Sú problémom právnické profesie ako také?

 

Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka 

                         Sú problémom právnické profesie ako také ?

S hrôzou sledujem, čo sa deje v právnických profesiách. Nielen teraz. Od začiatku svojich právnických štúdií, na ktoré som sa dala tiež preto, lebo som neschvaľovala to, čo som videla v právnických profesiách. Paradox ? Možno. Vo veciach advokátskej samosprávy som sa začala angažovať tiež preto, lebo sa mi nepáčilo, čo som videla, teda ako advokátska samospráva funguje.

Sú dve možnosti. Zhnusene sa odvrátite od toho čo vidíte a kritizujete, alebo sa pokúsite prispieť k tomu, aby to bolo inak. Štúdium histórie advokácie a právnických povolaní pomáha človeku obrúsiť hrany extrémnej kritickosti a  vycizelovať jeho myslenie tak, aby sa nenechal ovládnuť entuziazmom „mladosti“ a revolučnými náladami, a uvažoval o zlepšení bez potreby zbúrať aj tú časť budovy, ktorá mala pevné základy a nádhernú architektúru.

V poslednej dobe som čítala a počula veľmi veľa nádherných článkov, esejí, úvah, ktoré brilantne pomenovali nielen to, v čom je problém, ale pokúšali sa ísť aj do hĺbky a nahmatať nielen bolestivé miesto, ale aj pôvodcu bolesti. Mimoriadne výdatné intelektuálne menu pre mňa predstavovala esej  kolegu advokáta Martina Škublu SLOVENSKÁ OTÁZKA: JE SLOVENSKO ,,KRAJINOU NEPRAVIDIEL"?https://www.skubla.sk/novinky/slovenska-otazka-je-slovensko-krajinou-nepravidiel.

Dovoľujem si skočiť vo svojich ďalších úvahách strmhlav do hlbokých vôd. Právnické profesie ako  sudcovia, prokurátori, advokáti, exekútori, notári, sú unisono nakopávaní a ako celok slúžia ako „fackovací“ panáci verejnosti kvôli domnelým, ale aj skutočným, vážnym pochybeniam jednotlivcov z ich radov. Súčasne sú iní jednotlivci, tiež príslušníci týchto profesií ,nekriticky vyzdvihovaní, adorovaní až do nebies, ako záchrancovia ľudstva a bojovníci so zlom.

Na prvý pohľad, ale z väčšej výšky, sa jedná o osvedčenú populistickú šablónu a natívny obsah.

Verejnosť s rovnakým živočíšnym entuziazmom miluje statočných advokátov, prokurátorov, sudcov a vyšetrovateľov, stavia im slávobrány, očami visí na každom ich slove, ako na zjavení najvyššieho dobra, ako aj nenávidí tých zlých, temných, skorumpovaných, ktorým stavia šibenice a pripravuje nielen mediálny a virtuálny lynč. Baží po pachu krvi a ustrašeného potu zúfalcov, ktorých verejne a rituálne popravila, či posadilado väzenia s neľudskými podmienkami.

Tí, ktorí takéto nálady na verejnosti cielene roznecujú, si neuvedomujú, že jednou rukou odtínajú hlavy „nebezpečnej hydry“ a druhou rukou tieto rany ošetrujú a chcú vrátiť život tomu, čo včera zúrivo ničili.

Poslanci koalície, vláda a jej naklonené médiá poukazujú na to, že tvrdo zakročujú a zakročili v reakcii  na zlyhania sudcov, prokurátorov a advokátova vedú boj proti mafii, ktorá nám ukradla štát. Slogany z lacnej telenovely, pretože tieto majú vysokú sledovanosť a spoľahlivo vypoja mozog v prospech emócie.

Poslanci opozície, ale aj advokáti, pravidelne, nielen na tlačových besedách, poukazujú na viaceré zlyhania vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov, ale aj advokátov v procese aplikácie práva a výkonu ich profesie, ako súčasti napĺňania politických cieľov „zatočenia s mafiou.“ Súčasne deklarujú, že ich cieľom nie je vendeta, a keď sa dostanú k moci, nebudú vedení pomstou. Ale  nemožno pripustiť totálnu deštrukciu právneho štátu a udomácnenie sa svojráznych metód a postupov v trestnom práve, ktoré nielenže nemajú oporu v písanom zákone, ale ani v nepísaných pravidlách morálky a spolužitia civilizovanej spoločnosti.

A politicky neutrálna právnická verejnosť unisono poukazuje na to, že občan stratil právo na prístup k súdu, na spravodlivý, nespolitizovaný súdny proces a vyšetrovanie vedené spôsobom, ktoré nie je nedôstojným a ponižujúcim zaobchádzaním s človekom. A tiež na to, že nie všetko, o čom sa dnes nahlas hovorí, je novinkou za tejto vlády, ale páchalo sa už aj za vlád predchádzajúcich. Lenže, keď sa dostávali za mreže menej „urodzené“ osoby, hlas advokátov a kritikov bol len tichým šelestom.

Ale keď otrávite všetky pramene pitnej vody, ste odsúdení na smrť smädom a keď z nich pijeme všetci, je naivné sa domnievať, že po nás prídu iní, ktorí vykopú svieži prameň.

Ak sa niekto začíta, a laická (nie odborná právnická) verejnosť to paradoxne dosť často robí, do znenia etických kódexov právnických profesií, nemožno im nič vyčítať. Nemožno ich na tomto základe zatratiť a vyhlásiť, že sú nepotrebné, že sú chorým prvkom v spoločnosti a sú zbytočné.

Prečo sa potom dojem, ktorý ich praktickou aplikáciou vzniká, tak nápadne líši od písaného slova ?

Snáď preto, že nie jednotlivé profesie ako také sú vinníkmi, ale skôr tí, ktorí ako ich zástupcovia, jednotlivci, pri ich výkone zlyhali a zlyhávajú. Etický štandard považujú len za materiál na čítanie pre „nezasvätených“, pre dezolátov a hlúpy dav, ktorý nedozrel natoľko, aby pochopil, že účel svätí prostriedky a že, čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi.

A pre naivných príslušníkov advokátskeho, sudcovského, prokurátorského a iného právnického povolania, ktorí nevedia „ako to chodí.“

Lenže tí, ktorí nevedia, ako to chodí, a z akéhosi čudného vnútorného popudu, pevne lipnú na etických štandardoch a vážia si hodnoty práva a spravodlivosti, i za cenu osobných obetí, tvoria hlboké korene a silný kmeň stromu, ktorý dáva tieň a ovocie celej spoločnosti.

Tí druhí, sedia natlačení na ohnutom konári a zúrivo sa ho snažia odpíliť pod sebou a pod tými, ktorí ich nasledujú. Alebo len zaspali sediac na konároch, ktoré postupne vyschli a čoskoro sa odlomia.

Hodnoty právneho štátu, práva a spravodlivosti neprežili preto, lebo ich platia šikovní obchodníci s právom, ale napriek tomu, že sa šikovní obchodníci s právom na nich priživujú. Prežili preto, lebo sú práve tak silné a nezdolné, ako obyčajná tráva, ktorá je schopná pri svojom raste zdvihnúť aj asfalt.

Všeobecné úvahy zreálnim paralelami s niektorými udalosťami, ktoré je možné považovať za notoricky známe v slovenskej verejnosti.

Minister spravodlivosti sa okázalo pohoršoval na tom, že známy herec nedostal nepodmienečný trest odňatia slobody za zrazenie a usmrtenie chodca v dôchodkovom veku priamo na prechode pre chodcov. Lebo usmrtenie človeka je tragédia, je to vážny následok, na ktorý musí právo reagovať primeranou tvrdosťou.

Vytĺkajúc politický kapitál, sa snažil váhou svojej autority odňať sudcom možnosť spravodlivo súdiť, ergo posudzovať každý a jeden prípad individuálne, ale chcel, aby trest odňatia slobody bol v takýchto prípadoch ukladaný „automaticky“. Lebo nie je fér, aby páchateľ len za to, že je známy herec, a možno miláčik verejnosti, vyviazol s miernejším trestom.

Ako advokát som nemohla a nemôžem súhlasiť s tým, aby rozhodovanie o treste prestalo byť „šité na mieru“ okolnostiam konkrétneho prípadu. Takýto prístup považujem  za neľudský, nespravodlivý, ktorý môže mať nielen tvrdý, ale až cynický dopad na páchateľa a jeho rodinu. Rovnako, ako by mal opačný tlak na to, aby nikto nemohol byť, v prípade nedbanlivostného trestného činu, odsúdený na nepodmienečný trest, zlý dopad na poškodeného a jeho rodinu.

Sudca, ktorý je na takej intelektuálnej a morálnej úrovni, že chápe význam svojej profesie pre spoločnosť, vnáša ten nevyhnutný a potrebný ľudský prvok do rozhodovania o osude iného človeka. Ak je sudca povinný rozhodovať podľa vopred predpísanej šablóny, už nemôžeme hovoriť o ľudskom vklade a zohľadnení individuálnych okolností páchateľa, ale o tvrdosti zákona, ktorého tvárou je tvár sudcu, hlboko a nezmazateľne vrytá do pamäti každého páchateľa, na ktorého trest doľahol.

Potrebu ľudského a individualizovaného prístupu pochopil tento minister, (cieľavedome stavajúci gloriolu okolo svojej nekompromisnej spravodlivosti), až vtedy, a z jeho verejného účinkovania v rôznych profesiách, si  dovolím tvrdiť, že len voči sebe,  keď sám usmrtil človeka v dôchodkovom veku na prechode pre chodcov. Podmienečný trest bol zrazu postačujúci, v takomto „výnimočnom“ prípade, ktorý v praxi advokátov, prokurátorov a sudcov nebol výnimočný ničím iným, než osobou páchateľa (obdobne ako v prípade známeho herca), ktorý sa sám presvedčil o svojej výnimočnosti, a váhou svojej autority k tomuto názoru nútil aj ostatných (na rozdiel od známeho herca, ktorého výnimočnosť a popularita bola založená na iných „základoch“).

Nedávno otriasol verejnosťou ďalší prípad vodiča, ktorý počas jazdy usmrtil na autobusovej zastávke viacerých ľudí. Obrovská tragédia.

Súd rozhodol, že návrhu na väzobné stíhanie páchateľa nevyhovie. Politici, ktorí pravidelne organizujú tlačové besedy, na ktorých volajú po potrebe zastaviť deštrukciu právneho štátu, deklarujú, že keď sa dostanú k moci, nebude ich politickou agendou vendeta za nezákonne vedené trestné stíhania voči nim samým. Ale zrazu zareagujú na rozhodnutie súdu o nevzatí do väzby spôsobom, ktorý ja vnímam opäť ako necitlivé vytĺkanie politického kapitálu z tragédie, ktorá sa nikdy nemala stať.

Čo má spoločný spôsob, akým sa správa súčasná vláda s tým, že súd nevidel žiadne dôvody na väzobné stíhanie páchateľa ? Táto rétorika znie falošne a vyzerá ako vytĺkanie politického kapitálu z nešťastia obetí a  ich rodín. Ale šťastný nemôže byť ani páchateľ a jeho rodina. Je v podstate jedno, aký trest si odpyká, životy to už nikomu nevráti. Ak si uvedomuje, čo spravil, žiaden trest nebude krutejší, ako vedomie toho, koľko životov vyhasil. A aj keby boli príbuzní schopní mu odpustiť, bude to vedieť on sám ? Ak si to neuvedomuje, ani trest odňatia slobody dlhého trvania nemusí byť dostatočný na to, aby pochopil.

To, či sú alebo nie sú dané dôvody väzby, je vec odborná. Žiadny súdny človek  si nemyslí, že páchateľ sa vedome  posadí za volant a usmrtí ďalších ľudí, čo by bolo jedným z dôvodov väzby ( ak sa nejedná o teroristický čin). Odborne možno namietnuť, či je možné u nedbanlivostných trestných činov uvažovať o väzbe z dôvodov obavy z pokračovania v trestnom čine. Určite nie, pretože nedbanlivostné konanie nemôže byť naplánované a úmyselné, a teda nemožno počítať s tým, že by sa vedome opakovalo. Ani spôsob života, ktorý vedie k opakovanej hrubej nedbanlivosti pri rôznych povinnostiach, nemôže byť kvalifikovaný ako snaha pokračovať v trestnej činnosti.Viacerých tiež napadne, že ak sa jedná o páchateľa, ktorý ak konal pod vplyvom alkoholu a sadol za volant, môže byť osobou závislou, ktorá pod tlakom „krutej reality“, ktorej čelí, bude ďalej požívať alkohol vo zvýšenej miere a opäť sadne za volant, lebo v opitosti už nebude schopný rozoznať, že je to nebezpečné, a že môže opäť zabiť človeka.

A v tomto väzí tá najvážnejšia, až fatálna, zodpovednosť sudcu, ktorý rozhoduje o návrhu na väzobné stíhanie. Ako sa bude cítiť, keď ponechal páchateľa na slobode, a ten zrazí ďalšieho človeka ?

Ak páchateľovi hrozí dlhý trest odňatia slobody, môže uvažovať aj o úteku, ale aj o samovražde, aby sa tomu vyhol. Ale samovraždu môže spáchať z rovnakého dôvodu aj vo väzbe, za čo bude tiež napádaný sudca. Situácia ako nadpis diela Vincenta Šikulu „ Otec ma zderie tak, či tak.“ Čas strávený vo väzbe sa mu započíta do dĺžky trestu odňatia slobody. Ale všetko toto musí vyhodnotiť sudca, ktorý o veci rozhoduje, nie médiá a nie politici.

Z rétoriky okolo tejto nehody vidím jediné. Opäť politici nedokázali ovládnuť nutkanie nepriživiť sa na  nešťastí iných. A väčší cynizmus pre mňa nejestvuje, hoci sa jedná o bežné inštrumentárium (nielen) slovenských politikov. Kým sa takto správajú tí, ktorí by chceli byť lídrami, vodcami, ktorých máme nasledovať, zbytočne nám sľubujú lepšie zajtrajšky. Platí to biblické, keď slepý vedie slepého obaja spadnú do jamy.

Kým sa takto správajú, musíme byť pripravení na to, že deštrukcia práva a právneho štátu bude pokračovať, lebo píliť si konár pod sebou, je akousi obsesiou (nielen) našej politickej scény.

Ustoja to príslušníci právnických profesií ?

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia