Práv­ne ve­ty:

 

I.                            Je zá­sad­ne nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba uta­je­ným spô­so­bom /pos­tu­pom, kto­rý spo­čí­val v po­ru­še­ní us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 7 zá­ko­na č. 163/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, a po­ru­še­ní us­ta­no­ve­nia § 12 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka/ hla­so­vý pre­jav iné­ho cie­le­ne iba za tým úče­lom, aby ho moh­la po­ten­ciál­ne v bu­dúc­nos­ti pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní.

II.                         Žia­den súd ne­mô­že bez uj­my na ná­le­ži­tom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti a to aj za si­tuácie, keď utr­pí ma­te­riál­na prav­da, „pri­ro­dze­né prá­vo“, opie­rať svoj ná­zor, o to viac zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho o dô­kaz, kto­rý bol nie­len­že zís­ka­ný ne­čes­tný­mi pros­tried­ka­mi, ale pre­dov­šet­kým ne­zá­kon­ne.

III.                      Zvu­ko­vý zá­znam na di­kta­fón svoj­voľ­ne vy­ho­to­ve­ný bez súh­la­su nah­rá­va­né­ho /bez reš­pek­to­va­nia us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku a ďal­ších všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov/ je neo­po­me­nu­teľ­ne za­ťa­že­ný po­ru­še­ním osob­nos­tných práv dot­knu­tej oso­by, chrá­ne­ných na úrov­ni zá­kon­ných no­riem /napr. Ob­čian­sky zá­kon­ník/, ako aj Ústa­vy SR a me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov /Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd/.

IV.                      Po­doz­re­nie z ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia nie je mož­né preu­ka­zo­vať dô­kaz­mi zís­ka­ný­mi z iné­ho ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia. Nie je mož­né pri­pus­tiť /a to aj keď tým utr­pí ma­te­riál­na prav­da/, aby súd iba z dô­vo­du zá­uj­mu spo­loč­nos­ti na od­ha­ľo­va­ní po­doz­re­nia z tres­tnej čin­nos­ti os­pra­vedl­ňo­val iné proti­práv­ne ko­na­nie, kto­rým doš­lo k po­ru­še­niu iných práv iných osôb. Ani ve­rej­ný zá­ujem na náj­de­ní ma­te­riál­nej prav­dy ne­mô­že kon­va­li­do­vať proti­práv­nosť ko­na­nia, kto­rým je od po­čiat­ku ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz poz­na­če­ný.

 

 

 

 Z od­ôvod­ne­nia roz­sud­ku:                                                                 

 

 

ROZ­SU­DOK

                                  V ME­NE SLO­VEN­SKEJ RE­PUB­LI­KY

 

Ok­res­ný súd Pe­zi­nok v Pe­zin­ku, v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du se­ná­tu JUDr. Da­vi­da Lin­dtne­ra a prí­se­dia­cich Ja­ros­la­va Haj­di­na a Ru­dol­fa On­dro­vi­ča na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 08.10.2012 tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por.

 

sa ob­ža­lo­va­ný JUDr. M. F., nar., tr­va­le by­tom, ad­vo­kát,

 

o s l o b o d z u j e,

 

spod ob­ža­lo­by Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry To­poľ­ča­ny, sp. zn. Pv 1156/2008 zo dňa 11.12.2009, pre zlo­čin pod­vo­du v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Tr. zák., kto­rá mu klád­la za vi­nu, že ho­ci ve­del, že ne­bu­de ov­plyv­ňo­vať se­nát Kraj­ské­ho sú­du v N., kto­ré­mu pred­se­dal JUDr. Š. H. vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M. B. pod čís­lom ko­na­nia 1To 48/2006 a ne­za­bez­pe­čil roz­hod­nu­tie v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho M. B., v bliž­šie ne­zis­te­nom ča­se v sep­tem­bri 2007 v No­vých Zá­mkoch opa­ko­va­ne te­le­fo­nic­ky, aj pri osob­ných stret­nu­tiach sa po­kú­sil vy­lá­kať od M. B. su­mu 1.000.000,- Sk /33.193,92,- Eur/ ako úp­la­tok pre sud­cu Kraj­ské­ho sú­du v N. JUDr. Š. H., pri­čom dňa 13.09.2007 asi o 19.30 hod. v osob­nom mo­to­ro­vom vo­zid­le znač­ky Volkswagen Golf, pred po­hos­tin­stvom Mon­treal v No­vých Zá­mkoch, po­čas vzá­jom­né­ho roz­ho­vo­ru žia­dal od M. B. časť su­my ako úp­la­tok so slo­va­mi: „...bo­lo by dob­re tú pr­vú as­poň zá­lo­hu tých 500.000,- Sk, čo naj­rý­chlej­ší...“, pri­čom k od­ov­zda­niu po­ža­do­va­nej su­my M. B. ob­vi­ne­né­mu JUDr. M. F. ne­doš­lo,

 

pre­to­že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný.

 

                                             O d ô v o d n e n i e:

 

Ob­ža­lo­va­ný JUDr. M. F. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­užil svo­je prá­vo v zmys­le § 34 ods. 1 Tr. por. a od­mie­tol k ve­ci vy­po­ve­dať. Vo svo­jom vy­jad­re­ní k vý­po­ve­di sved­ky­ne Mgr. H. F., svo­jej man­žel­ky uvie­dol, že mu poš­ko­de­ný M. B. vo­lal oko­lo 14.00 v deň roz­hod­nu­tia Kraj­ské­ho sú­du v N., že sa chce stret­núť. Pri stret­nu­tí u ne­ho v kan­ce­lá­rií mu M.B. po­ve­dal ako do­pad­lo po­jed­ná­va­nie v je­ho tres­tnej ve­ci, na­čo mu on /ob­ža­lo­va­ný/ po­ve­dal, že ho to mr­zí. Nás­led­ne ho M.B. vy­zval, aby mu vrá­til 20.000 Sk s tým, že on ne­vy­ho­dil 20.000 Sk na­dar­mo a že po­kiaľ mu ich nev­rá­ti, bu­de mať veľ­mi zle. Po­tom za­čal na ne­ho kri­čať a pre­to išiel do ban­ko­ma­tu a vy­bral 15.000 Sk vo Vol­ksbank a 5.000 Sk v ČSOB. Po­tom, ako mu dal pe­nia­ze mu poš­ko­de­ný po­ve­dal, že na ne­ho a na JUDr. H. po­dá tres­tné ozná­me­nie. Od­vte­dy M.B. vi­del iba raz pri kon­fron­tá­cií v Leo­pol­do­ve. Je prav­dou, že sa s M.B. stre­tol párkrát pred ve­rej­ným za­sad­nu­tím Kraj­ské­ho sú­du v N. v kan­ce­lá­rií. Vždy mu te­le­fo­no­val M. B., že sa chce stret­núť.

 

Sved­ky­ňa Mgr. H.F., man­žel­ka ob­ža­lo­va­né­ho k ve­ci uvied­la, že pošk. M.B. za­stu­po­va­la ako ob­ža­lo­va­né­ho v je­ho tres­tnej ve­ci ex of­fo. Poš­ko­de­ný M. B. bol veľ­mi ner­vóz­ny a po­ve­dal jej, že on už do vä­ze­nia nech­ce ísť a z je­ho stra­ny pad­la reč o náh­ra­de ško­dy. Jej man­žel po­ve­dal poš­ko­de­né­mu, že v prí­pa­de, že by bo­la uh­ra­de­ná ško­da, kto­rá z je­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia vznik­la, súd na to pri­hlia­da pri ur­če­ní tres­tu. Jej man­žel ob­ha­jo­val poš­ko­de­né­ho M.B. eš­te ako mla­dis­tvé­ho ex of­fo, ona ho spoz­na­la až v de­cem­bri v ro­ku 2004. M. B. po­ve­dal, že pe­nia­ze pri­ne­sie, aby bo­lo mož­né uh­ra­diť ško­du. M.B. po­tom pri­nie­sol do jej kan­ce­lá­rie 20.000,- Sk a po­ve­dal, že to sú to pe­nia­ze na náh­ra­du ško­dy. Vzhľa­dom na­to, že tá su­ma bo­la veľ­mi ma­lá a po­mer­ne chce­li us­po­ko­jiť všet­kých rov­na­ko, pos­la­li poš­ko­de­ným po 1.000 Sk. Pri ko­mu­ni­ká­cii ho­vo­ri­li o su­me náh­ra­dy ško­dy oko­lo je­den mi­lión Sk. Na­ko­niec priš­lo pri roz­hod­nu­tí sú­du k to­mu, čo pred­pok­la­da­la, že súd úh­ra­du tej­to ško­dy iba v ta­kej­to sym­bo­lic­kej vý­ške bral iba ako úče­lo­vú. Me­no JUDr. H. pad­lo iba v tej sú­vis­los­ti, že M.B. uká­za­la jej pred­vo­la­nie na súd, kde bol uve­de­ný pred­se­da se­ná­tu JUDr. H.. Poš­ko­de­ný M.B. bol pod­ráž­de­ný, pred­pok­la­dá že dô­vo­dom bo­la sku­toč­nosť, že s JUDr. H. mal skú­se­nos­ti z väz­by, ne­mal ho rád, pre­to­že je­ho žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by za­mie­tol. V jej prí­tom­nos­ti žiad­ne iné pe­nia­ze M.B. neo­dov­zdal. S JUDr. H. ne­má žia­den bliž­ší vzťah, poz­na­jú  sa iba z po­jed­ná­va­ní. Keď M.B. ozná­mi­la vý­sle­dok ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na Kraj­skom sú­de, na­koľ­ko sa ko­na­lo v je­ho nep­rí­tom­nos­ti, bol pod­ráž­de­ný, kri­čal na ňu do te­le­fó­nu, že ho zni­či­la a pre­to ju zni­čí. Ne­má ve­do­mosť o tom, že by sa M.B. stre­tol mi­mo ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rie s jej man­že­lom. Nes­kôr sa spros­tred­ko­va­ne od man­že­la doz­ve­de­la, že M.B. od man­že­la po­ža­do­val vrá­te­nie 20.000,- Sk, ne­vie však z aké­ho dô­vo­du, jed­no­du­cho po­ve­dal, že ich chce. Jej man­žel po­tom M.B. vrá­til 20.000,- Sk z ich súk­rom­ných pe­ňa­zí. M.B. bol na ňu veľ­mi ag­re­sív­ny, tak­že si mys­lí, že bol ag­re­sív­ny aj na man­že­la. M.B. sa jej vy­hrá­žal cez te­le­fón, že ich zni­čí za­to, že bu­de mu­sieť ísť do ba­sy. Ne­bo­la pri tom, keď sa man­žel roz­ho­dol tie pe­nia­ze mu vrá­tiť. Pe­nia­ze bo­li vy­bra­té z úč­tu. Man­žel jej to­to roz­hod­nu­tie o za­pla­te­ní 20.000,- Sk poš­ko­de­né­mu od­ôvod­nil tým, že sa mu vy­hrá­žal. Te­da fak­tic­ky ce­lú ško­du pre poš­ko­de­ných uh­ra­di­li oni. Sku­toč­nos­ti, že sa im poš­ko­de­ný vy­hrá­žal, po­lí­cií neoz­ná­mi­li. Nie je prav­dou, že by M.B. dal na stôl v kan­ce­lá­rii su­mu 50.000,- Sk tr­vá na tom, že to bo­lo 20.000,- Sk. Ne­vy­lu­ču­je, že aj v mi­nu­los­ti sa jej ako ad­vo­kát­ke sta­lo, že po­kiaľ klient za­pla­til náh­ra­du ško­dy poš­ko­de­ným tak po­tom, keď bol hru­bý, tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky  mu vrá­ti­li.

 

Sve­dok JUDr. T.D. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ve­dal, že ob­ža­lo­va­ný je jed­ným z je­ho ka­ma­rá­tov, spolu­žiak z gym­ná­zia, rov­na­ko ako JUDr. H., kto­rý bol je­ho roč­ní­ko­vý spolu­žiak na vy­so­kej ško­le. Nie je me­dzi ni­mi žia­den bliž­ší vzťah. S ob­ža­lo­va­ným JUDr. M.F. sa dl­ho ne­vi­de­li, av­šak on /sve­dok/ sa pres­ťa­ho­val do Veľ­ké­ho Bie­lu a pre­to po­žia­dal JUDr. M.F. o po­moc pri pre­vo­de neh­nu­teľ­nos­ti a zá­pi­se do ka­tas­tra neh­nu­teľ­nos­tí v No­vých Zá­mkoch nie­ke­dy v ro­ku 2006, 2007. Jed­na­lo sa o pre­vod po­zem­ku je­ho ro­di­ny v Úľa­noch nad Ži­ta­vou. Ve­del, že JUDr. M.F. tam pô­so­bí ako ad­vo­kát dl­hé ro­ky, pre­to ho os­lo­vil, pri­čom JUDr. M.F.mu zá­ro­veň pris­ľú­bil, že na uve­de­ný po­ze­mok za­bez­pe­čí aj po­ten­ciál­ne­ho kup­ca. JUDr. H. kon­tak­to­val v ro­ku 2007 z dô­vo­du, že chce­li zor­ga­ni­zo­vať ne­ja­ké stret­nu­tie, na­koľ­ko bo­li spolu­žia­ci. Ta­ké­to stret­nu­tie sa neus­ku­toč­ni­lo, pre­to­že sa ne­ve­de­li do­hod­núť. Vo­lal s ním dosť čas­to, pre­to­že si chce­li us­tá­liť ča­so­vý har­mo­nog­ram na stret­nu­tie, pre­to­že ich bo­lo 6 ľu­dí, kto­rí bý­va­li na iz­be za štu­dent­ských čias. V te­le­fo­nic­kých ho­vo­roch sa s JUDr. H. roz­prá­val iba o or­ga­ni­zá­cií stret­nu­tia, prí­pad­ne o štu­dent­ských ča­soch, o ni­čom inom sa ne­roz­prá­va­li. Od ro­ku 2007 sa stre­tol s JUDr. H. iba raz spo­loč­ne s man­žel­kou niek­de v Bra­tis­la­ve pred jus­tič­ným pa­lá­com. Iný kon­takt spo­lu ne­ma­li. Oso­bu poš­ko­de­né­ho M.B. ne­poz­ná, to­to me­no poz­ná iba z vý­slu­chov v príp­rav­nom ko­na­ní, keď mu po­li­caj­ti po­ve­da­li okol­nos­ti je­ho vý­slu­chu.

 

Sved­ky­ňa M.N. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvied­la, že u JUDr. M.F. bo­la za­mes­tna­ná od ro­ku 1998 a u Mgr. H.F. bo­la za­mes­tna­ná ako asis­ten­tka od ro­ku 2006 až 2007. Od ro­ku 2008 pra­cu­je v za­hra­ni­čí a pre Mgr. H.F. pra­cu­je na do­ho­du. Pá­na M.B. poz­ná iba ako klien­ta Mgr. H.F., chodie­val k nim do kan­ce­lá­rie nie­koľ­kok­rát do me­sia­ca. Keď už cho­dil do kan­ce­lá­rie asi rok, za­čal byť dosť dô­ver­ný a čas­to roz­prá­val ok­rem svo­jej tres­tnej ve­ci aj o osob­ných ve­ciach, roz­prá­val o ro­di­ne, o svo­jej par­tner­ke a po­dob­ne. Ve­de­la o akú tres­tnú vec sa jed­ná, na­koľ­ko ad­mi­nis­tra­tív­ne ro­bi­la v tej­to ve­ci ur­či­té úko­ny, tá­to tres­tná vec bo­la po­mer­ne dl­ho na Kraj­skom sú­de. Kým pán M.B. neobdr­žal ter­mín ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na Kraj­skom sú­de, bol po­mer­ne po­koj­ný, po­tom však doš­lo k zme­ne pre­to že si uve­do­mil, že po potvr­de­ní roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du by mo­hol nas­tú­piť do vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Bo­la po­tom prek­va­pe­ná, že je po­mer­ne vul­gár­ny, ner­vóz­ny, nah­ne­va­ný. Bol nah­ne­va­ný na súd, na ce­lé svo­je tres­tné ko­na­nie, vo vzťa­hu k nej ag­re­sív­ny ne­bol. Vte­dy, keď bol v kan­ce­lá­rií v augus­te 2007 bol roz­čú­le­ný a za prí­tom­nos­ti Mgr. H.F., JUDr. M.F. po­ve­dal, že uro­bí všet­ko pre­to, aby ne­mu­sel do vý­ko­nu tres­tu nas­tú­piť a je ochot­ný pre­to spra­viť čo­koľ­vek a po­tom sa spý­tal, že ke­by uh­ra­dil ško­du poš­ko­de­ným, či by na­to súd pri­hlia­dol ako na po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť. Na­to mu JUDr. M.F. po­ve­dal, že tá mož­nosť tu je a súd by mo­hol zní­žiť vý­šku tres­tu. Všeo­bec­ne mu bo­lo po­ve­da­né zo stra­ny JUDr. M.F. ale­bo Mgr. H.F., že v prí­pa­de uh­ra­de­nia ško­dy by mu mo­hol byť trest zmier­ne­ný a mo­hol by hneď po­žia­dať o pod­mie­neč­né pre­pus­te­nie. Je­mu ne­bo­lo po­ve­da­né ani ga­ran­to­va­né, že po­kiaľ nah­ra­dí ško­du ne­pôj­de do vý­ko­nu tres­tu, bo­lo mu to po­ve­da­né iba ako al­ter­na­tí­va. M.B. spo­mí­nal me­no JUDr. H., to­to me­no bo­lo aj na pred­vo­lán­ke, tak­že sa všeo­bec­ne roz­prá­va­li o tom, že on bu­de roz­ho­do­vať o tres­tnej ve­ci M.B.. M.B. na ve­rej­né za­sad­nu­tie ísť nech­cel a pý­tal sa na pro­ces­né mož­nos­ti. Bo­la prí­tom­ná v kan­ce­lá­rií aj vte­dy, keď M.B. pri­nie­sol 20.000,- Sk na náh­ra­du ško­dy. Vte­dy bo­li prí­tom­ní v kan­ce­lá­rií všet­ci tra­ja. M.B. po­ve­dal, že tých 20.000,- Sk je časť pe­ňa­zí na úh­ra­du ško­dy poš­ko­de­ným. M.B. ho­vo­ril o ško­de cca. mi­lión ko­rún, ale keď si to pre­rá­ta­la, bo­la tam ško­da vy­še 700.000,- Sk. Ne­vie kto roz­ho­dol, že kaž­dé­mu z poš­ko­de­ných pos­la­li 1.000,- Sk. Poš­to­vé pou­káž­ky vy­pi­so­va­la ona a za­nies­la ich na poš­tu. Potvr­de­nie o za­pla­te­ní sa za­sla­lo nás­led­ne na Kraj­ský súd. Ob­ža­lo­va­ný a je­ho man­žel­ka M.B. po­ve­da­li, že ta­kú ma­lú su­mu bu­de po­va­žo­vať súd za úče­lo­vú. Od­vte­dy M.B. v kan­ce­lá­rií ne­vi­de­la. Ne­má ve­do­mosť o tom, že by pri­nie­sol do ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rií ne­ja­ké iné pe­nia­ze. Po­tom ako bo­lo roz­hod­nu­té Kraj­ským sú­dom sa spý­ta­la ako do­pad­lo od­vo­la­nie M.B. a Mgr. H.F. jej po­ve­da­la, že Kraj­ský súd potvr­dil roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du. Ob­ža­lo­va­ný JUDr. M. F. jej po­tom spo­mí­nal, že M.B. si pri­šiel po pe­nia­ze, kto­ré bo­li za­pla­te­né poš­ko­de­ným. Bo­la prek­va­pe­ná, ako si niek­to mô­že pý­tať pe­nia­ze za úh­ra­du svo­jej vlas­tnej ško­dy, na­koľ­ko ta­ká­to si­tuácia sa v ich ad­vo­kát­skej kan­ce­lá­rií eš­te nes­ta­la. Ob­ža­lo­va­ný jej po­ve­dal, že M.B. ro­bil v kan­ce­lá­rií ta­ký cir­kus, že nech­cel mať prob­lém a pre­to mu tie pe­nia­ze za­pla­til. Po­ve­dal, že sa mu vy­hrá­žal, že sa mu poms­tí, že on do vä­ze­nia ne­pôj­de. Pán ob­ža­lo­va­ný je v mes­te ve­rej­ne zná­ma oso­ba, tak sa asi bál poš­ko­de­nia svoj­ho me­na.

Sve­dok JUDr. Š.H. k ve­ci vy­po­ve­dal, že v sú­vis­los­ti s roz­ho­do­va­ním o tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M.B. nep­ri­šiel do kon­tak­tu ani s JUDr. M.F. ani s Mgr. H.F.. Tých­to osob­ne ne­poz­ná, poz­ná ich iba zo slu­žob­né­ho sty­ku, na­koľ­ko tí­to vy­ko­ná­va­jú prax ad­vo­ká­tov. V pred­met­nej tres­tnej ve­ci JUDr. M.F. ob­ža­lo­va­né­ho M.B. ani ne­zas­tu­po­val. JUDr. D. poz­ná ako spolu­žia­ka s vy­so­kej ško­ly. Čas­to sa nes­tre­tá­va­li, pre­to­že pô­so­bil v Bra­tis­la­ve a on v Nit­re. Kon­takt bol spo­ra­dic­ký, maximál­ne te­le­fo­nic­ký. Te­le­fo­ná­ty sa tý­ka­li od­bor­ných zá­le­ži­tos­tí, ale­bo bež­ných ka­ma­rát­skych ale­bo osob­ných zá­le­ži­tos­tí. Nič ta­ké, čo­mu by ve­no­val mi­mo­riad­nu po­zor­nosť. Vy­lu­ču­je, že­by v ich roz­ho­vo­re pre­beh­la reč o ne­ja­kom úp­lat­ku.

Súd v ča­se, keď sa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní eš­te ne­po­da­ri­lo poš­ko­de­né­ho riad­ne vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, po­va­žo­val za pot­reb­né, vzhľa­dom na je­ho vý­po­ve­de v príp­rav­nom ko­na­ní za úče­lom vy­hod­no­te­nia je­ho dô­ve­ry­hod­nos­ti, vy­po­čuť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní znal­cov z od­bo­ru psy­chia­trie a psy­cho­ló­gie, kto­rí sa vo svo­jich po­sud­koch vy­jad­ro­va­li ku du­šev­né­mu sta­vu a osob­nos­tné­mu pro­fi­lu poš­ko­de­né­ho sved­ka M.B.. Znal­ky­ňa MUDr. K.K. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní uvied­la, že u sved­ka M.B. ne­zis­ti­li žiad­nu du­šev­nú po­ru­chu pri­čom di­ag­nos­ti­ko­va­li zmie­ša­nú po­ru­chu osob­nos­ti, kto­rá sa ma­ni­fes­tu­je pre­jav­mi dis­ocia­li­ty, his­trión­stva, emoč­nej nes­ta­bi­li­ty a tiež ma­ni­pu­la­tív­nosť, čo je po­va­ho­vá vlas­tnosť bý­va­lej ka­te­go­ri­zá­cie cho­rôb, pri­čom sta­rý vý­raz pre ta­ký­to stav bol psy­cho­pa­tia. Psy­cho­pat je člo­vek, kto­rý svo­jou po­va­ho­vou čr­tou tr­pí jed­nak sám a jed­nak tr­pí je­ho oko­lie. Tá­to po­ru­cha osob­nos­ti nez­ni­žu­je je­ho spô­so­bi­losť roz­poz­nať ne­bez­pe­čen­stvo svoj­ho ko­na­nia a ani nez­ni­žu­je schop­nosť ov­lá­dať to­to ko­na­nie. Tá­to di­ag­nos­ti­ko­va­ná po­ru­cha má vplyv na je­ho ko­na­nie ale je fo­ren­zne ne­výz­nam­ná. Je schop­ný chá­pať zmy­sel tres­tné­ho ko­na­nia a je­ho vý­po­ve­de nie sú pod­mie­ne­né du­šev­nou cho­ro­bou v tom zmys­le, že mô­že ho­vo­riť aj prav­du a mô­že aj kla­mať a to klam­stvo je úče­lo­vé. Znal­ky­ňa sa ne­ve­de­la vy­jad­riť ku dô­ve­ry­hod­nos­ti sved­ka M.B.. Ďalej uvied­la, že sve­dok M.B. veľ­mi dob­re chá­pe roz­diel me­dzi prav­dou a klam­stvom, pre­to kon­šta­to­va­la, že po­kiaľ je­ho vý­po­ve­de nie sú prav­di­vé jed­ná sa o úče­lo­vé klam­stvo. Sve­dok M.B. pri vy­šet­re­ní nes­po­lup­ra­co­val, od­mie­tal ko­mu­ni­ko­vať. Sve­dok sa vo­či nim - znal­com sprá­val veľ­mi sluš­ne, os­pra­vedl­ňo­val sa, že s ni­mi ne­bu­de ko­mu­ni­ko­vať a uvie­dol, že im ne­ve­rí na­koľ­ko je Nit­ra ma­fia.

Sve­dok poš­ko­de­ný M.B. na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­užil svo­je prá­vo v zmys­le § 130 ods. 2 Tr. por. a od­mie­tol vy­po­ve­dať.

        

Súd sa eš­te pred za­ča­tím hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia pri pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by oboz­ná­mil s dô­ka­zom, 2 ks CD no­si­čov, kto­ré v príp­rav­nom ko­na­ní pred­lo­žil poš­ko­de­ný M.B. or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní. Súd pri­már­ne skú­mal, či je ta­ký­to dô­kaz /z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti spô­so­bu je­ho zís­ka­nia/ spô­so­bi­lý pl­niť fun­kciu dô­ka­zu na hlav­nom po­jed­ná­va­ní tak, ako to pred­pok­la­dá us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. Preš­tu­do­va­ním spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu súd zis­til, že sve­dok M.B. si z vlas­tné­ho pod­ne­tu pri stret­nu­tí s ob­ža­lo­va­ným dňa 13.09.2007 a 25.09.2007 nah­ral na di­kta­fón ich spo­loč­ný roz­ho­vor bez ve­do­mia ob­ža­lo­va­né­ho. Nás­led­ne ob­sah toh­to roz­ho­vo­ru „na­pá­lil“ na CD no­sič. Po tom, ako bol uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du Nit­ra sp. zn. 1To 48/2006 zo dňa 03.10.2007 potvr­de­ný roz­su­dok  Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky sp. zn. 2T 24/2004 zo dňa 23.02.2006 vo vý­ro­ku o tres­te ob­ža­lo­va­né­ho M.B., me­no­va­ný dňa 19.10.2007 po­dal na ob­ža­lo­va­né­ho JUDr. M.F. tres­tné ozná­me­nie, pri­čom pri vý­slu­chu pred­lo­žil vy­šet­ro­va­te­ľo­vi 2 ks CD no­si­čov s nah­ráv­kou roz­ho­vo­ru s ob­ža­lo­va­ným JUDr. M.F.. Di­kta­fón s ori­gi­nál­nou nah­ráv­kou pred­met­né­ho roz­ho­vo­ru sve­dok M.B. ne­vy­dal. Z okol­nos­tí zís­ka­nia pred­met­né­ho dô­ka­zu je zrej­mé, že sve­dok M.B. tak­to pos­tu­po­val na­priek to­mu, že mu v da­nom štá­diu nič neb­rá­ni­lo v prí­pa­de, že z ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho na­do­bu­dol po­doz­re­nie z ko­rup­čné­ho ale­bo pod­vod­né­ho sprá­va­nia, ob­rá­tiť sa na or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kto­ré by nás­led­ne moh­li pos­tu­po­vať pri za­bez­pe­če­ní dô­ka­zov nas­ved­ču­jú­cich spá­chaniu tres­tné­ho či­nu v zmys­le plat­ných práv­nych pred­pi­sov /o to viac, keď­že bol v mi­nu­los­ti nie­koľ­kok­rát súd­ne tres­ta­ný, ne­po­chyb­ne dis­po­no­val as­poň mi­ni­mál­ny­mi zna­los­ťa­mi o pos­tu­poch v tres­tnom ko­na­ní/. Pos­tup poš­ko­de­né­ho M.B. si pre­to ne­mož­no vy­svet­liť inak ako úče­lo­vý /ve­de­ný mo­ti­vá­ciou zís­ka­nia vlas­tné­ho pros­pe­chu po­ten­ciál­nou bu­dú­cou spolu­prá­cou s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní zve­rej­ne­ním ne­ve­rej­ne pred­ne­se­ných slov tre­tej oso­by a to na­priek je­ho pri­már­nej ak­ti­vi­te v da­nej ve­ci/ a te­da ne­čest­ný. Žiad­ny zá­kon neop­ráv­ňo­val poš­ko­de­né­ho M.B. k to­mu, aby si sám ak­tív­ne za­bez­pe­čo­val dô­ka­zy pre úče­ly mož­né­ho tres­tné­ho ko­na­nia v bu­dúc­nos­ti  nah­rá­va­ním pre­ja­vov osob­nej po­va­hy ob­ža­lo­va­né­ho. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du je zá­sad­ne nep­rí­pus­tné, aby si súk­rom­ná oso­ba uta­je­ným spô­so­bom nah­rá­va­la hla­so­vý pre­jav iné­ho cie­le­ne iba za tým úče­lom, aby ho moh­la po­ten­ciál­ne v bu­dúc­nos­ti pou­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní. Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né okol­nos­ti, za kto­rých bol uve­de­ný dô­kaz zís­ka­ný súd kon­šta­tu­je, že sa jed­ná o dô­kaz, kto­rý ne­bol zís­ka­ný zá­kon­ným spô­so­bom. V tom­to sme­re súd pri­po­mí­na, že pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por., za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, te­da len to, čo bo­lo zís­ka­né zá­kon­ným spô­so­bom, t. j. v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, prí­pad­ne pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na (nap­rík­lad zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re, zá­kon č. 163/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, Ob­čian­sky zá­kon­ník.../. Ak bol dô­kaz zís­ka­ný v roz­po­re s Tres­tným po­riad­kom, či v roz­po­re s oso­bit­ným zá­ko­nom, ne­mô­že slú­žiť ako dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní a ne­mô­že ani pris­pieť  na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci (§ 119 ods. 2 Tr. por. ar­gu­men­tum a con­trá­rio). Po­kiaľ ide o po­su­dzo­va­nie neú­čin­nos­ti zís­ka­né­ho dô­ka­zu, súd vo všeo­bec­nos­ti uvá­dza, že dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom je pod­ľa po­va­hy a zá­važ­nos­ti po­ru­še­nia zá­ko­na buď ab­so­lút­ne neú­čin­ný (t. j. ne­mož­no k ta­ké­mu­to dô­ka­zu vô­bec pri­hliad­nuť a mu­sí byť vy­lú­če­ný z hod­no­te­nia pri zis­ťo­va­ní skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci) ale­bo re­la­tív­ne neú­čin­ný (t. j. ne­mož­no k ne­mu pri­hlia­dať, av­šak len dov­te­dy, kým sa va­da, ku kto­rej doš­lo neodstrá­ni). Pri ab­so­lút­nej neú­čin­nos­ti dô­ka­zu nie je mož­né spô­so­be­nú ne­zá­kon­nosť od­strá­niť  ani nap­ra­viť. V po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ide o ab­so­lút­nu neú­čin­nosť zís­ka­né­ho dô­ka­zu (CD no­si­če), na­koľ­ko ten­to dô­kaz bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ným pos­tu­pom fy­zic­kej oso­by, sved­ka M.B., kto­rý zá­znam roz­ho­vo­ru s ob­ža­lo­va­ným vy­ho­to­vil (pos­tu­pom, kto­rý spo­čí­val jed­nak v po­ru­še­ní us­ta­no­ve­nia § 2 ods. 7 zá­ko­na č. 163/2003 Z. z. o ochra­ne súk­ro­mia pred neop­ráv­ne­ným pou­ži­tím in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov, v zmys­le kto­ré­ho or­gá­ny územ­nej sa­mos­prá­vy, súk­rom­né bez­peč­nos­tné služ­by ani iná fy­zic­ká oso­ba ale­bo práv­nic­ká oso­ba nes­mie pou­žiť in­for­mač­no-tech­nic­ký pros­trie­dok, a tiež v po­ru­še­ní us­ta­no­ve­nia § 12 ods. 2 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, v zmys­le kto­ré­ho pí­som­nos­ti osob­nej po­va­hy, po­do­biz­ne, ob­ra­zo­vé sním­ky a ob­ra­zo­vé a zvu­ko­vé zá­zna­my tý­ka­jú­ce sa fy­zic­kej oso­by ale­bo jej pre­ja­vov osob­nej po­va­hy sa smú vy­ho­to­viť ale­bo pou­žiť len s jej pri­vo­le­ním – tu je nut­né dopl­niť, že pred­met­ný roz­ho­vor mal jed­noz­nač­ne osob­nú po­va­hu, na­koľ­ko pre­bie­hal me­dzi dvo­ma fy­zic­ký­mi oso­ba­mi, kto­ré ne­ma­li žia­den práv­ny vzťah, kto­rý by mo­hol mať ve­rej­ný cha­rak­ter, ob­ža­lo­va­ný poš­ko­de­né­ho v je­ho tres­tnej ve­ci ne­zas­tu­po­val/, pri­čom tú­to ne­zá­kon­nosť /te­da je­ho zís­ka­nie/ nie je mož­né od­strá­niť ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní.

V tej­to sú­vis­los­ti je tiež pot­reb­né zdô­raz­niť, že za dô­kaz, kto­rý bol zís­ka­ný ne­zá­kon­ným spô­so­bom, sa po­va­žu­je nie­len dô­kaz, pri kto­rom bo­la ne­zá­kon­nosť spô­so­be­ná, ale aj kaž­dý dô­kaz zís­ka­ný na zá­kla­de ta­ké­ho­to dô­ka­zu. Ne­zá­kon­nos­ťou sú te­da pos­tih­nu­té aj všet­ky ďal­šie dô­ka­zy, kto­ré s ne­zá­kon­ným dô­ka­zom sú­vi­sia. Keď­že v da­nom prí­pa­de bo­li CD no­si­če zís­ka­né ne­zá­kon­ne, te­da ten­to dô­kaz je pos­tih­nu­tý ab­so­lút­nou neú­čin­nos­ťou, súd z ko­na­nia vy­lú­čil aj ďal­šie s uve­de­ným ne­zá­kon­ným dô­ka­zom sú­vi­sia­ce dô­ka­zy /pre­pis zá­zna­mu roz­ho­vo­ru z CD no­si­čov, zna­lec­ký po­su­dok, kto­rým bo­la skú­ma­ná auten­ti­ci­ta nah­ráv­ky a iden­ti­fi­ká­cia osôb roz­ho­vo­ru, zna­lec­ký po­su­dok ana­ly­zu­jú­ci nah­ráv­ku pred­met­né­ho roz­ho­vo­ru pred­lo­že­ný ob­ža­lo­va­ným/ a tie­to ne­vy­ko­nal.

         Ku dô­vo­dom, pre kto­ré súd vy­hod­no­til 2 ks CD no­si­čov ako dô­kaz ne­zá­kon­ný a pre­to ne­pou­ži­teľ­ný v ko­na­ní pred sú­dom, súd ďa­lej uvá­dza nas­le­dov­né:

V tres­tnom ko­na­ní z dô­vo­du za­bez­pe­če­nia je­ho zá­kon­nos­ti /aby bo­lo ako ce­lok spra­vod­li­vé/ je pot­reb­né, aby ku zís­ka­niu dô­ka­zu doš­lo v sú­la­de so zá­ko­nom, te­da a con­tra­rio, aká­koľ­vek in­for­má­cia zís­ka­ná ne­zá­kon­ným spô­so­bom, nes­mie byť po­va­žo­va­ná za dô­kaz. Žia­den súd ne­mô­že bez uj­my na ná­le­ži­tom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti a to aj za si­tuácie, keď utr­pí ma­te­riál­na prav­da, „pri­ro­dze­né prá­vo“, /ako to­mu v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de pod­ľa ná­zo­ru sú­du ne­po­chyb­ne je/ opie­rať svoj ná­zor, o to viac o zá­ver o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho o dô­kaz, kto­rý bol nie­len­že zís­ka­ný ne­čes­tný­mi pros­tried­ka­mi, ale pre­dov­šet­kým ne­zá­kon­ne. Ak by tak súd uro­bil, súd­ne ko­na­nie by ne­moh­lo byť spra­vod­li­vé. Ak­cep­to­va­nie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu sta­via do vý­hod­nej­šej po­zí­cie stra­nu, kto­rá ne­reš­pek­tu­je a po­ru­šu­je pro­ces­né us­ta­no­ve­nia. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du ty­pic­kým prík­la­dom ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu je prá­ve zvu­ko­vý zá­znam na di­kta­fón vy­ho­to­ve­ný bez súh­la­su nah­rá­va­né­ho. Sa­mot­ný vznik ta­ké­ho­to dô­ka­zu je za da­ných okol­nos­tí neo­po­me­nu­teľ­ne za­ťa­že­ný po­ru­še­ním osob­nos­tných práv dot­knu­tej oso­by, chrá­ne­ných na úrov­ni zá­kon­ných no­riem /napr. Ob­čian­sky zá­kon­ník/, ako aj Ústa­vy SR a me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­rov /Do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len Do­ho­vor)/. Vy­ko­na­nie ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu, je­ho riad­ne hod­no­te­nie v pro­ces­nom štá­diu do­ka­zo­va­nia a na je­ho zá­kla­de vy­vo­dzo­va­nie zá­ve­rov re­le­van­tných pre roz­hod­nu­tie sú­du nie je v sú­la­de s práv­nym po­riad­kom Slo­ven­skej re­pub­li­ky, a to pre­dov­šet­kým s čl. 2 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústa­vy SR. Súd za­stá­va ná­zor, že dô­kaz, kto­rý bol vy­ho­to­ve­ný ale­bo zís­ka­ný v roz­po­re so všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi práv­ny­mi pred­pis­mi /poš­ko­de­ný M.B. roz­ho­vor osob­nej po­va­hy s ob­ža­lo­va­ným nah­ral bez je­ho ve­do­mia/ a kto­ré­ho vy­ho­to­ve­ním ale­bo zís­ka­ním doš­lo k po­ru­še­niu práv inej fy­zic­kej oso­by /v tom­to prí­pa­de prá­va na súk­ro­mie ob­ža­lo­va­né­ho/, je dô­ka­zom ne­zá­kon­ným a ta­ký­to dô­kaz nie je mož­né ne­vy­ko­nať. Je pred­sa ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné preu­ka­zo­vať sku­toč­nos­ti dô­ka­zom vy­ho­to­ve­ným v roz­po­re s ús­tav­ný­mi prá­va­mi na ochra­nu súk­ro­mia. Opač­ný pos­tup by mal za nás­le­dok to, že po­doz­re­nie z ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia by sa preu­ka­zo­va­lo aj dô­kaz­mi zís­ka­ný­mi z iné­ho ne­zá­kon­né­ho ko­na­nia. Ak má byť tres­tné ko­na­nie jed­nou zo zá­ruk zá­kon­nos­ti, kto­rá slú­ži k upev­ňo­va­niu a roz­ví­ja­niu práv­ne­ho štá­tu, nie je mož­né pri­pus­tiť / a to aj keď tým utr­pí ma­te­riál­na prav­da/, aby súd iba z dô­vo­du zá­uj­mu spo­loč­nos­ti na od­ha­ľo­va­ní po­doz­re­nia z tres­tnej čin­nos­ti os­pra­vedl­ňo­val iné proti­práv­ne ko­na­nie, kto­rým doš­lo k po­ru­še­niu iných práv iných osôb /na­vy­še keď zá­kon dos­ta­toč­ne jed­noz­nač­ne de­fi­nu­je, čo dô­ka­zom byť mô­že, a nep­ri­púš­ťa žiad­nu al­ter­na­tí­vu ani nep­red­kla­dá pod­mien­ky, napr. po­rov­ná­va­nie zá­uj­mov, za kto­rých uve­de­ná de­fi­ní­cia pla­tiť ne­mu­sí/. Upus­te­nie od zá­sa­dy zá­kon­nos­ti dô­ka­zov by moh­lo viesť k po­ru­šo­va­niu us­ta­no­ve­ní o za­do­va­žo­va­ní a vy­ko­ná­va­ní dô­ka­zov zo stra­ny nie­len po­lí­cie ale aj fy­zic­kých osôb /keď­že čas­to do­chá­dza prá­ve k sna­he kon­va­li­do­vať ne­zá­kon­nosť pos­tu­pu pri zís­ka­ní dô­ka­zu fy­zic­kou oso­bou prá­ve for­mál­nym vy­da­ním potvr­de­nia o vy­da­ní ve­ci po­lí­ciou/  a tým k od­ňa­tiu ochra­ny ob­ča­na pred štát­nou mo­cou. Sa­mot­ný zá­ujem zís­kať in­for­má­cie, pou­ži­teľ­né po­ten­ciál­ne nes­kôr v tres­tnom ko­na­ní ako dô­kaz (ob­vyk­le prá­ve pro­ti oso­be, kto­rej hla­so­vý pre­jav je uta­je­ným spô­so­bom nah­rá­va­ný), na­vy­še nie je dos­ta­toč­ným zá­uj­mom od­ôvod­ňu­jú­cim po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie. A keď­že v da­nom kon­krét­nom prí­pa­de pos­tu­pom poš­ko­de­né­ho M.B. pri zís­ka­ní nah­ráv­ky sa o po­ru­še­nie prá­va na súk­ro­mie ne­po­chyb­ne jed­ná, zna­me­nal by opač­ný prís­tup sú­du ako od­miet­nu­tie ta­ké­ho­to dô­ka­zu ako ne­zá­kon­né­ho, fak­tic­kú kon­va­li­dá­ciu ne­zá­kon­nos­ti reali­zo­va­nú v súk­rom­nej sfé­re. Pre­to pot­re­ba zís­kať ur­či­tý dô­kaz o po­ten­ciál­nej tres­tnej čin­nos­ti zo stra­ny pošk. M.B. /na­vy­še v ča­se, ke­dy kon­tak­to­va­niu po­lí­cie nič neb­rá­ni­lo/ nie je spô­so­bi­lým dô­vo­dom pre os­pra­vedl­ne­nie zá­sa­hu do osob­nos­tných práv ob­ža­lo­va­né­ho. Z tých­to dô­vo­dov je pre­to tiež ar­gu­men­tá­cia pro­ku­ra­tú­ry, že pred­met­ný dô­kaz je zá­kon­ný, na­koľ­ko ne­bol za­bez­pe­če­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a pre­to nie je mož­né po­ža­do­vať spl­ne­nie zá­ko­nom sta­no­ve­ných pod­mie­nok na je­ho za­bez­pe­če­nie, ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­ná, keď­že ni­ja­ko ne­vys­vet­ľu­je, pre­čo by fy­zic­ká oso­ba pri zís­ka­va­ní dô­ka­zu ne­mu­se­la reš­pek­to­vať zá­kon.  Súd v sú­vis­los­ti s otáz­kou pri­pus­te­nia ne­zá­kon­né­ho dô­ka­zu tiež zá­sad­ne od­mie­ta niek­to­ré teo­re­tic­ké úva­hy sme­ru­jú­ce ku kom­pro­mis­ným roz­hod­nu­tiam, kto­ré vy­chá­dza­jú zo zá­ve­rov, že po­kiaľ ne­le­gál­nosť dô­ka­zu spo­čí­va v po­ru­še­ní zá­klad­ných práv men­šej zá­važ­nos­ti, mô­že prev­lád­nuť zá­sa­da ma­te­riál­nej prav­dy. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du ta­ké­to úva­hy ne­ma­jú opo­ru v zá­ko­ne a pred­sta­vu­jú nep­rí­pus­tné úče­lo­vé roz­ši­ro­va­nie vý­kla­du de­fi­ní­cie poj­mu zá­kon­né­ho dô­ka­zu v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tr. por.

 

Súd vo vzťa­hu k pou­ži­tiu tak­to zís­ka­né­ho dô­ka­zu v ko­na­ní pred sú­dom sa zá­sad­ne nes­to­tož­ňu­je so zá­ver­mi uve­de­ný­mi v roz­hod­nu­tí Kraj­ské­ho sú­du Ži­li­na, sp. zn. 1To/42/2010 zo dňa 22.04.2010 /ve­nu­jú­ce­ho sa prob­le­ma­ti­ke zá­kon­nos­ti dô­ka­zu v inej tres­tnej ve­ci/, kto­rý niek­to­ré slo­ven­ské sú­dy ap­li­ku­jú a ne­po­va­žu­je za správ­ny ar­gu­ment vy­slo­ve­ný v od­ôvod­ne­ní pred­met­né­ho uz­ne­se­nia, že hlav­ným úče­lom čl. 8 Do­ho­vo­ru je ochra­na jed­not­liv­ca pro­ti svoj­voľ­ným zá­sa­hom zo stra­ny or­gá­nov ve­rej­nej mo­ci. Ta­ká­to inter­pre­tá­cia pod­ľa ná­zo­ru sú­du iba bez­dô­vod­ne zu­žu­je pod­sta­tu pred­met­né­ho člán­ku, kto­rý sa pri­már­ne všeo­bec­ne tý­ka ochra­ny súk­rom­né­ho a ro­din­né­ho ži­vo­ta, oby­dlia a ko­reš­pon­den­cie jed­not­liv­ca bez oh­ľa­du na to, kto /oso­ba/ ale­bo čo /or­gá­ny ve­rej­ne mo­ci/ na tie­to prá­va úto­čí, pre­to bo­la zrej­me aj le­gis­la­tív­ne za­ra­de­ná do pr­vé­ho od­se­ku uve­de­né­ho člán­ku. Opač­ný vý­klad by a prio­ri zba­vo­val súk­rom­né oso­by neop­ráv­ne­ne za­sa­hu­jú­ce do tých­to práv po­vin­nos­ti reš­pek­to­vať zá­kon pou­ka­zo­va­ním na „vy­šší zá­ujem“ od­ha­ľo­va­nia tres­tnej čin­nos­ti.

Tiež zá­sad­ne ne­mož­no súh­la­siť s ná­zo­rom uve­de­nom v pred­met­nom uz­ne­se­ní, že dô­le­ži­tým pre po­su­dzo­va­nia zá­kon­nos­ti dô­ka­zu je zis­te­nie, či zá­ujem na ochra­nu súk­ro­mia ob­ža­lo­va­né­ho je väč­ší ako zá­ujem na ochra­nu poš­ko­de­né­ho a zá­ujem spo­loč­nos­ti na spra­vod­li­vom pos­tih­nu­tí mož­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho. Súd uve­de­né po­va­žu­je za úče­lo­vú inter­pre­tá­ciu zá­ko­na a nep­rí­pus­tne roz­ši­ru­jú­ci vý­klad od­ka­zom na up­red­nos­tňo­va­nie zá­uj­mu na zis­te­ní ma­te­riál­nej prav­dy „za kaž­dú ce­nu“ pred zá­uj­mom na ochra­ne iných práv. Ar­gu­men­tá­cia Kraj­ské­ho sú­du v Ži­li­ne sa tak neopie­ra o  us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. ale iba o „sú­dom že­la­ný stav“. Na tom­to mies­te je pot­reb­né zdô­raz­niť, že Kraj­ský súd v Ži­li­ne tu ne­po­chyb­ne vy­chá­dza z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry če­ských sú­dov, kto­rú však vzhľa­dom na od­liš­nosť slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy nie je mož­né pou­žiť. Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. to­tiž jed­noz­nač­ne a bez vý­nim­ky sta­no­vu­je, že za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, pri­čom nás­led­ne de­monštra­tív­ne vy­me­nú­va dô­kaz­né pros­tried­ky. Nap­ro­ti to­mu § 89 ods. 2 zák. č. 141/1961 Sb. O tres­tním říze­ní soud­ním /Tres­ní řád/ plat­ný v sú­čas­nos­ti v Čes­kej re­pub­li­ke us­ta­no­vu­je, že za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť k ob­jas­ne­niu ve­ci a nás­led­ne de­monštra­tív­ne vy­me­nú­va dô­kaz­né pros­tried­ky. Z lo­gic­ko-gra­ma­tic­ké­ho vý­kla­du pred­met­né­ho us­ta­no­ve­nia je te­da zrej­mé, že čes­ká práv­na úp­ra­va dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní pos­ky­tu­je šir­ší vý­klad to­ho, čo v tres­tnom ko­na­ní mô­že byť ako dô­kaz pou­ži­té, pri­čom sa /tak ako je to­mu pri us­ta­no­ve­ní § 119 ods. 2 Tr. por. plat­né­ho v Slo­ven­skej re­pub­li­ke/ neob­me­dzu­je iba na tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li zís­ka­né z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa toh­to zá­ko­na ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Slo­ven­ská práv­na úp­ra­va tak zu­žu­je mož­nosť pou­ži­tia aj dô­ka­zov, kto­ré bo­li zís­ka­né inak ako z pros­tried­kov vy­me­no­va­ných v Tres­tnom po­riad­ku ale­bo iné­ho oso­bit­né­ho zá­ko­na. Pre­to súd ne­po­va­žu­je za správ­ny ná­zor, že je mož­né aj v pod­mien­kach slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy pri zva­žo­va­ní mož­nos­ti pou­ži­tia ta­ké­ho­to dô­ka­zu v ko­na­ní pred sú­dom po­rov­ná­vať ko­li­du­jú­ce práv­ne zá­uj­my, te­da na jed­nej stra­ne ve­rej­ný zá­ujem na od­ha­le­ní zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti a na stra­ne dru­hej zá­ujem na ochra­ne pri­vát­nej sfé­ry. Bez oh­ľa­du na uve­de­né nes­práv­nosť ta­kej­to inter­pre­tá­cie pod­ľa ná­zo­ru sú­du pod­po­ru­je aj sku­toč­nosť, že lo­gic­ky ne­mož­no ar­gu­men­to­vať zá­uj­mom na preu­ká­za­ní zá­važ­né­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia v ča­se, ke­dy sa sa­mot­ný trest­ný čin eš­te ne­po­da­ri­lo preu­ká­zať a s oh­ľa­dom na ús­tav­nú zá­sa­du pre­zum­pcie ne­vi­ny sa te­da o zá­klad zdôvodnenia prípus­tnos­ti zís­ka­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu nemož­no oprieť. Po­tom by sa mu­se­lo ar­gu­men­to­vať zá­uj­mom všeo­bec­ným, čo je nep­rí­pus­tné roz­ši­ro­va­nie v zá­ko­ne jas­ne de­fi­no­va­ných pod­mie­nok. Opač­ná si­tuácia by zna­me­na­la ab­so­lút­nu nep­red­ví­da­teľ­nosť prá­va, kto­rá by pri veľ­mi špe­ci­fic­kých pod­mien­kach slo­ven­ské­ho kul­túr­ne­ho pros­tre­dia, kde je „kaž­dý kaž­dé­mu vl­kom“, ne­po­chyb­ne vied­la k pre­ven­tív­ne­mu za­do­va­žo­va­niu „dô­ka­zov“ akým­koľ­vek aj proti­práv­nym spô­so­bom,  čo by vie­dlo k práv­nej neis­tote, či ta­ké­to zís­ka­nie dô­ka­zu a je­ho pou­ži­tie nes­kôr „ob­sto­jí“. Súd však zá­ro­veň za­stá­va ná­zor, že aj v prí­pa­de „roz­ši­ru­jú­cej“ práv­nej úp­ra­ve plat­nej v Čes­kej re­pub­li­ke ani ve­rej­ný zá­ujem na náj­de­ní ma­te­riál­nej prav­dy ne­mô­že kon­va­li­do­vať proti­práv­nosť ko­na­nia, kto­rým je od po­čiat­ku ne­zá­kon­ne zís­ka­ný dô­kaz poz­na­če­ný. Opač­ný pos­tup by zna­me­nal náv­rat ku  stre­do­ve­kej zá­sa­de „účel svä­tí pros­tried­ky“. Na­priek ur­či­tej skep­se sú­du vo vzťa­hu k mo­rál­ne­mu nap­re­do­va­niu sú­čas­nej spo­loč­nos­ti súd ve­rí, že náv­rat k tej­to for­me „do­ka­zo­va­nia“ je už pre­ko­na­ný. Pre­to súd za­stá­va ná­zor, že po­rov­ná­va­nie ko­li­du­jú­cich zá­uj­mov pri hod­no­te­ní zá­kon­nos­ti a mož­nos­ti pou­ži­tia dô­ka­zu v ko­na­ní pred sú­dom je nie­len­že v pod­mien­kach sú­čas­nej slo­ven­skej tres­tnej práv­nej úp­ra­vy vy­lú­če­né ale ma­lo by byť aj de le­ge fe­ren­da od­miet­nu­té.

 

Pod­sta­tu fi­lo­zo­fie vy­ššie uve­de­ných práv­nych zá­ve­rov vy­jad­ru­je ci­tát: „ Je pot­reb­né dôs­led­ne če­liť po­ku­som o ne­ná­pad­nú de­mon­táž zá­klad­ných práv a slo­bôd, aj keď len ces­tou pos­tup­nej eró­zie niek­to­rých čias­tko­vých prin­cí­pov, na kto­rých tie­to prá­va a slo­bo­dy spo­čí­va­jú“ /Her­ceg/.

 

Súd sa na zá­ver na hlav­nom po­jed­ná­va­ní oboz­ná­mil s re­le­van­tný­mi lis­tin­ný­mi dô­kaz­mi a to:

-      2 ks CD no­si­čov pred­lo­že­ných poš­ko­de­ným M.B.,

-      ob­ža­lo­ba Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry No­vé Zá­mky sp. zn. Pv 430/00, roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du No­vé Zá­mky sp. zn. 2T 24/2004, uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du Nit­ra sp. zn. 1To 48/2006, vy­da­né v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M.B.,

-      18 ks poš­to­vých pe­ňaž­ných pou­ka­zov v cel­ko­vej vý­ške 17.750.- Sk, kto­rý­mi bo­la uh­ra­de­ná časť ško­dy spô­so­be­ná poš­ko­de­ným v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M.B. ve­de­nej na Kraj­skom sú­de Nit­ra, sp. zn. 1To 48/2006,

-      od­pis z re­gis­ter tres­tov pošk. M.B., z kto­ré­ho vy­plý­va, že me­no­va­ný bol do­po­siaľ se­dem krát súd­ne tres­ta­ný,

-      vý­pi­sy k us­ku­toč­ne­nej te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky dek­la­ru­jú­ce te­le­fo­nic­kú ko­mu­ni­ká­ciu v roz­hod­nom ča­se me­dzi ob­ža­lo­va­ným JUDr. M.F. a poš­ko­de­ným M.B., sved­kom JUDr. Š.H. a sved­kom JUDr. T.D. a te­le­fo­nic­kú ko­mu­ni­ká­ciu me­dzi ob­ža­lo­va­ným a sved­kom JUDr. T.D.

 

Na zá­kla­de tak­to vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia súd hod­no­tiac pro­du­ko­va­né dô­ka­zy pod­ľa svoj­ho vnú­tor­né­ho pres­ved­če­nia za­lo­že­né­ho na sta­ros­tli­vom uvá­že­ní všet­kých okol­nos­tí prí­pa­du jed­not­li­vo, ako aj v ich súhr­ne a vzá­jom­nej sú­vis­los­ti v zmys­le § 2 ods. 12 Tr. por., dos­pel k nas­le­dov­ným skut­ko­vým a práv­nym zá­ve­rom:

 

Súd je nú­te­ný kon­šta­to­vať, že v príp­rav­nom ko­na­ní bo­li pro­du­ko­va­né dô­ka­zy /vý­po­veď poš­ko­de­né­ho sved­ka M.B./, kto­ré ne­po­chyb­ne od­ôvod­ňo­va­li pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho JUDr. M.F. pred súd, keď­že však v zmys­le § 278 ods. 2 Tr. por. súd mô­že pri svo­jom roz­hod­nu­tí pri­hlia­dať len na sku­toč­nos­ti, kto­ré bo­li preb­ra­té na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, a opie­rať sa o dô­ka­zy, kto­ré bo­li na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­na­né, pri­čom pri ich vy­ko­na­ní mu­sí dôs­led­ne reš­pek­to­vať us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku, súd dos­pel k zá­ve­ru /na­priek to­mu, že v da­nom prí­pa­de tým moh­la utr­pieť ma­te­riál­na prav­da/, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný ani je­den re­le­vant­ný dô­kaz, na pod­kla­de kto­ré­ho by bo­lo mož­né zis­tiť a preu­ká­zať okol­nos­ti prie­be­hu skut­ko­vé­ho de­ja tak, ako ich us­tá­li­la ob­ža­lo­ba. Je však pot­reb­né do­dať, že k dô­kaz­nej nú­dzi vý­raz­ne pris­pel prá­ve sve­dok poš­ko­de­ný M.B. /kto­ré­ho op­ráv­ne­né zá­uj­my ako poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd pri­már­ne sna­ži­li chrá­niť/ a to vy­uži­tím svoj­ho prá­va od­miet­nuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka vy­po­ve­dať. Súd te­da na hlav­nom po­jed­ná­va­ní zis­til a mo­hol bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí us­tá­liť v pod­sta­te iba to, že pro­ti poš­ko­de­né­mu M.B. bo­lo v ro­ku 2007 ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, v kto­rej tres­tnej ve­ci ho ex of­fo za­stu­po­va­la ob­haj­ky­ňa Mgr. H.F., man­žel­ka ob­ža­lo­va­né­ho JUDr. M.F. Me­no­va­ný, na­priek to­mu, že poš­ko­de­né­ho M.B. v tom ča­se ne­zas­tu­po­val, ko­mu­ni­ko­val s ním o je­ho tres­tnej ve­ci a o pot­re­be náh­ra­dy ško­dy, kto­rá bo­la poš­ko­de­ným v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho M.B. spô­so­be­ná. Poš­ko­de­ný M.B. od­ov­zdal svo­jej ob­haj­ky­ni su­mu 20.000.- Sk, kto­rá uve­de­né fi­nan­čné pros­tried­ky po­mer­ne za­sla­la poš­ko­de­ným ako časť náh­ra­dy spô­so­be­nej ško­dy. Nás­led­ne na na­lie­ha­nie poš­ko­de­né­ho M.B. ob­ža­lo­va­ný JUDr. M.F. fi­nan­čné pros­tried­ky vo vý­ške 20.000.- Sk vrá­til poš­ko­de­né­mu M.B.. V uve­de­nom ob­do­bí spo­lu te­le­fo­nic­ky ko­mu­ni­ko­va­li ob­ža­lo­va­ný s poš­ko­de­ným, ob­ža­lo­va­ný so svo­jim pria­te­ľom JUDr. T.D. a JUDr. T.D. so svo­jim bý­va­lým spolu­žia­kom JUDr. H., kto­rý bol v tom ča­se pred­se­dom se­ná­tu Kraj­ské­ho sú­du v N., pre­jed­ná­va­jú­ce­ho tres­tnú kau­zu ob­ža­lo­va­né­ho M.B.

 

Na pod­kla­de tak­to us­tá­le­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu, vy­plý­va­jú­ce­ho z dô­ka­zov pro­du­ko­va­ných na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, z kto­ré­ho bez ďal­šie­ho žiad­ne sku­toč­nos­ti ne­nas­ved­čo­va­li to­mu, že ma­lo dôjsť u ob­ža­lo­va­né­ho ku ko­na­niu uve­de­nom v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti ob­ža­lo­by, súd ne­mo­hol kon­šta­to­vať iné sku­toč­nos­ti ako zá­ver, že ne­bo­lo do­ká­za­né, že sa stal sku­tok, pre kto­rý je ob­ža­lo­va­ný stí­ha­ný a pre­to ob­ža­lo­va­né­ho spod ob­ža­lo­by pod­ľa § 285 písm. a) Tr. por. v ce­lom roz­sa­hu os­lo­bo­dil.     

 

P o u č e n i e:    Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku je mož­né po­dať od­vo­la­nie do  15 dní odo dňa je­ho vy­hlá­se­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve.

 

                Ok­res­ný súd Pe­zi­nok

   v Pe­zin­ku, dňa 08.10.2012

                           

                                                                            JUDr. Da­vid L i n d t n e r

                                                                                                                                    pred­se­da se­ná­tu  

                  

 

 

Diskusia