Má obhajca v trestnom procese len formálne postavenie, respektíve je osobou, ktorá je OČTK a súdmi trpená ako nutné zlo?

 

Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka

Má obhajca v trestnom procese len formálne postavenie, respektíve  je osobou, ktorá je OČTK a súdmi trpená ako nutné zlo ?

Alebo aj úvaha nad jedným Nálezom Ústavného súdu SR ( III.ÚS 458/2021 z 2.6.2022).

Charakteristickým znakom autoritárskych režimov nie je len spolitizovanie justície, ktoré sa prejaví v tom, že vaši oponenti idú do väzenia a vaši podporovatelia môžu robiť čo chcú,  ako sa vyjadril americký novinár Tucker Carlson vo svojej relácii na stanici  Fox News pod názvom Tucker Carlson Tonight:

„The hallmark of any authoritarian virginian´s politicized justice under that your opponents go to jail and her supporters can do whatever they want. This revelead to the state not to serve the people who live in it, but to dissent. (Tucker Carlson tonight „ This is bizarre“ premiéra 23.7.2022).“

Charakteristickým znakom týchto režimov je aj odopieranie práva na obhajobu. K tomu nedochádza len tým, že obvinený obhajcu nemá, ale aj prístupom k výkonu jeho práce zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj zo strany súdov, a aj prístupom obhajcu k jeho práci.

Režim, ktorý vládol na Slovensku v rokoch 1945 až 1989 nebol označovaný za demokratický. A predsa zákon číslo 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) v § 3 odsek 12 uvádzal: „Osoba, proti ktorej sa vykonáva trestné konanie, musí byť v každom období konania poučená o procesných právach umožňujúcich jej plné uplatnenie obhajoby a o tom, že si tiež môže zvoliť obhajcu; uplatnenie jej práv sú všetky orgány činné v trestnom konaní povinné umožniť.“ Obsahoval tiež ustanovenia o povinnej  obhajobe takmer totožné so súčasným  znením Trestného poriadku a tiež o tom, že obhajcom v trestnom konaní môže byť len advokát.

§ 31 zákona číslo 114/1951 Zb. o advokácii expressis verbis uviedol „ súkromný výkon advokácie je vylúčený; nikto nie je oprávnený poskytovať právnu pomoc zárobkove.“ Zriadili sa advokátske poradne, v ktorých pracovali „pracovné kolektívy“ advokátov, o ktorých stenografická správa z 61. schůze Národního shromáždení uvádzala „ Tí, ktorým sa dostalo cti byť členmi advokátskych poradní, si mali uvedomiť význam dôvery nášho suverénneho pracujúceho ľudu v továrňach i na poliach, ktorý vyriešil národné poistenie advokátov a sňal  z nich starosť o zabezpečenie v chorobe, invalidite a starobe a ktorý ako týmto zákonom, tak prijatím advokátov – členov právnych poradní do ROH prijal advokátov medzi pracujúcu inteligenciu.“

„ Podľa ministra Š. Raisa mala práca advokátov  v poradniach umožniť prehĺbenie odborných a politických  znalostí advokátov, ako aj lepší styk s pracujúcimi. Snaha charakterizovať advokáciu ako výkon práce a jeho realizáciu v rámci pracovných kolektívov bola vyústením celého pofebruárového snaženia komunistickej moci o vyporiadanie sa so slobodnými povolaniami.“ ( História advokácie na Slovensku, Peter Kerecman, Rudolf Maník, Eurokódex, s. r. o. 2011, s. 489).

§ 1 definoval úlohu advokáta:  „Advokácia poskytuje právnu pomoc socialistickým právnickým osobám, iným spoločenským organizáciám, orgánom štátnej správy a občanom, háji ich záujmy v súlade so zásadou materiálnej pravdy a so záujmami spoločnosti a tým prispieva k upevňovaniu socialistickej zákonnosti.“

Možno konštatovať, že advokát bol v pracovnom pomere k štátu, plnil aj politické úlohy a hájil nielen záujmy spoločnosti, ale aj socialistickú zákonnosť. Obhajoba bola garantovaná advokátom, tento advokát však nebol nezávislý. Do rúk vedúceho kancelárie skladal sľub „ Sľubujem na svoju česť a svedomie, že budem verný Československej republike a jej ľudovodemokratickému zriadeniu, prezidentovi a vláde, pri poskytovaní právnej pomoci  a pri plnení ostatných povinností budem zachovávať zákony a nariadenia Československej republiky, budem ich vždy a všade uplatňovať v súlade a s vôľou a záujmami ľudu a jeho štátu a v úplnej zhode s duchom ľudovej demokracie a s veľkými socialistickými cieľmi, budem svedomite plniť svoje úlohy a zachovávať mlčanlivosť o veciach mi zverených.“

Nad výkonom advokácie malo hlavný dohľad ministerstvo spravodlivosti, ktoré vydávalo organizačný aj kárny poriadok. Za zmienku stojí výnos ministra spravodlivosti z 3.4.1952, ktorý o. i. stanovoval povinnosť sústavne si osvojovať vedecký svetový názor a uplatňovať ho v každodennej práci. (História advokácie na Slovensku, Peter Kerecman, Rudolf Maník, Eurokódex, s. r. o. 2011, s. 499).

Takéto postavenie advokáta generovalo napríklad aj také obhajobné reči, ktoré začali ospravedlnením sa všetkým prítomným za to, že advokát stojí na strane obhajcu tak zavrhnutiahodnej osoby, ako je jeho klient, a že sa v podstate od neho dištancuje. Vo väčšine prípadov boli aktivity a účinkovanie advokáta v trestnom konaní len formálne a obmedzovali sa na jeho prítomnosť pri úkonoch a formalizované, šablónovité záverečné reči alebo obhajobné návrhy.

Počas koncipientskej praxe v 90-tych rokoch som dostala od samosudcu v trestnej veci na prvom hlavnom pojednávaní, na ktoré ma vyslal školiteľ, takéto poučenie „ Čím dlhšia záverečná reč, tým vyšší trest, čím kratšia reč, tým nižší.“

Ak už bol niekto postavený pred súd ako obžalovaný, malo byť  každému viac -menej jasné, že je vinný, a obžalovaný a jeho obhajca dostávali často ostentatívne najavo, že oberajú súd, ako aj prokurátora, zbytočnými rečami o čas.

V nejednom prípade výkon prokurátora evokoval dojem, že jeho prácu supluje súd, a advokát, ktorý sa pokúšal o obhajobu klienta vyzeral ako uhorka na šľahačke.

Kadečo sa v priebehu rokov  v trestnom procese menilo, niečo k lepšiemu, niečo k horšiemu. Stále však ako advokát a obhajca ( tu prosím o prepáčenie, že sa označujem za obhajcu, hoci krajský súd vo vyjadrení k sťažnosti klienta, ktorej ústavný súd Nálezom III. ÚS 458/2021 nevyhovel, uviedol, že argumentácia sťažovateľa vychádza z neznalosti trestnoprávnych predpisov, a ja ako jej autor, som si túto neznalosť u sťažovateľa nevšimla) konštatujem, že zásada trestného procesu, že OČTK objasňujú rovnako dôsledne skutočnosti svedčiace v prospech, ako aj v neprospech obvineného, sa uplatňuje viac ako zriedkavo.

Hoci vychádzajúc z tejto zásady OČTK by mali  vítať aktivity obhajoby napomáhajúce objasneniu skutočností svedčiacich v prospech obvineného, pričom pripúšťam, že toto ustanovenie aj spojitosti s presadzovaním zásady  kontradiktórnosti  konania už aj v prípravnom konaní, môže vyvolávať u niektorých vyšetrovateľov a prokurátorov schizofrenické pocity.

Celkove mám málokedy pocit, že by obhajca v trestnom konaní bol vítaným prvkom, napokon aj novela Trestného poriadku v priebehu času skôr  zredukovala prípady povinnej obhajoby.

Ak sa práca obhajcovi sťažuje rôznymi administratívnymi prekážkami, formalizovanými postupmi, je to obmedzovanie práv obvineného, nie trest obhajcovi.

Sťažnosťou na ústavný súd som ako obhajca chcela poukázať na dva momenty, ktoré by mohli byť porušením práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, ale asi sa mi nepodarilo ich v sťažnosti skoncipovať dostatočne zrozumiteľne, lebo ústavný súd ich v náleze v podstate odignoroval.

Sťažovateľ bol zadržaný ako podozrivá osoba a tvrdil, že keď mu bolo vznesené obvinenie  pre prečin nebezpečného vyhrážania, (ktorého sa dopustil opakovane a to voči svojej matke), bol pod vplyvom omamných látok a poučeniu o podstate obvinenia a  tom, že si môže zvoliť obhajcu neporozumel. Nerozumel tomu, čo sa s ním deje a významu zvolenia obhajcu pri rozhodovaní o väzbe. Hoci sa k spáchaniu skutku nepriznal ( čo by bola poľahčujúca okolnosť), sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia si nepodal. Znalec v priebehu konania konštatoval, že sťažovateľ je závislou osobou.

V sťažnosti sme chceli nastoliť  ústavnému súdu otázku, či z hľadiska zachovania práva na spravodlivý proces a umožnenia riadneho, nielen formálneho práva na obhajobu, mu nemal byť ustanovený obhajca už pred rozhodovaním o väzbe a to z dôvodu podľa § 37 odsek 2 Trestného poriadku, v ktorom sa uvádza, že „Obvinený musí mať obhajcu aj vtedy, ak to považuje súd a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt za nevyhnutné najmä preto, že majú pochybnosť o spôsobilosti obvineného náležite sa obhajovať.“

Na túto námietku sťažovateľa ústavný súd v náleze III. ÚS 458/2021 odpovedá „ Teda samotná skutočnosť, že sťažovateľ bol pod vplyvom omamných a psychotropných látok v čase zadržania, nezakladá dôvod povinnej obhajoby tak, ako si to sťažovateľ vysvetľuje.“ Ale sťažovateľ si to takto nevysvetľoval. Ústavný súd v plnom rozsahu prevzal stanovisko krajského súdu, ktorý uvádza, že obvinený nemusí mať obhajcu v prípade, ak je mu vznesené obvinenie a je podaný návrh na vzatie do väzby, a taktiež obhajcu nemusí mať ani počas výsluchu, keď sudca pre prípravné konanie rozhoduje o väzbe a odkazuje na § 37 odsek 1 Trestného poriadku.

Sťažovateľ poukazoval na niečo iné, na § 37 odsek 2 Trestného poriadku, že v čase, keď mu bolo dávané poučenie  o jeho právach toto nebol schopný vnímať a riadne chápať a o tom, že bol pod vplyvom návykových látok nemali pochybnosti ani OČTK.

Takže ak je poučenie o právach dávané zadržanej osobe alebo obvinenému, ktorý je pod vplyvom omamných látok, ktorý vplyv ho viedol k extrémnemu správaniu a nebezpečnému vyhrážaniu voči matke, nepotrebuje na ochranu svojich práv obhajcu podľa § 37 odsek 2 Trestného poriadku. Domnievam sa, že pri enormnom náraste trestných činov páchaných pod vplyvom omamných látok a útokov páchateľov najmä voči blízkym osobám, rodičom alebo partnerom, sa nejedná o tému, ktorá by bola výlučne akademická. V tomto prípade sa paradoxne následne najviac trápila matka obvineného, že nemal riadne zabezpečenú obhajobu, a že ho „nechala“ zavrieť do väzby.

Ďalší moment, na ktorý sme chceli sťažnosťou poukázať, zostal úplne mimo pozornosti ústavného súdu.

Ústavný súd zdôrazňuje, a poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. R 50/2013, že povinná obhajoba z dôvodu väzobného stíhania obvineného vzniká až vykonateľnosťou rozhodnutia sudcu pre prípravné konanie alebo súdu o vzatí do väzby, nepôsobí spätne, a nemá preto vplyv na zákonnosť predchádzajúcich úkonov.

A práve preto sťažovateľ v sťažnosti nastolil otázku „Okresný súd odoslal obhajcovi ustanovenie za obhajcu, uznesenie o vzatí do väzby, zápisnicu z výsluchu obvineného pred sudcom pre prípravné konanie, návrh prokurátora a výzvu, aby obhajca odôvodnil sťažnosť, ktorú si zahlásil obvinený v lehote do troch dní..  Ak v prípade sťažovateľa neboli dané dôvody povinnej obhajoby už v konaní, keď sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby, v ktorom sťažovateľ využil možnosť podať opravný prostriedok, a ten zahlásil do zápisnice, mal byť spis  obratom predložený odvolaciemu súdu na jeho preskúmanie, na ktorý postup má sťažovateľ právo podľa článku 5 odsek 4 Dohovoru.

Ak sa obhajca ujal obhajoby až potom, ako bolo rozhodnuté o väzobnom stíhaní sťažovateľa, ktoré uznesenie súdu prvého stupňa nemá odkladný účinok, a súd až v jeho vydaní videl naplnenie zákonného dôvodu na povinnú obhajobu podľa § 37 odsek 1 Trestného poriadku, neodôvodnil, na akom základe mal obhajca následne odôvodňovať sťažnosť, ktorá bola procesným úkonom sťažovateľa uskutočneného bez prítomnosti obhajcu. Z ustanovenia § 83 odsek 1 Trestného poriadku nevyplýva osobitná povinnosť obvineného dodatočne odôvodňovať svoju sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby, ktorú nahlásil do zápisnice.

Výzva obhajcovi na odôvodnenie sťažnosti, ktorú si podal sám obvinený, podľa názoru sťažovateľa nemá oporu v príslušných ustanoveniach Trestného poriadku.

  Sťažovateľ mal podľa § 190 odsek 3 Trestného poriadku právo na to, by bola vec bez meškania predložená nadriadenému orgánu na rozhodnutie o nej. Sťažovateľ namieta, že súdy v jeho veci nekonali bez meškania, čo bolo okrem iného zapríčinené procesným postupom, ktorý vo vzťahu k zabezpečeniu obhajoby sťažovateľa zvolili.“

Aký bol dôvod zdržiavať spis na súde prvej inštancie do odôvodnenia sťažnosti zo strany obhajcu, ktorú si podal obvinený sám bez obhajcu. Ak ustanovený obhajca, nepôsobí spätne, prečo má odôvodňovať úkon, ktorý urobil sám obvinený vo vlastnom mene, keď sa na základe vlastného rozhodnutia obhajoval sám.

Ak vzniká povinná obhajoba až momentom, kedy je obvinený väzobne stíhaný, mala by vzniknúť až potom, keď je to tom právoplatne rozhodnuté, ergo, keď sa rozhodne o sťažnosti. Tu však pri tomto právnom názore narážame na problém, že sťažnosť nemá odkladný účinok a teda obmedzenie osobnej slobody, ktoré je v skutočnosti dôvodom nutnej obhajoby, už trvá. Ak však podľa názoru súdov  má obhajca svoje miesto po boku obvineného až momentom jeho vzatia do väzby, nie je daný dôvod na to, aby sa ( ak nebol obvineným zvolený ešte pred rozhodovaním o väzbe) „miešal“ do toho, či vznikne alebo nevznikne dôvod povinnej obhajoby, teda, do toho, či má alebo nemá byť obvinený do väzby vzatý.

Maximálne, pri výklade, že obhajoba vzniká až vzatím do väzby, môže ustanovený obhajca vstúpiť do diania až žiadosťou o prepustenie z väzby.

Prečo má byť pri takomto názore súdov obhajca povinný odôvodňovať sťažnosť, ktorú nepodal, a ktorá bola podaná pred tým, než sa ujal obhajoby ? A prečo má byť táto okolnosť dôvodom na to, aby sa spis nepredložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti proti väzbe? Veď ústavný súd, aj ESĽP opakovane zdôraznil, že obmedzenie osobnej slobody väzobným stíhaním je jedným z najzávažnejších zásahov do ľudských práv a slobôd a zákonnosť jeho nariadenia, obzvlášť, keď sťažnosť nemá odkladný účinok a obmedzenie osobnej slobody trvá, by mala byť preskúmaná čo najskôr.

Ak podľa názoru súdu nie je potrebná kvalifikovaná pomoc v procese o rozhodovaní o tom, či niekoho súd do väzby zoberie, hoci ide o závažný zásah do osobnej slobody, nie je potrebné ani kvalifikované odôvodnenie sťažnosti osoby, ktorá sa sama v procese rozhodovania o vzatí do väzby „obhajuje“.

Človeku, ktorý sa  riadi  sedliackym rozumom, nemôže byť jasné, ako môže odôvodniť niečo, čo urobil niekto iný, koho nepozná, nikdy v živote ho nevidel, a pri tom úkone, voči ktorému sa namieta, nebol.

Ústavný súd prešiel mlčaním aj ďalšiu námietku sťažovateľa, že jeho obhajcovi spoločne s opatrením o ustanovení obhajcu bolo doručené len uznesenie o vzatí do väzby, zápisnica o výsluchu sťažovateľa a návrh prokurátora do väzby, nebolo mu však doručené uznesenie o vznesení obvinenia. Pritom sám ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi zdôraznil, že pri posúdení, či bola väzba nariadená dôvodne, je potrebné skúmať aj to, či boli splnené materiálne podmienky väzby, na čo je potrebné poznať obsah uznesenia o vznesení obvinenia. Podľa mňa úseky, ktoré z neho vybral súd do odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby, alebo prokurátor do návrhu väzby, obsah uznesenia  o vznesení obvinenia plnohodnotne nenahrádzajú.

Z materiálov, ktoré obhajca ustanovený ex offomal  k tomu, aby mohol sťažnosť obvineného na výzvu súdu odôvodniť, sa dalo  zo zápisnice o výsluchuobvineného k návrhu na väzbu zistiť  toto „Všetko je to vymyslené, ja som matke neublížil. Ja nechcem ísť do väzby za nič. Nič som neurobil...Uzneseniu, poučeniu som porozumel, sťažnosť si zahlasujem.“

Sťažovateľ namietal aj „technickú“ realizáciu ustanovenia obhajcu ex offo. Obhajca ex offo je povinný obhajobu prevziať. Ale aj keď je pripravený sa jej ujať,  a je svedomitý, stále platí, že ak je náhodne vygenerovaný systémom, nemôže vopred vedieť, že bude ustanovený a pripraviť sa tak, ako keď si ho klient zvolí.

Je logické predpokladať, že ustanovený obhajca môže mať aj iných klientov, iné pracovné povinnosti, vopred oznámené termíny pojednávaní, alebo iných úkonov, ktorých sa musí zúčastniť a svoj časový rozvrh bude musieť prispôsobiť novej veci, o ktorej navyše netuší, že mu bude pridelená.

Pritom podľa advokátskych predpisov  musí zabezpečiť obhajobu ex offo rovnako kvalitne ako obhajobu na plnú moc.

V danom prípade súd síce vyhotovil opatrenie o ustanovení obhajcu v deň, kedy rozhodol o vzatí obvineného do väzby, teda 30.3.2022, doručoval ju však obhajcovi poštou zásielkou, u ktorej určil odbernú lehotu 18 dní a doručovateľ ju prvýkrát doručoval až 7.4.2022, kedy nechal oznámenie o uložení zásielky. Teda 7 dní. Zásielka bola oznámená vo štvrtok a na pošte bola obhajcom prevzatá na budúci týždeň v utorok 12.4. a v ten istý deň ( keďže ubehlo už 12 dní od zahlásenia sťažnosti obvineným) bola sťažnosť obhajcom aj odôvodnená, najlepšie ako bolo  v danej chvíli možné.

 Vo výzve na odôvodnenie sťažnosti obvineného, o ktorom obhajca nevie v čase doručenia ustanovenia vôbec nič, určí lehotu 3 dni na odôvodnenie sťažnosti. Keďže nedoručí uznesenie o vznesení obvinenia, obhajca musí za 3 dni, ktoré už pravdepodobne má stanovený pracovný plán, nahliadnuť do spisu, kde sa musí skoordinovať s príslušným OČTK, navštíviť osobu vo väzbe v tomto konkrétnom prípade 70 km od sídla obhajcu, nakoľko má odôvodňovať sťažnosť obvineného danú v čase a mieste, kde osobne prítomný ako obhajca nebol.

Návšteva obvineného vo väzbe, ako jedna z vecí, ktoré patria do práce obhajcu, tiež nie je v slovenských podmienkach jednoduchou záležitosťou. Nie vždy sú voľné miestnosti, v ktorých sa môže stretnutie zrealizovať a musíte čakať hodiny. Niekedy odchádzate bez toho, že by ste sa s klientom stretli a mnohokrát aj bez toho, že by vám ktokoľvek potvrdil, že ste sa pokúsili s klientom stretnúť, ale podmienky vo väznici to v daný deň neumožnili.

Obhajcom sú posielané do ich elektronických schránok notifikácie o tom, že boli vygenerovaní systémom na obhajobu ex offo v konaní pod určitým číslom. Ale čo sa obhajca dozvie z notifikácie, ktorá je mu doručená do elektronickej schránky ? Nič, len číslo spisu  väčšinou 0Tp, alebo aj iné,  ale na nahliadnutie do neho by mal mať  doručené opatrenie, lebo vygenerovanie do elektronickej schránky nie je ustanovením obhajcu. Ale opatrenie sa doručuje  poštou a javí sa, že pomerne veľa času je potrebného od napísania listu po jeho doručenie adresátovi prostredníctvom pošty, a to už nehovorím o plynutí odbernej lehoty  od prvého oznámenia, ktorá tiež nie je skrátená, ale je napríklad až 18 dní.

Čo sa týka nálezu III. ÚS 458/2021, nemrzí ma ani tak to, že ústavný súd nevyhovel sťažnosti sťažovateľa, ak mal za to, že sťažnosťou vytýkané nedostatky neboli takej intenzity, že by porušili práva sťažovateľa. Ale stále som presvedčená o tom, že k posunu od formálneho ponímania obhajoby ex offo, k umožneniu jej riadneho výkonu, by názor ústavného súdu na nastolené otázky pomohol. Odignorovanie nastolených otázok a odpovede na to, čo vlastne ani nebolo podstatou sťažnosti, chápem tak, že sú nepodstatné, a ako uviedol krajský súd, vyplývajú len z neznalosti trestnoprávnych predpisov, a vlastne nimi len obťažujeme už aj tak zaneprázdnený ústavný súd.

Čo je svojím spôsobom pravda, pretože ak už súd (hoci v trestných veciach sa elektronicky nekomunikuje) doručuje obhajcovi elektronicky do schránky, že bude obhajcom ex offo, čo vie doručiť v deň, kedy je vygenerovaný, mohol by v rovnaký deň (alebo deň na to) doručiť elektronicky aj opatrenie o ustanovení a prípadné ďalšie dokumenty. Zapájať do toho ešte poštového doručovateľa, ktorému to trvá ďalší týždeň mi nedáva zmysel. ( Týka sa to obhajcov, ktorí elektronické schránky majú a do nich sa im doručuje oznámenie o vygenerovaní).

Nie je to  v podstate len technické riešenie ? Je to také zložité ?   A neuľahčí sa tým len práca obhajcu, ale lepšie sa zabezpečia aj práva obvineného.

Záverom.

Čo  si myslíte o doručovaní oznámení o podaní obžaloby zo strany prokurátora ? List A4, za ktorý už teraz zaplatíme 1,55 €, z ktorého sa dozvieme len toľko, že prokurátor po skončení vyšetrovania podal obžalobu, ale čo v nej píše, sa nedozvieme, lebo ju nepripojí. Prečo? Možno preto, že ju súd podľa trestného poriadku nemusí prijať,  hoci sa to stáva zriedka.  Takže sa obhajca musí vybrať na súd, zistiť číslo spisu, pod ktorým je vec vedená a dať si vyhotoviť kópiu obžaloby, ak chce mať na prípravu viac času, než keď mu súd doručí obžalobu spolu s termínom hlavného pojednávania, alebo s trestným rozkazom.  Je až taký problém doručiť spoločne s oznámením o podaní obžaloby aj obžalobu, aj keď by nebola neskôr súdom prijatá, keď sa s jej obsahom obhajca aj tak môže oboznámiť nahliadnutím do spisu?

Alebo je viac v súlade so zabezpečením práva na riadny, reálny výkon obhajoby, veci obhajcovi (a najmä obvinenému) komplikovať, dostávať ho do časovej tiesne a iných pascí? Faktom je, že veci sa vždy začínajú javiť  v inom svetle až vtedy, keď si my sami prevezmeme uznesenie o vznesení obvinenia.

 

Diskusia