Uznesenie Krajského súdu v Bratislave vo veci zavlečenia Michala Kováča mlašieho do cudziny

 

Úvod­ná poz­nám­ka

Vzhľa­dom na zá­ujem mé­dií a od­bor­nej ve­rej­nos­ti oh­ľad­ne zne­nia uz­ne­se­nia Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­rým doš­lo k za­miet­nu­tiu sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra po­da­nej pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III, kto­rý pre­ru­šil tres­tné stí­ha­nie a ob­rá­til sa s pre­ju­di­ciál­ny­mi otáz­ka­mi na Súd­ny dvor Európ­skej únie, zve­rej­ňu­je­me kom­plet­né zne­nie toh­to uz­ne­se­nia, z od­ôvod­ne­nia kto­ré­ho vy­plý­va­jú nie­len otáz­ky, kto­ré ok­res­ný súd po­lo­žil súd­ne­mu dvo­ru (čo bo­lo tak­tiež pred­me­tom zá­uj­mu od­bor­nej ve­rej­nos­ti) ako aj to, že kraj­ský súd sa s tým­to pos­tu­pom ok­res­né­ho sú­du nes­to­tož­nil, av­šak s pou­ka­zom na ju­di­ka­tú­ru súd­ne­ho dvo­ra ne­mo­hol uz­ne­se­nie ok­res­né­ho sú­du zru­šiť a pri­ká­zať ok­res­né­mu sú­du, aby vo ve­ci ko­nal a roz­ho­dol. 

 

                        sp.zn. 2Tos/116/2019

 

 

U Z N E S E N I E

 

            Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve v se­ná­te zlo­že­nom z pred­se­du JUDr. Pet­ra Šam­ka a sud­cov JUDr. Mag­da­lé­ny Bla­žo­vej a JUDr. Mi­cha­la Va­len­ta v tres­tnej ve­ci ob­ža­lo­va­né­ho Ing. I L a spol., o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pro­ti uz­ne­se­niu Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III sp. zn. 46T/86/2017 zo dňa 21.06.2019, na ne­ve­rej­nom za­sad­nu­tí ko­na­nom dňa 11.feb­ruára 2020 tak­to

 

                                                               r o z h o d o l :

 

            Pod­ľa § 148 ods. 1 písm. c/ Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 sa sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra z a m i e t a.

 

                                                  O d ô v o d n e n i e :

            Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III na­pad­nu­tým uz­ne­se­ním v bo­de I. pod­ľa § 188 ods. 1 písm. d), § 224 ods. 7 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 pre­ru­šil tres­tné stí­ha­nie ve­de­né pro­ti ob­ža­lo­va­né­mu Ing. I L a spol. pre trest­ný čin za­vle­če­nia do cu­dzi­ny pod­ľa § 233 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zák. účin­né­ho do 31.12.2005 s tým, že v bo­de II. vec pred­kla­dá Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie, kto­ré­mu pred­lo­žil nas­le­dov­né pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky:

1/ Brá­ni vy­da­niu európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu pod­ľa Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia č. 2002/584/SVV z 13.jú­na 2002 o európ­skom za­ty­ka­či a pos­tu­poch od­ov­zdá­va­nia osôb me­dzi člen­ský­mi štát­mi pre­káž­ka „ne bis in idem“ a to s oh­ľa­dom na čl. 50 Char­ty zá­klad­ných práv EÚ v prí­pa­de, ak tres­tná vec bo­la prá­vop­lat­ne ukon­če­ná súd­nym roz­hod­nu­tím o os­lo­bo­de­ní spod ob­ža­lo­by ale­bo za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, keď tie­to roz­hod­nu­tia bo­li vy­da­né na zá­kla­de am­nes­tie, kto­rá bo­la po prá­vop­lat­nos­ti tých­to roz­hod­nu­tí zá­ko­no­dar­ným or­gá­nom zru­še­ná a vnút­roš­tát­ny práv­ny po­ria­dok us­ta­no­vu­je, že zru­še­ním ta­kej am­nes­tie sa zru­šu­jú roz­hod­nu­tia štát­nych or­gá­nov v roz­sa­hu, v kto­rom bo­li vy­da­né a od­ôvod­ne­né na zá­kla­de am­nes­tií a mi­los­ti a za­ni­ka­jú pre­káž­ky tres­tných stí­ha­ní, kto­ré ma­li zá­klad v ta­kej­to zru­še­nej am­nes­tie, a to všet­ko bez oso­bit­né­ho súd­ne­ho roz­hod­nu­tia ale­bo súd­ne­ho ko­na­nia?

2/ Je v sú­la­de s prá­vom na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie, kto­ré je ga­ran­to­va­né čl. 47 Char­ty zá­klad­ných práv EÚ ako i s prá­vom ne­byť stí­ha­ný ale­bo pot­res­ta­ný v tres­tnom ko­na­ní dvak­rát za ten is­tý trest­ný čin, kto­ré je ga­ran­to­va­né člán­kom 50 Char­ty zá­klad­ných práv EÚ, ako i s člán­kom 82 Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie, ta­ké us­ta­no­ve­nie vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na, kto­ré bez roz­hod­nu­tia vnút­roš­tát­ne­ho sú­du pria­mo ru­ší roz­hod­nu­tie vnút­roš­tát­ne­ho sú­du o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, kto­ré má pod­ľa vnút­roš­tát­nej úp­ra­vy cha­rak­ter ko­neč­né­ho roz­hod­nu­tia s účin­ka­mi os­lo­bo­de­nia spod ob­vi­ne­nia, a na zá­kla­de kto­ré­ho bo­lo tres­tné ko­na­nie s ko­neč­nou účin­nos­ťou za­sta­ve­né dôs­led­kom am­nes­tie, kto­rá bo­la vy­da­ná v sú­la­de s vnút­roš­tát­nym zá­ko­nom?

3/ Je v sú­la­de so zá­sa­dou lo­ja­li­ty pod­ľa člán­ku 4 od­sek 3 Zmlu­vy o Európ­skej únii a člán­ku 267 Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie, ako i s člán­kom 82 Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie, ako i s prá­vom na spra­vod­li­vé súd­ne ko­na­nie, kto­ré je ga­ran­to­va­né čl. 47 Char­ty zá­klad­ných práv EÚ ako i s prá­vom ne­byť stí­ha­ný ale­bo pot­res­ta­ný v tres­tnom ko­na­ní dvak­rát za ten is­tý trest­ný čin, kto­ré je ga­ran­to­va­né člán­kom 50 Char­ty zá­klad­ných práv EÚ ta­ké us­ta­no­ve­nie vnút­roš­tát­ne­ho zá­ko­na, kto­ré ob­me­dzu­je ús­tav­ný súd pri pres­kú­ma­va­ní uz­ne­se­nia Ná­rod­nej ra­dy Slo­ven­skej re­pub­li­ky o zru­še­ní am­nes­tie ale­bo in­di­vi­duál­nej mi­los­ti pri­ja­té­ho pod­ľa člán­ku 86 písm. i/ s Ústa­vou SR, len na po­sú­de­nie jej sú­lad­nos­ti s Ústa­vou SR, bez oh­ľa­du na zá­väz­né ak­ty pri­ja­té Európ­skou úniou a to naj­mä Char­tou zá­klad­ných práv EÚ, Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie ako i Zmlu­vy o Európ­skej únii?

            Ok­res­ný súd vo vý­ro­ko­vej čas­ti III. po­žia­dal pod­ľa člán­ku 107 Ro­ko­va­cie­ho po­riad­ku Súd­ny dvor EÚ o pre­jed­na­nie pre­ju­di­ciál­ne­ho návr­hu v rám­ci na­lie­ha­vé­ho ko­na­nia, pre­to­že sa jed­ná o vec sú­vi­sia­cu s európ­skym za­tý­ka­cím roz­ka­zom, kto­ré sa v zmys­le člán­ku 17 ods. 1 Rám­co­vé­ho roz­hod­nu­tia č. 2002/584/SVV zo dňa 13.06.2002 o európ­skom za­ty­ka­či a pos­tu­poch od­ov­zdá­va­nia osôb me­dzi člen­ský­mi štát­nmi pre­jed­ná­va ako na­lie­ha­vá zá­le­ži­tosť. (C-296/08 PPU, San­tes­te­ban Goi­coechea; C-388/08 PPU, Ley­mann a Pus­to­va­rov; C-357/09 PPU, Ka­dzoev; C-105/10 PPU, Ga­taev a Ga­tae­va; C- 61/11 PPU, El Dri­di Has­se).

            Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu po­da­la sťaž­nosť pro­ku­rá­tor­ka kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry, kto­rú pí­som­ne od­ôvod­ni­la tak, že ne­súh­la­sí s pre­ru­še­ním tres­tné­ho stí­ha­nia a s pred­lo­že­ním ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ, pri­čom je ná­zo­ru, že súd mal vo ve­ci ur­čiť ter­mín hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia za úče­lom vy­ko­na­nia do­ka­zo­va­nia a nás­led­né­ho roz­hod­nu­tia. V tom­to sme­re pri­po­mí­na člá­nok § 154f ods. 1, ods. 2 Ústa­vy SR, z kto­rých vy­plý­va, že zru­še­ním am­nes­tií a mi­los­tí sa zru­šu­jú roz­hod­nu­tia štát­nych or­gá­nov v roz­sa­hu, v kto­rom bo­li vy­da­né a od­ôvod­ne­né na zá­kla­de am­nes­tií a mi­los­ti uve­de­ných v od­se­ku 1 a za­ni­ka­jú zá­kon­né pre­káž­ky tres­tných stí­ha­ní, kto­ré ma­li zá­klad v am­nes­tiách a mi­los­tiach uve­de­ných v od­se­ku 1; do­ba tr­va­nia tých­to pre­ká­žok sa ne­za­po­čí­ta­va do preml­ča­cích dôb vzťa­hu­jú­cich sa na skut­ky, kto­rých sa am­nes­tie a mi­los­ti uve­de­né v od­se­ku 1 tý­ka­jú. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, ako aj z ná­le­zu Ústav­né­ho sú­du sp. zn. PL. ÚS 7/2017 zo dňa 31.05.2017, že prís­luš­né or­gá­ny Slo­ven­skej re­pub­li­ky so zá­ko­no­dar­nou a súd­nou prá­vo­mo­cou pos­tu­po­va­li pri roz­ho­do­va­ní v tých­to cit­li­vých zá­le­ži­tos­tiach vý­luč­ne v sú­la­de so zá­klad­ným zá­ko­nom štá­tu, kto­rým je Ústa­va SR a ich roz­hod­nu­tia­mi sú or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, vrá­ta­ne sú­dov, via­za­né. Pod­ľa ná­zo­ru pro­ku­rá­tor­ky, zru­še­ním am­nes­tií nep­riš­lo k roz­po­ru s us­ta­no­ve­nia­mi Char­ty zá­klad­ných práv EÚ, Zmlu­vy o fun­go­va­ní Európ­skej únie ako aj Zmlu­vy o európ­skej únii. Pou­ka­zu­je aj na čas spá­chania skut­ku (1995) a dĺžku tres­tné­ho ko­na­nia, kto­rá by sa v prí­pa­de prá­vop­lat­né­ho pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia v tej­to ve­ci eš­te viac predĺži­la. Navrh­la, aby kraj­ský súd zru­šil na­pad­nu­té uz­ne­se­nie a ulo­žil ok­res­né­mu sú­du, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal roz­ho­dol.

Kraj­ský súd ako na­dria­de­ný or­gán pod­ľa § 147 ods. 1 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 pres­kú­mal správ­nosť všet­kých vý­ro­kov na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, pro­ti kto­rým mo­hol sťa­žo­va­teľ po­dal sťaž­nosť, ako aj ko­na­nie, kto­ré na­pad­nu­té­mu uz­ne­se­niu pred­chá­dza­lo a zis­til, že sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra nie je dô­vod­ná.

Pod­ľa § 188 ods. 1 písm. d) Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 po pred­bež­nom pre­jed­na­ní ob­ža­lo­by súd pre­ru­ší tres­tné stí­ha­nie, ak sú tu okol­nos­ti uve­de­né v § 224 ods. 7.

Pod­ľa § 224 ods. 7 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 súd pre­ru­ší tres­tné stí­ha­nie, ak po­žia­da Súd­ny dvor Európ­skych spo­lo­čen­stiev o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke.

K mož­nos­ti op­ráv­ne­nej oso­by po­dať sťaž­nosť pro­ti uz­ne­se­niu o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a pred­lo­že­ní ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru Európ­skej únie na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nych otá­zok:

Kraj­ský súd v pr­vom ra­de kon­šta­tu­je, že súd pr­vé­ho stup­ňa pos­tu­po­val pro­ces­ne nes­práv­ne, keď pri­pus­til po­da­nie sťaž­nos­ti len vo­či tej čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, kto­rým doš­lo k pre­ru­še­niu tres­tné­ho stí­ha­nia (vý­rok I. na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia), av­šak zá­ro­veň nep­ri­pus­til po­da­nie sťaž­nos­ti vo­či čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, kto­rou pred­lo­žil vec Súd­ne­mu dvo­ru EÚ a po­lo­žil mu pre­ju­di­ciál­ne otáz­ky (vý­ro­ky II a III na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia).

Ten­to pro­ces­ný pos­tup ok­res­né­ho sú­du je nes­práv­ny, na­koľ­ko zo zne­nia re­le­van­tných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 31.12.2005 je zrej­mé, že pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia z dô­vo­du pred­lo­že­nia ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nych otá­zok tvo­rí lo­gic­kú jed­no­tu a pre­to mu­sia byť pres­kú­ma­teľ­né, na zá­kla­de sťaž­nos­ti po­da­nej op­ráv­ne­nou oso­bou, všet­ky vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia.

Pod­ľa § 188 ods. 4 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 pro­ti roz­hod­nu­tiu pod­ľa § 188 ods. 1 písm. a) až f) a pod­ľa § 188 ods. 2 a 3 mô­žu pro­ku­rá­tor a ob­vi­ne­ný po­dať sťaž­nosť, kto­rá má, ak nej­de o pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia, od­klad­ný úči­nok.

Zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 188 ods. 1 písm. d) Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že pre­ru­šiť tres­tné stí­ha­nie nie je mož­né len sa­mo oso­be, ale mu­sí sa tak stať so zá­ko­nom pred­pok­la­da­né­ho dô­vo­du. Uz­ne­se­nie o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia te­da vždy mu­sí ob­sa­ho­vať vo vý­ro­ko­vej čas­ti aj dô­vod, kto­rý vie­dol k pre­ru­še­niu tres­tné­ho stí­ha­nia. Pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia pre­to tvo­rí je­den ne­de­li­teľ­ný ce­lok s dô­vo­dom pre­ru­še­nia a na tom­to kon­šta­to­va­ní nič ne­me­ní ani sku­toč­nosť, že inak, z dô­vo­du preh­ľad­nos­ti, bý­va vý­rok o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a dô­vod pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia spra­vid­la roz­de­le­ný do dvoch sa­mos­tat­ných vý­ro­kov.

Tak je to­mu aj v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, keď ok­res­ný súd pre­ru­šil tres­tné stí­ha­nie z dô­vo­du pred­lo­že­nia ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nych otá­zok. Aby sa ok­res­ný súd mo­hol ob­rá­tiť na Súd­ny dvor EÚ mu­sí tres­tné stí­ha­nie pre­ru­šiť a na stra­ne dru­hej, aby mo­hol vý­rok o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia ob­stáť, mu­sí byť vy­da­ný vždy v sú­vis­los­ti s dô­vo­dom pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, t. j. v da­nom prí­pa­de s nut­nos­ťou pred­lo­že­nia ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ.

Vzhľa­dom k to­mu, že tie­to vý­ro­ky tvo­ria je­den ne­de­li­teľ­ný ce­lok je po­tom lo­gic­ké, že ich mož­no pres­kú­mať iba vo vzá­jom­nej spo­ji­tos­ti. To na­po­kon vy­plý­va aj zo sa­mot­né­ho zne­nia us­ta­no­ve­nia § 188 ods. 1 písm. d), ods. 4 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005, z kto­ré­ho je zrej­mé, že us­ta­no­ve­nie o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia vy­slo­ve­ne od­ka­zu­je na us­ta­no­ve­nie § 224 ods. 7 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005, te­da sa­mo uvá­dza ob­sa­ho­vý dô­vod pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Pre­to nie je mož­né vy­chá­dzať pri zis­ťo­va­ní, či je pro­ti ta­ké­mu­to uz­ne­se­niu prí­pus­tná sťaž­nosť, zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 224 ods. 7 Tr. por., ale je nut­né vy­chá­dzať zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 188 ods. 1 písm. d), ods. 4 Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005, kto­ré sa kom­plexne za­obe­rá dô­vod­mi pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia a vy­slo­ve­ne pro­ti uz­ne­se­niu o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia pri­púš­ťa sťaž­nosť, kto­rá ne­má od­klad­ný úči­nok.

Ak pre­ru­še­nie tres­tné­ho stí­ha­nia ne­mô­že ob­stáť bez ob­sa­ho­vé­ho dô­vo­du pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia, po­tom mož­no dos­pieť len k jed­né­mu lo­gic­ké­mu zá­ve­ru a to, že sťaž­nos­ťou pod­ľa re­le­van­tných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku účin­né­ho do 31.12.2005 mož­no na­pad­núť nie­len vý­rok o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, ale aj vý­rok, kto­rý sa tý­ka dô­vo­du pre­ru­še­nia, t. j. vý­rok o pred­lo­že­ní ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nych otá­zok.

Po­kiaľ by sa vy­chá­dza­lo z ná­zo­ru pre­zen­to­va­né­ho ok­res­ným sú­dom v na­pad­nu­tom uz­ne­se­ní, že mož­no sťaž­nos­ťou na­pad­núť iba vý­rok o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, ale už nie vý­rok o pred­lo­že­ní ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ, po­tom by sťaž­nost­ný súd fak­tic­ky ne­mal nik­dy mož­nosť dôs­led­ne pres­kú­mať vý­rok o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia, na­koľ­ko by ne­mal mož­nosť pres­kú­ma­vať sa­mot­ný dô­vod pre­ru­še­nia tres­tné­ho stí­ha­nia. Opä­tov­ne te­ba zdô­raz­niť, že uz­ne­se­nie o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia je ne­vyh­nut­nou pod­mien­kou ko­na­nia o pre­ju­di­ciál­nej otáz­ke a nie je mož­né ho pres­kú­ma­vať od­de­le­ne od po­lo­že­ných pre­ju­di­ciál­nych otá­zok. 

Sku­toč­nosť, že pri­pus­te­nie sťaž­nos­ti pro­ti uz­ne­se­niu o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a pred­lo­že­ní ve­ci Súd­ne­mu dvo­ru EÚ na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nych otá­zok nie je v roz­po­re ani s prá­vom EÚ mož­no vy­vo­diť z roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Súd­ne­ho dvo­ru EÚ, kto­rý vo ve­ci C-210/06 Car­te­sio dos­pel k zá­ve­ru, že prá­vo EÚ neb­rá­ni to­mu, aby v prí­pa­de ta­kých­to roz­hod­nu­tí súd­ne­ho or­gá­nu moh­li byť po­da­né zvy­čaj­né op­rav­né pros­tried­ky sta­no­ve­né vnút­roš­tát­nym prá­vom.

Z uve­de­ných práv­nych úvah vy­plý­va, že kraj­ský súd re­vi­do­val na­pad­nu­té uz­ne­se­nie oh­ľad­ne pos­kyt­nu­té­ho pou­če­nia o op­rav­ných pros­tried­koch a na pod­kla­de po­da­nej sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra pres­kú­mal všet­ky vý­ro­ky na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia ako aj ko­na­nie, kto­ré mu pred­chá­dza­lo.

K vý­ro­ko­vej čas­ti na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia:

Kraj­ský súd je ná­zo­ru, že pred­lo­že­nie pred­met­nej tres­tnej ve­ci na Súd­ny dvor EÚ (ďa­lej len súd­ny dvor) nie je vô­bec pot­reb­né, na­koľ­ko stí­ha­né a sú­dom po­su­dzo­va­né skut­ky sa sta­li pred vstu­pom Slo­ven­skej re­pub­li­ky do Európ­skej únie (1995), pri­čom pred vstu­pom do Európ­skej únie bo­li vy­da­né aj už zru­še­né am­nes­tie (1998). V ta­kom­to prí­pa­de je prá­vo Európ­skej únie neap­li­ko­va­teľ­né. V tom­to sme­re mož­no pou­ká­zať na roz­su­dok súd­ne­ho dvo­ra vo ve­ci C-302/04, v kto­rom súd­ny dvor skon­šta­to­val, že ne­má prá­vo­moc na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nej otáz­ky, ak okol­nos­ti skut­ko­vé­ho sta­vu v ko­na­ní vo ve­ci sa­mej pred­chá­dza­jú pris­tú­pe­niu štá­tu k Európ­skej únii.

Na tej­to sku­toč­nos­ti ne­me­ní nič ani fakt, že k zru­še­niu am­nes­tií doš­lo už v ča­se, keď Slo­ven­ská re­pub­li­ka bo­la čle­nom Európ­skej únie, pre­to­že vec sa skut­ko­vo aj práv­ne vrá­ti­la do do­by spá­chania tres­tných či­nov a je po­su­dzo­va­ná pod­ľa Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho v ča­se spá­chania skut­kov. Am­nes­tie z ro­ku 1998 bo­li te­da zru­še­né s účin­nos­ťou od dá­tu­mu ude­le­nia a v tom ča­se neexis­to­va­li žiad­ne pros­tried­ky up­lat­ňo­va­nia prá­va EÚ.  Pod­ľa ná­zo­ru kraj­ské­ho sú­du bo­li prá­ve tie­to sku­toč­nos­ti dô­vo­dom, pre­čo Ná­lez Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. PL. ÚS 7/2017, kto­rým ten­to súd roz­ho­dol, že uz­ne­se­nie NR SR o zru­še­ní am­nes­tií je v sú­la­de s Ústa­vou SR, neob­sa­hu­je žiad­nu zmien­ku o prá­ve Európ­skej únie.

Po­kiaľ ide o otáz­ku č. 1 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia, kto­rá sa tý­ka vy­da­nia európ­ske­ho za­tý­ka­cie­ho roz­ka­zu na ob­ža­lo­va­né­ho Ing. Ľ K, tak ide na­vy­še len o hypo­te­tic­kú otáz­ku. Pred­met­ný ob­ža­lo­va­ný sa to­tiž pod­ľa dos­tup­ných in­for­má­cií ne­na­chá­dza na úze­mí Európ­skej únie a pre­to bol na ne­ho vy­da­ný vo via­ce­rých tres­tných ve­ciach me­dzi­ná­rod­ný za­tý­ka­cí roz­kaz a to aj v po­su­dzo­va­nej tres­tnej ve­ci. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu nie je pre­to nut­ným vy­dá­vať na pred­met­né­ho ob­ža­lo­va­né­ho aj európ­sky za­tý­ka­cí roz­kaz. Na­po­kon, vec mô­že byť skon­če­ná, či pre­jed­ná­va­ná vo­či to­mu­to ob­ža­lo­va­né­mu aj v ko­na­ní pro­ti uš­lé­mu.

Ob­dob­ne tak otáz­ka č. 3 na­pad­nu­té­ho uz­ne­se­nia sa vô­bec ne­tý­ka okol­nos­ti, kto­rá by bo­la pod­stat­ná pre roz­hod­nu­tie ok­res­né­ho sú­du vo ve­ci sa­mej. Tá­to otáz­ka sa tý­ka roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti ús­tav­né­ho sú­du, te­da sú­du, kto­rý už oh­ľad­ne am­nes­tií roz­ho­dol, pri­čom pre­ju­di­ciál­ne ko­na­nie by sa ma­lo, či moh­lo tý­kať iba otá­zok, kto­rých zod­po­ve­da­nie je pod­stat­né, či roz­ho­du­jú­ce pre roz­hod­nu­tie súd­ne­ho or­gá­nu pred kto­rým sa ko­na­nie ve­die a kto­rý má vo ve­ci roz­ho­do­vať. Pre­ju­di­ciál­ne ko­na­nie ne­má sme­ro­vať do mi­nu­los­ti, t. j. k roz­ho­do­va­niu súd­ne­ho or­gá­nu, pred kto­rým sa už žiad­ne ko­na­nie ne­ve­die a kto­rý už vo ve­ci roz­ho­dol.

Z hľa­dis­ka vnút­roš­tát­ne­ho prá­va sa pre­to ja­ví na­pad­nu­té uz­ne­se­nie ako neo­pod­stat­ne­né, aj keď z iných dô­vo­dov než uvá­dza pro­ku­rá­tor v po­da­nej sťaž­nos­ti.

Kraj­ský súd pri svo­jom roz­ho­do­va­ní o sťaž­nos­ti pro­ku­rá­to­ra však mu­sí vziať do úva­hy aj prá­vo Európ­skej únie, kto­ré má pred­nosť pred vnút­roš­tát­ny­mi zá­kon­mi a kto­ré ob­sa­ho­vo a zá­väz­ne vy­kla­dá súd­ny dvor vo svo­jej ju­di­ka­tú­re. Súd­ny dvor sa to­tiž vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti už opa­ko­va­ne vy­jad­ro­val k mož­ným zá­sa­hom od­vo­la­cie­ho sú­du (či sťaž­nos­tné­ho sú­du ako sú­du na­dria­de­né­ho) do op­ráv­ne­nia sú­du pr­vej in­štan­cie ob­rá­tiť sa na súd­ny dvor na zod­po­ve­da­nie pre­ju­di­ciál­nych otá­zok.

V tom­to sme­re kraj­ský súd pou­ka­zu­je naj­mä na roz­su­dok súd­ne­ho dvo­ra zo dňa 16.12.2008, C-210/06 vo ve­ci Car­te­sio, v kto­rom súd­ny dvor skon­šta­to­val, že sí­ce roz­hod­nu­tie sú­du pr­vej in­štan­cie oh­ľad­ne po­lo­že­nia otá­zok súd­ne­mu dvo­ru mô­že byť pred­me­tom op­rav­né­ho ko­na­nia v zmys­le vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, av­šak zá­ro­veň zdô­raz­ňu­je, že vý­sle­dok ta­ké­ho­to op­rav­né­ho pros­tried­ku by ne­mal ob­me­dziť prá­vo­moc, kto­rú zve­ru­je člá­nok 234 (267) ES vnút­roš­tát­ne­mu sú­du ob­rá­tiť sa na súd­ny dvor, ak sa dom­nie­va, že vo ve­ci v ko­na­ní na tom­to sú­de vznik­li otáz­ky tý­ka­jú­ce sa vý­kla­du us­ta­no­ve­ní prá­va Spo­lo­čen­stva vy­ža­du­jú­ce si roz­hod­nu­tie súd­ne­ho dvo­ra. Auto­nóm­na kom­pe­ten­cia člen­ské­ho sú­du ob­rá­tiť sa k súd­ne­mu dvo­ru by bo­la spo­chyb­ne­ná, ke­by na­dria­de­ný súd mo­hol za­brá­niť pred­kla­da­jú­ce­mu sú­du vy­užiť tú­to prá­vo­moc.

Zá­ve­ry ci­to­va­né­ho roz­hod­nu­tia nás­led­ne súd­ny dvor ap­li­ko­val aj v nas­le­du­jú­cich prí­pa­doch, čo mož­no vy­vo­diť nap­rík­lad z roz­hod­nu­tí súd­ne­ho dvo­ra vo ve­ci El­či­nov (C-173/09), Mel­ki a Ab­de­li (C-188/10, C-189/10), či z ve­ci Kri­žan a spol. (C-416/10). Z ďal­šie­ho roz­hod­nu­tia súd­ne­ho dvo­ra (uz­ne­se­nie súd­ne­ho dvo­ra zo dňa 12.02.2019, C-8/19 PPU) mož­no zis­tiť, že súd­ny dvor svo­je zá­ve­ry vy­plý­va­jú­ce z ve­ci Car­te­sio ap­li­ku­je aj na tres­tné prí­pa­dy, pri­čom zdô­raz­ňu­je, že prá­vo­moc, kto­rú člá­nok 267 priz­ná­va všet­kým vnút­roš­tát­nym sú­dom roz­hod­núť o pred­lo­že­ní pred­bež­nej otáz­ky súd­ne­mu dvo­ru nie je mož­né spo­chyb­niť pou­ži­tím ta­kých vnút­roš­tát­nych pra­vi­diel, kto­ré umož­ňu­jú na­dria­de­né­mu sú­du zme­niť roz­hod­nu­tie po­dať žia­dosť o roz­hod­nu­tie o pred­bež­nej otáz­ke, zru­šiť ta­kú­to žia­dosť a na­ria­diť sú­du, kto­rý uve­de­né roz­hod­nu­tie vy­dal, aby pok­ra­čo­val v pre­ru­še­nom vnút­roš­tát­nom ko­na­ní.

Z uve­de­nej us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry súd­ne­ho dvo­ra te­da ne­po­chyb­ne vy­plý­va, že po­kiaľ ide o mož­nosť sťaž­nos­tné­ho sú­du re­vi­do­vať uz­ne­se­nie sú­du pr­vé­ho stup­ňa, kto­rým sa ob­rá­til na súd­ny dvor a ulo­žiť mu, aby vo ve­ci zno­vu ko­nal a roz­ho­dol, tak vý­sle­dok ta­ké­ho­to roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho sú­du, t. j. vý­sle­dok op­rav­né­ho ko­na­nia, nes­mie ob­me­dziť prá­vo­moc sú­du, kto­rý otáz­ky pred­kla­dal, ob­rá­tiť sa na súd­ny dvor. Na­dria­de­ný súd te­da nes­mie za­ká­zať sú­du pr­vé­ho stup­ňa ob­rá­tiť sa na súd­ny dvor a to ani vte­dy nie, po­kiaľ by po­va­žo­val ta­ký­to pos­tup za nad­by­toč­ný (nap­rík­lad z dô­vo­du, že súd­ny dvor ne­má prá­vo­moc zod­po­ve­dať po­lo­že­né otáz­ky, res­pek­tí­ve od­po­veď na po­lo­že­né otáz­ky vy­plý­va z ju­di­ka­tú­ry súd­ne­ho dvo­ra a po­dob­ne) a ak by ta­ké­to roz­hod­nu­tie pred­sa len vy­dal, súd pr­vé­ho stup­ňa by ním ne­bol via­za­ný a ne­mu­sel by ho reš­pek­to­vať (a to ani prí­pad­ný po­kyn na­dria­de­né­ho sú­du, aby vo ve­ci ko­nal v me­ri­te ve­ci).

Pred­kla­da­jú­ci súd, kto­ré­ho roz­hod­nu­tie bo­lo od­vo­la­ním, či sťaž­nos­ťou na­pad­nu­té, nie je te­da, v zmys­le ju­di­ka­tú­ry súd­ne­ho dvo­ra, kto­rá má pred­nosť pred up­lat­ňo­va­ním vnút­roš­tát­ne­ho prá­va, na­koľ­ko auto­ri­ta­tív­ne vy­kla­dá prá­vo EÚ, via­za­ný roz­hod­nu­tím od­vo­la­cie­ho, či sťaž­nos­tné­ho sú­du, nie je via­za­ný vý­sled­kom ko­na­nia o op­rav­nom pros­tried­ku a sám si mô­že po­sú­diť, či pred­lo­že­nú otáz­ku zme­ní, či na­ďa­lej po­ne­chá v do­te­raj­šej po­do­be. Ide tu o ju­di­ka­tú­rou vy­tvo­re­né pri­vi­lé­gium ne­zá­väz­nos­ti práv­nym ná­zo­rom na­dria­de­né­ho sú­du, pri­čom aj v prí­pa­de, ak by na­dria­de­ný súd zru­šil uz­ne­se­nie o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a na­ria­dil sú­du pr­vé­ho stup­ňa v ko­na­ní pok­ra­čo­vať, súd pr­vé­ho stup­ňa by pod­ľa roz­hod­nu­tia vo ve­ci Car­te­sio ne­bol auto­ma­tic­ky po­vin­ný svo­je roz­hod­nu­tie re­vi­do­vať. Prá­ve zru­še­ním uz­ne­se­nia o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia by to­tiž mo­hol na­dria­de­ný súd nú­tiť súd pr­vé­ho stup­ňa, aby pok­ra­čo­val v ko­na­ní a tým by do­sia­hol to­ho, čo­mu chce súd­ny dvor v roz­hod­nu­tí vo ve­ci Car­te­sio za­brá­niť, t. j. mož­nos­ti sú­du pr­vé­ho stup­ňa sa pý­tať.  Súd­ny dvor sa roz­hod­nu­tím vo ve­ci Car­te­sio pre­to sna­ží za­brá­niť to­mu, aby na­dria­de­ný súd akým­koľ­vek spô­so­bom brá­nil sú­du pr­vé­ho stup­ňa ob­rá­tiť sa na súd­ny dvor (tie­to zá­ve­ry mož­no vy­vo­diť aj z od­bor­nej li­te­ra­tú­ry nap­rík­lad Bo­bek, M. Soud­ní dvur Ev­rop­ských spo­le­čen­ství: Car­te­sio – op­rávnění rejstříko­vých sou­du před­klá­dat před­bež­né otáz­ky Soud­ní­mu dvo­ru; Přípus­tnost od­vo­lá­ní pro­ti us­ne­se­ní o před­lo­že­ní před­bež­né otáz­ky. Soud­ní roz­hle­dy. 9/2009).

Vý­rok sú­du pr­vé­ho stup­ňa o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a pred­lo­že­ní otá­zok súd­ne­mu dvo­ru te­da po­dlie­ha ochra­ne sta­no­ve­nej roz­hod­nu­tím vo ve­ci Car­te­sio a kraj­ský súd mu­sí tú­to ju­di­ka­tú­ru súd­ne­ho dvo­ra reš­pek­to­vať a to aj vte­dy, ak by sám s pred­lo­že­ním ve­ci na súd­ny dvor ne­súh­la­sil. Ju­di­ka­tú­ra súd­ne­ho dvo­ra v tom­to sme­re vy­tvo­ri­la vý­nim­ku z po­vin­nos­ti ok­res­né­ho sú­du pl­niť zá­väz­né po­ky­ny na­dria­de­né­ho sú­du, kto­rá tak zme­ni­la vnút­roš­tát­ne pro­ces­né prá­vo, aby bo­lo v sú­la­de s prá­vom EÚ.

Súd­ny dvor vo svo­jej ju­di­ka­tú­re te­da sí­ce pri­púš­ťa vnút­roš­tát­ny op­rav­ný pros­trie­dok pro­ti roz­hod­nu­tiu, kto­rým sa súd pr­vej in­štan­cie ob­rá­til na súd­ny dvor, av­šak ta­ké­to ko­na­nie a je­ho vý­sle­dok je fak­tic­ky nad­by­toč­ný, na­koľ­ko je len na sú­de pr­vé­ho stup­ňa, či sa bu­de ta­kým­to roz­hod­nu­tím na­dria­de­né­ho sú­du ria­diť. Za ne­reš­pek­to­va­nie roz­hod­nu­tia na­dria­de­né­ho or­gá­nu pri­tom súd pr­vé­ho stup­ňa (jed­not­li­vých sud­cov) nie je mož­né dis­cip­li­nár­ne pos­tih­núť. Súd­ny dvor v tej­to sú­vis­los­ti zdô­raz­ňu­je, že sku­toč­nosť, že sud­co­via ne­bu­dú vy­sta­ve­ný dis­cip­li­nár­nej san­kcii za vy­uži­tie mož­nos­ti pred­lo­žiť pred­bež­né otáz­ky súd­ne­mu dvo­ru ale­bo za vy­čka­nie na od­po­veď na ta­ké otáz­ky pred roz­hod­nu­tím vo ve­ci, kto­rá im bo­la pred­lo­že­ná a kto­rá spa­dá do ich vý­luč­nej prá­vo­mo­ci, pred­sta­vu­je ne­diel­nu sú­časť ne­zá­vis­los­ti su­dov (uz­ne­se­nie vo ve­ci C-8/19 PPU, či roz­su­dok vo ve­ci Og­ňa­nov C-614/14).

Vzhľa­dom k uve­de­ným sku­toč­nos­tiam sťaž­nost­ný súd pos­tu­pom pod­ľa § 148 ods. 1 písm. c) Tr. por. účin­né­ho do 31.12.2005 za­mie­tol sťaž­nosť pro­ku­rá­to­ra ako ne­dô­vod­nú, pre­to­že v zmys­le ci­to­va­nej ju­di­ka­tú­ry mu­sí po­ne­chať sú­du pr­vé­ho stup­ňa pries­tor na to, aby sa mo­hol pý­tať súd­ne­ho dvo­ra na sku­toč­nos­ti, kto­ré po­va­žu­je za ne­vyh­nut­né pre svo­je roz­hod­nu­tie a nes­mie mu vtom brá­niť. Uz­ne­se­nie o pre­ru­še­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a pred­lo­že­ní ve­ci súd­ne­mu dvo­ru zos­ta­lo v plat­nos­ti nie pre­to, že by ho sťaž­nost­ný súd po­va­žo­val za správ­ne, ale pre­to, že je­ho prí­pad­né zru­še­nie by ne­ma­lo žiad­ne práv­ne účin­ky a bo­lo v roz­po­re s prá­vom EÚ, kto­ré ob­sa­ho­vo vy­kla­dá Súd­ny dvor EÚ vo svo­jej roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti.

 

P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu nie je prí­pus­tná sťaž­nosť.

 

                                               Kraj­ský súd v Bra­tis­la­ve,

                                                               dňa 11.feb­ruára 2020

 

                                                          

                                                                                                    JUDr. Pe­ter Šam­ko

                                                                                pred­se­da se­ná­tu                                                                                                                                             

 

 

 

Diskusia