Odmietnutie trestného oznámenia pre nejasné obrysy skutku

 I. Trest­ný po­ria­dok neu­mož­ňu­je za­čať tres­tné stí­ha­nie v prí­pa­doch, ak sa sku­tok „ry­su­je“ len v ne­jas­ných ob­ry­soch, pri­čom prí­pad­né svoj­voľ­né vy­me­dzenie skut­ku zo stra­ny or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní by bo­lo nep­rí­pus­tné a bo­lo by v roz­po­re so zá­ka­zom ľu­bo­vô­le pri roz­ho­do­va­ní štát­nych or­gá­nov (t. j. or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní ne­mô­že naj­skôr „vy­tvo­riť“ skut­ko­vé okol­nos­ti tak, aby zod­po­ve­da­li ur­či­tej práv­nej kva­li­fi­ká­cii a že­la­niu ozna­mo­va­te­ľa a po­tom jej pris­pô­so­bo­vať do­ka­zo­va­nie, ale pos­tup mu­sí byť opač­ný, te­da ur­či­tá práv­na kva­li­fi­ká­cia mu­sí sa­ma vy­ply­núť zo zis­te­né­ho kon­krét­ne­ho skut­ko­vé­ho sta­vu).

 II. Sku­tok (ale­bo ur­či­tý skut­ko­vý dej, kto­rý sa od­oh­ral) sa nes­tá­va tres­tným či­nom len pre­to, že ho za trest­ný čin ozna­čí ozna­mo­va­teľ v po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní. Ozna­mo­va­teľ (poš­ko­de­ný) má prá­vo na po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú nás­led­ne po­vin­nosť sa ním za­obe­rať a roz­hod­núť o ňom, av­šak po­sú­de­nie, či sku­tok napĺňa ale­bo ne­napĺňa zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je pl­ne v ich kom­pe­ten­cii. Kaž­dý má sí­ce zá­kon­ný ná­rok na to, aby sa je­ho po­da­nia­mi a návr­hmi kom­pe­ten­tné or­gá­ny za­obe­ra­li a aby ich vy­ba­vi­li, av­šak nik­to ne­má ná­rok na to, aby vý­sle­dok toh­to vy­ba­ve­nia zod­po­ve­dal je­ho pred­sta­ve (pri­me­ra­ne aj uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III ÚS 287/06).

U z n e s e n i e

 Pro­ku­rá­tor Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, vo ve­ci tres­tné­ho ozná­me­nia PhDr. Emí­lie Her­zo­go­vej pre po­doz­re­nie zo spá­chania obzvlásť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., tak­to roz­ho­dol

Pod­ľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por.

z a m i e t a m 

sťaž­nosť ozna­mo­va­te­ľa H. E., kto­rú po­da­la v zá­kon­nej le­ho­te, dňa 03.08.2009, pro­ti uz­ne­se­niu vy­šet­ro­va­te­ľa Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Bra­tis­la­ve, Úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie, sp. zn. KRP – 151/OVK– BA – 2009, zo dňa 30.07.2009, kto­rým bo­lo pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. od­miet­nu­té trres­tné ozná­me­nie H. E. pre po­doz­re­nie zo spá­chania ob­zvášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák., kto­ré ma­lo vy­ply­núť z pí­som­nej žia­dos­ti H. E. o pos­kyt­nu­tie po­li­caj­nej ochra­ny, kto­rá bo­la na Kraj­ské ria­di­teľ­stvo PZ v Bra­tis­la­ve do­ru­če­ná dňa 02.06.2009 a to ces­tou Pre­zí­dia PZ a nás­led­ne bo­lo dopl­ne­né vy­po­ču­tím ozna­mo­va­teľ­ky dňa 13.07.2009, pri­čom skut­ko­vo ma­lo ísť o to, že sa H. E. a jej prí­buz­ným nez­ná­me oso­by vy­hrá­ža­jú, pou­ží­va­jú vy­hráž­ky, že zhni­je v ba­se a jej prí­buz­ní prí­du o ma­je­tok a keď nep­rí­de k ro­zu­mu tak aj o ži­vot, pri­čom nez­ná­mi mu­ži jej po­ve­da­li, že ak sa ne­pou­čí, tak vie, aký sce­nár ju ča­ká s tým, že k vy­hráž­kam do­chá­dza väč­ši­nou v Bra­tis­la­ve na Cin­to­rín­skej uli­ci č. 21 a to bez sved­kov a väč­ši­nou sú to mla­dí ľu­dia a to za­kaž­dým iný a do­chá­dza k ním vte­dy, keď ide sa­ma po uli­ci,

p r e t o ž e nie je dô­vod­ná.

O d ô v o d n e n i e :

 Vy­šet­ro­va­teľ Kraj­ské­ho ria­di­teľ­stva PZ v Bra­tis­la­ve, Úra­du jus­tič­nej a kri­mi­nál­nej po­lí­cie od­de­le­nia, uz­ne­se­ním sp. zn. KRP – 151/OVK – BA – 2009, zo dňa 30.07.2009, pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por. od­mie­tol vec tý­ka­jú­cu sa tres­tné­ho ozná­me­nia ozna­mo­va­te­ľa H. E. pre po­doz­re­nie zo spá­chania ob­zvášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, ods. 3 písm. b) Tr. zák. a to na skut­ko­vom zá­kla­de uve­de­nom vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

V tom­to sme­re tre­ba pri­po­me­núť, že sku­tok (ale­bo ur­či­tý skut­ko­vý dej, kto­rý sa od­oh­ral) sa nes­tá­va tres­tným či­nom len pre­to, že ho za trest­ný čin ozna­čí ozna­mo­va­teľ v po­da­nom tres­tnom ozná­me­ní (prí­pad­ne vo svo­jom po­da­nom vy­svet­le­ní). Ozna­mo­va­teľ (poš­ko­de­ný) má prá­vo na po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia a or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ma­jú nás­led­ne po­vin­nosť sa ním za­obe­rať a roz­hod­núť o ňom, av­šak po­sú­de­nie, či sku­tok napĺňa ale­bo ne­napĺňa zna­ky kon­krét­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je pl­ne v ich kom­pe­ten­cii. Mož­no pre­to zhr­núť, že kaž­dý má zá­kon­ný ná­rok na to, aby sa je­ho po­da­nia­mi a návr­hmi kom­pe­ten­tné or­gá­ny za­obe­ra­li a aby ich vy­ba­vi­li. Nik­to však ne­má ná­rok na to, aby vý­sle­dok toh­to vy­ba­ve­nia zod­po­ve­dal je­ho pred­sta­ve (pri­me­ra­ne aj uz­ne­se­nie Ústav­né­ho sú­du SR sp. zn. III ÚS 287/06). Sku­toč­nosť, že vy­šet­ro­va­teľ ne­pos­tu­po­val v sú­la­de s ná­zor­mi, či po­žia­dav­ka­mi ozna­mo­va­te­ľa a ne­hod­no­til za­bez­pe­če­né dô­ka­zy v zho­de s poš­ko­de­ným ne­mô­že byť pre­to ka­sač­ným dô­vo­dom, t. j. dô­vo­dom na zru­še­nie uz­ne­se­nia vy­šet­ro­va­te­ľa. Rov­na­ko ne­mô­že byť ka­sač­ným dô­vo­dom, sa­mo o se­be, to, že vy­šet­ro­va­teľ ne­vy­ko­nal všet­ky dô­ka­zy, kto­ré pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa vy­ko­nať mal, res­pek­tí­ve, že pod­ľa ná­zo­ru sťa­žo­va­te­ľa ne­pos­tu­po­val v sú­la­de s us­ta­no­ve­ním § 2 ods. 10 Tr. por.. Aj tu je pot­reb­né uviesť, že poš­ko­de­ný (ozna­mo­va­teľ) má prá­vo navr­ho­vať dô­ka­zy na ob­jas­ne­nie ve­ci, av­šak vy­šet­ro­va­teľ má zas prá­vo ich ne­vy­ko­nať, ak po­va­žu­je skut­ko­vý stav ve­ci za ná­le­ži­te ob­jas­ne­ný v roz­sa­hu ne­vyh­nut­nom na roz­hod­nu­tie. Na­vy­še, vy­šet­ro­va­teľ pos­tu­po­val v sú­la­de s us­ta­no­ve­nia­mi Tres­tné­ho po­riad­ku up­ra­vu­jú­ci­mi pos­tup pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, na­koľ­ko, pred vy­da­ním roz­hod­nu­tia vy­po­čul ozna­mo­va­teľ­ku a za­bez­pe­čil si aj pot­reb­né lis­tin­né pod­kla­dy (zväč­ša iš­lo o rôz­ne po­da­nia a žia­dos­ti ozna­mo­va­teľ­ky). Vy­šet­ro­va­teľ viac (v tres­tnom ko­na­ní) pro­ces­ne uro­biť ne­mo­hol, na­koľ­ko us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku mu neu­mož­ňu­jú viesť pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia riad­ne pro­ces­né do­ka­zo­va­nie a us­ta­no­ve­nie § 199 ods. 3 Tr. por. mu neu­mož­ňu­je za­čať tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci, ak ne­bol zis­te­ný sku­tok tak, aby „od­rá­žal“ zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu.

K uve­de­né­mu je pot­reb­né do­dať, že pred­met­né tres­tné ko­na­nie sa vie­dlo len oh­ľad­ne tzv. pou­lič­ných vy­hrá­žok, o kto­rých vy­po­ve­da­la H. E. pred vy­šet­ro­va­te­ľom dňa 13.07.2009, na­koľ­ko vy­šet­ro­va­teľ v tres­tnom ko­na­ní a ani pro­ku­rá­tor nie sú op­ráv­ne­né sub­jek­ty na po­su­dzo­va­nie a roz­ho­do­va­nie žia­dos­tí o pos­kyt­nu­tie po­li­caj­nej ochra­ny, prí­pad­ne o pos­kyt­nu­tie po­li­caj­nej asis­ten­cie pri vstu­po­va­ní do by­tov. To vy­plý­va v ko­neč­nom dôs­led­ku z to­ho, že tres­tné ko­na­nie a ani Trest­ný po­ria­dok nes­lú­žia na roz­ho­do­va­nie ta­kých­to žia­dos­tí a ani neup­ra­vu­jú pod­mien­ky na ich pos­kyt­nu­tie. Ak te­da Pre­zí­dium PZ do­ru­či­lo žia­dosť o po­li­caj­nú ochra­nu aj vy­šet­ro­va­te­ľo­vi, bo­lo tak zrej­me aj pre­to, aby vy­šet­ro­va­teľ po­sú­dil, či ne­moh­lo dôjsť k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, o kto­rom by sa do­po­siaľ ne­vie­dlo tres­tné ko­na­nie (nap­rík­lad v sú­vis­los­ti s pou­lič­ný­mi vy­hráž­ka­mi H. E.). To, či vy­šet­ro­va­teľ je op­ráv­ne­ný v inom ko­na­ní než tres­tnom, roz­ho­do­vať a po­su­dzo­vať žia­dosť o po­li­caj­nú ochra­nu aj z poh­ľa­du jej dô­vod­nos­ti, je nad rá­mec Tres­tné­ho po­riad­ku a te­da aj nad rá­mec pries­kum­nej po­vin­nos­ti pro­ku­rá­to­ra (bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že Trest­ný po­ria­dok nes­lú­ži na roz­ho­do­va­nie žia­dos­tí o po­li­caj­nú ochra­nu a pro­ku­rá­tor v tres­tnom ko­na­ní nie je or­gá­nom, kto­rý by sa mal a mo­hol ta­ký­mi­to žia­dos­ťa­mi za­obe­rať).

Vy­šet­ro­va­teľ sa cel­kom správ­ne, v pred­met­nom tres­tnom ko­na­ní, ne­zao­be­ral me­ri­tór­ne ani os­tat­ný­mi prí­pad­mi, kto­ré sú uve­de­né v žia­dos­ti o po­li­caj­nú ochra­nu a kto­ré bo­li uve­de­né aj v po­da­nom vy­svet­le­ní zo dňa 13.07.2009, pre­to­že o tých­to skut­koch sa ve­dú, res­pek­tí­ve vied­li (niek­to­ré už bo­li skon­če­né) sa­mos­tat­né tres­tné ko­na­nia iný­mi prís­luš­ný­mi po­li­caj­ný­mi or­gán­mi, čo vy­plý­va nie­len z lis­tin­ných dok­la­dov za­lo­že­ných vo vy­šet­ro­va­com spi­se, ale aj zo sa­mot­ných po­da­ní H. E.

Nad rá­mec uve­de­né­ho mož­no do­dať, že roz­hod­nu­tie pod­ľa § 197 ods. 1 písm. d) Tr. por., nie je pre­káž­kou tres­tné­ho stí­ha­nia v prí­pa­de, ak by ozna­mo­va­teľ nes­kôr opä­tov­ne po­dal tres­tné ozná­me­nie s tým, že by to­to ozná­me­nie ob­sa­ho­va­lo re­le­van­tné sku­toč­nos­ti, nas­ved­ču­jú­ce to­mu, že vo ve­ci bol spá­cha­ný trest­ný čin. V po­su­dzo­va­nej ve­ci je však or­gán roz­hod­nu­jú­ci o sťaž­nos­ti ná­zo­ru, že H. E. nej­de ani tak o po­da­nie no­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia, ako skôr o zo­su­ma­ri­zo­va­nie pred­chá­dza­jú­cich prí­pa­dov, kto­ré sa ma­li od­oh­rať a kto­ré, pod­ľa jej ná­zo­ru, za­kla­da­jú dô­vo­dy na pos­kyt­nu­tie po­li­caj­nej ochra­ny (to vy­lý­va aj zo sťaž­nos­ti, v kto­rej je uve­de­né, že H. E. neoz­na­mo­va­la sku­toč­nos­ti, že bol nez­ná­my­mi pá­cha­teľ­mi spá­cha­ný zlo­čin vy­die­ra­nia, ale uvá­dza­la sku­toč­nos­ti k pos­kyt­nu­tiu po­li­caj­nej ochra­ny). O po­li­caj­nej ochra­ne však nie je mož­né roz­ho­do­vať v tres­tnom ko­na­ní, pri­čom uz­ne­se­nie vy­šet­ro­va­te­ľa o od­miet­nu­tí ve­ci má pro­ces­ný vý­znam len pre tres­tné ko­na­nie, av­šak ne­ho­vo­rí (a ani ne­mô­že ho­vo­riť) nič o tom, či je žia­dosť o pos­kyt­nu­tie po­li­caj­nej ochra­ny dô­vod­ná ale­bo nie. Žia­dosť o po­li­caj­nú ochra­nu to­tiž ne­mož­no od­miet­nuť (a ani priz­nať) pod­ľa us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku.

 Z vy­ššie uve­de­ných dô­vo­dov bo­lo pot­reb­né roz­hod­núť tak, ako je uve­de­né vo vý­ro­ko­vej čas­ti toh­to uz­ne­se­nia.

 P o u č e n i e : Pro­ti to­mu­to uz­ne­se­niu zá­kon sťaž­nosť nep­ri­púš­ťa.

Diskusia