Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci Karola Mella

Publikované: 23. 08. 2012, čítané: 4776 krát
 

 Sta­no­vis­ká a roz­hod­nu­tia vo ve­ciach tres­tných Zbier­ka sta­no­vísk NS a roz­hod­nu­tí sú­dov SR 6/2012
121.

R O Z H O D N U T I E

I. Pro­ces­ná chy­ba ko­na­nia pri roz­ho­do­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be, kto­rá je dô­vo­dom zru­še­nia roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a sú­čas­né­ho roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho sú­du o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du v zmys­le § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ne­mô­že byť re­pa­ro­va­ná nás­led­ným pred­ve­de­ním ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 120 ods. 2 Tr. por.3 a opä­tov­ným roz­hod­nu­tím o je­ho vza­tí do väz­by (rov­na­ko vza­tím do väz­by s vy­uži­tím iné­ho pro­ces­né­ho pos­tu­pu), ak v ob­do­bí od pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be ne­nas­ta­li iné sku­toč­nos­ti, za­kla­da­jú­ce dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. Inak by bo­la san­kcia, spo­čí­va­jú­ca v nut­nos­ti roz­hod­núť o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, kto­rú zá­kon spá­ja s po­ru­še­ním us­ta­no­ve­ní o pos­tu­pe sú­du pri roz­ho­do­va­ní o väz­be zby­toč­ná a ne­ma­la by účin­ky, kto­ré ňou ma­jú byť vy­vo­de­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.

II. Okol­nosť, kto­rá od­ôvod­ňu­je roz­hod­nu­tie sú­du o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by po pred­chá­dza­jú­com nep­rá­vop­lat­nom roz­hod­nu­tí o je­ho vza­tí do väz­by, kto­ré bo­lo na­dria­de­ným sú­dom zru­še­né, ne­mu­sí napl­niť do­ko­na­né dô­vo­dy väz­by uve­de­né v § 71 ods. 2 Tr. por. Ak pred vy­da­ním pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by ne­bol ob­vi­ne­ný v tej is­tej ve­ci pre­pus­te­ný z väz­by, do kto­rej bol prá­vop­lat­ne vza­tý, mô­že súd v ta­kom prí­pa­de o väz­be ob­vi­ne­né­ho roz­hod­núť len pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por.

III. Úče­lom us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 2 Tr. por. je up­ra­viť kva­li­ta­tív­ne od­liš­né pod­mien­ky vza­tia do väz­by pre prí­pad, že v tej is­tej ve­ci sa už vy­ko­ná­va­la väz­ba, o kto­rej bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té, av­šak súd (v príp­rav­nom ko­na­ní aj pro­ku­rá­tor) roz­ho­dol o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du pre po­mi­nu­tie pri­már­nych zá­kon­ných pod­mie­nok vä­zob­né­ho stí­ha­nia (§ 71 ods. 1 Tr. por.), ale­bo z dô­vo­du nah­ra­de­nia väz­by zá­ko­nom us­ta­no­ve­nou ga­ran­ciou.

(Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 18. ok­tób­ra 2011, sp. zn. 2Tdo 42/2011)
Naj­vyš­ší súd uve­de­ným uz­ne­se­ním z 18. ok­tób­ra 2011 pod­ľa § 382 písm. c/ Tr. por. do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­da­né pro­ti uz­ne­se­niu Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 19. má­ja 2011, sp. zn. 4Tos 44/2011, od­mie­tol.

Z o d ô v o d n e n i a :

Na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve (ďa­lej len kraj­ský súd) na zá­kla­de sťaž­nos­ti ob­vi­ne­né­ho K.M. pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. zru­šil uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I (ďa­lej len ok­res­ný súd) z 9. má­ja 2011, sp. zn. 4 T 88/08 a pre­pus­til ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du.
Zru­še­ným uz­ne­se­ním ok­res­ný súd pod­ľa § 72 ods. 2 z dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. roz­ho­dol o vza­tí ob­vi­ne­né­ho M. do väz­by s vy­me­dze­ním za­ča­tia ply­nu­tia vä­zob­nej le­ho­ty odo dňa pred­ve­de­nia me­no­va­né­ho, ku kto­ré­mu doš­lo 9. má­ja 2011 a zá­ro­veň nep­ri­jal pí­som­ný sľub a pe­ňaž­nú zá­ru­ku po­núk­nu­té pod­ľa § 80 ods. 1 písm. b/ a § 81 ods. 1 Tr. por.
Pro­ti uz­ne­se­niu kraj­ské­ho sú­du po­da­la do­vo­la­nie mi­nis­ter­ka spra­vod­li­vos­ti Slo­ven­skej re­pub­li­ky po­da­ním zo 14. jú­na 2011, do­ru­če­ným ok­res­né­mu sú­du, a to v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho M.
Do­vo­la­nie bo­lo po­da­né na pod­net ge­ne­rál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky a ako práv­ny pod­klad do­vo­la­nia pro­ti roz­hod­nu­tiu o väz­be (dô­vod pod­ľa § 371 ods. 2 Tr. por.) sa v ňom uvá­dza po­ru­še­nie zá­ko­na v us­ta­no­ve­niach § 194 ods. 1 písm. a/ a § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
V od­ôvod­ne­ní do­vo­la­teľ re­ka­pi­tu­lu­je prie­beh ko­na­nia, a to aj v sú­vis­los­ti s pred­chá­dza­jú­cim roz­hod­nu­tím ok­res­né­ho sú­du o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by po reali­zá­cii európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu z 29. ap­rí­la 2011 zru­še­né­ho uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du z 9. má­ja 2011 (sp. zn. 2Tpo 34/2011) a ďa­lej uvá­dza, že
- kraj­ský súd od­ôvod­nil svo­je roz­hod­nu­tie v pod­sta­te tým, že ob­vi­ne­ný mo­hol byť vza­tý do väz­by len vte­dy, ak by bo­li spl­ne­né pod­mien­ky pre opä­tov­nú väz­bu pred­pok­la­da­né v § 71 ods. 2 Tr. por. a že
- v uve­de­nej ve­ci mal byť po po­da­ní ob­ža­lo­by vy­da­ný no­vý európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz, čo vy­plý­va3 od 1. sep­tem­bra 2011 ide o § 120 ods. 3 Tr. por. (zák. č. 262/2011 Z.z.).
4 po­rov­naj aj R 39/2004 Zbier­ky sta­no­vísk NS SR a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky.z us­ta­no­ve­nia § 491 ods. 2 Tr. por., kto­ré sa ma­lo pou­žiť sub­si­diár­ne.

Do­vo­la­teľ opo­nu­je tým­to ná­zo­rom tým, že v ča­se ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho K.M. na úze­mí Poľ­skej re­pub­li­ky bol stá­le plat­ný európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz vy­da­ný Ok­res­ným sú­dom Bra­tis­la­va 1 pod sp. zn. 0Tp 149/2007, z 20. mar­ca 2007. Ci­tu­je us­ta­no­ve­nia § 10 ods. 1 zá­ko­na o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze (ďa­lej len EZR) účin­né­ho od 1. sep­tem­bra 2010, aj § 4 ods. 2 a § 1 ods. 2 ci­to­va­né­ho zá­ko­na s tým, že pos­tup slo­ven­ských or­gá­nov ako or­gá­nov štá­tu pô­vo­du (člen­ské­ho štá­tu, kto­ré­ho jus­tič­ný or­gán vy­dal európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz - § 2 pís­me­no c/ zá­ko­na o EZR účin­né­ho do 1. sep­tem­bra 2010) je up­ra­ve­ný vý­luč­ne a špe­ciál­ne (vo vzťa­hu k Tr. po­riad­ku) v dru­hej čas­ti, v § 10 až § 13 zá­ko­na o EZR účin­né­ho do 1. sep­tem­bra 2010. Ci­to­va­né a ani žiad­ne iné zá­kon­né us­ta­no­ve­nia neob­sa­hu­jú expli­cit­nú úp­ra­vu stra­ty plat­nos­ti už vy­da­né­ho európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu a ani pod­mien­ky, za spl­ne­nia kto­rých do­chá­dza k tej­to pro­ces­nej si­tuá­cii.
Stra­ta plat­nos­ti európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu a jej účin­ky nie sú expli­cit­ne up­ra­ve­né v zá­ko­ne o EZR účin­nom do 1. sep­tem­bra 2010 a ani v Rám­co­vom roz­hod­nu­tí Ra­dy Európ­skej únie, pri­ja­tom 13. jú­na 2002 pod čís­lom 2002/584/SVV. Vlas­tnos­ti EZR (plat­nosť, stra­ta plat­nos­ti) a jej pod­mien­ky (účin­ky) však bo­li up­ra­ve­né až zá­ko­nom č. 154/2010 Z.z. o EZR (§ 6).

Pod­ľa § 43 zák. č. 154/2010 Z.z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze na ko­na­nie o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze, kto­ré sa za­ča­lo pred 1. sep­tem­brom 2010, sa pou­ži­jú do­te­raj­šie pred­pi­sy.
Ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie je ty­pic­ké inter­tem­po­rál­ne us­ta­no­ve­nie, kto­ré z hľa­dis­ka práv­nej is­to­ty ur­ču­je, pod­ľa kto­rej práv­nej nor­my sa má pos­tu­po­vať aj pri vy­ko­ná­va­ní európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu vy­da­né­ho pred 1. sep­tem­brom 2010.
Ko­na­nie o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho K.M. a spol. sa za­ča­lo 15. mar­ca 2007 do­ru­če­ním pí­som­né­ho návr­hu pro­ku­rá­tor­ky kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry z 13. mar­ca 2007 ok­res­né­mu sú­du. V prí­pa­de ab­sen­cie inter­tem­po­rál­ne­ho us­ta­no­ve­nia (§ 43) v zá­ko­ne čís­lo 154/2010 Z.z. o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze, by sa od 1. sep­tem­bra 2010 v ko­na­ní o EZR, kto­rý bol vy­da­ný pred 1. sep­tem­brom 2010 ale­bo kto­ré sa za­ča­lo pred 1. sep­tem­brom 2010, up­lat­ňo­val vý­luč­ne prin­cíp lex fo­ri.

Jus­tič­ný or­gán Poľ­skej re­pub­li­ky bol op­ráv­ne­ný ko­nať a roz­ho­do­vať o vy­da­ní K.M. na tres­tné stí­ha­nie do Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to na zá­kla­de stá­le plat­né­ho európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu vy­da­né­ho pod­ľa zá­ko­na o EZR účin­né­ho do 1. sep­tem­bra 2010, sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I 20. mar­ca 2007 pod sp.zn. 0Tp 149/2007.
Roz­hod­nu­tie jus­tič­né­ho or­gá­nu Poľ­skej re­pub­li­ky na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť 26. feb­ruára 2011 a prá­vop­lat­né a vy­ko­na­teľ­né roz­hod­nu­tie jus­tič­né­ho or­gá­nu Poľ­skej re­pub­li­ky mu­sia slo­ven­ské sú­dy ak­cep­to­vať a reš­pek­to­vať – aj po­kiaľ ide o od­ov­zda­nie ob­vi­ne­né­ho K.M. prís­luš­né­mu ok­res­né­mu sú­du.

Pro­ces­ný stav, kto­rý vzni­kol po vy­da­ní roz­hod­nu­tia kraj­ským sú­dom 9. má­ja 2011 pod sp. zn. 2Tpo 34/2011, te­da umož­ňo­val no­vé ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie o väz­be ob­vi­ne­né­ho, av­šak len za ku­mu­la­tív­ne­ho spl­ne­nia všeo­bec­ných a špe­ci­fic­kých pod­mie­nok ur­ču­jú­cich plat­nosť a zá­kon­nosť ta­ké­ho roz­hod­nu­tia. Spô­sob, aký zvo­lil pred­se­da se­ná­tu (pred­ve­de­nie ob­vi­ne­né­ho na ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie a nás­led­né vza­tie do väz­by) je v súd­nej praxi sí­ce neš­tan­dard­ný, mož­no ho však pri­pus­tiť (§ 76 ods. 10, § 80 ods. 3, § 81 ods. 4 a § 192 ods. 3 Tr. por. – všet­ko ve­ty pr­vé).
Zá­kon­ným pod­kla­dom na opa­ko­va­né ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie o väz­be ob­vi­ne­né­ho K.M. bo­la pí­som­ná žia­dosť pred­se­du se­ná­tu ok­res­né­ho sú­du z 9. má­ja 2011 o pred­ve­de­nie ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 120 od­sek 2 Tr. po­riad­ku5, pre­to­že zá­kon­né pod­mien­ky na up­lat­ne­nie iné­ho za­is­ťo­va­cie­ho opat­re­nia ne­bo­li v da­nom ča­se spl­ne­né.
Úče­lom pred­ve­de­nia ob­vi­ne­né­ho K.M. bo­lo vy­ko­na­nie je­ho vý­slu­chu v kon­krét­nom pro­ces­nom pos­ta­ve­ní, a to zá­kon­ným spô­so­bom (zá­kon­ný­mi sud­ca­mi ok­res­né­ho sú­du). Pred­me­tom vý­slu­chu ma­lo byť zís­ka­nie je­ho sta­no­vis­ka k skut­ko­vým okol­nos­tiam a zis­te­nie je­ho osob­ných po­me­rov v roz­sa­hu pot­reb­nom na na­ria­de­nie ďal­šie­ho hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia. Pred­ve­de­nie bo­lo vy­ko­na­né bez pred­chá­dza­jú­ce­ho pred­vo­la­nia z dô­vo­du, že ob­vi­ne­ný pri vý­slu­chu na sú­de 29. ap­rí­la 2011 neuvie­dol žiad­nu ad­re­su, na kto­rú sa mu ma­jú do­ru­čo­vať pí­som­nos­ti, vrá­ta­ne pí­som­nos­tí ur­če­ných do vlas­tných rúk, ako aj spô­sob do­ru­čo­va­nia (§ 34 ods. 5 Tr.
5 § 120 ods. 3 Tr. po­riad­ku s účin­nos­ťou od 1. sep­tem­bra 2011.po­riad­ku). Žia­dosť o pred­ve­de­nie bo­la vy­da­ná pred­se­dom se­ná­tu ok­res­né­ho sú­du (te­da zá­kon­ným sud­com) v sú­la­de so zá­ko­nom. Pred­ve­de­nie ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­li v sú­la­de s § 17b zák. č. 171/1993 Z.z. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, prís­luš­ní­ci Úra­du bo­ja pro­ti or­ga­ni­zo­va­nej kri­mi­na­li­te Pre­zí­dia Po­li­caj­né­ho zbo­ru. O pred­ve­de­ní bol 9. má­ja 2011 spí­sa­ný úrad­ný zá­znam.

Z ob­sa­hu spi­su je ďa­lej zrej­mé, že dô­ka­zy zís­ka­né v príp­rav­nom ko­na­ní dos­ta­toč­ne preu­ka­zu­jú, že sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie sa stal, má zna­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a exis­tu­je dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver o po­doz­re­ní ob­vi­ne­né­ho K.M. z účas­ti na skut­ku, čo je zvý­raz­ne­né aj štá­diom, v kto­rom sa ko­na­nie na­chá­dza, t.j. po po­da­ní ob­ža­lo­by.
Spô­sob a dĺžka zis­ťo­va­nia miest po­by­tu, dĺžka pát­ra­nia po ob­vi­ne­nom, spô­sob a mies­to ob­me­dzenia je­ho osob­nej slo­bo­dy, aj oso­bit­ný spô­sob ko­na­nia vo vzťa­hu k ob­vi­ne­né­mu M.K. ako pro­ti uš­lé­mu aj v súd­nom ko­na­ní, od­ôvod­ňo­va­li reál­nu oba­vu, že v prí­pa­de ne­vy­da­nia po­zi­tív­ne­ho roz­hod­nu­tia o väz­be sa ob­vi­ne­ný bu­de opa­ko­va­ne skrý­vať (aj po­by­tom v cu­dzi­ne), aby sa vy­hol tres­tné­mu stí­ha­niu, pre­to­že v mies­te tr­va­lé­ho po­by­tu na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky sa dl­ho­do­bo nezdr­žia­val a zá­ro­veň, v prí­pa­de do­ká­za­nia vi­ny zo skut­ku, mu hro­zí vy­so­ký trest od­ňa­tia slo­bo­dy.
Špe­ci­fic­ká pod­mien­ka (§ 71 ods. 1 Tr. po­riad­ku) na vy­da­nie roz­hod­nu­tia o väz­be ob­vi­ne­né­ho K.M. bo­la te­da tak­tiež spl­ne­ná, keď­že v ča­se roz­ho­do­va­nia se­ná­tu ok­res­né­ho sú­du bo­li spl­ne­né for­mál­ne aj ma­te­riál­ne pod­mien­ky je­ho väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 pís­me­no a/ Tr. po­riad­ku.

Na nás­led­né ko­na­nie a roz­ho­do­va­nie o väz­be ob­vi­ne­né­ho ne­bo­lo pot­reb­né ap­li­ko­vať § 71 ods. 2 Tr. po­riad­ku, pre­to­že roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ok­res­né­ho sú­du o väz­be z 29. ap­rí­la 2011 bo­lo (ab­so­lút­ne) chyb­ným pro­ces­ným úko­nom s účin­ka­mi nep­lat­nos­ti ex tunc, čo zna­me­ná, že tie­to účin­ky sa ne­do­tý­ka­li tr­va­nia väz­by ob­vi­ne­né­ho reál­ne vy­ko­na­nej od 28. ap­rí­la 2011 do 9. má­ja 2011, kto­rá bo­la ne­zá­kon­ná.
Na zá­kla­de uve­de­né­ho má do­vo­la­teľ za to, že uz­ne­se­nie Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I zo dňa 9. má­ja 2011 sp.zn. 4T 88/2008 o väz­be ob­vi­ne­né­ho K.M. bo­lo vec­ne správ­ne a vy­da­né v sú­la­de so zá­ko­nom a že uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 19. má­ja 2011 sp.zn. 4Tos 44/2011, kto­rým bo­lo uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du zru­še­né a ob­vi­ne­ný K.M. pre­pus­te­ný z väz­by na slo­bo­du, doš­lo k po­ru­še­niu us­ta­no­ve­ní § 194 ods. 1 písm. a/Tr. por. a § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. o väz­be, čím je da­ný do­vo­la­cí dô­vod pod­ľa § 371 ods. 2 Tr. por. Navr­hol, aby Naj­vyš­ší súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na
- vy­slo­vil, že uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du Bra­tis­la­va z 19. má­ja 2011 sp.zn. 4Tos 44/2011, bol po­ru­še­ný zá­kon v us­ta­no­ve­niach § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. po­riad­ku a § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. po­riad­ku v pros­pech ob­vi­ne­né­ho K.M.
- zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du a zru­šil aj ďal­šie re­le­van­tné roz­hod­nu­tia na zru­še­né roz­hod­nu­tie ob­sa­ho­vo nad­vä­zu­jú­ce a pri­ká­zal Kraj­ské­mu sú­du v Bra­tis­la­ve, aby vec v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­vu pre­ro­ko­val a roz­ho­dol.

Ob­vi­ne­ný sa pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu k do­vo­la­niu vy­jad­ril pí­som­ným pod­da­ním, v kto­rom re­ka­pi­tu­lu­je svo­jim poh­ľa­dom ob­sah do­vo­la­nia a naj­mä uvie­dol, že pod­sta­tou ve­ci zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né je, či je opod­stat­ne­ný práv­ny ná­zor Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve vy­slo­ve­ný v uz­ne­se­ní 4Tos 44/2011 z 19. má­ja 2011, ak sa v pod­sta­te tam tvr­dí, že opä­tov­ne sa o väz­be moh­lo roz­ho­do­vať iba pri spl­ne­ní pod­mie­nok pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por. ale­bo to, čo tvr­dí do­vo­la­teľ, že sta­či­lo pos­tu­po­vať pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. Vy­slo­vil ná­zor, že prv­šie roz­hod­nu­tie o väz­be z 29. ap­rí­la 2011 bo­lo roz­hod­nu­tím o väz­be, je­ho účin­ky sa aj do­tý­ka­li reál­ne vy­ko­na­nej väz­by, tak­že sú­dy v ďal­šom ko­na­ní moh­li pos­tu­po­vať iba pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por. Navr­hol, aby do­vo­la­cí súd via­za­ný dô­vod­mi do­vo­la­nia od­mie­tol do­vo­la­nie, pre­to­že zá­kon tak, ako sa dom­nie­va do­vo­la­teľ, po­ru­še­ný v pros­pech ob­vi­ne­né­ho M.K. ne­bol, a pre­to nie sú spl­ne­né dô­vo­dy do­vo­la­nia pod­ľa § 371 Tr. por.
Naj­vyš­ší súd ako do­vo­la­cí súd zis­til, že nie je dô­vod na roz­hod­nu­tie pod­ľa § 382 písm. a/, písm. b/, písm. d/, písm. e/ ale­bo písm. f/ Tr. por. Zá­ro­veň však už pri pred­bež­nom pries­ku­me (§ 378 Tr. por.) zis­til a na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí kon­šta­to­val nas­le­dov­né:
Je pot­reb­né úvo­dom uviesť, že vý­cho­dis­ko­vá a po­mer­ne ob­siah­la pa­sáž do­vo­la­nia, nas­le­du­jú­ca po re­ka­pi­tu­lá­cii prie­be­hu ko­na­nia, sa ve­nu­je pretr­vá­va­niu práv­nych účin­kov európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu po po­da­ní ob­ža­lo­by v tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M. a ďal­ších spolu­ob­vi­ne­ných.

To je však do znač­nej mie­ry nad­by­toč­né, na­koľ­ko po vy­da­ní me­no­va­né­ho bo­lo o je­ho väz­be roz­hod­nu­té ne­zá­kon­ným sud­com, čo za­lo­ži­lo (aj sám – ose­be ur­ču­jú­ci) dô­vod roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du z 9. má­ja 2011, kto­ré do­vo­la­teľ po­va­žu­je za vec­ne správ­ne.
Tým do ko­na­nia a roz­ho­do­va­nia vstú­pil proti­práv­ny pr­vok, kto­rý aj vo svo­jej in­di­vi­duál­nej po­do­be vie­dol k pre­pus­te­niu ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du a pred­pok­lad pred­chá­dza­jú­ce­ho mu zá­kon­ne kon­for­mné­ho pos­tu­pu ne­mô­že ten­to pro­ces­ný de­fekt ov­plyv­niť. Nas­le­du­jú­ce roz­hod­nu­tie ok­res­né­ho sú­du z 9. má­ja 2011 už ne­bo­lo sú­čas­ťou pos­tu­pu po reali­zá­cii európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu ( a ani ne­moh­lo byť, na­koľ­ko v žiad­nej va­rian­te úva­hy o pou­ži­tí star­šej či nov­šej úp­ra­vy zá­ko­na o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze ne­mo­hol byť ob­vi­ne­ný po je­ho prá­vop­lat­nom pre­pus­te­ní opa­ko­va­ne za­tknu­tý na zá­kla­de to­ho is­té­ho prí­ka­zu, resp. európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu. Prís­luš­ný sud­ca by v ta­kom prí­pa­de ani ob­vi­ne­né­ho ne­mo­hol prev­ziať a o väz­be roz­ho­do­vať).

Ok­res­ný súd tu pos­tu­po­val pred­ve­de­ním ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 120 ods. 2 Tr. por. na ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie „zo slo­bo­dy“, a na tom­to za­sad­nu­tí roz­ho­dol o väz­be. Ten­to pos­tup te­da ne­bol sú­čas­ťou ko­na­nia o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze, kto­ré­ho vý­sle­dok v po­do­be roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by uči­ne­né­ho v pr­vom stup­ni bol na­dria­de­ným sú­dom v op­rav­nom ko­na­ní pre ne­zá­kon­nosť pos­tu­pu pri roz­ho­do­va­ní zru­še­ný.

Ne­mož­no však kon­šta­to­vať, že zru­še­nie uz­ne­se­nia o vza­tí do väz­by z 29. ap­rí­la 2011 ne­má na ďal­šie mož­né pou­ži­tie toh­to za­bez­pe­čo­va­cie­ho in­šti­tú­tu v ko­na­ní pro­ti ob­vi­ne­né­mu žia­den vplyv. Dô­vod pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du to­tiž ne­bol pod­mie­ne­ný pou­ži­tím us­ta­no­ve­nia § 79 ods. 1 Tr. por., kto­ré pri­már­ne pred­pok­la­dá so zá­ko­nom sú­lad­ným pos­tup s vý­sled­kom prá­vop­lat­né­ho vza­tia ob­vi­ne­né­ho do väz­by. Až na to nad­vä­zu­je mož­né po­mi­nu­tie dô­vo­du väz­by, dô­vo­du na jej ďal­šie tr­va­nie ale­bo up­ly­nu­tie maximál­nych le­hôt väz­by. V nas­ta­lom prí­pa­de však ne­bo­li pri zru­še­ní roz­hod­nu­tia vä­zob­né dô­vo­dy vô­bec zoh­ľad­ňo­va­né, keď­že na zá­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti bo­la pri pries­ku­me na­dria­de­né­ho sú­du, vy­ko­ná­va­nom roz­sa­hu pod­ľa § 192 ods. 1 (písm. b/) Tr. por., zis­te­ná pod­stat­ná chy­ba (ne­zá­kon­nosť) ko­na­nia, kto­ré­ho vý­sled­kom bo­lo sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té uz­ne­se­nie. Zis­te­ná chy­ba po­tom pod­mie­ni­la roz­hod­nu­tie na­dria­de­né­ho sú­du v zmys­le § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. z 9. má­ja 2011, a to bez mož­nos­ti kri­tic­ký ne­dos­ta­tok re­pa­ro­vať. Uve­de­ná si­tuácia po­tom vy­vo­lá­va ur­či­té ob­me­dzenia mož­nos­ti pou­ži­tia väz­by pro­ti ob­vi­ne­né­mu v pre­bie­ha­jú­com ko­na­ní, ako na to bu­de pou­ká­za­né niž­šie.

Mož­no k ar­gu­men­tom do­vo­la­nia tiež uviesť, že dot­knu­té roz­hod­nu­tie sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie z 29. ap­rí­la 2011 vy­vo­la­lo práv­ne účin­ky na zá­kla­de je­ho pred­bež­nej vy­ko­na­teľ­nos­ti v zmys­le § 184 ods. 2, § 83 ods. 1, § 185 ods. 6 Tr. por., a na ich zá­kla­de bo­la väz­ba vy­ko­ná­va­ná až do 9. má­ja 2011. Tie­to účin­ky moh­li po­mi­núť len roz­hod­nu­tím na­dria­de­né­ho sú­du, v dôs­led­ku kto­ré­ho zru­še­né uz­ne­se­nie vo svo­jej pô­vod­nej po­do­be ne­na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť, a vy­da­ním zru­šu­jú­ce­ho, už prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du dru­hé­ho stup­ňa, stra­ti­lo svo­ju dov­te­daj­šiu vy­ko­na­teľ­nosť.
V nad­väz­nos­ti na to, do­vo­la­te­ľom kon­šta­to­va­ná „nep­lat­nosť“ uz­ne­se­nia z 29. ap­rí­la 2011 sa pri tom­to roz­hod­nu­tí (in­di­vi­duál­nom práv­nom ak­te) ne­po­su­dzu­je, de­fi­nu­je sa je­ho prá­vop­lat­nosť a vy­ko­na­teľ­nosť. Nu­lit­ný (bez práv­nych účin­kov) je po­tom len práv­ny akt, kto­rý je po­ru­še­ním sa­mot­nej prá­vo­mo­ci, resp. pô­sob­nos­ti (o aký prí­pad pri roz­hod­nu­tí ok­res­né­ho sú­du nej­de). Plat­nosť je at­ri­bú­tom inej ka­te­gó­rie práv­ne re­le­van­tných (ne­nor­ma­tív­nych) pre­ja­vov vô­le, a to práv­nych úko­nov.
V pria­mej lí­nii roz­ho­do­va­nia o do­vo­la­ní je pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že uz­ne­se­nie kraj­ské­ho sú­du z 9. má­ja 2011 (sp. zn. 2Tpo 34/2011) nie je pred­me­tom do­vo­la­cie­ho pries­ku­mu a je na­ďa­lej prá­vop­lat­né (aj keď účin­ky je­ho prá­vop­lat­nos­ti mô­žu byť zme­ne­nou si­tuáciou v ko­na­ní fak­tic­ky ne­go­va­né). Tým­to uz­ne­se­ním kraj­ské­ho sú­du bo­lo te­da roz­hod­nu­té o zru­še­ní uz­ne­se­nia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by z 29. ap­rí­la 2011 (sp. zn. 4T 88/08) a o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho K.M. na slo­bo­du.
Po­kiaľ ide o práv­ny dô­vod toh­to roz­hod­nu­tia, a to v kon­texte rie­še­nia dot­knu­tej otáz­ky v ak­tuál­nom do­vo­la­com ko­na­ní ako otáz­ky pred­bež­nej (a ta­kým­to vý­cho­dis­kom pre sú­čas­né roz­ho­do­va­nie v kon­krét­nych sú­vis­los­tiach je), nas­tá­va­jú účin­ky v zmys­le § 7 Tr. por. Keď­že nej­de o po­sú­de­nie vi­ny ob­vi­ne­né­ho, do­vo­la­cí súd je, po­kiaľ ide o vy­ššie uve­de­ný dô­vod, via­za­ný uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve z 9. má­ja 2011, sp. zn. 2Tpo 34/2011. Na to­to roz­hod­nu­tie a je­ho od­ôvod­ne­nie, vrá­ta­ne ozna­če­nia prís­luš­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní, do­vo­la­cí súd od­ka­zu­je.
Vý­nim­kou, a to aj z hľa­dis­ka zá­väz­nos­ti pri rie­še­ní pred­bež­nej otáz­ky, je zá­ver o práv­nom spo­chyb­ne­ní roz­hod­nu­tia poľ­ské­ho sú­du, kto­rý prek­ra­ču­je ap­li­kač­nú pô­sob­nosť tu­zem­ské­ho sú­du. Dot­knu­té Rám­co­vé roz­hod­nu­tie o európ­skom za­tý­ka­com roz­ka­ze (na kto­ré sa kraj­ský súd od­vo­lá­va) je práv­nym ak­tom Európ­skej únie, pre up­lat­ne­nie kto­ré­ho sa vy­ža­du­je vnút­roš­tát­na im­ple­men­tá­cia. Pod­ľa ta­kej­to kon­krét­nej vnút­roš­tát­nej nor­my po­tom pos­tu­pu­je súd to­ho - kto­ré­ho člen­ské­ho štá­tu, v tom­to prí­pa­de Kraj­ský súd v Kra­ko­ve v rám­ci svo­jej, poľ­ským prá­vom ur­če­nej, ju­ris­dik­cie.
Nes­práv­nosť spi­so­vej znač­ky a dá­tu­mu vy­da­nia európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu vo vy­dá­va­com roz­hod­nu­tí nie je z hľa­dis­ka pos­tu­pu slo­ven­ských or­gá­nov ako or­gá­nov štá­tu pô­vo­du pod­stat­né a niet po­chyb­nos­tí ani o to­tož­nos­ti skut­ku, oh­ľa­dom kto­ré­ho bol vnút­roš­tát­ny i európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I vy­da­ný, a kto­ré­ho sa te­da tý­ka extra­dič­ná ak­cep­tá­cia poľ­skej stra­ny (zá­ro­veň niet po­chyb­nos­tí o od­lí­še­ní toh­to skut­ku od skut­kov, kto­rých sa tý­ka za­tý­ka­cí roz­kaz Kraj­ským sú­dom v Kra­ko­ve neak­cep­to­va­ný).
Vzhľa­dom na pred­chá­dza­jú­ce i nas­le­du­jú­ce zá­ve­ry do­vo­la­cie­ho sú­du však na­pos­le­dy ana­ly­zo­va­ná okol­nosť na pod­sta­te toh­to roz­hod­nu­tia nič ne­me­ní.
Naj­vyš­ší súd te­da kon­šta­tu­je a vy­chá­dza zo sku­toč­nos­ti, že dô­vo­dom roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du z 9. má­ja 2011 (v je­ho kon­krét­nom ob­sa­hu) bo­la chy­ba ko­na­nia, v roz­ho­du­jú­cej mie­re spo­čí­va­jú­ca v roz­ho­do­va­ní ne­zá­kon­ným su­dom (sud­com pre príp­rav­né ko­na­nie, kto­ré­ho pô­sob­nosť pre roz­ho­do­va­nie o väz­be sa skon­či­la ukon­če­ním príp­rav­né­ho ko­na­nia po­da­ním ob­ža­lo­by v zmys­le § 10 ods. 15 Tr. por.).

Z toh­to po­tom re­zul­tu­je v do­vo­la­com ko­na­ní po­su­dzo­va­ný sú­lad so zá­ko­nom na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia kraj­ské­ho sú­du z 19. má­ja 2011 (sp. zn. 4Tos 44/2011), kto­rý z hľa­dis­ka vý­sled­nos­ti toh­to roz­hod­nu­tia zod­po­ve­dá správ­nej inter­pre­tá­cií us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku (a nao­pak, je tak­to pod­mie­ne­ná nes­práv­nosť pos­tu­pu a roz­hod­nu­tia ok­res­né­ho sú­du z 9. má­ja 2011), aj keď s čas­ťou zá­ve­rov kraj­ské­ho sú­du sa naj­vyš­ší súd nes­to­tož­nil (po­kiaľ ide o po­do­bu no­vo­nas­ta­lých sku­toč­nos­tí, pot­reb­ných pre ďal­šie mož­né vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by).
Roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du na­ria­ďo­va­lo vo svo­jom vý­ro­ku pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du. K to­mu však doš­lo len for­mál­ne (te­da prak­tic­ky nie), keď­že vzá­pä­tí bo­la opä­tov­ne ob­me­dze­ná osob­ná slo­bo­da me­no­va­né­ho a opä­tov­ne bol aj ok­res­ným sú­dom vza­tý do väz­by, a to v tej is­tej tres­tnej ve­ci a za okol­nos­tí op­ro­ti mo­men­tu pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du (kto­rým roz­hod­nu­tím bol z väz­by pre­pus­te­ný) ni­ja­ko nez­me­ne­ných. Na to ne­má vplyv okol­nosť pou­ži­tia al­ter­na­tív­ne­ho pos­tu­pu op­ro­ti pr­vot­né­mu pos­tu­pu po reali­zá­cií európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu, te­da pred­ve­de­nia ob­vi­ne­né­ho bez pred­chá­dza­jú­ce­ho pred­vo­la­nia a roz­hod­nu­tia se­ná­tu na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí za účas­ti pro­ces­ných strán, ko­na­nom v zmys­le § 302 ods. 2 Tr. por.

Úče­lom na­pos­le­dy uve­de­né­ho úko­nu bo­la prá­ve a len re­pa­rá­cia chy­by pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­ho­do­va­nia ok­res­né­ho sú­du, na zá­kla­de kto­rej mal ak­tuál­ne (už) roz­hod­núť zá­kon­ný sud­ca (v tom­to prí­pa­de vzhľa­dom na spô­sob roz­ho­do­va­nia se­nát), ne­dodr­ža­nie kto­ré­ho prin­cí­pu bo­lo dô­vo­dom bez­pros­tred­ne pred­chá­dza­jú­ce­ho pre­pus­te­nia ob­vi­ne­né­ho z väz­by kraj­ským sú­dom.
Ne­bo­lo nao­pak úče­lom úko­nu zís­ka­nie sta­no­vis­ka ob­vi­ne­né­ho ku skut­ko­vým okol­nos­tiam a zis­te­nie je­ho osob­ných po­me­rov v roz­sa­hu pot­reb­nom na na­ria­de­nie ďal­šie­ho hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, ako to uvá­dza do­vo­la­teľ (k ta­ké­mu zís­ka­va­niu a zis­ťo­va­niu ani na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ne­doš­lo).

Na uvá­dza­ný účel sa ne­ve­rej­né za­sad­nu­tie se­ná­tu ne­na­ria­ďu­je, úče­lom ne­ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia za účas­ti ob­vi­ne­né­ho je (ako už bo­lo uve­de­né), prá­ve roz­ho­do­va­nie o väz­be.
Na účel zis­te­nia sta­no­vis­ka ob­vi­ne­né­ho (ok­rem iné­ho) ku skut­ko­vým okol­nos­tiam slú­ži hlav­né po­jed­ná­va­nie a v skor­šom štá­diu ve­rej­né za­sad­nu­tie o pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by, kde sa rie­šia i or­ga­ni­zač­né otáz­ky sú­vi­sia­ce s na­ria­de­ním hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia. Prá­ve v tom­to štá­diu je pred­met­né súd­ne ko­na­nie (po zru­še­ní ter­mí­nu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ur­če­né­ho na 7.-8. de­cem­bra 2011) a v ko­na­ní sa ne­pok­ra­ču­je pre­to, že bol ob­vi­ne­ný K.M. za­tknu­tý v Poľ­sku, čím pres­ta­lo byť ak­tuál­ne ko­na­nie pro­ti uš­lé­mu.
Po­kiaľ sa v do­vo­la­ní uvá­dza, že pri vý­slu­chu 29. ap­rí­la 2011 ob­vi­ne­ný neuvie­dol žiad­nu ad­re­su na do­ru­čo­va­nie pí­som­nos­tí, je to­mu tak (pod­ľa zá­pis­ni­ce) pre­to, že na ňu ne­bol do­tá­za­ný na­priek pou­če­niu v pred­tla­či pod­ľa § 34 ods. 5 Tr. por. (to pla­tí aj o vý­slu­chu vy­ko­na­nom 9. má­ja 2011). Kon­krét­nu ad­re­su však ob­vi­ne­ný uvie­dol v pí­som­nom sľu­be po­da­nom v zmys­le § 80 písm. b/ Tr. por., kto­rý sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie nep­ri­jal (ide o ad­re­su u druž­ky, kto­rá tiež po­núk­la pe­ňaž­nú zá­ru­ku).
Účel dot­knu­té­ho úko­nu ok­res­né­ho sú­du je te­da zrej­mý, a je ním (v zmys­le vy­ššie uve­de­né­ho) ne­go­vať účin­ky roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du z 9. má­ja 2011, resp. vy­hnúť sa tým­to účin­kom, vy­vo­la­ným pred­chá­dza­jú­cim po­ru­še­ním zá­ko­na v ko­na­ní, resp. pri roz­ho­do­va­ní ok­res­né­ho sú­du (sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie).

Ta­ký­to pos­tup však nie je prí­pust­ný. Ide o zo­pa­ko­va­nie roz­ho­do­va­nia o tej is­tej otáz­ke bez zme­ny pod­kla­dov pre roz­hod­nu­tie, ok­rem zdan­li­vej „am­pu­tá­cie“ chyb­né­ho pos­tu­pu sme­ru­jú­ce­ho k pred­chá­dza­jú­ce­mu pr­vos­tup­ňo­vé­mu roz­hod­nu­tiu, pri­čom prá­ve zis­te­ná va­da bo­la ur­ču­jú­ca pre roz­hod­nu­tie o op­rav­nom pros­tried­ku pro­ti dot­knu­té­mu roz­hod­nu­tiu (te­da v tom­to prí­pa­de bez oh­ľa­du na okol­nosť, či sú da­né vä­zob­né dô­vo­dy).

Skor­šia ne­zá­kon­nosť však bez nas­ta­nia no­vých sku­toč­nos­tí ne­mô­že byť ig­no­ro­va­ná. Pre­káž­ka „res iudi­ca­ta“ v zmys­le § 2 ods. 8, resp. 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. sa sí­ce via­že len na me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tia v ko­na­ní, vý­kla­do­vo je však ne­vyh­nut­né dos­pieť k zá­ve­ru, že rov­na­ko ne­mož­no do­siah­nuť zme­nu prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia o väz­be (ale­bo o inej ne­me­ri­tór­nej otáz­ke) len zo­pa­ko­va­ním roz­ho­do­va­nia pos­tu­pom, akým ku to­mu v pre­jed­ná­va­nej ve­ci doš­lo.

Ob­dob­ne by nap­rík­lad ne­bo­lo mož­né ok­res­ným sú­dom pou­ži­tým pos­tu­pom re­pa­ro­vať (obísť) ne­dodr­ža­nie le­ho­ty na roz­hod­nu­tie uve­de­nej v § 73 ods. 5 Tr. por., kto­ré (prek­ro­če­ním le­ho­ty) by vy­vo­la­lo pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du (prí­ka­zom pod­ľa od­se­ku 5 toh­to us­ta­no­ve­nia) aj v prí­pa­de da­nos­ti ľu­bo­voľ­ných vä­zob­ných dô­vo­dov.

Bo­lo by pop­re­tím zmys­lu a ob­sa­hu zá­kon­nej úp­ra­vy pos­tu­pu pri bra­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, ak by ne­dos­tat­ky toh­to pos­tu­pu, vy­vo­lá­va­jú­ce práv­nu ne­mož­nosť o väz­be po­zi­tív­ne roz­hod­núť, moh­li byť ne­go­va­né opa­ko­va­ním ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy ob­vi­ne­né­ho po je­ho pre­pus­te­ní na slo­bo­du a nás­led­ným vza­tím ob­vi­ne­né­ho do väz­by bez to­ho, aby v me­dziob­do­bí nas­ta­li no­vé sku­toč­nos­tí, za­kla­da­jú­ce vä­zob­ný dô­vod.

Pro­ces­ná chy­ba prís­luš­ných or­gá­nov (v tom­to prí­pa­de sú­du) je ne­ga­tí­vom, spô­so­bi­lým pri­vo­diť neop­ráv­ne­nú vý­ho­du stra­ne v ko­na­ní (v tom­to prí­pa­de ob­vi­ne­né­mu), na­vo­nok zá­ro­veň vy­vo­lať trau­mu zo zma­re­nia vý­ko­nu prá­va (v tom­to prí­pa­de zá­kon­nej za­bez­pe­čo­va­cej rep­re­sie). Op­ro­ti to­mu však sto­jí vy­šší, his­to­ric­ky ge­ne­ro­va­ný prin­cíp, brá­nia­ci ne­zá­kon­nos­ti a svoj­vô­li or­gá­nov štá­tu pri zá­sa­hoch do ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Neos­tá­va iné, len ten­to prin­cíp reš­pek­to­vať a spo­jiť s ním nás­led­ky us­ta­no­ve­né tres­tnop­ro­ces­nou úp­ra­vou.

V sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o pre­ro­kú­va­nom do­vo­la­ní pla­tí te­da nas­le­dov­né:

Chy­ba ko­na­nia pri roz­ho­do­va­ní sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be po reali­zá­cii prí­ka­zu na za­tknu­tie ale­bo európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu, kto­rá je dô­vo­dom zru­še­nia roz­hod­nu­tia o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by a sú­čas­né­ho roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho sú­du o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du v zmys­le § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ne­mô­že byť re­pa­ro­va­ná nás­led­ným pred­ve­de­ním ob­vi­ne­né­ho pod­ľa § 120 ods. 2 Tr. por. a opä­tov­ným roz­hod­nu­tím o je­ho vza­tí do väz­by, ak v ob­do­bí od pred­chá­dza­jú­ce­ho roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o väz­be ne­nas­ta­li sku­toč­nos­ti, za­kla­da­jú­ce dô­vod väz­by pod­ľa § 71 Tr. por. Inak by bo­la san­kcia, spo­čí­va­jú­ca v nut­nos­ti roz­hod­núť o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du, kto­rú zá­kon spá­ja s po­ru­še­ním us­ta­no­ve­ní o pos­tu­pe sú­du pri roz­ho­do­va­ní o väz­be, zby­toč­ná a ne­ma­la by účin­ky, kto­ré ňou ma­jú byť vy­vo­la­né v pros­pech ob­vi­ne­né­ho.

Okol­nosť, kto­rá je spô­so­bi­lá umož­niť vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by po pred­chá­dza­jú­com nep­rá­vop­lat­nom roz­hod­nu­tí o je­ho vza­tí do väz­by, kto­ré bo­lo na­dria­de­ným sú­dom zru­še­né, však ne­mu­sí za­lo­žiť dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por. Pos­ta­ču­je te­da vä­zob­ný dô­vod pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. (ak eš­te pred vy­da­ním pr­vos­tup­ňo­vé­ho roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by ne­bol ob­vi­ne­ný v tej is­tej ve­ci už pre­pus­te­ný z väz­by, do kto­rej bol prá­vop­lat­ne vza­tý).
Je to­mu tak pre­to, že ob­vi­ne­ný bol sí­ce vza­tý do väz­by, av­šak nie prá­vop­lat­ne, ale v dôs­led­ku pred­bež­nej vy­ko­na­teľ­nos­ti uz­ne­se­nia, sťaž­nosť pro­ti kto­ré­mu ne­má od­klad­ný úči­nok (§ 184 ods. 2 Tr. por.). Cie­ľom tej­to úp­ra­vy je za­bez­pe­čiť do­čas­ne vý­kon roz­hod­nu­tia uči­ne­né­ho v pr­vom stup­ni až do roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho or­gá­nu (v tom­to prí­pa­de na­dria­de­né­ho sú­du) o je­ho pres­kú­ma­ní na zá­kla­de riad­ne­ho op­rav­né­ho pros­tried­ku. Pri vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by je úče­lom tak­to up­ra­ve­né­ho pos­tu­pu eli­mi­no­va­nie sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pred­pok­la­da­ných ri­zík, kto­ré zod­po­ve­da­jú vä­zob­ným dô­vo­dom). Ak je však vý­sled­kom pries­ku­mu roz­hod­nu­tie na­dria­de­né­ho sú­du o zru­še­ní roz­hod­nu­tia sú­du pr­vé­ho stup­ňa o vza­tí do väz­by, a to na zá­kla­de zá­ve­ru, že ta­ké roz­hod­nu­tie ne­ma­lo byť vô­bec vy­da­né (resp. o väz­be ma­lo byť nao­pak roz­hod­nu­té ne­ga­tív­ne), ne­vyt­vá­ra tá­to si­tuácia pod­klad pre pou­ži­tie us­ta­no­ve­nia § 72 ods. 2 Tr. por. (v prí­pa­de nás­led­né­ho vza­tia ob­vi­ne­né­ho do väz­by v tom is­tom ko­na­ní by te­da iš­lo o pr­vo­väz­bu v zmys­le § 71 ods. 1 Tr. por., nie o opa­ko­va­nú väz­bu pod­ľa od­se­ku 2 toh­to us­ta­no­ve­nia).

Úče­lom us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 2 Tr. por. je up­ra­viť kva­li­ta­tív­ne od­liš­né pod­mien­ky vza­tia do väz­by pre prí­pad, že sa už vy­ko­ná­va­la väz­ba, o kto­rej bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té, av­šak súd (v príp­rav­nom ko­na­ní aj pro­ku­rá­tor) roz­ho­dol o pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du pre po­mi­nu­tie pri­már­nych zá­kon­ných pod­mie­nok vä­zob­né­ho stí­ha­nia (§ 71 ods. 1 Tr. por.), ale­bo z dô­vo­du nah­ra­de­nia väz­by zá­ko­nom us­ta­no­ve­nou ga­ran­ciou.

Vy­ššie uve­de­ná pod­mien­ka nas­ta­nia aj chro­no­lo­gic­ky no­vých sku­toč­nos­tí, kto­ré sú dô­vo­dom väz­by, pla­tí v ko­na­ní o tom is­tom skut­ku pre aké­koľ­vek opä­tov­né roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, po­kiaľ bo­lo pred­chá­dza­jú­ce roz­hod­nu­tie o je­ho vza­tí do väz­by na zá­kla­de sťaž­nos­ti zru­še­né na­dria­de­ným sú­dom pre chy­by pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du v ko­na­ní, kto­ré­ho vý­sled­kom bo­lo pr­vot­né po­zi­tív­ne roz­hod­nu­tie o väz­be (vza­tí do nej).

Ak však bo­lo dô­vo­dom zru­še­nia roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by nep­reu­ká­za­nie vec­ných pod­mie­nok (dô­vod­nosť po­doz­re­nia a dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por.), mô­žu byť nes­kôr preu­ká­za­né aj okol­nos­ti, kto­ré nas­ta­li pred pr­vot­ným roz­ho­do­va­ním o väz­be (napr. nas­ved­ču­jú­ce ko­líz­ne­mu ko­na­niu ob­vi­ne­né­ho) a pri­vo­diť tak je­ho nás­led­né vza­tie do väz­by.
Bez oh­ľa­du na ča­so­vý vý­skyt dot­knu­tých okol­nos­tí však v prí­pa­de zru­še­nia roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by pre de­fi­cit vec­ných pred­pok­la­dov ta­ké­ho roz­hod­nu­tia tiež ne­mu­sí byť pri ďal­šom roz­ho­do­va­ní o väz­be to­ho is­té­ho ob­vi­ne­né­ho v tom is­tom ko­na­ní spl­ne­ný dô­vod opa­ko­va­nej väz­by pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por. (napr. do­ko­na­ná ko­lú­zia), pos­ta­ču­je dô­vod pod­ľa ods. 1 toh­to us­ta­no­ve­nia.

V súhr­ne te­da mož­no kon­šta­to­vať:

Roz­hod­nu­tie o vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by, zru­še­né na­dria­de­ným sú­dom pod­ľa § 194 ods. 1 písm. a/ Tr. por. pri sú­čas­nom pre­pus­te­ní ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du pre ne­dos­ta­tok pod­mie­nok us­ta­no­ve­ných v § 71 ods. 1 Tr. por. ale­bo pre pro­ces­nú chy­bu vy­vo­lá­va rov­na­ké účin­ky ako prá­vop­lat­né ne­ga­tív­ne roz­hod­nu­tie o väz­be (o nev­za­tí do väz­by pod­ľa § 72 ods. 1 písm. a/ Tr. por. ale­bo o pre­pus­te­ní za­tknu­té­ho ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du pod­ľa § 72 ods. 1 písm. f/ Tr. por.), vy­da­né z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov (pat­rí sem i pre­pus­te­nie prí­ka­zom pod­ľa § 73 ods. 7 a § 87 ods. 2 Tr. por.). Pre ďal­šie vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by v tej­to ve­ci te­da pos­ta­ču­je dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por., nie je pre to­to roz­hod­nu­tie pot­reb­né kon­šta­to­vať dô­vod väz­by pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por.

To pla­tí aj pri zru­še­ní roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by a sú­čas­nom nah­ra­de­ní väz­by zá­ko­nom us­ta­no­ve­nou ga­ran­ciou na­dria­de­ným sú­dom (v sú­la­de s ob­siah­nu­tím ce­lé­ho roz­sa­hu us­ta­no­ve­nia § 71 v texte us­ta­no­ve­ní § 80 ods. 3 a § 81 ods. 4 Tr. por., v prí­pa­de pe­ňaž­nej zá­ru­ky však mu­sí mať nás­led­né, zá­kon­ne roz­por­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho aj po­do­bu, uve­de­nú v § 81 ods. 3 Tr. por.). Náh­ra­da väz­by (zá­ru­kou, sľu­bom ale­bo doh­ľa­dom) však pri zru­še­ní roz­hod­nu­tia o vza­tí do väz­by pre pro­ces­nú chy­bu nep­ri­chá­dza do úva­hy.
V dot­knu­tej tres­tnej ve­ci je te­da po roz­hod­nu­tí kraj­ské­ho sú­du z 9. má­ja 2011 (a po tom­to roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du) mož­né vziať ob­vi­ne­né­ho K.M. do väz­by, ak v tom­to ob­do­bí nas­ta­nú sku­toč­nos­ti za­kla­da­jú­ce vä­zob­ný dô­vod pod­ľa § 71 Tr. por., pri­čom no­vo­nas­ta­lú sku­toč­nosť by pos­ta­čo­va­lo sub­su­mo­vať pod od­sek 1 toh­to us­ta­no­ve­nia (ne­mu­sí ísť o dô­vod opa­ko­va­nej väz­by pod­ľa § 71 ods. 2 Tr. por.).

Za da­ných okol­nos­tí, pre­pus­te­ním ob­vi­ne­né­ho na slo­bo­du pre pro­ces­nú chy­bu sa pre me­no­va­né­ho vy­tvo­ri­la mož­nosť byť stí­ha­ný na slo­bo­de. Ak ju však ne­vyu­ži­je, je­ho do­te­raj­šia v Slo­ven­skej re­pub­li­ke vy­ko­na­ná väz­ba, kto­rá sa roz­hod­nu­tia­mi na­dria­de­né­ho sú­du sta­la ne­zá­kon­nou, sa do no­vop­ly­nú­cich le­hôt pod­ľa § 76 ods. 6 a 7 Tr. por. ne­za­po­čí­ta (resp. neup­lat­ní sa v tom­to prí­pa­de pra­vid­lo, us­ta­no­ve­né v § 78 ve­ta dru­há Tr. por.).

Z hľa­dis­ka do­te­raj­šie­ho prie­be­hu ko­na­nia by vo vy­ššie uve­de­nom sme­re naj­skôr pri­chá­dza­lo do úva­hy zis­te­nie sku­toč­nos­tí, vy­vo­lá­va­jú­cich dô­vod­nú oba­vu z vy­hý­ba­nia sa úko­nom, sme­ru­jú­cim k me­ri­tór­ne­mu roz­hod­nu­tiu v sú­dom pr­vé­ho stup­ňa pre­jed­ná­va­nej tres­tnej ve­ci.
Z hľa­dis­ka roz­hod­nu­tia o po­da­nom do­vo­la­ní však naj­vyš­ší súd kon­šta­tu­je, že v si­tuá­cii, v kto­rej roz­ho­do­val ok­res­ný súd 9. má­ja 2011, vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by sú­lad­né so zá­ko­nom ne­bo­lo. To nao­pak pod­mie­ňu­je zá­ver o ab­sen­cii po­ru­še­nia zá­ko­na pri roz­ho­do­va­ní kraj­ské­ho sú­du na­pad­nu­tým roz­hod­nu­tím, a te­da ne­dô­vod­nosť po­da­né­ho do­vo­la­nia (nespl­ne­nie je­ho dô­vo­dov pod­ľa § 371 ods. 2 Tr. por.).


 

Diskusia

 

Najčítanejšie články

Daňové trestné činy - niektoré aplikačné problémy

 vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 09.05.2013 v Om­še­ní

 
Trestný čin ohovárania vs. prípustná (dovolená) kritika

 člá­nok pri­ná­ša ana­lý­zu zna­kov pre­či­nu oho­vá­ra­nia pod­ľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a ve­nu­je po­zor­nosť aj prob­le­ma­ti­ke, do akej mie­ry je prí­pus­tná kri­ti­ka naj­mä ve­rej­ne čin­ných osôb.

 
Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

 cie­ľom člán­ku bo­lo pou­ká­zať na ma­név­ro­va­cí pries­tor ob­ha­jo­by pri vý­ko­ne ob­ha­jo­by osôb ob­vi­ne­ných z tres­tných či­nov naj­mä s dro­go­vým pr­vkom.

 
   
 
Mapa stránky   |   O nás   |   Kontakt Powered by Cyclone3 XUL CMS of Comsultia