Nález ÚS SR vo veci Trajter a podozrenie z účelového zvyšovania závažnosti skutku

 

Úvod­ný ko­men­tár k ná­le­zu ús­tav­né­ho sú­du  (autor ko­men­tá­ru JUDr. Pe­ter Šam­ko)

V niž­šie zve­rej­ne­nom ná­le­ze Ústav­ný súd SR pri­po­mí­na, že pod­ľa § 71 ods. 1 Tr. por. nes­ta­čí na vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by (a to sa tý­ka aké­ho­koľ­vek roz­ho­do­va­nia o väz­be, te­da aj roz­ho­do­va­nia o predĺže­ní le­ho­ty tr­va­nia väz­by v príp­rav­nom ko­na­ní) len exis­ten­cia dô­vo­du väz­by spo­loč­ne s exis­ten­ciou uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, ale je ne­vyh­nut­né dôs­led­ne po­su­dzo­vať aj tzv. ma­te­riál­ne dô­vo­dy väz­by, v zmys­le kto­rých mu­sí súd hod­no­tiť aj to, či zis­te­né sku­toč­nos­ti (do­po­siaľ vy­ko­na­né dô­ka­zy) nas­ved­ču­jú to­mu, že

 a) sa stal sku­tok, pre kto­rý bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie

b) že sku­tok vy­ka­zu­je všet­ky zna­ky tres­tné­ho či­nu a že

c) exis­tu­je dô­vod­né po­doz­re­nie, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

 Zá­kon­ná po­žia­dav­ka skú­ma­nia tzv. ma­te­riál­nych dô­vo­dov väz­by vy­plý­va z ná­ve­tia us­ta­no­ve­nia § 71 ods. 1 Tr. por. a pred­sta­vu­je zá­kon­nú pod­mien­ku pre vza­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, res­pek­tí­ve pre ďal­šie tr­va­nie väz­by ob­vi­ne­né­ho. Ak nap­rík­lad vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie ne­potvr­dzu­je, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, res­pek­tí­ve, že ho spá­chal ob­vi­ne­ný, je nut­né skon­šta­to­vať ne­napl­ne­nie tej­to vä­zob­nej pod­mien­ky, čo má za nás­le­dok nev­za­tie ob­vi­ne­né­ho do väz­by, prí­pad­ne pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by na slo­bo­du (ak už vo väz­be je).

 Tzv. ma­te­riál­na pod­mien­ka tr­va­nia väz­by je pod­stat­ná aj z to­ho dô­vo­du, že brá­ni to­mu, aby súd vy­chá­dzal len for­mál­ne z uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, na­koľ­ko súd mu­sí zis­ťo­vať a hod­no­tiť naj­mä dô­ka­zy, kto­ré k vzne­se­niu ob­vi­ne­nia vied­li. Prá­ve z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia mu­sí pre­to vy­ply­núť dô­vod­né po­doz­re­nie, že sa stal sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, že má zna­ky kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a že sa mož­no cel­kom dô­vod­ne dom­nie­vať, že sku­tok spá­chal ob­vi­ne­ný.

 V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že pod­stat­ná je aj práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rý sa ob­vi­ne­né­mu kla­die za vi­nu, t. j. aký trest­ný čin po­lí­cia (či pro­ku­ra­tú­ra) v skut­ku vi­dí, pri­čom zna­ky toh­to tres­tné­ho či­nu mu­sia tak­tiež vy­plý­vať z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. To­to skú­ma­nie dô­ka­zov zo stra­ny sú­du, kto­ré sa tý­ka po­su­dzo­va­nia dô­vod­nos­ti vzne­se­nia ob­vi­ne­nia je dô­le­ži­té aj z dô­vo­du, že by ma­lo brá­niť tzv. úče­lo­vé­mu „nad­kva­li­fi­ko­va­niu“ skut­ku zo stra­ny po­lí­cie (ale­bo po­ve­da­né inak tzv. úmy­sel­né­mu zvy­šo­va­niu zá­važ­nos­ti skut­ku zo stra­ny po­lí­cie), keď po­lí­cia sku­tok uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia zá­mer­ne po­sú­di ako prís­nej­ší trest­ný čin než aký vy­plý­va z po­pi­su skut­ku, res­pek­tí­ve než aký vy­plý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a to z dô­vo­du, aby nap­rík­lad moh­lo dôjsť k dlh­šie­mu tr­va­niu väz­by u ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad pri obzvlášť zá­važ­nom zlo­či­ne je mož­né dlh­šie tr­va­nie väz­by ako pri zlo­či­ne), k vy­da­niu prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie (ten je mož­né vy­dať pri zlo­či­ne ale nie aj pri pre­či­ne), či aby ne­doš­lo k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia (zá­važ­nej­ší trest­ný čin má dlh­šie preml­ča­cie do­by ako trest­ný čin me­nej zá­važ­ný).

 Ta­ké­to pos­tu­py po­lí­cie, kto­rá nie­ke­dy pou­ží­va me­tó­dy tzv. úče­lo­vé­ho nad­kva­li­fi­ko­va­nia skut­ku je nut­né od­miet­nuť, pre­to­že ta­ký­to pos­tup je v roz­po­re so zá­ko­nom. Práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku mu­sí to­tiž vy­ply­núť z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a nie nao­pak, že naj­skôr sa ume­lo ur­čí práv­na kva­li­fi­ká­cia (t. j. aký trest­ný čin mal ob­vi­ne­ný spá­chať) a po­tom sa tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cii pris­pô­so­bu­je do­ka­zo­va­nie. Ak nás­led­ne súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní upo­zor­ní na po­doz­re­nie z tzv. úče­lo­vé­ho nad­kva­li­fi­ko­va­nia skut­ku, res­pek­tí­ve z ta­ké­ho­to ko­na­nia po­lí­cie vy­vo­dí nás­led­ky (nap­rík­lad uz­na­nie vi­ny z iné­ho a mier­nej­šie­ho tres­tné­ho či­nu, než je uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, prí­pad­ne pre­pus­te­nie ob­vi­ne­né­ho z väz­by) je v me­diál­ne zná­mych prí­pa­doch okam­ži­te pred­me­tom kri­ti­ky mé­dií a to na­priek to­mu, že pred­me­tom kri­ti­ky by ma­la byť prá­ve prá­ca po­lí­cie a vy­uží­va­nie (či skôr zneu­ží­va­nie) niek­to­rých úče­lo­vých me­tód ve­de­nia vy­šet­ro­va­nia (nap­rík­lad ume­lé zvy­šo­va­nie práv­nej kva­li­fi­ká­cie bez to­ho, aby tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia vy­plý­va­la z do­ka­zo­va­nia). V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né zdô­raz­niť aj to, že súd nie je po­moc­ní­kom po­lí­cie (či pro­ku­rá­to­ra), kto­ré­ho úlo­hou by ma­lo byť len for­mál­ne roz­ho­do­va­nie o návr­hoch po­lí­cie, či pro­ku­ra­tú­ry a to v zá­sa­de v ich pros­pech. Súd nie je or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní a je­ho úlo­hou nie je boj pro­ti kri­mi­na­li­te (tak ako sa to nie­ke­dy nes­práv­ne uvá­dza v mé­diách). Úlo­hou sú­du pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní je do­ze­rať na dodr­žia­va­nie zá­kon­nos­ti zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a vy­vo­dzo­vať dôs­led­ky v prí­pa­doch, keď prek­ro­čia hra­ni­ce zá­kon­nos­ti (ta­kým­to prek­ro­če­ním hra­níc zá­kon­nos­ti je aj „skĺznu­tie“ or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní k stí­ha­niu kon­krét­nej oso­by „za kaž­dú ce­nu“, te­da nap­rík­lad aj za ce­nu pou­ži­tia me­tó­dy ob­chá­dzania zá­ko­na pros­tred­níc­tvom ume­lé­ho zvy­šo­va­nia zá­važ­nos­ti skut­ku).

 Kon­cept skú­ma­nia ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by up­ra­ve­ný v Tres­tnom po­riad­ku te­da vy­chá­dza z to­ho, že pod­stat­ným je to, čo vy­plý­va z do­ka­zo­va­nia a nie to, čo je for­mál­ne uve­de­né v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, pre­to­že uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­mu­sí dôs­led­ne od­rá­žať všet­ky sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, res­pek­tí­ve niek­to­ré (nap­rík­lad tie kto­ré sved­čia v pros­pech ob­vi­ne­né­ho) mô­že cie­le­ne ig­no­ro­vať. 

 Súd pri vä­zob­nom roz­ho­do­va­ní by mal pre­to dôs­led­ne skú­mať do­po­siaľ za­do­vá­že­né dô­ka­zy a na pod­kla­de nich dos­pieť k zá­ve­ru, či vzne­se­né ob­vi­ne­nie je aj na­ďa­lej dô­vod­né, te­da, či exis­tu­jú dô­ka­zy, z kto­rých sa da­jú vy­vo­diť skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré sa kla­dú ob­vi­ne­né­mu za vi­nu ako aj dôs­led­ne po­sú­diť, či exis­tu­jú ta­ké kon­krét­ne sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú­ce z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré opod­stat­ňu­jú tr­va­nie pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie (te­da to, či je aj na­ďa­lej opod­stat­ne­né po­su­dzo­vať sku­tok, kto­rý sa kla­die ob­vi­ne­né­mu za vi­nu ako trest­ný čin uve­de­ný v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia).

 Pri tom­to skú­ma­ní (t. j. pri skú­ma­ní to­ho aká práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku vy­plý­va z do­ka­zo­va­nia) mu­sí súd skú­mať aj tzv. ne­ga­tív­nu pod­mien­ku tres­tnos­ti, t. j. aj to, či ne­doš­lo ply­nu­tím ča­su k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia, na­koľ­ko preml­ča­ním tres­tné­ho stí­ha­nia do­chá­dza k zá­ni­ku tres­tnos­ti či­nu (a tým pá­dom aj k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia a ak je ob­vi­ne­ný vo väz­be aj k pre­pus­te­niu ob­vi­ne­né­ho z väz­by).

 Z toh­to kon­cep­tu vy­chá­dzal aj Ústav­ný súd SR v niž­šie zve­rej­ne­nom ná­le­ze, keď vy­tkol sú­dom všeo­bec­ných sú­dov, že ne­dos­ta­toč­ne skú­ma­li ná­miet­ku ob­vi­ne­né­ho, že oh­ľad­ne ob­vi­ne­nia z tres­tné­ho či­nu vraž­dy pod­ľa § 219 ods. 1 Tr. zák. (účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­ku) ma­lo dôjsť k preml­ča­niu tres­tné­ho stí­ha­nia (ob­vi­ne­nie bo­lo vzne­se­né po 13 ro­koch od spá­chania skut­ku, pri­čom preml­ča­cia do­ba pri zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te je 10 ro­kov) s tým, že napl­ne­nie zna­kov kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty (§ 219 ods. 2 Tr. zák.) ne­vyp­lý­va­lo z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia. Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR mož­no pre­to čí­tať aj tak, že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia vô­bec ne­vyp­lý­va­lo, že by mal ob­ža­lo­va­ný spá­chať trest­ný čin vraž­dy obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom, či v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech (tak ako to vy­ža­du­je kva­li­fi­ko­va­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu vraž­dy, kto­rej spá­chanie sa klád­lo ob­vi­ne­né­mu za vi­nu v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia), pri­čom ús­tav­ný súd tu do­kon­ca ci­tu­je špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, kto­rý vo svo­jom roz­hod­nu­tí ten­to zá­ver potvr­dil, keď uvie­dol, že pres­ný mo­tív pred­pok­la­da­né­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né v da­nom štá­diu ko­na­nia us­tá­liť. Z uve­de­né­ho mož­no pre­to dô­vod­ne usu­dzo­vať na to, že práv­na kva­li­fi­ká­cia skut­ku, kto­rá bo­la pou­ži­tá v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­vyp­lý­va­la, vo všet­kých svo­jich zna­koch, z dov­te­dy vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia.

 Ústav­ný súd SR tu pre­to skon­šta­to­val po­doz­re­nie z tzv. zá­mer­né­ho nad­kva­li­fi­ko­va­nia skut­ku, keď uvie­dol, že sú­dy všeo­bec­ných sú­dov sa „ma­li vy­spo­ria­dať s otáz­kou, či za­do­ku­men­to­va­né dô­ka­zy ra­cio­nál­ne od­ôvod­ňo­va­li práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku a či po­su­dzo­va­nie skut­ku pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­bo­lo ve­de­né len na úče­ly bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov zvý­šiť zá­važ­nosť skut­ku tak, aby sa na ten­to sku­tok nev­zťa­ho­va­lo preml­ča­nie“. Prá­ve vzhľa­dom na to­to po­doz­re­nie a na sku­toč­nosť, že sa sú­dy všeo­bec­ných sú­dov tým­to as­pek­tom ná­le­ži­te ne­ve­no­va­li doš­lo k vy­slo­ve­niu po­ru­še­nia zá­klad­ných práv ob­vi­ne­né­ho.

 

 

 

 

 

SLO­VENSKÁ RE­PUB­LI­KA
 
NÁLEZ
 
Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 
V me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky
 
 

 

III. ÚS 29/2015-68
 

Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí 18. feb­ruára 2015 v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du Ľubo­mí­ra Dob­rí­ka a zo sud­kýň Ja­ny Ba­ri­co­vej a Ivet­ty Ma­cej­ko­vej (sud­ky­ňa spra­vo­daj­ky­ňa) v ko­na­ní o sťaž­nos­ti M. T., za­stú­pe­né­ho JUDr. Evou Mi­ší­ko­vou, Ad­vo­kát­ska kan­ce­lá­ria, Laurin­ská 2, Bra­tis­la­va, Mgr. Mar­kom Pa­rom, Ad­vo­kát­ska kan­ce­lá­ria, Šan­co­vá 48, Bra­tis­la­va, a Mgr. Pet­rom Aga­la­re­vom, Ad­vo­kát­ska kan­ce­lá­ria, Adá­mi­ho 26, Bra­tis­la­va, vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014, tak­to
 

roz­ho­dol:
 

1.   Zá­klad­né prá­va M. T. pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014 po­ru­še­né bo­li.

2.  Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014 z r u š u j e a vec mu vra­cia na ďal­šie ko­na­nie.

3.  M. T. n e p r i z n á v a fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.

4.   Vo zvyš­nej čas­ti sťaž­nos­ti n e v y h o v u j e.

 

 

Od­ôvod­ne­nie:
 
I.
 

1. Ústav­né­mu sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­tav­ný súd“) bo­la 3. jú­na 2014 do­ru­če­ná sťaž­nosť M. T. (ďa­lej len „sťa­žo­va­teľ“), vo ve­ci na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „ús­ta­va“) a práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „do­ho­vor“) uz­ne­se­ním Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du (ďa­lej aj „špe­cia­li­zo­va­ný súd“) sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ďa­lej len „naj­vyš­ší súd“) sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014.
 
2. Z ob­sa­hu sťaž­nos­ti a jej príl­oh vy­plý­va, že 12. ap­rí­la 2013 bo­lo vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a h) zá­ko­na č. 140/1961 Zb. Trest­ný zá­kon v zne­ní zá­ko­na č. 183/1999 Z. z. (ďa­lej len „Trest­ný zá­kon“).
Uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sp. zn. Tp 28/2013 z 20. sep­tem­bra 2013 bol sťa­žo­va­teľ vza­tý do väz­by pod­ľa § 72 ods. 2 zá­ko­na č. 301/2005 Z. z. Trest­ný po­ria­dok v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „Trest­ný po­ria­dok“) s pou­ka­zom na § 73 ods. 6 Tres­tné­ho po­riad­ku z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. a) a b) Tres­tné­ho po­riad­ku. Špe­cia­li­zo­va­ný súd zá­ro­veň tým­to uz­ne­se­ním roz­ho­dol pod­ľa § 81 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku o nep­ri­ja­tí po­nu­ky pe­ňaž­nej zá­ru­ky a ne­nah­ra­de­ní väz­by ob­vi­ne­né­ho doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku.
Uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 4 Tost 30/2013 z 9. ok­tób­ra 2013 bo­la pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku za­miet­nu­tá sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sp. zn. Tp 28/2013 z 20. sep­tem­bra 2013 ako ne­dô­vod­ná.
Dňa 20. mar­ca 2014 po­dal pro­ku­rá­tor návrh na predĺže­nie le­ho­ty väz­by pod­ľa § 76 ods. 2 a 4 Tres­tné­ho po­riad­ku o 6 me­sia­cov a 7 dní, t. j. do 25. ok­tób­ra 2014, z dô­vo­dov uve­de­ných v § 71 ods. 1 písm. a) a b) Tres­tné­ho po­riad­ku.
 
Uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014 bo­la predĺže­ná le­ho­ta väz­by ob­vi­ne­né­ho do 25. ok­tób­ra 2014 z dô­vo­du pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Tres­tné­ho po­riad­ku a pod­ľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku bo­lo roz­hod­nu­té o ne­nah­ra­de­ní väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka. Uve­de­ným uz­ne­se­ním bo­la pod­ľa § 79 ods. 3 Tres­tné­ho po­riad­ku   za­miet­nu­tá žia­dosť ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by a súd nep­ri­jal po­nu­ku pe­ňaž­nej zá­ru­ky sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa § 81 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku.
 
Na­mie­ta­ným uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014 bo­la pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tres­tné­ho po­riad­ku sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa pro­ti uz­ne­se­niu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du za­miet­nu­tá ako ne­dô­vod­ná.
 
V spi­se špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sp. zn. Tp 28/2013, kto­rý si ús­tav­ný súd vy­žia­dal a kto­rý bol ús­tav­né­mu sú­du do­ru­če­ný 8. de­cem­bra 2014, sa ne­na­chá­dza­lo za­žur­na­li­zo­va­né roz­hod­nu­tie tý­ka­jú­ce sa väz­by sťa­žo­va­te­ľa v ča­se po 25. ok­tób­ri 2014. Do­py­tom na špe­cia­li­zo­va­nom sú­de bo­lo zis­te­né, že 25. sep­tem­bra 2014 bo­la v pred­met­nej ve­ci sťa­žo­va­te­ľa po­da­ná ob­ža­lo­ba pre trest­ný čin vraž­dy for­mou účas­tníc­tva pod­ľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na a vec je ve­de­ná pod sp. zn. BB-3T/32/2014.
O ďal­šom tr­va­ní väz­by ob­ža­lo­va­né­ho sťa­žo­va­te­ľa bo­lo roz­hod­nu­té uz­ne­se­ním pred­se­du se­ná­tu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du Pe­zi­nok, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca, sp. zn. BB-3T/32/2014 z 9. ok­tób­ra 2014 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tost 34/2014 zo 16. ok­tób­ra 2014.
 
3. Sťa­žo­va­teľ od­ôvod­ňu­je po­ru­še­nie čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy, ako aj čl. 6 ods. 1 do­ho­vo­ru tým, že ozna­če­né všeo­bec­né sú­dy „ne­roz­hod­li na zá­kla­de všet­kých re­le­van­tných skut­ko­vých a práv­nych okol­nos­tí“, a pou­ka­zu­je na skut­ko­vé okol­nos­ti a roz­po­ry v tvr­de­niach sved­kov.
Sťa­žo­va­teľ uvá­dza:
„Je za­rá­ža­jú­ce, že sa sú­dy pri po­su­dzo­va­ní dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia ne­zao­be­ra­li dô­vo­dom pre kto­rý mi pro­ku­rá­tor na mo­je vlas­tné nák­la­dy neu­mož­nil vy­šet­re­nie na po­lyg­ra­fe a za­mie­tol mo­je žia­dos­ti o po­vo­le­nie vstu­pu znal­cov do ús­ta­vu na vý­kon väz­by, ani mo­jim ob­haj­com ne­do­vo­lil v ce­lom zá­kon­nom roz­sa­hu klásť otáz­ky za úče­lom od­strá­ne­nia roz­po­rov vo vý­po­ve­diach sved­ka D. V. Za naj­zá­važ­nej­šie v pos­tu­pe or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní po­va­žu­jem to, že so zre­te­ľom na ob­sah mo­jej vý­po­ve­de zo 4. 10. 2013, v kto­rej od­mie­tam ob­vi­ne­nie zo skut­ku, kto­rý som nes­pá­chal a na­priek tak zá­važ­ným roz­po­rom vo vý­po­ve­diach už spo­me­nu­tých sved­kov a ob­vi­ne­né­ho J. F., vy­šet­ro­va­teľ ne­vy­ko­nal mnou navr­ho­va­né kon­fron­tá­cie s tý­mi­to roz­ho­du­jú­ci­mi sved­ka­mi a ob­vi­ne­ným. Na pod­po­re­nie svo­jich tvr­de­ní o ten­den­čnos­ti ve­de­nia vy­šet­ro­va­nia uvá­dzam, že na­priek zá­važ­ným roz­po­rom v pod­stat­ných čas­tiach vý­po­ve­de sved­ka D. V. a J. B., jed­nak k svo­jim pred­chá­dza­jú­cim tvr­de­niam ako aj v ich vzá­jom­ných tvr­de­niach im zo stra­ny vy­šet­ro­va­te­ľa ani pro­ku­rá­to­ra NE­BO­LA po­lo­že­ná ani jed­na je­di­ná otáz­ka s cie­ľom od­strá­ne­nia roz­po­rov, ho­ci som pred­lo­žil pí­som­ne vy­šet­ro­va­te­ľo­vi nas­le­dov­né návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia...“
V tom­to pos­tu­pe vi­dí po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy.
Na­mie­ta, že vy­šet­ro­va­teľ vy­ko­ná­va dô­ka­zy k via­ce­rým skut­kom sku­pi­ny ob­vi­ne­ných, kto­ré sa na sťa­žo­va­te­ľa nev­zťa­hu­jú, a ne­vy­ko­ná­va dô­ka­zy, kto­ré v prie­be­hu vy­šet­ro­va­nia navr­hol sťa­žo­va­teľ.
„Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty tr­va­nia mo­jej väz­by ig­no­ro­val a ne­zao­be­ral sa tým, že vy­šet­ro­va­teľ od ok­tób­ra 2013 nespl­nil po­vin­nos­ti, kto­ré mu bo­li ulo­že­né eš­te uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 4Tost/30/2013 zo dňa 9. 10. 2013, kto­rým bo­la v mo­jej tres­tnej ve­ci or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ulo­že­ná po­vin­nosť (stra­na 8) pred­nos­tne a urý­chle­ne (§ 2 od­sek 6, § 76 od­sek 1, 2 Tres­tné­ho po­riad­ku) všet­ký­mi dos­tup­ný­mi pros­tried­ka­mi nap­rík­lad aj opä­tov­ný­mi vý­sluch­mi sved­kov sved­čia­cich v pros­pech i nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho, dôs­led­ným od­strá­ne­ním roz­po­rov v ich vý­po­ve­diach a ich kon­fron­tá­cia­mi, ako aj kon­fron­tá­ciou s ob­vi­ne­ným pre­ve­riť vie­ro­hod­nosť dô­ka­zov, kto­ré sved­čia v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a vy­rov­nať sa s ob­ha­job­ný­mi ná­miet­ka­mi ob­vi­ne­né­ho, kto­ré pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu pod­rob­ne uvie­dol v pí­som­nom po­da­ní do­ru­če­nom Úra­du špe­ciál­nej pro­ku­ra­tú­ry Ge­ne­rál­nej pro­ku­ra­tú­ry Slo­ven­skej re­pub­li­ky 16. 7. 2013 na stra­nách č. 187 až 212...
Uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. 4. 2014, kto­rým pod­ľa § 193 od­sek 1 pís­me­no c) Tres­tné­ho po­riad­ku bo­la za­miet­nu­tá mo­ja sťaž­nosť pro­ti vy­ššie uve­de­né­mu uz­ne­se­niu sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie, je for­mál­ne a evi­den­tne v ňom ab­sen­tu­jú od­po­ve­de na via­ce­ro mo­jich pod­stat­ných a kon­krét­nych ná­mie­tok, uve­de­ných v sťaž­nos­ti, a pre­to nie je od­ôvod­ne­né, le­bo neob­sa­hu­je pres­kú­ma­teľ­né dô­vo­dy, na kto­rých je za­lo­že­né.“
 
V sťaž­nos­ti ďa­lej sťa­žo­va­teľ po­mer­ne roz­sia­hlo uvá­dza dô­vo­dy, pre kto­ré ne­súh­la­sí s roz­hod­nu­tím o úte­ko­vej väz­be a ko­lúz­nej väz­be, pri­čom uvá­dza skut­ko­vé okol­nos­ti, kto­ré ma­jú pod­ľa je­ho ná­zo­ru vy­vrá­tiť exis­ten­ciu dô­vo­dov väz­by.
 
Ďalej uvá­dza: „Z vý­ro­ko­vej čas­ti uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vy­plý­va, že sku­tok som mal spá­chať v pres­ne ne­zis­te­nom ča­se v ob­do­bí me­sia­cov júl a august ro­ku 1999. Pod­ľa § 67 od­sek 1 pís­me­no b) Tres­tné­ho zá­ko­na čís­lo 140/1971 Zb. v zne­ní účin­nom v ča­se spá­chania skut­ku, tres­tnosť či­nu za­ni­ká up­ly­nu­tím preml­ča­cej le­ho­ty, kto­rá je de­sať ro­kov, ak je hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy naj­me­nej de­sať ro­kov, pri­čom preml­ča­nie tres­tné­ho stí­ha­nia sa pod­ľa od­se­ku 2 § 67 ozna­če­né­ho Tres­tné­ho zá­ko­na sa pre­ru­šu­je a) vzne­se­ním ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin, o preml­ča­nie kto­ré­ho ide, ako aj po ňom nas­le­du­jú­ci­mi úkon­mi po­li­caj­né­ho or­gá­nu, vy­šet­ro­va­te­ľa, pro­ku­rá­to­ra ale­bo sú­du sme­ru­jú­ci­mi k tres­tné­mu stí­ha­niu pá­cha­te­ľa, ale­bo b) ak pá­cha­teľ spá­chal v preml­ča­cej do­be trest­ný čin no­vý, na kto­rý ten­to zá­kon us­ta­no­vu­je trest rov­na­ký ale­bo prís­nej­ší. V pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní ply­nu­la preml­ča­cia do­ba od me­sia­ca júl 1999 v tr­va­ní 10 (de­sať) ro­kov a to bez pre­ru­še­nia preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Ob­vi­ne­nie mi tak ako som uvie­dol vy­ššie bo­lo vzne­se­né až dňa 12. 4. 2013.
Na op­ráv­ne­nos­ti ar­gu­men­tá­cie zá­ni­kom tres­tnos­ti skut­ku preml­ča­ním ne­me­ní nič ani us­ta­no­ve­nie § 437 od­sek 4 Tres­tné­ho zá­ko­na (zá­ko­na čís­lo 300/2005 Z. z.), kto­ré­ho účin­nosť bo­la po­zas­ta­ve­ná poč­núc dňom 4. 7. 2013 uz­ne­se­ním Ústav­né­ho sú­du SR, sp. zn. PL. ÚS 9/2013.“
 
K dô­vo­dom väz­by sťa­žo­va­teľ uvie­dol: „Ako už bo­lo vy­ššie uve­de­né, do väz­by som bol vza­tý z dô­vo­du pod­ľa §71 ods.1 písm. a) Tr. por. V po­čia­toč­nom štá­diu väz­by mi zo stra­ny Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry v Ko­ši­ciach a prís­luš­ných sú­dov bo­lo vy­čí­ta­né, že som sa spo­ra­dic­ky zdr­žia­val v Ma­ďar­skej re­pub­li­ke a že tá­to sku­toč­nosť opod­stat­ňu­je oba­vu z môj­ho úte­ku po prí­pad­nom pre­pus­te­ní na slo­bo­du.
Ok­res­ný súd v uz­ne­se­ní z 20. 12. 2013 a ani Kraj­ský súd v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní z 8. 1. 2014 už to­to vô­bec neu­vá­dza.
V tej­to sú­vis­los­ti chcem uviesť, že v me­sia­ci no­vem­ber 2011 som bol pre­pus­te­ný z vý­ko­nu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. Ne­bo­li mi ulo­že­né žiad­ne ob­me­dzenia. Po­do­tý­kam, že až do môj­ho za­dr­ža­nia dňa 17. 10. 2012 sa vo­či mne ne­vie­dlo žiad­ne tres­tné stí­ha­nie...
Kraj­ský súd v uz­ne­se­ní sp. zn. 4 Tos 1/2014 uvie­dol, že na­ďa­lej tr­va­jú dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods.1 písm. a) Tr. por., pre­to­že mi hro­zí v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny ulo­že­nie vy­so­ké­ho ale­bo vý­ni­moč­né­ho tres­tu. Kraj­ský súd vô­bec ne­rea­go­val na mnou uvá­dza­nú sku­toč­nosť, že dňa 17. 10. 2012 som sa sám a dob­ro­voľ­ne dos­ta­vil na pro­ces­ný úkon na OR PZ v Mi­cha­lov­ciach. Po­do­tý­kam, že na zá­kla­de pred­vo­la­nia po­li­caj­ta, kto­ré som zá­ko­nom pred­pí­sa­ným spô­so­bom prev­zal.
Už z uve­de­né­ho dô­vo­du sa­mé­ho ose­be ne­mô­žu ob­stáť dô­vo­dy úte­ko­vej väz­by. Ne­mám ve­do­mosť ani o tom, že by sú­dy v inej po­dob­nej ve­ci zis­ti­li dô­vo­dy väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., te­da keď sa do­tyč­ná oso­ba dob­ro­voľ­ne dos­ta­ví na po­li­caj­nú sta­ni­cu a sú­dy by nás­led­ne kon­šta­to­va­li dô­vo­dy úte­ko­vej väz­by a ten­to zá­ver by doo­ko­la opa­ko­va­li po­čas 15 me­sia­cov bez to­ho, aby pri­bu­dol aký­koľ­vek re­le­vant­ný poz­na­tok o sna­he ujsť a po­dob­ne... V mo­jom prí­pa­de neexis­tu­jú kon­krét­ne sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­júc to­mu, že hro­zí útek, ale­bo skrý­va­nie sa. Nik­dy v mi­nu­los­ti som tak­to ne­ko­nal a ani v bu­dúc­nos­ti tak­to ko­nať ne­bu­dem.“
Sťa­žo­va­teľ ďa­lej pou­ká­zal na ju­di­ka­tú­ru „ESĽP vo ve­ciach Wem­hoff v. Ne­mec­ko, Neu­meis­ter v. Ra­kús­ko, Stog­muller v. Ra­kús­ko a Le­tellier v. Fran­cúz­sko“ a na ná­le­zy ús­tav­né­ho sú­du „sp. zn. III. ÚS 38/01, sp. zn. ÚS 128/05“.
Ďalej sťa­žo­va­teľ uvie­dol: „mám za to, že Kraj­ský súd ne­reš­pek­to­val re­le­van­tné prin­cí­py a zá­sa­dy, kto­rý­mi sa ria­di ESĽP pri po­su­dzo­va­ní dô­vod­nos­ti väz­by a jej tr­va­nia, pre­to­že v pred­met­nom prí­pa­de dôs­led­ne nes­kú­mal sku­toč­nos­ti sved­čia­ce pre a pro­ti ďal­šie­mu tr­va­niu väz­by.
Čo sa tý­ka dopl­ne­nia zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia (psy­cho­ló­ga, psy­chia­tra) je pot­reb­né uviesť, že zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie tý­ka­jú­ce sa sved­kov bo­lo navr­hnu­té ob­ha­jo­bou. Za da­ných okol­nos­tí sa sta­lo to, že súd ak­cep­to­val návrh ob­ha­jo­by a nás­led­ne ten­to návrh pou­žil ako dô­vod na ďal­šie tr­va­nie väz­by. Nao­zaj ne­tu­ším, ako mô­že sú­vi­sieť dô­vod­nosť úte­ko­vej väz­by so zna­lec­kým do­ka­zo­va­ním tý­ka­jú­cim sa sved­kov.
Čo sa tý­ka opa­ko­va­né­ho zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia vo vzťa­hu k ob­ža­lo­va­ným (psy­cho­ló­gia, psy­chia­tria), ta­ké­to do­ka­zo­va­nie mo­hol súd na­ria­diť už om­no­ho skôr a nie na zá­ver do­ka­zo­va­nia. Opäť si však do­vo­lím tvr­diť, že zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie nie je dô­vod na ďal­šie tr­va­nie väz­by... Kraj­ský súd na mar­go po­núk­nu­tých zá­ruk v po­do­be pí­som­né­ho sľu­bu, pro­bač­ným doh­ľa­dom a pe­ňaž­nou zá­ru­kou uvie­dol, že ne­zis­til vý­ni­moč­né okol­nos­ti prí­pa­du. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru vý­ni­moč­né okol­nos­ti spo­čí­va­jú v tom, že som sa sám a dob­ro­voľ­ne dos­ta­vil na zá­kla­de pred­vo­la­nia na po­li­caj­nú sta­ni­cu, kde ma za­tk­li, ob­vi­ne­nie vo vzťa­hu k mo­jej oso­be je za­lo­že­né sku­toč­ne na spo­chyb­ne­nej vý­po­ve­di je­di­né­ho sved­ka – K., kto­rý o skut­ku z r. 2001 za­čal vy­po­ve­dať až v r. 2012, do­ka­zo­va­nie sa chý­li k zá­ve­ru a ne­vyp­ro­du­ko­va­lo žiad­ne ob­jek­tív­ne nes­po­chyb­ni­teľ­né dô­ka­zy pro­ti ob­ža­lo­va­ným, to­bôž vo­či mne. Skôr nao­pak, do­ka­zo­va­ním sa po­da­ri­lo vy­vrá­tiť mno­hé tvr­de­nia toh­to je­di­né­ho sved­ka N. P. ... Tres­tné stí­ha­nie a te­da aj väz­ba je vý­luč­ne za­lo­že­ná na tvr­de­ní P., že som sa mu mal zdô­ve­riť... Kraj­ský súd na­mies­to to­ho, aby pos­ky­tol pri­me­ra­nú od­po­veď na mnou uve­de­né ar­gu­men­ty o roz­ptý­le­ní dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, si os­vo­jil nič ne­ho­vo­ria­ci vý­rok ok­res­né­ho sú­du, že dô­vod­né po­doz­re­nie zod­po­ve­dá da­né­mu štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia.
K zna­lec­ké­mu do­ka­zo­va­niu tý­ka­jú­ce­ho sa aj sved­ka P. po­do­tý­kam, že prob­lém spo­čí­va v tom, že kaž­dý zna­lec má k dis­po­zí­cii prí­tom­nosť po­su­dzo­va­né­ho a mi­nu­losť skut­ku, kto­rá sa už nev­rá­ti a ak nej sa mô­že viac-me­nej prib­lí­žiť, ale nie dos­tať. Pre­to si ne­mô­že byť súd­ny zna­lec už z po­va­hy ve­ci is­tý sto­per­cen­tnos­ťou svo­jich zá­ve­rov.
Na­vy­še, keď dô­ka­zy tý­ka­jú­ce sa mo­jej oso­by zá­vi­sia od jed­né­ho (tvr­de­nie P.), po­čet dô­ka­zov (zna­lec­ké exper­tí­zy) nez­vy­šu­je, ani nez­ni­žu­je prav­de­po­dob­nosť či­nu, le­bo ce­lá ich hod­no­ta spo­čí­va prá­ve v hod­no­te toh­to jed­né­ho, od kto­ré­ho zá­vi­sia.
Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že zna­lec­ké do­ka­zo­va­nie a ich zá­ve­ry neov­plyv­nia pod­stat­ným spô­so­bom mie­ru dô­vod­né­ho po­doz­re­nia.“
 
4. Na zá­kla­de uve­de­né­ho sťa­žo­va­teľ navr­hol, aby ús­tav­ný súd ná­le­zom tak­to roz­ho­dol:
«Uz­ne­se­ním Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca sp. zn. Tp 28/2013 dňa 3. 4. 2014 v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky sp. zn. 2Tost/10/2014 zo dňa 15. 4. 2014, kto­rý­mi bo­lo prá­vop­lat­ne roz­hod­nu­té I) o predĺže­ní le­ho­ty väz­by pod­ľa § 76 od­sek 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, II) ne­nah­ra­de­ní väz­by doh­ľa­dom pro­bač­né­ho a me­diač­né­ho úrad­ní­ka pod­ľa § 80 od­sek 1 pís­me­no c) Tres­tné­ho po­riad­ku, III) za­miet­nu­tí žia­dos­ti o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa § 79 od­sek 3 Tres­tné­ho po­riad­ku, IV)nep­ri­ja­tí pe­ňaž­nej zá­ru­ky pod­ľa § 81 od­sek 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, bo­lo:
- po­ru­še­né zá­klad­né prá­vo M. T. na osob­nú slo­bo­du ga­ran­to­va­né čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd a bo­lo
- po­ru­še­né prá­vo M. T. na súd­nu a inú práv­nu ochra­nu pod­ľa čl. 46 od­sek 1 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky a prá­vo na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie pod­ľa čl. 6 od­sek 1 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) a bo­lo
- po­ru­še­né prá­vo M. T. na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 50 ods. 3 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky.
Pod­ľa § 56 od­sek 2 zá­ko­na čís­lo 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov zru­šu­je Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, pra­co­vis­ko Ban­ská Bys­tri­ca, sp. zn. Tp/28/2013 zo dňa 3. 4. 2014 a uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. 2Tost/10/2014 zo dňa 15. 4. 2014.
Pod­ľa § 56 od­sek 3 pís­me­no c) zá­ko­na čís­lo 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov Ústav­ný súd Slo­ven­skej re­pub­li­ky pre­púš­ťa ob­vi­ne­né­ho M. T. z väz­by.
Pod­ľa § 56 od­sek 2, 5 zá­ko­na čís­lo 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov, bo­li ne­dô­vod­ný­mi ob­me­dzenia­mi sťa­žo­va­te­ľa po­čas vý­ko­nu väz­by po­ru­še­né je­ho zá­klad­né prá­va za­ru­če­né člán­ka­mi č. 8, 14 Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, za čo sa mu priz­ná­va pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie vo vý­ške 10.000,- Eur.»
 
 
5. Ústav­ný súd uz­ne­se­ním č. k. III. ÚS 29/2015-35 z 21. ja­nuá­ra 2015 pri­jal sťaž­nosť sťa­žo­va­te­ľa na ďal­šie ko­na­nie v roz­sa­hu na­mie­ta­né­ho po­ru­še­nia je­ho zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy a práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014.
 
6. Po pri­ja­tí sťaž­nos­ti na ďal­šie ko­na­nie sa k sťaž­nos­ti vy­jad­ri­la pred­sed­níč­ka naj­vyš­šie­ho sú­du po­da­ním z 10. feb­ruára 2015, kto­ré bo­lo ús­tav­né­mu sú­du do­ru­če­né 11. feb­ruára 2015. Vo svo­jom sta­no­vis­ku pred­sed­níč­ka naj­vyš­šie­ho sú­du uvied­la: „Ústav­nú sťaž­nosť... po­va­žu­je Naj­vyš­ší súd za vec­ne neo­pod­stat­ne­nú a na­priek jej pri­ja­tiu na ďal­šie ko­na­nie ju navr­hu­je od­miet­nuť. Na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du nie je for­mál­ne ani ne­dô­vod­né, nao­pak rea­gu­je na všet­ky pod­stat­né okol­nos­ti tý­ka­jú­ce sa väz­by sťa­žo­va­te­ľa. Súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be vo fá­ze príp­rav­né­ho ko­na­nia je op­ráv­ne­ný skú­mať dô­vod­nosť po­doz­re­nia zo spá­chania kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu a je­ho pretr­vá­va­nie, nie je ale op­ráv­ne­ný dá­vať zá­väz­né po­ky­ny na ob­sah a roz­sah do­ka­zo­va­nia, kto­ré sa má vy­ko­nať.
Zá­ro­veň pou­ka­zu­je­me na to, že ná­zor sťa­žo­va­te­ľa o preml­ča­ní je­ho tres­tné­ho stí­ha­nia je myl­ný. V da­nom prí­pa­de pla­tí dvad­sať­roč­ná do­ba (§ 67 ods. 1 psím. a/ Tr. zák. v zne­ní účin­nom v ča­se spá­chania či­nu), keď­že sťa­žo­va­te­ľo­vi je mož­né za stí­ha­ný trest­ný čin ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest.
V sú­la­de s § 30 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de Naj­vyš­ší súd súh­la­sí s upus­te­ním od ve­rej­né­ho ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia.“
7. Práv­nym zá­stup­com sťa­žo­va­te­ľa bo­lo vy­jad­re­nie naj­vyš­šie­ho sú­du od­os­la­né faxom a poš­tou a na vy­jad­re­nia naj­vyš­šie­ho sú­du rea­go­val sťa­žo­va­teľ svo­jím sta­no­vis­kom z 11. feb­ruára 2015. Sťa­žo­va­teľ uvie­dol: „Po oboz­ná­me­ní sa s ob­sa­hom vy­jad­re­nia Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, sp. zn. KP 3/2014-34 uvá­dzam, že je po ob­sa­ho­vej strán­ke veľ­mi for­mál­ne, všeo­bec­né, pri­čom ab­sen­tu­jú vy­jad­re­nia ku kon­krét­nym sťaž­nos­tným tvr­de­niam v roz­sa­hu, v kto­rom bo­la sťaž­nosť M. T. pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie a je v sú­čas­nos­ti ve­de­ná pod sp. zn. III. ÚS 29/2015. Jed­not­li­vé ar­gu­men­ty sťa­žo­va­te­ľa sú pri­tom v sťaž­nos­ti pod­rob­ne od­ôvod­ne­né a na­koľ­ko ne­bo­li vo vy­jad­re­ní Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky jed­not­li­vo na­mie­ta­né, do­vo­ľu­jem si v ce­lom roz­sa­hu od­ká­zať na od­ôvod­ne­nie sťaž­nos­ti M. T. Zá­ve­reč­né kon­šta­to­va­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky v pred­met­nom vy­jad­re­ní o myl­nom ná­zo­re Sťa­žo­va­te­ľa oh­ľa­dom preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, tak­tiež vô­bec ne­rea­gu­je na pod­rob­nú ar­gu­men­tá­ciu pod bo­dom VI. sťaž­nos­ti, na zne­nie kto­ré­ho v cel­ku od­ka­zu­jem.“
Sťa­žo­va­teľ v zá­ve­re vy­jad­re­nia ozná­mil, že súh­la­sí s upus­te­ním od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia vo ve­ci.
 
8. Ústav­ný súd upus­til so súh­la­som všet­kých účas­tní­kov ko­na­nia pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 38/1993 Z. z. o or­ga­ni­zá­cii Ústav­né­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky, o ko­na­ní pred ním a o pos­ta­ve­ní je­ho sud­cov v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov (ďa­lej len „zá­kon o ús­tav­nom sú­de“) od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia v da­nej ve­ci, pre­to­že po oboz­ná­me­ní sa s ich vy­jad­re­nia­mi, ako aj s ob­sa­hom súd­ne­ho spi­su dos­pel k ná­zo­ru, že od toh­to po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci.
 

II.
 

9. Pod­ľa čl. 124 ús­ta­vy ús­tav­ný súd je ne­zá­vis­lým súd­nym or­gá­nom ochra­ny ús­tav­nos­ti.
 
10. Pod­ľa čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach fy­zic­kých osôb ale­bo práv­nic­kých osôb, ak na­mie­ta­jú po­ru­še­nie svo­jich zá­klad­ných práv ale­bo slo­bôd, ale­bo ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd vy­plý­va­jú­cich z me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rú Slo­ven­ská re­pub­li­ka ra­ti­fi­ko­va­la a bo­la vy­hlá­se­ná spô­so­bom us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom, ak o ochra­ne tých­to práv a slo­bôd ne­roz­ho­du­je iný súd.
 
11. Pod­ľa čl. 131 ods. 2 ús­ta­vy ús­tav­ný súd roz­ho­du­je o sťaž­nos­tiach pod­ľa čl. 127 ús­ta­vy v troj­člen­ných se­ná­toch. Se­nát sa uz­ná­ša nad­po­lo­vič­nou väč­ši­nou svo­jich čle­nov.
 
12. Pod­ľa § 30 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de od ús­tne­ho po­jed­ná­va­nia mô­že ús­tav­ný súd so súh­la­som účas­tní­kov ko­na­nia upus­tiť, ak od toh­to po­jed­ná­va­nia ne­mož­no oča­ká­vať ďal­šie ob­jas­ne­nie ve­ci.
 
13. Pod­ľa § 36 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd mô­že v od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch ulo­žiť niek­to­ré­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia, aby úpl­ne ale­bo sčas­ti uh­ra­dil iné­mu účas­tní­ko­vi ko­na­nia je­ho tro­vy.
 
14. Pod­ľa § 56 ods. 1 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, v ná­le­ze vy­slo­ví, kto­ré zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da a kto­ré us­ta­no­ve­nie ús­ta­vy, ús­tav­né­ho zá­ko­na ale­bo me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy sa po­ru­ši­li, a akým prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím, opat­re­ním ale­bo iným zá­sa­hom sa zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da po­ru­ši­li.
Pod­ľa § 56 ods. 3 písm. a) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie, mô­že pri­ká­zať, aby ten, kto zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du po­ru­šil svo­jou ne­čin­nos­ťou, vo ve­ci ko­nal pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov.
Pod­ľa § 56 ods. 4 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ús­tav­ný súd mô­že priz­nať to­mu, ko­ho zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­da sa po­ru­ši­li, aj pri­me­ra­né fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie.
Pod­ľa § 56 ods. 5 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de ak ús­tav­ný súd roz­hod­ne o priz­na­ní pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia, or­gán, kto­rý zá­klad­né prá­vo ale­bo slo­bo­du po­ru­šil, je po­vin­ný ho vy­pla­tiť sťa­žo­va­te­ľo­vi do dvoch me­sia­cov od prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du.
 
15. Pod­ľa čl. 17 ods. 1 ús­ta­vy osob­ná slo­bo­da sa za­ru­ču­je.
Pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy ni­ko­ho ne­mož­no stí­hať ale­bo poz­ba­viť slo­bo­dy inak, ako z dô­vo­dov a spô­so­bom, kto­rý us­ta­no­ví zá­kon. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy len pre nes­chop­nosť dodr­žať zmluv­ný zá­vä­zok.
Pod­ľa čl. 17 ods. 5 ús­ta­vy do väz­by mož­no vziať iba z dô­vo­dov a na čas us­ta­no­ve­ný zá­ko­nom a na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sú­du.
 
16. Pod­ľa čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy ob­vi­ne­ný má prá­vo, aby mu bol pos­kyt­nu­tý čas a mož­nosť na príp­ra­vu ob­ha­jo­by a aby sa mo­hol ob­ha­jo­vať sám ale­bo pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu.
 
17. Pod­ľa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru kaž­dý má prá­vo na slo­bo­du a osob­nú bez­peč­nosť. Ni­ko­ho ne­mož­no poz­ba­viť slo­bo­dy ok­rem nas­le­du­jú­cich prí­pa­dov, po­kiaľ sa tak sta­ne v sú­la­de s ko­na­ním us­ta­no­ve­ným zá­ko­nom... c) zá­kon­né za­tknu­tie ale­bo iné poz­ba­ve­nie slo­bo­dy oso­by za úče­lom pred­ve­de­nia pred prís­luš­ný súd­ny or­gán pre dô­vod­né po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, ale­bo ak sú op­ráv­ne­né dô­vo­dy dom­nie­vať sa, že je pot­reb­né za­brá­niť jej v spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu ale­bo v úte­ku po je­ho spá­cha­ní.
Pod­ľa čl. 5 ods. 3 do­ho­vo­ru kaž­dý, kto je za­tknu­tý ale­bo inak poz­ba­ve­ný slo­bo­dy v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi od­se­ku 1 písm. c) toh­to člán­ku, mu­sí byť ih­neď pred­ve­de­ný pred sud­cu ale­bo inú úrad­nú oso­bu spl­no­moc­ne­nú zá­ko­nom na vý­kon súd­nej prá­vo­mo­ci a má prá­vo byť sú­de­ný v pri­me­ra­nej le­ho­te ale­bo pre­pus­te­ný po­čas ko­na­nia. Pre­pus­te­nie sa mô­že pod­mie­niť zá­ru­kou, že sa dot­knu­tá oso­ba us­ta­no­ví na po­jed­ná­va­nie.
Pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru kaž­dý, kto bol poz­ba­ve­ný slo­bo­dy za­tknu­tím ale­bo iným spô­so­bom, má prá­vo po­dať návrh na ko­na­nie, v kto­rom by súd urý­chle­ne roz­ho­dol o zá­kon­nos­ti je­ho poz­ba­ve­nia slo­bo­dy a na­ria­dil pre­pus­te­nie, ak je poz­ba­ve­nie slo­bo­dy ne­zá­kon­né.
 
18. Pod­ľa § 67 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na tres­tnosť či­nu za­ni­ká up­ly­nu­tím preml­ča­cej do­by, kto­rá je
a) dvad­sať ro­kov, ak ide o trest­ný čin, za kto­rý ten­to zá­kon v oso­bit­nej čas­ti do­vo­ľu­je ulo­žiť vý­ni­moč­ný trest,
b) de­sať ro­kov, ak je hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy naj­me­nej de­sať ro­kov.
19. Pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na kto iné­ho úmy­sel­ne usmr­tí, pot­res­ce sa od­ňa­tím slo­bo­dy na de­sať až pät­násť ro­kov.
Pod­ľa § 219 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na od­ňa­tím slo­bo­dy na dva­násť až pät­násť ro­kov ale­bo vý­ni­moč­ným tres­tom sa pá­cha­teľ pot­res­ce, ak spá­cha čin uve­de­ný v od­se­ku 1
b) obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom,
h) v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech ale­bo v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin ale­bo z inej obzvlášť za­vr­hnu­tia­hod­nej poh­nút­ky.
 
20. Pod­ľa § 79 ods. 2 pr­vej ve­ty Tres­tné­ho po­riad­ku po­li­cajt, pro­ku­rá­tor, sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie a súd sú po­vin­ní skú­mať v kaž­dom ob­do­bí tres­tné­ho stí­ha­nia, či dô­vo­dy väz­by tr­va­jú, ale­bo či sa zme­ni­li. Sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie tak ko­ná iba pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie le­ho­ty väz­by ale­bo o zme­ne dô­vo­dov väz­by a pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by pod­ľa od­se­ku 3. ...
 
21. Pod­sta­tou sťaž­nos­ti sťa­žo­va­te­ľa v roz­sa­hu, v akom bo­la pri­ja­tá na ďal­šie ko­na­nie, je na­mie­ta­né po­ru­še­nie zá­klad­ných práv pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy a práv pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru roz­hod­nu­tím naj­vyš­šie­ho sú­du v ko­na­ní o predĺže­nie väz­by. Sťa­žo­va­teľ tvr­dí, že vzhľa­dom na tvr­de­nia uve­de­né v sťaž­nos­ti ne­mô­žu ob­stáť dô­vo­dy väz­by a že tres­tné stí­ha­nie bo­lo v pred­met­nej ve­ci už preml­ča­né.
 
K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­ných práv sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 ús­ta­vy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014
 
22. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že z čl. 17 ús­ta­vy vy­plý­va neod­mys­li­teľ­ná sú­vis­losť me­dzi vä­zob­ným dô­vo­dom uve­de­ným v zá­ko­ne a roz­hod­nu­tím sud­cu ale­bo sú­du, a to nie­len pri roz­hod­nu­tiach o vza­tí do väz­by, ale aj po­čas ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by. Zá­kon­nosť väz­by je zá­ro­veň de­ter­mi­no­va­ná aj skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, kto­ré by svo­jou pod­sta­tou ma­li dať ra­tio de­ci­den­di (nos­né dô­vo­dy) na up­lat­ne­nie vhod­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia. S tou­to kon­šta­tá­ciou úz­ko sú­vi­sí aj ob­sah zá­klad­ných práv vy­plý­va­jú­cich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ús­ta­vy, kto­ré­ho sú­čas­ťou je aj op­ráv­ne­nie kon­krét­nej oso­by na pres­kú­ma­nie okol­nos­tí sved­čia­cich pre a pro­ti väz­be, ale zá­ro­veň aj po­vin­nosť sú­du roz­hod­núť na zá­kla­de kon­krét­nych sku­toč­nos­tí, a nie na zá­kla­de abstrak­tnej úva­hy (m. m. III. ÚS 271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 301/2011).
 
23. Väz­ba je naj­zá­važ­nej­ším zá­sa­hom do osob­nej slo­bo­dy a do práv ob­vi­ne­né­ho. Keď­že ide o naj­zá­važ­nej­ší zá­sah, vy­ža­du­je po ce­lý čas súd­nu kon­tro­lu jej ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti (m. m. III. ÚS 26/01). Je vý­sos­tným prá­vom, ale aj po­vin­nos­ťou všeo­bec­né­ho sú­du dbať o to, aby do­ba väz­by ob­vi­ne­né­ho nep­rek­ro­či­la ne­vyh­nut­nú hra­ni­cu. Na ten­to účel pat­rí všeo­bec­né­mu sú­du skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho so zre­te­ľom na pre­zum­pciu ne­vi­ny vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tiach o väz­be. Ústav­ný súd už vo via­ce­rých svo­jich roz­hod­nu­tiach zdô­raz­nil, že je­ho prá­vo­moc na roz­ho­do­va­nie vo vä­zob­ných ve­ciach pred­pok­la­dá vý­luč­ne skú­ma­nie to­ho, či sa v ko­na­ní pred vä­zob­ný­mi súd­mi dodr­ža­li ús­tav­no-pro­ces­né prin­cí­py ta­ké­ho ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, akým je väz­ba ob­vi­ne­né­ho (I. ÚS 147/09, II. ÚS 94/2012).
 
24. Pod­ľa slo­ven­ské­ho prá­va v prí­pa­de dlh­šie tr­va­jú­cej väz­by pre op­ráv­ne­nosť jej ďal­šie­ho tr­va­nia mu­sia byť spl­ne­né šty­ri pod­mien­ky. Po for­mál­nej strán­ke mu­sí exis­to­vať uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, po ma­te­riál­nej strán­ke sa vy­ža­du­je exis­ten­cia kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku, pre kto­rý je vzne­se­né ob­vi­ne­nie, mu­sí exis­to­vať niek­to­rý z vä­zob­ných dô­vo­dov pod­ľa § 67 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku a na­po­kon mu­sí byť spl­ne­ná pod­mien­ka, aby or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vo ve­ci sa­mej pos­tu­po­va­li s oso­bit­nou sta­ros­tli­vos­ťou a urý­chle­ním (I. ÚS 100/04).
Zá­klad­né prá­vo pod­ľa čl. 17 ods. 2 ús­ta­vy vo svo­jom zne­ní od­ka­zu­je na zá­kon, a pre­to pri po­su­dzo­va­ní otáz­ky reš­pek­to­va­nia ale­bo po­ru­še­nia zá­klad­né­ho prá­va za­ru­če­né­ho v čl. 17 ús­ta­vy mu­sí brať ús­tav­ný súd do úva­hy zá­kon­nú úp­ra­vu a jej ap­li­ká­ciu prís­luš­ným or­gá­nom, pri­čom v prí­pa­de zis­te­nia zá­važ­né­ho po­ru­še­nia zá­kon­nos­ti ide aj o po­ru­še­nie ús­tav­nos­ti (III. ÚS 48/00, I. ÚS 312/2012).
 
25. Ústav­ný súd kon­štan­tne pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va, pod­ľa kto­rej po­jem „zá­kon­nos­ti“ väz­by pod­ľa čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru má ten is­tý vý­znam ako v od­se­ku 1 toh­to člán­ku. Otáz­ka, či je väz­ba zá­kon­ná, má byť vy­rie­še­ná nie­len s pou­ka­zom na vnút­roš­tát­ny zá­kon, ale aj na zne­nie do­ho­vo­ru, všeo­bec­né zá­sa­dy v ňom ob­siah­nu­té a účel ob­me­dze­ní, kto­ré pri­púš­ťa čl. 5 ods. 1 do­ho­vo­ru. V zmys­le čl. 5 ods. 4 do­ho­vo­ru je oso­ba vo väz­be op­ráv­ne­ná na pres­kú­ma­nie pro­ces­ných a hmot­ných pod­mie­nok, kto­ré sú pod­stat­né pre „zá­kon­nosť“ tej­to väz­by v zmys­le do­ho­vo­ru (napr. roz­su­dok vo ve­ci Bro­gan and Ot­hers v. An­glic­ko z 29. 11. 1988, sé­ria A, č. 154-B, bod 65; a už ci­to­va­ný roz­su­dok vo ve­ci Je­cius v. Lit­va, bod 100).
Po­žia­dav­ka pres­kú­ma­nia hmot­ných pod­mie­nok („sub­stan­ti­ve require­ment“) zna­me­ná po­vin­nosť pres­kú­mať okol­nos­ti sved­čia­ce pre a pro­ti väz­be a s pou­ka­zom na práv­ne kri­té­riá roz­hod­núť, či sú da­né dô­vo­dy opod­stat­ňu­jú­ce väz­bu, ako aj pre­pus­tiť oso­bu na slo­bo­du, po­kiaľ ta­ké dô­vo­dy neexis­tu­jú (napr. roz­su­dok vo ve­ci Schies­ser v. Švaj­čiarsko zo 4. 12. 1979, sé­ria A, č. 34, bod 31). Tá­to po­vin­nosť za­hŕňa aj pres­kú­ma­nie od­ôvod­ne­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, na zá­kla­de kto­ré­ho doš­lo k za­dr­ža­niu, a pres­kú­ma­nie, či za­dr­ža­nie a nás­led­ná väz­ba sle­du­jú le­gi­tím­ny účel (Ilij­kov v. Bul­har­sko, roz­su­dok z 26. 7. 2001, bod 94). Od­ôvod­ne­nosť po­doz­re­nia pred­pok­la­dá exis­ten­ciu sku­toč­nos­tí ale­bo in­for­má­cií, kto­ré ob­jek­tív­ne­mu po­zo­ro­va­te­ľo­vi umož­nia uro­biť zá­ver, že da­ná oso­ba moh­la spá­chať trest­ný čin (Mi­chal­ko v. Slo­ven­ská re­pub­li­ka, roz­su­dok z 21. 12. 2010, bo­dy 112 a 113). Ko­na­nie mu­sí vy­ka­zo­vať zna­ky, kto­ré v da­nom ča­se pod­ľa plat­né­ho vnút­roš­tát­ne­ho prá­va napĺňa skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu (roz­hod­nu­tie Lu­ka­nov v. Bul­har­sko z 20. 3. 1997), a mu­sí byť jas­né, o aký kon­krét­ny trest­ný čin ide [roz­hod­nu­tie vo ve­ci Ber­ktay c. Tu­rec­ko z 1. 3. 2001 (IV. ÚS 494/2013)].
 
26. Pod­stat­ná časť sťa­žo­va­te­ľo­vých ar­gu­men­tov sa tý­ka­la pos­tu­pu pri vy­ko­ná­va­ní úko­nov vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra, naj­mä vy­ko­ná­va­nia sve­dec­kých vý­po­ve­dí a vy­šet­re­nia na po­lyg­ra­fe.
Naj­vyš­ší súd v na­mie­ta­nom uz­ne­se­ní sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014 na s. 5 vo vzťa­hu k tým­to ar­gu­men­tom sťa­žo­va­te­ľa opí­sal prie­beh vy­šet­ro­va­nia a uvie­dol: „Do­po­siaľ vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie v príp­rav­nom ko­na­ní ob­sa­ho­vo struč­ne zhr­nu­té v ča­so­vých sú­vis­los­tiach vy­ko­na­nie jed­not­li­vých dô­ka­zov uve­de­ných v sťaž­nos­ťou na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní ŠTS, ne­dá­va za prav­du v sťaž­nos­ti up­lat­ne­nej ná­miet­ke ob­vi­ne­né­ho M. T. o (ne)ply­nu­los­ti vy­ko­ná­va­nia do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní v je­ho (vä­zob­nej) tres­tnej ve­ci. Z prag­ma­tic­ké­ho hľa­dis­ka je pri­ro­dze­né, že pri ta­kom roz­sa­hu vý­slu­chov, ako sú us­ku­toč­ňo­va­né v tej­to tres­tnej ve­ci, je pri­ro­dze­né (os­pra­vedl­ne­nie, ne­dos­ta­ve­nie sa), že nie všet­ky úko­ny sa po­da­rí vy­ko­nať v plá­no­va­ných ter­mí­noch. Pri­tom je tre­ba brať do úva­hy i sku­toč­nosť, že nie­len kvan­ti­ta­tív­na, ale naj­mä kva­li­ta­tív­na strán­ka vy­ko­na­ných dô­ka­zov sú roz­ho­du­jú­ce pre adek­vát­ne zá­ko­nu na zá­kla­de zá­ve­rov vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia zod­po­ve­da­jú­ce uzav­re­tie príp­rav­né­ho ko­na­nia. Tu sa­moz­rej­me ne­mož­no opo­me­núť ne­vyh­nut­nosť pre­ve­ro­va­nia fak­tov vy­plý­va­jú­cich z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ďal­ší­mi dô­kaz­mi, vrá­ta­ne ne/vie­ry­hod­nos­ti sved­kov (či ob­vi­ne­ných) ako no­si­te­ľov dô­ka­zov, čo v ko­neč­nom dôs­led­ku sťaž­nos­ťou z poh­ľa­du hod­no­te­nia dô­ka­zov vo svoj pros­pech na­pá­da i ob­vi­ne­ný M. T., a to nie­len ar­gu­men­tač­ne, ale v rám­ci svo­jich práv ob­vi­ne­né­ho návr­hmi na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia rám­cu­je a roz­ši­ru­je roz­sah do­ka­zo­va­nia v tej­to tres­tnej ve­ci. Je te­da zrej­mé, že roz­sah do­ka­zo­va­nia z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka vo vä­zob­nej tres­tnej ve­ci ob­vi­ne­né­ho M. T., kto­rý bol do väz­by vza­tý uz­ne­se­ním sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie ŠTS z 20. sep­tem­bra 2013 sp. zn. Tp 28/2013 (so za­po­čí­ta­ním väz­by od 18. sep­tem­bra 2013) v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky z 9. ok­tób­ra 2013 sp. zn. 4 Tost 30/2013, z dô­vo­du väz­by pod­ľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. (úte­ko­vá a ko­lúz­na väz­ba), prek­ro­čí zá­klad­nú se­dem­me­sač­nú le­ho­tu tr­va­nia väz­by toh­to ob­vi­ne­né­ho (§ 76 ods. 2 Tr. por.), čo­ho dôs­led­kom bol v kon­krét­nom prí­pa­de návrh pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie väz­by ob­vi­ne­né­ho, o čom klad­ne roz­ho­dol ŠTS v ob­vi­ne­ným sťaž­nos­ťou na­pad­nu­tom uz­ne­se­ním, kto­ré­ho dô­vod­nosť je pred­me­tom po­sú­de­nia sťaž­nos­tným sú­dom v tom­to ko­na­ní.“
 
27. Z na­mie­ta­né­ho uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du vy­plý­va, že sa vy­spo­ria­dal s uve­de­ný­mi ná­miet­ka­mi sťa­žo­va­te­ľa. Naj­vyš­ší súd sa k ar­gu­men­tom sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­cim sa pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa vy­jad­ril, zdô­raz­nil vec­nú ná­roč­nosť ve­ci, via­ce­ro sú­vi­sia­cich skut­kov, šies­tich ob­vi­ne­ných a pot­reb­ný roz­sah do­ka­zo­va­nia vo ve­ci, kto­rý roz­ši­ru­je svo­ji­mi návr­hmi aj sám sťa­žo­va­teľ.
Ústav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na to, že pri skú­ma­ní pos­tu­pov všeo­bec­ných sú­dov roz­ho­du­jú­cich o zá­kon­nos­ti väz­by nie je je­ho úlo­hou, aby po­su­dzo­val smer ve­de­nia vy­šet­ro­va­nia ale­bo aby sa za­obe­ral vhod­nos­ťou a opod­stat­ne­nos­ťou zís­ka­va­ných dô­ka­zov, kto­ré pod­ľa ná­zo­ru or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a nás­led­ne aj všeo­bec­ných sú­dov sú vý­znam­ným pros­tried­kom na od­ôvod­ne­nie ďal­šie­ho tr­va­nia väz­by sťa­žo­va­te­ľa. Úlo­ha ús­tav­né­ho sú­du spo­čí­va v zis­te­ní, či skut­ko­vé a práv­ne zá­ve­ry všeo­bec­ných sú­dov ob­sto­ja z hľa­dis­ka dodr­ža­nia zá­ruk pod­ľa čl. 17 ús­ta­vy a čl. 5 do­ho­vo­ru. Pri­tom je pod­stat­né, aby tie­to zá­ve­ry bo­li dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­né, te­da aby bo­li preu­ká­za­né zis­te­ný­mi skut­ko­vý­mi okol­nos­ťa­mi, aby ich dô­vod­nosť vy­chá­dza­la z re­le­van­tnej práv­nej nor­my a aby ako ce­lok pô­so­bi­li pres­ved­či­vo. Len vte­dy, ak ús­tav­ný súd zis­tí spl­ne­nie tvr­de­ných pred­pok­la­dov v roz­hod­nu­tiach všeo­bec­ných sú­dov, vy­lú­či svoj­vô­ľu a ne­zá­kon­nosť ich pos­tu­pov (napr. IV. ÚS 301/2011, IV. ÚS 425/2012, II. ÚS 149/2014, III. ÚS 285/2010, I. ÚS 546/2013).
Pod­ľa ná­zo­ru ús­tav­né­ho sú­du naj­vyš­ší súd v spo­je­ní s uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du vy­jad­ril svoj práv­ny ná­zor k ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­cej sa pos­tu­pu vy­šet­ro­va­nia, pri­čom ús­tav­ný súd ne­zis­til ta­ký vý­klad a ap­li­ká­ciu dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní ozna­če­ných práv­nych pred­pi­sov, pre kto­rý by bo­lo mož­né na­pad­nu­té uz­ne­se­nie po­va­žo­vať za ar­bit­rár­ne.
 
28. V okol­nos­tiach ve­ci ús­tav­ný súd po­va­žu­je za pod­stat­nú pre­dov­šet­kým ná­miet­ku sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­cu sa tvr­de­né­ho preml­ča­nia tres­tnos­ti či­nu. Sku­tok, pre kto­rý sa ve­die tres­tné stí­ha­nie vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi, sa mal stať v ro­ku 1999 a vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin vraž­dy for­mou účas­tníc­tva 12. ap­rí­la 2013.
Vzhľa­dom na vzne­se­né ob­vi­ne­nie z tres­tné­ho či­nu pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na sa v zmys­le § 67 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho zá­ko­na na pred­met­né tres­tné ko­na­nie pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi vzťa­hu­je preml­ča­cia do­ba dvad­sať ro­kov. Na ob­vi­ne­nie z tres­tné­ho či­nu pod­ľa zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa § 219 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na sa vzťa­hu­je preml­ča­cia do­ba de­sia­tich ro­kov pod­ľa § 67 ods. 1 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na. Ústav­ný súd pre­to skú­mal, či sa naj­vyš­ší súd v na­mie­ta­nom uz­ne­se­ní o predĺže­ní väz­by dos­ta­toč­ne vy­spo­ria­dal s otáz­kou dô­vod­nos­ti po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku v kon­texte už uve­de­né­ho ob­vi­ne­nia pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na.
 
29. V okol­nos­tiach ve­ci, po­kiaľ ide o po­vin­nosť sud­cu v príp­rav­nom ko­na­ní pres­kú­mať dô­vod­nosť vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia (v da­nej ve­ci aj pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty § 219 Tres­tné­ho zá­ko­na) aj s oh­ľa­dom na le­ho­tu preml­ča­nia tres­tnos­ti či­nu, ús­tav­ný súd pou­ka­zu­je na ju­di­ka­tú­ru naj­vyš­šie­ho sú­du, práv­nu ve­tu z uz­ne­se­nia naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Ntv 382/93 zo 7. ok­tób­ra 1993, pod­ľa kto­rej z prin­cí­pu, že v kaž­dom kon­krét­nom prí­pa­de mu­sí byť väz­ba ob­vi­ne­né­ho pro­por­cio­nál­na (úmer­ná) da­ným pod­mien­kam, vy­plý­va, že nie je prí­pus­tné ďal­šie tr­va­nie väz­by ob­vi­ne­né­ho v prí­pa­doch, v kto­rých pod­ľa vý­sled­kov do­ka­zo­va­nia mož­no dô­vod­ne oča­ká­vať za­sta­ve­nie tres­tné­ho stí­ha­nia (§ 172 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­raz § 215 Tres­tné­ho po­riad­ku, pozn.). V ta­kých­to prí­pa­doch mu­sí byť ob­vi­ne­ný neod­klad­ne z väz­by pre­pus­te­ný, a to aj vte­dy, keď prís­luš­ný or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní roz­hod­nu­tie o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia eš­te ne­vy­dal. V príp­rav­nom ko­na­ní je sud­ca op­ráv­ne­ný tak­to ko­nať pri roz­ho­do­va­ní o návr­hu pro­ku­rá­to­ra na predĺže­nie väz­by a pri roz­ho­do­va­ní o žia­dos­ti ob­vi­ne­né­ho o pre­pus­te­nie z väz­by (§ 72 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, te­raz § 79 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku, pozn.).
 
30. Ústav­ný súd z uve­de­né­ho hľa­dis­ka pres­kú­mal na­mie­ta­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du v spo­je­ní s to­mu­to uz­ne­se­niu pred­chá­dza­jú­cim uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014.
 
31. V uz­ne­se­ní špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du o predĺže­ní väz­by sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014 (s. 22) sa sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­jad­ru­je k po­doz­re­niu, že ob­vi­ne­ný mal spá­chať sku­tok v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech [§ 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na], kde uvá­dza:
«V sú­vis­los­ti s ma­te­riál­ny­mi dô­vod­mi väz­by sú­vi­sia­ci­mi s dô­vod­nos­ťou tres­tné­ho stí­ha­nia je pot­reb­né eš­te uviesť, že pres­ný mo­tív or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní pred­pok­la­da­né­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho, nao­zaj nie je v tom­to štá­diu ko­na­nia mož­né us­tá­liť. je prav­dou, že ani vo vzťa­hu ku „kollár­ku“ (neh­nu­teľ­nosť sto­ja­ca na Kollá­ro­vom ná­mes­tí v Bra­tis­la­ve), ani vo vzťa­hu k „sle­pi­čár­ni“ (pod­ľa všet­ké­ho pri­va­ti­zo­va­né za­tiaľ bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­va­né hy­di­nár­ske zá­vo­dy) oso­ba ob­vi­ne­né­ho M. T. „ofi­ciál­ne“ ne­vys­tu­pu­je, čo zna­me­ná, že v úč­tov­ne a inak práv­ne do­ku­men­to­va­ných vzťa­hoch sa me­no jej oso­by ne­na­chá­dza. Tá­to okol­nosť však ne­vy­lu­ču­je ne­for­mál­ne an­ga­žo­va­nie sa ob­vi­ne­né­ho do s tý­mi­to neh­nu­teľ­nos­ťa­mi sú­vi­sia­cich ob­chod­ných tran­sak­cií, kto­ré an­ga­žo­va­nie sa naz­na­ču­jú via­ce­ré vý­po­ve­de sved­kov. V kaž­dom prí­pa­de bu­de úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní po­kú­siť sa spô­sob toh­to even­tuál­ne­ho an­ga­žo­va­nia sa bliž­šie ob­jas­niť. Je však zrej­mé, že sú­čas­ťou či už le­gál­ne­ho ale­bo ne­le­gál­ne­ho pod­ni­ka­nia s akou­koľ­vek ko­mo­di­tou vrá­ta­ne neh­nu­teľ­nos­tí, sú aj tzv. skry­té for­my par­ti­ci­pá­cie na prís­luš­ných ob­chod­no-práv­nych vzťa­hoch, do kto­rých mô­že byť za­svä­te­ný len nao­zaj veľ­mi úz­ky ok­ruh osôb.
Prob­lé­my me­dzi ob­vi­ne­ným a R. D., kto­rí pod­ľa všet­ké­ho is­tý čas bo­li v blíz­kom ka­ma­rát­skom až pria­teľ­skom kon­tak­te, sú­vi­sia­ce s bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­va­ným kon­flik­tom, naz­na­ču­je aj sve­dok T. D. Ako je vy­ššie uve­de­né, an­ga­žo­va­nosť ob­vi­ne­né­ho do spô­so­bu vy­spo­ria­da­nia de­dič­stva po R. D. naz­na­ču­je aj sved­ky­ňa S. M. (po­nu­ka šies­tich až sied­mich mi­lió­nov SK z de­dič­stva po R. D.), pri­čom bliž­šie neš­pe­ci­fi­ko­va­ný mo­tív sú­vi­sia­ce s „kollár­kom“ ale­bo „sle­pi­čár­ňou“ opi­su­jú aj sved­ko­via V., B. a F.
...
Tre­ba eš­te do­dať, že op­ro­ti sta­vu, kto­rý exis­to­val pri pr­vom vä­zob­nom roz­hod­nu­tí, do mo­zai­ky dô­ka­zov pri­bud­li nie­len dô­ka­zy sved­čia­ce o tom, že ob­vi­ne­ný T. for­mál­ne ne­vys­tu­po­val v ob­chod­no-práv­nych a iných práv­nych vzťa­hoch vo vzťa­hu k R. D., ale aj vý­po­veď J. F., kto­rý ta­kis­to vy­po­ve­dá o an­ga­žo­va­nos­ti ob­vi­ne­né­ho do príp­ra­vy usmr­te­nia R. D. za po­zor­nosť sto­jí i to, že i keď súd drob­né roz­po­ry, po­kiaľ ide o vy­plá­ca­né su­my a spô­sob ich vy­pla­te­nia, aj ten­to sve­dok ho­vo­rí v sú­la­de s os­tat­ný­mi o tom, že ob­vi­ne­ný „už má pe­nia­ze“ a mal ich zís­kať „po pre­da­ji po­zem­kov“.»
 
32. K po­doz­re­niu zo spá­chania skut­ku ob­vi­ne­ným obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom [§ 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na] sa špe­cia­li­zo­va­ný súd v uz­ne­se­ní sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014 ne­vy­jad­ril.
 
33. Naj­vyš­ší súd k dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia v uz­ne­se­ní sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014 na s. 6 uvie­dol: „... V tej­to sú­vis­los­ti naj­vyš­ší súd po­do­tý­ka, že šká­la preu­kaz­nos­ti skut­ku dô­kaz­mi od po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia v po­čia­toč­ných fá­zach tres­tné­ho stí­ha­nia a pri vza­tí ob­vi­ne­né­ho do väz­by (v kon­krét­nom prí­pa­de s väč­ším ča­so­vým od­stu­pom), sa mu­sí zvý­raz­ňo­vať ak­tuál­ne vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním. V sú­čas­nos­ti je tres­tná vec ob­vi­ne­né­ho M. T. (a v nad­väz­nos­ti i iných ob­vi­ne­ných) v re­la­tív­ne pok­ro­či­lom štá­diu vy­ko­ná­va­nia do­ka­zo­va­nia v príp­rav­nom ko­na­ní a to­mu má zod­po­ve­dať pri­me­ra­ný stu­peň dô­kaz­nej preu­kaz­nos­ti pretr­vá­va­jú­cej dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho, za­tiaľ bez ko­neč­né­ho sme­ro­va­nia k roz­hod­nu­tiu o je­ho vi­ne či ne­vi­ne.
Roz­ho­do­va­nie o väz­be nie je roz­ho­do­va­ním o vi­ne či ne­vi­ne. Mu­sí mať však svoj pod­klad v tom­to štá­diu ko­na­nia v pri­me­ra­nos­ti (vä­zob­né­ho) tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­né­ho M. T. vy­ko­na­ným do­ka­zo­va­ním. Naj­vyš­ší súd v tej­to sú­vis­los­ti pou­ka­zu­je na kon­šta­tá­cie ŠTS v je­ho uz­ne­se­ní z 3. ap­rí­la 2014 sp. zn. Tp 28/2013 ako zá­ve­ry prie­bež­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, že do­po­siaľ zis­te­né sku­toč­nos­ti nas­ved­ču­jú to­mu, že sku­tok, pre kto­rý je ob­vi­ne­ný tres­tne stí­ha­ný sa stal, vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu a stá­le exis­tu­je dô­vod­né dô­kaz­mi pod­po­re­né po­doz­re­nie, že sa na je­ho spá­cha­ní po­die­ľal aj ob­vi­ne­ný M. T. a že je ten­to ob­vi­ne­ný na­ďa­lej v ro­vi­ne ro­zum­nej is­to­ty dô­vod­ne po­doz­ri­vý zo spá­chania zá­važ­nej tres­tnej čin­nos­ti. Bu­de ne­po­chyb­ne ve­cou ďal­šie­ho do­ka­zo­va­nia, ako to v po­da­nej sťaž­nos­ti v po­do­be návr­hov na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia avi­zu­je sám ob­vi­ne­ný, potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť dô­ka­zy do­po­siaľ v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho pro­du­ko­va­né vý­po­ve­ďa­mi už uve­de­ných sved­kov, resp. ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ný­mi kon­fron­tá­cia­mi nav­zá­jom, resp. s ob­vi­ne­ným, či iný­mi dô­kaz­mi na po­sun dô­kaz­nej si­tuácie v pros­pech či nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho s tým spo­je­ným do­pa­dom na dô­vod­nosť či ne­dô­vod­nosť pretr­vá­va­nia je­ho väz­by [jed­na z ma­te­riál­nych pod­mie­nok - (ne)exis­ten­cia (pretr­vá­va­nia) dô­vo­dov na po­doz­re­nie, že sku­tok spá­chal kon­krét­ny ob­vi­ne­ný] v ďal­ších fá­zach tres­tné­ho ko­na­nia.“
 
34. Naj­vyš­ší súd sa k dô­vod­nos­ti ob­vi­ne­nia sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty § 219 ods. 2 písm. b) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na, t. j. zo spá­chania skut­ku obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom a v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech ale­bo v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin, ale­bo z inej obzvlášť za­vr­hnu­tia­hod­nej poh­nút­ky, v ozna­če­nom uz­ne­se­ní pod­rob­nej­šie ne­vy­jad­ril.
 
35. Bo­lo pre­dov­šet­kým po­vin­nos­ťou špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du a nás­led­ne naj­vyš­šie­ho sú­du ako ga­ran­tov ús­tav­nos­ti a zá­kon­nos­ti na­ria­de­nej väz­by dôs­led­ne sa za­obe­rať otáz­kou dô­vod­nos­ti vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia a pres­kú­mať, či ve­de­niu tres­tné­ho stí­ha­nia neb­rá­nia zá­kon­né pre­káž­ky. To v okol­nos­tiach ve­ci za­hŕňa­lo aj pres­kú­ma­nie vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia zo spá­chania skut­ku ob­vi­ne­ným sťa­žo­va­te­ľom pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na, t. j. obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom a v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech ale­bo v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin, ale­bo z inej obzvlášť za­vr­hnu­tia­hod­nej poh­nút­ky.
 
Naj­vyš­ší súd v ko­na­ní o sťaž­nos­ti pro­ti roz­hod­nu­tiu špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du mal skú­mať všet­ky okol­nos­ti spô­so­bi­lé vy­vrá­tiť ale­bo potvr­diť exis­ten­ciu sku­toč­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu od­ôvod­ňu­jú­ce­ho vý­nim­ku z pra­vid­la reš­pek­to­va­nia osob­nej slo­bo­dy a uviesť ich v roz­hod­nu­tí o väz­be. Po­sú­de­ním mož­né­ho preml­ča­nia tres­tné­ho stí­ha­nia so zre­te­ľom na sku­toč­nosť, že od ča­su spá­chania skut­ku, pre kto­rý sa v pred­met­nej ve­ci ve­die tres­tné stí­ha­nie, po mo­ment vy­da­nia uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia vo­či sťa­žo­va­te­ľo­vi up­ly­nu­lo vy­še 13 ro­kov, sa však naj­vyš­ší súd v na­mie­ta­nom uz­ne­se­ní ani v spo­je­ní s uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du ni­ja­ko ne­vys­po­ria­da­va. Tá­to sku­toč­nosť je o to zá­važ­nej­šia, že v sa­mot­nom uz­ne­se­ní sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014 špe­cia­li­zo­va­ný súd uvá­dza, že pres­ný mo­tív pred­pok­la­da­né­ho ko­na­nia ob­vi­ne­né­ho sťa­žo­va­te­ľa nie je mož­né v da­nom štá­diu ko­na­nia us­tá­liť [§ 219 ods. 2 písm. b) Tres­tné­ho zá­ko­na], a te­da k ob­vi­ne­niu zo spá­chania skut­ku obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom [§ 219 ods. 2 písm. h) Tres­tné­ho zá­ko­na] sa tak naj­vyš­ší súd v na­mie­ta­nom uz­ne­se­ní, ako ani špe­cia­li­zo­va­ný súd v uz­ne­se­ní sp. zn. Tp 28/2013 z 3. ap­rí­la 2014 ni­ja­ko ne­vy­jad­ri­li. V uz­ne­se­ní naj­vyš­šie­ho sú­du tak ab­sen­tu­je dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie, po­kiaľ ide o exis­ten­ciu kva­li­fi­ko­va­né­ho po­doz­re­nia zo spá­chania skut­ku pod­ľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Tres­tné­ho zá­ko­na, pre kto­rý bo­lo sťa­žo­va­te­ľo­vi vzne­se­né ob­vi­ne­nie a kto­ré by od­ôvod­ňo­va­lo dlh­šiu preml­ča­ciu do­bu.
 
Vy­chá­dza­júc z už uve­de­né­ho, mož­no zhr­núť, že špe­cia­li­zo­va­ný súd a nás­led­ne naj­vyš­ší súd ma­li skú­mať, či dô­vod­nosť vzne­se­nia ob­vi­ne­nia exis­to­va­la a tr­vá aj na­ďa­lej a či ne­doš­lo k zos­la­be­niu dô­vo­dov do ta­kej mie­ry, že by to moh­lo mať za nás­le­dok ab­sen­ciu jed­né­ho z ma­te­riál­nych pred­pok­la­dov väz­by. Ako už to­tiž ús­tav­ný súd uvie­dol, exis­ten­cia dô­vod­né­ho po­doz­re­nia, že ob­vi­ne­ná oso­ba spá­cha­la trest­ný čin, je pod­mien­kou si­ne qua non re­gu­lár­nos­ti vza­tia a dr­ža­nia vo väz­be. Aby bo­lo mož­né ob­vi­ne­né­ho vziať do väz­by, mu­sí ok­rem for­mál­nych ná­le­ži­tos­tí exis­to­vať aj tzv. dvo­ji­tý ma­te­riál­ny pred­pok­lad vza­tia do väz­by, a to dô­vod­nosť ob­vi­ne­nia a dô­vod­nosť väz­by.
Špe­cia­li­zo­va­ný súd a nás­led­ne naj­vyš­ší súd sa tak ma­li ná­le­ži­te vy­spo­ria­dať s otáz­kou, z aké­ho dô­vo­du bol sku­tok ob­vi­ne­né­ho kva­li­fi­ko­va­ný ako spá­cha­ný obzvlášť su­ro­vým ale­bo trýz­ni­vým spô­so­bom, resp. ako spá­cha­ný v úmys­le zís­kať ma­jet­ko­vý pros­pech ale­bo v úmys­le za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin, ale­bo z inej ob­zvášť za­vr­hnu­tia­hod­nej poh­nút­ky. Špe­cia­li­zo­va­ný súd a nás­led­ne naj­vyš­ší súd sa te­da ma­li vy­spo­ria­dať s otáz­kou, či za­do­ku­men­to­va­né dô­ka­zy ra­cio­nál­ne od­ôvod­ňo­va­li ta­kú­to kva­li­fi­ká­ciu skut­ku a či po­su­dzo­va­nie skut­ku pod­ľa kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­bo­lo ve­de­né len na úče­ly bez pri­me­ra­ných dô­vo­dov zvý­šiť zá­važ­nosť pred­met­né­ho skut­ku tak, aby sa na ten­to sku­tok nev­zťa­ho­va­lo preml­ča­nie.
 
Vzhľa­dom na ne­dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie a vy­spo­ria­da­nie sa s uve­de­ným as­pek­tom kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty a z nej vy­plý­va­jú­cej dĺžky preml­ča­cej do­by a na cha­rak­ter väz­by ako zá­važ­né­ho zá­sa­hu do osob­nej slo­bo­dy a práv ob­vi­ne­né­ho ús­tav­ný súd kon­šta­tu­je, že uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014 bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ús­ta­vy a prá­va pod­ľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 do­ho­vo­ru (bod 1 vý­ro­ku).
 
K na­mie­ta­né­mu po­ru­še­niu zá­klad­né­ho prá­va sťa­žo­va­te­ľa pod­ľa čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy uz­ne­se­ním naj­vyš­šie­ho sú­du sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. ap­rí­la 2014
 
36. Ústav­ný súd kon­šta­tu­je, že sťa­žo­va­teľ na­mie­ta­né po­ru­še­nie zá­klad­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy od­vo­dzu­je len z pos­tu­pu vy­šet­ro­va­te­ľa a pro­ku­rá­to­ra v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ným do­ka­zo­va­ním.
Ústav­ný súd v tej­to čas­ti pou­ka­zu­je na zá­ve­ry toh­to ná­le­zu v bo­doch 26 a 27. Naj­vyš­ší súd v spo­je­ní s uz­ne­se­ním špe­cia­li­zo­va­né­ho sú­du vy­jad­ril svoj práv­ny ná­zor k ná­miet­ke sťa­žo­va­te­ľa tý­ka­jú­cej sa pos­tu­pu vy­šet­ro­va­nia, pri­čom ús­tav­ný súd ne­zis­til ta­ký vý­klad a ap­li­ká­ciu dot­knu­tých us­ta­no­ve­ní ozna­če­ných práv­nych pred­pi­sov, pre kto­rý by bo­lo mož­né na­pad­nu­té uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du po­va­žo­vať za ta­ké, kto­ré by po­ru­ši­lo sťa­žo­va­te­ľo­vo zá­klad­né prá­vo na ob­ha­jo­bu pod­ľa čl. 50 ods. 3 ús­ta­vy. Vzhľa­dom na uve­de­né ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti v tej­to čas­ti ne­vy­ho­vel (bod 4 vý­ro­ku).
 
Ústav­ný súd v tej­to sú­vis­los­ti tiež pou­ka­zu­je aj na svoj us­tá­le­ný práv­ny ná­zor (m. m. napr. III. ÚS 75/05, I. ÚS 314/09), pod­ľa kto­ré­ho je tres­tné ko­na­nie od svoj­ho za­čiat­ku až po svoj ko­niec pro­ce­som, v rám­ci kto­ré­ho mô­žu or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a vo ve­ci ko­na­jú­ce všeo­bec­né sú­dy nap­rá­vať, resp. ko­ri­go­vať po­chy­be­nia, ku kto­rým doš­lo v pred­chá­dza­jú­cich štá­diách tres­tné­ho ko­na­nia. Spra­vid­la až po prá­vop­lat­nom skon­če­ní tres­tné­ho ko­na­nia mož­no na ús­tav­nom sú­de na­mie­tať po­chy­be­nia, kto­ré moh­li spô­so­biť po­ru­še­nie práv a slo­bôd ozna­če­ných v čl. 127 ods. 1 ús­ta­vy a kto­ré ne­bo­li od­strá­ne­né v je­ho prie­be­hu.
 
37. Ak ús­tav­ný súd sťaž­nos­ti vy­ho­vie a svo­jím roz­hod­nu­tím vy­slo­ví, že prá­vop­lat­ným roz­hod­nu­tím bo­li po­ru­še­né zá­klad­né prá­va, tak zru­ší ta­ké­to roz­hod­nu­tie (čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a § 56 ods. 2 zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de) a vec mô­že vrá­tiť na ďal­šie ko­na­nie [čl. 127 ods. 2 ús­ta­vy a § 56 ods. 3 písm. b) zá­ko­na o ús­tav­nom sú­de]. V da­nom prí­pa­de na ochra­nu práv sťa­žo­va­te­ľa bo­lo pot­reb­né nie­len ozna­če­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho sú­du zru­šiť, ale aj vrá­tiť vec na ďal­šie ko­na­nie (bod 2 vý­ro­ku).
 
38. Sťa­žo­va­teľ sa do­má­hal priz­na­nia pri­me­ra­né­ho fi­nan­čné­ho za­dos­ťu­či­ne­nia vo vý­ške 10 000 €.
Vzhľa­dom na okol­nos­ti da­nej ve­ci ús­tav­ný súd dos­pel k ná­zo­ru, že vy­slo­ve­nie po­ru­še­nia práv je za da­ných okol­nos­tí dos­ta­toč­nou sa­tis­fak­ciou pre sťa­žo­va­te­ľa, pre­to sťa­žo­va­te­ľo­vi fi­nan­čné za­dos­ťu­či­ne­nie nep­riz­nal. Z uve­de­ných dô­vo­dov ús­tav­ný súd roz­ho­dol tak, ako to je uve­de­né vo vý­ro­ku toh­to roz­hod­nu­tia v bo­de 3.
 
39. Sťa­žo­va­teľ si v sťaž­nos­ti neup­lat­nil ná­rok na náh­ra­du trov ko­na­nia z dô­vo­du práv­ne­ho za­stú­pe­nia ad­vo­kát­mi.
Vzhľa­dom na uve­de­né ús­tav­ný súd o náh­ra­de trov ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa ne­roz­ho­do­val.
 
40. Vzhľa­dom na čl. 133 ús­ta­vy to­to roz­hod­nu­tie na­do­bú­da prá­vop­lat­nosť dňom je­ho do­ru­če­nia účas­tní­kom ko­na­nia.
 
Pou­če­nie: Pod­ľa čl. 133 ús­ta­vy pro­ti roz­hod­nu­tiu ús­tav­né­ho sú­du ne­mož­no po­dať op­rav­ný pros­trie­dok; to nep­la­tí, ak roz­hod­nu­tím or­gá­nu me­dzi­ná­rod­nej or­ga­ni­zá­cie zria­de­né­ho na up­lat­ňo­va­nie me­dzi­ná­rod­nej zmlu­vy, kto­rou je Slo­ven­ská re­pub­li­ka via­za­ná, vznik­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ke po­vin­nosť v ko­na­ní pred ús­tav­ným sú­dom zno­vu pres­kú­mať už pri­ja­té roz­hod­nu­tie ús­tav­né­ho sú­du.
 
V Ko­ši­ciach 18. feb­ruára 2015

 

 

Diskusia