Prerušenie trestného stíhania začatého vo veci a spočívanie premlčacej doby

 

P r á v n e   v e t y:

 

I.                    Iba pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho pro­ti kon­krét­nej oso­be je mož­né po­va­žo­vať za dô­vod v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e), kto­rým do­chá­dza ku spo­čí­va­niu preml­ča­cej do­by tres­tnos­ti či­nu. Ta­kým­to dô­vo­dom nie je pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia  za­ča­té­ho iba „vo ve­ci“.

II.                  Sú­čas­ťou práv­nej is­to­ty mu­sí byť aj prá­vo oso­by, vo­či kto­rej sa v preml­ča­cej le­ho­te or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ne­po­da­rí vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu, do­siah­nuť po jej up­ly­nu­tí zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za ta­ký čin.

III.                Pá­cha­teľ nes­mie byť nú­te­ný k priz­na­niu sa ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu žiad­nym spô­so­bom a te­da ani hroz­bou, že v prí­pa­de je­ho neod­ha­le­nia v preml­ča­cej le­ho­te od spá­chania skut­ku iba sa­mot­né pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia za­ča­té­ho „vo ve­ci“  spô­so­bí, že preml­ča­cia do­ba ním spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu ne­bu­de ply­núť a bu­de spo­čí­vať fak­tic­ky bez ob­me­dzenia.

IV.                Vý­kla­dom práv­nych no­riem nie je mož­né umož­niť od­strá­ne­nie ale­bo oh­ro­ze­nie zá­kla­dov de­mok­ra­tic­ké­ho štá­tu, pri­čom preml­ča­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa po­va­žu­je za sú­časť práv­nej is­to­ty, kto­rú je pot­reb­né chá­pať ako je­ho at­ri­bút.

 

 

 Z    r o z h o d n u t i a:

U z n e s e n i e

 

Ok­res­ný súd v Pe­zin­ku, v ko­na­ní pred sa­mo­sud­com JUDr. Da­vi­dom Lin­dtne­rom, v tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti obv. N.J. pre pre­čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. tak­to

 

r o z h o d o l :

 

Pod­ľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. s pou­ka­zom na § 215 ods. 1 písm. d) Tr. por. a § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. súd tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti ob­vi­ne­né­mu N.J., nar. v Bra­tis­la­ve, trv. by­tom, pre pre­čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že ob­vi­ne­ný N.J. dňa 07.11.2006 v Sen­ci na Nám. 1 má­ja č. 36 uzat­vo­ril úve­ro­vú zmlu­vu č. 0000 so spo­loč­nos­ťou Ho­me Cre­dit Slo­va­kia, a.s., kde pri uzat­vá­ra­ní pred­met­nej zmlu­vy ako za­mes­tná­va­te­ľa uvie­dol Ob­vod­ný úrad Se­nec, pri­čom bo­lo zis­te­né, že tam nep­ra­cu­je ani nik­dy nep­ra­co­val, čím tak pos­kyt­nu­tím a prev­za­tím úve­ru spô­so­bil poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti Ho­me Cre­dit Slo­va­kia, a.s., ško­du vo vý­ške 397,92.- Eur.

 

  z a s t a v u j e,

 

pre­to­že je tres­tné stí­ha­nie nep­rí­pus­tné, na­koľ­ko je preml­ča­né.

 

                                            O d ô v o d n e n i e:

 

Na ob­vi­ne­né­ho N.J. po­dal dňa 01.03.2013 pro­ku­rá­tor Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Pe­zi­nok pod sp. zn. 2 Pv 1246/2008 na Ok­res­ný súd Pe­zi­nok ob­ža­lo­bu pre pre­čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. na ho­re uve­de­nom skut­ko­vom zá­kla­de.

 

Sa­mo­sud­ca po pres­kú­ma­ní ob­ža­lo­by a kom­plet­né­ho spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu v zmys­le § 241 Tr. por. zis­til nas­le­dov­né sku­toč­nos­ti:

-                    tres­tné stí­ha­nie pre sku­tok zo dňa 07.11.2006, kto­rý je ob­vi­ne­né­mu kla­de­ný za vi­nu, bo­lo za­ča­té dňa 28.02.2008. Po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia vy­šet­ro­va­teľ vy­po­čul v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní poš­ko­de­né­ho spl­no­moc­ne­né­ho zá­stup­cu poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti a za­bez­pe­čil niek­to­ré lis­tin­né dô­ka­zy /úve­ro­vá zmlu­va uzat­vo­re­ná me­dzi ve­ri­te­ľom spol. Ho­me Cre­dit Slo­va­kia, a.s.,  a dl­žní­kom N.J., vý­pis z úč­tu N.J. ve­de­né­ho v ban­ke, sprá­va Ob­vod­né­ho úra­du v Sen­ci zo dňa 17.08.2007 dek­la­ru­jú­ca, že oso­ba N.J. na ob­vod­nom úra­de nep­ra­cu­je ani nik­dy nep­ra­co­va­la, úda­je o oso­be N.J. s fo­tog­ra­fiou me­no­va­né­ho/,

-                    ope­ra­tív­nou pre­vier­kou zo dňa 28.03.2008 bo­lo zis­te­né, že oso­ba N.J. sa zdr­žu­je v za­hra­ni­čí,

-                    uz­ne­se­ním vy­šet­ro­va­te­ľa zo dňa 02.04.2008 bo­lo tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci pre­či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du nez­ná­me­ho pá­cha­te­ľa pod­ľa § 228 ods. 2 písm. a) Tr. por. pre­ru­še­né z dô­vo­du nep­rí­tom­nos­ti sved­ka N.J.,

-                    uz­ne­se­ním zo dňa 18.04.2011 vy­šet­ro­va­teľ pod­ľa § 228 ods. 5 Tr. por. roz­ho­dol o pok­ra­čo­va­ní v tres­tnom stí­ha­ní, pre­to­že dô­vod na pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia po­mi­nul /bez uve­de­nia kon­krét­nej okol­nos­ti, kto­rá k ta­ké­mu­to pos­tu­pu vied­la/,

-                    dňa 18.04.2011 za­slal vy­šet­ro­va­teľ oso­be N.J. pred­vo­la­nie na vý­sluch sved­ka, kto­ré me­no­va­né­mu ne­bo­lo do­ru­če­né, nás­led­ne vy­šet­ro­va­teľ po­žia­dal o pred­ve­de­nie sved­ka N.J., kto­ré sa ne­po­da­ri­lo zreali­zo­vať pre nep­rí­tom­nosť sved­ka na ad­re­se tr­va­lé­ho byd­lis­ka, úda­je o mies­te po­by­tu me­no­va­né­ho sa ne­po­da­ri­lo zis­tiť,

-                    dňa 03.06.2011 vy­šet­ro­va­teľ uz­ne­se­ním opä­tov­ne pod­ľa § 228 ods. 2 písm. a) Tr. por. tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci pre nep­rí­tom­nosť sved­ka N.J. pre­ru­šil,

-                    nás­led­ne vy­šet­ro­va­teľ v ča­se, ke­dy bo­lo tres­tné stí­ha­nie pre­ru­še­né, dňa 18.09.2012, za­bez­pe­čil do vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su vý­pis z re­gis­tra So­ciál­nej pois­ťov­ne potvr­dzu­jú­ci pred­tým už zis­te­nú sku­toč­nosť, že oso­ba N.J. na ob­vod­nom úra­de nik­dy nep­ra­co­va­la,

-                    nás­led­ne dňa 12.11.2012 vy­šet­ro­va­teľ uz­ne­se­ním opä­tov­ne roz­ho­dol o pok­ra­čo­va­ní v tres­tnom stí­ha­ní, pre­to­že dô­vod na pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia po­mi­nul,

-                    bez­pros­tred­ne na to dňa 14.11.2012 vy­šet­ro­va­teľ uz­ne­se­ním pod­ľa § 206 ods. 1 Tr. por. vznie­sol N.J. ob­vi­ne­nie pre pre­čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák., pri­čom N.J. bol v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho vy­po­ču­tý dňa 07.12.2012.

 

Sa­mo­sud­ca preš­tu­do­va­ním vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su dos­pel k zá­ve­ru, že všet­ky zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že pred­met­ný sku­tok sa stal, vy­ka­zu­je všet­ky ob­li­ga­tór­ne poj­mo­vé zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty pre­či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du pod­ľa § 222 ods. 1 Tr. zák. a do­pus­til sa ho ob­vi­ne­ný N.J.. Vzhľa­dom k to­mu, že sku­tok sa stal dňa 07.11.2006 a ku vzne­se­niu ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be doš­lo až dňa 14.11.2012 je však zrej­mé, že tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho je nep­rí­pus­tné, na­koľ­ko je preml­ča­né.

 

V zmys­le § 222 ods. 1 Tr. zák. sa oso­ba, kto­rá vy­lá­ka od iné­ho úver tým, že ho uve­die do omy­lu v otáz­ke spl­ne­nia pod­mie­nok na pos­kyt­nu­tie úve­ru a tak mu spô­so­bí ma­lú ško­du, pot­res­tá od­ňa­tím slo­bo­dy na je­den rok až päť ro­kov.

 

V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 1 písm. d) Tr. zák. up­ra­vu­jú­ce­ho preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, tres­tnosť či­nu za­ni­ká up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, kto­rá je päť ro­kov, ak ide o pre­čin, za kto­rý ten­to zá­kon v oso­bit­nej čas­ti do­vo­ľu­je ulo­žiť trest od­ňa­tia slo­bo­dy s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by naj­me­nej tri ro­ky,

 

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du dô­vo­dom, pre kto­rý k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia doš­lo, bo­lo po­chy­be­nie vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý na­priek to­mu, že už dňa 28.08.2007 po tom, ako vy­po­čul poš­ko­de­né­ho, za­bez­pe­čil lis­tin­né dô­ka­zy a obdr­žal sprá­vu o tom, že oso­ba N.J. na ob­vod­nom úra­de nik­dy nep­ra­co­va­la, bo­lo mož­né s vy­ššou mie­rou prav­de­po­dob­nos­ti us­tá­liť dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ný zá­ver, že trest­ný čin spá­chal prá­ve me­no­va­ný, nev­znie­sol mu bez meš­ka­nia ob­vi­ne­nie tak, ako mu to uk­la­dá us­ta­no­ve­nie § 206 ods. 1 Tr. por., ale po­kú­sil sa tú­to, v da­nom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia je­di­nú dô­vod­ne po­doz­ri­vú oso­bu, vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, čo je nep­rí­pus­tné. Sku­toč­nosť, že vy­šet­ro­va­te­ľo­vi v da­nej ve­ci už v ro­ku 2007 nič neb­rá­ni­lo vzniesť ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be mož­no vy­vo­diť aj z je­ho nás­led­né­ho pos­tu­pu, ke­dy bez to­ho, aby vo ve­ci vy­ko­nal aký­koľ­vek ďal­ší úkon, vy­šet­ro­va­teľ na pod­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu us­tá­le­né­ho v ro­ku 2007 vznie­sol ob­vi­ne­nie ob­vi­ne­né­mu až dňa 14.11.2012, te­da po šies­tich ro­koch od spá­chania skut­ku. Po­kiaľ sú v ur­či­tom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia spl­ne­né pod­mien­ky na vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be, nie je dô­vod, a ta­ký­to pos­tup ne­má ani opo­ru v zá­ko­ne, aby ju vy­šet­ro­va­teľ vy­po­čú­val v inom pos­ta­ve­ní ako ob­vi­ne­né­ho. Ta­ký­to vý­sluch dô­vod­ne  po­doz­ri­vej oso­by v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka je ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko ne­reš­pek­tu­je zá­klad­né zá­sa­dy Tres­tné­ho po­riad­ku a to naj­mä z hľa­dis­ka po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu. Pou­ži­tím us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku o vý­slu­chu sved­ka pri vý­slu­chu ta­kej­to oso­by to­tiž jed­noz­nač­ne do­chá­dza, v prí­pa­de, že ta­ká­to oso­ba ne­vyu­ži­je svo­je prá­vo od­miet­nuť vy­po­ve­dať, k od­ňa­tiu prá­va ta­kej­to oso­by na ob­ha­jo­bu. Pos­tup vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý na­mies­to vzne­se­nia ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be sa ta­kú­to oso­bu po­kú­sil vy­po­čuť v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a pre jej nep­rí­tom­nosť dvak­rát pre­ru­šil tres­tné stí­ha­nie je pre­to ab­so­lút­ne ne­vys­vet­li­teľ­ný a vy­vo­lal neo­dô­vod­ne­né prie­ťa­hy vo vy­šet­ro­va­ní, kto­ré ma­li za nás­le­dok preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia z dô­vo­du up­ly­nu­tia preml­ča­cej do­by.

Súd za­stá­va ná­zor, že vy­šet­ro­va­teľ bol na pod­kla­de vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia v ro­ku 2007 po­vin­ný oso­be N.J. vzniesť ob­vi­ne­nie a po­kiaľ by ne­bo­lo mož­né za­bez­pe­čiť prí­tom­nosť ob­vi­ne­né­ho na úko­noch tres­tné­ho ko­na­nia, pre­ru­šiť tres­tné stí­ha­nie pre ne­mož­nosť vec ná­le­ži­te ob­jas­niť pre nep­rí­tom­nosť ob­vi­ne­né­ho, čím by zá­ni­ku tres­tnos­ti či­nu pá­cha­te­ľa up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by za­brá­nil. Iba pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ve­de­né­ho pro­ti kon­krét­nej oso­be je to­tiž mož­né pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru sú­du po­va­žo­vať za dô­vod v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e), kto­rým do­chá­dza ku spo­čí­va­niu preml­ča­cej do­by tres­tnos­ti či­nu. Ta­kým­to dô­vo­dom nie je pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia  za­ča­té­ho iba „vo ve­ci“.

Súd si je ve­do­mý, že dô­vo­dom, pre kto­rý pro­ku­rá­tor už sám tres­tné stí­ha­nie ob­vi­ne­né­ho z dô­vo­du je­ho nep­rí­pus­tnos­ti pre preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ne­zas­ta­vil, ale nao­pak po­dal na ob­vi­ne­né­ho ob­ža­lo­bu bo­la zrej­me sku­toč­nosť, že vy­chá­dzal z ri­gid­né­ho a prís­ne for­ma­lis­tic­ké­ho vý­kla­du a po­va­žu­je pos­tup pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e) Tr. zák. /pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia / za dô­vod spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by aj v prí­pa­de, že sa vec na­chá­dza iba v štá­diu tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci bez to­ho, aby bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie kon­krét­nej oso­be. Súd pre­to pok­la­dá za dô­le­ži­té pod­rob­ne sa vy­jad­riť k dô­vo­dom, pre kto­ré je ta­ký­to vý­klad nes­práv­ny a je ho pot­reb­né zá­sad­ne od­miet­nuť.

 

V pr­vom ra­de je ne­vyh­nut­né zdô­raz­niť, že pod­sta­ta in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia spo­čí­va v tom, že pri preml­ča­ní tres­tné­ho stí­ha­nia za­ni­ká tres­tná zod­po­ved­nosť pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu up­ly­nu­tím do­by sta­no­ve­nej zá­ko­nom. Dô­vo­dy preml­ča­nia sú pre­dov­šet­kým hmot­nop­ráv­ne, pre­to­že ply­nu­tím ča­su sa pos­tup­ne zos­la­bu­je až úpl­ne za­ni­ká pot­re­ba tres­tnop­ráv­nej reak­cie štá­tu na trest­ný čin, a to tak z hľa­dis­ka ge­ne­rál­nej pre­ven­cie (na trest­ný čin pod­ľa mie­ry je­ho zá­važ­nos­ti spo­loč­nosť pos­tup­ne za­bú­da, ne­ga­tív­ne ov­plyv­ne­nie spo­lo­čen­ské­ho ve­do­mia miz­ne a škod­li­vosť či­nu - je­ho nás­led­ky sa zni­žu­jú), ako aj z hľa­dis­ka pre­ven­cie in­di­vi­duál­nej (u pá­cha­te­ľa, kto­rý po spá­cha­ní skut­ku už nes­pá­chal ďal­ší trest­ný čin, resp. trest­ný čin rov­na­ko ale­bo prís­nej­šie trest­ný, mož­no pred­pok­la­dať po­zi­tív­nu zme­nu je­ho oso­by a je­ho náp­ra­vu). Z uve­de­ných dô­vo­dov je pre­to účel­né, a to je prá­ve pod­sta­tou práv­nej úp­ra­vy preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, aby po up­ly­nu­tí ur­či­té­ho ča­su, po­kiaľ ne­bo­la v tom­to ob­do­bí štá­tom up­lat­ne­ná tres­tná zod­po­ved­nosť vo­či pá­cha­te­ľo­vi toh­to či­nu, doš­lo ku zá­ni­ku tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za ta­ký čin /tr­va­losť mož­nos­ti pou­ži­tia tres­tnej rep­re­sie za proti­práv­ne ko­na­nie, s vý­nim­kou v Tres­tnom zá­ko­ne taxatív­ne vy­me­dze­ných naj­zá­važ­nej­ších tres­tných či­nov, po­va­žo­va­ných za nep­reml­ča­teľ­né aj ši­ro­kým me­dzi­ná­rod­ným kon­sen­zom, je to­tiž spo­lo­čen­sky ne­žia­du­ca/. Z pro­ces­ných dô­vo­dov pot­re­by exis­ten­cie in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia je zrej­me naj­dô­le­ži­tej­ším sti­mu­lá­cia or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní k pot­reb­nej ak­ti­vi­te pri pl­ne­ní svo­jich po­vin­nos­tí a  k urý­chle­niu tres­tné­ho ko­na­nia.

 

Trest­ný zá­kon us­ta­no­vu­je pod­mien­ky, za kto­rých mô­že dôjsť ku vý­nim­kám z taxatív­ne vy­me­dze­ných dôb preml­ča­nia a to sme­rom k ich predĺže­niu v prí­pa­doch  spo­čí­va­nia preml­ča­cích le­hôt a pre­ru­še­nia preml­ča­nia. Ku spo­čí­va­niu preml­ča­cej le­ho­ty do­chá­dza pod­ľa § 87 ods. 2 Tr. zák. tým, že sa do preml­ča­cej do­by ne­za­po­čí­ta­va do­ba, po kto­rú ne­bo­lo mož­né pá­cha­te­ľa pos­ta­viť pred súd pre zá­kon­nú pre­káž­ku, do­ba, po kto­rú sa pá­cha­teľ zdr­žia­val v cu­dzi­ne s úmys­lom vy­hnúť sa tres­tné­mu stí­ha­niu, skú­šob­ná do­ba pod­mie­neč­né­ho za­sta­ve­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, do­ba, po kto­rú bo­lo do­čas­ne od­lo­že­né vzne­se­nie ob­vi­ne­nia, ako aj do­ba, po kto­rú bo­lo pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie. Prá­ve tá­to pos­led­ná pod­mien­ka vy­vo­lá­va, tak ako aj v tom­to prí­pa­de, vý­kla­do­vý prob­lém.

Pod­ľa ná­zo­ru sú­du je mož­né do­bu, po kto­rú bo­lo pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie, ne­za­po­čí­tať do zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­by /preml­ča­cia do­ba spo­čí­va/ iba v prí­pa­de, po­kiaľ je tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti kon­krét­nej oso­be, te­da v štá­diu po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa ne­mô­že vzťa­ho­vať aj na prí­pa­dy, ke­dy bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie iba „vo ve­ci“, na­koľ­ko by tým ne­po­chyb­ne stra­ti­la svoj zmy­sel sa­mot­ná pod­sta­ta in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia /preml­ča­nia tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pá­cha­te­ľa/. Opač­ný vý­klad by to­tiž zna­me­nal mož­nosť jed­no­du­chým pro­ces­ným pos­tu­pom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní /napr. pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, ak sa ne­zis­ti­li sku­toč­nos­ti op­ráv­ňu­jú­ce vy­ko­nať tres­tné stí­ha­nie pro­ti ur­či­tej oso­be, ale­bo pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia, ak ne­mož­no pre nep­rí­tom­nosť sved­ka vec ná­le­ži­te ob­jas­niť/, kto­ré by v ča­se ply­nu­tia preml­ča­cej do­by ne­do­ká­za­li us­tá­liť kon­krét­ne­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, do­siah­nuť fak­tic­kú nep­reml­ča­teľ­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho či­nu bez oh­ľa­du na cha­rak­ter a zá­važ­nosť ta­ké­ho­to či­nu, čo by za­kla­da­lo nez­my­sel­nosť exis­ten­cie a ob­so­lét­nosť práv­nej úp­ra­vy preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Ab­sur­dným, ale za pri­pus­te­nia toh­to opač­né­ho vý­kla­du mož­ným prík­la­dom by bo­la napr. si­tuácia, ke­dy by doš­lo ku spá­chaniu pre­či­nu krá­de­že s do­bou preml­ča­nia 3 ro­ky, av­šak jed­no­du­chým pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia za­ča­té­ho “vo ve­ci” z dô­vo­du, že sa ne­zis­ti­li sku­toč­nos­ti op­ráv­ňu­jú­ce vy­ko­nať tres­tné stí­ha­nie pro­ti ur­či­tej oso­be, by doš­lo ku spo­čí­va­niu preml­ča­cej do­by, pri­čom po 20 ro­koch by doš­lo ku iden­ti­fi­ká­cii kon­krét­ne­ho pá­cha­te­ľa, a keď­že z dô­vo­du spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by by ne­doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia, bo­lo by tej­to oso­be po up­ly­nu­tí do­by nie­koľ­ko­ná­sob­ne pre­vy­šu­jú­cej zá­ko­nom sta­no­ve­nú preml­ča­ciu do­bu pre da­ný trest­ný čin, vzne­se­né ob­vi­ne­nie a nás­led­ne ve­de­né tres­tné stí­ha­nie. Ta­ký­to stav by bol ne­po­chyb­ne v hru­bom roz­po­re s prin­cíp­mi práv­nej is­to­ty a zá­klad­ný­mi zá­sa­da­mi tres­tnej po­li­ti­ky štá­tu, kto­ré neod­de­li­teľ­ne pa­ria ku zna­kom práv­ne­ho štá­tu. Sú­čas­ťou tej­to práv­nej is­to­ty mu­sí byť pre­to aj prá­vo oso­by, vo­či kto­rej sa v preml­ča­cej le­ho­te or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ne­po­da­rí vy­vo­diť tres­tnú zod­po­ved­nosť za spá­chanie tres­tné­ho či­nu, do­siah­nuť po jej up­ly­nu­tí zá­nik tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za ta­ký čin. Pod­ľa ná­zo­ru sú­du aj pre­to mož­no z us­ta­no­ve­ní up­ra­vu­jú­cich preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia vy­vo­diť jed­noz­nač­nú nep­rí­pus­tnosť mož­nos­ti vy­lú­čiť z re­ži­mu preml­ča­nia /v zmys­le spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by/ tres­tné­ho stí­ha­nia oso­bu jed­no­du­chým pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia za­ča­té­ho “vo ve­ci” iba pre­to, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­bo­li v preml­ča­cej do­be schop­né dos­pieť ku dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né­mu zá­ve­ru, že trest­ný čin spá­cha­la tá­to kon­krét­na oso­ba.

Pod­mien­ky, kto­ré zá­kon sta­no­vu­je v sú­vis­los­ti so spo­čí­va­ním preml­ča­cej do­by sú všet­ko okol­nos­ťa­mi na stra­ne oso­by pá­cha­te­ľa a pre­to ta­kou pod­mien­kou ne­mô­že byť žiad­na okol­nosť za si­tuácie, ke­dy je pá­cha­teľ nez­ná­my /a ke­dy ta­ká­to nez­ná­ma oso­ba svo­jim pos­ta­ve­ním, napr. di­plo­ma­tic­ká imu­ni­ta, ani žiad­nym ak­tív­nym ko­na­ním, napr. skrý­va­nie sa, ne­mô­že za­kla­dať le­gi­ti­mi­tu pot­re­by predĺže­nia preml­ča­cej le­ho­ty jej spo­čí­va­ním až do od­pad­nu­tia ta­kej­to pre­káž­ky tak, ako to je ne­po­chyb­ne spo­lo­čen­sky žia­du­ce u dô­vod­ne po­doz­ri­vých pá­cha­te­ľov – ob­vi­ne­ných, kto­rí sa tres­tné­mu stí­ha­niu vy­hý­ba­jú, resp. ich pos­ta­ve­nie v spo­loč­nos­ti, ako zá­kon­ná pre­káž­ka v roz­hod­nom ča­se, ich tres­tné stí­ha­nie neu­mož­ňu­je/.

Iný vý­klad us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e) Tr. zák. /za­lo­že­nie spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia bez je­ho via­za­nos­ti na kon­krét­ne­ho pá­cha­te­ľa/ by zna­me­nal nep­rí­pus­tné roz­ši­ro­va­nie pod­mie­nok tres­tnej zod­po­ved­nos­ti v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa, čím by doš­lo k pa­ra­doxnej si­tuá­cii, ke­dy by pre pá­cha­te­ľa bo­lo zrej­me vý­hod­nej­šie bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní skut­ku po­ža­do­vať od štá­tu vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti v sna­he vy­hnúť sa od­ha­le­niu, tres­tné­mu stí­ha­niu a po­ten­ciál­ne­mu od­sú­de­niu v ab­so­lút­ne neur­či­tej bu­dúc­nos­ti. Od pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu však ne­mož­no ra­cio­nál­ne po­ža­do­vať, aby nú­til štát ku vzne­se­niu ob­vi­ne­nia pro­ti vlas­tnej oso­be. Nao­pak, pá­cha­teľ nes­mie byť nú­te­ný k priz­na­niu sa ku spá­chaniu tres­tné­ho či­nu žiad­nym spô­so­bom a te­da ani hroz­bou, že v prí­pa­de je­ho neod­ha­le­nia v preml­ča­cej le­ho­te od spá­chania skut­ku iba for­mál­ne pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia za­ča­té­ho „vo ve­ci“  spô­so­bí, že preml­ča­cia do­ba ním spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu ne­bu­de ply­núť a bu­de spo­čí­vať fak­tic­ky bez ob­me­dzenia.

Nes­chop­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v zá­kon­nej sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­be zís­kať dos­ta­tok pod­kla­dov pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be, ne­mô­že byť dô­vo­dom pre ob­chá­dzanie in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia čis­to „me­cha­nic­kým“ vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e) Tr. zák. vy­tr­hnu­tým zo zmys­lu pod­sta­ty toh­to in­šti­tú­tu a “du­cha zá­ko­na”. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť zá­sa­du, že vý­kla­dom práv­nych no­riem nie je mož­né umož­niť od­strá­ne­nie ale­bo oh­ro­ze­nie zá­kla­dov de­mok­ra­tic­ké­ho štá­tu, pri­čom preml­ča­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti sa po­va­žu­je za sú­časť práv­nej is­to­ty, kto­rú je pot­reb­né chá­pať ako je­ho at­ri­bút. Vý­klad us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e) Tr. zák., kto­rý chá­pe vet­né spo­je­nie „do preml­ča­cej do­by sa ne­za­po­čí­ta­va do­ba, po kto­rú bo­lo pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie“ iba me­cha­nic­ky a bez kon­textu s ce­lou úp­ra­vou in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a s je­ho zá­klad­nou pod­sta­tou a s ta­kým­to pos­tu­pom spá­ja účin­ky spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by, je vý­kla­dom, kto­rý je v zá­sad­nom roz­po­re s prin­cíp­mi práv­nej is­to­ty a pre­to je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­ný.

V ne­pos­led­nom ra­de súd pou­ka­zu­je tiež na ne­po­chyb­nú ab­sen­ciu sna­hy zá­ko­no­dar­cu pri kon­ci­po­va­ní „no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na“ o zme­nu pô­vod­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na up­ra­vu­jú­cich preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia v sa­mot­nej dô­vo­do­vej sprá­ve k zá­ko­nu č. 300/2005 Z. Z. /Trest­ný zá­kon/ /dos­tup­ná na inter­ne­to­vom por­tá­li trest.bub­bles.sk/do­vo­do­va-spra­va-TZ[1]2005.rtf /, kto­rá vo vzťa­hu k us­ta­no­ve­niu § 87 Tr. zák. uvá­dza, že “pod­mien­kou zá­ni­ku tres­tnos­ti je up­ly­nu­tie zá­ko­nom sta­no­ve­nej preml­ča­cej do­by. Ur­ču­je sa pod­ľa zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu vy­jad­re­nej v sadz­be za da­ný trest­ný čin. Za­čí­na ply­núť od oka­mi­hu, keď doš­lo k do­ko­na­niu tres­tné­ho či­nu. Sú­čas­ne sa up­ra­vu­jú dô­vo­dy, keď preml­ča­cia do­ba nep­ly­nie a dô­vo­dy, kto­ré preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre­ru­šu­jú. Zá­ro­veň sa predl­žu­jú preml­ča­cie do­by.” Je te­da zrej­mé, že zá­me­rom zá­ko­no­dar­cu ne­bo­lo, s vý­nim­kou predĺže­nia preml­ča­cích dôb, akým­koľ­vek spô­so­bom me­niť pod­sta­tu a prin­cí­py in­šti­tú­tu preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia up­ra­ve­né­ho v „sta­rom Tres­tnom zá­ko­ne“ /kto­rý v us­ta­no­ve­ní § 67 ods. 2 písm. e) up­ra­vu­jú­com preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia uvá­dzal, že do preml­ča­cej do­by sa ne­za­po­čí­ta­va do­ba, po kto­rú bo­lo pre­ru­še­né tres­tné stí­ha­nie pod­ľa § 173 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku – čím vy­lu­čo­val mož­nosť, aby ku spo­čí­va­niu preml­ča­cej do­by moh­lo dôjsť iba pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia za­ča­té­ho „vo ve­ci“ nap­rík­lad z dô­vo­du, ak sa ne­po­da­ri­lo zis­tiť sku­toč­nos­ti op­ráv­ňu­jú­ce vy­ko­nať tres­tné stí­ha­nie vo­či ur­či­tej oso­be/. Súd pre­to uzat­vá­ra, že pri kon­ci­po­va­ní no­vej úp­ra­vy us­ta­no­ve­nia § 87 ods. 2 písm. e) Tr. zák. ne­po­chyb­ne doš­lo ku zrej­mej ne­dôs­led­nos­ti zá­ko­no­dar­cu, ten­to ne­dos­ta­tok však ne­mô­že byť dô­vo­dom pop­re­tia zá­klad­ných prin­cí­pov in­šti­tú­tu preml­ča­nia a pre­to pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia za­ča­té­ho “vo ve­ci” pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia dô­vo­dom spo­čí­va­nia preml­ča­cej do­by tres­tné­ho stí­ha­nia nie je.

 

Pod­ľa § 9 ods. 1 písm. a) Tr. por. tres­tné stí­ha­nie ne­mož­no za­čať, a ak už bo­lo za­ča­té, ne­mož­no v ňom pok­ra­čo­vať a mu­sí byť za­sta­ve­né, ak je tres­tné stí­ha­nie preml­ča­né.

Pod­ľa § 215 ods. 1 písm. d) Tr. por. pro­ku­rá­tor za­sta­ví tres­tné stí­ha­nie, ak je tres­tné stí­ha­nie nep­rí­pus­tné pod­ľa § 9.

Pod­ľa § 241 ods. 1 písm. c) Tr. por. ob­ža­lo­bu po­da­nú na sú­de pre pre­čin a zlo­čin s hor­nou hra­ni­cou tres­tnej sadz­by nep­re­vy­šu­jú­cou osem ro­kov pres­kú­ma sa­mo­sud­ca a pod­ľa jej ob­sa­hu a ob­sa­hu spi­su tres­tné stí­ha­nie za­sta­ví, ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 215 ods. 1.

Vzhľa­dom na ho­re uve­de­né sku­toč­nos­ti roz­ho­dol súd tak, ako je uve­de­né v enun­ciá­te toh­to uz­ne­se­nia a tres­tné stí­ha­nie pro­ti ob­vi­ne­né­mu N.J. za­sta­vil, pre­to­že je tres­tné stí­ha­nie nep­rí­pus­tné, na­koľ­ko je preml­ča­né.

 

P o u č e n i e :     Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu je prí­pus­tná sťaž­nosť, kto­rú mož­no po­dať v le­ho­te do 3 dní odo dňa je­ho ozná­me­nia pros­tred­níc­tvom Ok­res­né­ho sú­du Pe­zi­nok na Kraj­ský súd Bra­tis­la­va.

Ok­res­ný súd Pe­zi­nok                              JUDr. Da­vid L i n d t n e r

 v Pe­zin­ku, dňa 27.03.2013                                    sa­mo­sud­ca

 

 

Diskusia