Nahrávanie policajtov pri výkone ich právomoci na verejnosti

 

Práv­ne ve­ty:

 

I. Otáz­kou ve­rej­né­ho zá­uj­mu je slo­bod­né zís­ka­va­nie in­for­má­cií o spô­so­boch, akým ve­rej­ní či­ni­te­lia vy­ko­ná­va­jú na ve­rej­nos­ti svo­je ús­tav­né ale­bo zá­kon­né prá­vo­mo­ci. Ve­rej­ní či­ni­te­lia si mu­sia byť ve­do­mí to­ho, že bu­dú vy­sta­ve­ní po­zor­nos­ti ve­rej­nos­ti a bu­dú mu­sieť ak­cep­to­vať vý­kon prá­va na in­for­má­cie zo stra­ny ve­rej­nos­ti mi­ni­mál­ne v tom roz­sa­hu, v akom svo­je ús­tav­né ale­bo zá­kon­né prá­vo­mo­ci vy­ko­ná­va­jú na ve­rej­nos­ti, resp. v sty­ku s ve­rej­nos­ťou.

 

II. Na­koľ­ko vý­kon zá­kon­nej prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa – za­mes­tnan­ca po­lí­cie na ve­rej­nos­ti nie je mož­né po­va­žo­vať za pre­jav je­ho osob­nej po­va­hy a ani za sú­časť je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie, ne­dis­po­nu­je po­li­cajt zá­kon­ným op­ráv­ne­ním pod­ľa § 12 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. ne­mô­že vy­ža­do­vať svo­je pri­vo­le­nie na zho­to­ve­nie svo­jej ob­ra­zo­vej sním­ky. Ak po­li­cajt pod­mie­nil zho­to­ve­nie ob­ra­zo­vých sní­mok za­chy­tá­va­jú­cich ho pri vý­ko­ne je­ho zá­kon­nej prá­vo­mo­ci na ve­rej­nos­ti svo­jím pri­vo­le­ním, doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va na in­for­má­cie.

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 

 
 
 

II. ÚS 44/00-133
 

 Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du Já­na Kluč­ku a sud­cov Alexan­dra Bröst­la a Já­na Ma­zá­ka na ve­rej­ných za­sad­nu­tiach pre­ro­ko­val pod­net P. S., by­tom P., a T. B., by­tom P., za­stú­pe­ných ad­vo­ká­tom JUDr. J. H., B. B., pro­ti mes­tu Pre­šov, za­stú­pe­né­ho ad­vo­kát­kou JUDr. I. R., K., vo ve­ci po­ru­še­nia ich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 27 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, čl. 12 ods. 1 ve­ty dru­hej, čl. 13 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky v spo­je­ní s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pod­ľa čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, ako aj čl. 10 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd pos­tu­pom mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve ako po­riad­ko­vé­ho or­gá­nu mes­ta Pre­šov po­čas pe­tič­nej ak­cie „Pe­tí­cia za vy­ve­se­nie ti­bet­skej vlaj­ky“ 10. mar­ca 2000 a 5. ja­nuá­ra 2001 tak­to
 

r o z h o d o l :
 

 1. Pos­tu­pom mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve po­čas pe­tič­nej ak­cie 10. mar­ca 2000 bo­lo po­ru­še­né pe­tič­né prá­vo P. S. a T. B. pod­ľa čl. 27 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.
 
 2. Pos­tu­pom mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve po­čas pe­tič­nej ak­cie 10. mar­ca 2000 bo­lo po­ru­še­né prá­vo na in­for­má­cie P. S. pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 10 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd.
 
 3. Vo zvyš­nej čas­ti pod­ne­tu ne­vy­ho­vu­je.
 

O d ô v o d n e n i e :
 

Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­lo 26. má­ja 2000 do­ru­če­né po­da­nie P. S., by­tom P., a T. B., by­tom P. (ďa­lej len „navr­ho­va­te­lia“), za­stú­pe­ných ad­vo­ká­tom JUDr. J. H., B. B., ozna­če­né ako „Pod­net na za­ča­tie ko­na­nia pod­ľa čl. 130 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky“ s príl­oha­mi. Z dô­vo­dov uve­de­ných v pod­ne­te navr­ho­va­te­lia po­ža­do­va­li, aby ús­tav­ný súd po je­ho pri­ja­tí na ko­na­nie roz­ho­dol ná­le­zom: „Pos­tu­pom pra­cov­ní­kov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve ako or­gá­nu mes­ta Pre­šov zria­de­né­ho na zá­kla­de § 10 ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obec­nom zria­de­ní, kto­rým dňa 10. 3. 2000 v roz­me­dzí od 14.00 zhru­ba do 15.30 hod. žia­da­li oso­by po­ve­re­né zbe­rom pod­pi­sov pod pe­tí­ciu za vy­ve­se­nie ti­bet­skej vlaj­ky a pod­ne­co­va­te­ľov P. S. a T. B. o pred­lo­že­nie po­vo­le­nia na zvláš­tne uží­va­nie ve­rej­né­ho pries­tran­stva, žia­da­li ich o od­strá­ne­nie sto­lí­ka s pe­tič­ný­mi hár­ka­mi, o pre­sun na iné mies­to a za­ká­za­li im zho­to­vo­vať zvu­ko­voob­ra­zo­vé a ob­ra­zo­vé zá­zna­my z ich ko­na­nia, doš­lo k po­ru­še­niu ús­tav­ných práv pod­ne­co­va­te­ľov pod­ľa čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy, pod­ľa čl. 26 ods. 1, 2 ús­ta­vy, pod­ľa čl. 12 ve­ta dru­há, čl. 13 ods. 1 ús­ta­vy v spo­ji­tos­ti s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 ús­ta­vy, pod­ľa čl. 1 ús­ta­vy, pod­ľa čl. 2 ods. 1 a 3 ús­ta­vy a pod­ľa čl. 10 ods. 1 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd“. Ústav­ný súd pod­net navr­ho­va­te­ľov pred­bež­ne pre­ro­ko­val na svo­jom ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí a po zis­te­ní, že spĺňa všet­ky zá­ko­nom pred­pí­sa­né ná­le­ži­tos­ti up­ra­ve­né v § 20 ods. 1 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) a že nie sú dô­vo­dy na je­ho od­miet­nu­tie pod­ľa § 25 ods. 2 ci­to­va­né­ho zá­ko­na, 28. jú­na 2000 roz­ho­dol o je­ho pri­ja­tí na ko­na­nie. Ústav­ný súd vy­zval 3. jú­la 2000 pri­má­to­ra mes­ta Pre­šov na pí­som­né vy­jad­re­nie k pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov a s tým­to pí­som­ným vy­jad­re­ním nás­led­ne oboz­ná­mil práv­ne­ho zá­stup­cu navr­ho­va­te­ľov.
 
Na­koľ­ko účas­tní­ci ko­na­nia ne­súh­la­si­li s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia, pod­ľa § 30 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de sa vo ve­ci pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov us­ku­toč­ni­li dve ús­tne po­jed­ná­va­nia 8. a 21. de­cem­bra 2000, na kto­rých ús­tav­ný súd vy­ko­nal do­ka­zo­va­nie ne­vyh­nut­né na zis­te­nie sta­vu ve­ci. Do­ka­zo­va­nie bo­lo vy­ko­na­né jed­nak vý­slu­chom sved­kov – za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve M. M., P. L., V. M., J. J., S. O., ope­rač­né­ho pra­cov­ní­ka Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve P. C., ve­dú­ce­ho re­fe­rá­tu ži­vot­né­ho pros­tre­dia Mes­tské­ho úra­du v Pre­šo­ve Ing. J. D., účas­tní­kov pe­tič­nej ak­cie J. Š. a M. P., ako aj pre­miet­nu­tím vi­deo­ka­ze­ty so zá­zna­mom čas­ti pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľov.
 

1. K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu pe­tič­né­ho prá­va
pod­ľa čl. 27 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 

Navr­ho­va­te­lia vo svo­jom pod­ne­te pre­dov­šet­kým na­mie­ta­li po­ru­še­nie svoj­ho pe­tič­né­ho prá­va pod­ľa čl. 27 ods. 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) pos­tu­pom mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve ako po­riad­ko­vé­ho or­gá­nu mes­ta Pre­šov. K je­ho po­ru­še­niu ma­lo dôjsť 10. mar­ca 2000 v po­po­lud­ňaj­ších ho­di­nách na Hlav­nej uli­ci v Pre­šo­ve, kde navr­ho­va­te­lia (spo­lu s ďal­ší­mi oso­ba­mi) zor­ga­ni­zo­va­li pe­tič­nú ak­ciu „Pe­tí­cia za vy­ve­se­nie ti­bet­skej vlaj­ky“. Po­čas tr­va­nia tej­to ak­cie niek­to­rí jej účas­tní­ci bub­no­va­li na tam­ta­my. Navr­ho­va­te­lia uvied­li, že tá­to ak­cia sa sta­la pred­me­tom po­zor­nos­ti za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve cel­kom trik­rát (dve hliad­ky), pri­čom tí­to od jej účas­tní­kov po­ža­do­va­li rôz­ne po­vo­le­nia, ako nap­rík­lad „po­vo­le­nie na zá­ber ve­rej­né­ho pries­tran­stva“, „po­vo­le­nie na ak­ciu“, resp. „po­vo­le­nie na hu­dob­nú pro­duk­ciu“, a to aj na­priek ar­gu­men­tá­cii navr­ho­va­te­ľov a ďal­ších účas­tní­kov pe­tič­nej ak­cie, že vý­kon ús­ta­vou ga­ran­to­va­né­ho pe­tič­né­ho prá­va ne­po­dlie­ha žiad­nej po­vo­ľo­va­cej a ani ozna­mo­va­cej po­vin­nos­ti. Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho navr­ho­va­te­lia tvr­di­li, že po­pí­sa­ný pos­tup za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve „v čas­ti, kde žia­da­li oso­by po­ve­re­né zbe­rom pod­pi­sov pod pe­tí­ciu za vy­ve­se­nie ti­bet­skej vlaj­ky o pred­lo­že­nie po­vo­le­nia na zvláš­tne uží­va­nie pries­tran­stva, vy­zva­li tie­to oso­by na pre­sun pred ho­tel Sa­voy a ká­za­li im od­niesť sto­lík slú­žia­ci na pod­pi­so­vé hár­ky a pro­pa­gač­né ma­te­riá­ly, je v roz­po­re so zá­ko­nom č. 85/1990 Zb. o pe­tič­nom prá­ve i s Ústa­vou Slo­ven­skej re­pub­li­ky“, v dôs­led­ku čo­ho im bol „zne­mož­ne­ný vý­kon pe­tič­né­ho prá­va, kto­rý ga­ran­tu­je ús­ta­va v člán­ku 27“.
 
Mes­to Pre­šov, za­stú­pe­né ad­vo­kát­kou JUDr. I. R. (ďa­lej len „od­por­ca“), vo svo­jom pí­som­nom vy­jad­re­ní zo dňa 6. sep­tem­bra 2000 nes­po­chyb­ni­lo fakt, že na Hlav­nej uli­ci v Pre­šo­ve sa dňa 10. mar­ca 2000 us­ku­toč­ni­la pe­tič­ná ak­cia navr­ho­va­te­ľov dop­re­vá­dza­ná ich „hu­dob­nou pro­duk­ciou“, t. j. hrou na tam­ta­my niek­to­rý­mi z jej účas­tní­kov. Pod­ľa ďal­šie­ho tvr­de­nia od­por­cu však je­di­ným dô­vo­dom na zá­sah za­mes­tnan­cov mes­tskej po­lí­cie bo­la prá­ve tá­to hu­dob­ná pro­duk­cia (bub­no­va­nie) a na­koľ­ko tú­to „ne­po­va­žu­je­me za sú­časť vý­ko­nu pe­tič­né­ho prá­va pod­ne­co­va­te­ľov“, pos­tu­pom spo­mí­na­ných za­mes­tnan­cov, kto­rí sa do­ža­do­va­li po­vo­le­nia na zvláš­tne uží­va­nie ve­rej­né­ho pries­tran­stva, pre­to ani „ne­moh­lo dôjsť k zá­sa­hu do ich pe­tič­né­ho prá­va“, tak­že „K zis­te­niu okol­nos­tí roz­ho­du­jú­cich pre op­ráv­ne­nie hu­dob­nej pro­duk­cie sme­ro­val pos­tup za­mes­tnan­cov mes­tskej po­lí­cie. Ne­bo­lo ani cie­ľom toh­to pos­tu­pu, ani ne­mož­no z kon­krét­nych úko­nov za­mes­tnan­cov mes­tskej po­lí­cie vy­vo­diť zá­ver, že by sa akým­koľ­vek spô­so­bom sna­ži­li, ale­bo, že by v sku­toč­nos­ti za­siah­li do pe­tič­né­ho prá­va pod­ne­co­va­te­ľov, ob­me­dzi­li ale­bo zne­mož­ni­li“. Orien­tá­ciu za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve iba na preu­ká­za­nie po­vo­le­nia na zvláš­tne uží­va­nie ve­rej­né­ho pries­tran­stva na úče­ly hu­dob­nej pro­duk­cie [a pod­ľa čl. 8 ods. 2 písm. c) všeo­bec­ne zá­väz­né­ho na­ria­de­nia (ďa­lej len „VZN“) mes­ta Pre­šov č. 63/1996 o čis­to­te mes­ta] potvr­di­li vo svo­jich sve­dec­kých vý­po­ve­diach zhod­ne aj všet­ci vy­po­ču­tí za­mes­tnan­ci Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve na ús­tnom po­jed­ná­va­ní ús­tav­né­ho sú­du 8. de­cem­bra 2000.
 
 Pod­ľa čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy sa pe­tič­né prá­vo za­ru­ču­je, pri­čom sú­čas­ťou tej­to ús­tav­nej ga­ran­cie je aj po­vin­nosť štát­nych a iných or­gá­nov zdr­žať sa akých­koľ­vek zá­sa­hov, kto­ré by ko­mu­koľ­vek brá­ni­li vo vý­ko­ne je­ho prá­va. Pe­tič­né prá­vo je ga­ran­to­va­né aj zá­kon­nou úp­ra­vou, pod­ľa kto­rej (§ 2 zá­ko­na č. 85/1990 Zb. o pe­tič­nom prá­ve v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) vo vý­ko­ne pe­tič­né­ho prá­va sa nes­mie ni­ko­mu brá­niť. Ho­ci zá­kon o pe­tič­nom prá­ve up­ra­vu­je dve ob­me­dzenia pe­tič­né­ho prá­va (§ 2 dru­há ve­ta a § 4 ods. 2), me­dzi tie­to ne­pat­rí aj op­ráv­ne­nie or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci brá­niť vo vý­ko­ne pe­tič­né­ho prá­va z dô­vo­dov, kto­ré pria­mo ne­sú­vi­sia s je­ho vý­ko­nom, prí­pad­ne ide o dô­vo­dy, kto­ré mož­no a je pot­reb­né rie­šiť oso­bit­ne, av­šak bez uj­my sa­mot­né­mu vý­ko­nu pe­tič­né­ho prá­va. Pre­to pri ta­kom­to zá­sa­hu or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci nes­mie dôjsť k nás­led­ku, kto­rý by zna­me­nal zma­re­nie ale­bo fy­zic­ké zne­mož­ne­nie je­ho ďal­šie­ho vý­ko­nu.
 
Po dvoch ús­tnych po­jed­ná­va­niach a vy­ko­na­nom do­ka­zo­va­ní po­va­žo­val ús­tav­ný súd za preu­ká­za­né, že 10. mar­ca 2000 sa na Hlav­nej uli­ci v Pre­šo­ve us­ku­toč­ni­la pe­tič­ná ak­cia „Pe­tí­cia za vy­ve­se­nie ti­bet­skej vlaj­ky“ spre­vá­dza­ná bub­no­va­ním na tam­ta­my, or­ga­ni­zá­tor­mi a účas­tník­mi kto­rej bo­li aj sa­mot­ní navr­ho­va­te­lia. Úlo­hou ús­tav­né­ho sú­du v da­nom prí­pa­de ne­bo­lo po­sú­de­nie, prí­pad­ne hod­no­te­nie, či ta­ké­to bub­no­va­nie mož­no po­va­žo­vať za „inú kul­túr­nu pro­duk­ciu“ v zmys­le čl. 8 ods. 2 písm. c) VZN mes­ta Pre­šov č. 63/1996 o čis­to­te mes­ta, prí­pad­ne za „hu­dob­nú pro­duk­ciu“ v zmys­le § 1 ods. 1 písm. b) zá­ko­na č. 96/1991 Zb. o ve­rej­ných kul­túr­nych po­du­ja­tiach, kto­rej us­ku­toč­ne­nie mô­že po­dlie­hať po­vo­ľo­va­cie­mu, resp. ozna­mo­va­cie­mu ko­na­niu pred prís­luš­ným štát­nym ale­bo sa­mos­práv­nym or­gá­nom. Na­koľ­ko v zmys­le ús­tav­nej a zá­kon­nej úp­ra­vy vý­kon pe­tič­né­ho prá­va ne­po­dlie­ha žiad­ne­mu z ta­kých­to ko­na­ní, pred­me­tom po­zor­nos­ti ús­tav­né­ho sú­du bo­lo pre­dov­šet­kým zis­ťo­va­nie, či a akým spô­so­bom, prí­pad­ne v akom roz­sa­hu sa vy­ža­do­va­nie po­vo­le­nia oh­ľa­dom ta­kej­to hu­dob­nej pro­duk­cie za­mes­tnan­ca­mi Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve pre­ja­vi­lo na prie­be­hu a ďal­šom tr­va­ní pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľov. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ús­tav­ný súd zis­til, že za­mes­tnan­ci Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve (hliad­ky č. 11 a 12) 10. mar­ca 2000 opä­tov­ne po­ža­do­va­li od navr­ho­va­te­ľov pí­som­né po­vo­le­nie na uží­va­nie, resp. zá­ber ve­rej­né­ho pries­tran­stva z dô­vo­du ich „hu­dob­nej pro­duk­cie“ a za tým úče­lom aj po­žia­da­li jed­né­ho z navr­ho­va­te­ľov (T. B.), aby si ta­ké­to po­vo­le­nie za­do­vá­žil na Mes­tskom úra­de v Pre­šo­ve. Po­ža­do­va­né pí­som­né po­vo­le­nie sa však navr­ho­va­te­ľom v prie­be­hu svo­jej pe­tič­nej ak­cie ne­po­da­ri­lo za­do­vá­žiť. Ako už bo­lo uve­de­né, ani za tej­to si­tuácie, t. j. pri ne­za­do­vá­že­ní pí­som­né­ho po­vo­le­nia na kul­túr­nu či inú hu­dob­nú pro­duk­ciu „dop­re­vá­dza­jú­cu“ pe­tič­nú ak­ciu, nev­zni­ká žiad­ne­mu or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci op­ráv­ne­nie na aký­koľ­vek zá­sah, či do­kon­ca ob­me­dzenie vý­ko­nu pe­tič­né­ho prá­va (ten­to stav sa mô­že stať iba dô­vo­dom na zá­kaz ale­bo ob­me­dzenie tej čin­nos­ti, kto­rá ude­le­niu prís­luš­né­ho po­vo­le­nia po­dlie­ha). Za­do­vá­že­ním ta­ké­ho­to po­vo­le­nia (-í) ne­mož­no ta­kis­to pod­mie­ňo­vať ďal­ší vý­kon pe­tič­nej ak­cie, na­koľ­ko ani ús­tav­ná a ani zá­kon­ná úp­ra­va ta­kú­to pod­mien­ku vý­ko­nu pe­tič­né­ho prá­va neus­ta­no­vu­je. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia (naj­mä z vi­deo­ka­ze­ty za­chy­tá­va­jú­cej prie­beh pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľov) ús­tav­ný súd zis­til, že za­mes­tnan­ci Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve pos­tu­po­va­li tak, že zís­ka­ním po­ža­do­va­né­ho pí­som­né­ho po­vo­le­nia pod­mie­ni­li nie­len ďal­šie ko­na­nie „hu­dob­nej pro­duk­cie“, ale aj sa­mot­nej pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľov („bez pa­pie­ra to mu­sí­te zba­liť“). Keď­že ta­ké­to po­vo­le­nie sa navr­ho­va­te­ľom ne­po­da­ri­lo za­do­vá­žiť, roz­hod­li nie­len o ukon­če­ní „hu­dob­nej pro­duk­cie“, ale aj sa­mot­nej pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľov. Na dru­hom ús­tnom po­jed­ná­va­ní 21. de­cem­bra 2000 vy­ko­nal ús­tav­ný súd dô­kaz lis­ti­nou „Hlá­se­nie den­nej sme­ny zo dňa 10. 3. 2000“, z kto­rej vy­ply­nu­lo, že 10. mar­ca 2000 o 13.20 h bo­la pred Mes­tský úrad v Pre­šo­ve pos­la­ná hliad­ka mes­tskej po­lí­cie č. 12 s úlo­hou, „aby ukon­či­li pe­tič­nú ak­ciu vzhľa­dom k to­mu, že tam vy­hrá­va­jú na bub­noch rov­no pred MsÚ – sú hluč­ní“, pri­čom ďal­šie hlá­se­nie z to­ho is­té­ho den­né­ho zá­zna­mu o 14.01 dok­la­du­je spl­ne­nie tej­to úlo­hy tak, že: „ak­ciu pred MsÚ skon­či­li, pres­ta­li hrať na bub­noch a zlo­ži­li sto­lík, zdr­žu­jú sa však eš­te na mies­te“.
 
Aj zo sve­dec­kej vý­po­ve­de ope­rač­né­ho pra­cov­ní­ka Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve, ku kto­rej doš­lo na dru­hom ús­tnom po­jed­ná­va­ní ús­tav­né­ho sú­du 21. de­cem­bra 2000, vy­ply­nu­lo, že kvô­li na­ru­šo­va­niu ve­rej­né­ho po­riad­ku „som tam pos­lal ďal­šiu hliad­ku, aby pre­ve­ri­li da­nú sku­toč­nosť a tú­to ak­ciu ..., pros­te im to tam zru­ši­li, že ne­mô­žu tam na­ru­šo­vať ve­rej­ný po­ria­dok ...“.
 
Z tak­to zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu vy­ply­nu­lo, že tri zá­sa­hy za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve (kto­ré tí­to vy­ko­ná­va­li aj na po­kyn ope­rač­né­ho pra­cov­ní­ka) vied­li k to­mu, že navr­ho­va­te­lia, ako aj os­tat­ní účas­tní­ci bo­li 10. mar­ca 2000 nú­te­ní ukon­čiť pe­tič­nú ak­ciu „Pe­tí­cia za vy­ve­se­nie ti­bet­skej vlaj­ky“.
 
Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ús­tav­ný súd zis­til, že mes­to Pre­šov – Mes­tská po­lí­cia v Pre­šo­ve tým, že jej za­mes­tnan­ci pod­mie­ni­li ďal­ší vý­kon pe­tič­né­ho prá­va navr­ho­va­te­ľov za­do­vá­že­ním pí­som­né­ho po­vo­le­nia na hu­dob­nú pro­duk­ciu dop­re­vá­dza­jú­cu ich pe­tič­nú ak­ciu a po ne­za­do­vá­že­ní ta­ké­ho­to po­vo­le­nia tú­to pe­tič­nú ak­ciu ukon­či­li, po­ru­ši­lo zá­klad­né prá­vo navr­ho­va­te­ľov pod­ľa čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy.
 

2. K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu slo­bo­dy pre­ja­vu a prá­va na in­for­má­cie
pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 ús­ta­vy
 

V sú­vis­los­ti so za­bez­pe­čo­va­ním fil­mo­vej a ob­ra­zo­vej do­ku­men­tá­cie z pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­lia na­miet­li aj po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 ús­ta­vy. Navr­ho­va­te­lia v tej­to sú­vis­los­ti uvied­li: „Po­li­caj­ti na­tá­ča­nie na vi­deo­ka­me­ru i fo­tog­ra­fo­va­nie pod­ne­co­va­te­ľom i oso­bám or­ga­ni­zu­jú­cim pe­tič­nú ak­ciu za­ká­za­li s tým, že si „nep­ra­jú, aby bo­li na­tá­ča­ní a fo­tog­ra­fo­va­ní“, na­koľ­ko na to­to ne­ma­jú po­vo­le­nie. Ka­me­ra­man i pod­ne­co­va­teľ P. S. vý­zvu pos­lúch­li“. Pos­tup za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve, kto­rí od or­ga­ni­zá­to­rov pe­tič­nej ak­cie vy­ža­do­va­li po­vo­le­nie na svo­je sní­ma­nie vi­deo­ka­me­rou, ako aj vy­ho­to­vo­va­nie fo­tog­ra­fic­kých sní­mok, navr­ho­va­te­lia po­sú­di­li ako „zne­mož­ne­nie vý­ko­nu prá­va ga­ran­to­va­né­ho čl. 26 ús­ta­vy a čl. 10 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd“.
 
Vo svo­jom pí­som­nom vy­jad­re­ní k tej­to čas­ti pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov od­por­ca uvie­dol: „Sme to­ho ná­zo­ru, že aj za­mes­tnan­ci mes­tskej po­lí­cie ma­jú prá­vo na ochra­nu svo­jej osob­nos­ti tak pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 11 a 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, ako aj pod­ľa člán­ku 19 ods. 3 Ústa­vy SR, pod­ľa kto­rej má kaž­dý prá­vo na ochra­nu pred neop­ráv­ne­ným zhro­maž­ďo­va­ním, zve­rej­ňo­va­ním ale­bo iným zneu­ží­va­ním úda­jov o svo­jej oso­be. Ta­kým­to zhro­maž­ďo­va­ním úda­jov o svo­jej oso­be mô­že byť aj zhro­maž­ďo­va­nie ob­ra­zo­vých zá­zna­mov zo svo­jej oso­by. Aj keď za­mes­tnan­ci mes­tskej po­lí­cie sú v pos­ta­ve­ní ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, ani ten­to sta­tus im nez­ne­mož­ňu­je up­lat­ňo­vať prá­vo pod­ľa vy­ššie ci­to­va­né­ho člán­ku ús­ta­vy a us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Dom­nie­va­me sa, že za­mes­tna­nec mes­tskej po­lí­cie mal prá­vo oh­ra­diť sa vo­či zhro­maž­ďo­va­niu zá­zna­mov vo­či svo­jej oso­be.“
 
Z ob­sa­hu pod­ne­tu a z pí­som­né­ho vy­jad­re­nia od­por­cu bo­lo ús­tav­né­mu sú­du zná­me, že prie­beh pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľov bol jej or­ga­ni­zá­tor­mi a účas­tník­mi jed­nak za­zna­me­ná­va­ný na vi­deo­ka­me­ru a do­ku­men­to­va­ný aj pros­tred­níc­tvom fo­tog­ra­fic­kých sní­mok. Po vy­ko­na­ní dô­ka­zov pre­miet­nu­tím vi­deo­ka­ze­ty a vý­slu­chom za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve ús­tav­ný súd zis­til, že niek­to­rí z nich sa oh­ra­di­li vo­či to­mu, aby bo­li pri vý­ko­ne svo­jej slu­žob­nej čin­nos­ti (a bez pre­doš­lé­ho ude­le­nia súh­la­su) sní­ma­ní vi­deo­ka­me­rou a fo­tog­ra­fo­va­ní. V tej­to sú­vis­los­ti bol tiež dok­la­do­va­ný dis­cip­li­nár­ny pos­tih jed­né­ho zo za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve za je­ho nes­práv­ny pos­tup vo­či účas­tní­ko­vi pe­tič­nej ak­cie, kto­rý jej prie­beh (vrá­ta­ne pos­tu­pu toh­to za­mes­tnan­ca mes­tskej po­lí­cie) sní­mal vi­deo­ka­me­rou. Pri roz­ho­do­va­ní o tej­to čas­ti pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov ús­tav­ný súd (a v sú­la­de so svo­jou sta­bil­nou ju­di­ka­tú­rou I. ÚS 65/98, I. ÚS 78/99) zob­ral do úva­hy, že v ko­na­ní o pod­ne­te je mož­né na­mie­tať len po­ru­še­nie svo­jich práv, a nie aj práv iných osôb. Na­koľ­ko žia­den z pred­kla­da­te­ľov pod­ne­tu ale ne­za­chy­tá­val prie­beh pe­tič­nej ak­cie na vi­deo­ka­me­ru a na­koľ­ko oso­ba, kto­rá ten­to vi­deo­záz­nam zho­to­vo­va­la, sa na ús­tav­ný súd so svo­jím pod­ne­tom na po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 ús­ta­vy neob­rá­ti­la, ús­tav­ný súd sa (a z toh­to dô­vo­du) pod­ne­tom na­mie­ta­jú­cim po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 ús­ta­vy za­obe­ral len v roz­sa­hu, v akom bo­lo tvr­de­né po­ru­še­nie toh­to zá­klad­né­ho prá­va na­mie­ta­né jed­ným z navr­ho­va­te­ľov (P. S.), a to pri zho­to­vo­va­ní fo­to­do­ku­men­tá­cie z pe­tič­nej ak­cie.
 
Slo­bo­da pre­ja­vu a prá­vo na in­for­má­cie sa za­ru­ču­jú pod­ľa čl. 26 ús­ta­vy, pri­čom ús­ta­vou up­ra­ve­né (a pri­tom je­di­né) ob­me­dzenia ich vý­ko­nu sú up­ra­ve­né v čl. 26 ods. 4. Me­dzi tie­to ob­me­dzenia pat­rí aj „ochra­na práv a slo­bôd iných“. Pri up­lat­ňo­va­ní tých­to zá­klad­ných práv ide o vy­tvo­re­nie pri­me­ra­nej rov­no­vá­hy me­dzi prá­vom na in­for­má­cie na stra­ne jed­nej a prá­vom na súk­ro­mie to­ho (tých), o kto­rom sa in­for­má­cie zís­ka­va­jú, pri­čom sa uz­ná­va, že u osôb ve­rej­né­ho zá­uj­mu do­chá­dza k zú­že­niu pries­to­ru ich súk­rom­nej sfé­ry, v dôs­led­ku čo­ho sa pri­me­ra­ne zni­žu­je aj úro­veň ochra­ny ich osob­nos­tných práv. Parla­men­tné zhro­maž­de­nie Ra­dy Euró­py vo svo­jej re­zo­lú­cii 1165 z 26. jú­na 1998 ve­no­va­nej prá­vu na súk­ro­mie uvá­dza, že ve­rej­ne čin­né oso­by (pub­lic fi­gu­res) ... mu­sia reš­pek­to­vať, že oso­bit­né pos­ta­ve­nie, kto­ré za­stá­va­jú v spo­loč­nos­ti (a v mno­hých prí­pa­doch na zá­kla­de svoj­ho vlas­tné­ho roz­hod­nu­tia), auto­ma­tic­ky vy­vo­lá­va tlak na ich súk­ro­mie“. Kaž­dá oso­ba vy­stu­pu­jú­ca na ve­rej­nos­ti mu­sí (a v dôs­led­ku to­ho) str­pieť zvý­še­nú kon­tro­lu ve­rej­nos­ti nad ta­kou­to svo­jou čin­nos­ťou. Aj pri vý­ko­ne zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 26 ús­ta­vy je pri­ro­dze­ne nut­né reš­pek­to­vať zá­klad­né prá­va a slo­bo­dy to­ho, o kto­rom sa in­for­má­cie zís­ka­va­jú, vrá­ta­ne je­ho prá­va na súk­ro­mie, prá­va na za­cho­va­nie ľud­skej dôs­toj­nos­ti, osob­nej cti a me­na, ako aj prá­va na ochra­nu pred neop­ráv­ne­ným zhro­maž­ďo­va­ním, zve­rej­ňo­va­ním ale­bo iným zneu­ží­va­ním úda­jov o svo­jej oso­be pod­ľa čl. 16, resp. 19 ús­ta­vy. Ak by pre­to v dôs­led­ku vý­ko­nu zá­klad­né­ho prá­va na in­for­má­cie doš­lo k zá­sa­hu do ta­kých­to práv, kaž­dý pos­tih­nu­tý má prá­vo sa brá­niť pou­ži­tím kto­ré­ho­koľ­vek zo zá­kon­ných pros­tried­kov ich ochra­ny up­ra­ve­ných v § 13 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. To­to prá­vo ne­mož­no od­ňať ani oso­bám ve­rej­né­ho zá­uj­mu (vrá­ta­ne ve­rej­ných či­ni­te­ľov), ak sa dom­nie­va­jú, že v dôs­led­ku vý­ko­nu slo­bo­dy pre­ja­vu a prá­va na in­for­má­cie doš­lo k neop­ráv­ne­né­mu zá­sa­hu do kto­ré­ho­koľ­vek z ich zá­klad­ných práv up­ra­ve­ných v čl. 16 a čl. 19 ús­ta­vy, na­koľ­ko ich pos­ta­ve­nie ako ve­rej­ných či­ni­te­ľov ich ne­vy­lu­ču­je z mož­nos­ti up­lat­ňo­va­nia ob­čian­skop­ráv­nej, prí­pad­ne tres­tnop­ráv­nej ochra­ny svo­jej osob­nos­ti.
 
Pod­ľa tvr­de­nia od­por­cu na­koľ­ko aj za­mes­tnan­ci mes­tskej po­lí­cie ma­jú prá­vo na ochra­nu svo­jej osob­nos­ti pod­ľa § 11 a 12 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka aj pod­ľa čl. 19 ods. 3 ús­ta­vy, jej za­mes­tna­nec mal prá­vo „oh­ra­diť sa pro­ti zhro­maž­ďo­va­niu zá­zna­mov vo­či svo­jej oso­be“, ako sa to sta­lo po­čas je­ho fo­tog­ra­fo­va­nia v prie­be­hu pe­tič­nej ak­cie navr­ho­va­te­ľom 10. mar­ca 2000. Ako už bo­lo spo­me­nu­té, niet spo­ru o tom, že aj za­mes­tnan­ci obec­nej po­lí­cie ako ve­rej­ní či­ni­te­lia (pod­ľa § 5 ods. 1 zá­ko­na č. 564/1991 Zb. o obec­nej po­lí­cii v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov) ma­jú prá­vo do­má­hať sa na sú­de ochra­ny svo­jej osob­nos­ti, do kto­rej bo­lo za­siah­nu­té niek­to­rou z fo­riem, pred kto­rou chrá­nia fy­zic­ké oso­by us­ta­no­ve­nia § 11 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka. Na­koľ­ko ale pred­me­tom ochra­ny pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia sú len rý­dzo osob­né prá­va fy­zic­kej oso­by ov­plyv­ňu­jú­ce roz­voj je­ho osob­nos­ti (sú s ním úz­ko spä­té), hlav­ným zmys­lom a cie­ľom ta­kej­to ob­čian­skop­ráv­nej ochra­ny je všes­tran­ný roz­voj a up­lat­ne­nie osob­nos­ti člo­ve­ka. To­to hľa­dis­ko je po­tom roz­ho­du­jú­ce aj pri ur­če­ní, kto­ré prá­va fy­zic­kej oso­by a v akom roz­sa­hu sú tým­to us­ta­no­ve­ním Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka chrá­ne­né.
 
Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du za sú­časť zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie a ani za pre­jav osob­nej po­va­hy (v zmys­le § 11 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka) ne­mož­no u ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa – za­mes­tnan­ca mes­tskej po­lí­cie po­va­žo­vať vý­kon je­ho zá­ko­nom up­ra­ve­nej slu­žob­nej prá­vo­mo­ci na ve­rej­nos­ti. Za­tiaľ čo do súk­ro­mia osôb, a te­da aj do pred­me­tu ochra­ny osob­nos­ti pa­tria zá­sad­ne otáz­ky tý­ka­jú­ce sa ich in­tím­nej sfé­ry (pí­som­nos­ti osob­nej po­va­hy, zvu­ko­vé zá­zna­my pre­ja­vov osob­nej po­va­hy), v prí­pa­de vý­ko­nu ús­tav­nej ale­bo zá­kon­nej prá­vo­mo­ci ve­rej­ných či­ni­te­ľov na ve­rej­nos­ti ide o di­amet­rál­ne od­liš­né otáz­ky ve­rej­nej, a nie súk­rom­nej sfé­ry, kto­ré ne­mož­no v žiad­nom prí­pa­de po­va­žo­vať za sú­časť ich zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie. Ústav­ný súd sa roz­sa­hom poj­mu súk­ro­mie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa už za­obe­ral v prí­pa­de pos­lan­cov Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, pri­čom uvie­dol: „Po­jem súk­ro­mie sa tý­ka iných strá­nok ži­vo­ta člo­ve­ka, ako je vzda­nie sa ale­bo nev­zda­nie sa fun­kcie pos­lan­ca. Uz­ne­se­nie štát­ne­ho or­gá­nu, kto­rým ten­to be­rie na ve­do­mie vzda­nie sa tej­to fun­kcie, ne­mož­no po­va­žo­vať za po­ru­še­nie ne­dot­knu­teľ­nos­ti súk­ro­mia navr­ho­va­te­ľa“ (I. ÚS 8/97). V prí­pa­de vý­ko­nu ús­tav­ných ale­bo zá­kon­ných prá­vo­mo­cí ve­rej­ných či­ni­te­ľov na ve­rej­nos­ti ide to­tiž o ta­kú ich čin­nosť, kto­rá po­dlie­ha (mô­že po­dlie­hať) rôz­nym slu­žob­ným prí­ka­zom, us­mer­ne­niam, ako aj zá­kon­né­mu re­ži­mu kon­tro­ly buď od­bor­nej, ale­bo laic­kej ve­rej­nos­ti. Ve­rej­nosť sa k spô­so­bu, akým ve­rej­ní či­ni­te­lia vy­ko­ná­va­jú svo­je ús­tav­né ale­bo zá­kon­né prá­vo­mo­ci, mô­že vy­jad­ro­vať nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom otá­zok, sťaž­nos­tí a pod. Otáz­kou ve­rej­né­ho zá­uj­mu je (a v dôs­led­ku uve­de­né­ho) pre­to slo­bod­né zís­ka­va­nie in­for­má­cií o spô­so­boch, akým ve­rej­ní či­ni­te­lia vy­ko­ná­va­jú na ve­rej­nos­ti svo­je ús­tav­né ale­bo zá­kon­né prá­vo­mo­ci. Ve­rej­ní či­ni­te­lia si mu­sia byť ve­do­mí to­ho, že bu­dú vy­sta­ve­ní po­zor­nos­ti ve­rej­nos­ti a bu­dú mu­sieť ak­cep­to­vať vý­kon prá­va na in­for­má­cie zo stra­ny ve­rej­nos­ti mi­ni­mál­ne v tom roz­sa­hu, v akom svo­je ús­tav­né ale­bo zá­kon­né prá­vo­mo­ci vy­ko­ná­va­jú na ve­rej­nos­ti, resp. v sty­ku s ve­rej­nos­ťou. Ta­ké­mu­to práv­ne­mu re­ži­mu pri­ro­dze­ne ne­po­dlie­ha­jú otáz­ky spa­da­jú­ce do roz­sa­hu zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie fy­zic­kej oso­by. Pre úpl­nosť mož­no uviesť, že ak by pô­so­be­nie ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa na ve­rej­nos­ti (pred­sta­vu­jú­ce vý­kon je­ho ús­tav­ných ale­bo zá­kon­ných prá­vo­mo­cí) bo­lo nut­né po­va­žo­vať za sú­časť je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie, resp. za pre­ja­vy je­ho osob­nej po­va­hy, aké­koľ­vek zá­sa­hy do ne­ho (vrá­ta­ne zís­ka­va­nia in­for­má­cií o spô­so­be vý­ko­nu tej­to prá­vo­mo­ci kon­krét­nym ve­rej­ným či­ni­te­ľom) by bo­li mož­né len v rám­ci vý­ni­miek z cel­ko­vé­ho re­ži­mu ochra­ny a ne­za­sa­ho­va­nia do tak­to de­fi­no­va­né­ho zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie. V šir­šom kon­texte ta­ké­ho­to vý­kla­du zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie by pre­to aj aká­koľ­vek kri­ti­ka, nap­rík­lad zlej po­ves­ti to­ho štát­ne­ho ale­bo sa­mos­práv­ne­ho or­gá­nu, na kto­ré­ho če­le sto­jí ale­bo v rám­ci kto­ré­ho pô­so­bí ve­rej­ný či­ni­teľ, moh­la (ho­ci im­pli­cit­ne) pred­sta­vo­vať zá­sah do je­ho osob­ných ale­bo osob­nos­tných práv. Je však zrej­mé, že ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa a ten or­gán, na kto­ré­ho če­le sto­jí ale­bo v rám­ci kto­ré­ho ko­ná, ne­mož­no sto­tož­ňo­vať, na­koľ­ko ide o dva cel­kom od­liš­né a sa­mos­tat­né sub­jek­ty s roz­diel­ny­mi re­ži­ma­mi zod­po­ved­nos­ti. Na­koľ­ko vý­kon zá­kon­nej prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa – za­mes­tnan­ca Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve na ve­rej­nos­ti ne­bo­lo mož­né (a v dôs­led­ku uve­de­né­ho) po­va­žo­vať za pre­jav je­ho osob­nej po­va­hy a ani za sú­časť je­ho zá­klad­né­ho prá­va na súk­ro­mie, pri vý­ko­ne prá­va navr­ho­va­te­ľa na in­for­má­cie v zmys­le čl. 26 ods. 2 ús­ta­vy s ním ne­bol op­ráv­ne­ný spá­jať zá­kon­né op­ráv­ne­nie pod­ľa § 12 ods. 1 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka, t. j. pri­vo­le­nie na zho­to­ve­nie svo­jej ob­ra­zo­vej sním­ky. Uve­de­né nie je na uj­mu tak reš­pek­to­va­niu zá­kon­ných pod­mie­nok spä­tých s ďal­ším roz­ši­ro­va­ním tak­to zís­ka­ných ob­ra­zo­vých sní­mok, ako aj prí­pad­né­mu ob­me­dzeniu zá­klad­né­ho prá­va na in­for­má­cie z ďal­ších dô­vo­dov uve­de­ných v čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy. Vy­chá­dza­júc z uve­de­né­ho ús­tav­ný súd uzav­rel, že pos­tu­pom mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve, kto­rej za­mes­tna­nec pod­mie­nil zho­to­ve­nie ob­ra­zo­vých sní­mok za­chy­tá­va­jú­cich ho pri vý­ko­ne je­ho zá­kon­nej prá­vo­mo­ci na ve­rej­nos­ti svo­jím pri­vo­le­ním, doš­lo k po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va navr­ho­va­te­ľa P. S. pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 ús­ta­vy, na­koľ­ko k ob­me­dzeniu vý­ko­nu je­ho zá­klad­né­ho prá­va na in­for­má­cie od­por­com ne­doš­lo z dô­vo­du „ochra­ny práv a slo­bôd iných“ v zmys­le čl. 26 ods. 4 ús­ta­vy.
 
Pou­ži­júc iden­tic­kú ar­gu­men­tá­ciu ús­tav­ný súd sú­čas­ne roz­ho­dol, že ozna­če­ným pos­tu­pom mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve doš­lo aj k po­ru­še­niu čl. 10 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, na­koľ­ko ten­to ne­bo­lo mož­né oprieť o žiad­ny z dô­vo­dov umož­ňu­jú­cich ob­me­dzenie prá­va na pri­jí­ma­nie a roz­ši­ro­va­nie in­for­má­cií uve­de­ných v čl. 10 ods. 2 Do­ho­vo­ru.
 

3. K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu čl. 12 ods. 1 dru­hej ve­ty ús­ta­vy, čl. 13 ods. 1
v spo­je­ní s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 ús­ta­vy
 

Navr­ho­va­te­lia ďa­lej na­mie­ta­li, že ozna­če­ný­mi pos­tup­mi mes­ta Pre­šov – Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve vo vzťa­hu k vý­ko­nu ich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy doš­lo aj k po­ru­še­niu čl. 12 ods. 1 dru­hej ve­ty ús­ta­vy, t. j. „pria­mo k od­ňa­tiu zá­klad­ných at­ri­bú­tov sub­jek­tív­ne­ho pe­tič­né­ho prá­va“, resp. k „od­ňa­tiu jed­né­ho zo zá­klad­ných at­ri­bú­tov prá­va na in­for­má­cie“. Ústav­ný súd už vo vzťa­hu k ob­sa­hu a up­lat­ňo­va­niu us­ta­no­ve­nia čl. 12 ods. 1 ús­ta­vy (vrá­ta­ne neod­ňa­teľ­nos­ti zá­klad­ných práv) v ko­na­niach o in­di­vi­duál­nej ochra­ne ľud­ských práv uvie­dol: „jed­not­li­vé zá­sa­dy vy­me­no­va­né v čl. 12 ods. 1 Ústa­vy SR vy­jad­ru­jú pod­sta­tu zá­klad­ných práv ako pri­ro­dze­ných práv a zá­ro­veň ma­jú uni­ver­zál­ny cha­rak­ter. Pre­to ich tre­ba chá­pať vý­luč­ne ako ús­tav­né di­rek­tí­vy ad­re­so­va­né pre­dov­šet­kým or­gá­nom pô­so­bia­cim v nor­mot­vor­nej čin­nos­ti všet­kých stup­ňov. Vzhľa­dom na tie­to zna­ky ne­mô­žu pl­niť pos­la­nie pria­mo ap­li­ko­va­teľ­ných us­ta­no­ve­ní v in­di­vi­duál­nych zá­le­ži­tos­tiach“ (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97), pri­čom s oh­ľa­dom na ich pri­ro­dze­nop­ráv­nu po­va­hu je zrej­mé, že „zne­mož­ne­nie ich sku­toč­né­ho (fak­tic­ké­ho) vý­ko­nu ... nes­pô­so­bu­je zá­nik tých­to práv a slo­bôd“ (I. ÚS 76/97). Na­koľ­ko ale ob­me­dzenie vý­ko­nu zá­klad­ných práv a slo­bôd v roz­po­re s ús­tav­ný­mi pod­mien­ka­mi nap­rík­lad štát­nym ale­bo sa­mos­práv­nym or­gá­nom ne­má žia­den do­pad na ich „pri­ro­dze­nop­ráv­ny“ re­žim up­ra­ve­ný v čl. 12 ods. 1 ús­ta­vy, ús­tav­ný súd ne­vy­ho­vel pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov v čas­ti na­mie­ta­jú­cej po­ru­še­nie čl. 26 ods. 1 a 2, ako aj čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy v spo­je­ní s jej čl. 12 ods. 1 dru­hou ve­tou.
 
Navr­ho­va­te­lia ďa­lej na­mie­ta­li po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy v spo­je­ní s jej čl. 13 ods. 1. Ústav­ný súd pri pre­jed­ná­va­ní tej­to čas­ti pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov zoh­ľad­nil svo­ju pre­doš­lú ju­di­ka­tú­ru, v sú­la­de s kto­rou „čl. 13 ús­ta­vy ur­ču­je mies­to a úlo­hy zá­ko­nov pri uk­la­da­ní po­vin­nos­tí a ob­me­dzo­va­ní zá­klad­ných práv a slo­bôd, v dôs­led­ku čo­ho sme­ru­je vý­luč­ne k zá­ko­no­dar­né­mu or­gá­nu ...“ (I. ÚS 32/98), a ne­vy­ho­vel pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov v čas­ti na­mie­ta­jú­cej po­ru­še­nie čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 v spo­je­ní s čl. 13 ods. 1 ús­ta­vy pos­tu­pom iné­ho ako zá­ko­no­dar­né­ho or­gá­nu.
 

4. K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ús­ta­vy
 

Navr­ho­va­te­lia vo svo­jom pod­ne­te na­po­kon na­mie­ta­li, že ozna­če­ným pos­tu­pom od­por­cu doš­lo aj k po­ru­še­niu čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ús­ta­vy. V je­ho nes­kor­šom dopl­ne­ní z 25. sep­tem­bra 2000 však uvied­li: „netr­vá­me na vy­slo­ve­ní po­ru­še­nia čl. 2 ods. 1 ús­ta­vy“. Ústav­ný súd pri pre­jed­na­ní tej­to čas­ti pod­ne­tu navr­ho­va­te­ľov zob­ral do úva­hy, že v nej ne­na­mie­ta­li po­ru­še­nie žiad­ne­ho zo svo­jich zá­klad­ných práv, ale od ús­tav­né­ho sú­du po­ža­do­va­li, aby roz­ho­dol o tom, že po­ru­še­nie ich zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ús­ta­vy zna­me­na­lo aj po­ru­še­nie zá­klad­ných zá­sad, na kto­rých je bu­do­va­ný práv­ny štát, tak ako sú vy­me­no­va­né v čl. 1 a 2 ús­ta­vy. Ho­ci v ko­na­ní o pod­ne­te pod­ľa čl. 130 ods. 3 ús­ta­vy je ús­tav­ný súd op­ráv­ne­ný roz­ho­do­vať o po­ru­še­ní ozna­če­ných zá­klad­ných práv a slo­bôd navr­ho­va­te­ľov, sú­čas­ťou toh­to ko­na­nia nie je aj je­ho roz­ho­do­va­nie o tom, či a aké účin­ky ma­li ta­ké­to po­ru­še­nia na zá­sa­dy práv­ne­ho štá­tu uve­de­né v čl. 1 a 2 ús­ta­vy. Ústav­ný súd pre­to ne­vy­ho­vel navr­ho­va­te­ľom v čas­ti pod­ne­tu po­ža­du­jú­cej vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ús­ta­vy ozna­če­ným pos­tu­pom za­mes­tnan­cov Mes­tskej po­lí­cie v Pre­šo­ve.
 
P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­hod­nu­tiu ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok.
 
V Ko­ši­ciach 5. ja­nuá­ra 2001
 

 

Diskusia