JUDr. Patrik Števík, sudca Okresného súdu Bratislava II
Je riadna starostlivosť a výchova dieťaťa právom alebo povinnosťou rodiča?
„O kritickom myslení môžeme hovoriť iba vtedy, ak máme všetky dostupné informácie k danej téme, ktoré podrobujeme testu pravdivosti, problematizujeme ich. Túžba po kritickom myslení od nás žiada posudzovať texty iba podľa obsahu a nie podľa mena autora. Žiada od nás zaoberať sa informáciami, ktoré nám ponúka celý mediálny kaleidoskop.“
Počas koronaopatrení som zachytil informáciu, že sa mnohí rodičia sťažovali, že z dôvodu uzavretia škôl ich deti nevykonávali žiadnu telesnú aktivitu. Že je povinnosťou štátu a škôl zabezpečiť, aby sa ich deti hýbali. Často sa pýtam sám seba, či si súčasní rodičia uvedomujú, čo znamená byť rodičom. Neznamená to deti iba nachovať, ale najmä vychovať. Osobne a vlastným nasadením. To je to jediné čo dieťa naozaj ocení. Osobné nasadenie rodiča pre dieťa znamená viac ako hračky, či peniaze. Osobné nasadenie rodiča vytvára doživotné puto medzi rodičom a dieťaťom. Ak dieťa cíti, že sa mu rodič maximálne a s láskou venuje, znesie aj nároky a prísnosť rodiča.
Je tragédia, ak si dieťa nenesie do dospelosti spomienky a vďaku za konkrétne činnosti a vedomosti, ktoré dostal do života od rodiča. Že ho otec naučil pracovať s loptou, lyžovať, či chytať ryby. Že mu matka vpísala do pamäti mapu sveta a naučila ho niečo uvariť. Je hendikepom pre dieťa, ak si pamätá iba učiteľov, trénerov alebo vychovávateľov. A rodiča za volantom robiaceho manažéra. Pocit vďaky je prejavom pokory a priznania skutočnosti, že žiadny človek nie je schopný dosiahnuť všetko sám. Že človek je zoon politikon a k svojej existencii nevyhnutne potrebuje množstvo ďalších osôb, ktoré mu pomáhajú uspokojovať jeho životné túžby a potreby. A rodičia sú tí najbližší.
Úlohou rodiča je postrehnúť na čo má dieťa talent a predpoklady. U zodpovedného rodiča ide o cieľavedomú činnosť, ktorou zámerne skúma predpoklady svojho dieťaťa. Snaží sa, aby si dieťa aj obľúbilo činnosti, na ktoré má vlohy a dosahovalo progres so zameraním na činnosti schopné raz dieťa uživiť. Lebo nie všetci sa v dospelosti živia činnosťou, ktorá ich baví a na ktorú majú talent. Úloha rodiča je nielen povedať dieťaťu, čo je správne, ale najmä zabezpečiť, aby dieťa aj správne konalo a vytváralo si od mala zvyklosti, ktoré časom pochopí. V momente, keď sa dostavia prvé úspechy.
Bez vštepenia tvrdej
systematickej práce, disciplíny a pocitu zodpovednosti, sú deti odsúdené na
neúspech. A ako správne postrehol Platón, za chyby dieťaťa je treba skôr viniť
rodiča ako dieťa samé. Je toho mnoho, čo by mal rodič naučiť svoje dieťa.
Milovať, ovládať svoje city, byť prísnym, odpúšťať, povedať prepáč, poslúchať,
vzdorovať a byť vďačným je len niečo z toho, čo by malo byť dieťaťu odovzdané.
Ale rodič môže naučiť iba to čo ovláda sám.
Status rodiča je krásna, ale náročná úloha. Dieťa si vyžaduje okrem lásky aj
čas a trpezlivosť. Dieťa by nikdy nemalo byť trestané zákazom činnosti, ktorá
mu je na prospech.
Nedávno zarezonoval aj ambiciózny plán naučiť na školách deti kriticky myslieť.
Predkladatelia pod slovným spojením kritické myslenie rozumejú to, aby sa deti
naučili rozlišovať z akých zdrojov čerpajú, a ktoré sú tie správne. Je to
klasický prípad zavádzania a deformácie pojmov za účelom ideologickej
totalitárnej manipulácie.
O kritickom myslení môžeme hovoriť iba vtedy, ak máme všetky dostupné informácie k danej téme, ktoré podrobujeme testu pravdivosti, problematizujeme ich. Túžba po kritickom myslení od nás žiada posudzovať texty iba podľa obsahu a nie podľa mena autora. Žiada od nás zaoberať sa informáciami, ktoré nám ponúka celý mediálny kaleidoskop. Teda nielen režimové, či inak preferované médiá. Z logiky veci vyplýva, že každé médium je inak ideologicky nastavené. A teda každé médium rado zabúda na určité typy informácií prípadne kladie dôraz na iné princípy.
Človek túžiaci po skutočnosti musí sledovať celé názorové spektrum. Inak povedané: dajte mi všetky informácie a názor si urobím sám. Získavanie informácií a tvorba pravdivého názoru je zložitý a časovo náročný proces. Žijeme v dobe, keď všetko treba rýchlo a pokiaľ možno bezprácne. Je ľahšie uveriť ako preveriť. Zvykli sme si, že my sme to v čom bývame, v čom sa vozíme, čo si obliekame, kam cestujeme. Táto konzumná predstava nie je hodná človeka. Ľudská bytosť dokáže viac. Som to, čo si myslím, aký mám názor a ako konám.
K téme rodiny, či
kritického myslenia som sa bližšie venoval v mojej druhej knihe. Otázkou
ostáva, či je správne, že spoločnosť akceptuje konanie rodičov, ktorí sa
vyhýbajú starostlivosti o dieťa a ich príspevok k starostlivosti
a výchove sa obmedzuje iba na platenie výživného.
Je
riadna starostlivosť a výchova dieťaťa právom alebo povinnosťou rodiča?
Mali by mať súdy zákonnú možnosť nariadením výkonu rozhodnutia zabezpečiť
realizáciu styku medzi dieťaťom a rodičom, ktorému nie je dieťa zverené do
starostlivosti a ktorý nejaví záujem sa s dieťaťom stretávať?
Každé dieťa prichádza na svet na základe plánovaného alebo neplánovaného slobodného rozhodnutia jeho rodičov. Tento druh rozhodnutia je právom každého človeka - potenciálneho rodiča - nie však jeho povinnosťou. Avšak v momente, keď sa z potenciálneho rodiča stane rodič, vznikajú mu ďalšie práva a povinnosti vyplývajúce mu už nielen z jeho statusu človeka, ale už aj z jeho postavenia rodiča. Tak ako každý človek tým, že je človekom, disponuje určitými právami vyplývajúcimi z jeho podstaty, ktoré nazývame prirodzenými právami zachytenými vo forme ľudských práv v deklaráciách, chartách, dohovoroch, preambulách, či základných zásadách rôznych dokumentov, tak každý človek už v špecifickom postavení rodiča disponuje, okrem práv a povinnosti vyplývajúcimi z podstaty človeka, právami a povinnosťami vyplývajúcimi z jeho postavenia rodiča.
Predmetom hodnoty tvoriacej obsah toho čo nazývame prirodzeným ľudským právom
je okrem samotného práva a povinnosti rešpektovať rovnaké právo u iných, keďže
sú v rovnakom postavení človeka ako ja sám, aj ďalšia povinnosť. A to povinnosť túto hodnotu napĺňať resp.
nemožnosť sa jej vzdať. Takéto právo, ktorého súčasťou je aj takáto
povinnosť, je teda niečím, čo človeku aj v postavení rodiča nielenže nikto
nesmie vziať, ale čoho sa človek ani nemôže dobrovoľne vzdať a má povinnosť
túto hodnotu napĺňať. Ako príklad ľudských práv, ktoré v sebe neobsahujú
povinnosť konať je sloboda prejavu, pri ktorej je len na našom vlastnom
uvážení, či sa rozhodneme ju využiť alebo nie. Nemáme však povinnosť ju využiť,
len povinnosť ju rešpektovať u iných. Naopak právo na život je tým právom,
ktoré v sebe obsahuje aj povinnosť ho napĺňať. Právo na život má teda nielen deskriptívny,
ale aj preskriptívny účinok.
Ďalšia dôležitá prirodzená ľudská hodnota, už v špecifickom postavení rodiča,
ktorá v sebe obsahuje nielen právo a povinnosť rešpektovať ju u iných, ale aj
povinnosť ju napĺňať a nemožnosť sa jej vzdať je riadna starostlivosť a výchova dieťaťa. Z nej vyplýva nielen právo
rodiča riadne sa starať a vychovávať svoje dieťa, ktoré mu nikto nesmie vziať
inak ako výnimočne zákonným spôsobom, ale aj povinnosť riadne sa starať a
vychovávať svoje dieťa, ktorej sa dobrovoľne nemôže vzdať, lebo mu prináleží
automaticky z postavenia rodiča. Ak nechce byť človek zaviazaný povinnosťami
rodiča má možnosť sa správať tak, aby sa do postavenia rodiča nedostal. Ak sa
už raz do postavenia rodiča dostane, nie je možné sa týchto povinnosti vzdať.
Ak sa o to rodič napriek tomu snaží, stáva sa nezodpovedným rodičom, ktorý z
tohoto titulu nemôže obstáť ani z pohľadu človeka. V takomto prípade koliduje
právo každého dieťaťa na riadnu rodičovskú starostlivosť a výchovu s
nezodpovedným správaním rodiča.
V takýchto prípadoch, z dôvodu existencie práva
dieťaťa na riadnu starostlivosť a výchovu a existencie povinnosti rodiča
zabezpečiť dieťaťu naplnenie predmetného práva, je nevyhnutné, aby štát v rámci
svojej kompetencie zabezpečil realizáciu tohto práva dieťaťa aj tým, že
prostredníctvom súdu nariadi výkon rozhodnutia, ktorým donúti nezodpovedného
rodiča k stretávaniu sa s dieťaťom.
Donútenie rodiča k plneniu svojich rodičovských povinnosti vo forme styku a starostlivosti o dieťa môže mať za následok jeho prevýchovu, o čo sa štát v rámci svojho účelu musí pokúsiť. Ak sa to však v určenej lehote nepodarí, tak z dôvodu, aby dieťa nebolo traumatizované a netrpelo nedostatkom lásky zo strany jedného z rodičov ešte viac, treba túto skutočnosť zohľadniť napr. zvýšením výživného a netrvať na jeho prevýchove. Existencia donucovacích prostriedkov štátu voči nezodpovednému rodičovi môže mať za následok zodpovednejšie rozhodovanie potenciálneho rodiča, či je dostatočne pripravený na úlohu rodiča.
V súvislosti s vyššie
uvedeným je namieste, aby sa striedavá
starostlivosť stala vždy prvou povinnou možnosťou tak pre rodičov ako aj
pre súdy. V súčasnej podobe súdy pri zavádzaní striedavej starostlivosti
náročným spôsobom pracujú s väčšími či menšími domnienkami, či striedavka v
konkrétnom prípade fungovať bude a či je v záujme dieťaťa. Treba uviesť, že
styk dieťaťa s obidvomi rodičmi a byť vychovávané obidvomi rodičmi je prvoradým
právom dieťaťa. Rodič, ktorý má možnosť stýkať sa s dieťaťom pár dní v mesiaci
nemá pochopiteľne možnosť dieťa vychovávať. Argument jedného domova či
kolektívu považujem v dnešnej dobe za prekonaný, keďže dieťa sa dobre cíti
všade, kde má pocit lásky a bezpečia.
V prípade, ak by sa striedavá starostlivosť stala prvou automatickou možnosťou,
znížila by sa možnosť používania dieťaťa na vydieranie jedného rodiča druhým a
po uplynutí skúšobnej doby by súdy pracovali s faktickým stavom, že sa zavedená
striedavá starostlivosť v konkrétnom prípade osvedčila alebo nie.
Na záver si dovolím poukázať na skutočnosť, že ak zlyhajú všetky možnosti ako
vychovávať dieťa spoločne, je v záujme dieťaťa, aby bolo zverené schopnejšiemu
a zodpovednejšiemu rodičovi a nie rodičovi, ktorý má to "správne"
pohlavie. Tak ako každý človek má právo na zlyhania, tak má právo aj na
nápravu. Prehodnocovanie rodičovskej spôsobilosti po určitom čase by malo byť
samozrejmosťou.
Uvedomujem si, že zaviesť do praxe mnou prezentované myšlienky nie je jednoduché, ale ich automatické odmietanie považujem za prejav alibizmu a nekompetentnosti voči prirodzeným potrebám dieťaťa.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.