Rozsudok Krajského súdu v Bratislave v trestnej veci Filipa Rybaniča

 

Úvod­ná poz­nám­ka JUDr. Pe­ter Šam­ko  

Niž­šie v texte je uve­de­né kom­plet­né zne­nie roz­sud­ku Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­rým bo­lo roz­hod­nu­té o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V. Roz­hod­nu­tie zve­rej­ňu­je­me pre neus­tá­ly zá­ujem ve­rej­nos­ti a mé­dií o je­ho zne­nie.

Roz­hod­nu­tie kraj­ské­ho sú­du sa na pod­kla­de od­vo­la­cích ná­mie­tok ob­ža­lo­va­né­ho za­obe­rá naj­mä

- po­su­dzo­va­ním (ne)zá­kon­nos­ti pos­tu­pu po­lí­cie pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho,

- po­su­dzo­va­ním to­ho, či ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho mož­no pod­ra­diť pod whis­tleb­lowing (kto je whis­tleb­lower), kto­rý za ur­či­tých okol­nos­tí mô­že po­ží­vať ochra­nu pod­ľa prá­va EÚ, Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd, či vnút­roš­tát­ne­ho prá­va,

- po­su­dzo­va­ním to­ho, ke­dy sa vnút­roš­tát­ny súd mu­sí (a ke­dy ne­má) ob­rá­tiť s pred­bež­nou otáz­kou na Súd­ny dvor EÚ a to na zá­kla­de kri­té­rií vy­plý­va­jú­cich z ju­di­ka­tú­ry tých­to sú­dov a kom­pe­ten­cií Súd­ne­ho dvo­ru EÚ,

- po­su­dzo­va­ním to­ho, čo všet­ko mu­sí ob­sa­ho­vať sku­tok, kto­rý kla­die pro­ku­rá­tor ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu a ke­dy mô­že od­vo­la­cí súd nap­ra­viť ur­či­té nep­res­nos­ti, či ne­dôs­led­nos­ti po­pi­su skut­ku for­mu­lo­va­né­ho pro­ku­rá­to­rom, aby ne­bo­la po­ru­še­ná zá­sa­da zá­ka­zu zme­ny k hor­šie­mu,

- po­su­dzo­va­ním to­ho, že pro­ku­rá­tor ne­mô­že v ob­ža­lo­be, či v ko­na­ní pred sú­dom navr­ho­vať vy­ko­nať ako dô­kaz „ce­lý vy­šet­ro­va­cí spis“, na­koľ­ko vy­šet­ro­va­cí spis, sám oso­be, nie je dô­kaz a to ani lis­tin­ný dô­kaz a ani pro­ku­rá­tor ne­mô­že, po­kiaľ ide o do­ka­zo­va­nie vi­ny, pre­ne­chať čí­ta­nie lis­tin­ných dô­ka­zov na súd,

- po­su­dzo­va­ním to­ho, či je mož­né hlav­né po­jed­ná­va­nie vy­ko­nať s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti z dô­vo­du ochra­ny ban­ko­vé­ho taj­mos­tva,

- vý­kla­dom zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 Tr. zák.

 

sp.zn. 4To/52/2019

                                Roz­su­dok v me­ne Slo­ven­skej re­pub­li­ky

 

Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov JUDr. Ka­ro­la Ko­vá­ča a JUDr. Vla­di­mí­ra Buch­val­da, v tres­tnej ve­ci pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi, stí­ha­né­ho pre zlo­čin oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., o od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho pro­ti roz­sud­ku Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 2T/48/2017 zo dňa 25.09.2018, na ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 25.jú­na 2019 tak­to

 

 

r o z h o d o l :

        

          I. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), e) Tr. por. zru­šu­je sa roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 2T/48/2017 zo dňa 25.09.2018 v ce­lom roz­sa­hu.

 

         II. Pod­ľa § 322 ods. 3 Tr. por. ob­ža­lo­va­ný

 

Fi­lip Ry­ba­nič, nar........, by­tom ......

 

                                                         je vin­ný, že

 

v Bra­tis­la­ve dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.40h až do 19.49h v po­boč­ke Tat­ra ban­ky a.s. na­chá­dza­jú­cej sa v pries­to­roch OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve na Pa­nón­skej ces­te č. 16, ako za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s. za­ra­de­ný na pra­cov­nej po­zí­cii bu­si­ness po­rad­ca, v ča­se ply­nu­tia je­ho vý­po­ved­nej le­ho­ty zo za­mes­tna­nia v ban­ke a sú­čas­nom vý­ko­ne pra­cov­nej čin­nos­ti asis­ten­ta pos­lan­ca Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky, bez op­ráv­ne­nia a aké­ho­koľ­vek pra­cov­né­ho dô­vo­du, na pra­cov­nom po­čí­ta­či pros­tred­níc­tvom zneu­ži­tia prih­la­so­va­cie­ho hes­la do ban­ko­vé­ho in­for­mač­né­ho sys­té­mu GA­TE, na­hlia­dol do sta­vu ban­ko­vé­ho úč­tu, kto­ré­ho ma­ji­te­ľom bol vte­daj­ší Mi­nis­ter vnút­ra SR JUDr. Ró­bert Ka­li­ňák a nás­led­ne vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie zob­ra­zu­jú­ce po­hy­by na ban­ko­vom úč­te vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra, kto­ré si vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by, pri­čom iš­lo kon­krét­ne o tri pri­ja­té plat­by a to v su­me 140.000 euro od pla­ti­te­ľa spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s., v su­me 70.000 euro od pla­ti­te­ľa spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s. a v su­me 50.000 euro od pla­ti­te­ľa spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s., pri­čom tak ko­nal s cie­ľom pos­kyt­núť tie­to in­for­má­cie po­chá­dza­jú­ce z ban­ko­vé­ho úč­tu mé­diám, t. j. oso­bám, kto­ré ne­ma­jú op­ráv­ne­nie nak­la­dať s údaj­mi tvo­ria­ci­mi ban­ko­vé ta­jom­stvo, čo sa na­po­kon aj sta­lo a úda­je o uve­de­ných plat­bách na ban­ko­vom úč­te vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra pos­ky­tol re­dak­tor­ke z ča­so­pi­su Trend a tak­to ko­nal na­priek svo­jej ve­do­mos­ti o tom, že in­for­má­cie o sta­voch na úč­toch klien­tov ban­ky tvo­ria pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva s tým, že neop­ráv­ne­né po­ze­ra­nie ban­ko­vých úč­tov klien­tov ban­ky je zá­važ­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny ako aj  na­priek svo­jej ve­do­mos­ti o tom, že ako za­mes­tna­nec ban­ky je po­vin­ný za­cho­vá­vať, ochra­ňo­vať a dodr­žia­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo ako aj osob­né úda­je klien­tov ban­ky, o čom bol opa­ko­va­ne pou­čo­va­ný zo stra­ny ban­ky,

 

                                                             te­da

 

- vy­zve­dal ban­ko­vé ta­jom­stvo v úmys­le prez­ra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be a čin spá­chal po­ru­še­ním dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej z je­ho za­mes­tna­nia,

 

             čím spá­chal

 

zlo­čin oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

 

                                        Za to sa od­su­dzu­je

 

pod­ľa § 264 ods. 2 Tr. zák. s pou­ži­tím § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. k tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 (tri) ro­ky.

 

Pod­ľa § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. s pou­ka­zom na § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­né­mu vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pod­mie­neč­ne od­kla­dá a uk­la­dá sa pro­bač­ný doh­ľad nad sprá­va­ním ob­ža­lo­va­né­ho s ur­če­ním skú­šob­nej do­by vo vý­me­re 1 (je­den) rok.

 

Pod­ľa § 51 ods. 4 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­né­mu pri­ka­zu­je v prie­be­hu skú­šob­nej do­by pí­som­ne spra­co­vať, v roz­sa­hu mi­ni­mál­ne 30 nor­mos­trán, vlas­tnú ana­lý­zu le­gis­la­tí­vy re­gu­lu­jú­cu ob­lasť ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a nak­la­da­nia s osob­ný­mi údaj­mi v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a od­ov­zdať ju pro­bač­né­mu úrad­ní­ko­vi.

 

Pod­ľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. sa ob­ža­lo­va­né­mu uk­la­dá trest zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­ci v zá­ka­ze vý­ko­nu za­mes­tna­nia, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť za­cho­vá­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo na do­bu 3 (tri) ro­ky.

 

                                                 O d ô v o d n e n i e

 

Na­pad­nu­tým roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va V sp. zn. 2T/48/2017 zo dňa 25.09.2018 bol ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič uz­na­ný za vin­né­ho zo spá­chania zlo­či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 ako za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s., so síd­lom na Ho­džo­vom ná­mes­tí č. 3 v Bra­tis­la­ve, za­ra­de­ný na pra­cov­nej po­zí­cii bu­si­ness po­rad­cu, dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.40h až 19.49h v Bra­tis­la­ve v po­boč­ke tej­to ban­ky na­chá­dza­jú­cej sa v pries­to­roch OC Da­nu­bia, Pa­nón­ska ces­ta č. 16, v roz­po­re s us­ta­no­ve­ním § 91 od­sek 1 zá­ko­na č. 483/2001 Z. z. o ban­kách a zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov, pod­ľa kto­ré­ho úda­je chrá­ne­né ban­ko­vým ta­jom­stvom mô­že ban­ka pos­kyt­núť tre­tím oso­bám len s pred­chá­dza­jú­cim súh­la­som dot­knu­té­ho klien­ta ale­bo na pí­som­ný po­kyn na úče­ly a za pod­mie­nok uve­de­ných v tom­to súh­la­se ale­bo po­ky­ne, bez aké­ho­koľ­vek práv­ne­ho dô­vo­du a bez op­ráv­ne­nia vy­plý­va­jú­ce­ho z je­ho pra­cov­né­ho pos­ta­ve­nia v rám­ci pra­cov­nej čin­nos­ti v ban­ke neop­ráv­ne­ným naz­re­tím do po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu ob­sa­hu­jú­ce­ho ban­ko­vé úda­je klien­ta vy­zve­dal ban­ko­vým ta­jom­stvom chrá­ne­né úda­je oso­by – klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a tie­to úda­je nás­led­ne za­zna­me­nal ta­kým spô­so­bom, že vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie sta­vu po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu v mo­men­te zob­ra­ze­nia tých­to úda­jov (tzv. screen­shoo­ty) a nás­led­ne ich vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by, kto­ré pos­ky­tol tre­tej oso­be.

 Za to mu bol pod­ľa § 264 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 3, § 36 písm. j) Tr. zák. ulo­že­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­ky, kto­ré­ho vý­kon bol pod­ľa § 49 ods. 1 písm. a), § 51 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. pod­mie­neč­ne od­lo­že­ný na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 5 ro­kov s pro­bač­ným doh­ľa­dom. Zá­ro­veň ok­res­ný súd pod­ľa § 51 ods. 4 písm. e) Tr. zák. ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť spo­čí­va­jú­cu v prí­ka­ze ve­rej­ne sa os­pra­vedl­niť poš­ko­de­né­mu JUDr. Ró­ber­to­vi Ka­li­ňá­ko­vi. Pod­ľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu aj trest zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­ci v zá­ka­ze vý­ko­nu za­mes­tna­nia, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť dodr­žia­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo v tr­va­ní 5 ro­kov.

 Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku po­dal v zá­kon­nej le­ho­te od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič.

 Ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič od­ôvod­nil od­vo­la­nie oso­bit­ným pí­som­ným po­da­ním pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu. V od­vo­la­ní na­mie­ta, že je­ho ná­miet­ka za­uja­tos­ti po­da­ná v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom ne­bo­la omeš­ka­ná a ani sa ne­tý­ka­la vý­hrad­ne pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du. V prí­pa­de, ak by sa­mo­sud­ky­ňa ná­miet­ku za­uja­tos­ti ozna­či­la za ones­ko­re­ne po­da­nú, nez­ba­vu­je ju tá­to sku­toč­nosť, v zmys­le us­tá­le­nej praxe, po­vin­nos­ti za­obe­rať sa ob­sa­hom ná­miet­ky v rám­ci me­ri­tór­ne­ho roz­ho­do­va­nia a dek­la­ro­vať svo­ju nes­tran­nosť, te­da za­ujať pos­toj k to­mu, pre­čo v po­lo­že­nej otáz­ke sved­ko­vi Mgr. P M už kon­šta­to­va­la, že ob­ža­lo­va­ný pre­ze­ral účet poš­ko­de­né­ho a tie­to in­for­má­cie pos­ky­tol inej oso­be. Pred­met­ná sku­toč­nosť ma­la byť eš­te len pred­me­tom do­ka­zo­va­nia a hod­no­te­nia sú­du. V tej­to sú­vis­los­ti pou­ká­zal na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR, kto­rý pred­lo­žil ako príl­ohu k od­vo­la­niu. V uve­de­nom vý­zna­me však súd pr­vé­ho stup­ňa neuvie­dol ani na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a ani v na­pad­nu­tom roz­sud­ku žiad­ne dô­vo­dy pre svoj pos­tup pod­ľa § 32 ods. 6 Tr. por. v dôs­led­ku čo­ho je pod­ľa je­ho ná­zo­ru roz­hod­nu­tie v tom­to roz­sa­hu nep­res­kú­ma­teľ­né.

 Súd pr­vé­ho stup­ňa sa tak­tiež pred roz­hod­nu­tím vo ve­ci sa­mej a ani v na­pad­nu­tom roz­sud­ku ne­vys­po­ria­dal so sku­toč­nos­ťou, že po­kiaľ na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa­mo­sud­ky­ňa uz­ne­se­ním roz­hod­la o od­ro­če­ní ter­mí­nu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia za sú­čas­né­ho opat­re­nia o vy­ko­na­ní vý­slu­chu sved­kov Ing. M K a Ing. M B, tak v nás­led­nom prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ich ne­vy­po­ču­la a ani neuvied­la dô­vo­dy, pre kto­ré ich vý­sluch ma­la zá­ujem vy­ko­nať a nás­led­ne ne­vy­ko­na­la. Na­ria­de­nie vý­slu­chu tých­to sved­kov v ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­pa­dol ob­haj­ca pre­dov­šet­kým z poh­ľa­du dô­vo­dov, pre kto­ré sa­mo­sud­ky­ňa vy­ko­na­nie ich vý­slu­chu na­ča­so­va­la až po pre­čí­ta­ní je­ho vý­po­ve­de v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho z príp­rav­né­ho ko­na­nia. Ob­ha­jo­ba ar­gu­men­to­va­la, že po­kiaľ by mal súd pr­vé­ho stup­ňa reál­ny a nes­tran­ný zá­ujem o zis­te­nie zá­kon­nos­ti pos­tu­pu or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, tak by da­ných sved­kov vy­po­ču­la v ča­so­vom pred­sti­hu pred pre­čí­ta­ním je­ho vý­slu­chu. Zá­ro­veň v da­nom štá­diu ne­mo­hol súd ob­jek­tív­ne oča­ká­vať od vý­slu­chu prís­luš­ní­kov PZ potvr­de­nie roz­po­ru ich pos­tu­pu so zá­ko­nom, na­koľ­ko v ta­kom prí­pa­de by sa vy­sta­vi­li sa­mi tres­tné­mu stí­ha­niu.

 Na­priek od­ro­če­niu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia vo via­ce­rých ter­mí­noch, sa súd dôs­led­ne ne­ria­dil us­ta­no­ve­ním § 277 ods. 5 Tr. por. a pri pok­ra­čo­va­ní v od­ro­če­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní ani v jed­nom z ter­mí­nov neo­boz­ná­mi­la sa­mo­sud­ky­ňa pod­stat­ný ob­sah do­te­raj­šie­ho po­jed­ná­va­nia. Sa­mos­tat­nú pro­ces­nú pre­káž­ku pred­sta­vu­je ab­sen­cia úpl­né­ho zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v ter­mí­ne dňa 10.05.2018, kde ab­sen­tu­je zvu­ko­vá sto­pa za­chy­tá­va­jú­ca opat­re­nie o spô­so­be vy­ho­to­ve­nia zá­pis­ni­ce, zis­te­nie spl­ne­nia pod­mie­nok na vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, zis­te­nie prí­tom­nos­ti osôb, vy­hlá­se­nie uz­ne­se­nia pod­ľa § 249 ods. 3, 4 Tr. por. o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti vrá­ta­ne vy­po­ču­tia pro­ces­ných strán, tak ako to ob­li­ga­tór­ne na­ria­ďu­je us­ta­no­ve­nie § 249 ods. 4 Tr. por., pri­čom bez spl­ne­nia tých­to pod­mie­nok nie je spl­ne­ná pod­mien­ka zá­kon­né­ho vy­ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia.

 Vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti pri­tom nie je za­lo­že­né ani na návr­hu, či vy­po­ču­tí poš­ko­de­né­ho, kto­rý ako oso­ba op­ráv­ne­ná mo­hol dať súh­las na zve­rej­ne­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, av­šak na ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ne­bol riad­ne pred­vo­la­ný, ale len upo­ve­do­me­ný, v dôs­led­ku čo­ho ne­bo­lo mož­né zís­kať je­ho vy­jad­re­nie k otáz­ke vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti. Z pred­lo­že­ných lis­tín ako aj príl­oh k ná­miet­ke za­uja­tos­ti vplý­va všeo­bec­ne zná­ma sku­toč­nosť v po­do­be roz­sia­hlo me­dia­li­zo­va­nej in­for­má­cie, kto­rou sám poš­ko­de­ný zve­rej­nil vý­pis zo svo­jich úč­tov, res­pek­tí­ve ich pod­stat­nú časť, kde zá­ro­veň pos­ky­tol ča­so­vo a ob­sa­ho­vo roz­siah­le sta­no­vis­ko k ob­chod­ným a úve­ro­vým vzťa­hom ako aj ban­ko­vým pre­vo­dom. Pred­met­ná sku­toč­nosť v po­do­be zve­rej­ne­nia ob­sa­hu vý­pi­sov z úč­tu sa­mot­ným poš­ko­de­ným ma­la byť vza­tá do úva­hy pred sa­mot­ným roz­hod­nu­tím o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti a v cel­ko­vom kon­texte prak­tic­ky vy­lu­ču­je dô­vod­nosť vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti. Je zrej­mé, že ok­res­ný súd ne­mal ob­jek­tív­ny zá­ujem na po­sú­de­ní nut­nos­ti vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti, prí­pad­ne jej vy­lú­če­nie v čo naj­niž­šej mie­re a ani zis­te­ní ná­zo­ru pro­ces­ných strán ich vý­slu­chom.

 V rám­ci hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia dňa 25.09.2016 ob­haj­ca na­mie­tal, že pro­ku­rá­tor ako rov­no­cen­ná pro­ces­ná stra­na, for­mu­lo­val svoj návrh na vy­ko­na­nie dô­ka­zov v ob­ža­lo­be nep­res­ne a neur­či­to, na­koľ­ko navr­hol len oboz­ná­miť ob­sah spi­su. Ob­haj­ca vy­zval pro­ku­ra­tú­ru, aby svoj návrh spres­ni­la, čo však pro­ku­rá­tor od­mie­tol vy­ko­nať. Ok­res­ný súd na­priek to­mu pris­tú­pil k oboz­na­mo­va­niu lis­tín, kto­ré sa­mo­sud­ky­ňa po­va­žo­va­la za re­le­van­tné. Ob­haj­ca na­mie­tal, že lis­ti­ny nie je mož­né oboz­ná­miť, ale je pot­reb­né ich pre­čí­tať v roz­sa­hu pod­ľa návr­hu pro­ces­ných strán, súd bliž­šie bez ďal­šie­ho pok­ra­čo­val oboz­ná­me­ním náz­vu lis­tín tvo­ria­cich ob­sah spi­su, av­šak bez to­ho, aby pre­čí­tal roz­ho­du­jú­ci ob­sah lis­ti­ny. Ok­res­ný súd pri­tom ne­vy­ko­nal ako dô­kaz uz­ne­se­nie in­špek­čnej služ­by a ani uz­ne­se­nie pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III, prí­kaz na pre­hliad­ku iných pries­to­rov, prí­kaz na vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky, kto­ré sa ma­li vy­ko­nať ako lis­tin­né dô­ka­zy.

 Nep­res­kú­ma­teľ­ným sa ja­ví byť za­miet­nu­tie dô­ka­zov navr­ho­va­ných ob­ha­jo­bou na hlav­nom po­jed­ná­va­ní dňa 25.09.2019, na­koľ­ko od­ôvod­ne­nie je pau­šál­ne v zmys­le ich nad­by­toč­nos­ti, pri­čom sa ne­zao­be­rá oso­bit­ne navr­hnu­tý­mi dô­kaz­mi, z kto­rých kaž­dý sle­du­je od­liš­ný cieľ. Sa­mot­né vy­spo­ria­da­nie sa s pod­ne­tom ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý ozná­mil ban­ke neob­vyk­lú ban­ko­vú in­for­má­ciu má vý­znam aj na po­sú­de­nie kri­té­rií, kto­ré sta­no­vil ESLP v roz­hod­nu­tí Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku.

 Súd tak­tiež nes­práv­ne za­mie­tol ob­ža­lo­va­né­ho dô­kaz­ný návrh na dopl­ne­nie zna­lec­ké­ho po­sud­ku č. 9/2017, kto­rým by bo­lo mož­né za sú­čin­nos­ti Tat­ra ban­ky a.s. preu­ká­zať ale­bo vy­vrá­tiť skut­ko­vú okol­nosť, či ob­ža­lo­va­ný sku­toč­ne na­hlia­dol na účet poš­ko­de­né­ho a v akom ča­se. Z roz­hod­nu­tia C.B. pro­ti Ra­kús­ku vy­plý­va prá­vo na rov­nosť strán v prís­tu­pe k znal­com. Ok­res­ný súd ne­mal dô­vod neu­mož­niť ob­ža­lo­va­né­mu do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu pros­tred­níc­tvom svo­jich znal­cov, al­ter­na­tív­ne prib­ra­tím ob­jek­tív­nych a na ve­ci ne­zú­čas­tne­ných znal­cov. Po­kiaľ súd pr­vé­ho stup­ňa vy­chá­dzal z dô­ka­zov pred­lo­že­ných za­in­te­re­so­va­nou stra­nou, kon­krét­ne Tat­ra ban­kou a.s., neu­mož­nil zna­lec­kej or­ga­ni­zá­cii prib­ra­tej do ko­na­nia z ob­ža­lo­va­né­ho stra­ny do­kon­čiť zna­lec­ké skú­ma­nie v ce­lom po­ža­do­va­nom roz­sa­hu a spo­chyb­niť ver­ziu ob­ža­lo­by, cel­kom evi­den­tne zvý­hod­nil ob­ža­lo­bu na je­ho úkor. Je pri­tom dô­le­ži­té, že Tat­ra ban­ka a.s. nep­red­lo­ži­la di­gi­tál­ny dô­kaz, kto­rý by spĺňal pred­pok­la­dy ob­jek­tív­nej ve­ri­fi­ká­cie a pres­kú­ma­teľ­nos­ti, ale od­vo­la­la sa na inter­né šet­re­nie, kto­ré­ho zá­ve­ry pred­lo­ži­la v pí­som­nej a nie elek­tro­nic­kej po­do­be spo­ľah­li­vé­ho di­gi­tál­ne­ho dô­ka­zu.

 Ok­res­ný súd v na­pad­nu­tom roz­sud­ku kon­šta­tu­je, že Smer­ni­ca EÚ č. 2012/13/EÚ bo­la do slo­ven­ské­ho práv­ne­ho po­riad­ku prev­za­tá zá­ko­nom č. 174/2015 Z.z. a pre­to nie je na­mies­te do­vo­lá­vať sa práv z vy­ššie uve­de­nej smer­ni­ce, tak pri­po­mí­na, že v prí­pa­de kaž­dej smer­ni­ce sú člen­ské štá­ty po­vin­né preb­rať smer­ni­cu a up­lat­ňo­vať pred­pi­sy vnút­roš­tát­ne­ho prá­va v sú­la­de so smer­ni­cou. V ob­las­ti uve­de­nej smer­ni­ce sa po­doz­ri­vým ale­bo ob­vi­ne­ným oso­bám pos­ky­tu­jú prá­va bez sta­no­ve­nia auto­nóm­nych de­fi­ní­cií tých­to poj­mov. Sa­mot­ná sku­toč­nosť, že vnút­roš­tát­ne prá­vo vy­chá­dza z for­mál­ne­ho poj­mu ob­vi­ne­nia, čím de fac­to umož­ňu­je OČTK for­mál­ne od­dia­liť priz­na­nie uve­de­né­ho pos­ta­ve­nia kon­krét­ne­mu sub­jek­tu, na­priek ma­te­riál­ne­mu po­doz­re­niu sme­ru­jú­ce­mu pro­ti je­ho oso­be. Prá­ve v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho je zrej­mé, že mu prís­luš­ní­ci PZ od­ob­ra­li na je­ho pra­co­vis­ku te­le­fón, kam po ne­ho priš­li, pri­ká­za­li mu vziať si všet­ky ve­ci a v aute iš­li s ním, čo sú ne­po­chyb­ne znám­ky ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy, t. j. za­dr­ža­nia. Sa­mot­ný fakt, že prís­luš­ní­ci PZ obiš­li vnút­roš­tát­ne us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku a for­mál­ne ob­ža­lo­va­né­mu nep­riz­na­li pos­ta­ve­nie za­dr­ža­né­ho, ne­vyv­ra­cia fakt, že bol pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va v da­nom ča­se po­doz­ri­vý. Prá­vo na pos­ky­to­va­nie dos­ta­toč­ných in­for­má­cií o ob­vi­ne­ní pria­mo sú­vi­sí s prá­vom na efek­tív­ny vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu, čo­mu zod­po­ve­dá po­vin­nosť prís­luš­né­ho or­gá­nu od­ôvod­niť ne­pos­kyt­nu­tie po­ža­do­va­ných in­for­má­cií. Do­dá­va, že ok­res­ný súd nep­red­lo­žil dos­ta­toč­né dô­vo­dy pre kto­ré nep­red­lo­žil pre­ju­di­ciál­nu otáz­ku, av­šak ani sa ne­vys­lo­vil pro­ti po­lo­že­niu pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky v navr­ho­va­nom zne­ní, pri­čom sa od­vo­lal len na sku­toč­nosť, že až od­vo­la­cia in­štan­cia je tá, kto­rá má po­vin­nosť v prí­pa­doch pot­re­by vý­kla­du prá­va Európ­skej únie pre­ru­šiť ko­na­nie za úče­lom po­da­nia pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky.

 Je ná­zo­ru, že ob­ža­lo­ba neunies­la dô­kaz­né bre­me­no a bez akých­koľ­vek po­chyb­nos­tí nep­reu­ká­za­la, že ob­ža­lo­va­ný na­hlia­dol na účet poš­ko­de­né­ho, ani že by si z úč­tu vy­ho­to­vil tzv. screen­shot do svoj­ho mo­bil­né­ho te­le­fó­nu. Na­vy­še, z od­bor­né­ho vy­jad­re­nia vy­plý­va, že v te­le­fó­ne ob­ža­lo­va­né­ho ne­naš­li tzv. screen­sho­ty zo sta­vu úč­tu poš­ko­de­né­ho, pri­čom po­kiaľ sa ma­li náj­sť iné, inej oso­by, tak tá­to skut­ko­vá ver­zia nie je ob­siah­nu­tá v ob­ža­lo­be. Rov­na­ko tak tvr­de­nie o vy­zra­de­ní ur­či­tej in­for­má­cie, kto­rá tvo­rí ob­sah ban­ko­vé­ho ta­jom­stva inej neop­ráv­ne­nej oso­be, nie je pod­lo­že­né pria­mym dô­ka­zom. Sa­mot­né stret­nu­tie s pa­ni M uve­de­nú skut­ko­vú ver­ziu ob­ža­lo­by ne­potvr­dzu­je v ta­kej is­to­te, aby bo­li vy­lú­če­né iné lo­gic­ké dô­vo­dy stret­nu­tia. Z poh­ľa­du ob­ža­lo­va­né­ho, bez to­ho, aby ob­ža­lo­ba kon­šta­to­va­la ur­či­tú in­for­má­ciu, kto­rú sa mal doz­ve­dieť ne­mô­že byť us­tá­le­ná spo­ji­tosť s in­for­má­ciou, kto­rú ma­la mať k dis­po­zí­cii pa­ni Ma­ka­ro­vá, keď­že ne­bu­de mož­né skú­mať, či ju ma­la k dis­po­zí­cii a ak áno, či ju ne­moh­la mať z iné­ho zdro­ja.

 Trest od­ňa­tia slo­bo­dy, kto­rý mu bol ulo­že­ný po­va­žu­je za nep­ri­me­ra­ný a po­vin­nosť os­pra­vedl­niť sa ve­rej­ne poš­ko­de­né­mu je tak neur­či­tá, že nie je mož­né ex an­te ur­čiť, či ur­či­tý pre­jav z je­ho stra­ny bu­de ex post sú­dom hod­no­te­ný ako spl­ne­nie ulo­že­nej pod­mien­ky. Súd neš­pe­ci­fi­ko­val po­jem ve­rej­ne, ani zne­nie os­pra­vedl­ne­nia a to ani ana­lo­gic­ky ci­vil­né­mu ná­ro­ku na ochra­nu osob­nos­ti.

 Svoj prí­pad chá­pe ob­ža­lo­va­ný ako mož­nosť nas­ta­ve­nia pra­vi­diel do bu­dúc­nos­ti. Té­ma whis­tleb­lowerov je na pô­de EÚ ak­tuál­na, čo dek­la­ru­je od­po­ru­če­nie Európ­ske­ho parla­men­tu z mar­ca 2015, aby člen­ské štá­ty nas­ta­vi­li le­gis­la­tív­ne pra­vid­lá na ich ochra­nu. Uve­de­ná té­ma je však šir­šia ako ju po­jal ok­res­ný súd, pre­dov­šet­kým keď uvá­ži otáz­ky osob­nej, vec­nej a fun­kčnej pô­sob­nos­ti. Osob­nej vo vý­zna­me ko­ho sa tý­ka, te­da či len za­mes­tnan­cov ale­bo aj živ­nos­tní­kov, vec­nej v zmys­le akú ob­lasť pok­rý­va, či len ozna­mo­va­nie tres­tných či­nov ale­bo aj pries­tup­kov a fun­kčnej z hľa­dis­ka prob­le­ma­ti­ky inter­né­ho a exter­né­ho ozna­mo­va­nia. Po­va­žu­je za nes­por­né, že zá­kon č. 307/2014 Z.z. ne­pok­rý­va uve­de­nú té­mu a ochra­nu whis­tleb­lowerov v ce­lej uve­de­nej šír­ke.

 Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til sú­du pr­vé­ho stup­ňa na no­vé ko­na­nie a roz­hod­nu­tie, al­ter­na­tív­ne, aby pred roz­hod­nu­tím vo ve­ci sa­mej pre­ru­šil tres­tné ko­na­nie za úče­lom pred­lo­že­nia pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky na roz­hod­nu­tie Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie v zne­ní, kto­ré je špe­ci­fi­ko­va­né v od­vo­la­ní.

 Ob­ža­lo­va­ný pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu pred­lo­žil aj pí­som­né dopl­ne­nie dô­vo­dov od­vo­la­nia. V dopl­ne­ní dô­vo­dov od­vo­la­nia uvá­dza, že dňa 16.04.2019 schvá­li Európ­sky parla­ment pred­lo­že­ný fi­nál­ny návrh Smer­ni­ce o ochra­ne osôb nah­la­su­jú­cich po­ru­še­nia prá­va únie, kto­rý bol pred­lo­že­ný ko­mi­siou dňa 23.04.2018. Pou­ka­zu­je na jed­not­li­vé člán­ky pred­met­nej smer­ni­ce, pri­čom s pou­ka­zom na jej zne­nie je ná­zo­ru, že je vo zvý­še­nej mie­re od­ôvod­ne­ná po­žia­dav­ka na po­lo­že­nie pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky, kto­rú vznie­sol. Ob­ža­lo­va­ný pre­to pre­for­mu­lo­val návrh pre­ju­di­ciál­nych otá­zok, na kto­rý by mal od­po­ve­dať Súd­ny dvor EÚ a to aj s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nia vy­ššie uve­de­nej Smer­ni­ce.

 Kraj­ský súd vy­ko­nal vo ve­ci ve­rej­né za­sad­nu­tie za prí­tom­nos­ti pro­ces­ných strán, pri­čom pod­ľa § 295 ods. 2 Tr. por. s pou­ka­zom na us­ta­no­ve­nie § 269 Tr. por. dopl­nil do­ka­zo­va­nie o čí­ta­nie pod­stat­né­ho ob­sa­hu lis­tin­ných dô­ka­zov, pri­čom zo spi­su ve­de­né­ho vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča bo­li pre­čí­ta­né zá­pis­ni­ca o tres­tnom ozná­me­ní, zoz­nam prez­re­tých úč­tov, vý­stup z do­chádz­ko­vé­ho sys­té­mu ban­ky a vý­stup z in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky pra­cov­ná zmlu­va ob­ža­lo­va­né­ho z ban­ky, do­ho­da o hmot­nej zod­po­ved­nos­ti, do­ho­dy o zme­ne pra­cov­nej zmlu­vy, pou­če­nia o po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, nah­lá­se­nie po­doz­ri­vej ope­rá­cie, emai­lo­vá ko­mu­ni­ká­cia me­dzi MV SR a re­dak­tor­kou ča­so­pi­su Trend, od­bor­né vy­jad­re­nie, prí­kaz na pre­hliad­ku iných pries­to­rov a po­zem­kov, zá­pis­ni­ca o vy­ko­na­ní pre­hliad­ky a pou­če­nia, prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku, zá­pis­ni­ca o vy­ko­na­ní do­mo­vej pre­hliad­ky, zá­pis­ni­ca o vy­da­ní ve­ci, vý­po­veď z pra­cov­né­ho po­me­ru, sprá­va o vý­sled­ku inter­né­ho šet­re­nia Tat­ra ban­ky a.s. a ak­tuál­ny od­pis z re­gis­tra tres­tov na ob­ža­lo­va­né­ho (č. l. 1253). Z vy­šet­ro­va­cie­ho spi­su Úra­du in­špek­čnej služ­by sp. zn. SKIS – 292/OISZ – V – 2016 kraj­ský súd na ve­rej­nom za­sad­nu­tí oboz­ná­mil tres­tné ozná­me­nie po­da­né Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom, pred­vo­la­nie Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako sved­ka, vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (bo­li čí­ta­né iba úda­je kto vy­po­ve­dal, ke­dy za­čal vý­sluch a ke­dy skon­čil, ne­bol čí­ta­ný sa ob­sah tej­to vý­po­ve­de), pred­vo­la­nie ob­vi­ne­né­ho, vý­sluch ob­vi­ne­né­ho zo dňa 10.06.2016 (bo­li čí­ta­né iba úda­je kto vy­po­ve­dal, ke­dy za­čal vý­sluch a ke­dy skon­čil, ne­bol čí­ta­ný ob­sah tej­to vý­po­ve­de), uz­ne­se­nie o od­miet­nu­tí tres­tné­ho ozná­me­nia a uz­ne­se­nie pro­ku­rá­tor­ky Ok­res­nej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va III.

 Pro­ces­né stra­ny ne­ma­li žiad­ne pri­po­mien­ky k oboz­ná­me­ným lis­tin­ným dô­ka­zom a ne­ma­li ani žiad­ne návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia.

 Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho Mgr. Ma­rek Pa­ra v ko­neč­nom návr­hu uvie­dol, že sa pridr­žia­va pí­som­ne po­da­né­ho od­vo­la­nia, ako aj je­ho dopl­ne­nia. Za­stá­va ná­zor, že pos­tup po­lí­cie v úvo­de vy­šet­ro­va­nia bol ne­zá­kon­ný a tým pá­dom bol ne­zá­kon­ný aj pr­vý vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho, ako aj zvyš­né dô­ka­zy, ako pre­hliad­ka mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la. Navr­hol, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­tý roz­su­dok a vec vrá­til ok­res­né­mu sú­du na no­vé ko­na­nie a roz­hod­nu­tie. Al­ter­na­tív­ne, aby súd vy­ho­vel je­ho návr­hu a pred­lo­žil vec Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie. V prí­pa­de, ak by súd dos­pel k zá­ve­ru o ne­pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov navr­hol, aby po zru­še­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku bol ob­ža­lo­va­ný os­lo­bo­de­ný spod ob­ža­lo­by.

 Pro­ku­rá­tor kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry navr­hol od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­miet­nuť pod­ľa § 319 Tr. por.

 Ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič ne­vyu­žil svo­je prá­vo ko­neč­né­ho návr­hu s tým, že ne­má čo uviesť.

 Kraj­ský súd pod­ľa § 317 ods. 1 Tr. por. pres­kú­mal zá­kon­nosť a od­ôvod­ne­nosť na­pad­nu­tých vý­ro­kov roz­sud­ku, pro­ti kto­rým ob­ža­lo­va­ný po­dal od­vo­la­nie, ako aj správ­nosť pos­tu­pu ko­na­nia, kto­ré im pred­chá­dza­lo, dopl­nil do­ka­zo­va­nie na ve­rej­nom za­sad­nu­tí a zis­til, že po­da­né od­vo­la­nie ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča je čias­toč­ne dô­vod­né.

 Pod­ľa § 321 ods.1 písm. b) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok pre chy­by v na­pad­nu­tých vý­ro­koch roz­sud­ku, naj­mä pre ne­jas­nosť je­ho skut­ko­vých zis­te­ní ale­bo pre­to, že sa súd ne­vys­po­ria­dal so všet­ký­mi okol­nos­ťa­mi vý­znam­ný­mi pre roz­hod­nu­tie

Pod­ľa § 321 ods.1 písm. c) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak vznik­nú po­chyb­nos­ti o správ­nos­ti skut­ko­vých zis­te­ní na­pad­nu­tých vý­ro­kov, na kto­rých ob­jas­ne­nie tre­ba dô­ka­zy opa­ko­vať ale­bo vy­ko­nať ďal­šie dô­ka­zy.

Pod­ľa § 321 ods.1 písm. e) Tr. por. od­vo­la­cí súd zru­ší na­pad­nu­tý roz­su­dok ak je ulo­že­ný trest nep­ri­me­ra­ný.

 Pod­ľa § 322 ods.3 Tr. por. ve­ta pr­vá od­vo­la­cí súd roz­hod­ne sám roz­sud­kom vo ve­ci, ak mož­no no­vé roz­hod­nu­tie uro­biť na pod­kla­de skut­ko­vé­ho sta­vu, kto­rý bol v na­pad­nu­tom roz­sud­ku správ­ne zis­te­ný, ale­bo dopl­ne­ný dô­kaz­mi vy­ko­na­ný­mi pred od­vo­la­cím sú­dom.

 K vý­ro­ku o vi­ne

 Od­vo­la­cí súd v pr­vom ra­de kon­šta­tu­je, že z na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že ok­res­ný súd za­lo­žil od­sú­de­nie ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča aj na je­ho vý­po­ve­di v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, kto­rú vy­ko­nal eš­te po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia dňa 10.06.2016 a kto­rá bo­la na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­ta­ná.

 Kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je s od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho v tom, že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­ná dňa 10.06.2016, je ne­zá­kon­ným dô­ka­zom, na­koľ­ko spô­sob ko­na­nia po­lí­cie vo­či, v tom ča­se zjav­ne po­doz­ri­vé­mu Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi, je nut­né ozna­čiť za roz­por­ný s us­ta­no­ve­ním § 119 ods. 4 Tr. por.

 Pod­ľa § 119 ods. 4 Tr. por. dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho do­nú­te­nia sa nes­mie pou­žiť v ko­na­ní ok­rem prí­pa­du, keď sa pou­ži­je ako dô­kaz pro­ti oso­be, kto­rá ta­ké do­nú­te­nie ale­bo hroz­bu do­nú­te­nia pou­ži­la.

 Dô­kaz zís­ka­ný ne­zá­kon­ným do­nú­te­ním ale­bo hroz­bou ta­ké­ho­to do­nú­te­nia je ab­so­lút­ne neú­čin­ný, t. j. ta­kú­to va­du nie je mož­né od­strá­niť a v tres­tnom ko­na­ní ho zá­sad­ne nie je mož­né vy­užiť. Ne­zá­kon­ne vy­nú­te­ný dô­kaz je pri­tom ne­pou­ži­teľ­ný bez oh­ľa­du na sku­toč­nosť, či sved­čí v pros­pech ale­bo v nep­ros­pech ob­vi­ne­né­ho a ne­zá­le­ží ani na tom, či bol vy­hľa­da­ný, za­bez­pe­če­ný a vy­ko­na­ný or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní ale­bo bol vy­hľa­da­ný a navr­hnu­tý na vy­ko­na­nie niek­to­rou pro­ces­nou stra­nou. Ne­zá­kon­ne vy­nú­te­ný dô­kaz je tak­tiež ne­pou­ži­teľ­ný bez oh­ľa­du na to, v kto­rej fá­ze je­ho zís­ka­va­nia doš­lo k ne­zá­kon­né­mu do­nú­te­niu ale­bo hroz­be do­nú­te­nia, te­da či sa tak sta­lo pri vy­hľa­dá­va­ní dô­ka­zu, pri je­ho za­bez­pe­čo­va­ní ale­bo pri je­ho vy­ko­ná­va­ní.

 Do­nú­te­nie ako aj hroz­bu chá­pe Trest­ný po­ria­dok ako dve rov­no­cen­né sku­toč­nos­ti. Tie­to poj­my však bliž­šie ne­de­fi­nu­je. Je však ne­po­chyb­né, že pod­sta­ta obid­voch poj­mov sa do­tý­ka otáz­ky slo­bo­dy a nes­lo­bo­dy ľud­skej vô­le. Do­nú­te­ním sa v náu­ke tra­dič­ne ro­zu­mie pre­ko­na­nie váž­ne mie­ne­né­ho od­po­ru. Ne­zá­kon­né do­nú­te­nie mô­že mať akú­koľ­vek po­do­bu, spra­vid­la pôj­de o ná­si­lie fy­zic­ké, ale nie sú vy­lú­če­né aj iné, v dneš­nej do­be čas­tej­šie uží­va­né, for­my nát­la­ku na vô­ľu oso­by, ako je kla­ma­nie oso­by, vy­vo­lá­va­nie jej omy­lu (nap­rík­lad, že má pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka a nie po­doz­ri­vé­ho a ne­má sa pre­to čo­ho obá­vať), vy­sta­ve­niu oso­by ne­ľud­ským pod­mien­kam, úna­ve (nap­rík­lad nie­koľ­ko ho­dín tr­va­jú­ce fak­tic­ké ob­me­dzenie osob­nej slo­bo­dy člo­ve­ka zo stra­ny po­lí­cie, kto­rá s ním vy­ko­ná­va rôz­ne pro­ces­né úko­ny a „tla­čí“ ho do ďal­ších, kto­ré sú vy­ko­ná­va­né nap­rík­lad aj v no­ci) a po­dob­ne.

 Pre­ja­vy us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 4 Tr. por. tak do­pa­da­jú aj na iné, me­nej zá­važ­né for­my ne­do­vo­le­né­ho nát­la­ku na vô­ľu člo­ve­ka. Po­jem do­nú­te­nie ale­bo hroz­by je nut­né chá­pať v šir­šom kon­texte, kto­rý za­hŕňa rôz­ne for­my nát­la­ku na vô­ľu dot­knu­tej oso­by. Ako do­nú­te­nie je mož­né vní­mať (a zhod­ný zá­ver vy­plý­va aj z ju­di­ka­tú­ry, nap­rík­lad R 38/1968, roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du ČSSR zo dňa 09.04.1968, sp. zn. 7 Tz 11/68) tiež len oby­čaj­né opa­ko­va­nie vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho (a je bez vý­zna­mu, že pred­tým bo­la nes­kôr ob­vi­ne­ná oso­ba vy­po­čú­va­ná ako sve­dok), po­kiaľ k ne­mu do­chá­dza iba z to­ho dô­vo­du, aby bo­lo za­bez­pe­če­né je­ho priz­na­nie (uve­de­né zá­ve­ry oh­ľad­ne de­fi­no­va­nia ne­zá­kon­né­ho do­nú­te­nia mož­no vy­vo­diť aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry, nap­rík­lad Za­ora­lo­vá, P.: Pro­ces­ní pou­ži­tel­nost du­ka­zu v tres­tním říze­ní a je­jí me­ze. Pra­ha: Le­ges, 2018).

 Sku­toč­nosť, či iš­lo o ne­zá­kon­ne vy­nú­te­ný dô­kaz, v da­nom prí­pa­de ne­zá­kon­ne vy­nú­te­nú vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho zo stra­ny po­lí­cie us­ku­toč­ne­nú dňa 10.06.2016 je nut­né vy­vo­dzo­vať z ce­lej pos­tup­nos­ti kro­kov po­lí­cie, kto­ré bo­li reali­zo­va­né bez­pros­tred­ne pred jej vy­ko­na­ním, pre­to­že až vo svo­jom súhr­ne pos­ky­tu­jú tie­to kro­ky po­lí­cie uce­le­ný ob­raz o ne­poc­ti­vom (pod­vod­nom) ko­na­ní po­lí­cie vo vzťa­hu k Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi na za­čiat­ku ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia.

 Zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR, Sek­cie in­špek­čnej služ­by, Bra­tis­la­va sp. zn. SKIS – 292/OISZ – V – 2016, kto­ré­ho pod­stat­ný ob­sah bol pre­čí­ta­ný na ve­rej­nom za­sad­nu­tí v rám­ci dopĺňa­nia do­ka­zo­va­nia, vy­plý­va, že dňa 09.06.2016 bo­lo pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por. za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci po­doz­re­nia zo spá­chania zlo­či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho a te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. na skut­ko­vom zá­kla­de, kto­rý sa tý­kal to­ho, že za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s. si dňa 01.06.2016 pre­ze­ral ban­ko­vé úda­je klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka s úmys­lom vy­zra­diť ban­ko­vé úda­je neop­ráv­ne­ným oso­bám.

 K za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci je nut­né do­dať, že mu pred­chá­dza­lo tres­tné ozná­me­nie Tat­ra ban­ky a.s., z ob­sa­hu kto­ré­ho vy­plý­va­li nie­len sku­toč­nos­ti pre­miet­nu­té do skut­ko­vej ve­ty uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho ozná­me­nia, ale aj to, že zo spá­chania tam uve­de­né­ho skut­ku je dô­vod­ne po­doz­ri­vý prá­ve a len Fi­lip Ry­ba­nič. Po­lí­cia te­da už dňa 09.06.2016 dis­po­no­va­la uce­le­nou pred­sta­vou o tom, ako mal byť trest­ný čin spá­cha­ný ako aj tým, kto je hlav­ným (je­di­ným) po­doz­ri­vým z je­ho spá­chania. To­mu po­lí­cia aj po­dria­di­la svoj ďal­ší pos­tup, keď dňa 10.06.2016 si za­bez­pe­či­la, ok­rem iné­ho, aj prí­kaz na do­mo­vú pre­hliad­ku u Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako aj prí­kaz na pre­hliad­ku je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a vy­ko­na­nie tých­to pro­ces­ných úko­nov nap­lá­no­va­la v spo­je­ní aj s vý­sluch­mi Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako aj za­bez­pe­če­ním je­ho prí­tom­nos­ti na po­lí­cii po­čas ce­lej do­by ich reali­zá­cie.

 Dňa 10.06.2016 bol Fi­lip Ry­ba­nič pred­vo­la­ný na vý­sluch, pri­čom na pred­vo­la­ní bol ozna­če­ný ako sve­dok a pod­ľa pred­vo­la­nia ma­lo ísť o vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. Vý­sluch sa mal us­ku­toč­niť o 15.00h. Pred­vo­la­nie na vý­sluch ne­bo­lo Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi do­ru­čo­va­né poš­tou, ale bo­lo mu osob­ne pria­mo do pries­to­rov ban­ky do­ru­če­né dvo­mi prís­luš­ník­mi PZ o 14.00 h (ho­di­nu pred plá­no­va­ným vý­slu­chom) s tým, že Fi­lip Ry­ba­nič od­išiel na po­lí­ciu na vý­sluch po­tom ako mu bo­lo do­ru­če­né pred­vo­la­nie a to v sprie­vo­de po­li­caj­tov.

 Ok­rem do­ru­če­nia pred­vo­la­nia po­li­caj­ti spí­sa­li pria­mo v ban­ke dňa 10.06.2016 o 14.00h s Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom aj zá­pis­ni­cu o vy­da­ní ve­ci, v zmys­le kto­rej bol vy­zva­ný, aby vy­dal súk­rom­ný mo­bil­ný te­le­fón ako aj pra­cov­ný mo­bil­ný te­le­fón, čo Fi­lip Ry­ba­nič pod­ľa zá­pis­ni­ce aj uro­bil. Pred­met­ný úkon bol ukon­če­ný o 14.35h (ne­ce­lú pol ho­di­nu pred plá­no­va­ným vý­slu­chom).

 Zo zá­pis­ni­ce o vý­slu­chu sved­ka vy­plý­va, že Fi­lip Ry­ba­nič bol dňa 10.06.2016 o 16.00 h vy­po­ču­tý na po­lí­cii v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, pri­čom je­ho vý­sluch skon­čil o 17.50 h. Po­kiaľ po­lí­cia uvá­dza­la, že od­klad vý­slu­chu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča z 15.00 h na 16.00 h zna­me­nal to, že Fi­lip Ry­ba­nič mo­hol z po­lí­cie od­ísť, tak to­to tvr­de­nie je ťaž­ko uve­ri­teľ­né, na­koľ­ko cie­ľom ko­na­nia po­lí­cie bo­lo aj vy­ko­na­nie pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča, kto­rá eš­te v tom ča­se ne­bo­la zreali­zo­va­ná a ak by Fi­lip Ry­ba­nič z po­lí­cie od­išiel, cel­kom ur­či­te by tak uro­bil na svo­jom mo­to­ro­vom vo­zid­le.

 Fak­tic­ky bez­pros­tred­ne po vy­ko­na­ní vý­slu­chu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka bo­lo dňa 10.06.2016 o 18.40h prik­ro­če­né k pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­ré­ho vlas­tní­kom a uží­va­te­ľom bol Fi­lip Ry­ba­nič s tým, že pre­hliad­ka bo­la vy­ko­na­ná v prí­tom­nos­ti Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča a bo­la skon­če­ná dňa 10.06.2016 o 20.15h. Len pre úpl­nosť je nut­né do­dať a zo­pa­ko­vať, že už pred uve­de­ným pro­ces­ným úko­nom dis­po­no­va­la po­lí­cia prí­ka­zom vy­šet­ro­va­te­ľa na pre­hliad­ku so súh­la­som pro­ku­rá­to­ra.

 Pos­tup po­lí­cie, kto­rá pred­vo­la­la a fak­tic­ky aj pred­vied­la Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča na vý­sluch, kto­rý sa mal vy­ko­nať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka a to aj na­priek to­mu, že v tom ča­se bol je­di­ným po­doz­ri­vým zo spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku je nut­né ozna­čiť za evi­den­tne ne­zá­kon­ný pos­tup po­lí­cie, kto­rá úče­lo­vo obiš­la us­ta­no­ve­nia o za­dr­ža­nom po­doz­ri­vom tak, že Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­po­ču­la ako sved­ka a je­ho za­dr­ža­nie ako po­doz­ri­vé­ho obiš­la tak, že ho ob­me­dzi­la na osob­nej slo­bo­de fak­tic­ky už v ban­ke pri po­li­caj­nom do­ru­čo­va­ní pred­vo­la­nia na vý­sluch (kde ten­to fak­tic­ký pos­tup po­lí­cia vy­dá­va­la za do­ru­če­nie pred­vo­la­nia sved­ka a nás­led­ne po­žia­da­nie, aby sa sve­dok dob­ro­voľ­ne v ich sprie­vo­de a vo svo­jom mo­to­ro­vom vo­zid­le, kto­ré po­lí­cia plá­no­va­la preh­ľa­dať dos­ta­vil na vý­sluch) s tým, že to­to fak­tic­ké ob­me­dzenie na osob­nej slo­bo­de nás­led­ne pok­ra­čo­va­lo aj na po­lí­cii.

 Kraj­ský súd opa­ku­je, že ta­ké­to pro­ces­né pos­tu­py po­lí­cie sú nep­ri­ja­teľ­né a sú v roz­po­re so zá­ko­nom. Zjav­ne po­doz­ri­vú oso­bu ne­mož­no vy­po­čú­vať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, a ak sa tak aj sta­ne a nás­led­ne je ta­kej­to oso­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie, je sve­dec­ká vý­po­veď už ob­vi­ne­nej oso­by v ďal­šom prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia pro­ces­ne ne­pou­ži­teľ­ná, nie je mož­né z nej vy­chá­dzať. V tej­to sú­vis­los­ti je pot­reb­né uviesť, že Trest­ný po­ria­dok a ani Trest­ný zá­kon sí­ce ne­de­fi­nu­jú po­jem „sve­dok“, z ob­sa­hu us­ta­no­ve­nia § 127 ods. 1 TP sa však vo všeo­bec­nos­ti (teóriou, ale aj praxou) vy­vo­dzu­je, že sve­dok je fy­zic­ká oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa. Sved­kom te­da ne­mô­že byť po­doz­ri­vý. Sve­dok mu­sí byť pre­to vždy oso­bou od­liš­nou od pá­cha­te­ľa (k poj­mu sve­dok poz­ri bliž­šie nap­rík­lad Šámal, P. a kol. Tres­tní řád. Ko­men­tář. 2. vy­dá­ní. Pra­ha : C. H.  Beck, 1997, s. 484 a nasl., Po­lák, P. Sve­dok v tres­tnom ko­na­ní. Pra­ha : Euro­kó­dex, 2011, s. 90 a nasl.).

To­to kon­šta­to­va­nie je lo­gic­ké a vy­chá­dza zo zá­sa­dy, že nik­to ne­mô­že byť sved­kom vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci. Vlas­tnou tres­tnou ve­cou sa tu ro­zu­mie spá­chanie tres­tné­ho či­nu pá­cha­te­ľom, pri­čom je bez vý­zna­mu, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú ve­do­mosť o tej­to tres­tnej čin­nos­ti a o jej pá­cha­te­ľo­vi, te­da či je im pá­cha­teľ zná­my ale­bo nez­ná­my, prí­pad­ne či už as­poň ve­dú tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci tres­tnej čin­nos­ti pá­cha­te­ľa, resp. o nej za­tiaľ žiad­ne in­for­má­cie ne­ma­jú. Dôs­led­kom tej­to zá­sa­dy je po­tom aj to, že vý­po­veď oso­by, kto­rá na­priek to­mu, že je sa­ma pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu, bo­la or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­tá na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka (a je bez vý­zna­mu, či sa tak sta­lo pre­to, že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní chcel, aby sa ta­ká­to oso­ba us­ved­či­la zo spá­chania tres­tné­ho či­nu sve­dec­kou vý­po­ve­ďou, resp. vô­bec ne­mal ve­do­mosť, že by moh­lo ísť o po­doz­ri­vú oso­bu), je v ďal­šom ko­na­ní (a to tak v príp­rav­nom ko­na­ní, ako aj v ko­na­ní pred sú­dom) ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ná a ne­ma­la by sa ani na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se (k uve­de­né­mu poz­ri pri­me­ra­ne aj ju­di­ka­tú­ru, nap­rík­lad uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, sp. zn. 5 Tz 27/2004).

Na­po­kon, aj z hľa­dis­ka pro­ces­né­ho je nep­ri­ja­teľ­né, aby jed­na a tá is­tá oso­ba ma­la v jed­nom a tom is­tom ko­na­ní dve od­liš­né pro­ces­né pos­ta­ve­nia, a to naj­skôr pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka a nes­kôr aj pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho. Ak te­da je naj­skôr ur­či­tá oso­ba vy­po­ču­tá ako sve­dok a nes­kôr je tej­to oso­be vzne­se­né ob­vi­ne­nie, nie je mož­né ta­kú­to oso­bu ďa­lej po­va­žo­vať za sved­ka (a to ani do mi­nu­los­ti, t. j. vy­chá­dza sa z to­ho, že ta­ká­to oso­ba nik­dy ne­bo­la sved­kom, a to ani vte­dy, keď vy­po­ve­da­la na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka), a ako už bo­lo uve­de­né, jej vý­po­veď, kto­rú uro­bi­la v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, nie je mož­né v ďal­šom ko­na­ní pou­žiť (ta­ká­to vý­po­veď je ab­so­lút­ne neú­čin­ným dô­ka­zom).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že fy­zic­ká oso­ba sa nes­tá­va sved­kom len pre­to, že ju or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ču­je na zá­pis­ni­cu o vý­slu­chu sved­ka a pou­čí o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka. Vý­sluch sved­ka je len pro­ces­ný in­šti­tút (dô­kaz­ný pros­trie­dok) up­ra­ve­ný Tres­tným po­riad­kom, no po­jem „sve­dok“ má svoj vlast­ný auto­nóm­ny hmot­nop­ráv­ny vý­znam. Ale­bo po­ve­da­né inak, z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho ne­mož­no nik­dy pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu po­va­žo­vať za sved­ka vo svo­jej vlas­tnej tres­tnej ve­ci, a to ani vte­dy nie, ak bol vy­po­ču­tý or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní na zá­pis­ni­cu o vý­po­ve­di sved­ka.

Na­priek to­mu, že po­doz­ri­vá oso­ba má prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ak by si moh­la pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie, je ne­vyh­nut­né od­miet­nuť ta­ké prak­ti­ky po­lí­cie, keď evi­den­tne po­doz­ri­vú oso­bu nú­ti vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka s tým, že pou­če­nie sved­ka uve­de­né v štan­dar­dnej zá­pis­ni­ci o vý­po­ve­di sved­ka je ta­ké dl­hé a nep­reh­ľad­né, že tak­mer vy­lu­ču­je mož­nosť, aby ta­ká­to po­doz­ri­vá oso­ba (nez­na­lá tres­tné­ho prá­va) ve­de­la zhod­no­tiť, či to, čo vy­po­vie, jej mô­že, ale­bo ne­mô­že pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie. Pou­če­nie sved­ka o mož­nos­ti od­oprieť vý­po­veď tak čas­to za­nik­ne pri os­tat­ných dl­hých ďal­ších pou­če­niach sved­ka. Je v zá­sa­de vždy nep­ri­ja­teľ­né (nep­rí­pus­tné) vy­po­čú­vať po­doz­ri­vé oso­by (pre po­lí­ciu evi­den­tne po­doz­ri­vé oso­by) v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, a to za kaž­dých okol­nos­tí, pri­čom nie je roz­ho­du­jú­ci ob­sah po­da­ných in­for­má­cií.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va (vo ve­ci Saun­ders pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu, roz­su­dok z ro­ku 1996) k po­ru­še­niu prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu uvie­dol, že nie je roz­ho­du­jú­ce, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na zá­kla­de ne­do­vo­le­né­ho do­nú­te­nia zís­ka­li in­for­má­cie, kto­ré sku­toč­ne na pr­vý poh­ľad pris­pie­va­jú k ob­vi­ne­niu ale­bo us­ved­če­niu ob­vi­ne­né­ho. Sve­dec­tvo zís­ka­né pod do­nú­te­ním, kto­ré sa na pr­vý poh­ľad nez­dá byť ob­vi­ňu­jú­ce, ako mô­žu byť rôz­ne vy­svet­le­nia ale­bo oby­čaj­né in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa skut­ko­vých otá­zok, mô­žu byť to­tiž nes­kôr pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní na pod­po­ru ob­ža­lo­by, resp. za úče­lom spo­chyb­ne­nia iných vy­jad­re­ní ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo dô­ka­zov, kto­ré pred­lo­žil po­čas pro­ce­su, ale­bo pod­ko­pa­nia je­ho dô­ve­ry­hod­nos­ti. To, že sve­dec­ká vý­po­veď oso­by, kto­rá bo­la nes­kôr ob­vi­ne­ná, je ne­pou­ži­teľ­ná v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia, a to aj pre sa­mot­né ob­vi­ne­nie, mož­no vy­vo­diť aj z iných roz­hod­nu­tí Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (napr. Za­ichen­ko pro­ti Rus­ku, roz­su­dok z 2010). Ten uvie­dol, že prob­lém z hľa­dis­ka do­nú­te­nia k vý­po­ve­di mô­že nas­tať aj vte­dy, ak to, čo dot­knu­tá oso­ba vy­po­ve­da­la, nie je na pr­vý poh­ľad se­baob­vi­ňu­jú­ci vý­rok, ak čo­koľ­vek, čo uve­die, jej nás­led­ne mô­že byť pred­lo­že­né s cie­ľom spo­chyb­niť jej dô­ve­ry­hod­nosť.

Sku­toč­nosť, že oso­by, kto­ré sú pre po­lí­ciu evi­den­tne po­doz­ri­vé, sa v žiad­nom prí­pa­de ne­ma­jú vy­po­čú­vať ako sved­ko­via, a to aj na­priek to­mu, že ma­jú prá­vo od­oprieť vý­po­veď, ak by si tak moh­li spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia, uz­ná­va­la aj star­šia tres­tnop­ráv­na li­te­ra­tú­ra (nap­rík­lad Mat­hern, V. Do­ka­zo­va­nie v čes­kos­lo­ven­skom tres­tnom pro­ce­se. In Ob­zor. 1984).

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že pos­tup po­lí­cie, kto­rá fak­tic­ky pred­vied­la Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča na vý­sluch sved­ka, ho­ci bol vo ve­ci zjav­ne po­doz­ri­vou oso­bou, bol neak­cep­to­va­teľ­ný a sa­mot­ný vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­ný dňa 10.06.2019 v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka je nut­né ozna­čiť za ab­so­lút­ne ne­zá­kon­ný dô­kaz. K to­mu­to zá­ve­ru na­po­kon dos­pel aj pro­ku­rá­tor eš­te v príp­rav­nom ko­na­ní, keď správ­ne na­ria­dil vy­ňať zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu ten­to ne­zá­kon­ný pro­ces­ný úkon.

Na roz­diel od pro­ku­rá­to­ra a sú­du pr­vé­ho stup­ňa je však kraj­ský súd ná­zo­ru, že pos­tih­nu­tý ne­zá­kon­nos­ťou je aj nás­led­ný vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­ný už v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho.

V tom­to sme­re je nut­né zdô­raz­niť, že Fi­lip Ry­ba­nič sa fak­tic­ky od dňa 10.06.2016 od 14.00 h na­chá­dzal kon­ti­nuál­ne v dis­po­zí­cii po­lí­cie (v pos­ta­ve­ní, kto­ré bo­lo ob­dob­né za­dr­ža­niu), pri­čom s ním bo­li vy­ko­ná­va­né pro­ces­né úko­ny ako so zjav­ne za­dr­ža­ným po­doz­ri­vým a nie so sved­kom (do­ru­če­nie pred­vo­la­nia na vý­sluch osob­ne po­li­caj­tmi, dos­ta­ve­nie sa na vý­sluch na po­lí­ciu v sprie­vo­de po­li­caj­tov aj so svo­jim mo­to­ro­vým vo­zid­lom, na kto­ré už bol vy­da­ný prí­kaz na pre­hliad­ku, zreali­zo­va­nie vý­slu­chu) s tým, že až nás­led­ne mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie a do­ru­če­né pred­vo­la­nie na vý­sluch v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho, kto­rý sa mal us­ku­toč­niť dňa 10.06.2016 o 22.30h.

 Vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho za­čal dňa 10.06.2016 o 22.45 h a skon­čil dňa 11.06.2016 o 01.45 h. Nás­led­ne bo­la eš­te v prí­tom­nos­ti Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča zreali­zo­va­ná do­mo­vá pre­hliad­ka a to dňa 11.06.2016 o 02.15h, kto­rá sa skon­či­la dňa 11.06.2016 o 03.15h. Prí­ka­zom na vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky po­lí­cia dis­po­no­va­la od dňa 10.06.2016.

 Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že Fi­lip Ry­ba­nič sa kon­ti­nuál­ne na­chá­dzal v dis­po­zí­cii po­lí­cie (fak­tic­kom za­dr­ža­ní) od dňa 10.06.2016 od 14.00 h do dňa 11.06.2016 do 03.15h, t. j. viac ako 13 ho­dín a bo­li s ním reali­zo­va­né via­ce­ré pro­ces­né úko­ny.

 Po­lí­cia po vzne­se­ní ob­vi­ne­nia ne­ma­la žiad­ny dô­vod na to, aby vý­sluch už ob­vi­ne­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­la ih­neď po je­ho ob­vi­ne­ní a to v noč­ných ho­di­nách a v si­tuá­cii, keď sa Fi­lip Ry­ba­nič na­chá­dzal na po­lí­cii, v ča­se, ke­dy mal je­ho vý­sluch za­čať, už viac ako 8 ho­dín.

 V tej­to sú­vis­los­ti dá­va od­vo­la­cí súd do po­zor­nos­ti, že pod­ľa § 55 ods. 2 Tr. por. vy­ko­ná­va­jú úko­ny or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a súd zá­sad­ne v ča­se me­dzi 07.00h a 20.00h a v úrad­ných mies­tnos­tiach. V od­ôvod­ne­ných prí­pa­doch mô­žu byť úko­ny vy­ko­na­né aj mi­mo úrad­ných mies­tnos­tí a mi­mo uve­de­né­ho ča­su.

 Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že žiad­ne re­le­van­tné dô­vo­dy na noč­ný vý­sluch fak­tic­ky za­dr­ža­nej a una­ve­nej oso­by (viac ako osem ho­dín na po­lí­cii, kde sa neus­tá­le vy­ko­ná­va­li pro­ces­né úko­ny s Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom cel­kom ur­či­te spô­so­bi­li úna­vu ob­vi­ne­né­ho) neexis­to­va­li. Po­lí­cia tu vy­uži­la si­tuáciu, že Fi­lip Ry­ba­nič s ňou za­tiaľ spolu­pra­co­val a vy­vi­nu­la tlak na ne­ho, aby súh­la­sil s noč­ným vý­slu­chom ob­vi­ne­né­ho, kde pred­pok­la­da­la priz­na­nie sa ob­vi­ne­né­ho, pri­čom si ne­moh­la byť is­tá, či by pri dodr­ža­ní us­ta­no­ve­nia § 55 ods. 2 Tr. por., t. j. od­kla­du vý­slu­chu, spolu­pra­co­val s po­lí­ciou aj na­ďa­lej.

 Z ce­lé­ho kon­textu vy­ššie po­pí­sa­ných kro­kov po­lí­cie mož­no uzat­vo­riť, že noč­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ko­na­ný zo dňa 10.06.2016 na deň 11.06.2016 bol vy­ko­na­ný v roz­po­re so zá­ko­nom, na­koľ­ko nie­len že bez­dô­vod­ne ne­reš­pek­to­val us­ta­no­ve­nie § 55 ods. 2 Tr. por., ale hlav­ne bol vy­ko­na­ný za vy­tvo­re­nia ta­kých pod­mie­nok, keď Fi­lip Ry­ba­nič, ako oso­ba nez­na­lá prá­va, bol v ča­se vý­slu­chu „v ru­kách“ po­lí­cie viac ako osem ho­dín (mu­sel byť una­ve­ný, pod stre­som a pre svo­ju nez­na­losť prá­va tu bo­la ur­či­te aj je­ho nes­chop­nosť po­sú­diť me­nia­ce sa pro­ces­né pos­ta­ve­nia v kto­rých vy­stu­po­val v prie­be­hu nie­koľ­kých ho­dín na po­lí­cii), iš­lo o opa­ko­va­né vy­po­čú­va­nie tej is­tej oso­by v dvoch pro­ces­ných pos­ta­ve­niach, pri­čom fak­tic­ky bol pres­ved­če­ný („dot­la­če­ný“) po­lí­ciou k to­mu, aby pris­tú­pil na svoj noč­ný vý­sluch, aby sa tak čo mož­no naj­rý­chlej­šie za­chy­ti­lo je­ho priz­na­nie k spá­cha­né­mu tres­tné­mu či­nu.

 Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du všet­ky tie­to sku­toč­nos­ti je nut­né vy­hod­no­tiť tak, že iš­lo zo stra­ny po­lí­cie o ne­zá­kon­né do­nú­te­nie po­doz­ri­vej oso­by vy­ko­nať svo­ju vý­po­veď za zá­mer­ne tak vy­tvo­re­ných pod­mie­nok, aby oso­ba nez­ná prá­va a pro­ces­ných pos­tu­pov po­lí­cie ko­na­la pod­ľa že­la­ní, či po­žia­da­viek po­lí­cie. Tak­to vy­ko­na­ný vý­sluch ob­vi­ne­né­ho je pre­to nut­né ozna­čiť za dô­kaz v zmys­le § 119 ods. 4 Tr. por., t. j. za dô­kaz ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ný v ko­na­ní pred sú­dom, na kto­rom ne­mô­že byť za­lo­že­ný vý­rok o vi­ne ob­ža­lo­va­né­ho zo spá­chania ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Na stra­ne dru­hej však od­vo­la­cí súd po­va­žu­je za zá­kon­né tie dô­ka­zy, kto­ré bo­li po­lí­ciou zís­ka­né pros­tred­níc­tvom žia­dos­ti o vy­da­nie ve­ci (mo­bil­né te­le­fó­ny), či pros­tred­níc­tvom pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho. Rov­na­ko tak v sú­la­de so zá­ko­nom bo­lo vy­ko­na­nie do­mo­vej pre­hliad­ky neh­nu­teľ­nos­ti, kto­rú ob­ža­lo­va­ný uží­val. Vo vzťa­hu k tým­to in­šti­tú­tom je nut­né zdô­raz­niť, že sa ni­mi hľa­da­li a za­is­ťo­va­li dô­ka­zy, kto­ré exis­to­va­li, res­pek­tí­ve moh­li exis­to­vať ne­zá­vis­le na vô­li ob­ža­lo­va­né­ho (mo­bil­ný te­le­fón, či lis­tin­né dô­ka­zy za­is­te­né pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la) a bo­li reali­zo­va­né, res­pek­tí­ve by bo­li zreali­zo­va­né bez oh­ľa­du na to, aké pro­ces­né pos­ta­ve­nie mal v ča­se ich vy­ko­na­nia Fi­lip Ry­ba­nič. Po­lí­cia chce­la za­is­tiť mo­bil­né te­le­fó­ny ob­ža­lo­va­né­ho (kvô­li ich ob­sa­hu) ako aj prí­pad­né lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré by moh­li byť v dis­po­zí­cii ob­ža­lo­va­né­ho a kto­ré by ob­ža­lo­va­né­ho moh­li spá­jať s po­doz­re­ním zo spá­chania tres­tnej čin­nos­ti, v kto­rej bo­lo za­ča­té tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci. Na ich zís­ka­nie vy­uži­la štan­dar­dné pro­ces­né nás­tro­je ako je vy­da­nie ve­ci a pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la a oby­dlia ob­ža­lo­va­né­ho.

 Sku­toč­nosť, že po­lí­cia reali­zo­va­la pro­ces­né úko­ny na pod­kla­de uve­de­ných in­šti­tú­tov a zá­ro­veň aj pro­ces­né úko­ny s Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom nez­na­me­ná, že by sa ne­zá­kon­nosť pro­ces­ných úko­nov (vý­slu­chov) reali­zo­va­ných vo vzťa­hu k Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi ma­la auto­ma­tic­ky tý­kať aj dô­ka­zov zís­ka­ných na pod­kla­de vy­da­nia ve­ci, či vy­ko­na­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho, na­koľ­ko iš­lo o sa­mos­tat­né pro­ces­né úko­ny, kto­rých hod­no­te­nie, z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti, je nut­né vy­ko­nať sa­mos­tat­ne. V sta­ve po­doz­re­nia vo vzťa­hu k Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi, kto­rý tu zjav­ne bol už od 09.06.2016 bo­lo lo­gic­kým, pred­ví­da­teľ­ným a zá­kon­ným, ak po­lí­cia chce­la za­bez­pe­čo­vať vo ve­ci aj iné dô­ka­zy, než bo­la vý­po­veď sa­mot­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho a to na pod­kla­de pro­ces­ných in­šti­tú­tov na to ur­če­ných Tres­tným po­riad­kom. Sú­bež­né vy­uži­tie rôz­nych dô­kaz­ných pros­tried­kov (§ 119 ods. 2 Tr. por.) v tom is­tom ča­se, kto­ré sú za­me­ra­né na zís­ka­nie od­liš­ných dô­ka­zov (na stra­ne jed­nej ob­sa­hu vý­po­ve­de, na stra­ne dru­hej vec­ných dô­ka­zov, kto­ré exis­tu­jú ale­bo by moh­li exis­to­vať ne­zá­vis­le od ob­ža­lo­va­né­ho) nez­na­me­ná, že prí­pad­ná ne­zá­kon­nosť zis­te­ná pri vy­uží­va­ní jed­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku sa auto­ma­tic­ky pre­ná­ša aj na iné dô­kaz­né pros­tried­ky, pri kto­rých k žiad­nej ne­zá­kon­nos­ti ne­doš­lo. Vzhľa­dom na po­mer­ne sil­né po­doz­re­nie vo­či ob­ža­lo­va­né­mu Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi bo­lo pre­to lo­gic­kým, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie vy­da­li prí­ka­zy na pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, či do­mo­vú pre­hliad­ku, na­koľ­ko tak­to by v da­nom ča­se pos­tu­po­val kaž­dý nes­tran­ne (ob­jek­tív­ne) ko­na­jú­ci or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, či sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie.

 Po­kiaľ ide o vy­da­nie ve­ci (mo­bil­ných te­le­fó­nov) a ich nás­led­né­ho zna­lec­ké­ho skú­ma­nia, tak po­lí­cia tie­to te­le­fó­ny vy­žia­da­la od Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča na zá­kla­de pí­som­nej žia­dos­ti o vy­da­nie ve­ci, kto­ré ob­sa­ho­va­lo všet­ky ne­vyh­nut­né pou­če­nia v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, pri­čom Fi­lip Ry­ba­nič tie­to mo­bil­né te­le­fó­ny aj nás­led­ne dob­ro­voľ­ne po­lí­cii vy­dal. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta­la, že vo ve­ci bol vy­da­ný prí­kaz pod­ľa § 90 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho však po­lí­cia ne­pos­tu­po­va­la, tak v ta­kom­to pos­tu­pe ne­vi­dí kraj­ský súd žiad­ne po­ru­še­nie zá­ko­na.

 V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pou­ka­zu­je na roz­su­dok Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2To/9/2014 zo dňa 26.11.2014, v kto­rom naj­vyš­ší súd zdô­raz­nil, že pri zna­lec­kom skú­ma­ní za­is­te­ných mo­bil­ných te­le­fó­nov nie je pot­reb­ný prí­kaz na ucho­va­nie a vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov pod­ľa § 90 Tr. por. Naj­vyš­ší súd skon­šta­to­val, že vy­da­nie a od­ňa­tie ve­ci (uve­de­né sa rov­na­ko tý­ka aj nap­rík­lad do­mo­vej pre­hliad­ky, či pre­hliad­ky iných pries­to­rov a po­zem­kov) je tra­dič­ný tres­tnop­ro­ces­ný in­šti­tút, kto­rý nie je pot­reb­né pri vy­da­ní, či od­ňa­tí mo­bil­né­ho te­le­fó­nu dopĺňať prí­ka­zom na vy­da­nie po­čí­ta­čo­vých úda­jov, na­koľ­ko po vy­da­ní ve­ci je už zá­kon­ne sú­lad­ným spô­so­bom za­bez­pe­če­ný aj prís­luš­ný údaj. Prí­kaz pod­ľa § 90 Tr. por. pri­chá­dza do úva­hy spra­vid­la v prí­pa­doch, keď úda­je ulo­že­né pros­tred­níc­tvom po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu, kto­ré je nut­né nap­rík­lad sko­pí­ro­vať, zne­mož­niť k nim prís­tup, či od­strá­niť z po­čí­ta­čo­vé­ho sys­té­mu má v dr­žbe ale­bo pod kon­tro­lou oso­ba (vrá­ta­ne pos­ky­to­va­te­ľa slu­žieb), u kto­rej nie je pot­reb­né žia­dať o vy­da­nie ale­bo od­ňa­tie sa­mot­né­ho po­čí­ta­ču.

 Sku­toč­nosť, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní dis­po­no­va­li aj prí­ka­zom pod­ľa § 90 Tr. por., av­šak mo­bil­né te­le­fó­ny sa na­po­kon roz­hod­li za­is­tiť pros­tred­níc­tvom vy­da­nia ve­ci je pre­to ko­na­nie sú­lad­né s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku, pre­to­že tie neur­ču­jú pres­né po­ra­die jed­not­li­vých in­šti­tú­tov pros­tred­níc­tvom kto­rých je mož­né za­is­ťo­vať a nás­led­ne aj zís­ka­vať úda­je na­chá­dza­jú­ce sa v mo­bil­nom te­le­fó­ne.

 Rov­na­ko tak kraj­ský súd pou­ka­zu­je na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 5Tdo/7/2017 zo dňa 23.03.2017, z kto­ré­ho mož­no vy­vo­diť, že v prí­pa­doch, v kto­rých zís­ka­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní mo­bil­né te­le­fó­ny pro­ces­nou čin­nos­ťou v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku, t. j. nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom do­mo­vej pre­hliad­ky, pre­hliad­ky iných pries­to­rov, ob­hliad­ky mies­ta či­nu, či pros­tred­níc­tvom vy­da­nia (od­ňa­tia) ve­ci, nie je nut­né na zna­lec­ké skú­ma­nie ich ob­sa­hu vy­ža­do­vať ani prí­kaz sú­du v zmys­le § 116 Tr. por. V ta­kých­to prí­pa­doch or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní fak­tic­ky dis­po­nu­jú nie­len sa­mot­ným mo­bil­ných te­le­fó­nom, ale aj je­ho ob­sa­hom. Ob­sah mo­bil­né­ho te­le­fó­nu (nap­rík­lad úda­je o vo­la­ných čís­lach, zoz­nam mien a ich te­le­fón­nych čí­sel, ob­sah SMS správ a po­dob­ne) je to­tiž neod­de­li­teľ­nou sú­čas­ťou mo­bil­né­ho te­le­fó­nu. Prá­ve ob­sah mo­bil­né­ho te­le­fó­nu (nie mo­bil­ný te­le­fón sa­mot­ný) je pri­tom dô­vo­dom pre­čo bol or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní za­is­ťo­va­ný. Ob­sah mo­bil­né­ho te­le­fó­nu sa pri­tom za­is­ťu­je tak, že sa za­is­tí sa­mot­ný mo­bil­ný te­le­fón. Vy­da­nie ve­ci (či nap­rík­lad do­mo­vá pre­hliad­ka, či pre­hliad­ka iných pries­to­rov) pri­tom nes­lú­ži iba na za­is­te­nie no­si­ča in­for­má­cií, ale aj (ale­bo hlav­ne) na za­is­te­nie sa­mot­ných in­for­má­cií, kto­ré no­sič ob­sa­hu­je. Ak te­da mož­no pros­tred­níc­tvom vy­da­nia ve­ci (či do­mo­vej pre­hliad­ky ale­bo pre­hliad­ky iných pries­to­rov) za­is­ťo­vať nie­len no­sič in­for­má­cií, ale aj in­for­má­cie, kto­ré ob­sa­hu­je, je nut­né lo­gic­ky pri­pus­tiť, že po­tom tie­to in­for­má­cie mô­že dať or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní aj zna­lec­ky skú­mať a to bez to­ho, aby dis­po­no­val prí­ka­zom pod­ľa § 116 Tr. por., na­koľ­ko to­to skú­ma­nie je pl­ne pok­ry­té vy­da­ním ve­ci, či nap­rík­lad prí­ka­zom sú­du na reali­zo­va­nie do­mo­vej pre­hliad­ky.

 Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že mo­bil­né te­le­fó­ny vy­uží­va­né Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom bo­li ako dô­ka­zy za­bez­pe­če­né po­lí­ciou v sú­la­de so zá­ko­nom a v sú­la­de so zá­ko­nom bo­lo aj ich nás­led­né zna­lec­ké skú­ma­nie.

 V sú­la­de so zá­ko­nom pos­tu­po­va­la po­lí­cia aj pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho oby­dlia, na­koľ­ko na obid­va tie­to pro­ces­né úko­ny bo­li vy­da­né prí­ka­zy op­ráv­ne­ný­mi or­gán­mi a aj ich vy­ko­na­nie bo­lo v me­dziach us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Po­kiaľ ob­ha­jo­ba na­mie­ta­la v prie­be­hu tres­tné­ho ko­na­nia pre­hliad­ku mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pre­to­že pri jej vý­ko­ne bol ob­ža­lo­va­ný pou­če­ný aj pod­ľa § 106 Tr. por., tak pou­če­nie pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia je štan­dar­dným pou­če­ním, kto­ré mu­sí ob­sa­ho­vať vý­kon kaž­dej pre­hliad­ky a to vrá­ta­ne pred­chá­dza­jú­cej vý­zvy na vy­da­nie hľa­da­nej ve­ci. Nej­de tu pre­to o po­ru­še­nie zá­ka­zu se­baob­vi­ne­nia, ale len o zá­kon­né upo­zor­ne­nie, že ak oso­ba neu­mož­ní vý­kon pre­hliad­ky, je mož­né pre­ko­nať od­por ta­kej­to oso­by. Na­po­kon aj v rám­ci zá­ka­zu se­baob­vi­ne­nia je mož­né naj­skôr po­doz­ri­vú, či ob­vi­ne­nú oso­bu vy­zvať, aby pred­lo­ži­la ur­či­té ve­ci a ak to neu­ro­bí je mož­né ich zís­kať pros­tred­níc­tvom od­ňa­tia ve­ci, či osob­nej, prí­pad­ne aj do­mo­vej pre­hliad­ky. Ta­ký­to pos­tup nie je v roz­po­re so zá­ko­nom.

 Na­priek to­mu, že vý­sluch Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča vy­ko­na­ný dňa 10.06.2016 v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho nie je mož­né, pre je­ho ne­zá­kon­nosť, vy­užiť na us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a je­ho pá­cha­te­ľa, je mož­né ne­po­chyb­ne (s ro­zum­nou is­to­tou) dos­pieť k zá­ve­ru, že sku­tok uve­de­ný vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku sa stal a spá­chal ho ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič. Ten­to zá­ver mož­no bez­po­chy­by vy­vo­diť na zá­kla­de nas­le­du­jú­cich dô­ka­zov:

 

a) zo sprá­vy o vý­sled­ku inter­né­ho šet­re­nia Tat­ra ban­ky a.s. (č. l. 351 a nasl.) vy­plý­va, že k neop­ráv­ne­né­mu pris­tu­po­va­niu k úda­jom kon­krét­ne­ho klien­ta doš­lo dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.30h do 20.00h z pra­co­vis­ka na po­boč­ke OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve. Ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič pra­co­val v ča­se spá­chania skut­ku v Tat­ra ban­ke a.s., je­ho pra­cov­ná po­zí­cia bo­la bu­si­ness po­rad­ca, pri­čom prá­cu vy­ko­ná­val prá­ve v OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve. Mal pri­de­le­né prís­tu­po­vé prá­va do sys­té­mov ban­ky, pri­čom tie­to prís­tu­po­vé prá­va mu umož­ňo­va­li prís­tup k úda­jom všet­kých klien­tov ban­ky a k ich pro­duk­tom (a to aj k tým úda­jom klien­tov ban­ky, kto­ré ne­ma­li žiad­ny sú­vis s je­ho pra­cov­nou čin­nos­ťou) s vý­nim­kou pro­duk­tov pri­vát­ne­ho ban­kov­níc­tva. In­for­má­cie o čí­ta­ní úda­jov jed­not­li­vý­mi pou­ží­va­teľ­mi ob­sa­hu­je tzv. „audit log“, kto­rý je sú­čas­ťou da­ta­bá­zy GA­TE (ide o po­boč­ko­vú ob­služ­nú ap­li­ká­ciu). Z lo­gov je mož­né zis­tiť in­for­má­ciu o tom kto, ke­dy ako a z aké­ho mies­ta čí­tal kon­krét­nu in­for­má­ciu ale­bo reali­zo­val kon­krét­nu zme­nu na kon­krét­nom klien­to­vi ale­bo je­ho pro­duk­te. Na zá­kla­de tých­to in­for­má­cií je mož­né do­da­toč­ne po­sú­diť ak­ti­vi­ty kon­krét­ne­ho za­mes­tnan­ca a v po­rov­na­ní s je­ho pra­cov­nou nápl­ňou je mož­né vy­hod­no­tiť, či da­né ak­ti­vi­ty bo­li op­ráv­ne­né ale­bo nie.

 

b) z vy­ššie uve­de­ných šet­re­ní Tat­ra ban­ky a.s. vy­ply­nu­lo, že to bol prá­ve za­mes­tna­nec ban­ky Fi­lip Ry­ba­nič, kto­rý sa dňa 01.06.2016 v ča­se od 19.42h do 19.50h prih­lá­sil na svo­jom pra­co­vis­ku a vy­hľa­dal v ban­ko­vom in­for­mač­nom sys­té­me GA­TE klien­ta pod­ľa me­na „ro­bert ka­li­nak“ a pos­tup­ne si zob­ra­zo­val je­ho úč­ty a vy­bra­né de­tai­ly po­hy­bov na úč­toch. Ok­rem toh­to klien­ta bo­li po­dob­né ak­ti­vi­ty zreali­zo­va­né aj na sub­jek­ty „jan po­cia­tek“, „la­dis­lav bas­ter­nak“, „ma­rian koc­ner“. Tie­to sku­toč­nos­ti vy­plý­va­jú aj z vý­stu­pu z in­for­mač­né­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. o úda­joch, kto­rý­mi pris­tu­po­va­la kon­krét­na oso­ba do sys­té­mu (č. l. 8 a nasl.). Fi­lip Ry­ba­nič pri­tom ne­mal uve­de­ných klien­tov vo svo­jej sprá­ve a v zmys­le inter­ných pra­vi­diel ban­ky a z hľa­dis­ka svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti ne­bol op­ráv­ne­ný vstu­po­vať na tie­to úč­ty, pre­hlia­dať ich, res­pek­tí­ve ro­biť si z nich fo­tog­ra­fie, či vy­tla­čiť si ich do pa­pie­ro­vej po­do­by.

 

c) z vý­stu­pu do­chádz­ko­vé­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. (č.l. 10 a nasl.) mož­no vy­vo­diť, že Fi­lip Ry­ba­nič sa dňa 01.06.2016 na­chá­dzal na pra­co­vis­ku OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve od 12.30h do 20.00h. V ča­se neop­ráv­ne­né­ho prís­tu­pu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky bol te­da na pra­co­vis­ku a to v mies­te, z kto­ré­ho doš­lo k neop­ráv­ne­né­mu prís­tu­pu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky.

 

Vy­ššie uve­de­né skut­ko­vé okol­nos­ti mož­no zis­tiť aj z vý­slu­chu sved­ka Mgr. P M, kto­rý vy­po­ve­dal v me­ne ban­ky a potvr­dil, že k prih­lá­se­niu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. doš­lo z po­čí­ta­ča pri­de­le­né­ho Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi a za pou­ži­tia prih­la­so­va­cích úda­jov Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča a to v mies­te OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve a v ča­se, keď bol Fi­lip Ry­ba­nič na pra­co­vis­ku.

 

d) zo zá­pis­ni­ce o vy­ko­na­ní pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la (č. l. 261 až 276), kto­ré­ho vlas­tní­kom a uží­va­te­ľom bol Fi­lip Ry­ba­nič vy­ko­na­nej dňa 10.06.2016 vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný dob­ro­voľ­ne vy­dal, ok­rem iné­ho, aj pí­som­nos­ti o fi­nan­čných pre­vo­doch na úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka. Iš­lo o vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie kre­dit­ných po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te, kto­ré­ho ma­ji­te­ľom bol JUDr. Ró­bert Ka­li­ňák s tým, že iš­lo o su­my 140.000 euo, 50.000 euro a 70.000 euro, pri­čom pla­ti­te­ľom bo­la spo­loč­nosť B.A.Haus a.s. a po­pis tran­sak­cie bol vrá­te­nie pô­žič­ky. Tak­tiež pí­som­nos­ti ob­sa­ho­va­li vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie cel­ko­vé­ho zob­ra­ze­nia ban­ko­vé­ho úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka zob­ra­ze­né­ho na po­čí­ta­či.

 

e) pod­ľa pra­cov­nej zmlu­vy (č. l. 13 a nasl.) nas­tú­pil Fi­lip Ry­ba­nič do Tat­ra ban­ky a.s. dňa 06.03.2013 na po­zí­ciu servisn­ý po­rad­ca. S účin­nos­ťou od 01.06.2013 bo­la pod­pí­sa­ná do­ho­da o zme­ne pra­cov­nej zmlu­vy, kde doš­lo k zme­ne pra­cov­né­ho za­ra­de­nia na fi­nan­čné­ho po­rad­cu. Odo dňa 01.07.2014 pô­so­bil ako bu­si­ness po­rad­ca. Fi­lip Ry­ba­nič pri nás­tu­pe do za­mes­tna­nia pod­pí­sal do­ku­men­ty tý­ka­jú­ce sa ochra­ny ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ochra­ny osob­ných úda­jov a bez­peč­nos­tných pra­vi­diel a to naj­mä pou­če­nie o po­vin­nos­tiach op­ráv­ne­nej oso­by pod­ľa zá­ko­na o ochra­ne osob­ných úda­jov, či pou­če­nie za­mes­tnan­ca Tat­ra ban­ky a.s. o ochra­ne ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. Ab­sol­vo­val aj ško­le­nia tý­ka­jú­ce sa ban­ko­vých in­for­má­cií a ban­ko­vé­ho ta­jom­stva.

 

Už v pra­cov­nej zmlu­ve, kto­rú ob­ža­lo­va­ný pod­pí­sal pri svo­jom nás­tu­pe do prá­ce sa uvá­dza (bod 9 pra­cov­nej zmlu­vy), že za­mes­tna­nec vy­hla­su­je, že bol pou­če­ný o po­vin­nos­ti ochra­ny ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ochra­ny osob­ných úda­jov a ochra­ny ob­chod­né­ho ta­jom­stva a za­vä­zu­je sa ich dodr­žia­vať. Ďalej sa v pra­cov­nej zmlu­ve vý­slov­ne kon­šta­tu­je, že za­mes­tna­nec be­rie na ve­do­mie, že po­ru­še­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, vrá­ta­ne neop­ráv­ne­né­ho po­ze­ra­nia úč­tov a pro­duk­tov klien­tov, je zá­važ­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, pre kto­rú mô­že za­mes­tná­va­teľ okam­ži­te skon­čiť pra­cov­ný po­mer. Oso­bit­ne ob­ža­lo­va­ný pod­pí­sal pou­če­nie o po­vin­nos­tiach op­ráv­ne­nej oso­by o ochra­ne osob­ných úda­jov a o ochra­ne ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. V na­pos­le­dy uve­de­nom pou­če­ní je zdô­raz­ne­né (bod 6 pou­če­nia), že vstu­po­vať do in­for­mač­ných sys­té­mov ban­ky a zís­ka­vať in­for­má­cie o klien­to­vi nad rá­mec pl­ne­nia za­da­nej pra­cov­nej úlo­hy je za­ká­za­né, pri­čom po­ru­še­nie tej­to po­vin­nos­ti mô­že za­kla­dať aj zna­ky tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 Tr. zák. (bod 7 pou­če­nia). Fi­lip Ry­ba­nič pod­pí­sal aj pí­som­né pou­če­nie o ml­čan­li­vos­ti, kto­ré ob­sa­ho­va­lo aj pou­če­nie pod­ľa § 91 a nasl. o ban­kách.

 

Z úda­jov z Tat­ra ban­ky a.s. (tres­tné ozná­me­nie na č. l. 1 a nasl.) mož­no vy­vo­diť, že ob­ža­lo­va­ný bol v ča­se spá­chania skut­ku vo vý­po­ved­nej le­ho­te s tým, že vý­po­ved­ná ma­la skon­čiť dňa 30.06.2016. Fi­lip Ry­ba­nič po­žia­dal o skon­če­nie pra­cov­né­ho po­me­ru sám a to eš­te pred tým ako doš­lo k spá­chaniu stí­ha­né­ho skut­ku. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič ukon­čil svoj pra­cov­ný po­mer s Tat­ra ban­kou a.s. sám a v jú­ni ro­ku 2016 (v ča­se spá­chania skut­ku) pra­co­val ako asis­tent pos­lan­ca NR SR mož­no vy­vo­diť aj z úda­jov, kto­ré pos­ky­tol po­lí­cii pri vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho dňa 12.09.2016. V tom­to sme­re vy­po­ve­dal aj sve­dok Mgr. P M, kto­rý uvie­dol, že Fi­lip Ry­ba­nič skon­čil v ban­ke na vlas­tnú žia­dosť, pri­čom pred ukon­če­ním pra­cov­né­ho vzťa­hu bo­lo s ob­ža­lo­va­ným dňa 24.05.2016 pod­pí­sa­né pí­som­né pou­če­nie o ml­čan­li­vos­ti tý­ka­jú­ce sa ochra­ny osob­ných úda­jov, ban­ko­vé­ho ta­jom­stva ako aj prí­pad­ných tres­tnop­ráv­nych nás­led­kov. Tá­to sku­toč­nosť vy­plý­va aj z lis­ti­ny naz­va­nej pou­če­nie ml­čan­li­vos­ti, kto­rú pod­pí­sal ob­ža­lo­va­ný dňa 24.05.2016 (č. l. 142).

 

f) z emai­lo­vej ko­mu­ni­ká­cie (č. l. 174) us­ku­toč­ne­nej me­dzi tla­čo­vým od­bo­rom Mi­nis­ter­stva vnút­ra SR a X M, re­dak­tor­kou ča­so­pi­su Trend, mož­no zis­tiť, že dňa 10.06.2016 sa re­dak­tor­ka ob­rá­ti­la na tla­čo­vý od­bor s otáz­ka­mi na vzťah mi­nis­ter vnút­ra (v tom ča­se JUDr. Ró­bert Ka­li­ňák) a Baš­ter­nák, pri­čom v pr­vej otáz­ke sa re­dak­tor­ka vý­slov­ne pý­ta­la mi­nis­tra, či od spo­loč­nos­ti B.A.Haus a.s. dos­tal splát­ky pô­ži­čiek s tým, že ma­lo ísť o su­my 50.000 a 70.000 eur v de­cem­bri ro­ku 2014 a su­mu 140.000 eur z 3. má­ja. Pred­met­ná re­dak­tor­ka ča­so­pi­su Trend sa te­da len nie­koľ­ko dní po spá­cha­ní skut­ku pý­ta­la vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra pres­ne na tri kre­dit­né tran­sak­cie, kto­ré ma­li kon­krét­ne vy­me­dze­nú vý­šku a úpl­ne sa zho­do­va­li s vy­tla­če­ný­mi kre­dit­ný­mi tran­sak­cia­mi, kto­ré bo­li v pa­pie­ro­vej po­do­be náj­de­né v rov­na­ký deň (10.06.2016) u ob­ža­lo­va­né­ho pri pre­hliad­ke je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la.

 

Sved­ky­ňa X M vy­po­ve­da­la, že té­me pre­po­je­nia mi­nis­tra JUDr. Ka­li­ňá­ka a pá­na Baš­ter­ná­ka sa ve­no­va­li v Tren­de, pri­čom dňa 07.06.2016 ju kon­tak­to­va­la oso­ba, s kto­rou už pred­tým viac­krát ko­mu­ni­ko­va­la oh­ľa­dom ne­ja­kých in­for­má­cií s mož­nos­ťou stret­nu­tia, nás­led­ne sa stret­la s inou oso­bou, obdr­ža­la do­ku­men­ty, te­da in­for­má­cie, z kto­rých vy­plý­va­li in­for­má­cie o mož­ných pre­vo­doch me­dzi mi­nis­trom vnút­ra a fir­ma­mi pá­na Baš­ter­ná­ka. Po­kiaľ ide o in­for­má­cie, kto­ré uvied­la v emai­le tla­čo­vé­mu od­bo­ru, tak vy­chá­dza­la z in­for­má­cií, kto­ré zís­ka­la v pre­doš­lých dňoch a chce­la si ich ove­riť ta­kou­to for­mou u mi­nis­tra vnút­ra.

 

Z od­bor­né­ho vy­jad­re­nia oh­ľad­ne skú­ma­nia mo­bil­ných te­le­fó­nov vy­uží­va­ných Fi­li­pom Ry­ba­ni­čom (č. l. 193 a nasl.) vy­plý­va, že Fi­lip Ry­ba­nič te­le­fo­nic­ky ko­mu­ni­ko­val so X M dňa 09.06.2016 ako aj s Jo­ze­fom Raj­tá­rom. V mo­bil­nom te­le­fó­ne Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča sa pri­tom na­chá­dza­li aj fo­tog­ra­fie po­čí­ta­ču s vy­ob­ra­ze­ním ban­ko­vé­ho úč­tu Já­na Po­čiat­ka, t. j. ban­ko­vé­ho úč­tu oso­by, kto­rej účet sa pre­hlia­dal v rov­na­kom ča­se a na rov­na­kom mies­te, za pou­ži­tia rov­na­kých prís­tu­po­vých he­siel a z rov­na­ké­ho po­čí­ta­ču ako sa pre­hlia­dal ban­ko­vý účet JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka.

 

g) z lis­tu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča (č. l. 147) vy­plý­va, že po­doz­ri­vé ob­chod­né tran­sak­cie na osob­ných úč­toch Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a Já­na Po­čiat­ka nah­lá­sil v Tat­ra ban­ke a.s. až dňa 14.06.2016, t. j. až po do­ko­na­ní tres­tné­ho či­nu, te­da až po­tom ako zís­ka­né in­for­má­cie dal do dis­po­zí­cie re­dak­tor­ke ča­so­pi­su a až po ich zve­rej­ne­ní.

 

Kraj­ský súd uzat­vá­ra, že z vy­ššie uve­de­ných dô­ka­zov a z nich vy­plý­va­jú­cich sku­toč­nos­tí mož­no dos­pieť k ne­po­chyb­né­mu skut­ko­vé­mu zá­ve­ru, že k neop­ráv­ne­né­mu prez­re­tiu po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, kto­rý bol ve­de­ný v Tat­ra ban­ke a.s. doš­lo dňa 01.06.2016 v ča­se me­dzi 19.40h až 19.49h v pries­to­roch po­boč­ky Tat­ra ban­ky a.s. v OC Da­nu­bia v Bra­tis­la­ve. V da­nom ča­se a na da­nom mies­te sa vte­dy na­chá­dzal aj Fi­lip Ry­ba­nič, kto­rý bol v prá­ci ako za­mes­tna­nec ban­ky, pri­čom k prez­re­tiu po­hy­bov na uve­de­nom ban­ko­vom úč­te doš­lo prih­lá­se­ním sa do ban­ko­vé­ho in­for­mač­né­ho sys­té­mu GA­TE a doš­lo k vy­hľa­dá­va­niu klien­ta pod­ľa me­na „ro­bert ka­li­nak“ a pos­tup­ne doš­lo k zob­ra­zo­va­niu je­ho úč­tu a vy­bra­ných de­tai­lov po­hy­bov na úč­te. K prih­lá­se­niu do in­for­mač­né­ho sys­té­mu Tat­ra ban­ky a.s. doš­lo pri­tom z po­čí­ta­ču Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča a za pou­ži­tia prih­la­so­va­cích úda­jov Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča.

 

Pri nás­led­nej pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­ný dob­ro­voľ­ne vy­dal vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie zná­zor­ňu­jú­ce po­hy­by na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a fo­tog­ra­fie o po­hy­be na ban­ko­vom úč­te Já­na Po­čiat­ka, kto­ré­ho ban­ko­vý účet bol pre­ze­ra­ný z rov­na­kých prih­la­so­va­cích úda­jov a z rov­na­ké­ho mies­ta a v rov­na­kom ča­se ako ban­ko­vý účet Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, bo­li náj­de­né v mo­bil­nom te­le­fó­ne Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča. Z úda­jov zís­ka­ných z mo­bil­né­ho te­le­fó­nu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča mož­no tiež zis­tiť, že ko­mu­ni­ko­val s Jo­ze­fom Raj­tá­rom, pos­lan­com NR SR, kto­rý bol je­ho no­vý za­mes­tná­va­teľ ako aj s re­dak­tor­kou ča­so­pi­su Trend X M, kto­rá bez­pros­tred­ne po­tom dis­po­no­va­la s údaj­mi zís­ka­ný­mi z po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka (su­my 140.000, 50.000 a 70.000 euro za­sla­né od spo­loč­nos­ti B.A.Haus), kto­ré vy­uži­la pri for­mu­lo­va­ní otá­zok na vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra.

 

Všet­ky tie­to dô­ka­zy umož­ňu­jú uro­biť iba je­di­ný lo­gic­ký zá­ver, že to bol prá­ve a len ob­ža­lo­va­ný, kto­rý vy­užil, či skôr zneu­žil sku­toč­nosť, že bol za­mes­tna­nec Tat­ra ban­ky a.s. a bez aké­ho­koľ­vek pra­cov­né­ho dô­vo­du zís­kal neop­ráv­ne­ne in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka s tým, že nás­led­ne tie­to úda­je od­fo­til ako aj vy­tla­čil na pa­pier a pos­ky­tol ich re­dak­tor­ke ča­so­pi­su Trend na zve­rej­ne­nie. Vý­znam­ným v tom­to sme­re je aj zis­te­nie, že v ča­se toh­to svoj­ho ko­na­nia už bol Fi­lip Ry­ba­nič vo vý­po­ved­nej do­be, pri­čom vý­po­veď po­dal on s tým, že už zá­ro­veň pô­so­bil ako asis­tent opo­zič­né­ho pos­lan­ca NR SR Jo­ze­fa Raj­tá­ra. Fi­lip Ry­ba­nič ko­nal s po­li­tic­kým mo­tí­vom vy­ho­vieť svoj­mu no­vé­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi a zís­kať in­for­má­cie pro­ti vte­daj­šie­mu mi­nis­tro­vi vnút­ra, pri­čom v ča­se svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia ve­del, že mu neh­ro­zí žiad­na pra­cov­nop­ráv­na san­kcia za je­ho ko­na­nie (neš­lo z hľa­dis­ka pra­cov­nop­ráv­ne­ho o ko­na­nie ri­zi­ko­vé pre ob­ža­lo­va­né­ho), na­koľ­ko už bol vo vý­po­ved­nej do­be a mal aj iný pra­cov­ný po­mer u pos­lan­ca NR SR.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je ab­so­lút­ne vy­lú­če­ná ta­ká skut­ko­vá ver­zia, kto­rá by vy­chá­dza­la z to­ho, že niek­to zneu­žil prih­la­so­va­cie úda­je Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča ako aj po­čí­tač, kto­rý pou­ží­val v prá­ci a v ča­se je­ho prí­tom­nos­ti na pra­co­vis­ku by prá­ve z je­ho po­čí­ta­ča a cez je­ho prih­la­so­va­cie úda­je neop­ráv­ne­ne vni­kol do ban­ko­vé­ho in­for­mač­né­ho sys­té­mu GA­TE, nás­led­ne si vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie v po­čí­ta­či zob­ra­ze­ných po­hy­bov ban­ko­vých úč­tov a tie­to fo­tog­ra­fie by nás­led­ne vlo­žil do mo­bil­né­ho te­le­fó­nu Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča (fo­tog­ra­fie po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te Já­na Po­čiat­ka) a vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie po­hy­bov na ban­ko­vom úč­te Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka by nás­led­ne „podstr­čil“ Fi­li­po­vi Ry­ba­ni­čo­vi do je­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, kto­rý by ich však po­tom pri pre­hliad­ke mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la vy­dal už dob­ro­voľ­ne po­lí­cii. Vo svet­le vy­ššie uve­de­ných dô­ka­zov a pri ich lo­gic­kom vy­hod­no­te­ní a uva­žo­va­ní je nut­né ta­kú­to skut­ko­vú ver­ziu od­miet­nuť ako ab­sur­dnú.

 

            Kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je s od­vo­la­ním ob­ža­lo­va­né­ho v tom, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lo­be ako aj v na­pad­nu­tom roz­sud­ku bol ne­dos­ta­toč­ne vy­me­dze­ný, na­koľ­ko z ne­ho nie je zrej­mé aké úda­je klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka bo­li pre­ze­ra­né. Ide pri­tom o pod­stat­nú skut­ko­vú okol­nosť, pre­to­že až pros­tred­níc­tvom nej mož­no spo­ľah­li­vo zis­tiť, či ide sku­toč­ne o úda­je, kto­ré by bo­lo mož­né pod­ra­diť po po­jem ban­ko­vé ta­jom­stvo, kto­ré je chrá­ne­né skut­ko­vou pod­sta­tou ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu. Vzhľa­dom k to­mu, že sta­ros­tli­vosť o po­pis skut­ku ná­le­ží hlav­ne pro­ku­rá­to­ro­vi ako no­si­te­ľo­vi dô­kaz­né­ho bre­me­na, je prek­va­pi­vým, že na tie­to ná­miet­ky ob­ha­jo­by ni­ja­ko ne­rea­go­val a ne­navr­hol dopl­ne­nie, či pre­for­mu­lo­va­nie tzv. skut­ko­vej ve­ty. Na stra­ne dru­hej je nut­né uviesť, že tu nej­de o pod­stat­né (zá­sad­né) po­chy­be­nie, na­koľ­ko z vy­ko­na­ných dô­ka­zov ako aj od­ôvod­ne­nia ob­ža­lo­by, či na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, res­pek­tí­ve aj od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho je dos­ta­toč­ne zrej­mé, že tý­mi­to údaj­mi, kto­ré pred­sta­vu­jú pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bo­li plat­by na úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka vo vý­ške 140.000, 50.000 a 70.000 euro, kto­ré bo­li za­sla­né spo­loč­nos­ťou B.A.Haus a.s. a za­zna­me­na­né v po­hy­boch na da­nom ban­ko­vom úč­te.

 

            Od­vo­la­cí súd pre­to zru­šil vý­rok o vi­ne a sám nap­ra­vil to­to for­mál­ne po­chy­be­nie tak, že sku­tok dopl­nil o tie­to úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, kto­ré jed­noz­nač­ne vy­plý­va­li z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia a mu­se­li byť ob­ža­lo­va­né­mu zrej­mé, pri­čom do skut­ko­vej ve­ty za­hr­nul aj to, že ob­ža­lo­va­ný v ča­se spá­chania skut­ku vy­ko­ná­val aj pra­cov­nú po­zí­ciu asis­ten­ta opo­zič­né­ho pos­lan­ca NR SR, čo naz­na­ču­je po­li­tic­ký mo­tív je­ho ko­na­nia ako aj to, že tie­to úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bo­li pos­kyt­nu­té re­dak­tor­ke ča­so­pi­su Trend, t. j. ne­po­vo­la­nej oso­be.

 

Tie­to zme­ny skut­ko­vej ve­ty je nut­né ozna­čiť len za spres­ňo­va­nie skut­ku, za je­ho pod­rob­nej­šie vy­me­dzenie (po­pí­sa­nie), nej­de pre­to o zá­sad­né zme­ny skut­ko­vej ve­ty, kto­ré by na­rú­ša­li to­tož­nosť skut­ku, res­pek­tí­ve to­to spres­ňo­va­nie skut­ku mož­no vy­ko­nať aj na pod­kla­de od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho, pre­to­že nej­de o zme­nu v nep­ros­pech ob­ža­lo­va­né­ho.

 

V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na od­bor­nú li­te­ra­tú­ru (z hľa­dis­ka kom­pa­ra­tív­ne­ho vý­kla­du prá­va mož­no pou­ká­zať nap­rík­lad na Šámal, P. a kol.: Tres­tní řád I, II, III, 7 vy­dá­ní, C.H.Beck, 2013, s. 3089), kto­rá uvá­dza, že zá­kaz re­for­ma­tio­nis in peius (zá­kaz zme­ny k hor­šie­mu) nie je mož­né chá­pať tak, že by v prí­pa­de roz­ho­do­va­nia z pod­ne­tu od­vo­la­nia po­da­né­ho vý­luč­ne v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­ný zá­kaz brá­nil to­mu, aby bol po­pis roz­hod­ných skut­ko­vých zis­te­ní vo vý­ro­ku o vi­ne v na­pad­nu­tom roz­sud­ku dopl­ne­ný o skut­ko­vé okol­nos­ti cha­rak­te­ri­zu­jú­ce ur­či­té zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, zo spá­chania kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho a to o okol­nos­ti, kto­ré do­po­siaľ ne­bo­li v tzv. skut­ko­vej ve­te vý­ro­ku o vi­ne dos­ta­toč­ne vy­jad­re­né, po­kiaľ sú ob­siah­nu­té as­poň v od­ôvod­ne­ní na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku, res­pek­tí­ve je zrej­mé, že ich súd vzal za preu­ká­za­né a vy­chá­dzal z nich. Ta­ké­to dopl­ne­nie roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tí to­tiž sa­mo ose­be ni­ja­ko nez­hor­šu­je pos­ta­ve­nie ob­ža­lo­va­né­ho, po­kiaľ sa tým ne­me­ní roz­sah ani zá­važ­nosť tres­tnej čin­nos­ti, nes­prís­ňu­je sa práv­na kva­li­fi­ká­cia a ani ulo­že­ný trest, či nez­vy­šu­je sa roz­sah spô­so­be­nej ško­dy. Ale­bo po­ve­da­né inak, po­kiaľ pou­ži­tá práv­na kva­li­fi­ká­cia pri­chá­dza do úva­hy, av­šak po­pis skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré ju od­ôvod­ňu­jú, nie je dos­ta­toč­ne vý­stiž­ný a pres­ný, nič neb­rá­ni v je­ho dopl­ne­ní a spres­ne­ní tak, aby všet­ky zá­kon­né zna­ky tres­tné­ho či­nu, kto­rým bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný za vin­né­ho, po­pí­sa­ný sku­tok ná­le­ži­te vy­jad­ro­val.

 

            Sku­toč­nosť, že súd mô­že po vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia spres­ňo­vať sku­tok mož­no vy­vo­diť aj nap­rík­lad z roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 2To/9/2017 zo dňa 11.12.2018. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať aj na ju­di­ka­tú­ru (R19/1964), kto­rá zdô­raz­ňu­je, že via­za­nosť sú­du ža­lob­ným návr­hom, po­kiaľ ide o vy­me­dzenie skut­ku, nez­na­me­ná, že by súd ne­mal sku­tok v ža­lob­nom návr­hu nep­res­ne po­pí­sa­ný vo vý­ro­ku roz­sud­ku spres­niť tak, aby vy­sti­ho­val správ­ne stav, sa­moz­rej­me za pred­pok­la­du, že sa tým pod­sta­ta za­ža­lo­va­né­ho skut­ku nez­me­ní.

 

            Ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní ďa­lej na­mie­tal, že v je­ho prí­pa­de iš­lo o whis­tleb­lowing a te­da je­ho ko­na­niu by ma­la byť pos­kyt­nu­tá ochra­na ako whis­tleb­lowero­vi v zmys­le prá­va EÚ, res­pek­tí­ve v zmys­le Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len Do­ho­vor). Kraj­ský súd sa s tou­to od­vo­la­cou ná­miet­kou nes­to­tož­ňu­je.

 

            Whis­tleb­lowing sa naj­čas­tej­šie de­fi­nu­je ako akt čle­na or­ga­ni­zá­cie (bý­va­lé­ho ale­bo sú­čas­né­ho), kto­rým ozna­mu­je ne­le­gál­ne, po­doz­ri­vé, či ne­mo­rál­ne prak­ti­ky svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa oso­bám ale­bo in­šti­tú­ciám, kto­ré by moh­li efek­tív­ne za­kro­čiť.

 

            Whis­tleb­lower je te­da oso­ba, kto­rá nah­lá­si (v rám­ci dot­knu­tej or­ga­ni­zá­cie ale­bo exter­né­ho or­gá­nu) ale­bo zve­rej­ní (na ve­rej­nos­ti) in­for­má­cie o proti­práv­nom ko­na­ní (či inej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti), kto­ré zís­ka­la v sú­vis­los­ti s pra­cov­nou čin­nos­ťou a kto­rá nás­led­ne če­lí, ale­bo mô­že če­liť, od­vet­ným opat­re­niam zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa, kto­ré sú­vi­sia s je­ho prá­cou (nap­rík­lad pre­pus­te­nie z pra­cov­né­ho po­me­ru).

 

Tak­to chá­pe whis­tleb­lowera (ozna­mo­va­te­ľa) aj návrh Smer­ni­ce Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy o ochra­ne osôb nah­la­su­jú­cich po­ru­še­nia prá­va Únie zo dňa 23.04.2018, na kto­rý pou­ka­zu­je ob­ža­lo­va­ný vo svo­jom od­vo­la­ní (ďa­lej len návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch), kto­rý ochra­nu ozna­mo­va­te­ľov roz­ši­ru­je nie­len na „kla­sic­kých“ za­mes­tnan­cov, ale aj na iné oso­by, kto­ré mô­žu byť v po­dob­nej po­zí­cii (nap­rík­lad sa­mos­tat­ne zá­rob­ko­vo čin­né oso­by, pri vy­ko­ná­va­ní svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti, uchá­dza­či o prá­cu), res­pek­tí­ve na oso­by, kto­ré sú v ob­dob­nej po­zí­cii, av­šak nie je im pos­ky­to­va­ná od­me­na za vy­ko­ná­va­nú prá­cu (nap­rík­lad dob­ro­voľ­ní­ci, nep­la­te­ní stá­žis­ti, kon­zul­tan­ti a po­dob­ne).

 

Pre úpl­nosť je pot­reb­né uviesť, že le­gis­la­tív­ny pro­ces oh­ľad­ne návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch ne­bol do dňa roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du ukon­če­ný s tým, že dňa 16.04.2019 ne­doš­lo k schvá­le­niu návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch zo dňa 23.04.2018 (tak ako to uvá­dza ob­ha­jo­ba v od­vo­la­ní), ale doš­lo k pod­stat­né­mu dopl­ne­niu a prep­ra­co­va­niu toh­to návr­hu zo stra­ny Európ­ske­ho parla­men­tu s tým, že Európ­sky parla­ment schvá­lil v pr­vom čí­ta­ní Po­zí­ciu Európ­ske­ho parla­men­tu zo dňa 16.04.2019, pri­čom Európ­sky parla­ment po­ve­ril svoj­ho pred­se­du, aby pos­tú­pil po­zí­ciu Európ­ske­ho parla­men­tu Ra­de, Ko­mi­sii a ná­rod­ným parla­men­tom. Le­gis­la­tív­ny pro­ces oh­ľad­ne tej­to smer­ni­ce te­da do­po­siaľ de­fi­ni­tív­ne skon­če­ný ne­bol s tým, že z uz­ne­se­nia Ra­dy Európ­skej únie zo dňa 02.05.2019 mož­no zis­tiť, že sa navr­hu­je pri­ja­tie Po­zí­cie Európ­ske­ho parla­men­tu, t. j. pri­ja­tie pod­stat­ne prep­ra­co­va­né­ho pô­vod­né­ho návr­hu smer­ni­ce.

 

            Na­priek uve­de­né­mu sa od­vo­la­cí súd za­obe­ral aj návr­hom tej­to práv­nej nor­my, na­koľ­ko jej zve­rej­ne­nie v Úrad­nom ves­tní­ku EÚ je mož­né reál­ne oča­ká­vať v blíz­kej bu­dúc­nos­ti. Zá­klad­ný­mi pod­mien­ka­mi pre vy­me­dzenie whis­tleb­lowera, kto­ré mož­no vy­vo­diť z návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch ako aj vnút­roš­tát­ne­ho prá­va a kto­ré po­ží­va ochra­ny sú:

 

1/ vy­ko­ná­va­nie ur­či­tej pra­cov­nej čin­nos­ti (res­pek­tí­ve nap­rík­lad čin­nos­ti vo vzá­jom­ných ob­chod­nop­ráv­nych vzťa­hoch), kto­rá sa vy­ko­ná­va le­gál­ne (zo stra­ny ozna­mo­va­te­ľa), t. j. ozna­mo­va­teľ tu ko­ná v rám­ci svo­jej pô­sob­nos­ti (kom­pe­ten­cie) a pri tej­to pra­cov­nej čin­nos­ti sa dos­ta­ne k in­for­má­cii o mož­nej proti­práv­nej čin­nos­ti, či inej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti (nee­tic­ké­mu ko­na­niu a po­dob­ne), kto­rej sa do­pus­til ale­bo mo­hol do­pus­tiť je­ho za­mes­tná­va­teľ (na­dria­de­ný, ob­chod­ný par­tner, spolu­ko­na­teľ a po­dob­ne).

 

Sku­toč­nosť, že tu nah­la­su­jú­ca oso­ba mu­sí zís­kať in­for­má­cie pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti mož­no vy­vo­diť tak z návr­hu Smer­ni­ce o whisl­teb­loweroch ako aj vnút­roš­tát­ne­ho prá­va. V zmys­le člán­ku 2 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch sa tá­to smer­ni­ca vzťa­hu­je na nah­la­su­jú­ce oso­by pra­cu­jú­ce v súk­rom­nom ale­bo ve­rej­nom sek­to­re, kto­ré zís­ka­li in­for­má­cie v sú­vis­los­ti s pra­cov­nou čin­nos­ťou. Člá­nok 4 bod 9 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch de­fi­nu­je nah­la­su­jú­cu oso­bu (ozna­mo­va­te­ľa, či whis­tleb­lowera) ako fy­zic­kú ale­bo práv­nic­kú oso­bu, kto­rá nah­la­su­je ale­bo zve­rej­ňu­je in­for­má­cie o po­ru­še­niach zís­ka­né v sú­vis­los­ti so svo­jou pra­cov­nou čin­nos­ťou. Pod­ľa člán­ku 4 bod 10 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch sa pod sú­vis­los­ťou s pra­cov­nou čin­nos­ťou ro­zu­mie sú­čas­ná ale­bo mi­nu­lá pra­cov­ná čin­nosť vo ve­rej­nom ale­bo súk­rom­nom sek­to­re, pros­tred­níc­tvom, kto­rej mô­žu oso­by bez oh­ľa­du na jej cha­rak­ter zís­kať in­for­má­cie o po­ru­še­niach a v rám­ci kto­rej mô­žu byť tie­to oso­by vy­sta­ve­né od­vet­ným opat­re­niam.

 

Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch te­da v cel­kom svo­jom texte zvý­raz­ňu­je, že do­pa­dá iba na oso­by, kto­ré in­for­má­cie zís­ka­li v sú­vis­los­ti so svo­jou pra­cov­nou (ob­chod­nou) čin­nos­ťou. V žiad­nom prí­pa­de tu pra­cov­nú čin­nosť ne­mož­no chá­pať ako čin­nosť proti­práv­nu, res­pek­tí­ve ako čin­nosť, pri kto­rej oso­ba prek­ra­ču­je svo­je pra­cov­né kom­pe­ten­cie, aby zís­ka­la ne­ja­kú in­for­má­ciu. Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch te­da po­čí­ta s tým, že ozna­mo­va­teľ sa dos­ta­ne k in­for­má­cii vy­ko­ná­va­ním svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, t. j. tá­to pr­vá fá­za zís­ka­nia in­for­má­cie nie je prob­le­ma­tic­ká, na­koľ­ko ozna­mo­va­teľ dis­po­nu­je s ob­sa­hom in­for­má­cie le­gál­ne (pod poj­mom le­gál­ne sa tu má na mys­li čin­nosť v sú­la­de so zá­ko­nom, či us­ta­no­ve­nia­mi pra­cov­nej zmlu­vy, te­da k in­for­má­cii sa dos­ta­ne pri bež­nom vý­ko­ne svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti), v rám­ci svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti a nás­led­ne le­gál­ne zís­ka­nú in­for­má­ciu (kto­rej ob­sah nap­rík­lad „vy­ne­sie“ zo za­mes­tna­nia ne­le­gál­ne) nah­lá­si, res­pek­tí­ve zve­rej­ní. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu až tá­to dru­há fá­za ko­na­nia ozna­mo­va­te­ľa mô­že byť prob­le­ma­tic­ká z hľa­dis­ka ozna­mo­va­te­ľa (hroz­ba san­kcií zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa) a až za je­ho ko­na­nie v tej­to dru­hej fá­ze (nap­rík­lad „vy­ne­se­nie“ in­for­má­cie zo za­mes­tna­nia a jej nah­lá­se­nie, či zve­rej­ne­nie) mô­že če­liť od­vet­ným opat­re­niam zo stra­ny svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa, kto­ré­ho sa in­for­má­cia tý­ka. Až tá­to dru­há fá­za ko­na­nia ozna­mo­va­te­ľa spa­dá pod ochra­nu návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, t. j. fá­za, v kto­rej sa ozna­mo­va­teľ od­vá­ži nah­lá­siť in­for­má­ciu o proti­práv­nom, či proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní za­mes­tná­va­te­ľa. Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch te­da nep­red­pok­la­dá ochra­nu ko­na­niu, pri kto­rom by ozna­mo­va­teľ už sa­mot­nú in­for­má­ciu zís­kal mi­mo svo­je pra­cov­né kom­pe­ten­cie (te­da inak ako v sú­vis­los­ti so svo­jou pra­cov­nou čin­nos­ťou), t. j. ne­chrá­ni to­ho, kto in­for­má­cie zís­kal ne­le­gál­ne (nap­rík­lad zneu­ži­tím svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti a po­dob­ne). Ak sa tak sta­ne, po­tom sa návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch na ta­ké­to oso­by vô­bec nev­ťa­hu­je (člá­nok 2 návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch ar­gu­men­tum a con­trá­rio).

 

            Po­zí­cia Európ­ske­ho parla­men­tu k Smer­ni­ci o whis­tleb­loweroch, kto­rá bo­la schvá­le­ná dňa 16.04.2019 pri­tom návrh smer­ni­ce dopl­ni­la aj o bod (94), v kto­rom sa vy­slo­ve­ne zdô­raz­ňu­je zá­kon­nosť na­do­bud­nu­tia nah­lá­se­nej in­for­má­cie, či zís­ka­ných do­ku­men­tov. Z uve­de­né­ho bo­du vy­plý­va, že v prí­pa­doch, keď nah­la­su­jú­ce oso­by zá­kon­ne na­do­bud­li nah­lá­se­né in­for­má­cie ale­bo do­ku­men­ty, kto­ré tie­to ob­sa­hu­jú ale­bo k nim zís­ka­li prís­tup, ma­li by byť os­lo­bo­de­né od zod­po­ved­nos­ti. Pla­tí to aj v prí­pa­doch, keď zve­rej­nia ob­sah do­ku­men­tov, ku kto­rým ma­jú zá­kon­ný prís­tup ako aj v prí­pa­doch, keď vy­ho­to­via kó­pie ta­kých­to do­ku­men­tov ale­bo ich od­strá­nia z pries­to­rov or­ga­ni­zá­cie, v kto­rej sú za­mes­tna­né v roz­po­re so zmluv­ný­mi ale­bo iný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, pod­ľa kto­rých sú tie­to do­ku­men­ty ma­jet­kom or­ga­ni­zá­cie. Nah­la­su­jú­ce oso­by by tiež ma­li byť os­lo­bo­de­né od zod­po­ved­nos­ti, keď v sú­vis­los­ti s na­do­bud­nu­tím re­le­van­tných in­for­má­cií ale­bo do­ku­men­tov ale­bo s prís­tu­pom k nim vni­ká ob­čian­skop­ráv­na, správ­na ale­bo pra­cov­nop­ráv­na zod­po­ved­nosť. Ak nah­la­su­jú­ce oso­by na­do­bud­li ale­bo zís­ka­li prís­tup k re­le­van­tným in­for­má­ciám ale­bo do­ku­men­tom spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu, ich tres­tná zod­po­ved­nosť by sa ma­la na­ďa­lej spra­vo­vať prís­luš­ný­mi vnút­roš­tát­ny­mi práv­ny­mi pred­pis­mi.

 

            Z uve­de­nej Po­zí­cie Európ­ske­ho parla­men­tu, kto­rá dopl­ni­la návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch je zrej­mé, že tá­to nor­ma pos­ky­tu­je ochra­nu prí­pa­dom zá­kon­né­ho na­do­bud­nu­tia in­for­má­cie, či do­ku­men­tov a ne­vy­lu­ču­je tres­tnop­ráv­ny pos­tih ozna­mo­va­te­ľov po­kiaľ ta­kú­to in­for­má­ciu ale­bo do­ku­men­ty zís­ka­li tres­tným či­nom.

 

            Zhod­nú pod­mien­ku tý­ka­jú­cu sa zís­ka­nia in­for­má­cie pri pra­cov­nej čin­nos­ti a nie mi­mo nej sta­no­vu­je aj vnút­roš­tát­ne prá­vo. Zá­kon č. 307/2014 Z.z. o niek­to­rých opat­re­niach sú­vi­sia­cich s ozna­mo­va­ním proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, kto­rý bol účin­ný v ča­se spá­chania ža­lo­va­né­ho skut­ku v us­ta­no­ve­ní § 1 ods. 1 vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že ten­to zá­kon up­ra­vu­je pod­mien­ky pos­ky­to­va­nia ochra­ny oso­bám pred neop­ráv­ne­ným pos­ti­hom v pra­cov­nop­ráv­nom vzťa­hu v sú­vis­los­ti s ozna­mo­va­ním kri­mi­na­li­ty ale­bo inej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, pri­čom pod­ľa § 1 ods. 2 zá­ko­na sa za pra­cov­nop­ráv­ny vzťah po­va­žu­je aj štát­no­za­mes­tna­nec­ký po­mer a slu­žob­ný po­mer. Us­ta­no­ve­nie § 2 ods. 1 písm. a) zá­ko­na de­fi­no­va­lo ozna­mo­va­te­ľa ako fy­zic­kú oso­bu, kto­rá v dob­rej vie­re uro­bí ozná­me­nie or­gá­nu prís­luš­né­mu na pri­ja­tie ozná­me­nia, pri­čom za ozna­mo­va­te­ľa sa po­va­žu­je aj je­mu blíz­ka oso­ba, ak je v pra­cov­nop­ráv­nom vzťa­hu k to­mu is­té­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi. Pod­ľa § 2 ods. 1 písm. b) zá­kon de­fi­no­val ozná­me­nie po­dá­va­né ozna­mo­va­te­ľom ako uve­de­nie sku­toč­nos­ti, o kto­rých sa fy­zic­ká oso­ba doz­ve­de­la v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svoj­ho za­mes­tna­nia, po­vo­la­nia, pos­ta­ve­nia ale­bo fun­kcie a kto­ré mô­žu vý­raz­nou mie­rou pris­pieť k ob­jas­ne­nie zá­važ­nej proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti ale­bo k zis­te­niu ale­bo us­ved­če­niu jej pá­cha­te­ľa. Ob­dob­nú práv­nu úp­ra­vu ob­sa­hu­je aj no­vý zá­kon č. 54/2019 Z.z. o ochra­ne ozna­mo­va­te­ľov proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti, kto­rý zru­šil vy­ššie uve­de­nú pred­chá­dza­jú­cu práv­nu úp­ra­vu.

 

Ozna­mo­va­teľ te­da ne­mu­sí byť pria­mo za­mes­tnan­com, av­šak je ne­vyh­nut­né, aby exis­to­val úz­ky vzťah me­dzi ozna­mo­va­te­ľom a za­mes­tná­va­te­ľom, pro­ti kto­rej sa ozna­mo­va­teľ svo­jím ozná­me­ním sta­via a kto­rej in­for­má­cia­mi, či dá­ta­mi dis­po­nu­je. Mu­sí exis­to­vať pria­ma, preu­ká­za­ná spo­ji­tosť me­dzi proti­práv­nou, či proti­spo­lo­čen­skou čin­nos­ťou, kto­rá je pred­me­tom ozná­me­nia a za­mes­tná­va­te­ľom, kto­rej je ozna­mo­va­teľ čle­nom. Vzťa­hom spo­ji­tos­ti sa má na mys­li sku­toč­nosť zod­po­ved­nos­ti za­mes­tná­va­te­ľa za proti­práv­nu ale­bo proti­spo­lo­čen­skú čin­nosť, kto­rá je pred­me­tom ozná­me­nia.

 

Sú­vis­losť s pra­cov­nou čin­nos­ťou ozna­mo­va­te­ľa tu má aj ten vý­znam, že ozna­mo­va­teľ zís­ka­va in­for­má­ciu prá­ve o proti­práv­nom ko­na­ní, či proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa (ob­chod­né­ho par­tne­ra, ov­lá­da­nej oso­by a po­dob­ne). Prá­ve pre­to mu nás­led­ne hro­zia od­vet­né opat­re­nia, na­koľ­ko in­for­má­cia sa tý­ka prá­ve je­ho za­mes­tná­va­te­ľa (ob­chod­né­ho par­tne­ra a po­dob­ne) a jej nah­lá­se­nie, či zve­rej­ne­nie mô­že spô­so­biť ale­bo spô­so­bí san­kcie zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa. Sú­vis­losť s vý­ko­nom pra­cov­nej čin­nos­ti pre­to zna­me­ná aj to, že mu­sí ísť o in­for­má­ciu, kto­rá sú­vi­sí s ko­na­ním (proti­práv­nym, proti­spo­lo­čen­ským) za­mes­tná­va­te­ľa.

 

2/ ďal­šou pod­mien­kou je hroz­ba, že nás­led­ne whis­tleb­lowero­vi za nah­lá­se­nie ta­ké­ho­to ko­na­nia mu­sia hro­ziť od­vet­né opat­re­nia a pre­to je im nut­né za­bez­pe­čiť ochra­nu. Návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch pri­tom chá­pe od­vet­né opat­re­nia tak, že pri nich mu­sí ísť o blíz­ky vzťah, kto­rý mu­sí exis­to­vať me­dzi nah­lá­se­ním a ne­priaz­ni­vým za­ob­chá­dza­ním, kto­ré­mu pria­mo ale­bo ne­pria­mo če­lí nah­la­su­jú­ca oso­ba, čo je pod­mien­kou to­ho, aby tá­to oso­ba moh­la zís­kať ochra­nu. Od­vet­ným opat­re­ním je pri­tom aké­koľ­vek ko­na­nie ale­bo opo­me­nu­tie, ku kto­rým do­chá­dza v sú­vis­los­ti s pra­cov­nou čin­nos­ťou a kto­ré tým­to oso­bám spô­so­bu­jú uj­mu. Od­vet­ný­mi opat­re­nia­mi sú te­da opat­re­nia, kto­ré pri­ja­li za­mes­tná­va­te­lia ozna­mo­va­te­ľov (nap­rík­lad pre­pus­te­nie z prá­ce, pre­ra­de­nie na me­nej pla­te­nú po­zí­ciu a po­dob­ne) ale­bo ich zá­kaz­ní­ci, prí­jem­co­via slu­žieb a po­dob­ne (nap­rík­lad boj­ko­to­va­nie ob­chod­nej čin­nos­ti).

 

            Po­kiaľ ap­li­ku­je­me tie­to dve zá­klad­né pod­mien­ky na prí­pad ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča, po­tom zis­tí­me, že nespĺňa ani jed­nu z nich a pre­to ho v žiad­nom prí­pa­de ne­mož­no ozna­čiť za whis­tleb­lowera (či ozna­mo­va­te­ľa ale­bo nah­la­su­jú­cu oso­bu) v zmys­le uve­de­né­ho návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch (a to ani v zne­ní po dopl­ne­ní Európ­skym parla­men­tom dňa 16.04.2019), či vnút­roš­tát­ne­ho prá­va.

 

            Z hľa­dis­ka spl­ne­nia pr­vej pod­mien­ky je nut­né skon­šta­to­vať, že ob­ža­lo­va­ný Fi­lip Ry­ba­nič bol v pra­cov­nom po­mer­ne s ban­kou, pri­čom do je­ho pra­cov­nej kom­pe­ten­cie ne­pat­ri­la sprá­va ban­ko­vé­ho úč­tu, či pro­duk­tov klien­ta ban­ky JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­mož­no vy­vo­diť ani to, že by mu bo­la za­da­ná za­mes­tná­va­te­ľom ne­ja­ká úlo­ha, kto­rá by sa tý­ka­la pred­met­né­ho ban­ko­vé­ho úč­tu, res­pek­tí­ve, že by sa na uve­de­ný ban­ko­vý účet „dos­tal“ ná­ho­dou pri vy­ba­vo­va­ní inej svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti. Z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, kto­ré bo­lo po­pí­sa­né vy­ššie, vy­plý­va, že iš­lo o cie­le­né zneu­ži­tie za­mes­tná­va­te­ľom vy­da­ných prih­la­so­va­cích úda­jov do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý v prie­be­hu nie­koľ­kých mi­nút prez­rel vy­bra­né ban­ko­vé úč­ty via­ce­rým oso­bám, vy­ho­to­vil fo­tog­ra­fie zob­ra­ze­nia ban­ko­vé­ho úč­tu ako aj vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by kon­krét­ne kre­dit­né tran­sak­cie zreali­zo­va­né na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka.

 

Zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho pre­to evi­den­tne neš­lo o vy­ko­ná­va­nie svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti v ban­ke (v zmys­le svo­jich kom­pe­ten­cií, kto­ré mu za­dá­val za­mes­tná­va­teľ), ale iš­lo o čin­nosť, kto­rá prek­ra­čo­va­la je­ho pra­cov­né kom­pe­ten­cie, bo­la zjav­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej zmlu­vy (ob­ža­lo­va­ný bol za­mes­tná­va­te­ľom pou­čo­va­ný, že neop­ráv­ne­né pre­ze­ra­nie ban­ko­vých úč­tov je zá­važ­ných po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny), zjav­ným zneu­ži­tím prih­la­so­va­cích úda­jov do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky, te­da proti­práv­nym ko­na­ním. Úda­je, kto­ré ob­ža­lo­va­ný tou­to čin­nos­ťou zís­kal pre­to ne­mož­no ozna­čiť za úda­je zís­ka­né v sú­vis­los­ti s vy­ko­ná­va­ním pra­cov­nej čin­nos­ti, tak ako to má na mys­li návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, či vnút­roš­tát­ne prá­vo, pre­to­že k zís­ka­ným in­for­má­ciám sa ob­ža­lo­va­ný ne­mo­hol dos­tať v rám­ci vý­ko­nu svo­jej bež­nej, kaž­do­den­nej čin­nos­ti. Ob­ža­lo­va­ný ne­mal pra­cov­ný prís­tup k ban­ko­vé­mu úč­tu ob­ža­lo­va­né­ho a v ča­se, keď in­for­má­ciu o po­hy­boch na úč­te zís­ka­val, ani ne­vy­ko­ná­val žiad­nu čin­nosť ban­ko­vé­ho za­mes­tnan­ca v zmys­le svo­jej pra­cov­nej zmlu­vy.

 

Za­mes­tna­nec - whis­tleb­lower si ne­vy­be­rá mož­nosť hľa­dať ale­bo náj­sť in­for­má­ciu o proti­práv­nom ale­bo nee­tic­kom ko­na­ní svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa ale­bo jej čle­na. K ta­ké­mu­to od­hod­la­niu do­chá­dza viac me­nej ná­hod­ne, pri vý­ko­ne je­ho pra­cov­ných po­vin­nos­tí, t. j. v ča­se na­do­bud­nu­tia in­for­má­cie je bý­va­lý ale­bo sú­čas­ný člen or­ga­ni­zá­cie za­mes­tná­va­te­ľa dob­ro­my­seľ­ný, lo­jál­ny a vy­ko­ná­va­jú­ci svo­je za­mes­tná­va­te­ľom zve­re­né úlo­hy.

 

Ak by sme pri­pus­ti­li, že uve­de­né proti­práv­ne ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho je whis­tleb­lowing, po­tom by sme mu­se­li pri­pus­tiť aj to, že whis­tleb­lowerom je nap­rík­lad aj kaž­dý he­ker, kto­rý sa „na­bú­ra“ do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky a stiah­ne si úda­je o po­hy­boch na ban­ko­vých úč­toch, kto­ré prí­pad­ne ob­sa­hu­jú ale­bo mô­žu ob­sa­ho­vať in­for­má­cie o proti­práv­nom ko­na­ní klien­tov ban­ky. Me­dzi zneu­ži­tím vnú­tor­ných prih­la­so­va­cích úda­jov ban­ky (tak ako to uro­bil ob­ža­lo­va­ný) a „pre­lo­me­ním“ tých­to prih­la­so­va­cích úda­jov ban­ky (tak ako to ro­bia he­ke­ri) nie je žiad­ny roz­diel (z hľa­dis­ka spô­so­be­né­ho nás­led­ku), pri­čom spo­loč­né ma­jú to, že sa in­for­má­cie zís­ka­va­jú proti­práv­ne a nie pri vý­ko­ne le­gál­nej pra­cov­nej čin­nos­ti. Kraj­ský súd opa­ku­je, že v prí­pa­de ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho neš­lo nie­len o vý­kon je­ho pra­cov­nej čin­nos­ti (aj za­mes­tnan­ci sa mô­žu do­pus­tiť ko­na­ní, kto­ré ne­ma­jú žiad­ny sú­vis s ich pra­cov­nou čin­nos­ťou a to aj na pra­co­vis­ku), ale iš­lo o proti­práv­ne ko­na­nie, kto­ré s pra­cov­nou čin­nos­ťou ob­ža­lo­va­né­ho ne­ma­lo žiad­nu spo­ji­tosť. Opač­ný vý­klad by zna­me­nal aj to, že kaž­dý za­mes­tna­nec ban­ky má prá­vo mi­mo svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti (kom­pe­ten­cie vy­plý­va­jú­cej mu z pra­cov­nej zmlu­vy a inter­ných pra­vi­diel ban­ky) po­čas pra­cov­nej do­by zneu­žiť prih­la­so­va­cie úda­je do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky a pre­hlia­dať ban­ko­vé úč­ty ko­ho­koľ­vek (po­li­ti­ka, su­se­da, man­žel­ky a po­dob­ne) s tým, že „mož­no tam nie­čo náj­de“ a ak by sa tam ná­ho­dou nie­čo vy­skyt­lo, tak by mal prá­vo si ta­ké­to úda­je stiah­nuť, od­fo­tog­ra­fo­vať ale­bo vy­tla­čiť a nás­led­ne ich pou­žiť ľu­bo­voľ­ným spô­so­bom.

 

Už z uve­de­né­ho kon­šta­to­va­nia a nespl­ne­nia pr­vej pod­mien­ky je zjav­né, že ob­ža­lo­va­ný ne­bol whis­tleb­lowerom v zmys­le návr­hu Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, či vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, pre­to­že in­for­má­ciu (kre­dit­né tran­sak­cie na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka) ne­zís­kal pri vý­ko­ne svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti. Whis­tleb­lower te­da nie je oso­bou, kto­rá mi­mo svo­ju pra­cov­nú čin­nosť, či kom­pe­ten­ciu vy­hľa­dá­va, či zis­ťu­je u svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa, či za­mes­tná­va­teľ ne­má v dis­po­zí­cii ne­ja­ké in­for­má­cie, kto­ré by sa moh­li tý­kať po­li­tic­ky expo­no­va­ných osôb a kto­ré by moh­li byť vy­uži­teľ­né pro­ti nim, ak by sa zve­rej­ni­li. Už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že ak by to tak bo­lo, po­tom by sa whis­tleb­lower ne­lí­šil od he­ke­ra (či zlo­de­ja), čo je nep­ri­ja­teľ­né

 

            Na­vy­še, in­for­má­cia, kto­rú zís­kal ob­ža­lo­va­ný sa vô­bec ne­tý­ka­la prí­pad­né­ho proti­práv­ne­ho (nee­tic­ké­ho, či proti­spo­lo­čen­ské­ho) ko­na­nia je­ho za­mes­tná­va­te­ľa (Tat­ra ban­ky), či v šir­šom zmys­le ban­ko­vé­ho sek­to­ra. Iš­lo vý­hrad­ne o in­for­má­ciu, kto­rá sa tý­ka­la klien­ta ban­ky (vkla­da­te­ľa, t. j. ve­ri­te­ľa ban­ky), kto­rá ne­ma­la žiad­ny sú­vis s ko­na­ním ban­ky, či s ko­na­ním na­dria­de­ných ob­ža­lo­va­né­ho v ban­ke. Ty­pic­kým zna­kom whis­tleb­lowin­gu je pri­tom na­do­bud­nu­tie in­for­má­cie o proti­práv­nom ale­bo proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní in­šti­tú­cie, kto­rej je ale­bo bol ozna­mo­va­teľ čle­nom. V prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho však doš­lo k proti­práv­ne­mu prís­tu­pu k úda­jom ban­ko­vých úč­tov osôb, kto­ré ok­rem ve­de­nia osob­né­ho úč­tu ne­ma­li s da­nou ban­kou ni­ja­kú spo­ji­tosť. Oso­by, kto­rých ban­ko­vé úč­ty si ob­ža­lo­va­ný pre­ze­ral ne­bo­li za­mes­tnan­ca­mi ban­ky, vlas­tník­mi ban­ky (či už pria­my­mi ale­bo ne­pria­my­mi) a ban­ka ne­ma­la ni­ja­ký do­sah na za­brá­ne­nie tran­sak­cií, kto­ré pre­bie­ha­li na úč­toch tých­to osôb a zá­ro­veň ne­bo­li proti­práv­nou ak­ti­vi­tou v zmys­le po­doz­ri­vej ban­ko­vej ope­rá­cie.

 

Po­kiaľ ide o spl­ne­nie dru­hej pod­mien­ky uve­de­nej vy­ššie, tak je nut­né zdô­raz­niť, že ob­ža­lo­va­né­mu za je­ho ko­na­nie žiad­ne od­vet­né opat­re­nia zo stra­ny za­mes­tná­va­te­ľa neh­ro­zi­li. Ob­ža­lo­va­ný v ča­se svoj­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia už bol za­mes­tna­ný ako asis­tent u pos­lan­ca NR SR, pri­čom v ban­ke po­dal sám vý­po­veď a po­čas ply­nu­tia vý­po­ved­nej le­ho­ty sa do­pus­til ko­na­nia po­pí­sa­né­ho v skut­ko­vej ve­te toh­to roz­sud­ku. Z hľa­dis­ka mož­ných od­vet­ných opat­re­ní ban­ky te­da ob­ža­lo­va­ný ne­ko­nal v žiad­nom ri­zi­ku nap­rík­lad z pre­pus­te­nia zo za­mes­tna­nia, pre­to­že ve­del, že za­mes­tna­nie má za­bez­pe­če­né a ako „vklad“ do to­ho no­vé­ho za­mes­tna­nia (u opo­zič­né­ho pos­lan­ca) chcel pri­niesť ne­ja­ké úda­je z ban­ko­vých úč­tov po­li­tic­ky expo­no­va­nej oso­by (vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra). Nie­len že ob­ža­lo­va­ný ne­ko­nal pod hroz­bou san­kcií zo stra­ny ban­ky, ale je­ho ko­na­nie vo vý­po­ved­nej do­be naz­na­ču­je je­ho po­li­tic­ký mo­tív za­vďa­čiť sa svoj­mu no­vé­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi.

 

In­for­má­cia, kto­rá bo­la pred­me­tom ozná­me­nia bo­la te­da zís­ka­ná v sú­vis­los­ti s pra­cov­ným po­me­rom ob­ža­lo­va­né­ho u no­vé­ho za­mes­tná­va­te­ľa, res­pek­tí­ve iné­ho za­mes­tná­va­te­ľa ozna­mo­va­te­ľa, než bo­la ban­ka, te­da nie v dob­rej vie­re. Ty­pic­kým zna­kom de­fi­ní­cie whis­tleb­lowin­gu je aj dob­ro­my­seľ­né zís­ka­nie in­for­má­cie (nie jej vy­hľa­dá­va­nie mi­mo pra­cov­né po­vin­nos­ti) o proti­práv­nom ale­bo proti­spo­lo­čen­skom ko­na­ní a to pri vý­ko­ne svo­jej prá­ce. Tým­to ko­na­ním v dob­rej vie­re sa má na mys­li zís­ka­nie in­for­má­cie pop­ri vý­ko­ne vlas­tnej pra­cov­nej čin­nos­ti a nie cie­le­ným hľa­da­ním in­for­má­cií na zá­kaz­ku. Ob­ža­lo­va­ný sa nie­len že ne­dos­tal k in­for­má­cii v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, na­koľ­ko proti­práv­ne ko­na­nie ozna­mo­va­te­ľa z kto­ré­ho in­for­má­ciu zís­kal ne­sú­vi­se­lo s vý­ko­nom je­ho prá­ce v ban­ke, ale prá­ve nao­pak, je zrej­mé, že to­to je­ho ko­na­nie sú­vi­se­lo s iným je­ho za­mes­tna­ním, kto­ré bo­lo vy­ko­ná­va­né pre opo­zič­né­ho pos­lan­ca NR SR.

 

V tom­to sme­re kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že je pot­reb­né dôs­led­ne od­li­šo­vať prí­pa­dy, v kto­rých je ozná­me­nie uro­be­né ne­ziš­tne (v dob­rej vie­re) prís­luš­ným úra­dom ale­bo or­gá­nom a ozna­mo­va­teľ pri­tom po­ru­šu­je lo­ja­li­tu k svo­jim pria­mym na­dria­de­ným ale­bo k svoj­mu za­mes­tná­va­te­ľo­vi, kto­rý je za na­pad­nu­té ko­na­nie zod­po­ved­ný, čím čas­to ris­ku­je stra­tu za­mes­tna­nia, od prí­pa­dov, v kto­rých neš­lo o le­gál­ny vý­kon pra­cov­nej čin­nos­ti za­mes­tnan­ca, neš­lo ani o  vec, kto­rá by sa tý­ka­la ko­na­nia za­mes­tná­va­te­ľa, či na­dria­de­ných ozna­mo­va­te­ľa a už vô­bec za ko­na­nie ozna­mo­va­te­ľo­vi neh­ro­zi­li žiad­ne pra­cov­nop­ráv­ne san­kcie. V opač­nom prí­pa­de by sa po­tom da­lo os­pra­vedl­niť nap­rík­lad aj pá­chanie tres­tnej čin­nos­ti v me­ne ve­rej­né­ho zá­uj­mu.

 

Whis­tleb­lower nie je žiad­nym náj­om­ným žoldnie­rom, kto­rý oh­ro­zí re­pu­tá­ciu svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa na ve­rej­nos­ti a to na­priek to­mu, že sa za­mes­tná­va­te­ľa ani po­doz­re­nie zo spá­chania mož­né­ho proti­práv­ne­ho, či proti­spo­lo­čen­ské­ho ko­na­nia iných osôb ne­tý­ka (v tom sme­re, že by iš­lo o ta­ké­to proti­práv­ne, či proti­spo­lo­čen­ské ko­na­nie pria­mo za­mes­tná­va­te­ľa). Whis­tleb­lower je člo­vek, kto­rý ro­bí ozná­me­nie, pre­to­že ne­má na vý­ber, ne­má sub­jek­tív­ne inú mož­nosť a cí­ti spä­tosť so šir­ším spo­lo­čen­ským pros­tre­dím (k uve­de­né­mu dá­va od­vo­la­cí súd do po­zor­nos­ti aj prís­pe­vok Čech­má­nek, K.: V me­ne vy­ššie­ho dob­ra? Whis­tleb­lowing – kon­zek­ven­cia­lis­tic­ký prís­tup, pub­li­ko­va­né v Tr­nav­ské Práv­nic­ké dni, No­vá Euró­pa – vý­zvy a per­spek­tí­vy, Ot­vo­re­ná textú­ra Ústa­vy, Tr­nav­ská uni­ver­zi­ta, Tr­na­va 2016).

 

Kraj­ský súd nás­led­ne po­sú­dil ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho aj pod­ľa Do­ho­vo­ru, na­koľ­ko v zmys­le ju­di­ka­tú­ry Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ESLP) sa whis­tleb­loweri mô­žu spo­lie­hať na ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu pod­ľa člán­ku 10 Do­ho­vo­ru, av­šak nej­de o bez­bre­hú slo­bo­du pre­ja­vu pre ko­ho­koľ­vek, či aké­koľ­vek ko­na­nie. ESLP vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti pos­ky­tu­je ná­vod rie­še­nia prí­pa­dov, kto­ré je mož­né po­sú­diť ako whis­tleb­lowing a za­ru­čiť mu ur­či­tú ochra­nu v zmys­le člán­ku 10 Do­ho­vo­ru.

 

ESLP vo svo­jom roz­hod­nu­tí vo ve­ci Hei­nisch pro­ti Ne­mec­ku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 21.07.2011, sťaž­nosť č. 2874/08) skon­šta­to­val, že člá­nok 10 Do­ho­vo­ru sa ap­li­ku­je na slo­bo­du pre­ja­vu na pra­co­vis­ku vo všeo­bec­nos­ti a ne­roz­li­šu­je sa pre­to sku­toč­nosť, či vzťah me­dzi za­mes­tnan­com a za­mes­tná­va­te­ľom je za­lo­že­ný na súk­rom­nom prá­ve ale­bo či sa jed­ná o štát­ne­ho za­mes­tnan­ca. V oboch prí­pa­doch má štát po­zi­tív­nu po­vin­nosť za­bez­pe­čiť slo­bo­de pre­ja­vu is­tý štan­dard ochra­ny.  Svoj test po­zos­tá­va­jú­ci zo šies­tich kri­té­rií ap­li­ku­je ESLP pre­to aj na prí­pa­dy, v kto­rých nej­de o štát­ne­ho za­mes­tnan­ca, ale ide o za­mes­tnan­ca pra­cu­jú­ce­ho v súk­rom­nom sek­to­re. Člá­nok 10 Do­ho­vo­ru pô­so­bí te­da ako ochra­na pro­ti rep­re­sii, me­dzi kto­ré naj­čas­tej­šie pat­rí stra­ta za­mes­tna­nia whis­tleb­lowera.

 

V tom­to sme­re pou­ka­zu­je od­vo­la­cí súd na roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku (roz­hod­nu­tie zo dňa 12.02.2008, sťaž­nosť č. 14277/04), v kto­rej ESLP vy­tvo­ril test po­zos­tá­va­jú­ci zo šies­tich kri­té­rií, kto­rých po­sú­de­ním sa dá dos­pieť k zá­ve­ru, či whis­tleb­lowing v kon­krét­nom prí­pa­de spa­dá pod ochra­nu slo­bo­dy pre­ja­vu. Tie­to kri­té­riá sú:

 

1/sťa­žo­va­teľ mal k dis­po­zí­cii al­ter­na­tív­ne ka­ná­ly, pros­tred­níc­tvom kto­rých mo­hol uči­niť ozná­me­nie o ne­ka­lých prak­ti­kách, či proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti,

2/ ve­rej­ný zá­ujem na zve­rej­ne­ní in­for­má­cie

3/auten­ti­ci­ta (pra­vosť a pô­vod­nosť) zve­rej­ne­nej in­for­má­cie

4/ ško­da, kto­rú utr­pel or­gán v spo­je­ní so zve­rej­ne­ním in­for­má­cie a ur­če­nie, či tá­to ško­da pre­vy­šu­je zá­ujem spo­loč­nos­ti na zve­rej­ne­ní tej­to in­for­má­cie,

5/ mo­tív ko­na­nia sťa­žo­va­te­ľa, pri­čom je dô­le­ži­té vy­lú­čiť ko­na­nie sťa­žo­va­te­ľa mo­ti­vo­va­né osob­ný­mi zá­uj­ma­mi (oča­ká­va­ním osob­né­ho zis­ku, t. j. zis­ťu­je sa či sťa­žo­va­teľ ne­ko­nal pre svo­je osob­né zvý­hod­ne­nie ale­bo mal ne­ja­ký skry­tý mo­tív), sťa­žo­va­teľ mu­sí ko­nať v dob­rej vie­re, že neexis­tu­je žiad­ny dis­krét­nej­ší nás­troj pri sna­he o náp­ra­vu ne­ka­lých prak­tík,

6/zá­važ­nosť san­kcie, kto­rá bo­la uva­le­ná na sťa­žo­va­te­ľa v sú­vis­los­ti s je­ho ko­na­ním.

 

Aj v zmys­le naz­na­če­ných kri­té­rií vy­plý­va­jú­cich z ju­di­ka­tú­ry ESLP mož­no uzat­vo­riť, že ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né pod­ra­diť pod po­jem whis­tleb­lowing.

 

Kraj­ský súd opa­ku­je, že ob­ža­lo­va­né­mu v zmys­le šies­te­ho kri­té­ria neh­ro­zi­la za je­ho ko­na­nie žiad­na san­kcia za­mes­tná­va­te­ľa (mal už za­mes­tná­va­te­ľa iné­ho a skut­ku sa do­pus­til v ča­se ply­nu­tia vý­po­ved­nej le­ho­ty, kto­rú po­dal sám). Po­kiaľ ide o pia­te kri­té­rium tak z hľa­dis­ka mo­ti­vá­cie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho je nut­né pri­pus­tiť, že bo­lo mo­ti­vo­va­né osob­ný­mi zá­uj­ma­mi s po­li­tic­kým za­me­ra­ním (zís­kať ma­te­riál pre svoj­ho no­vé­ho za­mes­tná­va­te­ľa), pri­čom ob­ža­lo­va­ný ani ne­ko­nal v dob­rej vie­re, že neexis­tu­je žiad­ny dis­krét­nej­ší nás­troj pri sna­he o náp­ra­vu ne­ka­lých prak­tík (ne­vy­ko­nal as­poň po­kus nah­lá­siť svo­je zis­te­nia ban­ke, pro­ku­ra­tú­re a po­dob­ne).

 

V zmys­le pr­vé­ho kri­té­ria poz­nal ob­ža­lo­va­ný aj spô­sob pros­tred­níc­tvom kto­ré­ho mo­hol uro­biť ozná­me­nie o zis­te­ných in­for­má­ciách. Tat­ra ban­ka a.s. ma­la vy­tvo­re­ný spô­sob ozna­mo­va­nia proti­spo­lo­čen­skej čin­nos­ti v Tat­ra ban­ke (č. l. 351 a nasl.), na­koľ­ko ma­la k dis­po­zí­cii sys­tém na oh­la­so­va­nie po­ru­še­nia pra­vi­diel sprá­va­nia (tzv. whis­tleb­lowing). Pod­ľa úda­jov ban­ky, všet­ci za­mes­tnan­ci, vrá­ta­ne ob­ža­lo­va­né­ho, bo­li o exis­ten­cii toh­to sys­té­mu in­for­mo­va­ní v rám­ci nás­tup­ných a pe­rio­dic­kých vzde­lá­va­cích ak­ti­vít. Inter­ný pred­pis up­ra­vu­jú­ci pro­ces, pra­vid­lá a spô­sob vy­uží­va­nia bol dos­tup­ný kaž­dé­mu za­mes­tnan­co­vi voľ­ne v elek­tro­nic­kej po­do­be. Ozná­me­nie mo­hol za­mes­tna­nec vy­ko­nať aj ano­nym­ným spô­so­bom. Ob­ža­lo­va­ný ten­to vnú­tor­ný sys­tém ban­ky vô­bec ne­vyu­žil a svo­je zis­te­nia neoz­ná­mil ani po­lí­cii, a ak po­lí­cii ne­dô­ve­ro­val, keď­že po­dlie­ha­la mi­nis­tro­vi vnút­ra pros­tred­níc­tvom Pre­zi­den­ta PZ, mo­hol svo­je ozná­me­nie sme­ro­vať pro­ku­ra­tú­re. Nič z to­ho ob­ža­lo­va­ný neu­ro­bil a ani nech­cel uro­biť, na­koľ­ko naj­skôr pos­ky­tol svo­je zis­te­nia mé­diám na zve­rej­ne­nie a až nás­led­ne ich ozná­mil aj ban­ke.

 

A na­po­kon, ak po­su­dzu­je­me aj štvr­té kri­té­rium vy­tvo­re­né roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESLP zis­tí­me, že tu ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho pri­már­ne poš­ko­di­lo ale­bo moh­lo poš­ko­diť ban­ku (za­mes­tná­va­te­ľa ob­ža­lo­va­né­ho) a to aj na­priek to­mu, že mož­né proti­práv­ne ko­na­nie zis­te­né ob­ža­lo­va­ným sa ban­ky vô­bec ne­tý­ka­lo. Prá­ve v dôs­led­ku ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho to­tiž utr­pe­la ale­bo reál­ne moh­la utr­pieť po­vesť ban­ky, ako in­šti­tú­cie prís­ne za­cho­vá­va­jú­cej ban­ko­vé ta­jom­stvo, kto­rej za­mes­tnan­ci dôs­led­ne dba­jú ale­bo ma­jú dbať na ochra­nu súk­ro­mia klien­tov ban­ky a ma­jú za­cho­vá­vať o fi­nan­čných ak­ti­vi­tách klien­tov ban­ky a čer­pa­ní pro­duk­tov ban­ky ml­čan­li­vosť. Dô­ve­ra ve­rej­nos­ti v to, že ban­ky do­ká­žu ochrá­niť súk­ro­mie vkla­da­te­ľov a že do ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bu­de za­sa­ho­va­né len zá­ko­nom pred­ví­da­teľ­ným spô­so­bom a len v pros­pech zá­ko­nom sta­no­ve­ných op­ráv­ne­ných sub­jek­tov je kľú­čo­vá pre pod­ni­ka­nie bánk a sta­bi­li­tu ce­lé­ho ban­ko­vé­ho sek­to­ra.

 

Ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho pri­nie­slo na jed­nej stra­ne zisk čias­tko­vej in­for­má­cie o kon­krét­nych tran­sak­ciách kon­krét­nej po­li­tic­ky expo­no­va­nej oso­by s mož­ným prí­no­som v bo­ji pro­ti ne­ka­lým prak­ti­kám, av­šak, na stra­ne dru­hej, svo­jou me­dia­li­zá­ciou pris­pe­lo aj k na­ru­še­niu is­tôt, kto­ré sú cha­rak­te­ris­tic­ké pre ban­ko­vý sek­tor.

 

Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že väč­ši­nu kri­té­rií sta­no­ve­ných roz­ho­do­va­cou čin­nos­ťou ESLP ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho nespĺňa a pre­to ob­ža­lo­va­né­ho nie je mož­né ozna­čiť za whis­tleb­lowera, kto­ré­ho ko­na­nie by bo­lo chrá­ne­né člán­kom 10 Do­ho­vo­ru.

 

Na­vy­še, z už uve­de­ných roz­hod­nu­tí ESLP ako aj z ďal­ších roz­hod­nu­tí toh­to sú­du, nap­rík­lad ve­ci Ma­túz pro­ti Ma­ďar­sku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 21.09.2014, sťaž­nosť č. 73571/10), Bu­cur a To­ma pro­ti Ru­mun­sku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 08.01.2013, sťaž­nosť č. 40238/02), či Ku­des­hki­na pro­ti Rus­ku (roz­hod­nu­tie ESLP zo dňa 26.02.2009, sťaž­nosť č. 29492/05) mož­no zis­tiť spo­loč­ný znak spo­čí­va­jú­ci v tom, že vždy iš­lo o za­mes­tnan­ca, kto­rý upo­zor­ňo­val na ne­ka­lé prak­ti­ky ale­bo proti­spo­lo­čen­skú čin­nosť svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa, čo, ako už bo­lo uve­de­né, v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho úpl­ne ab­sen­tu­je.

 

Kraj­ský súd as­poň v struč­nos­ti a na dopl­ne­nie ar­gu­men­tá­cie pou­ka­zu­je aj na naj­zná­mej­šie prí­pa­dy „pre­lo­me­nia“ ban­ko­vé­ho ta­jom­stva zo sta­ny pra­cov­ní­kov ban­ky, kto­ré sa udia­li v za­hra­ni­čí a ma­li sú­vis­losť s whis­tleb­lowin­gom.

 

Tak nap­rík­lad ban­kár švaj­čiarskej ban­ky UBS Brad­ley Bir­ken­feld po­má­hal pod­ni­ka­te­ľo­vi z ob­las­ti realít uk­ryť ma­je­tok pred ame­ric­kým da­ňo­vým úra­dom. Od­ha­lil prak­ti­ky, kto­rý­mi ma­li pra­cov­ní­ci ban­ky (vrá­ta­ne ne­ho) po­má­hať ame­ric­kým ob­ča­nom vy­hnúť sa pla­te­niu da­ní. V kau­ze ban­ky UBS iš­lo te­da v struč­nos­ti o to, že ban­ka bo­ha­tým klien­tom z USA po­nú­ka­la in­ves­tí­cie, kto­ré im umož­ňo­va­li vy­hnúť sa pla­te­niu da­ní v USA. Iš­lo o ne­fé­ro­vé a klam­li­vé ob­chod­né prak­ti­ky ban­ky. Pra­cov­ní­ci ban­ky sa ma­li po­die­ľať na ob­dob­ných ak­ti­vi­tách a ma­li byť ban­kou mo­ti­vo­va­ní k us­ku­toč­ňo­va­niu ta­kých­to ak­ti­vít. Brad­ley Bir­ken­feld bol od­sú­de­ný na test od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 40 me­sia­cov ne­pod­mie­neč­ne. Sa­mot­ná ban­ka USB za­pla­ti­la po­ku­tu 780 mi­lió­nov euro.

 

V ďal­šom prí­pa­de IT tech­nik lich­ten­štaj­nskej ban­ky LGT Hein­rich Kie­ber od­cu­dzil do­ku­men­ty pri di­gi­ta­li­zá­cii ar­chí­vov. Uk­rad­nu­té dis­ky s in­for­má­cia­mi o klien­toch ban­ky pre­dal ne­mec­kej fe­de­rál­nej spra­vo­daj­skej služ­be. Za krá­dež do­ku­men­tov bol pô­vod­ne od­sú­de­ný na 4 ro­ky ne­pod­mie­neč­ne, nás­led­ne mu bol trest zní­že­ný na trest pod­mie­neč­ný.

 

A na­po­kon mož­no spo­me­núť prí­pad Her­ve Fal­cia­ni­ho, kto­rý pra­co­val v IT od­de­le­ní ban­ky HSBC, kde od­ha­lil a zve­rej­nil, že sys­tém sprá­vy dát po­má­hal da­ňo­vým úni­kom, pri­čom „vy­nie­sol“ z ban­ky in­for­má­cie o oso­bách po­doz­ri­vých zo skrá­te­nia da­ní pros­tred­níc­tvom švaj­čiar­skych ban­ko­vých úč­tov (ban­ka pos­ky­to­va­la „čier­ne úč­ty“ svo­jim pro­mi­nen­tným klien­tom a ak­tív­ne im po­má­ha­la ob­chá­dzať pl­ne­nie da­ňo­vých po­vin­nos­tí). Nás­led­ne bol ob­vi­ne­ný z po­ru­še­nia zá­ko­nov o ban­ko­vom ta­jom­stve a bol od­sú­de­ný na trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 5 ro­kov ne­pod­mie­neč­ne.

 

Uve­de­né tri prí­pa­dy ma­jú spo­loč­né to, že v nich iš­lo o pra­cov­ní­ka ban­ky, kto­rý sa dos­tal k in­for­má­cii o ne­ka­lých prak­ti­kách ban­ky a niek­to­rých klien­tov ban­ky v rám­ci svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti s tým, že zis­te­né in­for­má­cie sa vždy tý­ka­li aj sa­mot­nej ban­ky a jej proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Rov­na­ko tak ma­jú spo­loč­né to, že vo všet­kých troch prí­pa­doch bo­lo ich ko­na­nie po­sú­de­né ako úmy­sel­ný trest­ný čin. Nap­ro­ti to­mu, tres­tná vec ob­ža­lo­va­né­ho Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča je cha­rak­te­ris­tic­ká tým, že k in­for­má­cii sa dos­tal ob­ža­lo­va­ný ne­le­gál­ne (mi­mo svo­ju pra­cov­nú čin­nosť) a je­ho zis­te­nia sa žiad­nym spô­so­bom ne­do­tý­ka­li proti­práv­ne­ho, či nee­tic­ké­ho ko­na­nia ban­ky ako je­ho za­mes­tná­va­te­ľa. Na roz­diel od uve­de­ných troch prí­pa­dov, v kto­rých iš­lo o whis­tleb­lowerov, v prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho o whis­tleb­lowing zjav­ne nej­de.

 

Ani vo svet­le vy­ššie uve­de­ných prí­pa­dov nie je mož­né skon­šta­to­vať, že by tres­tné stí­ha­nie ob­ža­lo­va­né­ho za spá­chanie tres­tné­ho či­nu sú­vi­sia­ce­ho s „pre­lo­me­ním“ ban­ko­vé­ho ta­jom­stva bo­lo nie­čím vý­ni­moč­ným, či oje­di­ne­lým, prá­ve nao­pak, je bež­ným aj v za­hra­ni­čí a to aj v prí­pa­doch, v kto­rých ide o zjav­ný whis­tleb­lowing.

 

Z hľa­dis­ka ob­ža­lo­va­ným na­mie­ta­né­ho ve­rej­né­ho zá­uj­mu, kto­rý tu mal byť na zve­rej­ne­ní in­for­má­cie o troch kre­dit­ných plat­bách pri­pí­sa­ných na účet vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra, kraj­ský súd pri­púš­ťa, že je v zá­uj­me ve­rej­nos­ti, aby poz­na­la in­for­má­ciu o tom, že člen vlá­dy mal opa­ko­va­né ma­jet­ko­vé kon­tak­ty s ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou, v me­ne kto­rej ko­na­la oso­ba, kto­rá bo­la v ča­se spá­chania stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu ob­ža­lo­va­ným po­doz­ri­vá zo spá­chania hos­po­dár­skej tres­tnej čin­nos­ti. Vo ve­rej­nom zá­uj­me je te­da to, aby ve­rej­nosť poz­na­la ta­kú­to in­for­má­ciu, to pla­tí o to viac, ak člen vlá­dy ta­ké­to kon­tak­ty pred zve­rej­ne­ním in­for­má­cie po­pie­ral.

 

Na stra­ne dru­hej však nie je mož­né tvr­diť, že je vo ve­rej­nom zá­uj­me aj to, akým spô­so­bom ob­ža­lo­va­ný tú­to in­for­má­ciu zís­kal a ako s ňou nás­led­ne na­lo­žil. Cel­kom ur­či­te nie je vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby sa pra­cov­ní­ci ban­ky me­ni­li na oso­by, kto­ré bu­dú mi­mo svo­je pra­cov­né kom­pe­ten­cie vy­šet­ro­vať,  pát­rať po mož­ných nez­rov­na­los­tiach na ban­ko­vých úč­toch po­li­ti­kov, no­vi­ná­rov, ka­ma­rá­tov, či ko­ho­koľ­vek iné­ho s tým, že mož­no na nich bu­de nie­čo vy­uži­teľ­ne (nap­rík­lad nie­čo vy­uži­teľ­né pre po­li­tic­ký boj, res­pek­tí­ve pre vy­die­ra­nie inej oso­by, či pre dis­kre­di­tá­ciu inej oso­by a po­dob­ne). Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du nie je mož­né auto­ma­tic­ky (me­cha­nic­ky) tvr­diť, že je vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby ban­ko­vé ta­jom­stvo v prí­pa­de JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, či ko­ho­koľ­vek iné­ho bo­lo pre­lo­me­né tak, ako to uro­bil ob­ža­lo­va­ný, t. j. zjav­ným prek­ro­če­ním svo­jich pra­cov­ných kom­pe­ten­cií, zneu­ži­tím prih­la­so­va­cích he­siel (zís­ka­nie in­for­má­cie proti­práv­nou čin­nos­ťou a nie čin­nos­ťou sú­lad­nou s je­ho pra­cov­ný­mi kom­pe­ten­cia­mi v ban­ke) ako aj obí­de­ním inter­né­ho nah­la­so­va­cie­ho ka­ná­lu zria­de­né­ho ban­kou. Ob­ža­lo­va­né­mu nič neb­rá­ni­lo vy­užiť na nah­lá­se­nie čo­ho­koľ­vek po­doz­ri­vé­ho ban­ku, pre­to­že z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia ne­vyp­lý­va, že by mal ob­ža­lo­va­ný s nah­la­so­va­cí­mi po­vin­nos­ťa­mi ban­ky ne­ga­tív­ne skú­se­nos­ti, res­pek­tí­ve, že by mal in­for­má­ciu o tom, že ban­ka cie­le­ne ig­no­ru­je svo­je po­vin­nos­ti tý­ka­jú­ce sa mož­ných neob­vyk­lých ban­ko­vých ope­rá­cií.

 

Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že je sí­ce vo ve­rej­nom zá­uj­me, aby sa dôs­led­ne bo­jo­va­lo pro­ti neob­vyk­lým ban­ko­vým ope­rá­ciám, kto­ré čas­to v se­be uk­rý­va­jú le­ga­li­zá­ciu príj­mov zís­ka­ných tres­tnou čin­nos­ťou, av­šak vo ve­rej­nom zá­uj­me je aj to, aby sa tak di­alo zá­ko­nom pred­pok­la­da­ným spô­so­bom (t. j. v sú­la­de s vnút­roš­tát­ny­mi práv­ny­mi nor­ma­mi ako aj v sú­la­de s práv­ny­mi nor­ma­mi EÚ, kto­ré sa tý­ka­jú ochra­ny pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti) a iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch mož­no pri­pus­tiť vy­bo­če­nie z tej­to zá­kon­nej sché­my. Iš­lo by nap­rík­lad o si­tuáciu, ak by za­mes­tna­nec ban­ky pri svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti zis­til, že sa­ma ban­ka ve­do­me po­má­ha svo­jim klien­tom le­ga­li­zo­vať príj­my z tres­tnej čin­nos­ti, úmy­sel­ne neoz­na­mu­je neob­vyk­lé ban­ko­vé ope­rá­cie, či po­má­ha klien­tom pri da­ňo­vých úni­koch a po­dob­ne (za ta­kých­to okol­nos­tí by bo­lo nut­né ak­cep­to­vať, že zá­ko­nom sta­no­ve­né me­cha­niz­my zly­há­va­jú, na­koľ­ko ban­ka ako po­vin­ná oso­ba si nepl­ní svo­je po­vin­nos­ti a za­mes­tna­nec ban­ky mu­sí ta­ké­to in­for­má­cie „vy­niesť von“ sám a pos­kyt­núť ich buď or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve, v kraj­nom prí­pa­de, aj mé­diám). Žiad­na ta­ká­to vý­ni­moč­ná (či mi­mo­riad­na) si­tuácia vo ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho ne­nas­ta­la, pre­to­že ob­ža­lo­va­ný ne­mal žiad­ne po­chyb­nos­ti o tom, že by si ban­ka nepl­ni­la riad­ne svo­je po­vin­nos­ti, kto­ré jej vy­plý­va­jú zo zá­ko­na č. 297/2008 Z. z. o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu (na­po­kon, ban­ke svo­je zis­te­nia aj ozná­mil, av­šak až po­tom ako za­bez­pe­čil ich zve­rej­ne­nie pros­tred­níc­tvom mé­dií) a už vô­bec ne­mal žiad­ny (pra­cov­ný) dô­vod, aby sa zme­nil na vy­šet­ro­va­te­ľa, kto­rý by pres­kú­ma­val via­ce­ré ban­ko­vé úč­ty.

 

Po­kiaľ by sa pri­pus­til iný, než vy­ššie uve­de­ný vý­klad, kto­rý je v pr­vom ra­de pos­ta­ve­ný na zá­ko­nom pred­pok­la­da­nom bo­ji pro­ti neob­vyk­lým ban­ko­vým ope­rá­ciám a iba vo vý­ni­moč­ných prí­pa­doch na osa­me­lom ko­na­ní za­mes­tnan­ca, po­tom by sa zá­ro­veň mu­se­lo pri­pus­tiť aj to, že kaž­dý za­mes­tna­nec ban­ky má ok­rem svo­jich pra­cov­ných kom­pe­ten­cií aj op­ráv­ne­nie viesť z aké­ho­koľ­vek mo­tí­vu (nap­rík­lad z po­li­tic­ké­ho mo­tí­vu, zo žiarli­vos­ti, z ne­ná­vis­ti, z dô­vo­du osob­né­ho obo­ha­te­nia a po­dob­ne) svo­je vlas­tné fi­nan­čné vy­šet­ro­va­nie ko­ho­koľ­vek kto má v ban­ke účet (a to vy­uží­va­ním prih­la­so­va­cích úda­jov do sys­té­mu ban­ky, kto­ré by prí­pad­ne bo­lo mož­né pos­kyt­núť aj tre­tej oso­be na vy­uži­tie) a zneu­ží­vať úda­je zís­ka­né ta­kým­to spô­so­bom z ban­ko­vých úč­tov na aký­koľ­vek účel (nap­rík­lad vy­die­ra­nie, dis­kre­di­tá­cia a po­dob­ne). Ak by kraj­ský súd v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho auto­ma­tic­ky up­red­nos­tnil ve­rej­ný zá­ujem na in­for­má­cie bez akých­koľ­vek ďal­ších pod­mie­nok (t. j. bez oh­ľa­du na to, ako bo­li tie­to in­for­má­cie zís­ka­né), po­tom by zá­ro­veň pos­vä­til a le­ga­li­zo­val aj ko­na­nie, kto­ré bo­lo po­pí­sa­né v pred­chá­dza­jú­cej ve­te, čo je nep­ri­ja­teľ­né.

 

V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že vo ve­rej­nom zá­uj­me je aj to, aby ban­ko­vý sek­tor mo­hol pos­ky­to­vať fy­zic­kým a práv­nic­kým oso­bám svo­je ban­ko­vé pro­duk­ty ne­ve­rej­ne, t. j. aby úda­je o nich ne­bo­li prís­tup­né ši­ro­kej ve­rej­nos­ti a aby ne­bo­li tie­to úda­je ľah­ko vy­uži­teľ­né, či zneu­ži­teľ­né neop­ráv­ne­ný­mi oso­ba­mi. Sku­toč­nosť, že za­cho­vá­va­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva je vo ve­rej­nom zá­uj­me mož­no vy­vo­diť už len z to­ho, že exis­tu­je trest­ný čin oh­ro­ze­nia ban­ko­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 Tr. zák. ako aj z to­ho, že zá­kon o ban­kách pres­ne špe­ci­fi­ku­je ke­dy a prí­pad­ne aj v pros­pech ko­ho mož­no ban­ko­vé ta­jom­stvo pre­lo­miť a v ne­pos­led­nom ra­de aj z exis­ten­cie us­ta­no­ve­nia § 3 ods. 5 Tr. por., pod­ľa kto­ré­ho mô­že úda­je, kto­ré sú pred­me­tom ban­ko­vé­ho ta­jom­stva po­ža­do­vať v príp­rav­nom ko­na­ní po­li­cajt iba s pred­chá­dza­jú­cim súh­la­som pro­ku­rá­to­ra. Po­kiaľ by te­da zá­ko­no­dar­ca chcel, aby mo­hol mať kaž­dý a ke­dy­koľ­vek preh­ľad o ban­ko­vých úda­joch iných osôb a mo­hol ich vy­uží­vať ľu­bo­voľ­ným spô­so­bom, po­tom by cel­kom ur­či­te le­gis­la­tív­ne ne­chrá­nil a ani ne­reš­pek­to­val ban­ko­vé ta­jom­stvo, či ne­ve­rej­ný spô­sob pod­ni­ka­nia bánk.

 

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že spô­sob ako sa dos­tal ob­ža­lo­va­ný k in­for­má­cii (ne­le­gál­ne ko­na­nie mi­mo svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti), ako aj spô­sob ako s ňou chcel na­lo­žiť a aj na­lo­žil (po­li­tic­ký mo­tív s cie­ľom zve­rej­niť ju) te­da cel­kom ur­či­te ne­mô­že pre­vá­žiť ve­rej­ný zá­ujem na za­cho­vá­va­ní ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a na je­ho pre­la­mo­va­ní iba v zá­ko­nom pred­pok­la­da­ným spô­so­bom. Ce­na zís­ka­nej in­for­má­cie (fak­tic­ky preu­ká­za­nie, že člen vlá­dy mal ob­chod­né kon­tak­ty s ob­chod­nou spo­loč­nos­ťou v me­ne kto­rej ko­na­la oso­ba po­doz­ri­vá z hos­po­dár­skej tres­tnej čin­nos­ti) pre­to ne­mô­že auto­ma­tic­ky zna­me­nať bez­tres­tnosť ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Ob­ža­lo­va­ný v prie­be­hu súd­ne­ho ko­na­nia na sú­de pr­vé­ho stup­ňa ako aj v od­vo­la­com ko­na­ní navr­ho­val, aby súd pre­ru­šil ko­na­nie a ob­rá­til sa na Súd­ny dvor EÚ s pred­bež­nou otáz­kou. Z pí­som­né­ho vy­ho­to­ve­nia od­vo­la­nia ob­ža­lo­va­né­ho a z je­ho dopl­ne­nia vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný navr­hu­je, aby prak­tic­ky všet­ky ná­miet­ky, kto­ré v od­vo­la­ní na­mie­ta a tý­ka­jú sa na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku a ko­na­nia, kto­ré mu pred­chá­dza­lo naj­skôr po­sú­dil v rám­ci roz­ho­do­va­nia o pred­bež­nej otáz­ke Súd­ny dvor EÚ. Ob­ža­lo­va­ný vi­dí mož­nosť ap­li­ká­cie prá­va EÚ a nut­nos­ti je­ho pred­bež­né­ho vý­kla­du Súd­nym dvo­rom EÚ pri po­su­dzo­va­ní ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho ako mož­né­ho whis­tleb­lowera, či vo svet­le pra­nia špi­na­vých pe­ňa­zí, ďa­lej žia­da pred­bež­ne po­sú­diť Súd­nym dvo­rom EÚ vy­ko­ná­va­nie pro­ces­ných úko­nov or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní bez for­mál­ne­ho vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, kto­rých dôs­led­kom bo­lo na­ru­še­nie up­lat­ňo­va­nia reál­nych práv na ob­ha­jo­bu, po­sú­de­nie to­ho, či vý­sluch za úmy­sel­ne vy­tvo­re­ných ne­priaz­ni­vých pod­mie­nok je v sú­la­de s prá­vom na spra­vod­li­vý pro­ces, res­pek­tí­ve po­sú­de­nie to­ho, či ko­na­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa bo­lo nes­tran­né (vzhľa­dom na vy­jad­re­nie o po­ci­te vlas­tnej za­uja­tos­ti k jed­né­mu z dô­ver­ní­kov) a v ne­pos­led­nom ra­de navr­hu­je po­sú­diť ako pred­bež­nú otáz­ku Súd­nym dvo­rom EÚ pres­kú­ma­va­nie to­ho, či vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa sle­do­va­lo le­gi­tím­ny cieľ a zá­ujem pre­ja­vo­va­ný poš­ko­de­ným ako aj to, či mož­nosť ulo­že­nia tres­tu v tres­tnej sadz­be tri až osem ro­kov za spá­chanie ža­lo­va­né­ho tres­tné­ho či­nu je v sú­la­de s prá­vom na pri­me­ra­ný trest v zmys­le Char­ty zá­klad­ných práv Európ­skej únie.

 

Pod­ľa toh­to návr­hu ob­ha­jo­by fak­tic­ky kraj­ský súd v od­vo­la­com ko­na­ní nie je op­ráv­ne­ný na pres­kú­ma­va­nie žiad­nej na­mie­ta­nej otáz­ky a o všet­kom má naj­skôr roz­ho­do­vať Súd­ny dvor EÚ v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­nej otáz­ky. S ta­kým­to zjed­no­du­še­ným po­ja­tím vzťa­hu Súd­ne­ho dvo­ru EÚ a vnút­roš­tát­nych sú­dov a ich kom­pe­ten­cií sa ne­mož­no sto­tož­niť a rov­na­ko tak sa od­vo­la­cí súd nes­to­tož­ňu­je s tým, aby bo­lo po­su­dzo­va­nie pred­bež­nej otáz­ky v ko­na­ní pred Súd­nym dvo­rom EÚ chá­pa­né ako pro­ces­ný pros­trie­dok, kto­rý je k voľ­nej dis­po­zí­cii účas­tní­ko­vi ko­na­nia a kto­rý ho mô­že vy­užiť na tes­to­va­nie svo­jej ver­zie ob­ha­job­ných tvr­de­ní.

 

Súd­ny dvor Európ­skej únie v rám­ci pre­ju­di­ciál­ne­ho ko­na­nia pos­ky­tu­je vý­klad prá­va Únie a nie ap­li­ká­ciu prá­va Únie na kon­krét­ny skut­ko­vý stav v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej, pre­to­že to je úlo­hou vnút­roš­tát­ne­ho sú­du. Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie pre­to nep­ris­lú­cha ani roz­ho­do­vať o roz­diel­nych ná­zo­roch na vý­klad práv­nych no­riem.

 

Kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že o po­da­nej ob­ža­lo­be mu­sí roz­hod­núť vnút­roš­tát­ny súd a do je­ho kom­pe­ten­cie spa­dá aj po­su­dzo­va­nie všet­kých spor­ných pro­ces­ných, či hmot­nop­ráv­nych otá­zok ako aj vý­klad práv­nych no­riem. Kom­pe­ten­ciou Súd­ne­ho dvo­ru EÚ nie je sup­lo­vať čin­nosť vnút­roš­tát­nych sú­dov, či dá­vať od­po­ve­de na sub­jek­tív­ne for­mu­lo­va­né otáz­ky ob­ža­lo­va­né­ho. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný žia­da (navr­hu­je), aby sa vnút­roš­tát­ny súd ob­rá­til s pred­bež­nou otáz­kou na Súd­ny dvor EÚ pri­tom nez­na­me­ná, že tak vnút­roš­tát­ny súd mu­sí po­vin­ne uro­biť, res­pek­tí­ve, že sa mu­sí sto­tož­niť s úva­ha­mi ob­ža­lo­va­né­ho oh­ľad­ne nut­nos­ti ob­rá­tiť sa na Súd­ny dvor EÚ. To pla­tí aj v prí­pa­de, ak ide o súd od­vo­la­cí.

 

Ko­na­nie o pred­bež­nej otáz­ke rie­še­nej Súd­nym dvo­rom EÚ je oso­bit­ným dru­hom nes­po­ro­vé­ho ko­na­nia, pri­čom od­rá­ža sku­toč­nosť, že mno­hé pra­me­ne prá­va EÚ sú v člen­ských štá­toch pria­mo ap­li­ko­va­teľ­né a v dôs­led­ku to­ho vnút­roš­tát­ny súd v kon­krét­nej ve­ci ap­li­ku­je pria­mo prá­vo EÚ a je čas­to kon­fron­to­va­ný s prob­lé­mom je­ho vzťa­hu k ná­rod­né­mu prá­vu. In­šti­tút pred­bež­nej otáz­ky tak pre­ven­tív­ne od­stra­ňu­je roz­diel me­dzi vý­kla­dom prá­va EÚ jed­not­li­vý­mi člen­ský­mi štát­mi, pri­čom im však zos­tá­va vy­hra­de­ná sa­mos­tat­ná ap­li­ká­cia prá­va EÚ v rám­ci kon­krét­nej ve­ci. Pred­bež­ná otáz­ka by sa ma­la ob­me­dzo­vať na plat­nosť ale­bo vý­klad prá­va EÚ, pre­to­že vý­klad vnút­roš­tát­ne­ho prá­va a skú­ma­nie je­ho plat­nos­ti nes­pa­dá do prá­vo­mo­ci Súd­ne­ho dvo­ru EÚ. Súd­ny dvor EÚ ne­roz­ho­du­je ani o spor­ných skut­ko­vých otáz­kach a ani o vý­kla­de ale­bo ap­li­ká­cii vnút­roš­tát­ne­ho prá­va.

 

Od­vo­la­cí súd pri­po­mí­na, že dňa 25.11.2016 uve­rej­nil Súd­ny dvor Európ­skej únie Do­po­ru­če­ne pre vnút­roš­tát­ne sú­dy o za­ča­tí ko­na­nia o pred­bež­nej otáz­ke (2016/C 439/01), v kto­rom uvá­dza, že prá­vo­moc Súd­ne­ho dvo­ru EÚ k roz­hod­nu­tiu o žia­dos­tiach o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke ale­bo oh­ľad­ne vý­kla­du ale­bo plat­nos­ti prá­va EÚ je vy­ko­ná­va­ná vý­luč­ne na zá­kla­de pod­ne­tu vnút­roš­tát­nych sú­dov bez oh­ľa­du na to, či účas­tní­ci pô­vod­né­ho ko­na­nia vy­jad­ri­li že­la­nie ob­rá­tiť sa na Súd­ny dvor EÚ. Vzhľa­dom k to­mu, že vnút­roš­tát­ny súd, kto­ré­mu bol spor pred­lo­že­ný ne­sie zod­po­ved­nosť za súd­ne roz­hod­nu­tie, kto­ré má byť vy­da­né, je len na tom­to sú­de, aby s oh­ľa­dom na kon­krét­ne okol­nos­ti ve­ci po­sú­dil tak ne­vyh­nut­nosť žia­dos­ti o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke pre vy­da­nie je­ho roz­hod­nu­tia, tak re­le­van­ciu otá­zok, kto­ré kla­die na Súd­ny dvor EÚ.

 

Vo ve­ci S. r. l. a La­ni­fi­cio di Ga­var­do SpA pro­ti Mi­nis­te­ro del­la sa­ni­ta (C-283/81, EC­LI:EU:C:1982:335) sa Súd­ny dvor Európ­skej únie za­obe­ral tým, za akých pod­mie­nok sa mu­sí vnút­roš­tát­ny súd, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie nie je mož­né na­pad­núť op­rav­ný­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho sú­du, ob­rá­tiť na Súd­ny dvor EÚ, pri­čom zdô­raz­nil, že člá­nok (267 zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie) nep­red­sta­vu­je pro­ces­ný pros­trie­dok, kto­rý ma­jú k dis­po­zí­cii účas­tní­ci ko­na­nia v spo­re pre­bie­ha­jú­com pred vnút­roš­tát­nym sú­dom a pre­to nes­ta­čí, ak len účas­tník ko­na­nia tvr­dí, že spor nas­to­ľu­je otáz­ku oh­ľad­ne plat­nos­ti prá­va (únie), aby dot­knu­tý súd mu­sel mať za to, že vy­vsta­la otáz­ka v zmys­le člán­ku (267).

 

Súd­ny dvor EÚ v da­nej ve­ci ďa­lej uvie­dol, že sú­dy, kto­rých roz­hod­nu­tie ne­mož­no na­pad­núť op­rav­ným pros­tried­kom, ma­jú rov­na­kú mie­ru slo­bo­dy ako aký­koľ­vek iný vnút­roš­tát­ny súd k po­sú­de­niu, či je k vy­hlá­se­niu roz­sud­ku ne­vyh­nut­né roz­hod­nu­tie o otáz­ke ko­mu­ni­tár­ne­ho prá­va. Súd­ny dvor EÚ uzat­vo­ril, že vnút­roš­tát­ny súd nie je po­vin­ný po­lo­žiť pred­bež­nú otáz­ku tý­ka­jú­cu sa vý­kla­du prá­va EÚ, kto­rá pred ním vy­vsta­la v si­tuá­cii, že

1/ otáz­ka, kto­rá pred ním vy­vsta­la nie je re­le­van­tná, pre­to­že od­po­veď na ta­kú­to otáz­ku, nech už by bo­la aká­koľ­vek, by ne­moh­la mať žiad­ny vplyv na rie­še­nie spo­ru,

2/ otáz­ka je pre po hmot­nej strán­ke zhod­ná s otáz­kou, kto­rá už bo­la pred­me­tom roz­hod­nu­tia o pred­bež­nej otáz­ke v ob­dob­nom prí­pa­de, ale­bo sa pred­chá­dza­jú­ca ju­di­ka­tú­ra Súd­ne­ho dvo­ru EÚ za­obe­ra­la pred­met­nou práv­nou otáz­kou bez oh­ľa­du na po­va­hu ko­na­nia, v kto­rých bo­la tá­to ju­di­ka­tú­ra vy­da­ná, aj pri nespl­ne­ní úpl­nej zho­dy spor­ných otá­zok,

3/ správ­ne pou­ži­tie prá­va EÚ je tak zrej­mé, že ne­zos­tá­va pries­tor pre akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť.

 

Súd­ny dvor EÚ k uve­de­né­mu skon­šta­to­val, že tre­tí po­dod­sta­vec (člán­ku 267) mu­sí byť vy­kla­da­ný v tom zmys­le, že súd, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie nie je mož­né na­pad­núť op­rav­ný­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, je po­vin­ný, po­kiaľ vy­vsta­ne pred ním otáz­ka tý­ka­jú­ca sa vý­kla­du prá­va EÚ, spl­niť svo­ju po­vin­nosť a pred­lo­žiť vec Súd­ne­mu dvo­ru EÚ. To však nep­la­tí v prí­pa­de, ak vnút­roš­tát­ny súd zis­tí, že otáz­ka kto­rá vy­vsta­la nie je re­le­van­tná ale­bo že správ­ne pou­ži­tie prá­va EÚ je tak zrej­mé, že ne­zos­tá­va pries­tor pre akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť.

 

ESLP tak­tiež zdô­raz­ňu­je, že pod­ľa Súd­ne­ho dvo­ru EÚ nie sú vnút­roš­tát­ne sú­dy, na kto­ré od­ka­zu­je člá­nok 267 ods. 3 zmlu­vy o fun­go­va­ní EÚ po­vin­né pred­lo­žiť pred­bež­nú otáz­ku tý­ka­jú­cu sa vý­kla­du prá­va EÚ, kto­rá pred ni­mi vy­vsta­la, po­kiaľ nie je otáz­ka re­le­van­tná, te­da po­kiaľ od­po­veď na ta­kú otáz­ku ne­mô­že zna­me­nať iný vý­sle­dok ko­na­nia.

 

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va v roz­hod­nu­tí zo dňa 24.04.2018 vo ve­ci Bay­dar pro­ti Ho­lan­dsku (sťaž­nosť č. 55385/14) upo­zor­nil, že je na vnút­roš­tát­nych sú­doch, aby vnút­roš­tát­ne prá­vo vy­kla­da­li a ap­li­ko­va­li v sú­la­de s prá­vom EÚ ak sa má pou­žiť, a po­sú­di­li, či je pre roz­hod­nu­tie vo ve­ci ne­vyh­nut­né po­žia­dať Súd­ny dvor EÚ o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke. Do­ho­vor pri­tom ne­ga­ran­tu­je sa­mot­né prá­vo na to, aby sa vnút­roš­tát­ny súd ob­rá­til na Súd­ny dvor EÚ so žia­dos­ťou o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke. Iba za ur­či­tých okol­nos­tí mô­že ne­po­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky vnút­roš­tát­nym sú­dom po­ru­šiť prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, po­kiaľ sa uká­že ta­ký­to pos­tup vnút­roš­tát­ne­ho sú­du ako svoj­voľ­ný.

 

Po­vin­nosť vnút­roš­tát­nych sú­dov v zmys­le člán­ku 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru od­ôvod­niť svo­je roz­hod­nu­tie však ne­mô­že byť chá­pa­ná tak, že je na kaž­dý ar­gu­ment účas­tní­ka ko­na­nia vy­ža­do­va­ná pod­rob­ná od­po­veď. ESLP nap­rík­lad už roz­ho­dol, že po­kiaľ bo­la žia­dosť o po­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky ne­dos­ta­toč­ne od­ôvod­ne­ná ale­bo for­mu­lo­va­ná len všeo­bec­ne a ne­kon­krét­ne, je v zmys­le člán­ku 6 Do­ho­vo­ru, prí­pus­tné, aby vnút­roš­tát­ny súd od­mie­tol žia­dosť len od­ka­zom na prís­luš­né zá­kon­né us­ta­no­ve­nie, po­kiaľ vo ve­ci ne­vyv­sta­ne žiad­na dô­le­ži­tá práv­na otáz­ka (John pro­ti Ne­mec­ku č. 15073/03 zo dňa 13.02.2007). Rov­na­ko tak pos­tu­pu­je ESLP ak zis­tí, že žia­dosť o po­lo­že­nie otáz­ky je nad­by­toč­ná (Stich­ting Mot­hers of Sreb­re­ni­ca a ďal­ší pro­ti Ho­lan­dsku, č. 65542/12). Pod­stat­ným z hľa­dis­ka po­su­dzo­va­nia člán­ku 6 Do­ho­vo­ru je to, aby od­miet­nu­tie po­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky bo­lo riad­ne od­ôvod­ne­né.

 

Z roz­sud­ku Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va zo dňa 24.04.2018 vo ve­ci Bay­dar pro­ti Ho­lan­dsku (sťaž­nosť č. 55385/14) mož­no vy­vo­diť, že za dos­ta­toč­né od­ôvod­ne­nie od­miet­nu­tia pred­lo­že­nia pred­bež­nej otáz­ky mož­no pok­la­dať aj ta­ké, z kto­ré­ho vy­plý­va, že op­rav­ný pros­trie­dok, kto­rý ob­sa­ho­val žia­dosť o pred­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky bol za­miet­nu­tý, pre­to­že vo ve­ci, s oh­ľa­dom na cha­rak­ter ko­na­nia, ne­vyv­sta­la práv­na otáz­ka, kto­rú by bo­lo nut­né zod­po­ve­dať.

 

Kraj­ský súd ap­li­ko­val uve­de­né zá­ve­ry aj na návr­hy ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom zis­til, že tu nie je žiad­na otáz­ka, kto­rá by vy­ža­do­va­la vý­klad zo stra­ny Súd­ne­ho dvo­ru EÚ, na­koľ­ko ob­sah prá­va EÚ je tu zrej­mý nad akú­koľ­vek ro­zum­nú po­chyb­nosť.

 

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní pou­ka­zu­je na Smer­ni­cu Európ­ske­ho parla­men­tu a Ra­dy EÚ 2015/849 z 20.05.2015 o pred­chá­dza­ní vy­uží­va­nia fi­nan­čné­ho sys­té­mu na úče­ly pra­nia špi­na­vých pe­ňa­zí ale­bo fi­nan­co­va­nia te­ro­riz­mu, tak z ob­sa­hu tej­to smer­ni­ce je zrej­mé, že ne­pos­ky­tu­je žiad­ne pr­vky ochra­ny za­mes­tnan­ca po­vin­né­ho sub­jek­tu, kto­rý mo­ni­to­ru­je ma­je­tok po­li­tic­ky expo­no­va­nej oso­by. V tom­to sme­re ob­sa­hu­je pod­ľa člán­ku 61 iba po­vin­nosť pre člen­ské štá­ty, aby prí­pad­ne v sú­la­de s vnút­roš­tát­nym prá­vom pos­kyt­li za­mes­tnan­com, kto­rý ozná­mi­li svo­je po­doz­re­nie na pra­nie špi­na­vých pe­ňa­zí pri­me­ra­nú ochra­nu. Má tu ísť o ochra­nu za­mes­tnan­cov po­vin­ných sub­jek­tov, kto­rí ozná­mi­li po­ru­še­nia spá­cha­né v rám­ci po­vin­né­ho sub­jek­tu (me­chan­izmus ochra­ny sa po­ne­chá­va na vnút­roš­tát­ne práv­ne po­riad­ky), pri­čom z člán­ku 61 je zrej­mé, že tu má ísť o ochra­nu za­mes­tnan­cov, kto­rý nah­lá­si­li nepl­ne­nie si po­vin­nos­tí po­vin­né­ho sub­jek­tu (nap­rík­lad ban­ky) a nie nie­ko­ho iné­ho. Pred­met­ná smer­ni­ca te­da sta­no­vu­je hlav­ne po­vin­nos­ti po­vin­ným sub­jek­tom (nap­rík­lad ban­ke) a ani rám­co­vo neup­ra­vu­je prob­le­ma­ti­ku pre­jed­ná­va­nú v da­nej tres­tnej ve­ci (ochra­nu za­mes­tnan­cov, kto­rí by po­ru­šo­va­li svo­je pra­cov­né po­vin­nos­ti a „pát­ra­li“ po mož­ných nez­rov­na­los­tiach na úč­toch klien­tov ban­ky ako po­vin­nej oso­by). Ob­sah tej­to smer­ni­ce bol prev­za­tý vnút­roš­tát­nym prá­vom zá­ko­nom č. 297/2008 Z. z. o ochra­ne pred le­ga­li­zá­ciou príj­mov z tres­tnej čin­nos­ti a o ochra­ne pred fi­nan­co­va­ním te­ro­riz­mu a aj z tej­to práv­nej nor­my je zrej­mé, že sa ab­so­lút­ne na pre­jed­ná­va­nú tres­tnú vec nev­zťa­hu­je.

 

To, čo ob­ža­lo­va­ný naz­na­ču­je v od­vo­la­ní v otáz­ke č. 1 spa­dá pod prob­le­ma­ti­ku whis­tleb­lowin­gu, t.j. z hľa­dis­ka prá­va EÚ pod návrh Smer­ni­ce o whis­tleb­loweroch, pri­čom už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že ten­to návrh smer­ni­ce sa bez akých­koľ­vek ro­zum­ných po­chyb­nos­tí nev­zťa­hu­je na ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho po­pí­sa­né v skut­ko­vej ve­te toh­to roz­sud­ku a na­vy­še pri tom­to návr­hu smer­ni­ce, kto­rý bol poz­me­ne­ný po­zí­ciou európ­ske­ho parla­men­tu v pr­vom čí­ta­ní eš­te do dňa roz­ho­do­va­nia kraj­ské­ho sú­du ne­bo­lo skon­če­né le­gis­la­tív­ne ko­na­nie, tak­že už vô­bec nep­ri­chá­dza do úva­hy pred­lo­že­nie pred­bež­nej otáz­ky Súd­ne­mu dvo­ru EÚ, na­koľ­ko tá­to smer­ni­ca eš­te nie je sú­čas­ťou prá­va EÚ (ne­bo­la pub­li­ko­va­ná v Úrad­nom ves­tní­ku EÚ).

 

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní for­mu­lo­val otáz­ku č. 2 tak, že Súd­ny dvor EÚ by mal v rám­ci po­su­dzo­va­nia pred­bež­nej otáz­ky zod­po­ve­dať aj to, aký vplyv na pre­jed­ná­va­nú vec ma­jú kri­té­riá roz­sud­ku Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va vo ve­ci Gu­ja pro­ti Mol­dav­sku zo dňa 12.02.2008, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na, že Do­ho­vor nie je sú­čas­ťou prá­va EÚ, nie je pra­me­ňom prá­va EÚ, na­koľ­ko EÚ ako ce­lok nie je sig­na­tá­rom Do­ho­vo­ru a pre­to Súd­ny dvor EÚ ne­má kom­pe­ten­ciu vy­kla­dať us­ta­no­ve­nia Do­ho­vo­ru a už vô­bec nie ju­di­ka­tú­ru ESLP. Súd­ny dvor EÚ v rám­ci svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti v od­ôvod­ne­ní svo­jich roz­hod­nu­tí pou­ží­va sí­ce čas­to pod­por­ne aj ar­gu­men­tá­ciu ju­di­ka­tú­rou ESLP, av­šak ne­má kom­pe­ten­ciu vy­kla­dať roz­hod­nu­tia ESLP.

 

Oh­ľad­ne otáz­ky č. 3 for­mu­lo­va­nej v od­vo­la­ní ob­ža­lo­va­né­ho je nut­né uviesť, že jej zod­po­ve­da­nie je pl­ne v kom­pe­ten­cii vnút­roš­tát­ne­ho sú­du, ne­vy­ža­du­je žiad­ny vý­klad práv­nej nor­my EÚ, pri­čom v čas­ti tý­ka­jú­cej sa pr­vot­né­ho vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho tej­to ar­gu­men­tá­cii ob­ža­lo­va­né­ho od­vo­la­cí súd aj pris­ved­čil. Zvyš­né po­do­táz­ky tý­ka­jú­ce sa údaj­ných po­chyb­nos­tí o nes­tran­nos­ti ok­res­né­ho sú­du, či pres­kú­ma­nia pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du, kto­rý vy­lú­čil ve­rej­nosť z po­jed­ná­va­nia ne­ma­jú bez­pros­tred­nú sú­vis­losť s prá­vom EÚ a ne­vy­ža­du­jú vý­klad zo stra­ny Súd­ne­ho dvo­ru EÚ.

 

Roz­ho­do­va­nie Súd­ne­ho dvo­ra EÚ o pred­bež­nej otáz­ke nie je op­rav­ným pros­tried­kom pro­ti roz­sud­ku sú­du pr­vé­ho stup­ňa a už vô­bec ten­to in­šti­tút nes­lú­ži na hypo­te­tic­ky for­mu­lo­va­né otáz­ky vy­chá­dza­jú­ce zo sub­jek­tív­ne­ho poh­ľa­du ob­ha­jo­by na prie­beh hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia v ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom, pri­čom tie­to otáz­ky sú zjav­ne za­lo­že­né na špe­ku­lá­cii ob­ža­lo­va­né­ho o údaj­ných po­chy­be­niach sú­du pr­vé­ho stup­ňa, a nie na práv­nych vý­kla­do­vých prob­lé­moch prá­va EÚ, kto­ré by bo­lo nut­né rie­šiť za po­mo­ci in­šti­tú­tu pred­bež­nej otáz­ky. Tie­to ná­miet­ky ob­ža­lo­va­né­ho pre­to kraj­ský súd po­sú­dil v od­vo­la­com ko­na­ní.

 

Ak ob­ža­lo­va­ný v rám­ci for­mu­lo­va­nia otá­zok, kto­ré by ma­li byť po­lo­že­né ako pred­bež­ná otáz­ka zdô­raz­ňo­val aj prá­vo na pri­me­ra­ný trest v spo­ji­tos­ti s tým, že ob­ža­lo­va­né­mu má hro­ziť ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, tak tá­to skôr úva­ha ako otáz­ka je bez­pred­met­ná, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­né­mu neh­ro­zí ulo­že­nie ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy. V ko­na­ní pred ok­res­ným sú­dom mu bol ulo­že­ný pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy s tým, že z dô­vo­du po­da­nia od­vo­la­nia len zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho ne­moh­lo, a to ani teo­re­tic­ky, prísť k je­ho sprís­ne­niu.

 

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, že ko­na­nie pred ok­res­ným sú­dom bo­lo vy­ko­na­né s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti, tak kraj­ský súd je ná­zo­ru, že na ta­ký­to pos­tup ok­res­né­ho sú­du bo­li spl­ne­né zá­kon­nom pred­pok­la­da­né pod­mien­ky.

 

Pod­ľa § 249 ods. 3 Tr. por. ve­rej­nosť na hlav­nom po­jed­ná­va­ní mô­že byť vy­lú­če­ná len vte­dy, ak by ve­rej­né po­jed­ná­va­nie ve­ci oh­ro­zi­lo ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom, ve­rej­ný po­ria­dok, mrav­nosť ale­bo bez­peč­nosť ale­bo ak to vy­ža­du­je iný dô­le­ži­tý zá­ujem ob­ža­lo­va­né­ho, poš­ko­de­né­ho, je­ho blíz­kych osôb ale­bo sved­kov. Pod­ľa § 249 ods. 4 Tr. por. o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti roz­hod­ne súd z úrad­nej po­vin­nos­ti ale­bo na návrh pro­ku­rá­to­ra, ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo poš­ko­de­né­ho v kto­rom­koľ­vek štá­diu súd­ne­ho ko­na­nia po vy­po­ču­tí strán uz­ne­se­ním, kto­ré ve­rej­ne vy­hlá­si.

 

Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že roz­hod­nu­tie o prí­pad­nom vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti je pl­ne v kom­pe­ten­cii sú­du, pri­čom súd na ta­ké­to roz­hod­nu­tie ne­pot­re­bu­je návrh pro­ces­ných strán. Pri svo­jom roz­ho­do­va­ní mu­sí pri­tom súd vziať do úva­hy mož­né oh­ro­ze­nie ta­jom­stva chrá­ne­né­ho oso­bit­ným zá­ko­nom, na­koľ­ko ide o zá­ko­nom pred­pok­la­da­ný mož­ný dô­vod vy­lú­če­nia ve­rej­nos­ti z po­jed­ná­va­nia. To pla­tí o to viac, ak ide o pre­jed­ná­va­nie tres­tné­ho či­nu, kto­rý mal byť spá­cha­ný v sú­vis­los­ti s po­ru­še­ním ta­jom­stva chrá­ne­né­ho oso­bit­ným zá­ko­nom, keď mies­tom či­nu mal byť sub­jekt, kto­rý je po­vin­ný dodr­žia­vať ta­jom­stvo chrá­ne­né oso­bit­ným zá­ko­nom a mať za­bez­pe­če­nú ochra­nu toh­to ta­jom­stva a ak návrh na vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti po­dá prá­ve ten­to sub­jekt, kto­ré­ho mi­ni­mál­ne dob­ré me­no a po­vesť moh­la byť oh­ro­ze­ná ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho.  

 

Ok­res­ný súd sa za­obe­ral mož­ným vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti z po­jed­ná­va­nia na zá­kla­de pí­som­né­ho pod­ne­tu Tat­ra ban­ky a.s., z kto­ré­ho vy­plý­va, že pred­met­ná ban­ka sa cí­ti byť ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho vý­znam­ne poš­ko­de­ná a to naj­mä z dô­vo­du poš­ko­de­nia jej práv a práv­nom chrá­ne­ných zá­uj­mov, hlav­ne poš­ko­de­nia re­pu­tá­cie, dob­rej po­ves­ti a dob­ré­ho me­na s tým, že ve­rej­ným pre­jed­na­ním ve­ci na hlav­nom po­jed­ná­va­ní, naj­mä kvô­li roz­sia­hlej me­dia­li­zá­cii prí­pa­du, oča­ká­va eš­te in­ten­zív­nej­ší zá­sah do spo­mí­na­ných práv a prá­vom chrá­ne­ných zá­uj­mov. Je ná­zo­ru, že pred­me­tom po­jed­ná­va­nia bu­dú vy­so­ko cit­li­vé úda­je sú­vi­sia­ce s ban­ko­vým sys­té­mom a bez­peč­nos­ťou úda­jov klien­tov Tat­ra ban­ky a prís­tu­pom k nim, pri­čom zve­rej­ne­nie a prí­pad­ná me­dia­li­zá­cia tých­to sku­toč­nos­tí mô­že ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť bez­peč­nosť spra­co­vá­va­ných úda­jov klien­tov ban­ky. V tom­to sme­re da­la ban­ka do po­zor­nos­ti, že sku­tok sú­vi­sí s us­ta­no­ve­ním § 91 zá­ko­na o ban­kách, te­da s ban­ko­vým ta­jom­stvom a je vy­so­ko prav­de­po­dob­né, že me­dia­li­zá­cia by moh­la ne­ga­tív­ne ov­plyv­niť súk­ro­mie dot­knu­tých klien­tov.

 

Súd pr­vé­ho stup­ňa nás­led­ne vy­ho­vel pod­ne­tu Tat­ra ban­ky a.s. a roz­ho­dol o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti z hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia. Pod­ľa ná­zo­ru od­vo­la­cie­ho sú­du bol ten­to pos­tup ok­res­né­ho sú­du pl­ne opod­stat­ne­ný. Je nes­por­né, že ce­lá pre­jed­ná­va­ná tres­tná čin­nosť, kto­rá sa kla­die ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu sú­vi­sí s ta­jom­stvom chrá­ne­ným oso­bit­ným zá­ko­nom, v da­nom prí­pa­de s ban­ko­vým ta­jom­stvom, kto­ré ma­lo byť zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho po­ru­še­né a to za zneu­ži­tia prís­tu­po­vých úda­jov do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky s tým, že zo spi­su je zrej­mé, že ma­lo dôjsť k neop­ráv­ne­né­mu pre­ze­ra­niu aj iných ban­ko­vých úč­tov, než ban­ko­vé­ho úč­tu poš­ko­de­né­ho a je bez vý­zna­mu, že prez­re­tie aj tých­to iných ban­ko­vých úč­tov sa nek­la­die ob­ža­lo­va­né­mu za vi­nu. Pred vy­ko­na­ním do­ka­zo­va­nia na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­bo­lo pri­tom eš­te úpl­ne zrej­mé akým sme­rom sa bu­de ube­rať do­ka­zo­va­nie, čo všet­ko bu­de ale­bo by moh­lo byť pred­me­tom do­ka­zo­va­nia a pre­to bo­lo vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti, za mož­nos­ti prís­tu­pu dô­ver­ní­kom, pl­ne opod­stat­ne­né. Na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bo­li te­da spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti, pri­čom pro­ces­né stra­ny, vrá­ta­ne ob­ha­jo­by, vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti z dô­vo­du ban­ko­vé­ho ta­jom­stva ani ne­na­mie­ta­li. Prie­beh do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­ný na hlav­nom po­jed­ná­va­ní bol pri­tom kon­tra­dik­tór­ny, za prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho ob­haj­cu, kto­rý aj moh­li viesť ak­tív­nu ob­ha­jo­bu, čo na­po­kon aj vy­uži­li. Nič te­da ne­nas­ved­ču­je to­mu, že by vy­lú­če­nie ve­rej­nos­ti z prie­be­hu do­ka­zo­va­nia bo­lo spô­so­bi­lé pod­stat­ným spô­so­bom za­siah­nuť do práv ob­ža­lo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu, res­pek­tí­ve, že by roz­hod­nu­tie sú­du o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti bo­lo svoj­voľ­né. Sa­mo­sud­ky­ňa pri­tom roz­hod­la o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 03.08.2017 uz­ne­se­ním (č. l. 467), pri­čom súd v zá­pis­ni­ci o hlav­nom po­jed­ná­va­ní aj uvie­dol dô­vod toh­to svoj­ho roz­hod­nu­tia. Pred roz­hod­nu­tím sú­du sa k návr­hu ban­ky vy­jad­ri­li tak pro­ku­rá­tor, kto­rý sa s ním sto­tož­nil a navr­hol ve­rej­nosť vy­lú­čiť ako aj ob­ža­lo­va­ný po po­ra­de s ob­haj­com, kto­rý po­ne­chal roz­hod­nu­tie na úva­he sú­du. Ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho ob­haj­ca ten­to pos­tup sú­du žiad­nym spô­so­bom ne­na­mie­ta­li. Sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný v prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia zme­nil ob­haj­cu, kto­rý sa spät­ne nes­to­tož­nil s roz­hod­nu­tím ok­res­né­ho sú­du o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti me­cha­nic­ky nez­na­me­ná, že na roz­hod­nu­tie o vy­lú­če­ní ve­rej­nos­ti ne­bo­li spl­ne­né zá­ko­nom pred­pok­la­da­né pod­mien­ky. To pla­tí o to viac, ak súd vy­chá­dzal z od­ôvod­ne­né­ho pod­ne­tu Tat­ra ban­ky a.s., kto­rej sa pre­jed­ná­va­ná tres­tná čin­nosť tý­ka a za sta­vu, keď pro­ces­né stra­ny fak­tic­ky ten­to pod­net ban­ky ak­cep­to­va­li a ne­ma­li vo­či ne­mu žiad­ne ná­miet­ky, či vý­hra­dy.

 

Nap­ro­ti to­mu, na od­vo­la­com sú­de, už bol zrej­mý roz­sah vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, pri­čom od­vo­la­cí súd sí­ce do ur­či­tej mie­ry dopĺňal do­ka­zo­va­nie na ve­rej­nom za­sad­nu­tí, av­šak už neš­lo o do­ka­zo­va­nie v ta­kom roz­sa­hu, že by bo­lo mož­né reál­ne oča­ká­vať oh­ro­ze­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, či oh­ro­ze­nie zá­uj­mov klien­tov ban­ky, res­pek­tí­ve sa­mot­nej ban­ky. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu už ne­bo­lo ve­rej­né za­sad­nu­tie od­vo­la­cie­ho sú­du vy­ko­na­né s vy­lú­če­ním ve­rej­nos­ti.

 

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, že sa ok­res­ný súd ne­dos­ta­toč­ne vy­spo­ria­dal s po­da­nou ná­miet­kou za­uja­tos­ti, tak kraj­ský súd sa s tou­to ob­ha­job­nou ar­gu­men­tá­ciou nes­to­tož­nil. Ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho po­dal ná­miet­ku za­uja­tos­ti prak­tic­ky ih­neď ako prev­zal po­čas súd­ne­ho ko­na­nia ob­ha­jo­bu ob­ža­lo­va­né­ho, pri­čom kraj­ský súd sa sto­tož­ňu­je s pos­tu­pom ok­res­né­ho sú­du, kto­rý po­čas ko­na­nia hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ob­haj­co­vi vy­svet­lil, že v zmys­le § 32 ods. 6 Tr. por. sa o je­ho ná­miet­ke ko­nať ne­bu­de, pre­to­že ne­bo­la po­da­ná bez meš­ka­nia a na­mie­ta sa ňou len pro­ces­ný pos­tup sú­du (č. l. 813). Z ob­sa­hu ná­miet­ky za­uja­tos­ti (č. l. 817 – 820) je zrej­mé, že sku­toč­ne no­vý ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho na­mie­tal spät­ne niek­to­ré úko­ny, či roz­hod­nu­tia sú­du, kto­ré zo svoj­ho sub­jek­tív­ne­ho hľa­dis­ka vy­hod­no­til ako ne­zá­kon­né, či ako spô­sob ko­na­nia sú­du, z kto­ré­ho vy­plý­va za­uja­tosť sa­mo­sud­ky­ne.

 

Ok­rem to­ho, že zjav­ne iš­lo o ná­miet­ku za­uja­tos­ti za­lo­že­nú čis­to na pro­ces­nom pos­tu­pe sú­du, kto­rá ma­la  za cieľ viesť ob­ha­jo­bu „do mi­nu­los­ti“, bo­la na­vy­še po­da­ná evi­den­tne ones­ko­re­ne. Ter­mín „bez meš­ka­nia“ uve­de­ný v us­ta­no­ve­ný § 32 ods. 6 Tr. por. ply­nie od vy­ko­na­nia úko­nu ale­bo zis­te­nia in­for­má­cie, kto­rá by moh­la viesť k po­chyb­nos­tiam o nes­tran­nos­ti ko­na­jú­ce­ho sud­cu a nie od mo­men­tu, ke­dy ob­ha­jo­bu pre­vez­me no­vý ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho. Na­vy­še, všet­ky úko­ny, kto­ré bo­li v ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­mie­ta­né no­vým ob­haj­com bo­li vy­ko­na­né v prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho a je­ho pô­vod­né­ho ob­haj­cu a ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho pred­chá­dza­jú­ci ob­haj­ca ich ne­na­mie­ta­li. Za ta­ké­ho­to sta­vu zrej­me len ťaž­ko mož­no tvr­diť, že by bo­lo po­ru­še­né prá­vo ob­ža­lo­va­né­ho na ob­ha­jo­bu.

 

Ob­ža­lo­va­ný v tej­to ná­miet­ke za­uja­tos­ti na­mie­tal aj spô­sob vý­slu­chu sved­ka Mgr. P M, z kto­ré­ho vy­vo­dzo­val za­uja­tosť sa­mo­sud­ky­ne, na­koľ­ko pri kla­de­ní otá­zok už dop­re­du pre­zu­mo­va­la vi­nu ob­ža­lo­va­né­ho. V tej­to sú­vis­los­ti kraj­ský súd uvá­dza, že sve­dok Mgr. P M bol vy­po­ču­tý na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 03.08.2017 (č. l. 470), pri­čom je­ho vý­sluch vy­ko­nal pro­ku­rá­tor, nás­led­ne vý­sluch toh­to sved­ka reali­zo­val ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho s tým, že ob­ža­lo­va­ný vy­užil aj prá­vo na kla­de­nie otá­zok ako aj prá­vo na pri­po­mien­ku k tej­to sve­dec­kej vý­po­ve­di, pri­čom až nás­led­ne klád­la dopl­ňu­jú­ce otáz­ky sa­mo­sud­ky­ňa. Ob­ža­lo­va­ný a ani je­ho ob­haj­ca ne­na­mie­ta­li otáz­ky po­lo­že­né sved­ko­vi sa­mo­sud­ky­ňou. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pred­met­ný sve­dok bol na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­po­ču­tý riad­ne kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom a to pro­ces­ný­mi stra­na­mi, pri­čom ob­ža­lo­va­ný mal mož­nosť sám ako aj pros­tred­níc­tvom ob­haj­cu klásť sved­ko­vi otáz­ky, čo aj vy­užil. Nás­led­né dopl­ňu­jú­ce otáz­ky sa­mo­sud­ky­ne nad­vä­zo­va­li na vý­sluch uve­de­né­ho sved­ka, kto­rý vy­po­ve­dal v me­ne Tat­ra ban­ky a.s. a z ob­sa­hu je­ho vý­po­ve­de, v spo­ji­tos­ti aj s tres­tným ozná­me­ním, kto­ré po­da­la Tat­ra ban­ka a.s., bo­lo zrej­mé, že prá­ve ob­ža­lo­va­né­ho po­va­žu­jú za po­doz­ri­vú oso­bu, kto­rá si ma­la pre­ze­rať neop­ráv­ne­ne ban­ko­vý účet poš­ko­de­né­ho. Sa­mo­sud­ky­ňa te­da na ten­to ob­sah vý­po­ve­de nad­via­za­la svo­ji­mi otáz­ka­mi a zis­ťo­va­la, čo ob­ža­lo­va­ný (ako po­doz­ri­vý), z poh­ľa­du ban­ky, po­ru­šil, keď pre­ze­ral účet poš­ko­de­né­ho a čo by sa sta­lo, ak by to­to ko­na­nie zos­ta­lo iba v ro­vi­ne prez­re­tia úč­tu. Sve­dok na tie­to otáz­ky od­po­ve­dal z poh­ľa­du bý­va­lé­ho za­mes­tná­va­te­ľa ob­ža­lo­va­né­ho a ho­vo­ril o po­ru­še­ní pra­cov­nej dis­cip­lí­ny (nie v ro­vi­ne tres­tnop­ráv­nej). Z ce­lé­ho kon­textu vý­slu­chu pred­met­né­ho sved­ka pre­to nie je mož­né vy­vo­dzo­vať za­uja­tosť sa­mo­sud­ky­ne a od­ôvod­ňo­vať ju iba ume­lým vy­tr­hnu­tím dvoch otá­zok. Nič z pos­tu­pu sa­mo­sud­ky­ne ne­naz­na­ču­je jej mož­nú za­uja­tosť, pri­čom od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že ob­ža­lo­va­ný a ani pô­vod­ný ob­haj­ca, kto­rí bo­li pri vy­ko­ná­va­ní vý­slu­chu pred­met­né­ho sved­ka ne­na­mie­ta­li spô­sob ve­de­nia vý­slu­chu.

 

No­vý ob­haj­ca ob­ža­lo­va­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom nás­led­ne po­dal aj ďal­šiu ná­miet­ku za­uja­tos­ti (č. l. 845 a nasl.), kto­rá bo­la po­da­ná bez meš­ka­nia a ob­sa­ho­vo sa ne­tý­ka­la pro­ces­né­ho pos­tu­pu sú­du. O tej­to ná­miet­ke za­uja­tos­ti bo­lo sa­mo­sud­ky­ňou roz­hod­nu­té uz­ne­se­ním zo dňa 19.12.2017 (č. l. 856) s tým, že pred­met­né uz­ne­se­nie na­do­bud­lo prá­vop­lat­nosť v spo­je­ní s uz­ne­se­ním Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve sp. zn. 3Tos/22/2018 zo dňa 27.02.2018. Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve sa v tom­to sťaž­nos­tnom ko­na­ní vy­spo­ria­dal s ná­miet­ka­mi, kto­ré vznie­sol ob­ža­lo­va­ný pros­tred­níc­tvom svoj­ho ob­haj­cu vo­či sa­mo­sud­ky­ni.

 

Z vy­ššie uve­de­ných sku­toč­nos­tí pre­to od­vo­la­cí súd vy­vo­dil, že z hľa­dis­ka pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du oh­ľad­ne vzne­se­ných ná­miet­kach za­uja­tos­ti vo­či ko­na­jú­cej sa­mo­sud­ky­ni nep­ly­nie nič čo by bo­lo v roz­po­re so zá­ko­nom, res­pek­tí­ve, čo by moh­lo vy­vo­lať po­chyb­nos­ti o za­uja­tos­ti sa­mo­sud­ky­ne.

 

Po­kiaľ ide o od­vo­la­cie ná­miet­ky ob­ža­lo­va­né­ho tý­ka­jú­ce sa zna­lec­ké­ho do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v da­nej tres­tnej ve­ci, tak od­vo­la­cí súd ne­zis­til žiad­ne zá­sad­né po­chy­be­nia. Oh­ľad­ne zá­kon­nos­ti od­bor­né­ho vy­jad­re­nia po­da­né­ho znal­com Ing. R F kraj­ský súd pou­ka­zu­je na od­ôvod­ne­nie na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku (stra­na 27 a 28), v kto­rom ok­res­ný súd zro­zu­mi­teľ­ne po­pí­sal od­bor­nú čin­nosť pred­met­né­ho znal­ca ako aj je­ho úlo­hu pri vy­pra­co­vá­va­ní od­bor­né­ho vy­jad­re­nia. Kraj­ský súd si tú­to časť od­ôvo­de­nia na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku v cel­kom roz­sa­hu os­vo­ju­je, v pod­rob­nos­tiach na ňu pou­ka­zu­je, bez nut­nos­ti ju opa­ko­vať.

 

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal, s pou­ka­zom na roz­hod­nu­tie ESLP vo ve­ci C.B. pro­ti Ra­kús­ku, že ne­bo­la dodr­ža­ná rov­nosť strán v prís­tu­pe k znal­com, na­koľ­ko ok­res­ný súd ne­mal dô­vod neu­mož­niť ob­ža­lo­va­né­mu do­ka­zo­vať svo­ju ne­vi­nu pros­tred­níc­tvom svo­jich znal­cov, al­ter­na­tív­ne prib­ra­tím na ve­ci ne­zú­čas­tne­ných znal­cov.

 

K uve­de­nej ná­miet­ke od­vo­la­cí súd uvá­dza, že sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný ne­súh­la­sí s od­bor­ným vy­jad­re­ním vy­pra­co­va­ným znal­com Ing. Ro­ma­nom Fun­dá­re­kom auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná, že súd má vo ve­ci prib­rať iné­ho znal­ca, kto­rý by vy­pra­co­val ob­dob­né vy­jad­re­nie, či zna­lec­ký po­su­dok pod­ľa pred­stáv ob­ha­jo­by. Rov­na­ko tak ne­doš­lo k po­ru­še­niu prá­va na rov­nosť strán k prís­tu­pe k znal­com, ako sa dom­nie­va ob­ha­jo­ba. V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že v roz­hod­nu­tí ESLP C.B. pro­ti Ra­kús­ku iš­lo o prí­pad, v kto­rom súd od­mie­tol vy­ko­nať pro­ces­nou stra­nou za­bez­pe­če­ný súk­rom­ný zna­lec­ký po­su­dok a to z to­ho dô­vo­du, že iš­lo o súk­rom­ný zna­lec­ký po­su­dok za­bez­pe­če­ný pro­ces­nou stra­nou. V tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho ide o úpl­ne iný prí­pad, v kto­rom ok­res­ný súd umož­nil ob­ha­jo­be pl­né up­lat­ne­nie svo­jich práv a to aj oh­ľad­ne vlas­tné­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku. Ob­ža­lo­va­ný si te­da za­bez­pe­čil vlast­ný zna­lec­ký po­su­dok, kto­rý bol do­ru­če­ný sú­du pr­vé­ho stup­ňa, pri­čom ok­res­ný súd ten­to zna­lec­ký po­su­dok umož­nil vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a umož­nil aj viesť kon­tra­dik­tór­ny vý­sluch toh­to znal­ca. Žiad­na po­dob­nosť s prí­pa­dom C.B. pro­ti Ra­kús­ku tu te­da nie je. Ok­res­ný súd umož­nil na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ve­de­nie ak­tív­nej ob­ha­jo­by a to aj za po­mo­ci ob­ha­jo­bou pred­lo­že­né­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku.

 

Sku­toč­nosť, že Tat­ra ban­ka a.s. ne­pos­kyt­la znal­co­vi ďal­šie, ním po­ža­do­va­né úda­je, nie je mož­né klásť za vi­nu sú­du. Na­vy­še, Tat­ra ban­ka a.s. ten­to svoj pos­tup vy­svet­li­la a z hľa­dis­ka vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, t. j. vo svet­le aj os­tat­ných dô­ka­zov (nap­rík­lad vý­sled­ku pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho, pri kto­rej bo­li ob­ža­lo­va­ným dob­ro­voľ­ne vy­da­né vy­tla­če­né fo­tog­ra­fie troch kre­dit­ných pla­tieb z úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, res­pek­tí­ve vý­sled­ku skú­ma­nia mo­bil­né­ho te­le­fó­nu, v kto­rom bo­li náj­de­né fo­tog­ra­fie ban­ko­vé­ho úč­tu Já­na Po­čiat­ka, kto­ré­ho účet bol pre­ze­ra­ný v rov­na­kom ča­se, z rov­na­ké­ho mies­ta a za pou­ži­tia tých is­tých prís­tu­po­vých he­siel ako účet JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka) ne­bo­lo nut­né ďa­lej tie­to okol­nos­ti ob­jas­ňo­vať, pre­to­že bo­lo zrej­mé (bez ro­zum­nej po­chyb­nos­ti), že to bol len a vý­hrad­ne ob­ža­lo­va­ný, kto­rý neop­ráv­ne­ne na­hlia­dol do ban­ko­vé­ho úč­tu poš­ko­de­né­ho a zá­znam z ne­ho vy­nie­sol mi­mo pries­to­ry ban­ky.

 

Už bo­lo uve­de­né na inom mies­te toh­to roz­sud­ku, že kraj­ský súd po­va­žu­je za nep­ri­ja­teľ­nú ta­kú skut­ko­vú ver­ziu (tá na­po­kon ani ne­vyp­lý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia), že v ča­se a mies­te prí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho v ban­ke niek­to iný než ob­ža­lo­va­ný sa prih­lá­sil z pra­cov­né­ho po­čí­ta­ča ob­ža­lo­va­né­ho a to prís­tu­po­vý­mi hes­la­mi ob­ža­lo­va­né­ho a na­hlia­dol na ban­ko­vé úč­ty iných osôb mi­mo svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti, kto­ré nás­led­ne ako fo­tog­ra­fiu ulo­žil na mo­bil­ný te­le­fón ob­ža­lo­va­né­ho a ako vy­tla­če­nú pa­pie­ro­vú po­do­bu vlo­žil do vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho a ná­ho­dou, bez pri­či­ne­nia ob­ža­lo­va­né­ho, sa tie­to ban­ko­vé úda­je dos­ta­li k re­dak­tor­ke ča­so­pi­su Trend, s kto­rou si ob­ža­lo­va­ný te­le­fo­no­val krát­ko pred­tým ako re­dak­tor­ka po­lo­ži­la vte­daj­šie­mu mi­nis­tro­vi vnút­ra otáz­ky, v kto­rých bo­li uve­de­né tri kre­dit­né plat­by z je­ho úč­tu, kto­ré sú ob­siah­nu­té vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu do­ka­zo­va­niu ne­bol žiad­ny ob­jek­tív­ny dô­vod k to­mu, aby súd spo­chyb­ňo­val vý­sled­ky šet­re­nia Tat­ra ban­ky a.s. a už vô­bec kraj­ský súd ne­zis­til žiad­ny re­le­vant­ný dô­vod, z kto­ré­ho by moh­lo vy­ply­núť po­doz­re­nie, že úče­lom Tat­ra ban­ky a.s. bo­lo kri­vé ob­vi­ne­nie ob­ža­lo­va­né­ho a že, as­poň teo­re­tic­ky, mo­hol byť pá­cha­te­ľom niek­to iný ako ob­ža­lo­va­ný. Po­kiaľ ob­ha­jo­ba v po­da­nom od­vo­la­ní pou­ka­zo­va­la na to, že Tat­ra ban­ka a.s. ma­la pred­lo­žiť di­gi­tál­ny dô­kaz, tak kraj­ský súd zdô­raz­ňu­je, že Trest­ný po­ria­dok nes­ta­no­vu­je po­vin­nosť, aby bo­li kon­krét­ne dô­ka­zy pred­kla­da­né or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, či sú­du v di­gi­tál­nej po­do­be. Inter­né zis­te­nia Tat­ra ban­ky a.s., kto­ré bo­li spra­co­va­né v lis­tin­nej po­do­be a bo­li v od­vo­la­com ko­na­ní vy­ko­na­né ako lis­tin­ný dô­kaz nev­zbu­dzu­jú žiad­ne po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti, pre­to­že sú v sú­la­de s os­tat­ný­mi vy­ko­na­ný­mi dô­kaz­mi, kto­ré bo­li zís­ka­né inou čin­nos­ťou, než čin­nos­ťou Tat­ra ban­ky a.s. (už spo­mí­na­ná pre­hliad­ka mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la ob­ža­lo­va­né­ho, či skú­ma­nie mo­bil­né­ho te­le­fó­nu ob­ža­lo­va­né­ho).

 

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal aj iné for­mál­ne pro­ces­né po­chy­be­nia, kto­rých sa mal do­pus­tiť ok­res­ný súd pri ve­de­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia.

 

K uve­de­né­mu od­vo­la­cí súd uvá­dza, že mno­hé „zá­sad­né“ po­ru­še­nia prá­va na ob­ha­jo­bu na­mie­ta­né v od­vo­la­ní sú v sku­toč­nos­ti len od­ra­zom vlas­tnej inter­pre­tá­cie prís­luš­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní zo stra­ny ob­ža­lo­va­né­ho, v men­ši­ne prí­pa­dov ne­dôs­led­nos­ti pos­tu­pu ok­res­né­ho sú­du vý­luč­ne for­mál­ne­ho cha­rak­te­ru. Ur­či­té for­mál­ne po­chy­be­nia zo stra­ny sú­du mož­no vi­dieť v tom, že súd nap­rík­lad pri pok­ra­čo­va­niach v od­ro­če­nom hlav­nom po­jed­ná­va­ní nie vždy prik­ro­čil k oboz­na­mo­va­niu prie­be­hu pred­chá­dza­jú­ce­ho hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, či ne­dôs­led­ne zis­ťo­val pod­mien­ky na vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, av­šak tu ide o ne­pod­stat­né (drob­né) for­mál­ne po­chy­be­nia, kto­ré ne­ma­jú žiad­ny reál­ny do­pad na vý­kon prá­va na ob­ha­jo­bu. Ob­ža­lo­va­ný ako aj je­ho ob­haj­ca sa zú­čas­tňo­va­li prie­be­hu hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, t. j. aj vy­ko­ná­va­nia do­ka­zo­va­nia, vied­li ak­tív­nu ob­ha­jo­bu, ve­de­li aké dô­ka­zy sa vy­ko­ná­va­jú a pre­to ne­mož­no dos­pieť k zá­ve­ru, že by v súd­nom ko­na­ní bo­lo po­ru­še­né prá­vo ob­vi­ne­né­ho na ob­ha­jo­bu, res­pek­tí­ve, že by zis­te­né ne­vý­raz­né for­mál­ne po­chy­be­nia zo stra­ny sú­du pri ve­de­ní hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia moh­li do toh­to prá­va ob­vi­ne­né­ho za­siah­nuť.

 

Rov­na­ko tak nie je po­ru­še­ním zá­ko­na, či po­ru­še­ním prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ne­súh­las ob­ža­lo­va­né­ho s hod­no­te­ním vy­ko­na­ných dô­ka­zov zo stra­ny ok­res­né­ho sú­du, res­pek­tí­ve za­miet­nu­tie dô­kaz­ných návr­hov ob­ža­lo­by z dô­vo­du ich nad­by­toč­nos­ti.

 

K uve­de­né­mu kraj­ský súd poz­na­me­ná­va, že do prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces ne­pat­rí prá­vo pro­ces­nej stra­ny v ko­na­ní, aby sa súd sto­tož­nil s jej práv­ny­mi ná­zor­mi, návr­hmi a hod­no­te­ním dô­ka­zov. Prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces nez­na­me­ná ani prá­vo na to, aby bo­la stra­na ko­na­nia pred sú­dom ús­peš­ná, te­da aby bo­lo roz­hod­nu­té v sú­la­de s jej po­žia­dav­ka­mi a práv­ny­mi ná­zor­mi. Súd ne­po­ru­ší žiad­ne prá­va stra­ny v ko­na­ní, ak si neos­vo­jí ňou navr­hnu­tý spô­sob hod­no­te­nia vy­ko­na­ných dô­ka­zov a ak sa ne­ria­di jej vý­kla­dom všeo­bec­ne zá­väz­ných práv­nych pred­pi­sov. Ten­to zá­ver mož­no pl­ne vztiah­nuť aj na návrh ob­ža­lo­va­né­ho, aby sa súd ob­rá­til s pred­bež­nou otáz­kou na Súd­ny dvor EÚ, na­koľ­ko je ná­zo­ru, že je nut­ný vý­klad toh­to súd­ne­ho or­gá­nu  (poz­ri pri­me­ra­ne nap­rík­lad ná­le­zy Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III. ÚS 339/2008, II ÚS 197/2007, či uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3T­do/85/2015 zo dňa 10.02.2016).

 

Sa­mot­né roz­diel­ne hod­no­te­nie dô­ka­zov ob­ha­jo­bou a ob­ža­lo­bou ani auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná po­ru­še­nie zá­sa­dy voľ­né­ho hod­no­te­nia dô­ka­zov, zá­sa­dy in du­bio pro reo, prí­pad­ne ďal­ších zá­sad spo­je­ných so spra­vod­li­vým pro­ce­som (pri­me­ra­ne uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 3T­do/27/2016 zo dňa 17.02.2016).

 

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal aj sku­toč­nosť, že je­ho návr­hy na dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia bo­li sú­dom pr­vé­ho stup­ňa na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ko­na­nom dňa 25.09.2018 od­miet­nu­té. Od­vo­la­cí súd sa sto­tož­ňu­je so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, že vy­ko­na­nie dô­ka­zov, kto­rých vy­ko­na­nie navr­hol ob­ža­lo­va­ný (č. l. 999 a nasl.) by nep­ri­nie­slo nič zá­sad­né do us­ta­ľo­va­nia skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci.

 

V tom­to sme­re od­vo­la­cí súd pri­me­ra­ne pou­ka­zu­je aj na uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR z 15.12.2009 sp. zn. 2 Tdo 45/2009 (pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a sú­dov SR 1/2011 pod č. 7) pod­ľa kto­ré­ho prá­vo na ob­ha­jo­bu je pot­reb­né chá­pať ako vy­tvo­re­nie pod­mie­nok pre pl­né up­lat­ne­nie pro­ces­ných práv ob­vi­ne­né­ho a je­ho ob­haj­cu a zá­kon­ný pos­tup pri reak­cii or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du na up­lat­ne­nie kaž­dé­ho ob­ha­jo­va­cie­ho prá­va. Ak up­lat­ne­nie prá­va na ob­ha­jo­bu spo­čí­va v navr­ho­va­ní dô­ka­zov, zod­po­ve­dá mu po­vin­nosť or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­du za­obe­rať sa dô­kaz­ným návr­hom a naj­nes­kôr pred me­ri­tór­nym roz­hod­nu­tím to­mu­to návr­hu buď vy­ho­vieť ale­bo ho od­miet­nuť. Za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu ne­mož­no po­va­žo­vať ob­sah a roz­sah vlas­tnej úva­hy or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du o voľ­be pou­ži­tých dô­kaz­ných pros­tried­kov pri pl­ne­ní po­vin­nos­tí pod­ľa § 2 ods. 10 Tr. por., res­pek­tí­ve prá­va pod­ľa § 2 ods. 11 Tr. por.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né nie je mož­né po­va­žo­vať za po­ru­še­nie prá­va na ob­ha­jo­bu si­tuáciu, keď súd od­miet­ne ďa­lej vy­ko­ná­vať do­ka­zo­va­nie, res­pek­tí­ve ďa­lej ove­ro­vať ur­či­tú skut­ko­vú okol­nosť, kto­rú už po­va­žu­je za do­ká­za­nú. Po­vin­nos­ťou sú­du je za­obe­rať sa dô­kaz­ný­mi návr­hmi ob­ha­jo­by, av­šak po­vin­nosť sú­du vy­ko­nať všet­ky ob­ha­jo­bou (či pro­ku­rá­to­rom) navr­ho­va­né dô­ka­zy neexis­tu­je. Zá­sa­da rov­nos­ti strán v ko­na­ní pred sú­dom te­da nez­na­me­ná, že by súd bol po­vin­ný vy­ho­vieť všet­kým návr­hom strán, prí­pa­de dbať na to, aby dô­ka­zy vy­ko­na­né z ich pod­ne­tu bo­li v ur­či­tom úmer­nom po­me­re. Rov­na­ko tak člá­nok 6 ods. 3 písm. d) Do­ho­vo­ru o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd ne­pos­ky­tu­je ab­so­lút­ne prá­vo na vý­sluch kaž­dé­ho sved­ka, kto­ré­ho me­no­vi­te uvied­la ob­ha­jo­ba (pri­me­ra­ne ju­di­ka­tú­ra Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. ÚS 40/1996 – n).

 

Od­vo­la­cí súd uzat­vá­ra, že v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa v spo­je­ní s dopl­ne­ním do­ka­zo­va­nia na ve­rej­nom za­sad­nu­tí v ko­na­ní pred od­vo­la­cím sú­dom bo­li vy­ko­na­né všet­ky re­le­van­tné dô­ka­zy ne­vyh­nut­né pre spra­vod­li­vé roz­hod­nu­tie sú­du. Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný navr­ho­val vy­žia­dať od Tat­ra ban­ky a.s. sta­no­vis­ko k to­mu, či ban­ka po­da­la hlá­se­nie o neob­vyk­lej ob­chod­nej ope­rá­cií Fi­nan­čnej spra­vo­daj­skej jed­not­ke, prí­pad­ne s akým vý­sled­kom a rov­na­ko tak do­py­tom na Fi­nan­čnú spra­vo­daj­skú jed­not­ku zis­tiť, či ta­ké­to hlá­se­nie pri­ja­li a to z dô­vo­du ju­di­ka­tú­ry ESLP, v zmys­le kto­rej sa pri­hlia­da aj na sku­toč­nosť, či sa za­mes­tna­nec naj­skôr ob­rá­til na na­dria­de­né­ho (za­mes­tná­va­te­ľa), tak ta­ké­to dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia ne­má žiad­ny sú­vis so skut­kom uve­de­ným v ob­ža­lo­be. Kraj­ský súd opa­ku­je, že uve­de­né kri­té­rium vy­plý­va­jú­ce z ju­di­ka­tú­ry ESLP má svoj vý­znam, av­šak do­pa­dá len na prí­pa­dy, v kto­rých sa za­mes­tna­nec naj­skôr ob­rá­ti so svo­jim zis­te­ním na za­mes­tná­va­te­ľa a až nás­led­ne, keď za­mes­tná­va­teľ nep­rij­me žiad­ne opat­re­nia oh­ľad­ne hlá­se­nia za­mes­tnan­ca, zís­ka­nú in­for­má­ciu zve­rej­ní. V prí­pa­de ob­ža­lo­va­né­ho však o ta­ký­to prí­pad evi­den­tne neš­lo, na­koľ­ko ob­ža­lo­va­ný sa ob­rá­til na svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa až po­tom, ako zís­ka­nú in­for­má­ciu dal do dis­po­zí­cie tre­tej (ne­po­vo­la­nej) oso­be, kto­rá ju fak­tic­ky zve­rej­ni­la. Ob­ža­lo­va­ný sa te­da ob­rá­til na svoj­ho za­mes­tná­va­te­ľa až v ča­se, keď už bo­la in­for­má­cia zve­rej­ne­ná v mé­diách a keď už na ňu me­diál­ne  rea­go­val aj poš­ko­de­ný. Dopl­ne­nie do­ka­zo­va­nia vo vy­ššie naz­na­če­nom sme­re je pre­to úpl­ne bez­pred­met­né a moh­lo by mať teo­re­tic­ky vý­znam iba v prí­pa­de, ak by bo­lo mož­né ob­ža­lo­va­né­ho po­va­žo­vať za whis­tleb­lowera a aj to len v prí­pa­de, ak by pos­tu­po­val opač­ne (t. j. naj­skôr pos­kyt­nu­tie in­for­má­cie za­mes­tná­va­te­ľo­vi a až nás­led­ne po ne­ko­na­ní za­mes­tná­va­te­ľa zve­rej­ne­nie in­for­má­cie). Z rov­na­kých dô­vo­dov ne­má vý­znam do­ka­zo­vať ani sys­tém whis­tleb­lowin­gu, kto­rý má za­ve­de­ný Tat­ra ban­ka a.s., pre­to­že ob­ža­lo­va­ný ho vô­bec ne­vyu­žil a ani nech­cel vy­užiť, ale prá­ve nao­pak, vy­užil na nah­lá­se­nie in­for­má­cie prak­tic­ky ih­neď po zís­ka­ní in­for­má­cie re­dak­tor­ku ča­so­pi­su. Ak ob­ža­lo­va­ný navr­ho­val vy­ko­nať ako dô­kaz preh­ra­tie tla­čo­vej kon­fe­ren­cie poš­ko­de­né­ho zo dňa 13.06.2016 ako vte­daj­šie­ho mi­nis­tra vnút­ra, tak kraj­ské­mu sú­du nie je vô­bec jas­né, pre­čo by tá­to tla­čo­vá kon­fe­ren­cia ma­la byť vý­znam­ná pre us­tá­le­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci, keď sa od­oh­ra­la až po do­ko­na­ní stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 

Pre úpl­nosť od­vo­la­cí opa­ku­je a dopĺňa, že súd nie je po­vin­ný vy­ko­nať kaž­dý dô­kaz, kto­rý bol stra­nou ko­na­nia navr­hnu­tý. Neak­cep­to­va­nie dô­kaz­né­ho návr­hu ob­ža­lo­va­né­ho mož­no pri­tom os­pra­vedl­niť tro­mi dô­vod­mi. Pr­vým je ar­gu­ment, pod­ľa kto­ré­ho tvr­de­ná sku­toč­nosť, ku kto­ré­ho ove­re­niu ale­bo vy­vrá­te­niu je dô­kaz navr­ho­va­ný, ne­má re­le­van­tnú sú­vis­losť s pred­me­tom ko­na­nia (do tej­to sku­pi­ny od­vo­la­cí súd za­ra­ďu­je všet­ky vy­ššie uve­de­né dô­kaz­né návr­hy ob­ha­jo­by). Ďal­ším je ar­gu­ment pod­ľa kto­ré­ho navr­hnu­tý dô­kaz nie je spô­so­bi­lý ove­riť a ani vy­vrá­tiť tvr­de­nú sku­toč­nosť, te­da vo väz­be na to­to tvr­de­nie ne­dis­po­nu­je pot­reb­nou vy­po­ve­da­cou hod­no­tou. A na­po­kon, tre­tím je ar­gu­ment tý­ka­jú­ci sa nad­by­toč­nos­ti navr­ho­va­né­ho dô­ka­zu, t. j. ar­gu­ment, pod­ľa kto­ré­ho ur­či­té tvr­de­nie, k ove­re­niu ale­bo vy­vrá­te­niu je dô­kaz navr­ho­va­ný, bo­lo už v do­te­raj­šom ko­na­ní bez dô­vod­ných (ro­zum­ných) po­chyb­nos­tí ove­re­né ale­bo vy­vrá­te­né (pri­me­ra­ne nap­rík­lad ná­lez Ústav­né­ho sú­du ČR sp. zn. III. ÚS 3320/2009 zo dňa 18.03.2010). Ani je­den z dô­ka­zov navr­ho­va­ných ob­ža­lo­va­ným v od­vo­la­com ko­na­ní nie je pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du reál­ne schop­ný pri­niesť re­le­van­tné in­for­má­cie o prie­be­hu skut­ku uve­de­né­ho v ob­ža­lo­be s tým, že pod­sta­tou dô­kaz­ných návr­hov ob­ža­lo­va­né­ho je len zis­ťo­va­nie ne­pod­stat­ných (ved­ľaj­ších) skut­ko­vých okol­nos­tí, kto­ré nas­ta­li po spá­cha­ní skut­ku.

 

Ob­ža­lo­va­ný v od­vo­la­ní na­mie­tal aj to, že pro­ku­rá­tor v po­da­nej ob­ža­lo­be ne­vy­me­dzil aké kon­krét­ne lis­tin­né dô­ka­zy chce na hlav­nom po­jed­ná­va­ní vy­ko­nať s tým, že na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ne­mal lis­tin­né dô­ka­zy oboz­na­mo­vať súd, ale pro­ku­rá­tor, pri­čom sa­mo­sud­ky­ňa niek­to­ré lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­chá­dza­la pri us­ta­ľo­va­ní vi­ny ob­ža­lo­va­né­ho, opo­me­nu­la oboz­ná­miť, res­pek­tí­ve ich oboz­ná­mi­la ne­dos­ta­toč­ne.

 

S uve­de­nou ná­miet­kou sa kraj­ský súd sto­tož­ňu­je. V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né zdô­raz­niť, že je po­vin­nos­ťou pro­ku­rá­to­ra uviesť v ob­ža­lo­be aké kon­krét­ne dô­ka­zy navr­hu­je vy­ko­nať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní (§ 235 písm. e) Tr. por.). Tie­to dô­ka­zy mu­sí pro­ku­rá­tor ako no­si­teľ dô­kaz­né­ho bre­me­na v otáz­ke vi­ny kon­kre­ti­zo­vať, pri­čom z hľa­dis­ka lis­tin­ných dô­ka­zov ne­pos­ta­ču­je iba navr­hnúť „oboz­ná­miť ce­lý vy­šet­ro­va­cí spis“, tak ako to je uve­de­né v ob­ža­lo­be na Fi­li­pa Ry­ba­ni­ča. Pre kraj­ský súd je ta­ký­to „dô­kaz­ný návrh“ pro­ku­rá­to­ra prek­va­pi­vý, na­koľ­ko „ce­lý vy­šet­ro­va­cí spis“ nie je mož­né po­va­žo­vať za dô­kaz a to ani za lis­tin­ný dô­kaz, pre­to­že ob­sa­hu­je aj iné dô­kaz­né pros­tried­ky (nap­rík­lad vý­po­ve­de ob­ža­lo­va­né­ho, sved­kov, zna­lec­ké po­sud­ky) ako aj lis­ti­ny, kto­ré nie sú vô­bec dô­ka­zom (nap­rík­lad úrad­né zá­zna­my po­lí­cie). Rov­na­ko tak nie je v sú­la­de s kon­tra­dik­tór­nym po­ja­tím hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia ak je pro­ku­rá­tor v do­ka­zo­va­ní pa­sív­ny a lis­tin­né dô­ka­zy za ne­ho oboz­na­mu­je sud­ca.

 

Pred­met­né po­chy­be­nie pro­ku­rá­to­ra ako aj sa­mo­sud­ky­ne však bo­lo nap­ra­ve­né kraj­ským sú­dom v od­vo­la­com ko­na­ní, kto­rý na ve­rej­nom za­sad­nu­tí pre­čí­tal všet­ky re­le­van­tné lis­tin­né dô­ka­zy za­bez­pe­če­né v príp­rav­nom ko­na­ní, či za­bez­pe­če­né od­vo­la­cím sú­dom v od­vo­la­com ko­na­ní. Vzhľa­dom na ná­miet­ku ne­zá­kon­nos­ti pr­vej vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­nej v príp­rav­nom ko­na­ní, mu­sel do­ka­zo­va­nie vy­ko­nať kraj­ský súd (a nie pro­ku­rá­tor, či ob­ža­lo­va­ný), na­koľ­ko po­su­dzo­va­nie zá­kon­nos­ti, či ne­zá­kon­nos­ti vy­ko­na­ných pro­ces­ných úko­nov pat­rí v ko­na­ní pred sú­dom do vý­hrad­nej kom­pe­ten­cie sú­du. V prí­pa­doch, v kto­rých jed­na z pro­ces­ných strán na­mie­ta zá­kon­nosť dô­ka­zu, kto­rý dru­há pro­ces­ná stra­na po­va­žu­je za zá­kon­ný, je úlo­hou sú­du dôs­led­ne ob­jas­niť tú­to spor­nú otáz­ku a to prí­pa­de aj dopl­ne­ním do­ka­zo­va­nia. V prí­pa­doch, v kto­rých sa na­mie­ta zá­kon­nosť vy­ko­na­né­ho dô­ka­zu mu­sí pre­to súd vstú­piť do do­ka­zo­va­nia. Vzhľa­dom na up­lat­ne­nú ná­miet­ku ne­zá­kon­nos­ti pr­vé­ho vý­slu­chu ob­vi­ne­né­ho v príp­rav­nom ko­na­ní, od­vo­la­cí súd vy­ko­nal lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých bol zrej­mý ce­lý pro­ces­ný pos­tup po­lí­cie po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia s tým, že súd sa za­me­ral pri dopĺňa­ní do­ka­zo­va­nia aj na tie lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­plý­va­lo po­doz­re­nie, že ozná­me­né­ho skut­ku sa mo­hol do­pus­tiť ob­ža­lo­va­ný ako aj na lis­tin­né dô­ka­zy, z kto­rých vy­plý­va­lo po­doz­re­nie zo spá­chania kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

 

K práv­nej kva­li­fi­ká­cii

 

Kraj­ský súd v pr­vom ra­de kon­šta­tu­je, že po­kiaľ ide o práv­ne po­sú­de­nie ko­na­nia ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­né­ho vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku, tak ob­ža­lo­va­ný v po­da­nom od­vo­la­ní neuvie­dol žiad­ne hmot­nop­ráv­ne ná­miet­ky, či re­le­van­tné spo­chyb­ne­nie pou­ži­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cie. Fak­tic­ky sa za­me­ral len na pro­ces­né ná­miet­ky vo­či sú­du a je­ho pos­tu­pu v ko­na­ní pred sú­dom pr­vé­ho stup­ňa, zá­kon­nos­ti niek­to­rých dô­ka­zov, či návr­hov na pred­lo­že­nie ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ.

 

Z hľa­dis­ka us­tá­le­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie je pot­reb­né uviesť, že zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 Tr. zák. sa do­pus­tí ten, kto vy­zve­dá ban­ko­vé ta­jom­stvo v úmys­le vy­zra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be ale­bo kto ta­ké ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be úmy­sel­ne vy­zra­dí.

 

Ide v pod­sta­te o dve sa­mos­tat­né zá­klad­né skut­ko­vé pod­sta­ty (ali­ney) s tým, že jed­na spo­čí­va v úmy­sel­nom vy­zve­da­ní ban­ko­vé­ho ta­jom­stva s úmys­lom vy­zra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be (to­to ko­na­nie spo­čí­va v sa­mot­nom zís­ka­va­ní in­for­má­cie, kto­rá tvo­rí pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a zá­ro­veň vy­ža­du­je aj tzv. dru­hý úmy­sel spo­čí­va­jú­ci v tom, že ban­ko­vé ta­jom­stvo sa vy­zve­dá prá­ve s cie­ľom ozná­miť ho ne­po­vo­la­nej oso­be) a dru­há spo­čí­va len v sa­mot­nom vy­zra­de­ní ban­ko­vé­ho ta­jom­stva ne­po­vo­la­nej oso­be (v tom­to dru­hom prí­pa­de pá­cha­teľ ne­vyz­ve­dá ban­ko­vé ta­jom­stvo, dis­po­nu­je s ním, ale ho len vy­zra­dí ne­po­vo­la­nej oso­be).

 

Pred­met­ná zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta (tý­ka sa to obid­voch ali­neí) nie je blan­ket­nou skut­ko­vou pod­sta­tou, av­šak ob­sa­hu­je tzv. nor­ma­tív­ny znak a to po­jem „ban­ko­vé ta­jom­stvo“, kto­ré Trest­ný zá­kon na svo­je úče­ly ne­vy­me­dzu­je a po­ne­chá­va je­ho úp­ra­vu na mi­mot­res­tnú práv­nu úp­ra­vu. Vzhľa­dom k to­mu, že nej­de o blan­ket­nú skut­ko­vú pod­sta­tu, nie je ani nut­ným, aby skut­ko­vá ve­ta vý­ro­ku o vi­ne ob­sa­ho­va­la aký­koľ­vek od­kaz na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nie mi­mot­res­tné­ho zá­ko­na, tak ako to bo­lo uve­de­né v skut­ko­vej ve­te vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho roz­sud­ku ako aj v skut­ko­vej ve­te ob­ža­lob­né­ho návr­hu (ob­dob­ne je to nap­rík­lad aj pri da­ňo­vých tres­tných či­noch, kto­ré nie sú blan­ket­ný­mi skut­ko­vý­mi pod­sta­ta­mi a nie je pre­to nut­né v skut­ko­vých ve­tách od­ka­zo­vať aj na kon­krét­ne us­ta­no­ve­nia da­ňo­vých zá­ko­nov, ale pos­ta­čí prí­pad­ne iba pou­ká­zať na ne v od­vod­ne­ní roz­hod­nu­tia).

 

Mi­mot­res­tnou práv­nou úp­ra­vou, kto­rá up­ra­vu­je ban­ko­vé ta­jom­stvo je zá­kon č. 483/2001 Z.z. o ban­kách (ďa­lej len zá­kon o ban­kách), kto­rý v us­ta­no­ve­ní § 5 písm. i) de­fi­nu­je ban­ko­vú in­for­má­ciu ako in­for­má­ciu tý­ka­jú­cu sa klien­ta ban­ky, kto­rú má ban­ka o ňom a zís­ka­la ju pri vý­ko­ne ale­bo v sú­vis­los­ti s vý­ko­nom ban­ko­vých čin­nos­tí a kto­rá sa pos­ky­tu­je na zá­kla­de súh­la­su klien­ta. Pod­ľa § 5 písm. s) zá­ko­na o ban­kách sa zá­klad­ným ban­ko­vým pro­duk­tom ro­zu­mie ban­ko­vý pro­dukt ob­sa­hu­jú­ci ban­ko­vé služ­by sú­vi­sia­ce s pla­tob­ným úč­tom a to nap­rík­lad vy­ko­ná­va­nie pla­tob­ných ope­rá­cií (bez­ho­to­vos­tné pre­vo­dy fi­nan­čných pros­tried­kov z pla­tob­né­ho úč­tu ale­bo na pla­tob­ný účet). Pod­ľa § 5 písm. a) zá­ko­na o ban­kách sa vkla­dom ro­zu­me­jú zve­re­né pe­ňaž­né pros­tried­ky od ve­rej­nos­ti, kto­ré pred­sta­vu­jú zá­vä­zok vo­či vkla­da­te­ľo­vi na ich vý­pla­tu.

 

Pod­ľa § 91 ods. 1 zá­ko­na o ban­kách sú pred­me­tom ban­ko­vé­ho ta­jom­stva všet­ky in­for­má­cie a dok­la­dy o zá­le­ži­tos­tiach tý­ka­jú­cich sa klien­ta ban­ky, kto­ré nie sú ve­rej­ne prís­tup­né, naj­mä in­for­má­cie o ob­cho­doch, sta­voch na úč­toch a sta­voch vkla­dov. Tie­to in­for­má­cie je ban­ka po­vin­ná uta­jo­vať a chrá­niť pred vy­zra­de­ním, zneu­ži­tím, poš­ko­de­ním, zni­če­ním, stra­tou ale­bo od­cu­dze­ním. In­for­má­cie a dok­la­dy o zá­le­ži­tos­tiach, kto­ré sú chrá­ne­né ban­ko­vým ta­jom­stvom mô­že ban­ka pos­kyt­núť tre­tím oso­bám len s pred­chá­dza­jú­cim pí­som­ným súh­la­som dot­knu­té­ho klien­ta.

 

Po­jem „vy­zve­dať ban­ko­vé ta­jom­stvo“ zna­me­ná, že kon­krét­na oso­ba si po­ze­rá (pre­hlia­da, na­ze­rá a po­dob­ne) úda­je, kto­ré mož­no pod­ra­diť pod po­jem „ban­ko­vé ta­jom­stvo“. Je tu bez vý­zna­mu či inak má (nap­rík­lad v rám­ci za­mes­tna­nia) k ta­kým­to úda­jom op­ráv­ne­ný prís­tup (v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te nie je uve­de­né, že „kto neop­ráv­ne­ne vy­zve­dá“...), res­pek­tí­ve, či ta­ké­to úda­je zis­ťu­je (po­ze­rá) neop­ráv­ne­ne. Pod­stat­ným tu je špe­ci­fic­ký cieľ pá­cha­te­ľa, kto­rý tak ko­ná v úmys­le vy­zra­diť ban­ko­vé ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be. Mu­sí mať pre­to úmy­sel (pr­vot­ný) vy­zve­dať ban­ko­vé ta­jom­stvo (ve­dieť, že to čo po­ze­rá mož­no pod­ra­diť pod ban­ko­vé ta­jom­stvo a že ban­ko­vé ta­jom­stvo je ne­ve­rej­né) a zá­ro­veň aj tzv. dru­hý úmy­sel vy­zra­diť ban­ko­vé ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be. Proti­práv­nym je tu te­da ten­to cieľ pá­cha­te­ľa, kto­rý zis­ťu­je, po­ze­rá, pre­hlia­da úda­je po­dlie­ha­jú­ce pod ban­ko­vé ta­jom­stvo prá­ve s úmys­lom vy­zra­diť ich inej oso­be (ne­po­vo­la­nej oso­be, kto­rou je oso­ba vo vzťa­hu ku kto­rej je nut­né za­cho­vá­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo, na­koľ­ko nie je op­ráv­ne­ná aby to­to ta­jom­stvo poz­na­la).

 

Z uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní je zrej­mé, že po­hy­by na ban­ko­vých úč­toch klien­tov ban­ky sú ne­po­chyb­ne pred­me­tom ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a bez súh­la­su klien­ta ich ban­ka nes­mie pos­ky­to­vať iným oso­bám (ok­rem osôb, kto­ré sú v zá­ko­ne o ban­kách vy­slo­ve­ne špe­ci­fi­ko­va­né). Ak te­da ob­ža­lo­va­ný bez op­ráv­ne­nia a aké­ho­koľ­vek pra­cov­né­ho dô­vo­du zneu­žil svo­je prih­la­so­va­cie úda­je do in­for­mač­né­ho sys­té­mu ban­ky, aby si mo­hol pre­zrieť po­hy­by na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka, po­tom mož­no cel­kom bez po­chyb­nos­tí dos­pieť k zá­ve­ru, že úmy­sel­ne v roz­po­re so svo­jou pra­cov­nou nápl­ňou, ale aj v roz­po­re s vy­me­dze­ním ban­ko­vé­ho ta­jom­stva v zá­ko­ne o ban­kách, cie­le­ne (úmy­sel­ne) zís­ka­val (vy­zve­dal) úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. Sku­toč­nosť, že tak uro­bil úmy­sel­ne, t. j., že chcel pre­hlia­dať bez op­ráv­ne­nia pred­met­ný účet a neš­lo iba o ná­hod­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho mož­no vy­vo­diť z to­ho, že pre­ze­ral aj iné ban­ko­vé úč­ty iných expo­no­va­ných osôb a že si vy­ho­to­vo­val fo­tog­ra­fie tých­to ban­ko­vých úč­tov do te­le­fó­nu ako aj si ich vy­tla­čil do pa­pie­ro­vej po­do­by (tri kre­dit­né plat­by na ban­ko­vom úč­te JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka).

 

Neš­lo z je­ho stra­ny pri­tom iba o akú­si zve­da­vosť, t. j. zis­tiť pre se­ba čo má na ban­ko­vom úč­te vte­daj­ší mi­nis­ter vnút­ra, ale iš­lo o cie­le­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho za­me­ra­né na pre­ve­re­nie ur­či­tých sku­toč­nos­tí tý­ka­jú­cich sa ban­ko­vé­ho ta­jom­stva (t. j. či sa tam ne­na­chá­dza­jú kon­krét­ne plat­by od kon­krét­ne­ho sub­jek­tu) a v klad­nom prí­pa­de, v prí­pa­de zis­te­nia hľa­da­nej in­for­má­cie, zís­kať tú­to in­for­má­ciu (fo­tog­ra­fic­ky, či vy­tla­če­ním na pa­pier) a dať ju do dis­po­zí­cie inej oso­be, kto­rá nie je op­ráv­ne­ná v zmys­le zá­ko­na o ban­kách nak­la­dať s ban­ko­vým ta­jom­stvom. Ta­kou­to ne­po­vo­la­nou oso­bou bo­la re­dak­tor­ka ča­so­pi­su Trend, tak ako je to uve­de­né v čas­ti od­ôvod­ne­nia toh­to roz­sud­ku tý­ka­jú­cej sa vý­ro­ku o vi­ne. V tom­to sme­re je pot­reb­né zdô­raz­niť, že ok­ruh op­ráv­ne­ných osôb (t. j. osôb, kto­ré sú zá­ko­nom op­ráv­ne­né vy­ža­do­vať od ban­ky ban­ko­vé ta­jom­stvo aj bez súh­la­su klien­ta ban­ky) je taxatív­ne uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 91 ods. 4 zá­ko­na o ban­kách, pri­čom me­dzi tam uve­de­ný­mi oso­ba­mi nie je no­vi­nár.

 

Z hľa­dis­ka svo­jej pra­cov­nej nápl­ne ne­mal ob­ža­lo­va­ný žiad­ny dô­vod po­ze­rať ban­ko­vé úč­ty JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a už pri ich pre­ze­ra­ní doš­lo k napl­ne­niu zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko úda­je z ban­ko­vé­ho úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka po­ze­ral s úmys­lom vy­zra­diť ich ob­sah inej (ne­po­vo­la­nej) oso­be. Je bez vý­zna­mu čo na úč­te ob­ža­lo­va­né­ho na­šiel (z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu), pri­čom tres­tným by moh­lo byť aj to, ak by vy­zra­dil, že na tom úč­te nič nie je.

 

Na úmy­sel­né ko­na­nie ob­ža­lo­va­né­ho, a to k všet­kým zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu vrá­ta­ne tzv. nor­ma­tív­ne­ho zna­ku, mož­no usu­dzo­vať aj z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný bol ako za­mes­tna­nec ban­ky opa­ko­va­ne pou­čo­va­ný o ban­ko­vom ta­jom­stve, po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, či proti­práv­nos­ti neop­ráv­ne­né­ho na­hlia­da­nia do po­hy­bov na ban­ko­vých úč­toch klien­tov ban­ky. Ve­del te­da, čo tvo­rí pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ako aj to, čo je ban­ko­vé ta­jom­stvo a že je zá­ko­nom ako aj inter­ný­mi pra­vid­la­mi ban­ky za­ká­za­né neop­ráv­ne­ne zís­ka­vať úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, či neop­ráv­ne­ne ta­ké­to úda­je dá­vať do dis­po­zí­cie iným, ne­po­vo­la­ným, oso­bám.

 

Z hľa­dis­ka napl­ne­nia zna­kov ob­jek­tív­nej a sub­jek­tív­nej strán­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu je pri­tom bez vý­zna­mu, aký mal pá­cha­teľ mo­tív k vy­zve­da­niu ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a pri úmys­le vy­zra­diť ho inej oso­be.

 

Mož­no pre­to uzat­vo­riť, že z do­ka­zo­va­nia vy­ko­na­né­ho v ko­na­ní pred sú­dom ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že ob­ža­lo­va­ný úmy­sel­ne proti­práv­ne vy­zve­dal úda­je, kto­ré tvo­ria pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a to so špe­ci­fic­kým úmys­lom vy­zra­diť ho (úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva tý­ka­jú­ci sa troch kre­dit­ných pla­tieb na úč­te vte­daj­šie­ho mi­nis­ter­stva vnút­ra) inej, ne­po­vo­la­nej oso­be.

 

Ob­ža­lo­va­ný te­da napl­nil zna­ky zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu oh­ro­zo­va­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák.

 

Po­kiaľ ok­res­ný súd uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným aj (zá­ro­veň) zo spá­chania dru­hej ali­ney us­ta­no­ve­nia § 264 ods. 1 Tr. zák., v zho­de s ob­ža­lob­ným návr­hom, iš­lo o nes­práv­nu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu. Kraj­ský súd kon­šta­tu­je, že po­kiaľ pá­cha­teľ sám vy­zve­dá ban­ko­vé ta­jom­stvo s úmys­lom vy­zra­diť ho ne­po­vo­la­nej oso­be, do­púš­ťa sa len tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. a to aj v prí­pa­de, ak ban­ko­vé ta­jom­stvo nás­led­ne sku­toč­ne aj vy­zra­dí ne­po­vo­la­nej oso­be, pre­to­že tu ide iba o reali­zá­ciu už pred­tým po­ja­té­ho úmys­lu vy­zra­diť ban­ko­vé ta­jom­stvo ne­po­vo­la­nej oso­be, kto­rý tu bol už v ča­se vy­zve­da­nia ban­ko­vé­ho ta­jom­stva. Od­vo­la­cí súd pre­to ko­ri­go­val aj tzv. práv­nu ve­tu a práv­nu kva­li­fi­ká­ciu skut­ku, aby zod­po­ve­da­li iba zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák.

 

Kraj­ský súd v zho­de so sú­dom pr­vé­ho stup­ňa uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným aj z napl­ne­nia kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 264 ods. 2 písm. c) Tr. zák., pre­to­že ob­ža­lo­va­ný sa do­pus­til zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty po­ru­še­ním dô­le­ži­tej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej mu z je­ho za­mes­tna­nia (§ 138 písm. h) Tr. zák.).

 

Od­vo­la­cí súd opa­ku­je, že ob­ža­lo­va­ný bol v ča­se spá­chania skut­ku sí­ce vo vý­po­ved­nej le­ho­te, av­šak eš­te stá­le bol v pra­cov­nom po­me­re a bol pra­cov­ní­kom ban­ky.

 

Zá­klad­né po­vin­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho ako pra­cov­ní­ka ban­ky mož­no zis­tiť z je­ho pra­cov­nej zmlu­vy, kde sa vy­slo­ve­ne uvá­dza, že bol pou­če­ný o po­vin­nos­ti ochra­ny ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, ochra­ny osob­ných úda­jov a za­vä­zu­je sa ich dodr­žia­vať.

 

Sku­toč­nosť, že ban­ka po­va­žu­je prá­ve ochra­nu ban­ko­vé­ho ta­jom­stva za obzvlášť dô­le­ži­tú mož­no tak­tiež vy­vo­diť už z pra­cov­nej zmlu­vy ob­ža­lo­va­né­ho, v kto­rej je vy­slo­ve­ne uve­de­né, že po­ru­še­nie ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, vrá­ta­ne neop­ráv­ne­né­ho pre­ze­ra­nia úč­tov a pro­duk­tov klien­tov, je zá­važ­ným po­ru­še­ním pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, pre kto­ré mô­že za­mes­tná­va­teľ okam­ži­te skon­čiť pra­cov­ný po­mer. Dô­le­ži­tosť dodr­žia­va­nia tej­to po­vin­nos­ti ulo­že­nej ob­ža­lo­va­né­mu mož­no vy­vo­diť aj z to­ho, že ob­ža­lo­va­ný mu­sel pod­pí­sať, ok­rem pra­cov­nej zmlu­vy, aj oso­bit­né pou­če­nia o po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti, či ochra­ne ban­ko­vé­ho ta­jom­stva, kde sa oboz­ná­mil aj so zá­ka­zom vstu­po­vať do in­for­mač­ných sys­té­mov ban­ky a zís­ka­vať in­for­má­cie o klien­to­vi nad rá­mec pl­ne­nia za­da­nej pra­cov­nej úlo­hy.

 

Ob­ža­lo­va­ný te­da svo­jím ko­na­ním nie­len že po­ru­šil svo­ju po­vin­nosť za­cho­vá­vať a ochra­ňo­vať ban­ko­vé ta­jom­stvo, kto­rá mu vy­plý­va­la z pra­cov­nej zmlu­vy, ale zá­ro­veň tú­to po­vin­nosť mož­no ozna­čiť aj za dô­le­ži­tú, z poh­ľa­du je­ho za­mes­tná­va­te­ľa, na­koľ­ko ban­ka upo­zor­ňu­je už pri nás­tu­pe do prá­ce, že jej po­ru­še­nie mô­že san­kcio­no­vať naj­prís­nej­šou pra­cov­nop­ráv­nou san­kciou (okam­ži­tým skon­če­ním pra­cov­né­ho po­me­ru) a zá­ro­veň aj ob­ža­lo­va­né­ho pou­či­la, že sa mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu. Ob­ža­lo­va­ný pre­to pri neop­ráv­ne­nom pre­ze­ra­ní ban­ko­vé­ho úč­tu JUDr. Ró­ber­ta Ka­li­ňá­ka a nás­led­nom vy­ne­se­ní úda­jov z to­ho úč­tu z ban­ky a ich od­ov­zda­ním inej oso­be, cel­kom ur­či­te po­ru­šil dô­le­ži­tú po­vin­nosť vy­plý­va­jú­cu z je­ho za­mes­tna­nia. Kraj­ský súd si ne­vie pred­sta­viť inú po­vin­nosť pra­cov­ní­ka ban­ky, kto­rá by ma­la väč­šiu dô­le­ži­tosť ako prá­ve po­vin­nosť dodr­žia­vať a chrá­niť úda­je tvo­ria­ce pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva.

 

Dô­le­ži­tosť za­cho­vá­va­nia vy­ššie uve­de­nej po­vin­nos­ti vy­plý­va­jú­cej zo za­mes­tna­nia ob­ža­lo­va­né­ho je nut­né vní­mať ako dô­le­ži­tosť pre klien­ta ban­ky a pre ban­ku sa­mot­nú a mož­no ju vy­vo­diť aj z to­ho, že je v ži­vot­nom zá­uj­me kaž­dej ban­ky, ale aj ce­lé­ho ban­ko­vé­ho sek­to­ra, aby sa z ban­ky neop­ráv­ne­ne ne­vy­ná­ša­li úda­je o klien­toch ban­ky a ich fi­nan­čných ak­ti­vi­tách, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de by to zna­me­na­lo ale­bo moh­lo zna­me­nať ne­dô­ve­ry­hod­nosť ban­ky, stra­tu dob­rej po­ves­ti ban­ky a tým aj od­liv klien­tov ban­ky. Prá­ve re­pu­tá­cia pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu v kon­ku­ren­čnom tr­ho­vom pros­tre­dí je čas­to kľú­čo­vá pre hos­po­dár­ske vý­sled­ky pod­ni­ka­teľ­ské­ho sub­jek­tu a to pla­tí aj pre ban­ky. Oh­ro­ze­nie cit­li­vých a dô­ver­ných in­for­má­cií klien­tov ban­ky mô­že reál­ne zna­me­nať zní­že­nie dô­ve­ry v bez­peč­nosť a spo­ľah­li­vosť pos­ky­to­va­nia ban­ko­vých slu­žieb.

 

Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti od­vo­la­cí súd uz­nal ob­ža­lo­va­né­ho vin­ným zo spá­chania zlo­či­nu oh­ro­ze­nia ob­chod­né­ho, ban­ko­vé­ho, poš­to­vé­ho, te­le­ko­mu­ni­kač­né­ho a da­ňo­vé­ho ta­jom­stva pod­ľa § 264 ods. 1 ali­nea pr­vá, ods. 2 písm. c) Tr. zák.

 

K vý­ro­ku o tres­te

 

Od­vo­la­cí súd pri uk­la­da­ní tres­tu ob­ža­lo­va­né­mu vy­chá­dzal zo zá­važ­nos­ti tres­tné­ho či­nu, zo spá­chania kto­ré­ho bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným a kto­rú ur­ču­je pri­már­ne zá­ko­no­dar­ca sta­no­ve­ním roz­pä­tia tres­tnej sadz­by, pri­čom v da­nom prí­pa­de je vý­ška tres­tnej sadz­by sta­no­ve­ná zá­ko­nom (§ 264 ods. 2 Tr. zák.) v roz­pä­tí 3 ro­ky až 8 ro­kov.

 

Kraj­ský súd u ob­ža­lo­va­né­ho, pri ab­sen­cii pri­ťa­žu­jú­cich okol­nos­tí, zis­til jed­nu po­ľah­ču­jú­cu okol­nosť pod­ľa § 36 písm. j) Tr. zák. spo­čí­va­jú­cu v tom, že ob­ža­lo­va­ný pred spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu vie­dol riad­ny ži­vot. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu pos­tu­po­val od­vo­la­cí súd pod­ľa § 38 ods. 3 Tr. zák. a up­ra­vil zá­ko­nom sta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu tak, že zní­žil hor­nú hra­ni­cu tres­tnej sadz­by o jed­nu tre­ti­nu (jed­na tre­ti­na sa tu vy­po­čí­ta z roz­die­lu hor­nej a dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, kto­rý je 5 ro­kov, te­da jed­na tre­ti­na je 20 me­sia­cov). Po tej­to zá­ko­nom pred­pok­la­da­nej úp­ra­ve tres­tnej sadz­by je roz­pä­tie tres­tnej sadz­by v rám­ci kto­rej je nut­né uk­la­dať ob­ža­lo­va­né­mu trest vo vý­me­re 3 ro­ky až 6 ro­kov a 4 me­sia­ce.

 

Ok­res­ný súd sí­ce správ­ne vy­chá­dzal pri ur­čo­va­ní dru­hu tres­tu a je­ho vý­me­ry ob­ža­lo­va­né­mu z us­ta­no­ve­nia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (na kto­ré od­ka­zu­je aj us­ta­no­ve­nie § 51 ods. 1 Tr. zák.), v zmys­le kto­ré­ho mô­že súd pod­mie­neč­ne od­lo­žiť vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ak vzhľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa a na okol­nos­ti prí­pa­du nie je, pre za­bez­pe­če­nie ochra­ny spo­loč­nos­ti a náp­ra­vu pá­cha­te­ľa, vý­kon tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy ne­vyh­nut­ný, av­šak pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu v naj­prís­nej­šej for­me, t. j. trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 3 ro­ky s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na do­bu 5 ro­kov s pro­bač­ným doh­ľa­dom, čo po­va­žu­je kraj­ský súd za nep­ri­me­ra­ne prís­ne a to naj­mä s pou­ka­zom na oso­bu ob­ža­lo­va­né­ho. Tá­to sku­toč­nosť bo­la pre­to dô­vo­dom ka­sač­né­ho roz­hod­nu­tia kraj­ské­ho sú­du v zmys­le § 321 ods. 1 písm. e) Tr. por.

 

Ob­ža­lo­va­ný sa sí­ce na stra­ne jed­nej do­pus­til zá­važ­né­ho tres­tné­ho či­nu, av­šak na stra­ne dru­hej je nut­né vziať do úva­hy to, že do­po­siaľ ne­bol súd­ne tres­ta­ný, ne­do­pus­til sa žiad­ne­ho proti­práv­ne­ho ko­na­nia nie­len pred, ale ani po spá­cha­ní stí­ha­né­ho skut­ku, pri­čom od spá­chania stí­ha­né­ho skut­ku up­ly­nu­la do­ba troch ro­kov, po­čas ply­nu­tia kto­rej už do ur­či­tej mie­ry preu­ká­zal, že v je­ho prí­pa­de iš­lo zjav­ne iba o vy­bo­če­nie z inak riad­ne­ho spô­so­bu ve­de­nia ži­vo­ta. Ob­ža­lo­va­ný te­da nie je oso­bou, kto­rej by bo­lo nut­né uk­la­dať pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy v je­ho naj­prís­nej­šej for­me, ale pos­ta­čí aj len ulo­že­nie tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy na sa­mej dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by (3 ro­ky) s pod­mie­neč­ným od­kla­dom je­ho vý­ko­nu na skú­šob­nú do­bu v tr­va­ní 1 rok, kto­rá bu­de dos­ta­toč­nou na za­vŕše­nie náp­ra­vy ob­ža­lo­va­né­ho.

 

Kraj­ský súd ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy spo­jil s pro­bač­ným doh­ľa­dom, na­koľ­ko ta­ký­to pos­tup bol v da­nom prí­pa­de ob­li­ga­tór­ny vzhľa­dom na us­ta­no­ve­nie § 51 ods. 1 Tr. zák. Od­vo­la­cí súd sa však nes­to­tož­nil s ok­res­ným sú­dom v tom, že v rám­ci uk­la­da­nia pri­me­ra­ných ob­me­dze­ní, či po­vin­nos­tí ob­ža­lo­va­né­mu je pot­reb­né ulo­žiť ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť ve­rej­ne sa os­pra­vedl­niť poš­ko­de­né­mu JUDr. Ró­ber­to­vi Ka­li­ňá­ko­vi. Je nut­né sa sto­tož­niť s vý­hra­dou ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­nou v od­vo­la­ní, že tak­to for­mu­lo­va­ný prí­kaz je fak­tic­ky ne­vy­ko­na­teľ­ný (nes­kon­tro­lo­va­teľ­ný), na­koľ­ko bliž­šie neš­pe­ci­fi­ku­je akým spô­so­bom sa má kon­krét­ne ob­ža­lo­va­ný os­pra­vedl­niť (nap­rík­lad, či tak má uro­biť pros­tred­níc­tvom mé­dií, s kon­krét­nou for­mu­lá­ciou a po­dob­ne). V tom­to sme­re je nut­né uviesť, že po­jem „ve­rej­ne“ zna­me­ná v tres­tnom prá­ve aj „pred viac ako dvo­ma sú­čas­ne prí­tom­ný­mi oso­ba­mi“ a pre­to by zrej­me ob­ža­lo­va­ný spl­nil uve­de­ný prí­kaz aj v prí­pa­de, ak by vy­slo­vil os­pra­vedl­ne­nie kde­koľ­vek, kde by bo­li, ok­rem ne­ho, eš­te viac ako dve sú­čas­ne prí­tom­né oso­by.

 

Na­vy­še, kraj­ský súd je ná­zo­ru, že pod­sta­tou spá­cha­né­ho tres­tné­ho či­nu bo­lo neop­ráv­ne­né „pre­lo­me­nie“ ban­ko­vé­ho ta­jom­stva v spo­je­ní s nak­la­da­ním s osob­ný­mi údaj­mi inej oso­by a pre­to by sa ma­la prí­pad­ná po­vin­nosť uk­la­da­ná ob­ža­lo­va­né­mu v rám­ci pro­bač­né­ho doh­ľa­du vzťa­ho­vať na tú­to prob­le­ma­ti­ku, o kto­rej bol ban­kou opa­ko­va­ne pou­čo­va­ný a na­priek to­mu tým­to pou­če­niam ne­ve­no­val žiad­nu po­zor­nosť, čo vie­dlo k spá­chaniu skut­ku uve­de­né­ho vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu kraj­ský súd ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu pod­ľa § 51 ods. 4 Tr. zák. po­vin­nosť v prie­be­hu skú­šob­nej do­by pí­som­ne spra­co­vať, v roz­sa­hu mi­ni­mál­ne 30 nor­mos­trán, vlas­tnú ana­lý­zu le­gis­la­tí­vy re­gu­lu­jú­cej ob­lasť ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a nak­la­da­nia s osob­ný­mi údaj­mi v Slo­ven­skej re­pub­li­ke a od­ov­zdať ju pro­bač­né­mu úrad­ní­ko­vi.  Nor­mos­tra­nou je pot­reb­né ro­zu­mieť štan­dar­di­zo­va­nú stra­nu s 1800 znak­mi textu (vrá­ta­ne me­dzier). Po­jem „vlas­tná ana­lý­za“ je nut­né chá­pať tak, že pos­ta­čí voľ­ná úva­ha ob­ža­lo­va­né­ho o tom, ako je v Slo­ven­skej re­pub­li­ke up­ra­ve­ná prob­le­ma­ti­ka ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a ochra­ny osob­ných úda­jov, či je tá­to ochra­na dos­ta­toč­ná, ke­dy, za akých okol­nos­tí by moh­lo byť „pre­lo­me­né“ ban­ko­vé ta­jom­stvo, prí­pad­ne aj úva­hy o mož­nej práv­nej úp­ra­ve uve­de­nej prob­le­ma­ti­ky do bu­dúc­na a po­dob­ne. Pri pí­sa­ní pred­met­nej ana­lý­zy mô­že ob­ža­lo­va­ný vy­uží­vať aj od­bor­nú li­te­ra­tú­ru, res­pek­tí­ve roz­ho­do­va­ciu čin­nosť sú­dov. S pou­ka­zom na sku­toč­nosť, že ob­ža­lo­va­ný pra­co­val v ban­ke viac ako tri ro­ky, ako s pou­ka­zom na je­ho vzde­la­nie, je mož­né op­ráv­ne­ne pred­pok­la­dať spl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti v skú­šob­nej do­be pod­mie­neč­né­ho od­sú­de­nia a od­ov­zda­nie pí­som­nej ana­lý­zy do rúk pro­bač­né­ho úrad­ní­ka.

 

Od­vo­la­cí súd mo­hol pos­tu­po­vať vy­ššie uve­de­ným spô­so­bom, pre­to­že vý­po­čet po­vin­nos­tí uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 51 ods. 4 Tr. zák. je len de­monštra­tív­ny a ulo­že­nie ta­kej­to po­vin­nos­ti je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti s ko­na­ním ob­ža­lo­va­né­ho uve­de­nom v skut­ko­vej ve­te toh­to roz­sud­ku.

 

Kraj­ský súd kom­bi­no­val ulo­že­nie pod­mie­neč­né­ho tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy aj s uk­la­da­ním tres­tu zá­ka­zu čin­nos­ti spo­čí­va­jú­com v zá­ka­ze vý­ko­nu za­mes­tna­nia, kto­ré­ho ob­sa­hom je po­vin­nosť za­cho­vá­vať  ban­ko­vé ta­jom­stvo na do­bu 3 ro­ky. Ulo­že­nie toh­to dru­hu tres­tu je ne­vyh­nut­né vzhľa­dom k sku­toč­nos­ti, že k spá­chaniu tres­tnej čin­nos­ti doš­lo za po­ru­še­nia po­vin­nos­tí za­mes­tnan­ca v ban­ko­vom sek­to­re a pod­sta­tou po­ru­še­nia bo­lo neop­ráv­ne­né zís­ka­nie úda­jov tvo­ria­cich pred­met ban­ko­vé­ho ta­jom­stva a ich vy­zra­de­nie ne­po­vo­la­nej oso­be. Vzhľa­dom k to­mu, že ob­ža­lo­va­ný ne­bol do­po­siaľ súd­ne tres­ta­ný a po­čas vý­ko­nu svo­jej pra­cov­nej čin­nos­ti v ban­ke pred spá­cha­ním stí­ha­né­ho tres­tné­ho či­nu sa ne­do­pus­til žiad­nych po­ru­še­ní pra­cov­nej dis­cip­lí­ny, kraj­ský súd uk­la­dal ten­to druh tres­tu pri spod­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by.

 

Po­kiaľ ob­ža­lo­va­ný vy­slo­vo­val v od­vo­la­ní aj ur­či­té vý­hra­dy k pri­me­ra­nos­ti tres­tu, tak kraj­ský súd pri­po­mí­na de­fi­ní­ciu tres­tu uve­de­nú v us­ta­no­ve­ní § 31 ods. 2 Tr. zák., pod­ľa kto­rej je trest uj­ma na osob­nej slo­bo­de, ma­jet­ko­vých ale­bo iných prá­vach od­sú­de­né­ho. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu mu­sí byť trest ta­ký, aby ci­teľ­ne za­sia­hol ob­ža­lo­va­né­ho a sme­ro­val ho k to­mu, aby vie­dol riad­ny ži­vot a ne­do­púš­ťal sa proti­práv­ne­ho ko­na­nia. Po­kiaľ by trest vzhľa­dom na oso­bu pá­cha­te­ľa, či okol­nos­ti prí­pa­du ne­bol dos­ta­toč­ne „tvr­dý“, ne­bol by tres­tom. Trest, kto­rý bol ulo­že­ný ob­ža­lo­va­né­mu je sí­ce pre ob­ža­lo­va­né­ho ci­teľ­ný, av­šak je zá­kon­ný vzhľa­dom na všet­ky okol­nos­ti prí­pa­du ako aj oso­bu pá­cha­te­ľa.

 

S pou­ka­zom na uve­de­né sku­toč­nos­ti, roz­ho­dol kraj­ský súd tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to roz­sud­ku.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to roz­sud­ku nie je prí­pust­ný riad­ny op­rav­ný pros­trie­dok.

 

                          Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve

                         dňa 25.jú­na 2019

 

                                                                                             

 

 

JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                                      pred­se­da se­ná­tu

 

 

Diskusia