Úvodná poznámka JUDr. Peter Šamko
Rozhodnutie ESLP vo veci Benedik proti Slovinsku je zaujímavé tým, ž v ňom išlo o posudzovanie prípadu, v ktorom slovinská polícia v rámci vyšetrovania detskej pornografie požiadala poskytovateľa internetového pripojenia o dáta týkajúce sa užívateľa určitej dynamickej IP adresy (každá IP adresa je unikátnym reťazcom čísiel, ktorý identifikuje konkrétne zariadenie pripojené k internetu a umožňuje jeho komunikáciu s ďalšími zariadeniami). Poskytovateľ na podklade žiadosti polície poskytol meno a adresu sťažovateľovho otca, ktorý bol predplatiteľom pripojenia. ESLP označil údaje o predplatiteľovi za osobné údaje, ktoré neboli verejné a mali identifikovať konkrétnu osobu. Údaje o predplatiteľovi pripojenia dovolili polícii identifikovať obydlie, z ktorého bolo pristúpené k internetu a identifikovať tak sťažovateľa ako podozrivého z trestného činu týkajúceho sa detskej pornografie. ESLP uzatvoril, že k získaniu prístupu k údajom týkajúcich sa dynamickej IP adresy by mal byť daný súhlas súdu, nakoľko ide o neverejné údaje, ktorú sú osobnými údajmi umožňujúcimi identifikovať predplatiteľa internetového pripojenia.
Pre právne podmienky SR z uvedného rozhodnutia ESLP vyplýva záver, že na získavanie osobných údajov týkajúcich sa dynamickej IP adresy nebude stačiť iba dožiadanie polície smerujúce poskytovateľovi internetového pripojenia v zmysle § 3 ods. 2 Tr. por., ale bude nevyhnutné vyžiadať príkaz súdu v zmysle § 116 Tr. por.
Podrobnejšie ohľadne uvedeného rozhodnutia pozri článok Lehotská, P.: Věc Benedik proti Slovinsku (Získání přístupu k osobním údajum a údajum týkajícím se dynamické IP adresy bez souhlasu soudu), uverejnený v časopise Soudní Judikatura, Přehled rozsudku Evropského soudu pro lidská práva č. 4/2018.
Aktuálne k uvedenej problematike možno spomenúť aj zaujímavý článok Dostál, O.: Zajišťování dukazu u počítačové kriminality – dožádaní, vydání věci a prohlídky (1. díl), Trestněprávní revue č. 3/2019.
Výťah z rozsudku ESLP je prebratý z www.ustavnysud.sk
Rozsudok ESĽP z 24. apríla 2018 vo veci:
Benedik proti Slovinsku
sťažnosť č. 70838/13
Rešpektovanie súkromného života - nezákonné získanie údajov o IP adrese sťažovateľa
Okolnosti prípadu
Na základe informácií o výmene súborov s detskou pornografiou prostredníctvom webovej stránky umožňujúcej prenos súborov medzi počítačmi jej užívateľov si policajné orgány bez súdneho príkazu vyžiadali od poskytovateľa pripojenia na internet údaje o tom, ktorému z užívateľov bola priradená konkrétna dynamická IP adresa. Poskytovateľ pripojenia na internet poskytol polícii meno a adresu otca sťažovateľa, ktorému poskytoval pripojenie na internet prostredníctvom predmetnej IP adresy.
Policajné orgány následne požiadali súd o vydanie príkazu na získanie osobných údajov, ako aj údajov o prenose dát vo vzťahu k zistenému užívateľovi, ktorému bola príslušná IP adresa pridelená. Na základe takto získaných údajov bola potom vykonaná domová prehliadka v rodičovskom dome sťažovateľa, pri ktorej boli zaistené počítače obsahujúce pornografický materiál týkajúci sa maloletých detí. Sťažovateľ bol súdom uznaný za vinného z trestného činu výroby, prechovávania a rozširovania detskej pornografie.
V
konaniach pred vnútroštátnymi súdmi sťažovateľ bezúspešne namietal, že k zásahu
do
tajomstva jeho korešpondencie, resp. iných
prostriedkov komunikácie mohlo dôjsť len na
základe súdneho príkazu, preto dôkazy získané
bez tohto príkazu boli nezákonné a nemali byť
v trestnom
konaní prípustné. V tejto
súvislosti Ústavný súd Slovinskej
republiky dospel
k záveru, že sťažovateľ žiadnym spôsobom
netajil svoju IP adresu, čím sa sám vedome vzdal
legitímnych očakávaní týkajúcich sa ochrany jeho súkromia. V dôsledku toho
nebol v prípade
sťažovateľa pre získanie
informácií o jeho IP
adrese potrebný súdny
príkaz, hoci ide
o informáciu, ktorá je inak chránená v rámci
ústavného práva na súkromie.
Rozhodnutie ESĽP
ESĽP
konštatoval, že informácie týkajúce sa konkrétnej dynamickej IP adresy
priradenej
užívateľovi v určitom čase sa v princípe
týkajú osobných údajov. Okrem toho táto informácia
nie je verejne prístupná, preto ju nemožno prirovnávať k
informáciám, ktoré sú obsiahnuté
v klasických telefónnych zoznamoch alebo vo
verejne prístupnej databáze evidenčných čísiel
motorových vozidiel. V záujme identifikácie užívateľa, ktorému bola
konkrétna IP adresa
priradená v určitom čase, musel poskytovateľ
pripojenia na internet využiť uložené dáta
týkajúce sa
špecifickej telekomunikačnej prevádzky.
Už samotné použitie
takýchto dát
vyvoláva otázky týkajúce sa zásahu
do práva na ochranu súkromia. Jediným účelom získania
údajov o užívateľovi pritom bola
identifikácia konkrétnej osoby, a to na základe od nej
nezávisle zhromažďovaných údajov,
ktoré preukazovali, aké informácie si
táto osoba
vymieňala s inými osobami. Údaje o takýchto
aktivitách získavajú charakter súkromných
údajov v okamihu, ak ich možno priradiť k identifikovanej, resp.
identifikovateľnej osobe.
Z tohto dôvodu je potrebné zdanlivo okrajovú informáciu žiadanú políciou,
konkrétne išlo
o meno a adresu užívateľa, považovať za
nerozlučne spojenú s už existujúcimi údajmi, ktoré
preukazovali obsah vymieňaných
informácií. Opačný prístup by viedol k odmietnutiu ochrany
údajov, ktoré by mohli odhaliť
podstatnú časť on-line aktivít určitej osoby vrátane citlivých
údajov o jej záujmoch, presvedčení a
súkromnom živote (životnom štýle).
Na základe uvedeného bolo potrebné zodpovedať na tieto otázky:
i) Či bol sťažovateľ na základe sporných údajov identifikovaný
Sťažovateľ bol
užívateľom internetovej služby prostredníctvom svojho vlastného počítača
v jeho vlastnom dome a bola to jeho vlastná
aktivita, ktorá bola monitorovaná políciou.
Skutočnosť, že sťažovateľ nebol
osobne v zmluvnom vzťahu s poskytovateľom internetového
pripojenia, nemala vplyv na jeho
legitímne očakávania týkajúce sa ochrany súkromia. Tieto
očakávania boli dotknuté tým, že boli
sprístupnené údaje o zmluvnom používateľovi služby,
pretože tieto údaje sa nepriamo týkali aj jeho vlastného používania tejto
služby.
ii) Či mal sťažovateľ odôvodnené očakávania týkajúce sa ochrany súkromia
Napriek tomu, že
dotknutá webová stránka bola verejne prístupná, sťažovateľ subjektívne
očakával, že jeho aktivita v rámci tejto
stránky zostane anonymná a jeho identita nebude
odhalená. Skutočnosť, že
svoju dynamickú IP
adresu nijako neskrýval,
nemôže byť
rozhodujúca
pre posúdenie, či
jeho očakávania týkajúce
sa ochrany súkromia
boli
z objektívneho hľadiska dôvodné. Črta anonymity prítomná v on-line
ochrane súkromia je
pritom dôležitým faktorom, ktorý je pri
takomto posúdení potrebné vziať do úvahy. Osobitne
treba poukázať na skutočnosť, že sťažovateľ nikdy svoju totožnosť vo vzťahu k
svojej on-line
aktivite neodhalil, resp. túto
totožnosť nebolo možné zistiť prevádzkovateľom konkrétnej
webovej stránky prostredníctvom údajov týkajúcich sa jeho konta, resp.
prostredníctvom
kontaktných údajov. Sťažovateľova
on-line aktivita tak požívala vysoký stupeň anonymity,
o čom svedčí aj samotná skutočnosť,
že hoci bola dynamická IP adresa sťažovateľa prístupná
pre ostatných užívateľov siete, táto
samotná adresa bez dodatočných informácií zo strany
poskytovateľa prístupu k internetu
nemohla viesť ku konkrétne určenému počítaču. Navyše,
vnútroštátna ústava garantovala
súkromie korešpondencie a iných
foriem komunikácie
a vyžadovala, aby obmedzenie tohto práva bolo
vykonané len na základe príkazu súdu.
Sťažovateľove očakávania týkajúce sa
ochrany jeho súkromia preto nemožno považovať za
nepodložené alebo nedôvodné.
iii) Na základe uvedeného dospel ESĽP k tomuto záveru:
Záujem sťažovateľa, aby bola jeho identita vo vzťahu k jeho on-line aktivite chránená, spadá do rozsahu pojmu „súkromný život“ podľa čl. 8 dohovoru. Tento článok bol preto v danom prípade aplikovateľný.
iv) Či bol zásah do práva na ochranu súkromného života v súlade s dohovorom
Žiadosť polície
vo vzťahu k poskytovateľovi pripojenia
na internet a následné použitie
získaných dát vedúce k odhaleniu totožnosti sťažovateľa
predstavovali zásah do jeho práv
vyplývajúcich z čl. 8 dohovoru. Úkony vykonané políciou mali
základ vo vnútroštátnom
práve. Keďže relevantná právna úprava
nebola úplne jednoznačná, ESĽP vychádzal z názoru
Ústavného súdu Slovinskej republiky,
v zmysle ktorého sa pre odhalenie identity sťažovateľa
a obsahu dát zásadne vyžadoval súdny
príkaz. Názor Ústavného súdu Slovinskej republiky, že
sťažovateľ sa vzdal práva na ochranu
súkromia, bol podľa ESĽP v rozpore s rozsahom práva
na ochranu súkromia vyplývajúceho z dohovoru. V danom prípade bol preto
súdny príkaz
nevyhnutnou podmienkou zásahu do práv sťažovateľa, pričom vo vnútroštátnom
poriadku
neexistovala žiadna prekážka, pre ktorú by policajné
orgány nemohli tento súhlas získať.
Postup vnútroštátnych orgánov podľa Trestného poriadku, ktorý obsahoval úpravu žiadosti o poskytnutie údajov o elektronickej komunikácii, avšak neobsahoval osobitné pravidlá týkajúce sa spojenia informácií o dynamickej IP adrese a osobných údajov užívateľa, bol preto podľa ESĽP zjavne neprimeraný. Navyše, takýto postup neobsahoval takmer žiadne prvky ochrany pred svojvoľnými zásahmi do súkromia. V rozhodujúcom čase totiž Trestný poriadok neobsahoval ustanovenia osobitne upravujúce podmienky pre ukladanie takto získaných dát ani záruky pred zneužitím právomoci štátnych orgánov v procese získania prístupu k takýmto dátam a pri ich prenose. Okrem toho neexistoval žiaden nezávislý dohľad nad použitím týchto právomocí zo strany polície, a to napriek tomu, že na základe použitia týchto právomocí bol poskytovateľ pripojenia na internet nútený poskytnúť uložené dáta polícii a umožniť jej tak spojiť podstatné množstvo údajov o on-line aktivite s konkrétnou osobou, a to bez súhlasu tejto osoby.
Na základe uvedeného teda ESĽP uzavrel, že zákon, podľa ktorého boli sporné opatrenia polície uskutočnené, ako aj spôsob aplikácie tohto zákona vnútroštátnymi súdmi neboli dostatočne určité a neposkytovali dostatočnú ochranu pred svojvoľnými zásahmi do práv chránených dohovorom. Zásah do práv sťažovateľa na rešpektovanie jeho súkromného života preto nebol „v súlade so zákonom”.
ESĽP preto konštatoval porušenie čl. 8 dohovoru, sťažovateľovi však nepriznal žiadne
finančné zadosťučinenie, keďže samotné konštatovanie porušenia jeho práva považoval za dostačujúce.
táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0272.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.