Uznanie neexistujúceho záväzku a trestný čin poškodzovania veriteľa

 

Práv­ne ve­ty:

 I. Len sa­mot­ným uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku, bez ďal­šie­ho, ne­do­chá­dza k žiad­ne­mu úbyt­ku na ma­jet­ku dl­žní­ka (ak dl­žník ne­ja­ký ma­je­tok má), te­da len tým­to práv­nym úko­nom ne­do­chá­dza k zmen­še­niu ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho by mo­hol byť ve­ri­teľ dl­žní­ka us­po­ko­je­ný. Za ško­du ve­ri­te­ľa pre­to nie je mož­né po­va­žo­vať len vznik ur­či­té­ho zá­väz­ku, pre­to­že vzni­kom zá­väz­ku ne­do­chá­dza k úbyt­ku na ma­jet­ku ur­či­tej oso­by, kto­rý ho na se­ba prev­zal ale­bo kto­rý vzni­kol na pod­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du, či zo zá­ko­na. Zá­väz­ky nie sú (na roz­diel od poh­ľa­dá­vok) sú­čas­ťou ma­jet­ku. Pri­bú­da­ním zá­väz­kov, kto­ré ma­jú vplyv na tr­ho­vú hod­no­tu ma­jet­ku, eš­te ne­do­chá­dza k úbyt­ku na ma­jet­ku. K úbyt­ku na ma­jet­ku a prí­pad­ne aj k vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku, mô­že dôjsť až pos­kyt­nu­tím pl­ne­nia na ich vy­rov­na­nie. Ma­je­tok sa te­da nez­men­šu­je o hod­no­tu exis­tu­jú­cich zá­väz­kov, ale až od­čer­pa­ním ur­či­tých ma­jet­ko­vých hod­nôt na ich úh­ra­du. Aj v prí­pa­doch, v kto­rých zá­väz­ky ur­či­tej oso­by vo svo­jom cel­ku pre­vy­šu­jú hod­no­tu všet­kých ma­jet­ko­vých hod­nôt ta­kej­to oso­by, na­ďa­lej do je­ho ma­jet­ku pa­tria všet­ky tie­to ma­jet­ko­vé hod­no­ty, kto­rých je vlas­tní­kom. V sa­mot­nom na­vý­še­ní zá­väz­kov te­da nie je mož­né vi­dieť spô­so­be­nie ško­dy a to ani v práv­nom a ani v eko­no­mic­kom zmys­le slo­va.

 II. Pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý uz­ná neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok mu­sí sme­ro­vať k to­mu, aby nás­led­ne doš­lo k od­čer­pa­niu ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa, pri­čom mu­sí prísť buď k sku­toč­né­mu od­čer­pa­niu (v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci by to bo­lo vte­dy, ak by ob­ža­lo­va­ní nás­led­ne uh­ra­di­li neexis­tu­jú­ci dlh), res­pek­tí­ve fik­tív­ne­mu od­čer­pa­niu (v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci by to bo­lo vte­dy, ak by ob­ža­lo­va­ní pred­stie­ra­li, že uh­ra­di­li neexis­tu­jú­ci dlh a že tým doš­lo k od­čer­pa­niu čas­ti ma­jet­ku druž­stva).

 III. Zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. sa čias­toč­ne prek­rý­va­jú so znak­mi tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­nej v § 256 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák., čo vy­plý­va z to­ho, že ko­na­nia al­ter­na­tív­ne uve­de­né v pís­me­nách a) až c) ma­jú spo­loč­ný znak v nás­led­ku, kto­rý je vy­jad­re­ný v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 256 ods. 1 Tr. zák. a kto­rý spo­čí­va v čias­toč­nom ale­bo úpl­nom zma­re­ní us­po­ko­je­nia svoj­ho ve­ri­te­ľa. Pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je pre­to vždy ne­vyh­nut­né, aby dl­žník aj vy­ko­nal sku­toč­né ale­bo fik­tív­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie a to s úmys­lom, aby sa ve­ri­teľ ne­mo­hol pl­ne us­po­ko­jiť z je­ho ma­jet­ku. Ak ide o uz­na­nie neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku je ne­vyh­nut­né, aby po ta­kom­to uz­ná­va­com úko­ne nas­le­do­va­lo ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rý ten­to dlh uh­ra­dí fik­tív­ne (iš­lo by fik­tív­ne zmen­šo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka, pri­čom v sku­toč­nos­ti by sa ob­jem ma­jet­ku dl­žní­ka nez­men­šil) ale­bo sku­toč­ne (iš­lo by o reál­ny úby­tok na ma­jet­ku dl­žní­ka).

IV. Od­dia­le­nie mož­nos­ti (sťa­že­nie) us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa v dôs­led­ku vy­da­nia pred­bež­né­ho opat­re­nia sú­du, kto­ré zne­mož­ňu­je nak­la­da­nie s ma­jet­kom dl­žní­ka nie je mož­né po­va­žo­vať za úpl­né ale­bo čias­toč­né zma­re­nie mož­nos­ti us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa z ma­jet­ku dl­žní­ka, pre­to­že ide o vy­uži­tie zá­kon­né­ho op­ráv­ne­nia sú­du a pre­to ta­ké­to ko­na­nie ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 Poz­nám­ka: vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry pla­tia aj oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 Tr. zák. účin­né­ho od 01.01.2006.

 

 sp.zn. 4To/61/2014

U Z N E S E N I E

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a sud­cov JUDr. Ti­bo­ra Ku­bí­ka a JUDr. Pet­ra Šam­ka, v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­nej PhDr. E. B. a spol., pre trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 256 ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, o od­vo­la­ní ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 3T/8/2013 zo dňa 10.01.2014, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 26. jú­na 2014 tak­to

 

r o z h o d o l :

        

Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­nie ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra sa z a m i e t a.

 

 

          O d ô v o d n e n i e

 

            Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va I sp. zn. 3T/8/2013 zo dňa 10.01.2014 bo­li ob­ža­lo­va­ní PhDr. E. B. a R. Ž. pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por. os­lo­bo­de­ní spod ob­ža­lo­by pro­ku­rá­to­ra Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va I sp. zn. 3Pv 420/2011 zo dňa 24.05.2013, pre sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spolu­pá­cha­teľ­stvom pod­ľa § 20 k § 256 ods. 1 písm. c), ods. 3 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 dňa 17.06.2005 v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se v Bra­tis­la­ve na Ban­sko­bys­tric­kej uli­ci č. 16 na no­tár­skom úra­de JUDr. D R ako čle­no­via pred­sta­ven­stva Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T za uve­de­né druž­stvo uz­na­li neexis­tu­jú­ci dlh vo vý­ške 106.220,54,- Eur (3.200.000,-Sk) v pros­pech spo­loč­nos­ti D T R, s.r.o., na­priek svo­jej ve­do­mos­ti o exis­ten­cii dl­hu Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T vo­či poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti A.J.P. P, s.r.o. v cel­ko­vej vý­ške 22.522,84 Eur (678.523,20,-Sk) na zá­kla­de zmlu­vy o spros­tred­ko­va­ní a rek­la­me zo dňa 06.08.2001, jej do­dat­ku zo dňa 30.06.2002, ako aj fak­túr č. 4/2003, č. 5/2003, č. 7/2003, č. 9/2003, č. 10/2003, č. 11/2003, č. 12/2003, vy­sta­ve­ných dňa 02.04.2003, splat­ných dňa 07.04.2003, fak­tú­ry č. 4/2003 vy­sta­ve­nej dňa 20.03.2003, spla­te­nej dňa 31.03.2003 a fak­tú­ry č. 19/2003 vy­sta­ve­nej dňa 22.05.2003, splat­nej dňa 31.05.2003, pri­čom Sta­veb­né by­to­vé druž­stvo T poš­ko­de­né­mu do dňa 17.06.2005 pred­met­ný dlh neuh­ra­di­lo, a toh­to ko­na­nia sa do­pus­ti­li v úmys­le zne­mož­niť vy­mo­že­nie poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­né­ho od Sta­veb­né­ho druž­stva T, čím spô­so­bi­li poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti A.J.P.P, s.r.o. spo­loč­ným ko­na­ním ško­du v cel­ko­vej vý­ške 22.522,84 Eur (678.523,20 Sk).

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ok­res­ný pro­ku­rá­tor v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­ných, kto­ré od­ôvod­nil oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním. V od­vo­la­ní uvá­dza, že ob­ža­lo­va­ní ako zá­stup­co­via Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T mu­se­li mať ve­do­mosť o splat­nom dl­hu druž­stva vo­či poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti A.J.P. P s.r.o. a pre­to sa nie je mož­né sto­tož­niť s ar­gu­men­tá­ciou sú­du pr­vé­ho stup­ňa o ab­sen­cii sub­jek­tív­nej strán­ky u ob­ža­lo­va­ných. Zá­vä­zok Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T vzni­kol na zá­kla­de zmlu­vy, pri­čom nás­led­né roz­hod­nu­tia sú­dov bo­li len vy­ús­te­ním nepl­ne­nia si zmluv­ných pod­mie­nok zo stra­ny Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T. Z lis­tin­ných dô­ka­zov tak­tiež jed­noz­nač­ne vy­plý­va, že čle­no­via Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T ma­li na zá­kla­de pla­te­nia člen­ských prís­pev­kov ná­rok na pre­vod vlas­tníc­ke­ho prá­vu ku kon­krét­nym by­tom. Pod­ľa pro­ku­rá­to­ra bo­li napl­ne­né aj zna­ky ob­jek­tív­nej strán­ky stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom doš­lo k čias­toč­né­mu zma­re­niu us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa a to poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti A.J.P. P. Poš­ko­de­ná spo­loč­nosť si svo­je ná­ro­ky up­lat­ni­la riad­ne v ci­vil­nom ko­na­ní, pri­čom ma­la zá­ujem si ich up­lat­ňo­vať aj exekuč­nou ces­tou, ale ús­peš­ná ne­bo­la. Ma­je­tok druž­stva po­zos­tá­val z po­zem­ku, ku kto­ré­mu si niek­to­rí vlas­tní­ci up­lat­ni­li na pod­kla­de ci­vil­ných ža­lôb vlas­tníc­ke prá­vo, pri­čom pia­ti z nich bo­li ús­peš­ní s tým, že na pred­met­ný po­ze­mok sa via­že pred­bež­né opat­re­nie sú­du za­ka­zu­jú­ce akú­koľ­vek dis­po­zí­ciu s tou­to neh­nu­teľ­nos­ťou. Druž­stvo te­da fun­go­va­lo na prin­cí­pe, že je­ho čle­no­via hra­di­li z vlas­tných zdro­jov vý­stav­bu da­né­ho by­to­vé­ho do­mu na T uli­ci na zá­kla­de čo­ho bo­lo druž­stvo po­vin­né v zmys­le prís­luš­ných zmlúv o ob­sta­ra­ní by­tov pre­viesť na nich vlas­tníc­ke prá­vo ku kon­krét­nym by­tom. Na zá­kla­de uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť zá­ver, že poš­ko­de­ná spo­loč­nosť ne­moh­la us­po­ko­jiť svo­ju splat­nú poh­ľa­dáv­ku z vkla­dov jed­not­li­vých čle­nov z dô­vo­du, že tie­to bo­li pou­ží­va­né na vý­stav­bu da­né­ho by­to­vé­ho do­mu. Zá­ro­veň poš­ko­de­ná spo­loč­nosť ne­moh­la us­po­ko­jiť poh­ľa­dáv­ku ani pre­da­jom by­tov. Poš­ko­de­ná spo­loč­nosť si pre­to moh­la up­lat­niť ná­rok na úh­ra­du splat­nej poh­ľa­dáv­ky len z po­zem­ku, nak­la­da­nie s kto­rým je ob­me­dze­né pred­bež­ným opat­re­ním sú­du a to vo vzťa­hu k neexis­tu­jú­ce­mu dl­hu. Ma­je­tok druž­stva te­da ne­pos­ta­čo­val na úh­ra­du všet­kých je­ho zá­väz­kov, te­da ani zá­väz­ku vo­či poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Žiad­ny z vy­ko­na­ných dô­ka­zov nep­reu­ka­zu­je reál­nosť uz­na­né­ho dl­hu vo vý­ške 3.200.000,-Sk, pri­čom pro­ku­rá­tor po­va­žu­je za ne­lo­gic­ký ar­gu­ment sú­du, že k napl­ne­niu ob­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa ne­doš­lo z dô­vo­du, že uz­na­ním dl­hu ne­doš­lo k zmen­še­niu ma­jet­ku Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T, keď­že ne­doš­lo k uh­ra­de­niu da­né­ho neexis­tu­jú­ce­ho dl­hu. Z us­ta­no­ve­nia § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. pri­tom vy­plý­va, že k napl­ne­niu ob­jek­tív­nej strán­ky pos­ta­čí čo aj len čias­toč­né zma­re­nie us­po­ko­je­nia svoj­ho ve­ri­te­ľa tým, že pá­cha­teľ uz­ná neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok, pri­čom na napl­ne­nie tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty pos­ta­čí aj fik­tív­ne zmen­še­nie ma­jet­ku. Navr­hol, aby od­vo­la­cí súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa, aby ju v pot­reb­nom roz­sa­hu zno­va pre­jed­nal a roz­ho­dol.

 Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve dňa 26.06.2014 vy­ko­nal vo ve­ci ve­rej­né za­sad­nu­tie, na kto­rom zá­stup­ky­ňa kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry zotr­va­la na pí­som­ných dô­vo­doch po­da­né­ho od­vo­la­nia. Navrh­la zru­šiť na­pad­nu­tý roz­su­dok v ce­lom roz­sa­hu a vrá­tiť vec sú­du pr­vé­ho stup­ňa na no­vé ko­na­nie a roz­hod­nu­tie.

 Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­ných navr­hol od­vo­la­nie pro­ku­rá­to­ra za­miet­nuť ako ne­dô­vod­né, na­koľ­ko v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci ne­doš­lo k napl­ne­niu poj­mo­vých zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Spl­no­moc­ne­nec poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti sa k ve­ci bliž­šie ne­vy­jad­ril, pri­čom ob­ža­lo­va­ní PhDr. E B a R Ž sa zhod­ne vy­jad­ri­li tak, že roz­su­dok sú­du pr­vé­ho stup­ňa je správ­ny a spra­vod­li­vý.

 Kraj­ský súd pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým od­vo­la­teľ po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ok­res­né­ho pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­né.

 Pod­ľa § 319 Tr. por. od­vo­la­cí súd od­vo­la­nie za­miet­ne, ak zis­tí, že nie je dô­vod­né.

 Od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ako sú­dom pr­vé­ho stup­ňa ne­doš­lo k žiad­nym ta­kým chy­bám, kto­ré by moh­li mať vplyv na ob­jas­ne­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, pri­čom na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li vy­ko­na­né všet­ky dos­tup­né a pot­reb­né dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du a súd pr­vé­ho stup­ňa vy­ko­na­né dô­ka­zy správ­ne a lo­gic­ky vy­hod­no­til a to spô­so­bom zod­po­ve­da­jú­cim us­ta­no­ve­niu § 2 ods. 12 Tr. por.

 Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že v zmys­le skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by sa ob­ža­lo­va­ní, ako čle­no­via pred­sta­ven­stva Sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva T, ma­li do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. a to v pod­sta­te na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že uz­na­li neexis­tu­jú­ci dlh v pros­pech spo­loč­nos­ti D T R s.r.o., čím ma­li spô­so­biť ško­du spo­loč­nos­ti A.J.P. P s.r.o. vo vý­ške 22.522,84 euro, kto­rá bo­la ve­ri­te­ľom druž­stva. Ško­da poš­ko­de­né­mu ve­ri­te­ľo­vi ma­la byť te­da spô­so­be­ná v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho dl­hu. Pod­ľa práv­nej ve­ty ob­ža­lo­by ma­li ob­ža­lo­va­ní uz­nať neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok a tým čo aj len čias­toč­ne zma­riť us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa a spô­so­biť mu väč­šiu ško­du. V skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by sa pri­tom uvá­dza ce­lá vý­ška poh­ľa­dáv­ky (is­ti­ny) spo­loč­nos­ti A.J.P. P a pre­to skut­ko­vej ve­te cel­kom ne­ko­reš­pon­du­je práv­na ve­ta, kde sa ho­vo­rí o čias­toč­nom zma­re­ní us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa.

 Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­po­chyb­ne vy­plý­va, a to ani ne­bo­lo me­dzi stra­na­mi spor­né, že ob­ža­lo­va­ní sku­toč­ne uz­na­li dlh spo­loč­nos­ti D T R s.r.o. vo vý­ške 106.220,54 euro. Rov­na­ko tak nie je spor­né, že spo­loč­nosť A. J. P. P s.r.o. je ve­ri­te­ľom sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva s poh­ľa­dáv­kou (is­ti­nou) vo vý­ške 22.522,84,- euro, kto­rá ne­bo­la sta­veb­ným by­to­vým druž­stvom us­po­ko­je­ná.

 Po­kiaľ ma­li ob­ža­lo­va­ní pod­ľa skut­ko­vej ve­ty ob­ža­lo­by uz­nať neexis­tu­jú­ci dlh (zá­vä­zok), tak od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že neexis­tu­jú­cim zá­väz­kom je v zmys­le § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 zá­vä­zok, kto­rý nik­dy nev­zni­kol ale­bo už za­ni­kol. V sku­toč­nos­ti tu te­da nie je zá­väz­ko­vo práv­ny vzťah me­dzi pá­cha­te­ľom ako dl­žní­kom a inou oso­bou ako je­ho ve­ri­te­ľom. Pá­cha­teľ pred­stie­ra exis­ten­ciu zá­väz­ku, kto­ré­ho sku­toč­ná exis­ten­cia by moh­la zni­žo­vať reál­nu hod­no­tu ma­jet­ku dl­žní­ka, ak by doš­lo k pl­ne­niu z ma­jet­ku dl­žní­ka. Neexis­tu­jú­cim zá­väz­kom je pre­to fik­tív­na po­vin­nosť pá­cha­te­ľa ako dl­žní­ka pos­kyt­núť zo svoj­ho ma­jet­ku pl­ne­nie inej oso­be.

 Na napl­ne­nie zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa v zmys­le § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. však nes­ta­čí len ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý uz­ná neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok, pre­to­že zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu je aj spô­so­be­nie nás­led­ku spo­čí­va­jú­ce v čias­toč­nom ale­bo v úpl­nom zma­re­ní us­po­ko­je­nia pá­cha­te­ľov­ho ve­ri­te­ľa, t. j. v spô­so­be­ní ško­dy ve­ri­te­ľo­vi (v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa sí­ce nie je znak ško­dy vy­slo­ve­ne uve­de­ný, na roz­diel od kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty toh­to tres­tné­ho či­nu, av­šak zo slov­né­ho spo­je­nia „kto čo aj len čias­toč­ne zma­rí us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa“ je zrej­mé, že ma­jet­ko­vé prá­va ve­ri­te­ľa mu­sia byť as­poň čias­toč­ne poš­ko­de­né, te­da na ma­jet­ku ve­ri­te­ľa mu­sí vznik­núť ško­da).

 Ko­na­nie pá­cha­te­ľa tý­ka­jú­ce sa uz­na­nia neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku mu­sí byť pri­tom prí­či­nou to­ho, že ve­ri­teľ sa ne­mô­že úpl­ne ale­bo as­poň čias­toč­ne us­po­ko­jiť z ma­jet­ku dl­žní­ka, t. j. že ne­dôj­de k prí­ras­tku na ma­jet­ku ve­ri­te­ľa v dôs­led­ku úmy­sel­né­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa.

 V tej­to sú­vis­los­ti od­vo­la­cí súd zdô­raz­ňu­je, že len sa­mot­ným uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku, bez ďal­šie­ho, ne­do­chá­dza k žiad­ne­mu úbyt­ku na ma­jet­ku dl­žní­ka (ak dl­žník ne­ja­ký ma­je­tok má), te­da len tým­to práv­nym úko­nom ne­do­chá­dza k zmen­še­niu ma­jet­ku dl­žní­ka, z kto­ré­ho by mo­hol byť ve­ri­teľ dl­žní­ka us­po­ko­je­ný. Za ško­du ve­ri­te­ľa pre­to nie je mož­né po­va­žo­vať len vznik ur­či­té­ho zá­väz­ku, pre­to­že vzni­kom zá­väz­ku ne­do­chá­dza k úbyt­ku na ma­jet­ku ur­či­tej oso­by, kto­rý ho na se­ba prev­zal ale­bo kto­rý vzni­kol na pod­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du, či zo zá­ko­na. Zá­väz­ky nie sú (na roz­diel od poh­ľa­dá­vok) sú­čas­ťou ma­jet­ku. Pri­bú­da­ním zá­väz­kov, kto­ré ma­jú vplyv na tr­ho­vú hod­no­tu ma­jet­ku, eš­te ne­do­chá­dza k úbyt­ku na ma­jet­ku. K úbyt­ku na ma­jet­ku a prí­pad­ne aj k vzni­ku ško­dy na ma­jet­ku, mô­že dôjsť až pos­kyt­nu­tím pl­ne­nia na ich vy­rov­na­nie. Ma­je­tok sa te­da nez­men­šu­je o hod­no­tu exis­tu­jú­cich zá­väz­kov, ale až od­čer­pa­ním ur­či­tých ma­jet­ko­vých hod­nôt na ich úh­ra­du. Aj v prí­pa­doch, v kto­rých zá­väz­ky ur­či­tej oso­by vo svo­jom cel­ku pre­vy­šu­jú hod­no­tu všet­kých ma­jet­ko­vých hod­nôt ta­kej­to oso­by, na­ďa­lej do je­ho ma­jet­ku pa­tria všet­ky tie­to ma­jet­ko­vé hod­no­ty, kto­rých je vlas­tní­kom. V sa­mot­nom na­vý­še­ní zá­väz­kov te­da nie je mož­né vi­dieť spô­so­be­nie ško­dy a to ani v práv­nom a ani v eko­no­mic­kom zmys­le slo­va (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 11 Tdo 902/2003 z 30.01.2004).

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu sa od­vo­la­cí súd ne­mo­hol sto­tož­niť s ar­gu­men­tá­ciou pro­ku­rá­to­ra uve­de­nou v od­vo­la­ní, že z us­ta­no­ve­nia § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. vy­plý­va, že k napl­ne­niu ob­jek­tív­nej strán­ky da­né­ho tres­tné­ho či­nu pos­ta­čí len uz­na­nie neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku, te­da len fik­tív­ne zmen­še­nie ma­jet­ku, pre­to­že len uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku eš­te ne­do­chá­dza k fik­tív­ne­mu zmen­še­niu ma­jet­ku (od­vo­la­cí súd opä­tov­ne pri­po­mí­na, že zá­vä­zok nie je sú­čas­ťou ma­jet­ko­vých práv a pre­to ho ne­mož­no ozna­čiť za sú­časť ma­jet­ku) a ten­to vý­klad tak­tiež opo­mí­na, že zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu je aj nás­le­dok vo for­me čias­toč­né­ho ale­bo úpl­né­ho zma­re­nia us­po­ko­je­nia dl­žní­kov­ho ve­ri­te­ľa. Ako už bo­lo uve­de­né, ak pá­cha­teľ len uz­ná neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok tak ten­to úkon sám ose­be ani len fik­tív­ne nez­men­šu­je je­ho ma­je­tok, pre­to­že zmen­še­ním ma­jet­ku a tým aj zne­mož­ne­ním us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa by bo­la až úh­ra­da toh­to neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku, res­pek­tí­ve úko­ny, kto­rý­mi by dl­žník pred­stie­ral zmen­šo­va­nie svoj­ho ma­jet­ku. Oh­ľad­ne fik­tív­ne­ho zmen­šo­va­nia ma­jet­ku dl­žní­ka sa tak v praxi naj­čas­tej­šie de­je nap­rík­lad pred­stie­ra­ním úh­ra­dy neexis­tu­jú­ce­ho dl­hu, pred­stie­ra­ním pre­vo­du, či pre­cho­du čas­tí ma­jet­ku na inú oso­bu, kto­ré v sku­toč­nos­ti ne­nas­ta­li, pred­stie­ra­ným ale­bo aj sku­toč­ným vy­plá­ca­ním fi­nan­čných pros­tried­kov iným oso­bám za pos­ky­to­va­nie rôz­nych slu­žieb, kto­ré v sku­toč­nos­ti pos­kyt­nu­té ne­bo­li a po­dob­ne. Pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa ko­na­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý uz­ná neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok mu­sí sme­ro­vať k to­mu, aby nás­led­ne doš­lo k od­čer­pa­niu ma­jet­ku pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa, pri­čom mu­sí prísť buď k sku­toč­né­mu od­čer­pa­niu (v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci by to bo­lo vte­dy, ak by ob­ža­lo­va­ní nás­led­ne uh­ra­di­li neexis­tu­jú­ci dlh), res­pek­tí­ve fik­tív­ne­mu od­čer­pa­niu (v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci by to bo­lo vte­dy, ak by ob­ža­lo­va­ní pred­stie­ra­li, že uh­ra­di­li neexis­tu­jú­ci dlh a že tým doš­lo k od­čer­pa­niu čas­ti ma­jet­ku druž­stva). Ani jed­na z tých­to al­ter­na­tív v da­nej tres­tnej ve­ci ne­nas­ta­la, pre­to­že ob­ža­lo­va­ní pod­ľa ob­ža­lo­by len ma­li uz­nať neexis­tu­jú­ci dlh (zá­vä­zok), pri­čom sa ne­kon­šta­to­va­lo, že by nás­led­ne aj vy­ko­na­li sku­toč­né ale­bo fik­tív­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie s ma­jet­kom druž­stva.

 Ak pro­ku­rá­tor na pod­po­ru svo­jej ar­gu­men­tá­cie pou­ka­zo­val na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5Tdo 846/2006 zo dňa 02.08.2006, tak od­vo­la­cí súd kon­šta­tu­je, že pred­met­né roz­hod­nu­tie sa tý­ka­lo skut­ko­vo iné­ho prí­pa­du. Naj­vyš­ší súd ČR sa za­obe­ral prí­pa­dom, kto­rý bol práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako sku­toč­né zmen­šo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka (§ 256 ods. 1 písm. a) Tr. zák.), pre­to­že ob­ža­lo­va­né­mu sa klád­lo za vi­nu, že pre­vie­dol na ob­chod­nú spo­loč­nosť for­mou ne­pe­ňaž­né­ho vkla­du neh­nu­teľ­nos­ti, kto­ré kú­pil v rám­ci pri­va­ti­zá­cie ma­jet­ku, za neh­nu­teľ­nos­ti riad­ne ne­zap­la­til, ale ich pre­vie­dol na ob­chod­nú spo­loč­nosť bez­od­plat­ne a tak mal od­strá­niť časť ma­jet­ku spô­so­bi­lé­ho na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa. Pred­met­né roz­hod­nu­tie sa pre­to skut­ko­vo ne­tý­ka uz­ná­va­nia neexis­tu­jú­cich zá­väz­kov či práv, res­pek­tí­ve zdan­li­vé­ho zmen­šo­va­nia ma­jet­ku dl­žní­ka.

 Z uve­de­né­ho roz­bo­ru je zrej­mé, že zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256 ods. 1 písm. c) Tr. zák. sa čias­toč­ne prek­rý­va­jú so znak­mi tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­nej v § 256 ods. 1 písm. a), písm. b) Tr. zák., čo vy­plý­va z to­ho, že ko­na­nia al­ter­na­tív­ne uve­de­né v pís­me­nách a) až c) ma­jú spo­loč­ný znak v nás­led­ku, kto­rý je vy­jad­re­ný v ná­ve­tí us­ta­no­ve­nia § 256 ods. 1 Tr. zák. a kto­rý spo­čí­va v čias­toč­nom ale­bo úpl­nom zma­re­ní us­po­ko­je­nia svoj­ho ve­ri­te­ľa. Pri tres­tnom či­ne poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je pre­to vždy ne­vyh­nut­né, aby dl­žník aj vy­ko­nal sku­toč­né ale­bo fik­tív­ne ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie a to s úmys­lom, aby sa ve­ri­teľ ne­mo­hol pl­ne us­po­ko­jiť z je­ho ma­jet­ku. Ak ide o uz­na­nie neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku je ne­vyh­nut­né, aby po ta­kom­to uz­ná­va­com úko­ne nas­le­do­va­lo ko­na­nie dl­žní­ka, kto­rý ten­to dlh uh­ra­dí fik­tív­ne (iš­lo by fik­tív­ne zmen­šo­va­nie ma­jet­ku dl­žní­ka, pri­čom v sku­toč­nos­ti by sa ob­jem ma­jet­ku dl­žní­ka nez­men­šil) ale­bo sku­toč­ne (iš­lo by o reál­ny úby­tok na ma­jet­ku dl­žní­ka).

 Ak te­da ob­ža­lo­va­ní ma­li uz­nať neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok, tak len prev­za­tím toh­to zá­väz­ku v me­ne sta­veb­né­ho by­to­vé­ho druž­stva žiad­nym spô­so­bom nez­men­ši­li ob­jem je­ho ma­jet­ku, ale len z eko­no­mic­ké­ho poh­ľa­du zhor­ši­li hos­po­dár­sku si­tuáciu druž­stva. Za tých­to okol­nos­tí, v da­nej fá­ze skut­ko­vé­ho de­ja po uz­na­ní neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku, pre­to ne­moh­la spo­loč­nos­ti A. J. P. P s.r.o. vznik­núť ško­da len z dô­vo­du uz­na­nia neexis­tu­jú­ce­ho dl­hu. Me­dzi prí­pad­ným uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku a neuh­ra­de­ním poh­ľa­dáv­ky pred­met­nej spo­loč­nos­ti pre­to neexis­tu­je prí­čin­ná sú­vis­losť, pre­to­že len prev­za­tím zá­väz­ku sa reál­ne nez­men­šil ma­je­tok druž­stva. Z toh­to poh­ľa­du ne­mo­hol byť sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be do­ko­na­ný, na­koľ­ko ako už bo­lo uve­de­né len uz­na­ním neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku ne­doš­lo ani len čias­toč­ne k zma­re­niu us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa. Na­vy­še, ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných, kto­rí ma­li uz­nať neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok ne­ho­vo­rí nič o tom, či druž­stvo sku­toč­ne ne­ja­ký ma­je­tok spô­so­bi­lý na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa ma­lo, res­pek­tí­ve v akej vý­ške.

 V sa­mot­nom uz­na­ní neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku by mo­hol byť teo­re­tic­ky vi­de­ný len po­kus tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. To však iba v prí­pa­de, ak by iš­lo o úmy­sel­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných spo­čí­va­jú­ce v tom, že k uz­na­niu neexis­tu­jú­ce­ho zá­väz­ku doš­lo pre­to, aby nás­led­nou ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou bo­lo zma­re­né us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky spo­loč­nos­ti A. J. P. P s.r.o. Z hľa­dis­ka úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia pre­to nes­ta­čí len to, že dl­žník úmy­sel­ne uz­ná neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok, ale je pot­reb­né, aby sa je­ho úmy­sel vzťa­ho­val aj na ďal­šie zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, te­da aby uz­nal neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok z cie­ľom (úmys­lom), aby sa ve­ri­teľ ne­mo­hol us­po­ko­jiť z ma­jet­ku dl­žní­ka. Ten­to zá­ver oh­ľad­ne úmy­sel­né­ho za­vi­ne­nia vy­plý­va aj z uz­ne­se­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (sp. zn. 5 Tdo 846/2006), na kto­ré v od­vo­la­ní pou­ka­zo­val pro­ku­rá­tor, v kto­rom pred­met­ný súd zdô­raz­nil, že pred­pok­la­dom tres­tnej zod­po­ved­nos­ti za trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 256 ods. 1 Tr. zák. je úmy­sel­né za­vi­ne­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý ako dl­žník ko­ná s cie­ľom vy­hnúť sa pl­né­mu us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľa a prá­ve z toh­to dô­vo­du vy­ko­ná­va fik­tív­ne, či sku­toč­né dis­po­zí­cie so svo­jim ma­jet­kom.

 V da­nej tres­tnej ve­ci by moh­lo ísť o po­kus tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa iba v prí­pa­de, ak by bo­lo preu­ká­za­né, že druž­stvo ma­lo ma­je­tok spô­so­bi­lý na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa (ak by druž­stvo žiad­ny ma­je­tok ne­ma­lo iš­lo by o nes­pô­so­bi­lý po­kus) s tým, že ob­ža­lo­va­ní uz­na­li neexis­tu­jú­ci zá­vä­zok s úmys­lom, aby nás­led­ne doš­lo k fik­tív­ne­mu ale­bo sku­toč­né­mu zmen­še­niu ma­jet­ku druž­stva. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia však ta­ký­to špe­ci­fic­ký úmy­sel ob­ža­lo­va­ných ne­vyp­lý­va. Oba­ja ob­ža­lo­va­ní vy­po­ve­da­li, že ich sve­dok Ing. arch. K po­žia­dal o for­mál­ne pod­pí­sa­nie pa­pie­ra – uz­na­nia dl­hu, aby mal po­koj od svo­jich do­dá­va­te­ľov. Bo­li zo stra­ny Ing. arch. K za­vá­dza­ní. Nik­dy ne­ma­li v úmys­le vy­pla­tiť su­mu uve­de­nú v uz­na­ní dl­hu. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia je pri­tom zrej­mé, že ne­doš­lo k sku­toč­né­mu, res­pek­tí­ve fik­tív­ne­mu vy­pla­te­niu su­my uve­de­nej v uz­na­ní dl­hu (a ani k po­ku­su o úh­ra­du), pri­čom vo ve­ci sa do­po­siaľ ve­die súd­ny spor. Tie­to sku­toč­nos­ti potvr­dzu­jú vý­po­veď ob­ža­lo­va­ných, že nech­ce­li su­mu uve­de­nú v uz­na­ní dl­hu vy­pla­tiť a ani ju ne­vyp­la­ti­li, čo nes­ved­čí to­mu, že by neexis­tu­jú­ci dlh úmy­sel­ne uz­na­li z dô­vo­du (s cie­ľom), aby poš­ko­di­li spo­loč­nos­ti A.J. P. P s.r.o. ako svoj­ho ve­ri­te­ľa. Vzhľa­dom na tie­to sku­toč­nos­ti nie je mož­né sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be práv­ne kva­li­fi­ko­vať ani ako po­kus tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 Od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že z vy­ššie uve­de­ných sku­toč­nos­tí je zrej­mé, že sku­tok, tak ako bol vy­me­dze­ný v ob­ža­lo­be, ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu a pre­to súd pr­vé­ho stup­ňa pos­tu­po­val správ­ne, keď ob­ža­lo­va­ným os­lo­bo­dil spod ob­ža­lo­by pos­tu­pom pod­ľa § 285 písm. b) Tr. por.

 V tej­to sú­vis­los­ti sa od­vo­la­cí súd sto­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa aj v tom, že dlh, kto­rý uz­na­li ob­ža­lo­va­né oso­by ne­mož­no za­tiaľ ozna­čiť za dlh neexis­tu­jú­ci. Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že na Ok­res­nom sú­de Bra­tis­la­va II sp. zn. 25Cb 204/05 sa do­po­siaľ ve­die spor me­dzi navr­ho­va­te­ľom spo­loč­nos­ťou D T R s.r.o. a od­por­com Sta­veb­ným by­to­vým druž­stvom T o za­pla­te­nie su­my 3.200.000 Sk, kto­rý sa tý­ka prá­ve po­su­dzo­va­nia to­ho, či dlh uz­na­ný ob­ža­lo­va­ný­mi bol reál­ny ale­bo fik­tív­ny. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že za­tiaľ ide o dlh spor­ný, pri­čom spor­ný dlh nie je mož­né ozna­čiť za dlh fik­tív­ny (neexis­tu­jú­ci). Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­né oso­by vy­po­ve­da­li, že iš­lo o uz­na­nie neexis­tu­jú­ce­ho dl­hu, te­da, že spo­loč­nosť D T R s.r.o. ne­má vo­či druž­stvu poh­ľa­dáv­ku vo vý­ške uve­de­nej v uz­na­ní dl­hu nie je roz­ho­du­jú­ca, pre­to­že sve­dok Ing. arch. D K vy­po­ve­dal, že ide o sku­toč­nú poh­ľa­dáv­ku a pre­to ju vy­má­ha­jú pros­tred­níc­tvom ža­lo­by v ci­vil­nom ko­na­ní. Aj z tých­to proti­chod­ných vy­jad­re­ní vy­plý­va spor­nosť poh­ľa­dáv­ky (či dl­hu), pri­čom ani sku­toč­nosť, že ta­ká­to poh­ľa­dáv­ka (či zá­vä­zok) nie je evi­do­va­ná v úč­tov­níc­tve eš­te ne­za­ne­me­ná, že sku­toč­ne nev­znik­la. Od­vo­la­cí súd upo­zor­ňu­je, že je úlo­hou sú­dov v ob­čian­skom súd­nom ko­na­ní po­su­dzo­vať všet­ky spor­né otáz­ky, kto­ré vznik­nú zo zá­väz­ko­vo práv­nych vzťa­hov a v da­nom prí­pa­de roz­hod­núť, či ža­lo­ba o za­pla­te­nie su­my vy­plý­va­jú­cej z uz­na­nia dl­hu je opod­stat­ne­ná. V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de pre­to nie je ne­vyh­nut­ným, aby súd v tres­tnom ko­na­ní za­sa­ho­val do kom­pe­ten­cie ci­vil­ných sú­dov a pre­ju­di­ko­val ich roz­hod­nu­tie. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že vy­rie­še­nie otáz­ky, či ob­ža­lo­va­né oso­by uz­na­li sku­toč­ný ale­bo fik­tív­ny dlh nie je až tak pod­stat­né, pre­to­že aj v prí­pa­de ak by iš­lo o neexis­tu­jú­ci dlh ne­bol by sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be tres­tným či­nom poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, keď­že len prev­za­tím zá­väz­ku ne­do­chá­dza žiad­nym spô­so­bom k zme­ne ob­je­mu ma­jet­ku dl­žní­ka a tým ani k mož­né­mu nás­led­ku spo­čí­va­jú­ce­mu v čias­toč­nom ale­bo úpl­nom zma­re­ní us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa.

 Rov­na­ko tak sa od­vo­la­cí súd sto­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v tom, že ak by bol vý­sle­dok ho­re uve­de­né­ho ci­vil­né­ho ko­na­nia ta­ký, že ide o sku­toč­ný dlh druž­stva, v žiad­nom prí­pa­de by sa ne­da­lo ho­vo­riť o proti­práv­nom ko­na­ní ob­ža­lo­va­ných a ak by bol vý­sle­dok ci­vil­né­ho ko­na­nia ta­ký, že ide o neexis­tu­jú­ci dlh, tak by za­se druž­stvo ne­mu­se­lo tú­to neexis­tu­jú­ci poh­ľa­dáv­ku uh­ra­diť a pre­to by ani ne­doš­lo k zme­nám na ma­jet­ku druž­stva ako dl­žní­ka. V obid­voch prí­pa­doch by te­da ne­bo­li napl­ne­né zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 Ak pro­ku­rá­tor v od­vo­la­ní pou­ka­zu­je na to, že poš­ko­de­ná spo­loč­nosť (A.J.P. P s.r.o.) by moh­la us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku len z po­zem­ku vlas­tníc­ky pa­tria­ce­mu druž­stvu, nak­la­da­nie s kto­rým je ob­me­dze­né pred­bež­ným opat­re­ním sú­du (pre­to­že iný ma­je­tok pou­ži­teľ­ný na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa druž­stvo ne­ma­lo), tak od­vo­la­cí súd upo­zor­ňu­je, že v prí­pa­de, ak by v ci­vil­nom ko­na­ní bo­lo roz­hod­nu­té, že up­lat­ňo­va­ná poh­ľa­dáv­ka je neexis­tu­jú­ca (nik­dy nev­znik­la, res­pek­tí­ve ak by bo­lo z aké­ho­koľ­vek dô­vo­du sú­dom vy­slo­ve­né, že od­por­ca ne­mu­sí hra­diť ža­lo­va­nú su­mu navr­ho­va­te­ľo­vi), za­nik­lo by pred­bež­né opat­re­nie sú­du a poš­ko­de­ná spo­loč­nosť by moh­la us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku z pre­da­ja po­zem­ku. Od­dia­le­nie mož­nos­ti (sťa­že­nie) us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa v dôs­led­ku vy­da­nia pred­bež­né­ho opat­re­nia sú­du, kto­ré zne­mož­ňu­je nak­la­da­nie s ma­jet­kom dl­žní­ka nie je mož­né po­va­žo­vať za úpl­né ale­bo čias­toč­né zma­re­nie mož­nos­ti us­po­ko­je­nia poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa z ma­jet­ku dl­žní­ka, na­koľ­ko ide o vy­uži­tie zá­kon­né­ho op­ráv­ne­nia sú­du a pre­to ta­ké­to ko­na­nie ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 Len pre úpl­nosť od­vo­la­cí súd do­dá­va, že pod­stat­ným pre napl­ne­nie zna­kov zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa je aj zis­te­nie, či dl­žník mal v ča­se svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ma­je­tok pou­ži­teľ­ný (spô­so­bi­lý) na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa, pre­to­že ak by ta­ký­to ma­je­tok ne­mal, ne­bo­lo by vô­bec mož­né ho­vo­riť o tom, že k neus­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľa doš­lo prá­ve v dôs­led­ku ko­na­nia dl­žní­ka. Ale­bo po­ve­da­né inak, ak dl­žník ne­má žiad­ny re­le­vant­ný ma­je­tok na us­po­ko­je­nie svoj­ho ve­ri­te­ľa, do­chá­dza k neuh­ra­de­niu poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa z dô­vo­du in­sol­ven­tnos­ti dl­žní­ka a nie v dôs­led­ku proti­práv­ne­ho ko­na­nia dl­žní­ka (dl­žník neh­ra­dí poh­ľa­dáv­ku ve­ri­te­ľa nie pre­to že nech­ce, ale pre­to že ne­mô­že).

 Ten­to zá­ver je pod­stat­ný aj z to­ho dô­vo­du, že prí­pad­ná ško­da spô­so­be­ná tres­tným či­nom poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa zod­po­ve­dá vý­ške poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa len vte­dy, ak hod­no­ta ma­jet­ku dl­žní­ka pou­ži­teľ­né­ho na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa je rov­na­ká ale­bo vy­ššia ako hod­no­ta poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa (uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 5 Tdo 636/2006 zo dňa 07.06.2006). Ak pro­ku­rá­tor v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lo­by kon­šta­to­val, že ob­ža­lo­va­ní ma­li tres­tným či­nom poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa spô­so­biť spo­loč­nos­ti A. J. P. P s.r.o. ško­du vo vý­ške ich poh­ľa­dáv­ky (is­ti­ny), tak ten­to skut­ko­vý zá­ver je mož­né uro­biť len v prí­pa­de, ak by sa do­ka­zo­va­ním zis­ti­lo, že druž­stvo ma­lo ma­je­tok spô­so­bi­lý na us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa mi­ni­mál­ne v hod­no­te 22.522,84 euro, te­da vo vý­ške poh­ľa­dáv­ky ve­ri­te­ľa (v prí­pa­de, že by druž­stvo ma­lo ma­je­tok v niž­šej hod­no­te moh­la by byť ško­da spô­so­be­ná ve­ri­te­ľo­vi len v tej­to niž­šej vý­ške a ak by ne­ma­lo žiad­ny, ne­moh­lo by ísť vô­bec o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku).

 Ak dl­žník ma­jet­kom spô­so­bi­lým na as­poň čias­toč­né us­po­ko­je­nie ve­ri­te­ľa dis­po­nu­je a nie je zne­mož­ne­né ko­na­ním dl­žní­ka, aby si z toh­to ma­jet­ku mo­hol ve­ri­teľ us­po­ko­jiť svo­ju poh­ľa­dáv­ku, ne­mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa, pre­to­že ne­doš­lo k úpl­né­mu, či čias­toč­né­mu us­po­ko­je­niu ve­ri­te­ľa. Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je s ná­zo­rom pro­ku­rá­to­ra uve­de­nom v od­vo­la­ní, že je­di­ným ma­jet­kom druž­stva reál­ne pou­ži­teľ­ným na us­po­ko­je­nie poh­ľa­dáv­ky poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti je po­ze­mok, nak­la­da­nie s kto­rým je ob­me­dze­né pred­bež­ným opat­re­ním sú­du, pri­čom vo­či druž­stvu ve­die poš­ko­de­ná spo­loč­nosť exekuč­né ko­na­nie, kto­ré sa tý­ka aj pred­met­né­ho po­zem­ku. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že prí­pad­né od­dia­le­nie, či sťa­že­nie mož­nos­ti us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa v dôs­led­ku pred­bež­né­ho opat­re­nia sú­du nie je mož­né po­va­žo­vať za úpl­né, či čias­toč­né zma­re­nie mož­nos­ti us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľa z ma­jet­ku dl­žní­ka.

 Po­kiaľ ide o mož­nosť po­sú­diť ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných pod­ľa iné­ho us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho zá­ko­na, tak od­vo­la­cí súd je ná­zo­ru, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­ných spo­čí­va­jú­ce v uz­na­ní neexis­tu­jú­ce­ho dl­hu (zá­väz­ku) by bo­lo mož­né za spl­ne­nia všet­kých zá­kon­ných pod­mie­nok práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 8 k § 255 Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005, av­šak len na inom skut­ko­vom zá­kla­de, než je uve­de­ný v ob­ža­lo­be. Sku­tok, kto­rý spo­čí­va na tom zá­kla­de, že ob­ža­lo­va­ní po­ru­ši­li kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie zá­ko­na tý­ka­jú­ce sa ich po­vin­nos­ti spra­vo­vať a opat­ro­vať ma­je­tok druž­stva a tým­to ko­na­ním moh­li spô­so­biť druž­stvu v me­ne kto­ré­ho ko­na­li ško­du, nie je to­tož­ný so skut­kom uve­de­ným v ob­ža­lo­be.

 Vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né sku­toč­nos­ti, Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve roz­ho­dol tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu sťaž­nosť nie je prí­pus­tná.

 

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

dňa 26.jú­na 2014

 

                                                                                             

  JUDr. Ka­rol Ko­váč

                                                                                          pred­se­da se­ná­tu

Vy­pra­co­val: JUDr. Pe­ter Šam­ko

 

 

 

Diskusia