Michal MANDZÁK a Marek PARA, advokáti
Právo na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo dňa 10.02.2022, sp.zn. III. ÚS 456/21-40
01. Predmetným článkom máme záujem veľmi stručne zareagovať na súčasnú v spoločnosti „pulzujúcu“ tému preparácie obvinených, ktorej sa doslova (podľa nášho názoru) zhostili prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry (ďalej len „ÚŠP GP SR“) a niektorí vyšetrovatelia zaradení na Prezídiu policajného zboru, Národná kriminálna agentúra (ďalej len „PPZ, NaKA“), pričom za účelom „zlomenia“ obrany a obhajoby konkrétnej obvinenej osoby túto (okrem iných aspektov) vo výkone väzby doslova izolujú od kontaktu s blízkymi osobami.
02. V predmetnej otázke teda koliduje (i) záujem obvinenej väzobne stíhanej osoby na výkone práva na súkromný a rodinný život, konkrétne na styku s blízkymi osobami aj počas výkonu väzby, so (ii) záujmom verejnosti na riadnom priebehu trestného konania spolu s umožnením dosiahnutia účelu trestného konania, konkrétne objasnenia skutkového stavu a vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti proti páchateľom.
03. V aktuálnej trestnej veci bol mandant obvinený pre zločin Založenie, zosnovanie a podporovanie zločineckej skupiny; zločin a prečin Zneužitie právomoci verejného činiteľa; prečin Podplácanie; obzvlášť závažný zločin Prijímanie úplatku podľa ustanovení §§ 296; 326 ods. 1 písm. a), b), 2 písm. c); 333 ods. 1, 2 písm. b); 329 ods. 1, 2, 3 Tr.zák. (ďalej len „uznesenie o vznesení obvinenia“). Uznesením Sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „Sudca pre prípravné konanie“) bol vzatý do väzby pre existenciu dôvodov tzv. „kolúznej“ a „preventívnej“ väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr.por., pričom prokurátor ÚŠP GP SR ho, naproti rozhodnutiu súdu, „ústretovo“ pre výkon väzby umiestnil na opačný koniec republiky ako má trvalý pobyt jeho rodina a sídlo jeho obhajoba, ale tiež vyšetrovateľ vedúci prípravné konanie a to konkrétne do ÚVV a ÚVTOS Prešov.
04. Po nástupe do výkonu väzby bol nášmu mandantovi orgánmi činnými v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“) bez akéhokoľvek odôvodnenia a bez akéhokoľvek (vopred existujúceho a z objektívnych skutočností vychádzajúceho) časového ohraničenia zakázaný, či odmietnutý (všeobecne a ďalej v texte len „neumožnený“) kontakt s čo i len jednou blízkou osobou, tj. rodinnými príslušníkmi. Pre úplnosť je nutné uviesť, že tento (obvineným sústavne namietaný stav) trval približne 3 (tri) mesiace a to odo dňa 05.11.2020 do začiatku mesiaca február 2021.
05. V uvedenom význame bolo nevyhnutné, za účelom ochrany práva na súkromný a rodinný život, riešiť možnosť opravných prostriedkov upravených v práve EU proti postupu OČTK a zároveň posúdiť vplyv (i) absencie účinného opravného prostriedku upraveného právom EÚ vo vnútroštátnom právnom poriadku a s tým súvisiacim (ii) porušením základných práv obvineného, na ďalšie trvanie väzby.
06. Vnútroštátna úprava vzťahujúca sa na danú problematiku je zák. č. 301/2005 Z.z. (Trestný poriadok), zák. č. 221/2006 Z.z. (o výkone väzby) a Ústava Slovenskej republiky (č. 460/1992 Zb.).
07. Na úrovni práva Európskej únie upravuje práva obvineného na kontakt s tretími osobami počas výkonu väzby Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody. V prípade ak členský štát vykonáva právo Únie je daná pôsobnosť Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), kde relevantným je predovšetkým článok 47 normujúci právo na účinný prostriedok nápravy a právo na prístup k súdu.
08. Podľa bodu 35/ recitálu k Smernici 2013/48/EÚ zo dňa 22.10.2013o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (ďalej len „Smernica 2013/48/EU):
Podozrivé alebo obvinené osoby by počas pozbavenia osobnej slobody mali mať právo bez zbytočného odkladu komunikovať aspoň s jednou treťou osobou, ktorú si určia, napríklad rodinným príslušníkom. Členské štáty môžu obmedziť alebo odložiť výkon tohto práva z dôvodu nevyhnutných požiadaviek alebo primeraných operatívnych požiadaviek. Takéto požiadavky môžu okrem iného zahŕňať potrebu odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby, potrebu zabrániť ohrozeniu trestného konania, potrebu zabrániť spáchaniu trestného činu, potrebu počkať na súdne pojednávanie a potrebu chrániť obete trestného činu. V prípade, že príslušné orgány plánujú obmedziť alebo odložiť výkon práva na komunikáciu v súvislosti s konkrétnou treťou osobou, mali by najskôr zvážiť, či by podozrivé alebo obvinené osoby mohli komunikovať s ďalšou treťou osobou, ktorú určia. Členské štáty môžu prijať praktické opatrenia v súvislosti s načasovaním, spôsobom, trvaním a frekvenciou komunikácie s tretími osobami, pričom zohľadnia potrebu zachovať poriadok a bezpečnosť na mieste, kde je dotknutá osoba pozbavená osobnej slobody
09. Podľa bodu 38/ recitálu k Smernici 2013/48/EU:
Členské štáty by mali vo svojom vnútroštátnom práve jednoznačne stanoviť dôvody a kritériá dočasných výnimiek z práv priznaných v tejto smernici a mali by obmedziť využívanie týchto dočasných výnimiek. Každá takáto dočasná výnimka by mala byť primeraná, prísne časovo obmedzená a nemala by sa zakladať výlučne na druhu alebo závažnosti objasňovaného trestného činu, ktorý dotknutá osoba mala spáchať, a nemala by ňou byť dotknutá spravodlivosť konania ako celku. Ak bola dočasná výnimka povolená podľa tejto smernice iným justičným orgánom ako sudcom alebo súdom, členské štáty by mali zabezpečiť, aby mohlo byť rozhodnutie o povolení dočasnej výnimky posúdené súdom aspoň počas súdneho konania.
10. Právo na komunikáciu s tretími osobami počas pozbavenia osobnej slobody ako aj možnosť jeho obmedzenia upravuje konkrétne čl. 6 ods. 1, 2 Smernice 2013/48/EU a právo na opravné prostriedky pre prípad porušenia práv vyplývajúcich z tejto smernice upravuje čl. 12 ods. 1 Smernice 2013/48/EU.
11. Pre úplnosť je možné uviesť, že Európsky dohovor o ochrane ľudských práv (ďalej len „Dohovor“) upravuje právo na účinný prostriedok nápravy vo svojom článku 13, avšak priznáva dané právo len v prípade porušenia práv garantovaných Dohovorom.
12. Za obvineného sme zvolili jediný postup umožňujúci docieliť prejednanie veci v konaní pred súdom a to tak, že sme priamo Sudcovi pre prípravné konanie podľa (per analogiam) ustanovení §§ 79 ods. 3; 72 ods. 1 písm. c) Tr.por. podali Návrh na zmenu dôvodov väzby vypustením dôvodu tzv. „kolúznej“ väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Tr.por. (ďalej len „žiadosť o zmenu dôvodov väzby“).
13. Spolu so žiadosťou o zmenu dôvodov väzby sme podali opravný prostriedok podľa článku 47 Charty v spojení s čl. 12 ods. 1 Smernice 2013/48/EU proti neodôvodnenému a časovo neohraničenému neumožneniu komunikácie s čo i len jednou blízkou osobou zo strany OČTK, čím sme namietali porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Smernice 2013/48/EU (ďalej len „opravný prostriedok“).
14. Cielene sme (po súhlase klienta) nežiadali o prepustenie z väzby (teda sme nenapadli existenciu materiálnych podmienok väzby, tj. pominutie dôvodnosti podozrenia, absenciu dôvodov väzby a nesplnenie požiadavky na postup OČTK s osobitnou starostlivosťou, resp. urýchlením) a to za účelom „izolácie“ problému zneužívania právomoci OČTK na bezdôvodné zasahovanie do práv väzobne stíhaného obvineného garantovaných právom Únie.
15. Predmetný opravný prostriedok bol Sudcom pre prípravné konanie postúpený na vybavenie dozorovému prokurátorovi ÚŠP GP SR, ktorý vo svojom rozhodnutí posudzujúc námietky obvineného proti obmedzovaniu návštev a telefonátov s manželkou, deťmi a vnučkami skonštatoval nasledovné zásadné tvrdenia:
(i) uplatnená námietka proti zamietnutiu kontaktu s tretími osobami nespadá do kategórie prieťahov a iných nedostatkov vo vyšetrovaní a preto sa na ňu nevzťahuje režim ustanovenia § 210 Tr.por.;
(ii) odopretie komunikácie s tretími osobami počas kolúznej väzby by malo podliehať prieskumu nadriadeného orgánu, ale takýto právny režim v rámci Trestného poriadku výslovne upravený nie je;
(iii) podania obhajcu nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky, pričom jeho poukazovanie na právo EU ignoruje čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a preto si štátny orgán nemôže atrahovať nejakú právomoc, ktorú mu zákon výslovne nezveruje ... To znamená, že napríklad Sudca pre prípravné konanie nemôže bez konkrétnej právnej opory preskúmavať uplatnený opravný prostriedok, keďže na takýto prieskum mu absentuje výslovné zákonné zmocnenie;
(iv) Smernica 2013/48/EU v článku 6 ods. 2 pripúšťa obmedzenie komunikácie obvineného s aspoň jednou treťou osobou;
(v) opravný prostriedok podľa čl. 12 Smernice 2013/48/EU nemá univerzálne postavenie, no za istých okolností môže byť stotožnený s inými procesnými inštitútmi, resp. procesnými právami obvineného, napr. s podaním sťažnosti;
(vi) obmedzenie komunikácie s tretími osobami bolo vykonávané na základe zákona, konkrétne §§ 18; 19; 21 zák. č. 221/2006 Z.z. o výkone väzby;
(vii) obmedzenie komunikácie s tretími osobami sledovalo legitímny cieľ a to účinné a objektívne vyšetrovanie závažnej trestnej činnosti;
(viii) nie je možné súhlasiť s námietkou obhajoby, že zásah do práva na komunikáciu s tretími osobami trvá neohraničene, nakoľko podľa aktuálneho stavu bol už kontakt s príbuznými povolený, konkrétne koncom januára 2021;
(ix) opatrenie na obmedzenie komunikácie bolo štandardné, v praxi úplne bežné, ničím výnimočné, vyžadoval ho najmä charakter trestnej činnosti, pričom dôvodnosť podozrenia vyžadovala eliminovať prípadnú ďalšiu činnosť zločineckej skupiny;
16. Vyššie uvedenú argumentáciu (doslovne prevzatú a citovanú z rozhodnutia) prokurátora ÚŠP GP SR (zhodou okolností JUDr. Ondreja REPU, PhD.) je možné rozdeliť do troch častí:
- v prvej časti (body I.; II.) prokurátor v podstate tvrdí, že pokiaľ vyšetrovateľ neumožní väzobne stíhanému obvinenému kontakt s (čo i len jedinou) blízkou osobou, tak podľa vnútroštátnej úpravy nemá nárok ani len na preskúmanie postupu vyšetrovateľa prokurátorom v rámci žiadosti podľa ustanovenia § 210 Tr.por.;
- v druhej časti (body III. a V.) prokurátor vylučuje zásadu prednosti a účinnosti práva Únie, pričom absolútne nepripúšťa možnosť, aby o opravnom prostriedku rozhodoval súd;
- v tretej časti (body IV.; VI. až IX.) podľa názoru obhajoby až veľmi formalisticky a nedostatočne zaujíma stanovisko k dôvodom obmedzenia práva obvineného na komunikáciu s tretími osobami a k jeho časovému ohraničeniu;
17. Dôvodnosť postupu OČTK proti nášmu mandantovi, síce ešte len bude predmetom posúdenia v konaní pred Najvyšším súdom po jej vrátení veci Ústavným súdom, avšak už teraz je možné k oprávnenosti zásahu do práva na komunikáciu s tretími osobami počas väzby stručne uviesť:
- Smernica 2013/48/EU pripúšťa obmedzenie alebo odklad práva na komunikáciu, pričom prokurátor ÚŠPP GP SR nešpecifikoval, či OČTK sledovali záujem právo nášho klienta obmedziť alebo odložiť. Je pritom zrejmé, že obmedzenie práva predpokladá uvedenie iných dôvodov a aj časového rámca, ako odklad práva;
- prokurátor (body VII. a IX. jeho argumentácie uvedenej pod bodom 15. nášho článku) v rozpore s bodom 38/ Smernice 2013/48/EU založil oprávnenosť zásahu do práva nášho mandanta na komunikáciu s blízkymi osobami výlučne na druhu a závažnosti objasňovaného trestného činu;
- prokurátor tvrdí (bod VIII. jeho argumentácie citovanej pod bodom 15.), že požiadavka na časové ohraničenie obmedzenia alebo odkladu práva je splnená, nakoľko v čase (po 3 mesiacoch) posudzovania oprávnenosti postupu OČTK už zásah netrval a obvinený s rodinou už komunikovať mohol. Obhajoba pritom netvrdila, že zásah trvá neohraničene, ale že absentovalo vopred stanovené časové ohraničenie. Určenie časového rámca je pritom súčasť odôvodnenia, nakoľko jednak znižuje psychickú záťaž obvineného a taktiež mu umožňuje argumentačne sa brániť. V uvedenom význame by inak (bez na konkrétnych dôvodoch založeného časového ohraničenia zásahu) aj niekoľkoročný vopred časovo neohraničený zásah bol napravený následným povolením kontaktu. Povedané inak prokurátor tvrdí, že následné umožnenie kontaktu konvaliduje akékoľvek jeho predchádzajúce obmedzenie (či odklad);
18. Všetky argumenty prokurátora ÚŠP GP SR (bod 15.) je potrebné označiť za nesprávne, ale podstata aktuálneho článku a aj nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. III. ÚS 456/2021-40 je možnosť uplatnenia opravných prostriedkov podľa čl. 47 Charty, za podmienky ak sa v konkrétnom prípade vykonáva právo Únie (body 23. a nasl. článku), teda napríklad právo na komunikáciu s tretími osobami počas výkonu väzby (Smernica 2013/48/EU), ale tiež právo na informácie v trestnom konaní podľa čl. 6 ods. 3 (Smernica 2012/13/EU), ktorý má navyše podľa rozhodnutí SDEU priamy účinok.
19. Sudca pre prípravné konanie žiadosť o zmenu dôvodov väzby (bod 12. článku) zamietol, ale zároveň sa odmietol zaoberať opravným prostriedkom proti zásahom do práva obvineného na komunikáciu s blízkymi osobami počas väzby podľa článku 47 Charty, na ktorého prejednaní a rozhodnutí sme trvali. Postup Sudcu pre prípravné konanie bol v tomto rozsahu (nerozhodovanie o opravnom prostriedku) odobrený aj v sťažnostnom konaní senátom 1T Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý našu sťažnosť v prospech obvineného v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol.
20. Sťažnosťou podľa § 124 zák. č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“) sme sa obrátili na Ústavný súd, pričom za sporné sme (v našej ústavnej sťažnosti) vymedzili otázky či (i) ustanovenie § 210 Tr.por. predstavuje účinný prostriedok nápravy, ako aj otázku či (ii) obvinený má právo obrátiť sa na súd, aby Sudca pre prípravné konanie posúdil opodstatnenosť (sledovanie legitímneho cieľa) uplatnených opatrení zo strany OČTK a ich zlučiteľnosť s účelom väzby a to samostatným opravným prostriedkom podľa čl. 47 Charty, v spojení s ustanoveniami príslušnej smernice EU, v tomto prípade s čl. 12 ods. 1 pre porušenie čl. 6 ods. 1, 2 Smernice 48/2013/EU alebo môže uvedený prieskum žiadať „len“ v rámci rozhodovania o väzbe podľa § 72 ods. 1 Tr.por., v tomto prípade na základe žiadosti o zmenu dôvodov väzby.
21. Zároveň sme objektívne a v celom nám známom rozsahu poukázali na doterajšiu rozhodovaciu prax všeobecných súdov a Ústavného súdu (napr. na uznesenie ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 569/2020), ktorá vychádzala z výlučnej právomoci prokurátora, ktorého rozhodnutie nie je možné preskúmať súdom.
22. V otázke opravných prostriedkov a práva na prístup k súdu podľa článku 47 ods. 1 Charty sme poukázali na Návrhy rozhodnutia Generálneho advokáta (Dr. Michala BOBEKA) zo dňa 29.04.2021 v konaní vedenom pod sp.zn. C-852/19, nakoľko rozsudok SDEU v predmetnej veci tzv. Gavanazov II. pod sp.zn. C-852/19, podporujúci našu argumentáciu, bol vyhlásený až neskôr, konkrétne dňa 11.11.2021.
23. Ústavný súd v Náleze sp.zn. III. ÚS 456/2021-40 (na strane 4; článok II.; bod 11.) výstižne sumarizoval našu argumentáciu, preto danú pasáž nálezu citujeme:
„Podstatou argumentácie sťažovateľa je neumožnenie komunikácie s príbuznými osobami bez odôvodnenia, časového ohraničenia a účinného prostriedku nápravy v rámci výkonu kolúznej väzby vo svetle úniového a vnútroštátneho práva.“
24. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako obhajobou označený porušovateľ práv obvineného, vo vyjadrení Ústavnému súdu (strany 4-5; článok III.; body 12. až 14.) uviedol, že námietku obhajoby nenechal nepovšimnutú a v napadnutom uznesení sa s ňou jasne a podrobne vysporiadal. Zároveň vyjadril názor, že sa rozširujúcim výkladom ustanovenia § 210 Tr.por. pokúsil adekvátne a zrozumiteľne odpovedať aj k časti týkajúcej sa režimu výkonu kolúznej väzby. Za legitímnu označil Najvyšší súd otázku, či postup prokurátora pri prieskume postupu vyšetrovateľa podľa zákona o výkone väzby, zodpovedá charakteru účinného opravného prostriedku podľa článku 47 Charty. Zároveň označil za pravdivú aj tú skutočnosť, že k takému prieskumu došlo iba náhodne pri preskúmavaní ďalšej dôvodnosti väzobného stíhania.
25. K článku 47 ods. 1 Charty, tj. k právu na účinný prostriedok nápravy pred súdom, v náleze zo dňa 10.02.2022, sp.zn. III. ÚS 456/10-40 Ústavný súd (str. 7-10; čl. IV.2.; body 33 až 49) uvádza:
„33. Podľa čl. 47 ods. 1 charty: Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.
34. Podľa čl. 6 ods. 1 smernice (2013/48/EÚ): Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby pozbavené osobnej slobody mali právo komunikovať bez zbytočného odkladu aspoň s jednou treťou osobou, ktorú vymenovali, napríklad s príbuzným.
35. Podľa čl. 6 ods. 2 smernice (2013/48/EÚ): Členské štáty môžu obmedziť alebo odložiť výkon práva uvedeného v odseku 1 vzhľadom na naliehavé požiadavky alebo primerané prevádzkové požiadavky.
36. Podľa čl. 12 ods. 1 smernice (2013/48/EÚ): Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby v trestnom konaní, ako aj vyžiadané osoby v konaní o európskom zatykači mali podľa vnútroštátneho práva účinný prostriedok nápravy v prípade porušenia práv podľa tejto smernice.
37. Podľa § 19 ods. 2 zákona o výkone väzby: „Obvinený, ktorý je v kolúznej väzbe, môže prijať návštevu iba po predchádzajúcom súhlase príslušného orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu.“
38. Ústavný súd konštatuje, že aj keď samotná charta nemá podobu medzinárodnej zmluvy, členské štáty Európskej únie, medzi nimi aj Slovenská republika, jej v čl. 6 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii (ďalej aj ,,ZEÚ“) priznali rovnakú právnu silu, akú má ZEÚ a Zmluva o fungovaní Európskej únie (,,ZFEÚ“). Charta ako taká teda nebola v podmienkach Slovenskej republiky predmetom ratifikačného procesu a nebola sama osebe vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom. Ratifikáciou a vyhlásením Lisabonskej zmluvy (č. 486/2009 Z. z.), ktorá zaviedla do ZEÚ aktuálne znenie jej čl. 6 obsahujúceho odkaz na chartu, však vznikla fikcia ratifikácie a vyhlásenia aj 8 samotnej charty, v dôsledku čoho spĺňa charta požiadavky vyplývajúce z čl. 127 ods. 1 ústavy na to, aby ústavný súd mohol rozhodovať o porušení základných práv, ktoré z nej vyplývajú.
39. Ústavný súd však môže rozhodovať o porušení práv plynúcich z charty len vtedy, ak je v konkrétnom prípade daná pôsobnosť charty. Podľa čl. 51 charty je táto určená členským štátom výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V prípade predmetnej sťažnosti je podmienka vykonávania práva Únie jednoznačne splnená, keďže ústavná sťažnosť sa týka dôsledkov zásahu do práva na komunikáciu s tretími osobami po pozbavení osobnej slobody, ktoré je upravené v smernici 2013/48. Na sťažovateľa sa síce aplikovala vnútroštátna právna úprava, keďže vzhľadom na definíciu smernice obsiahnutú v čl. 288 ZFEÚ táto nemá v zásade priamy účinok, ale išlo o vnútroštátnu úpravu predstavujúcu transpozíciu smernice 2013/48 do právneho poriadku Slovenskej republiky.
40. Ďalej je potrebné pripomenúť, že v čl. 47 charty je upravené právo na účinný prostriedok nápravy, ktoré zodpovedá právu na účinný opravný prostriedok upravenému v čl. 13 dohovoru. Podľa čl. 52 ods. 3 charty v prípade, ak charta obsahuje práva zodpovedajúce právam zaručeným dohovorom, zmysel a rozsah týchto práv je rovnaký ako zmysel a rozsah práv ustanovených v dohovore, pričom však právo Únie môže priznávať širší rozsah ochrany týchto práv. Vzťah čl. 47 charty a čl. 13 dohovoru je práve príkladom situácie, keď právo Únie priznáva širší rozsah práva na účinný opravný prostriedok, keďže čl. 47 charty výslovne požaduje účinný prostriedok nápravy pred súdom. Z konštatovania, že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu čl. 13 dohovoru, nemožno teda vyvodiť záver, že nemohlo dôjsť ani k porušeniu čl. 47 charty.
41. Rozdiel medzi čl. 47 charty a čl. 13 dohovoru je aj v práve, v súvislosti s porušením ktorého sa je možné dovolávať práva na účinný prostriedok nápravy. Kým čl. 13 dohovoru priznáva právo na účinný opravný prostriedok len v prípade porušenia práv a slobôd priznaných dohovorom, tak čl. 47 charty sa neobmedzuje len na porušenie práv priznaných chartou, ale garantuje právo na účinnú súdnu ochranu v prípade porušenia akéhokoľvek práva zaručeného právom Únie. Ako už bolo uvedené, v prípade tejto ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práva osoby vo väzbe na komunikáciu s tretími osobami, ktoré má svoj základ v smernici 2013/48. Čiže jednoznačne ide o právo zaručené právom Únie, aj keď následne realizované prostredníctvom transpozičných vnútroštátnych aktov vo vzťahu k smernici 2013/48.
42. Ústavný súd ďalej konštatuje, že z doterajšej judikatúry všeobecných súdov, ale aj ústavného súdu vyplýva, že za účinný opravný prostriedok nápravy voči postupu OČTK v súvislosti s povoľovaním komunikácie s tretími osobami bola doteraz považovaná sťažnosť, resp. žiadosť prokurátorovi podľa § 210 TP. Tento prostriedok nápravy je plne v súlade s čl. 13 dohovoru. Je však dôvodné pochybovať, či takýto opravný prostriedok obstojí v súvislosti s čl. 47 charty, ktorý požaduje účinný prostriedok nápravy pred súdom. Ak teda sťažovateľ namieta zásah do práva osoby vo väzbe na komunikáciu s tretími osobami, tak v súvislosti s týmto zásahom mu malo vnútroštátne právo dať k dispozícii účinný prostriedok nápravy pred súdom. Tejto požiadavke určite nezodpovedá prostriedok nápravy predpokladaný § 210 TP. Ak vnútroštátne právo takúto možnosť nepozná, tak sa dostáva do rozporu s právom Únie.
43. V takom prípade by zo strany súdov malo nastúpiť uplatnenie princípov, ktorými sa spravuje vzťah vnútroštátneho práva a práva Únie, a to vo svetle konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, zhrnutej napríklad v rozsudku z 24. januára 2012, Dominguez, C-282/10 9 (ECLI:EU:C:2012:33). V súlade s touto judikatúrou by sa mal súd najprv pokúsiť o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, teda o taký výklad, ktorý čo najväčšmi s ohľadom na znenie a účel predmetnej smernice dosiahne ňou sledovaný výsledok, ktorým je v tomto prípade zabezpečenie súdnej kontroly zásahu do práva na komunikáciu s tretími osobami po pozbavení osobnej slobody, pričom súd musí zohľadniť vnútroštátne právo ako celok (rozsudok Dominguez, body 24 a 27). V prípade, ak by takýto výklad nebol možný, mal by sa súd zaoberať priamym účinkom smernice 2013/48 (rozsudok Dominguez, body 32 a nasl.) Keďže v tomto prípade ide o tzv. horizontálny vzťah, teda vzťah jednotlivca voči štátu, v ktorom je priamy účinok smernice pri splnení ostatných podmienok prípustný, mal by sa súd zamerať na skúmanie obsahovej bezpodmienečnosti a dostatočnej presnosti smernice na to, aby priamo z nej odvodil svoju právomoc na rozhodovanie o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu o nepovolení kontaktu osoby vo väzbe s treťou osobou. Takto by mali súdy postupovať až do momentu odstránenia rozporu vnútroštátnej právnej úpravy so smernicou legislatívnou cestou. Keďže v prípade sťažovateľa k tomu nedošlo a dotknuté rozhodnutia súdov neobsahujú žiadne úvahy o pôsobení práva Únie, a to napriek argumentácii sťažovateľa, je možné konštatovať porušenie práva plynúceho z čl. 47 charty.
44. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ svojím podaním („opravný prostriedok“) z 18. januára 2021 doručeným sudcovi pre prípravné konanie žiadal o preskúmanie neodôvodneného a časovo neohraničeného neumožnenia komunikácie s príbuznými osobami zo strany OČTK v zmysle čl. 47 charty.
45. Prokurátor na základe postúpeného „opravného prostriedku“ sťažovateľa preskúmal postup policajta podľa § 210 TP a odpoveďou z 12. februára 2021 informoval sťažovateľa, že vybavenie jeho „opravného prostriedku“ nie je žiadnym spôsobom upravené v TP, v dôsledku čoho sudca pre prípravné konanie na jeho vybavenie nemal právomoc. Taktiež sťažovateľa informoval, že jeho „opravný prostriedok“ bol vyhodnotený ako žiadosť o preskúmanie postupu policajta podľa § 210 TP, aj keď toto ustanovenie na vybavenie veci nie je ideálne. Prokurátor tiež upozornil sťažovateľa, že smernica, ktorej priameho účinku sa sťažovateľ domáha, bola už do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná prostredníctvom zákona č. 316/2016 Z. z., čo sa odrazilo v novelizácii § 34 ods. 4 a 5 TP, čím došlo k posilneniu procesných záruk obvinenej osoby, ktorá je obmedzená na osobnej slobode. Pritom aj smernica pripúšťa obmedzenie výkonu práv obvineného na komunikáciu s tretími osobami.
46. Najvyšší súd sa čl. 47 charty bližšie nezaoberal. V napadnutom uznesení však uviedol, že opravný prostriedok, ktorý sťažovateľ použil z dôvodu neumožnenia mu kontaktu s príbuznými, je možné subsumovať pod § 210 TP, ktorý upravuje žiadosť o preskúmanie postupu policajta.
47. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne vyjadrenie najvyššieho súdu k problematike práva Únie, a to napriek tomu, že v sťažnosti proti uzneseniu prvostupňového súdu sťažovateľ poukazuje na smernicu 2013/48/EÚ, sťažovateľ obsiahlo rozoberá požiadavku účinného prostriedku nápravy podľa čl. 47 charty. Najvyšší súd neposkytuje žiadnu odpoveď na tento argument a rozoberá len vnútroštátnu právnu úpravu. Je potrebné podotknúť, že najvyšší súd je v tomto prípade súdom posledného stupňa a ako taký má v zmysle čl. 267 ZFEÚ v prípade pochybností týkajúcich sa výkladu práva Únie povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie, v opačnom prípade dochádza k zásahu do práva na zákonného sudcu.
48. Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že pokiaľ ide o právo osoby vo väzbe na komunikáciu s tretími osobami upravené síce vnútroštátnym právom, ktoré je však transpozíciou smernice, tak v prípade zásahu do tohto práva v podobe jeho odopretia alebo obmedzenia musí mať dotknutá osoba možnosť domôcť sa kontroly zákonnosti a nevyhnutnosti takéhoto zásahu súdom v zmysle čl. 47 charty.
49. V preskúmavanej veci zostalo bez akýchkoľvek pochybností, že jediným prostriedkom nápravy proti prípadnej nezákonnosti obmedzenia práva sťažovateľa na stretnutie sa s jeho najbližšou rodinou počas kolúznej väzby bol prokurátor bez možnosti prieskumu jeho postupu súdom v zmysle čl. 47 charty. Je tiež zjavné, že na to, aby sťažovateľ dostal vôbec jeho prípad pred sudcu, napadol samotnú podstatu väzby. Základné právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom podľa čl. 47 charty tak vo vzťahu k sťažovateľovi bolo zbavené jeho účinku. Súdy nielenže nevykonali posúdenie dôvodnosti obmedzenia sťažovateľa na jeho práve na stretávanie sa s rodinnými príslušníkmi, ale aj uznali, že takýto prostriedok nápravy nevykonávajú, pričom sa vôbec nezaoberali argumentáciou právom Únie a žiadnym spôsobom nereagovali na prípadný rozpor vnútroštátneho práva s právom Únie a požiadavku predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Ústavný súd na základe uvedeného vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty.
26. Počas prípravného konania, predovšetkým v dôsledku výkonu väzby, majú OČTK tak dominantné postavenie, že bez kontroly ich postupu súdom sa väzba veľmi ľahko môže stať a aj sa stáva vyšetrovacou metódou umožňujúcou prinajmenšom psychický nátlak na obvineného.
27. Podľa aktuálneho nálezu Ústavného súdu sp.zn. III. ÚS 456/2021-40 musí v súlade so zásadou prednosti a účinnosti práva Únie príslušný súd konštatovať svoju právomoc, konať a rozhodnúť o opravných prostriedkoch vyplývajúcich obvinenému z práva Únie. Je pritom nepochybné, že opravné prostriedky upravujú aj ďalšie Smernice a to 2012/13/EU; 2014/41/EU; 2016/343/EU atď.
28. Rovnako (analogicky) musia súdy postupovať aj v iných prípadoch porušenia práv obvineného garantovaných právom Únie, napríklad právom na informácie o trestnom čine podľa čl. 6 ods. 3 Smernice 2012/13/EU o práve na informácie v trestnom konaní. Obvinený musí mať podľa čl. 8 ods. 2 Smernice 2012/13/EU v spojení s čl. 47 Charty garantovaný opravný prostriedok pred súdom, v prípade, ak mu OČTK neposkytnú informácie o trestnom čine, ktoré sú nevyhnutné na riadny a efektívny výkon práva na obhajobu. Informácie o trestnom čine pritom obvinenému môžu byť poskytnuté aj po podaní obžaloby, avšak za predpokladu zachovania práva na prípravu obhajoby, ktorého garantom je práve súd. Konanie o opravných prostriedkoch, v rámci ktorého sa posúdi legitímnosť záujmu obvineného, má esenciálny význam pre spravodlivosť a plynulosť konania.
29. Jedinou možnosťou obrany obvineného proti svojvôli OČTK, či už pri domáhaní sa práva na komunikáciu s blízkymi osobami alebo práva na informácie o trestnom čine, sú často len opravné prostriedky podľa článku 47 Charty, pričom práve možnosť obvineného obrátiť sa na súd predstavuje vymožiteľnosť práva, .
30. V prípade ak súdy svoju právomoc kontrolovať postup OČTK (z akýchkoľvek dôvodov) neplnia, stavajú sa do úlohy „štatistov“, ktorí síce vnútorne (formálne) nemusia s postupmi (či doslova „praktikami“) OČTK súhlasiť, ale fakticky (materiálne) v dôsledku ignorovania svojej právomoci nemajú možnosť na danej veci a na nezákonnom postupe OČTK nič zmeniť.
31. Záverom si ako advokáti, v snahe aspoň takto osloviť kompetentných, dovolíme poukázať na zásadný problém izolácie obvinených a ich odlúčenia od rodiny počas výkonu väzby. Odlúčenie od rodiny počas väzby je aj bez ďalšieho extrémne závažný stav, ktorý môže poznačiť vzťahy medzi príbuznými. Pokiaľ však pripustíme izoláciu a odopieranie kontaktu s najbližšími osobami (manželky, deti, rodičia) bez relevantných dôvodov, bez (vopred odhadnuteľného a od splnenia určitých objektívnych podmienok závislého) časového ohraničenia a bez kontroly súdmi, tak docielim jedine rozpady manželstiev, rodinných vzťahov a v konečnom dôsledku revoltu obvinených spolu s ich desocializáciou už počas prípravného konania, teda napriek princípu prezumpcii neviny.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.