a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­rý vo ve­ci, v kto­rej bol na­ria­de­ný, mo­hol byť vy­ko­na­ný aj pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, ale v inej ve­ci by mo­hol byť pouţi­tý len v tom prí­pa­de, ak by už v do­be vy­ko­ná­va­nia toh­to od­pos­lu­chu bo­lo v tej­to inej ve­ci ve­de­né tres­tné stí­ha­nie a nič by v tom­to prí­pa­de neb­rá­ni­lo, aby bol sú­čas­ne na­ria­de­ný od­pos­luch aj v tej­to ve­ci, kde do­kon­ca na roz­diel od tej pr­vej ve­ci by ob­vi­ne­ný už bol zná­my. Opač­ný vý­klad by bol v roz­po­re s ar­gu­men­tom re­duc­tio­ne ad ab­sur­dum, na­koľ­ko by vie­dol k zá­ve­ru, kto­rý ne­má ro­zum­ný zmy­sel a v pod­sta­te by zna­me­nal vy­lú­če­nie pou­ži­tia toh­to us­ta­no­ve­nia na roz­ho­du­jú­cu väč­ši­nu prí­pa­dov v praxi a zna­me­nal by fak­tic­kú ne­mož­nosť pou­ži­tia pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia

 N a j v y š š í  s ú d Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 3 To 2/2011

 U Z N E S E N I E

 Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zloţenom z pred­sed­níč­ky JUDr. Ja­ny Serbov­ej a sud­cov JUDr. Mi­la­na Li­pov­ské­ho a JUDr. Vi­lia­ma Doh­ňan­ské­ho v tres­tnej ve­ci obţalo­va­né­ho Ing. D. B. pre zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tr. zák. pre­ro­ko­val na ve­rej­nom za­sad­nu­tí 21. sep­tem­bra 2011 v Bra­tis­la­ve od­vo­la­nie obţalo­va­né­ho Ing. D. B. pro­ti roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 1. de­cem­bra 2010, sp. zn. PK - 1T 42/2010 a roz­ho­dol

 t a k t o :

 Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie obţalo­va­né­ho Ing. D. B. s a z a m i e t a .

 O d ô v o d n e n i e

 Roz­sud­kom Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du v Pe­zin­ku z 1. de­cem­bra 2010, sp. zn. PK – 1T 42/2010, bol obţalo­va­ný Ing. D. B. uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania zlo­či­nu pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na na skut­ko­vom zá­kla­de, ţe

 dňa 30. má­ja 2007 v ča­se o 15.45 hod. v ad­mi­nis­tra­tív­nej bu­do­ve M. B. ako re­fe­rent pre územ­né roz­ho­do­va­nie a sta­veb­ný po­ria­dok S. v B., ma­júc pri­de­le­nú agen­du ko­lau­dá­cie pre­vádz­ky P., v te­le­fo­nic­kom roz­ho­vo­re si dal sľú­biť úp­la­tok vo vý­ške 5 000 Sk (165,97 €) od Ing. K. K. po tom, čo to ten­to bez­pros­tred­ne pred­tým te­le­fo­nic­ky do­ha­do­val s Ing. I. F. a kto­rý Ing. K. K., ako aj ob­vi­ne­ný, ozna­čil slo­vom „päť­ka“ za to, ţe urý­chle­ne a pred­nos­tne vy­ba­ví ad­mi­nis­tra­tív­ne vy­pra­co­va­nie a sprá­vop­lat­ne­nie ko­lau­dač­né­ho roz­hod­nu­tia v sú­vis­los­ti s vý­stav­bou a pre­vádz­ko­va­ním uve­de­nej neh­nu­teľ­nos­ti.

 Za to mu bol pod­ľa § 329 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na, § 39 ods. 1, § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tres­tné­ho zá­ko­na uloţe­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re dvoch ro­kov, vý­kon kto­ré­ho mu bol pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tres­tné­ho zá­ko­na pod­mie­neč­ne od­loţe­ný a pod­ľa § 50 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na mu bo­la ur­če­ná skú­šob­ná do­ba v tr­va­ní dvoch ro­kov.

Zá­ro­veň súd obţalo­va­né­mu uloţil pod­ľa § 56 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na aj pe­ňaţ­ný trest vo vý­me­re 500 € s tým, ţe pre prí­pad, ţe by vý­kon pe­ňaţné­ho tres­tu mo­hol byť úmy­sel­ne zma­re­ný uloţil mu pod­ľa § 57 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na náh­rad­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v tr­va­ní jed­né­ho ro­ka.

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie obţalo­va­ný Ing. D. B., kto­ré pod­rob­ne od­ôvod­nil pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu.

 Na­mie­tal, ţe ob­ha­jo­ba sa s od­ôvod­ne­ním pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du pouţitia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku nes­to­toţňu­je. Prik­lá­ňa sa k dos­lov­né­mu vý­kla­du toh­to us­ta­no­ve­nia, t.j. je pot­reb­né pri­hlia­dať naj­mä na časť ve­ty: „ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci ve­die tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1“, to zna­me­ná, ţe pod­ľa ná­zo­ru ob­ha­jo­by, ob­li­ga­tór­nou pod­mien­kou pouţitia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v inej tres­tnej ve­ci je ve­de­nie toh­to iné­ho tres­tné­ho ko­na­nia pre tres­tné či­ny uve­de­né v od­se­ku 1 § 115 Tres­tné­ho po­riad­ku sú­čas­ne s tres­tným ko­na­ním, kde sa zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal.

 V po­su­dzo­va­nej ve­ci tres­tné ko­na­nie vo­či obţalo­va­né­mu Ing. B. v ča­se, keď sa zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, ve­de­né ne­bo­lo.

 Na­mie­tal tieţ, ţe pro­ces­ným pos­tu­pom sú­du bo­lo po­ru­še­né prá­vo obţalo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu, keď o tom is­tom skut­ku bo­li Ing. I. F. a Ing. K. K. vy­po­ču­tí aj v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných, aj v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov.

 V pí­som­ných dô­vo­doch od­vo­la­nia obţalo­va­ný pou­ká­zal na nez­rov­na­los­ti, kto­ré v te­le­fo­nic­kých ho­vo­roch uvá­dzal sve­dok Ing. P. L. a tieţ na mnoţstvo nep­rav­di­vých sku­toč­nos­tí, kto­ré uvie­dol vo svo­jej vý­po­ve­di. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a ani súd sa s ni­mi ne­vys­po­ria­da­li.

 S pou­ka­zom na ob­sah vý­po­ve­de sved­ka Ing. S. F. v od­vo­la­ní zdô­raz­nil, ţe je­ho čin­nosť v pred­met­nom pra­cov­nom za­ra­de­ní spo­čí­va­la hlav­ne v kon­tro­lo­va­ní kom­plet­nos­ti spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, pri­čom za ob­sah jed­not­li­vých roz­hod­nu­tí ne­zod­po­ve­dá a ani ich ne­vy­ba­vu­je. Ne­bo­lo mu ni­ja­kým spô­so­bom preu­ká­za­né, ţe by pô­so­bil na pred­nos­tné, ale­bo urý­chle­né vy­da­nie ko­lau­dač­né­ho roz­hod­nu­tia.

 Na­po­kon je­ho od­vo­la­cia ná­miet­ka tieţ sme­ro­va­la k to­mu, ţe v prí­pa­de ko­lau­dač­né­ho ko­na­nia sa ne­jed­ná o ob­sta­rá­va­nie ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu. Ko­lau­dač­né roz­hod­nu­tie je in­di­vi­duál­ny správ­ny akt, kto­rým sa roz­ho­du­je o in­di­vi­duál­nych prá­vach sta­veb­ní­ka poţívať stav­bu.

 Ţiadal pre­to, aby od­vo­la­niu obţalo­va­né­ho bo­lo v ce­lom roz­sa­hu vy­ho­ve­né, aby od­vo­la­cí súd po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku sám roz­ho­dol tak, ţe obţalo­va­né­ho spod obţalo­by os­lo­bo­dí, al­ter­na­tív­ne, aby vec bo­la vrá­te­ná pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du s tým, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 Pro­ku­rá­tor Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky vo vy­jad­re­ní k po­da­né­mu od­vo­la­niu uvie­dol, ţe ak pô­vod­ný zá­znam z te­le­ko­mu­ni­kač­nej čin­nos­ti bol vy­ko­na­ný na zá­kla­de roz­hod­nu­tia prís­luš­ným sú­dom a spô­so­bom, kto­rý je v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku a reš­pek­tu­je spo­me­nu­té prin­cí­py, zá­znam je pot­reb­né po­vaţovať za dô­kaz zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom, a po­tom neexis­tu­je ţiad­ny zá­kon­ný ani lo­gic­ký dô­vod, pre­čo by nás­led­ne tak­to zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz ne­mo­hol byť pouţi­tý ako dô­kaz aj v inej tres­tnej ve­ci (za spl­ne­nia pod­mien­ky, ţe tres­tné ko­na­nie je ve­de­né pre tres­tné či­ny vy­me­no­va­né v § 115 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku).

 Slo­vo „sú­čas­ne“, kto­ré je pouţité v us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku je pot­reb­né, na zá­kla­de lo­gic­ké­ho a gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du, vzťa­ho­vať na oka­mih pouţitia vy­ho­to­ve­né­ho zá­zna­mu pred or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a pred súd­mi, ale nie na oka­mih ke­dy sa od­pos­luch vy­ko­ná­va. Us­ta­no­ve­nie § 115 ods.7 up­ra­vu­je iba pouţitie uţ exis­tu­jú­ce­ho zá­zna­mu o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke a nie je­ho vy­ho­to­vo­va­nie. Slov­ko „sú­čas­ne“ je pre­to pot­reb­né v kon­texte chá­pať tak, ţe sú­čas­ne v ča­se pouţitia zá­zna­mu mu­sí byť ve­de­né tres­tné ko­na­nie.

 Vo svo­jom vy­jad­re­ní k od­vo­la­niu pro­ku­rá­tor vy­slo­vil pres­ved­če­nie, ţe ko­lau­dač­né ko­na­nie ne­sie v se­be zjav­né pr­vky ob­sta­rá­va­nia ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu, pre­toţe je­ho úče­lom je pres­kú­ma­nie, či sa stav­ba us­ku­toč­ni­la pod­ľa do­ku­men­tá­cie ove­re­nej sta­veb­ným úra­dom v sta­veb­nom ko­na­ní a či sa dodrţa­li za­sta­vo­va­cie pod­mien­ky ur­če­né územ­ným plá­nom zó­ny, ale­bo pod­mien­ky ur­če­né v územ­nom roz­hod­nu­tí a v sta­veb­nom po­vo­le­ní. Sta­veb­ný úrad skú­ma, či sku­toč­né reali­zo­va­nie stav­by, ale­bo jej uţíva­nie ne­bu­de oh­ro­zo­vať ve­rej­ný zá­ujem z hľa­dis­ka ochra­ny zdra­via a ţivo­ta osôb, ţivot­né­ho pros­tre­dia, bez­peč­nos­ti prá­ce a tech­nic­kých za­ria­de­ní, a pre­to ko­lau­dač­né ko­na­nie a roz­hod­nu­tie je roz­hod­ne ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

 Pr­vos­tup­ňo­vý roz­su­dok po­vaţuje za zá­kon­ný a správ­ny, a pre­to od­vo­la­nie obţalo­va­né­ho navr­hol za­miet­nuť ako ne­dô­vod­né.

 Na zá­kla­de po­da­né­ho od­vo­la­nia, od­vo­la­cí súd pri­már­ne skú­mal, či nie sú da­né pod­mien­ky pre niek­to­ré z roz­hod­nu­tí uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 316 Tres­tné­ho po­riad­ku a keďţe zis­til, ţe nie sú da­né, pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo. Na chy­by, kto­ré ne­bo­li od­vo­la­ním vy­tý­ka­né, od­vo­la­cí súd pri­hliad­ne len vte­dy, ak by od­ôvod­ňo­va­li po­da­nie do­vo­la­nia pod­ľa § 371 ods. 1 Tr. por.

 Pri pl­ne­ní re­víz­nej po­vin­nos­ti od­vo­la­cí súd zis­til, ţe sku­tok bol sú­dom pr­vé­ho stup­ňa us­tá­le­ný na zá­kla­de dô­ka­zov vy­ko­na­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, pri dodrţaní zá­sad bez­pros­tred­nos­ti pria­mos­ti a ús­tnos­ti, ako aj pri reš­pek­to­va­ní prá­va obţalo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu. Dô­ka­zy bo­li vy­ko­na­né spô­so­bom a v roz­sa­hu a nás­led­ne i vy­hod­no­te­né v zmys­le zá­sad uve­de­ných v § 2 ods. 10, ods. 12 Tr. por.

 Ak­tér­mi ţalo­va­né­ho skut­ku bo­li obţalo­va­ný Ing. D. B., Ing. I. F. a Ing. K. K.. Obţalo­va­ný Ing. B. spá­chanie skut­ku v prie­be­hu ce­lé­ho ko­na­nia po­pie­ral. Od­vo­la­cí súd sa sto­toţnil s ob­ha­jo­bou, ţe vý­po­ve­de Ing. F. a Ing. K. ne­bo­lo moţné pred sú­dom pouţiť ako dô­kaz, pre­toţe by to bo­lo po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu obţalo­va­né­ho. Obe tie­to oso­by bo­li v ča­se, keď sa vie­dlo spo­loč­né ko­na­nie vo­či všet­kým trom od 12. jú­la 2007 (za­ča­té tres­tné stí­ha­nie, ob­vi­ne­nie im bo­lo vzne­se­né 24. ok­tób­ra 2007) aţ do 25. má­ja 2009, ke­dy bol obţalo­va­ný Ing. B. vy­lú­če­ný na sa­mos­tat­né ko­na­nie, vy­po­čú­va­né ako ob­vi­ne­ní, v zmys­le všet­kých práv vy­plý­va­jú­cich z toh­to pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de však uţ bo­li vy­po­čú­va­ní v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov. Pod­ľa us­tá­le­nej praxe Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, vy­jad­re­nej ok­rem iné­ho aj v ob­ha­jo­bou ci­to­va­nom roz­hod­nu­tí z 25. ok­tób­ra 2007, sp. zn. 1 Toš 13/2007, pro­ces­ný pos­tup, keď o tom is­tom skut­ku vy­po­ve­da­li sved­ko­via jed­nak v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­ných a jed­nak v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov, je po­ru­še­ním prá­va na ob­ha­jo­bu.

 Aj vzhľa­dom na uve­de­né je prav­da, ţe us­tá­liť v po­su­dzo­va­nej ve­ci skut­ko­vý stav a vi­nu obţalo­va­né­ho Ing. B. bo­lo moţné naj­mä na zá­kla­de zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky za­chy­te­nej or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, na zá­kla­de prí­ka­zu sud­cu, me­dzi ak­tér­mi skut­ku, te­da me­dzi Ing. B., Ing. F. a Ing. K.. Úlo­hou od­vo­la­cie­ho sú­du pre­to bo­lo v pr­vom ra­de sa vy­po­ria­dať s od­vo­la­cou ná­miet­kou obţalo­va­né­ho, ţe zá­znam o te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke ne­bo­lo moţné v tom­to ko­na­ní pouţiť, pre­toţe zá­zna­my bo­li vy­ho­to­ve­né v inej tres­tnej ve­ci a v ča­se, keď sa vo­či obţalo­va­né­mu Ing. D. B. ne­vie­dlo ţiad­ne tres­tné stí­ha­nie.

 V sú­vis­los­ti so zod­po­ve­da­ním otáz­ky, či bo­lo pouţitie zá­zna­mov o us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ke v tres­tnej ve­ci pro­ti obţalo­va­né­mu Ing. B. v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku, je pot­reb­né sa v úvo­de zmie­niť o tom, ke­dy je moţné za­siah­nuť do prá­va na súk­ro­mie tak, aby to bo­lo v sú­la­de so zá­ko­nom.

 Do prá­va na súk­ro­mie moţno za­siah­nuť len v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch a na zá­kla­de, zá­sad le­ga­li­ty, le­gi­ti­mi­ty a pro­por­cio­na­li­ty.

 Le­gál­ny zá­sah zna­me­ná, ţe štát môţe do prá­va na súk­ro­mie za­siah­nuť iba na zá­kla­de a v me­dziach zá­ko­na, pri­čom sa skú­ma, či k zá­sa­hu do súk­ro­mia doš­lo v sú­la­de s plat­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

Le­gi­ti­mi­ta zá­sa­hu zna­me­ná, ţe do prá­va na súk­ro­mie moţno za­siah­nuť len vte­dy, keď je to v zá­uj­me štá­tu z dô­vo­dov ochra­ny ná­rod­nej bez­peč­nos­ti, ve­rej­nej bez­peč­nos­ti, pred­chá­dzania ne­po­ko­jov a zlo­čin­nos­ti, ochra­ny zdra­via a mo­rál­ky, za­bez­pe­če­nia hos­po­dár­ske­ho bla­ho­by­tu kra­ji­ny a v zá­uj­me jed­not­liv­cov z dô­vo­du ochra­ny ich prá­va a slo­bôd.

 Pro­por­cio­na­li­ta zá­sa­hu zna­me­ná, ţe k ne­mu moţno prik­ro­čiť len vte­dy, keď je to ne­vyh­nut­né a sle­do­va­ný cieľ ne­moţno do­siah­nuť mier­nej­ší­mi pros­tried­ka­mi a iba v du­chu poţiada­viek kla­de­ných na de­mok­ra­tic­kú spo­loč­nosť vy­zna­ču­jú­cu sa plu­ra­liz­mom, to­le­ran­ciou a voľ­ným du­chom.

Aby bo­lo moţné v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 12 Tres­tné­ho po­riad­ku vy­hod­no­tiť dô­kaz zís­ka­ný pouţitím in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov ako dô­kaz zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom v zmys­le a v in­ten­ciách ju­di­ka­tú­ry Európ­skych or­gá­nov ochra­ny prá­va, Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky a Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky moţno vo všeo­bec­nos­ti zhr­núť, ţe je pot­reb­né, aby bo­li spl­ne­né tie­to zá­klad­né pod­mien­ky:

 - po­da­ný návrh spĺňa ná­leţitos­ti sta­no­ve­né Tres­tným po­riad­kom ale­bo zá­ko­nom č. 166/2003 o ochra­ne pred od­po­čú­va­ním

 - prí­kaz ale­bo súh­las na pouţitie in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov je riad­ne od­ôvod­ne­ný, ob­sa­hu­je všet­ky sta­no­ve­né ná­leţitos­ti a bol vy­da­ný prís­luš­ným sú­dom a sud­com

 - pouţitie in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov bo­lo vy­ko­na­né v sú­la­de s vy­da­ným prí­ka­zom

 - dô­kaz zís­ka­ný pouţitím in­for­mač­no – tech­nic­kých pros­tried­kov je pouţiteľ­ný v tres­tnom ko­na­ní z hľa­dis­ka kva­li­ty, ob­sa­hu a úpl­nos­ti.

 Od­vo­la­cí súd sa oboz­ná­mil s uta­jo­va­nou čas­ťou spi­su v tres­tnej ve­ci obţalo­va­né­ho Ing. D. B. č.p. NS-V-3/2011 a môţe kon­šta­to­vať, ţe zá­znam z te­le­ko­mu­ni­kač­nej čin­nos­ti bol vy­ko­na­ný na zá­kla­de roz­hod­nu­tia prís­luš­né­ho sú­du a sud­cu, spô­so­bom kto­rý je v sú­la­de s prís­luš­ný­mi us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku a reš­pek­tu­je vy­ššie spo­me­nu­té prin­cí­py. Ten­to zá­znam je pre­to pot­reb­né po­vaţovať za dô­kaz zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom.

 V us­ta­no­ve­ní § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku sa uvá­dza, ţe v inej tres­tnej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, moţno zá­znam pouţiť ako dô­kaz len vte­dy, ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci ve­die tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1 § 115 Tres­tné­ho po­riad­ku.

 V ods. 7 § 115 Tres­tné­ho po­riad­ku sú te­da up­ra­ve­né pod­mien­ky na pouţitie toh­to in­šti­tú­tu ako dô­ka­zu v inej tres­tnej ve­ci.

Pod­ľa ob­ha­jo­by tre­ba to­to us­ta­no­ve­nie vy­kla­dať dos­lov­ne, a to tak, ţe ob­li­ga­tór­nou pod­mien­kou pouţitia zá­zna­mu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v inej tres­tnej ve­ci je ve­de­nie toh­to iné­ho tres­tné­ho ko­na­nia pre tres­tné či­ny uve­de­né v § 115 ods. 1 Tr. por. sú­čas­ne s tres­tným ko­na­ním, kde sa zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal.

 Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du však slov­ko „sú­čas­ne“ je pot­reb­né správ­ne vzťa­ho­vať aţ k okamţiku pouţitia vý­sled­kov od­pos­lu­chu a nie uţ k oka­mi­hu vy­ko­ná­va­nia od­pos­lu­chu. Bo­lo by ne­lo­gic­ké, aby zá­kon­ným spô­so­bom vy­ko­na­ný od­pos­luch a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, kto­rý vo ve­ci, v kto­rej bol na­ria­de­ný, mo­hol byť vy­ko­na­ný aj pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, ale v inej ve­ci by mo­hol byť pouţi­tý len v tom prí­pa­de, ak by uţ v do­be vy­ko­ná­va­nia toh­to od­pos­lu­chu bo­lo v tej­to inej ve­ci ve­de­né tres­tné stí­ha­nie a nič by v tom­to prí­pa­de neb­rá­ni­lo, aby bol sú­čas­ne na­ria­de­ný od­pos­luch aj v tej­to ve­ci, kde do­kon­ca na roz­diel od tej pr­vej ve­ci by ob­vi­ne­ný uţ bol zná­my. Opač­ný vý­klad by bol v roz­po­re s ar­gu­men­tom re­duc­tio­ne ad ab­sur­dum, na­koľ­ko by vie­dol k zá­ve­ru, kto­rý ne­má ro­zum­ný zmy­sel a v pod­sta­te by zna­me­nal vy­lú­če­nie pouţitia toh­to us­ta­no­ve­nia na roz­ho­du­jú­cu väč­ši­nu prí­pa­dov v praxi a zna­me­nal by fak­tic­kú ne­moţnosť pouţitia pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia.

 Na zá­kla­de vy­ššie uve­de­né­ho od­vo­la­cí súd neak­cep­to­val od­vo­la­ciu ná­miet­ku obţalo­va­né­ho a uzat­vá­ra, ţe pouţitie zá­zna­mu z od­pos­lu­chu te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci bo­lo ako dô­kaz pouţité v sú­la­de so zá­ko­nom.

 Vy­chá­dza­júc z ob­sa­hu te­le­fo­nic­kých roz­ho­vo­rov me­dzi Ing. F. a Ing. K. (č.l. 211 spi­su), Ing. K. a Ing. B. (č.l. 212) a Ing. K. a Ing. F. (č.l. 213), kto­ré nas­le­do­va­li v je­den deň bez­pros­tred­ne po se­be a sú ci­to­va­né aj v pr­vos­tup­ňo­vom roz­sud­ku, o vi­ne obţalo­va­né­ho Ing. B. ne­mal po­chyb­nos­ti ani od­vo­la­cí súd.

 Od­vo­la­ním na­mie­ta­né nez­rov­na­los­ti vo vý­po­ve­di sved­ka Ing. L. (ako sa zoz­ná­mil sve­dok s Ing. K., kto vy­ba­vo­val ná­leţitos­ti k vy­da­niu sta­veb­né­ho po­vo­le­nia a pod.) sú pre us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a vi­ny obţalo­va­né­ho ire­le­van­tné.

 Pr­vos­tup­ňo­vý súd ne­po­chy­bil ani keď ko­na­nie obţalo­va­né­ho Ing. B. práv­ne po­sú­dil ako zlo­čin pri­jí­ma­nia úp­lat­ku pod­ľa § 329 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na.

V sú­vis­los­ti s práv­nou kva­li­fi­ká­ciou ko­na­nia obţalo­va­né­ho sa dôs­led­ne za­obe­ral aj otáz­kou či ko­lau­dač­né ko­na­nie je ko­na­ním v sú­vis­los­ti s ob­sta­rá­va­ním ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

 Od­vo­la­cí súd ne­mo­hol ak­cep­to­vať od­vo­la­ciu ná­miet­ku ob­ha­jo­by, ţe ko­lau­dač­né ko­na­nie nie je ko­na­ním ne­sú­cim zna­ky ob­sta­rá­va­nia ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu a pou­ka­zo­val pri­tom na roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 18. ok­tób­ra 2000, sp. zn. 4 Tz 22/2000, (jed­na­lo sa o ka­tas­trál­ne ko­na­nie).

 Me­dzi prí­pa­dom, na kto­rý sa od­vo­lá­va ob­ha­jo­ba, tý­ka­jú­cim sa ka­tas­trál­ne­ho ko­na­nia a po­su­dzo­va­nou tres­tnou ve­cou, nie je moţné pouţiť ana­ló­giu, pre­toţe ka­tas­trál­ne ko­na­nie a ko­lau­dač­né ko­na­nie sú dve di­amet­rál­ne od­liš­né ko­na­nia, kto­ré sú za­loţené na roz­diel­nych prin­cí­poch, sú up­ra­ve­né iný­mi zá­kon­mi a pre­dov­šet­kým tie­to ko­na­nia za­bez­pe­ču­jú cel­kom iné fun­kcie štá­tu.

 Ka­tas­trál­ne ko­na­nie, má cha­rak­ter za­bez­pe­čo­va­nia in­di­vi­duál­ne­ho zá­uj­mu vlas­tní­kov neh­nu­teľ­nos­tí a cha­rak­ter evi­denč­ný, ale ko­lau­dač­né ko­na­nie ne­sie v se­be zjav­né pr­vky ob­sta­rá­va­nia ve­cí všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

 Úlo­hy všeo­bec­né­ho zá­uj­mu sú za­de­fi­no­va­né pria­mo v us­ta­no­ve­ní § 81 ods. 1 sta­veb­né­ho zá­ko­na. Je ne­po­chyb­né, ţe ko­lau­dač­né ko­na­nie nie je ve­cou iba in­di­vi­duál­ne­ho zá­uj­mu sta­veb­ní­ka, ale je ve­cou všeo­bec­né­ho zá­uj­mu na dodrţiava­ní pra­vi­diel sta­veb­nej čin­nos­ti, kto­rý sa bez­pros­tred­ne do­tý­ka aj ďal­ších sub­jek­tov, nie len sta­veb­ní­ka.

 Z uve­de­ných dô­vo­dov je te­da zrej­mé, ţe vy­ba­vo­va­nie ko­lau­dač­né­ho roz­hod­nu­tia, na roz­diel od ka­tas­trál­ne­ho ko­na­nia, je jed­noz­nač­ne ob­sta­rá­va­ním ve­ci všeo­bec­né­ho zá­uj­mu.

 Pri úva­hách o tres­te pr­vos­tup­ňo­vý súd dôs­led­ne zvaţoval všet­ky kri­té­ria vý­znam­né pre voľ­bu dru­hu a vý­me­ry tres­tu, § 34 Tres­tné­ho zá­ko­na a obţalo­va­né­mu uloţil trest zod­po­ve­da­jú­ci zá­ko­nu. Zoh­ľad­nil spô­sob spá­chania či­nu, poh­nút­ku zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech, ale aj po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť, spo­čí­va­jú­cu v tom, ţe pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu vie­dol riad­ny ţivot a uloţil mu trest nes­po­je­ný s ob­me­dze­ním je­ho osob­nej slo­bo­dy, kto­rý aj pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du je spô­so­bi­lý vy­tvo­riť pod­mien­ky na vý­cho­vu obţalo­va­né­ho k to­mu, aby v bu­dúc­nos­ti vie­dol riad­ny ţivot, ale sú­čas­ne je spô­so­bi­lý aj iných od­ra­diť od pá­chania tres­tných či­nov.

 Uloţenie pe­ňaţné­ho tres­tu tak­tieţ zod­po­ve­dá zá­ko­nu, pre­toţe obţalo­va­ný sa svo­jim ko­na­ním snaţil zís­kať neop­ráv­ne­ný ma­jet­ko­vý pros­pech.

 Od­vo­la­cí súd ne­zis­til dô­vod pre zme­nu pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia v ţiad­nom sme­re, pre­to pos­tu­po­val pod­ľa § 319 Tres­tné­ho po­riad­ku a po­da­né od­vo­la­nie za­mie­tol ako ne­dô­vod­né.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu nie je prí­pust­ný ďal­ší riad­ny op­rav­ný

pros­trie­dok.

 V Bra­tis­la­ve 21. sep­tem­bra 2011

 JUDr. Ja­na S e r b o v á , v. r.

 pred­sed­níč­ka se­ná­tu

 

 

 

Diskusia