Zo srdca a na plné hrdlo

 

Mgr. Viktória Hellenbart, advokátka

                                                    Zo srdca a na plné hrdlo

Úvod svojho článku začnem záverom článku JUDr. Kataríny Roskoványi, prokurátorky Generálnej prokuratúry SR, ktorý bol publikovaný 26.1.2023 v Právnych listoch pod názvom „ Právo obvineného vypočúvať svedkov a predkladať listinné dôkazy vo svoj prospech“.

„Jeden z posledných rozsudkov ESĽP proti Slovenskej republike naznačuje problém v oblasti ochrany práv obvinených týkajúci sa spravodlivého trestného konania, konkrétne neakceptovania návrhov obhajoby na doplnenie vyšetrovania, resp. návrhov na doplnenie dokazovania bez akéhokoľvek preskúmania a zdôvodnenia. PRÁVO NA SPRAVODLIVÝ PROCES MÁ PROMINENTNÉ POSTAVENIE V DEMOKRATICKEJ SPOLOČNOSTI A NEEXISTUJE DÔVOD PRE KTORÝ BY TOTO PRÁVO MALO BYŤ VYKLADANÉ REŠTRIKTÍVNE. Rešpektovanie práva na spravodlivý proces zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov by malo byť zabezpečené nie len dodržiavaním zákonov ale aj  kvalitou ich rozhodnutí. DÔLEŽITÚ ÚLOHU ZOHRÁVAJÚ PRI OCHRANE TÝCHTO PRÁV AJ OBHAJCOVIA A TO DÔSLEDNÝM VÝKONOM SVOJEJ  ADVOKÁTSKEJ ČINNOSTI. Len takto je možné zabezpečiť účel trestného konania, ktorým je náležité zistenie páchateľov trestnej činnosti a ich následné spravodlivé potrestanie.“

http://www.pravnelisty.sk/clanky/a1176-pravo-obvineneho-vypocuvat-svedkov-a-predkladat-listinne-dokazy-vo-svoj-prospech

Garantom plnenia poslania advokáta v Slovenskej republike, a slovenskej spoločnosti, tak ako je toto poslanie uvedené v zákone číslo 586/2003 Z. z. o advokácii v § 1 odsek 1) Advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb (ďalej len "klient") v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi., by mala byť v prvom rade Slovenská advokátska komora.

Je absolútne prirodzené a pochopiteľné, že právnik, z titulu svojho vzdelania, nastavenia, by mal byť človekom systému a nie tým, ktorý ide proti nemu. Pretože právo, ako humanitná veda, uznáva, že človek je tvor spoločenský, sám neprežije a pre úspešné „fungovanie“ spoločnosti sú nevyhnutné pravidlá, ktoré sú maximálne efektívne a obmedzujú slobodu jednotlivca len v minimálnom rozsahu.

Efektívne je také pravidlo, ktoré dosiahne vytýčený cieľ s potrebou vynaloženia čo najmenších prostriedkov – čo najmenej financií, čo  najmenej hodín práce, čo najmenej strateného času medzi potrebou „zafungovania“ a časom jeho skutočného uvedenia do chodu.

Minimálne obmedzenie jednotlivca nespočíva len v samotnom obsahu pravidla ( zastať na križovatke na červenú), ale aj v schopnosti jednotlivca ( celej spoločnosti) prijať ho za svoje, stotožniť sa s ním. Ak s niečím súhlasím a podporujem to, málokedy to súčasne pociťujem ako obmedzenie.

Tak sa dá do určitej miery pochopiť, že Slovenská advokátska komora, ktorá je najväčšou stavovskou organizáciou na Slovensku a združuje viac ako 5600 advokátov a 2500 advokátskych koncipientov, ako sa aktuálne uvádza na jej webovej stránke https://www.sak.sk/, sa snaží o budovanie korektných vzťahov s predstaviteľmi výkonnej, zákonodarnej a súdnej moci.

Advokátske povolanie je však súčasne jediným slobodným povolaním, ktorého nezávislé postavenie garantované zákonom a medzinárodnými dohovormi, nie je samoúčelné. JE TU PRÁVE PRETO, ABY NEBOLO A NEMUSELO BYŤ, V SERVILNOM, HLBOKOM PREDKLONE PRED AKOUKOĽVEK POLITICKOU MOCOU.

Limitom snahy o politickú korektnosť musí byť porušovanie akýchkoľvek práv fyzických a právnických osôb, na ochranu ktorých tu slovenská advokácia v prvom rade je.

Principiálny hlas Slovenskej advokátskej komory má burácať na slovenskou spoločnosťou a právnickou obcou najhlasnejšie. Nielen preto, že advokátov je najviac a nielen preto, že jediní sú slobodní a nezávislí práve preto, aby sa nebáli ozvať, ale najmä preto, že je to ich poslaním. Tak ako je poslaním lekára liečiť chorých a zachraňovať životy.

Masívny rozklad právneho štátu, transparentné a beztrestné porušovanie zákonov zo strany zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, by nikdy nenabrali také rozmery, keby projekt „ advokácia“ a „ advokát“ ako ochranca týchto práv nezlyhal a nezlyhával.

Tento projekt nemá tento potenciál a dostatočnú silu preto, lebo jednotlivci z radov advokátov, tvrdo bojujú a potia krv v zápase s celým systémom, ale preto, lebo predpokladá silný zástoj zo strany Slovenskej advokátskej komory a silnú jednotu advokátov v tom, čo je prioritou v ich povolaní.

Bola slovenská advokácia schopná obstáť v prípade masívneho porušovania základných ľudských práv v súvislosti s „dobou kovidovou?“

Nech už máme stonásobné presvedčenie o tom, že niečo je správne, nemôžeme ignorovať porušovanie zákona v zadusení spoločenskej diskusie o vážnych témach, porušovanie slobody prejavu, slobody slova a myslenia, a za cenu masívneho porušovania tohto základného ľudského práva, dospieť k jedinému správnemu riešeniu, ktorého presadzovanie budeme podporovať aj s použitím brachiálnych metód.

Čas preverí kvalitu diela každého človeka. A tak čas ukázal, že prístup štátu k občanom v „dobe kovidovej“ bol masívnym porušovaním ich práv. Bol ukážkou toho, ako všetci strážcovia zákonov zlyhali. Dopustili sme segregáciu, prenasledovanie za názor, zobrali sme človekovi právo rozhodovať o spôsobe liečby a o spôsobe ochrany svojho zdravia a zdravia svojich detí, zobrali sme ľuďom právo na užívanie liečiv, ktoré sú zdravotne nezávadné a bezpečné. Pripustili sme, aby tí, ktorí mali zdravie ľudí chrániť, prispeli svojimi opatreniami k jeho ohrozeniu v takom masívnom rozmere, aký nemá obdobu.

Čas ukázal aj to, že tí, ktorí sú zodpovední za násilie a obrovské škody spáchané na tejto spoločnosti, prijímaním opatrení, vedomím šírením propagandy a nedostatočne overených alebo otvorene nepravdivých informácií, nie sú potrestaní. Ani sa len neospravedlnili.

Otriasli sa, ako keby sa nič nestalo a pokračujú vo svojej spanilej jazde porušovania našich práv ďalej, rovnakými metódami a napriek zažitému, čelia opäť tak slabému odporu, ako v „dobe kovidovej“.

Naopak dobiehajú trestné výpravy vedené proti tým, ktorí mali dostatok odvahy, aby sa aj v zlých časoch zastali práv spoluobčanov.

Počuli ste hlas Slovenskej advokátskej komory, keď došlo k hrubému zásahu do slobody tlače, slobody prejavu ? Keď boli bezdôvodne  a nezákonne vypnuté niektoré médiá ? Pritom sloboda prejavu, sloboda myslenia a svedomia sú kráľovné medzi ľudskými právami a slobodami, lebo kým existujú, môžete a viete si vybojovať aj všetky ostatné slobody, aj keby vám boli odňaté.

Počuli ste akúkoľvek námietku k nápadu ministerky, mimochodom tiež zapísanej v zozname advokátov, trestať ľudí za šírenie dezinformácií ?

Už vopred sa desím toho, ako v pohode bude prijímaný najnovší slogan z EÚ o tom, že zákaz ruských médií na území EU slúži na ochranu slobody slova a tlače. A je v podstate jedno, aké prídavné meno dosadíme za slovo „ ruských“, možno budú o chvíľu „maďarské“, neskôr „slovenské“, alebo „ konzervatívne“, považovať zákaz realizovať právo na slobodu za ochranu slobody, nie je paradoxom. Je otvorenou snahou obrať nás o akékoľvek slobody, ktoré sme doteraz aspoň vo fiktívnej rovine mali.

Keď vidím, že kolegovia, advokáti a komora, sa veľmi vážne zapájajú do rôznych legislatívnych procesov, za všetky môžem spomenúť práce na poslednej novele Trestného zákona, kde svoje úsilie predstavila komora aj na svoje stránke, musím konštatovať, že mlčanie v iných pre mňa dôležitých otázkach, nie je vecou náhody a nedbalosti. Je vecou rozhodnutia vyplývajúceho zo snahy o politickú korektnosť hraničiacu so servilným prístupom k politickým elitám prekonávajúca všetky ostatné právnické profesie, ktoré sa nehrdia nálepkou „ nezávislé a slobodné“  povolanie.

Ale aj v takej „srdcu blízkej téme“, ako je trestný proces a trestné právo, slovenská advokácia vydáva len veľmi zachrípnutý hlas. Uzatváranie dohôd o vine a treste tam, kde na to nie sú zákonom splnené podmienky, nie je len „ neškodným politickým bojom“  a „ nahrávaním našim ľuďom“. Je urážkou desiatok a stoviek advokátov, prokurátorov a sudcov, ktorí sa pri uzatváraní takýchto dohôd striktne pridržiavali zákona. Ako obstoja pri rozsudku vo veci pána Imreczeho rozsudky iných súdov a iných sudcov ? Ako ich majú akceptovať ako spravodlivé naši klienti ? Ako odôvodní sudca, že zamietol žiadosti advokátov, obhajcov o väčšiu zhovievavosť voči klientovi pri ukladaní trestov ? Tým, že sa v ich prípade nejednalo o politicky exponovanú osobu a teda nie je dôvod na výnimočné používanie zákona spôsobom, ktorý literu zákona ignoruje ? Ani pri mimoriadnom  znížení trestu nie je možné ukladať rozsudky nezákonné.

Nemalo by aj ústami advokátov rezonovať, že dohoda o vine a treste nemôže znamenať a neznamená, že štát uzatváraním dohôd s osobami páchajúcimi zločiny, zločin podporuje, toleruje a schvaľuje ?!

Nemalo by rezonovať, že podmienkou toho, aby sa o uzatvorení takejto dohody vôbec uvažovalo je, že páchateľ svoj čin úprimne oľutoval a ďalšej trestnej činnosti sa už nedopúšťa a nebude dopúšťať ? Ale ako môže byť takáto podmienka naplnená, keď samotné uzatvorenie dohody je podmienené páchaním ďalšej trestnej činnosti a to podávaním krivého svedectva na objednávku orgánov činných v trestnom konaní alebo marením spravodlivosti ? Môže byť dohoda o vine a treste platná, ak bola dosiahnutá trestnou činnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktorí spoluprácu a priznanie obvineného dosiahli hrubým nátlakom, vydieraním alebo nebezpečným vyhrážaním ? Zneužitím právomoci verejného činiteľa ?

Ale opäť kladiem otázku za všetkých kolegov advokátov, za všetkých prokurátorov a sudcov, ktorí nestratili úctu k zákonu a rešpekt k svojej profesii a k spoločnosti, ktorá im dôveruje. Akým spôsobom majú rozhodovať a ukladať tresty, aby tieto neboli vnímané zo strany obžalovaných ako krivda a ako nespravodlivé vo svetle toho, čo občania vidia v kauzách, ktoré sú politickou agendou súčasnej vládnej koalície ? Trest úplne splní svoj účel len vtedy, ak je s dôvodom jeho uloženia a primeranosťou jeho výšky schopný sa stotožniť aj odsúdený. Ak ho nepovažuje za obrovskú krivdu spáchanú na svojej osobe. Lebo takýto človek, hoci potrestaný, donútený ohnúť chrbát pred systémom, sa zákonite stane nepriateľom spoločnosti a svoju bezmocnú zlosť si vybije na tých, ktorí sú rovnako slabí ako on.

A čo povedať k spôsobu, akým výkonná a zákonodarná moc pristupujú k riešeniu problémov spojených s enormným nárastom cien energií, ktorý je výsledkom zlej politiky namierenej proti vlastným občanom?

Podľa Slovenskej advokátskej komory, ktorej členov sa zdražovanie týka rovnako, ale nielen ich, ale aj všetkých občanov, podnikateľov, samospráv, ktorí sú klientami advokátov, je adekvátnou odpoveďou ohlušujúce ticho.

Nielen § 363 Trestného poriadku je nástrojom, ktorým môže občan chrániť svoje práva v konaní pred orgánmi štátu. Takýmto nástrojom je aj obhajca, advokát, ktorý je dôsledný pri svojej advokátskej činnosti. Ale ak je dôsledná práca advokáta ohrozovaná nielen útokmi zo strany orgánov činných v trestnom konaní a prenasledovaním za výkon práce advokáta, ale ohrozená je aj ekonomicky, tým, že advokátska profesia, ako nezávislé povolanie proste v súčasných hospodárskych podmienkach a sociálnej situácii neprežije, zostane nám tu občan bez chleba a hladný, lebo pekárne neutiahnu zvyšovanie energií a v otrockom postavení pozbavený akýchkoľvek práv, vydaný napospas svojvôli takzvaných vládnucich elít.

Preto je povinnosťou Slovenskej advokátskej komory „ stratiť slovo“ aj vo veci ochrany advokátov, ako podnikateľov, pri enormnom náraste cien energií. Nie tým, že im sa vybaví výnimka. Osud a prosperita advokáta vždy boli spojené s osudom a prosperitou celej spoločnosti. Bohatá a prosperujúca spoločnosť znamená bohatých a prosperujúcich advokátov. Chudobná a zbedačená spoločnosť znamená chudobnú a zbedačenú advokáciu.

A čo povedať k mlčaniu Slovenskej advokátskej komory v reakcii na otázky „mieru a vojny“ ? Prečo mlčí ? Lebo politická korektnosť. Viete si predstaviť, že by pri rešpekte k písanému a nepísanému právu, medzinárodným dohovorom, sa otvorene postavila na stranu vojnových štváčov ? Ale čo je ešte horšie, viete si predstaviť, že by sa opovážila poukázať na to, že náš právny systém, považujúci vraždu, zabitie a podporovanie vojny za zločiny, nedáva základ na to, aby bol náš štát podporovateľom vojny ? A pritom sa napriek silnejúcej cenzúre objavuje čoraz viac dôkazov o tom, že mierovým rokovaniam nebránia vznešené ciele zabalené do hesla „ochrana demokracie“, ale ekonomické a geopolitické záujmy vojensko-priemyselného komplexu.

Myslíte si, že bolo jednoduché odolať medzinárodnému tlaku nacistického Nemecka na rozpútanie vojny a programové vyhladzovanie určitých skupín obyvateľstva na základe príslušnosti k  národu, etniku, alebo z dôvodu ich názorov a viery ? Nebolo. Zločinci sa veľakrát v histórii snažili donútiť celú spoločnosť, aby porušovala zákony, alebo dodržiavala zákony namierené proti ľudskosti a základným ľudským právam, hrubou silou. Páchanie zločinov bolo prekryté zdaním zákonnosti. Ako sa spätne pozeráme na vojnových štváčov, ktorí rozpútali krvavé peklo I. alebo II. svetovej vojny ? Ako ich vidíme cez hromady mŕtvych a potoky krvi ? Naozaj potrebujeme aj dnes hromady mŕtvych a potoky krvi, aby sme sa pozerali na výzvy k mierovým riešeniam inak, než ako na „kremeľskú propagandu“ ?

Tomu, aby táto hrubá sila nezískala navrch do tej miery, že sa jej už nedá zabrániť bez použitia inej sily na obranu práv, mala brániť práve aj existencia takej profesie, ako je advokát. Spoločne s Ústavou, medzinárodnými dohovormi, zákonmi, spoločne s OSN, spoločne s inými demokratickými štátmi s rešpektom k panstvu práva a humanite.

Dnes už vidíme, že profesia advokáta, advokátska komora ako taká, z titulu preváženia potreby kooperovať so systémom, nech už je akýkoľvek, túto úlohu neplní, nevie splniť a nesplnila ju ani v minulosti.

Stačí, aby sa „dielo skazy“ dokonalo ovládnutím advokátskej samosprávy ľuďmi, ktorí budú správne myšlienkovo nastavení, a zabetónovaním ich postavenia ako funkcionárov v advokátskej samospráve na dostatočne dlhý čas. Potom už nebude problém preskúmať zoznam advokátov a zbaviť komoru príťaže v osobách tých, ktorí nie sú schopní dostatočne pochopiť, že snaha o obranu záujmov klienta je až na druhom, treťom, alebo štvrtom mieste, ale prvoradá je poslušnosť tomu správnemu myšlienkovému a politickému smeru a tá potom prinesie ovocie v solídnych zárobkoch.

A máme na to už aj historické príklady. Po víťazstve komunistickej strany vo voľbách vo februári 1948 sa zostavili zoznamy advokátov, ktorí mali právo pokračovať vo svojej profesii aj v novom režime, lebo boli schopní preformátovať, upraviť svoje myslenie. A tí, ktorí to nedokázali, boli zo zoznamu advokátov vyčiarknutí. U mnohých neostalo len pritom, niektorí boli uväznení, iní boli presťahovaní na druhý koniec republiky, museli sa zamestnať ako robotníci na stavbách, vrátnici, alebo pomocné administratívne sily na miestach, kde ich pre režim jedovaté myšlienky, mohli mať len minimálny vplyv.

A ostatní advokáti boli ponechaní len v záujme propagandy. V záujme zachovania zdania, že občania majú stále právo na advokáta. Aj keď vykradnutého, bezduchého, bez záujmu ohroziť seba a svoju rodinu tým, že by zabojoval za vec klienta.

Odkaz je jasný, nebojujte, zmierte sa, skloňte hlavy. Ak človek nevie, za čo by chcel žiť a zomierať, rozhodnú za neho iný a bude žiť a zomierať za ich túžby a ich ciele.

 

Diskusia