Zjednocujúce usmernenie krajskej prokuratúry ohľadne aplikačných problémov pri trestnom stíhaní ekonomických trestných činov

 

Vec :  rie­še­nie niek­to­rých ap­li­kač­ných prob­lé­mov v sú­vis­los­ti s tres­tným stí­ha­ním tres­tných či­nov pro­ti ma­jet­ku a tres­tných či­nov hos­po­dár­skych   –  us­mer­ne­nie

 

Kraj­ský pro­ku­rá­tor v Bra­tis­la­ve v zá­uj­me jed­not­né­ho up­lat­ňo­va­nia zá­ko­na pro­ku­rá­tor­mi v ob­vo­de svo­jej pô­sob­nos­ti, nad­väz­ne na ap­li­kač­né prob­lé­my vy­sky­tu­jú­ce sa v sú­vis­los­ti s vý­kla­dom zna­kov skut­ko­vých pod­stát niek­to­rých tres­tných či­nov pro­ti ma­jet­ku a niek­to­rých tres­tných či­nov hos­po­dár­skych a ich tres­tným stí­ha­ním vy­dá­va nas­le­dov­né 

 u s m e r n e n i  e  :

 1/   v prí­pa­doch tres­tnej čin­nos­ti za­mes­tnan­cov ob­chod­ných re­ťaz­cov (nap­rík­lad Tes­co, Carre­four, Jed­no­ta a po­dob­ne), ku kto­rej do­chá­dza tak, že pre­da­vač­ka pra­cu­jú­ca pri pok­lad­ni sa do­hod­ne s ku­pu­jú­cim, že niek­to­rý to­var, kto­rý si ku­pu­jú­ci vy­bral v sa­moob­služ­nej pre­daj­ni mu „ne­nab­lo­ku­je“ a tak sa spo­loč­ne obo­ha­tia na ško­du pre­daj­cu (nap­rík­lad ku­pu­jú­ci si vy­be­rie v pre­daj­ni to­var v hod­no­te 15.000 Sk, pri­čom pok­lad­níč­ka mu úmy­sel­ne „nab­lo­ku­je“ len to­var v hod­no­te 2.000 Sk) ne­mô­že ísť o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., pre­to­že oso­bou, kto­rá bo­la za pre­dá­va­jú­ce­ho (poš­ko­de­né­ho) op­ráv­ne­ná uzat­vá­rať kúp­nop­re­daj­né zmlu­vy oh­ľad­ne to­va­ru vy­bra­né­ho v pre­daj­ni bo­la prá­ve pre­da­vač­ka, kto­rá sa sa­ma účas­tní na tres­tnej čin­nos­ti a pre­to ju ne­mož­no po­va­žo­vať za oso­bu, kto­rá v omy­le vy­ko­na­la ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu.

 Tie­to práv­ne zá­ve­ry vy­plý­va­jú z to­ho, že o trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., kto­rý je spá­cha­ný na úkor ob­chod­nej spo­loč­nos­ti (Tes­co, Carre­four, Jed­no­ta a po­dob­ne), mô­že ísť len v tom prí­pa­de, ak je ok­la­ma­ná sa­mot­ná spo­loč­nosť a ak nás­led­ne tá­to spo­loč­nosť, v dôs­led­ku svoj­ho omy­lu, vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu.

 Po­kiaľ ide o ob­chod­né spo­loč­nos­ti (práv­nic­ké oso­by), je pot­reb­né vy­chá­dzať zo všeo­bec­ne zná­mych sku­toč­nos­ti, kto­ré vy­plý­va­jú z práv­nej konštruk­cie práv­nic­kých osôb. Práv­na konštruk­cia ko­na­nia práv­nic­kých osôb je za­lo­že­ná na tom, že práv­ne úko­ny mô­žu vy­ko­nať práv­nic­ké oso­by len pros­tred­níc­tvom svo­jich šta­tu­tár­nych or­gá­nov, prí­pad­ne pros­tred­níc­tvom iných pra­cov­ní­kov – za­mes­tnan­cov (§ 20 Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka). Práv­nic­ké oso­by sú to­tiž len ur­či­tou ume­lou práv­nou konštruk­ciou a už z ich pod­sta­ty vy­plý­va, že ne­mô­žu mať vlas­tnú pred­sta­vu, pre­to­že pred­sta­vy ako pro­duk­ty my­šlien­ko­vej čin­nos­ti sú vlas­tné len fy­zic­kej oso­be. Rov­na­ko aj ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu ne­mô­že uro­biť práv­nic­ká oso­ba ako ce­lok, ale len pros­tred­níc­tvom fy­zic­kej oso­by, kto­rá za ňu ko­ná. Bez svoj­ho šta­tu­tár­ne­ho or­gá­nu, prí­pad­ne za­mes­tnan­ca op­ráv­ne­né­ho vy­ko­ná­vať v me­ne práv­nic­kej oso­by ur­či­té práv­ne úko­ny (t. j. tie, kde je to vzhľa­dom na ich pra­cov­né za­ra­de­nie ob­vyk­lé) by práv­nic­ká oso­ba ne­moh­la pre­ja­viť svo­ju spô­so­bi­losť na práv­ne úko­ny.

 Práv­nic­ká oso­ba te­da ko­ná na­vo­nok v omy­le, po­kiaľ je uve­de­ná do omy­lu fy­zic­ká oso­ba op­ráv­ne­ná ro­biť ur­či­té práv­ne úko­ny v me­ne  práv­nic­kej oso­by. Om­yl práv­nic­kej oso­by v tom­to zmys­le mô­že spo­čí­vať v tom, že v dôs­led­ku pod­vod­né­ho ko­na­nia fy­zic­ká oso­ba, kto­rá je op­ráv­ne­ná ko­nať v me­ne práv­nic­kej oso­by ne­vie o všet­kých roz­hod­ných skut­ko­vých okol­nos­tiach a v dôs­led­ku to­ho vy­ko­ná ur­či­tú dis­po­zí­ciu s ma­jet­kom práv­nic­kej oso­by. Mu­sí ísť te­da o ta­kú fy­zic­kú oso­bu ko­na­jú­cu v me­ne práv­nic­kej oso­by, kto­rej čin­nosť či ne­čin­nosť v dôs­led­ku omy­lu je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so vzni­kom ško­dy a s obo­ha­te­ním sa pá­cha­te­ľa či inej oso­by.

 Ak pre­da­vač­ka, kto­rá je op­ráv­ne­ná ro­biť v me­ne práv­nic­kej oso­by práv­ne úko­ny spo­čí­va­jú­ce v uzat­vá­ra­ní kúp­nop­re­daj­ných zmlúv, t. j. ako oso­ba vy­ko­ná­va­jú­ca  v me­ne práv­nic­kej oso­by ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, spô­so­bí svo­jím proti­práv­nym ko­na­ním práv­nic­kej oso­be ško­du (prí­pad­ne spo­loč­ne po do­ho­de s ku­pu­jú­cim), te­da ak vie (poz­ná) všet­ky roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti je ko­na­nie pre­da­vač­ky v omy­le vy­lú­če­né. Mož­no pre­to zhr­núť, že ak je pá­cha­te­ľom oso­ba op­ráv­ne­ná ro­biť v me­ne práv­nic­kej oso­by ma­jet­ko­vé dis­po­zí­cie, ne­mô­že byť zá­ro­veň aj oso­bou, kto­rá je v omy­le. Spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. v ta­kých­to prí­pa­doch nep­ri­chá­dza do úva­hy.

 Rov­na­ko ne­mô­že ísť ani o trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., na­koľ­ko to­var na­chá­dza­jú­ci sa v sa­moob­služ­nej pre­daj­ni nie je pre­da­vač­kám pra­cu­jú­cim pri pok­lad­ni zve­ro­va­ný. Ich pra­cov­nou čin­nos­ťou je uzat­vá­ra­nie kúp­nop­re­daj­ných zmlúv a vy­be­ra­nie fi­nan­čných pros­tried­kov.

 Uve­de­né ko­na­nie je pre­to mož­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať len ako trest­ný čin krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák..

 

2./     v praxi ok­res­ných pro­ku­ra­túr sa po­mer­ne čas­to vy­sky­tu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my v sú­vis­los­ti s tres­tný­mi ozná­me­nia­mi, kto­ré po­dá­va­jú ve­ri­te­lia na dl­žní­kov pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods.1 písm. a) Tr. zák.. Pod­sta­tou tých­to tres­tných ozná­me­ní je to, že dl­žník neuh­ra­dil ve­ri­te­ľo­vi riad­ne a včas svoj zá­vä­zok, z čo­ho ve­ri­teľ (ozna­mo­va­teľ) vy­vo­dzu­je, že dl­žník nie je schop­ný uh­rá­dzať svo­je splat­né zá­väz­ky, je pre­to v úpad­ku a nespl­nil si po­vin­nosť po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, čím sa mal do­pus­tiť pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu.

 Pri roz­ho­do­va­ní ta­kých­to tres­tných ozná­me­ní a po­su­dzo­va­ní to­ho, či úda­je v ňom uve­de­né mô­žu ale­bo ne­mô­žu napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu je pot­reb­né vy­chá­dzať nie­len zo zá­kon­nej de­fi­ní­cie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia, ale aj zo sa­mot­né­ho zá­ko­na č. 7/2005 Z. z. o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov (ďa­lej len zá­kon o kon­kur­ze).

 Pod­ľa § 242 ods.1 písm. a) Tr. zák. sa tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia do­pus­tí ten, kto ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie (ako aj ďal­šie tam uve­de­né ko­na­nia) tým, že nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je ta­ké ko­na­nie.

 Z tej­to zá­kon­nej de­fi­ní­cie je zrej­mé, že na vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti nes­ta­čí, ak oso­ba len nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú jej zá­ko­nom o kon­kur­ze. Sa­mot­né nespl­ne­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze te­da nie je tres­tným či­nom. Aby moh­lo ísť o trest­ný čin, mu­sí nespl­ne­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze zá­ro­veň spô­so­biť ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Me­dzi nespl­ne­ním po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze a ma­re­ním kon­kur­zné­ho ko­na­nia mu­sí byť prí­čin­ná sú­vis­losť, pri­čom pá­cha­teľ mu­sí nespl­niť po­vin­nosť ulo­že­nú zá­ko­nom o kon­kur­ze v úmys­le (s cie­ľom), aby doš­lo k ma­re­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že ne­mô­že ísť o nepl­ne­nie akej­koľ­vek po­vin­nos­ti ulo­že­nej zá­ko­nom o kon­kur­ze, ale mu­sí ísť o ta­kú po­vin­nosť, kto­rá v ob­jek­tív­nej po­lo­he mô­že reál­ne spô­so­biť ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia.

 Pod­stat­ným je pre­to naj­mä to, akým spô­so­bom de­fi­no­vať po­jem „ma­re­nie“ a čo sa ro­zu­mie „kon­kur­zným ko­na­ním“.

 Ma­re­ním je pot­reb­né ro­zu­mieť zne­mož­ňo­va­nie, sťa­žo­va­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia (je­ho úče­lu, kto­rý po­zos­tá­va v rie­še­ní úpad­ku dl­žní­ka spe­ňa­že­ním ma­jet­ku dl­žní­ka a ko­lek­tív­nym us­po­ko­je­ním ve­ri­te­ľov), pri­čom však ne­mu­sí dôjsť k zma­re­niu kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Za ma­re­nie pri­tom ne­mož­no po­va­žo­vať len sa­mot­né od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia, pre­to­že od­dia­le­nie za­ča­tia kon­kur­zné­ho ko­na­nia nez­na­me­ná je­ho zne­mož­ňo­va­nie, res­pek­tí­ve je­ho sťa­žo­va­nie, t. j. nez­na­me­ná, že ne­mô­že dôjsť k za­ča­tiu kon­kur­zné­ho ko­na­nia na pod­kla­de nap­rík­lad návr­hu sa­mot­né­ho ve­ri­te­ľa (spra­vid­la sa tak v praxi de­je) ale­bo že by ne­moh­lo v bu­dúc­nos­ti dôjsť k spl­ne­niu úče­lu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, te­da k rie­še­niu prí­pad­né­ho úpad­ku dl­žní­ka spe­ňa­že­ním je­ho ma­jet­ku.

 Zá­kon o kon­kur­ze poz­ná nie­len po­jem kon­kur­zné ko­na­nie, ale aj po­jem kon­kurz. Kon­kur­zné ko­na­nie vy­hla­su­je na návrh (ide o návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu) súd tak, že vy­dá uz­ne­se­nie o za­ča­tí kon­kur­zné­ho ko­na­nia, pri­čom až zve­rej­ne­ním toh­to uz­ne­se­nia v Ob­chod­nom ves­tní­ku sa za­čí­na kon­kur­zné ko­na­nie (§ 14 zá­ko­na o kon­kur­ze). Návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu mô­že po­dať dl­žník, ve­ri­teľ, lik­vi­dá­tor dl­žní­ka ale­bo iná oso­ba, ak to us­ta­no­vu­je zá­kon.

 Pod­ľa § 11 ods.2 zá­ko­na o kon­kur­ze, ak je dl­žník v úpad­ku je po­vin­ný po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu do 30 dní, od ke­dy sa doz­ve­del ale­bo pri za­cho­va­ní od­bor­nej sta­ros­tli­vos­ti mo­hol doz­ve­dieť o svo­jom úpad­ku. Prá­ve o nespl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti opie­ra­jú ve­ri­te­lia v tres­tnom ozná­me­ní svoj zá­ver o tom, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu zo stra­ny dl­žní­ka.

 Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka, kto­rý je v úpad­ku, po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu, sa­mo o se­be, ne­ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie. V tej­to sú­vis­los­ti je tiež pot­reb­né zdô­raz­niť, že ma­riť, t. j. zne­mož­ňo­vať, sťa­žo­vať kon­kur­zné ko­na­nie mož­no len v prí­pa­doch, ak sa už kon­kur­zné ko­na­nie za­ča­lo. Ide o lo­gic­ký vý­klad vy­chá­dza­jú­ci z to­ho, že slov­né spo­je­nie „ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie“ zna­me­ná, že kon­kur­zné ko­na­nie už pre­bie­ha a pá­cha­teľ ho ma­rí tak, že úmy­sel­ne nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu v kon­kur­znom ko­na­ní, t. j. po­vin­nosť, kto­rú zá­kon o kon­kur­ze sta­no­vu­je pre po­vin­nú oso­bu až po tom, čo uz­ne­se­nie o za­ča­tí kon­kur­zné­ho ko­na­nia bo­lo zve­rej­ne­né v Ob­chod­nom ves­tní­ku (pôj­de nap­rík­lad o po­ru­še­nie po­vin­nos­ti ulo­že­nej v us­ta­no­ve­niach § 14 ods.5, § 21 ods.2, § 74 ods.1 zá­ko­na o kon­kur­ze).

 Po­vin­nosť, kto­rú dl­žní­ko­vi uk­la­dá us­ta­no­ve­nie § 11 ods.2 zá­ko­na o kon­kur­ze ča­so­vo pred­chá­dza kon­kur­zné­mu ko­na­niu (je­ho za­ča­tiu) a pre­to jej nespl­ne­nie ani ne­mô­že ma­riť kon­kur­zné ko­na­nie a to ani za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia, pre­to­že návrh na kon­kurz mô­že, za pod­mie­nok uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 11 ods.3 zá­ko­na o kon­kur­ze, po­dať aj ve­ri­teľ.

 Nespl­ne­nie po­vin­nos­ti dl­žní­ka, kto­rý je v úpad­ku, po­dať návrh na vy­hlá­se­nie kon­kur­zu pre­to ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods.1 písm. a) Tr. zák, na­koľ­ko ide o po­vin­nosť, kto­rá nie­len ča­so­vo pred­chá­dza za­ča­tiu kon­kur­zné­ho ko­na­nia, ale jej nespl­ne­nie ani ob­jek­tív­ne ne­mô­že oh­ro­ziť prí­pad­né za­ča­tie kon­kur­zné­ho ko­na­nia a je­ho vy­ko­na­nie.

 Nad rá­mec uve­de­né­ho je pot­reb­né zdô­raz­niť, že po­dá­va­né tres­tné ozná­me­nia zo stra­ny ve­ri­te­ľov pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods.1 písm. a) Tr. zák. ma­jú spra­vid­la len všeo­bec­ný cha­rak­ter, kto­ré­ho zá­kla­dom je nespl­ne­nie zá­väz­ku zo stra­ny dl­žní­ka (čo ne­mož­no po­va­žo­vať za trest­ný čin) a nás­led­né úva­hy ve­ri­te­ľov o tom, že dl­žník je pre­to v úpad­ku sú len ni­čím ne­pod­lo­že­né dom­nien­ky. Za ta­kých­to skut­ko­vých okol­nos­tí pre­to nie je mož­né za­čať tres­tné stí­ha­nie ani z pro­ces­ných dô­vo­dov, na­koľ­ko nie je mož­né vy­tvo­riť  v uz­ne­se­ní o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia naj­skôr všeo­bec­nú skut­ko­vú ve­tu po­zos­tá­va­jú­cu v pod­sta­te len z ci­tá­cie práv­nej ve­ty a z dom­nie­nok ozna­mo­va­te­ľa a nás­led­ne tak­to vy­tvo­re­nej skut­ko­vej ve­te pris­pô­so­bo­vať do­ka­zo­va­nie. Je sí­ce zrej­mé, že na za­čiat­ku tres­tné­ho ko­na­nia neexis­tu­je jas­ný dô­kaz­ný ma­te­riál a až pre­be­ha­jú­ce príp­rav­né ko­na­nie má slú­žiť k zhro­maž­ďo­va­niu dô­ka­zov, av­šak ani z tých­to sku­toč­nos­tí nie je mož­né vy­vo­diť mož­nosť  za­čať tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci v prí­pa­doch, ak sa sku­tok „ry­su­je“ len v ne­jas­ných ob­ry­soch. Svoj­voľ­né vy­me­dzenie skut­ku je ab­so­lút­ne nep­rí­pus­tné a je v roz­po­re so zá­ka­zom ľu­bo­vô­le pri roz­ho­do­va­ní štát­nych or­gá­nov.

3./  v sú­vis­los­ti s da­ňo­vý­mi tres­tný­mi čin­mi je ne­jed­not­ná ap­li­kač­ná prax ok­res­ných pro­ku­ra­túr v prí­pa­doch, keď da­ňo­vý sub­jekt sa vy­hne da­ňo­vej kon­tro­le tým, že od­miet­ne sprís­tup­niť úč­tov­níc­tvo prís­luš­né­mu da­ňo­vé­mu úra­du a tým aj kon­tro­lu niek­to­rých dok­la­dov, pri kto­rých je po­doz­re­nie, že sú fik­tív­ne a slú­ži­li len na zni­žo­va­nie zá­kla­du da­ne. Ide o po­mer­ne čas­té prí­pa­dy, v kto­rých sa da­ňo­vý sub­jekt nap­rík­lad za­ta­ju­je ale­bo vy­hlá­si, že úč­tov­níc­tvo ne­má (bo­lo mu od­cu­dze­né, zho­re­lo, má ho iná oso­ba a po­dob­ne).

 Niek­to­ré pro­ku­ra­tú­ry, v zho­de s tres­tný­mi ozná­me­nia­mi, kto­ré po­dá­va­jú prís­luš­ní správ­co­via da­ne, už z toh­to ko­na­nia vy­vo­dzu­jú úmy­sel za­ta­jiť ur­či­té sku­toč­nos­ti pred správ­com da­ne (nap­rík­lad do­siah­nu­té príj­my ale­bo fik­tív­ne vý­dav­ky) a sku­tok kva­li­fi­ku­jú pri za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ako trest­ný čin skrá­te­nie da­nie a pois­tné­ho pod­ľa § 276 Tr. zák.. Ta­ký­to pos­tup je nes­práv­ny.

 Riad­ne ne­ve­de­nie úč­tov­níc­tva, prí­pad­ne úpl­ná ab­sen­cia úč­tov­ných dok­la­dov nie je skrá­te­ním da­ne v zmys­le § 276 Tr. zák., pre­to­že len z tej­to sku­toč­nos­ti ne­mož­no vô­bec vy­vo­diť akým spô­so­bom ma­lo dôjsť k skrá­te­niu da­ne (nap­rík­lad, či sa za­ta­jo­va­li príj­my, res­pek­tív­ne nep­rí­pus­tne up­lat­ňo­va­li vý­dav­ky). To, že „stra­tou úč­tov­níc­tva“ sa mal za­kryť spô­sob skra­co­va­nia da­ne je pre­to len dom­nien­ka za­lo­že­ná na kon­šta­to­va­ní správ­cu da­ne.

 Uve­de­ný zá­ver vy­plý­va v ko­neč­nom dôs­led­ku z to­ho, že skrá­te­ním da­ne pod­ľa § 276 Tr. zák. je aké­koľ­vek úmy­sel­né ko­na­nie pá­cha­te­ľa, v dôs­led­ku kto­ré­ho je mu ako da­ňov­ní­ko­vi vy­me­ra­ná niž­šia daň než zod­po­ve­dá plat­nej práv­nej úp­ra­ve, pri­čom vy­me­ra­ná daň je mu zní­že­ná ale­bo k vy­me­ra­niu da­ne vô­bec ne­dôj­de a to aj na­priek to­mu, že da­ňo­vá po­vin­nosť vznik­la. Pri skrá­te­ní da­ne ide o oso­bit­ný prí­pad pod­vo­du, kto­rým sa v roz­po­re so sku­toč­nos­ťou pred­stie­ra niž­ší roz­sah da­ňo­vej po­vin­nos­ti ale­bo da­ňo­vý sub­jekt pred­stie­ra, že ta­kú po­vin­nosť ne­má. Po­kiaľ ide o spô­sob akým mož­no skrá­tiť nap­rík­lad daň z príj­mov tak je nut­né uviesť, že daň z príj­mov mož­no skrá­tiť hlav­ne tak, že pá­cha­teľ sí­ce po­dá da­ňo­vé priz­na­nie, ale uve­die v ňom zá­mer­ne skres­le­né úda­je tak, aby v roz­po­re so zá­ko­nom zní­žil da­ňo­vý zá­klad (nap­rík­lad nep­rav­di­vým zvý­še­ním nák­la­dov, či iných po­lo­žiek zni­žu­jú­cich da­ňo­vý zá­klad). Pá­cha­teľ te­da ve­do­me uvá­dza správ­cu da­ne do omy­lu v otáz­ke vý­šky svoj­ho zá­kla­du da­ne a pred­kla­dá dok­la­dy, kto­ré ne­ma­jú reál­ny pod­klad a preu­ka­zu­jú nap­rík­lad nák­la­dy, kto­ré ne­bo­li sku­toč­ne vô­bec vy­na­lo­že­né. Z uve­de­né­ho je evi­den­tné, že po­kiaľ ide nap­rík­lad o spô­sob skrá­te­nia da­ne z príj­mov pri­chá­dza­jú do úva­hy rôz­ne ma­ni­pu­lá­cie s da­ňo­vým zá­kla­dom, av­šak ani je­den z nich (t. j. nap­rík­lad, že pá­cha­teľ zni­žo­val zá­klad da­ne z príj­mov tak, že pros­tred­níc­tvom kon­krét­nych fik­tív­nych fak­túr na­vy­šo­val svo­je nák­la­dy a po­dob­ne) ne­bu­de mož­né uviesť do po­pi­su skut­ku, na­koľ­ko pri po­da­ní tres­tné­ho ozná­me­nia je zrej­mé spra­vid­la len to, že ab­sen­tu­je úč­tov­níc­tvo da­ňo­vé­ho sub­jek­tu (uve­de­né sa rov­na­ko tý­ka aj nap­rík­lad prí­pad­né­ho skra­co­va­nia da­ne z pri­da­nej hod­no­ty).

 Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní v ta­kých­to prí­pa­doch v pod­sta­te ani ne­mô­že uviesť do skut­ku po­pis skrá­te­nia da­ne, pre­to­že z po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia a z da­ňo­vé­ho spi­su vy­plý­va len to, že správ­ca da­ne pre ab­sen­ciu úč­tov­níc­tva neuz­nal vý­dav­ky da­ňo­vé­ho sub­jek­tu, kto­ré bo­li up­lat­ňo­va­né v da­ňo­vom priz­na­ní ako vý­dav­ky slú­žia­ce na za­bez­pe­če­nie príj­mov a pre­to zvý­šil zá­klad da­ne a tým aj sa­mot­nú vý­šku da­ňo­vej po­vin­nos­ti. Správ­ca da­ne tak pos­tu­pu­je pod­ľa práv­nej dom­nien­ky, že ta­ké­to vý­dav­ky da­ňo­vý sub­jekt ne­mal. To však, lo­gic­ky, nez­na­me­ná, že ta­ké­to vý­dav­ky ne­bo­li ale­bo ne­moh­li byť da­ňo­vým sub­jek­tom v sku­toč­nos­ti vy­na­lo­že­né. Z hľa­dis­ka tres­tno-práv­ne­ho pre­to nep­reu­ká­za­né vý­dav­ky nez­na­me­na­jú neexis­tu­jú­ce (fik­tív­ne) vý­dav­ky a už vô­bec ne­mož­no nep­reu­ká­za­nie ur­či­tých vý­dav­kov sto­tož­ňo­vať so skrá­te­ním da­ne.

 V tom­to sme­re je nut­né pri­po­me­núť, že v da­ňo­vom ko­na­ní pla­tí tzv. ob­rá­te­né dô­kaz­né bre­me­no spo­čí­va­jú­ce v tom, že dô­kaz­né bre­me­no je na da­ňo­vom sub­jek­te a jed­not­li­vé sku­toč­nos­ti pod­stat­né pre ur­če­nie da­ňo­vej po­vin­nos­ti (nap­rík­lad či sku­toč­ne bo­li vy­na­lo­že­né vý­dav­ky na do­siah­nu­tie, za­bez­pe­če­nie a udr­ža­nie príj­mov) mu­sí preu­ka­zo­vať da­ňo­vý sub­jekt a ak ich nep­reu­ká­že, je správ­ca da­ne op­ráv­ne­ný pos­tu­po­vať pod­ľa dom­nie­nok (pred­pok­la­dov) uve­de­ných v prís­luš­ných da­ňo­vých pred­pi­soch (nap­rík­lad, ak da­ňo­vý sub­jekt hod­no­ver­ne nep­reu­ká­že, že vý­dav­ky bo­li sku­toč­ne vy­na­lo­že­né tak ich neuz­ná) a daň sa pre­to ur­čí tak, že správ­ca da­ne zvý­ši su­mu, kto­rú ne­mož­no za­hr­núť, pod­ľa da­ňo­vých pred­pi­sov, do da­ňo­vých vý­dav­kov a tak up­ra­ví hos­po­dár­sky vý­sle­dok da­ňo­vé­ho sub­jek­tu za zda­ňo­va­cie ob­do­bie. Pri do­ka­zo­va­ní v da­ňo­vom ko­na­ní te­da správ­ca da­ne preu­ka­zu­je len exis­ten­ciu, res­pek­tí­ve neexis­ten­ciu sku­toč­nos­tí roz­ho­du­jú­cich pre ur­če­nie vý­šky da­ne a da­ňo­vý sub­jekt preu­ka­zu­je prav­di­vosť úda­jov uve­de­ných v da­ňo­vom priz­na­ní.

 Uve­de­né pos­tu­py správ­cu da­ne však nep­la­tia a ani ne­mô­žu pla­tiť pre tres­tné ko­na­nie, kde je prá­ve úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­vať všet­ky roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti, t. j. do­ka­zo­vať či, akým spô­so­bom a v akej vý­ške bo­la prís­luš­ná daň skrá­te­ná, prí­pad­ne ne­zap­la­te­ná ale­bo neod­ve­de­ná, res­pek­tí­ve či ko­na­nie da­ňo­vé­ho sub­jek­tu ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov pro­ti hos­po­dár­skej dis­cip­lí­ne a po­dob­ne. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pre­to nie sú via­za­né roz­hod­nu­tia­mi a zis­te­nia­mi da­ňo­vé­ho úra­du (pro­to­ko­ly o da­ňo­vých kon­tro­lách a do­da­toč­né pla­tob­né vý­me­ry mô­žu byť len ur­či­tou po­môc­kou pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní) a už vô­bec ne­mô­žu pri svo­jich roz­hod­nu­tiach vy­chá­dzať len z dom­nien­ky, že ak da­ňo­vý sub­jekt, pod­ľa ná­zo­ru správ­cu da­ne, hod­no­ver­ne nep­reu­ká­zal niek­to­ré svo­je vý­dav­ky (res­pek­tí­ve vô­bec, keď­že nep­red­lo­žil úč­tov­níc­tvo), kto­ré by ho op­ráv­ňo­va­li zní­žiť zá­klad da­ne, tak úmy­sel­ne skrá­til daň.

 Mož­no pre­to zhr­núť, že rov­na­ko, ako to bo­lo uve­de­né v bo­de 2 us­mer­ne­nia, ne­mô­že or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní za­čať tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 Tr. zák., pre­to­že by mu­sel skut­ko­vú ve­tu za­lo­žiť na za­tiaľ ni­čím ne­potvr­de­nej sku­toč­nos­ti (dom­nien­ke), te­da nep­rí­pus­tne by mu­sel „vy­tvá­rať“ skut­ko­vé ve­ty a im po­tom pris­pô­so­bo­vať do­ka­zo­va­nie.

V po­su­dzo­va­ných prí­pa­doch je pre­to pot­reb­né za­čať tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods.1 písm. c), ods.2 písm. b) Tr. zák.. Pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du by moh­lo ísť aj o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 Tr. zák., vo vzťa­hu k vy­me­ra­nej a neuh­ra­de­nej da­ni, sa­moz­rej­me len za pred­pok­la­du, že da­ňo­vý sub­jekt mal v roz­hod­nom ob­do­bí fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du da­ne a aj na­priek to­mu tak úmy­sel­ne neu­ro­bil.

 4./ v sú­vis­los­ti s ve­de­ním tres­tné­ho stí­ha­nie pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 276 Tr. zák. bol za­zna­me­na­ný ne­jed­not­ný pos­tup ok­res­ných pro­ku­ra­túr pri po­su­dzo­va­ní to­ho, či prís­luš­ný da­ňo­vý úrad za­stu­pu­jú­ci v príp­rav­nom ko­na­ní Slo­ven­skú re­pub­li­ku má ale­bo ne­má pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho a te­da, či prís­luš­ný da­ňo­vý úrad mô­že dis­po­no­vať pro­ces­ný­mi prá­va­mi poš­ko­de­né­ho ako nap­rík­lad prá­vom sťaž­nos­ti vo­či uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia a po­dob­ne.

 Uve­de­né ap­li­kač­né prob­lé­my vzni­ka­jú z to­ho, že ná­rok štá­tu na uh­ra­de­nie da­ne nie je ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom skrá­te­nia da­ne, ale ide o ná­rok (prá­vo) štá­tu vy­plý­va­jú­ce pria­mo zo zá­ko­na (pri­me­ra­ne aj ju­di­ka­tú­ra R 34/1987). Z uve­de­né­ho zis­te­nia sa po­tom vy­vo­dzu­je, že ak za­ta­je­ná a neuh­ra­de­ná daň nie je ško­dou spô­so­be­nou tres­tným či­nom, ne­mô­že mať ani prís­luš­ný da­ňo­vý úrad pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho. Ten­to práv­ny zá­ver je nes­práv­ny.

 Sku­toč­nosť, že ná­rok štá­tu na uh­ra­de­nie da­ne nie je ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom, ale ide o ná­rok štá­tu vy­plý­va­jú­ci pria­mo zo zá­ko­na, má len ten vý­znam, že Slo­ven­skú re­pub­li­ku za­stú­pe­nú prís­luš­ným da­ňo­vým úra­dom nie je mož­né po­va­žo­vať za poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods.3 Tr. por., t. j. za poš­ko­de­né­ho, kto­rý má pod­ľa zá­ko­na pro­ti ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy, kto­rá mu bo­la spô­so­be­ná tres­tným či­nom a kto­rý je op­ráv­ne­ný navr­hnúť, aby súd v od­su­dzu­jú­com roz­sud­ku ulo­žil ob­ža­lo­va­né­mu po­vin­nosť nah­ra­diť tú­to ško­du.

 To však nez­na­me­ná, že Slo­ven­skú re­pub­li­ku za­stú­pe­nú prís­luš­ným da­ňo­vým úra­dom ne­mož­no po­va­žo­vať za poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por..

 Trest­ný po­ria­dok de­fi­nu­je v us­ta­no­ve­ní § 46 ods.1 ve­ta pr­vá poš­ko­de­né­ho po­mer­ne ši­ro­ko, keď za poš­ko­de­né­ho po­va­žu­je aj oso­bu, kto­rej bo­li po­ru­še­né, či oh­ro­ze­né jej zá­ko­nom chrá­ne­né prá­va, te­da poš­ko­de­ným je aj ten, ko­mu bo­lo za­siah­nu­té do práv a zá­uj­mov, kto­ré sú chrá­ne­né zá­ko­nom, pri­čom sa ne­vy­ža­du­je, aby ta­ký­to zá­sah mal za nás­le­dok vznik ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy. Zá­ujem štá­tu na riad­nom vy­me­ra­ní a uh­ra­de­ní da­ne je chrá­ne­ný zá­ko­nom (nap­rík­lad v us­ta­no­ve­ní § 2 ods.1 zá­ko­na č. 511/1992 Zb. o sprá­ve da­ní a pop­lat­kov a v ko­neč­nom dôs­led­ku aj sa­mot­ným Tres­tným zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je tres­tné či­ny da­ňo­vé) a pre­to v prí­pa­doch proti­prá­ne­ho zá­sa­hu do toh­to zá­ko­nom chrá­ne­né­ho zá­uj­mu štá­tu mož­no po­va­žo­vať Slo­ven­skú re­pub­li­ku za­stú­pe­nú prís­luš­ným da­ňo­vým úra­dom za poš­ko­de­né­ho pod­ľa § 46 ods.1 Tr. por.. Na­viac Trest­ný po­ria­dok up­ra­vu­je poš­ko­de­né­ho v dvoch sa­mos­tat­ných us­ta­no­vie­niach (§ 46 ods.1 a § 46 ods.3), te­da vý­slov­ne po­čí­ta s tým, že nie kaž­dá poš­ko­de­ná oso­ba bu­de mať zá­ro­veň pro­ti ob­vi­ne­né­mu ná­rok na náh­ra­du ško­dy (nap­rík­lad v praxi je po­mer­ne bež­né, že pá­cha­teľ uh­ra­dí ško­du poš­ko­de­né­mu eš­te po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia, prí­pad­ne aj pred ním, čo spô­so­bí, že poš­ko­de­ný strá­ca prá­vo pod­ľa § 46 ods. 3 Tr. por., av­šak nes­trá­ca pro­ces­né pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por.). V tom­to sme­re je aj na­ďa­lej pou­ži­teľ­ná star­šia ju­di­ka­tú­ra (nap­rík­lad R 52/1989).

 Mož­no pre­to zhr­núť, že poš­ko­de­ná oso­ba ne­mu­sí byť zá­ro­veň sub­jek­tom ad­héz­ne­ho ko­na­nia. V prí­pa­de, ak sa ve­die tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin skrá­te­nia da­ne pod­ľa § 276 Tr. zák. má Slo­ven­ská re­pub­li­ka za­stú­pe­ná prís­luš­ným da­ňo­vým úra­dom pos­ta­ve­nie poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por. a pre­to mô­že vy­uží­vať aj pro­ces­né op­ráv­ne­nia, kto­ré uve­de­né us­ta­no­ve­nie priz­ná­va poš­ko­de­né­mu a kto­ré sa ne­tý­ka­jú prá­va up­lat­niť ná­rok na náh­ra­du ško­dy. Spl­no­moc­ne­nec prís­luš­né­ho da­ňo­vé­ho úra­du mu­sí byť pre­to pred vý­slu­chom pou­če­ný aj ako poš­ko­de­ný, pri­čom má prá­vo ro­biť návr­hy na vy­ko­na­nie dô­ka­zov ale­bo na ich dopl­ne­nie, má prá­vo pred­kla­dať dô­ka­zy, na­ze­rať do spi­sov a preš­tu­do­vať ich po skon­če­ní vy­šet­ro­va­nia. Tak­tiež má prá­vo po­dá­vať op­rav­né pros­tried­ky v príp­rav­nom ko­na­ní a to vo­či všet­kým roz­hod­nu­tian, kde ta­ké­to prá­vo priz­ná­va poš­ko­de­né­mu Trest­ný po­ria­dok (nap­rík­lad pro­ti uz­ne­se­niu o za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia), ako aj prá­vo byť upo­ve­de­me­ný o po­da­ní ob­ža­lo­by v zmys­le § 234 ods.1 Tr. por..

 Op­ráv­ne­nie da­ňo­vé­ho úra­du za­stu­po­vať v pred­met­ných tres­tných ve­ciach Slo­ven­skú re­pub­li­ku vy­plý­va z to­ho, že štát v tres­tnom ko­na­ní (rov­na­ko ako aj v ob­čian­skop­ráv­nom ko­na­ní) má pos­ta­ve­nie práv­nic­kej oso­by a pre­to pred sú­dom (a v rám­ci tres­tné­ho ko­na­nia aj v príp­rav­nom ko­na­ní) mô­že ko­nať len pra­cov­ník to­ho štát­ne­ho or­gá­nu, kto­ré­ho sa vec tý­ka ale­bo po­ve­re­ný pra­cov­ník iné­ho štát­ne­ho or­gá­nu a to v roz­sa­hu pô­sob­nos­ti us­ta­no­ve­nej oso­bit­ný­mi pred­pis­mi ale­bo práv­nic­ká oso­ba, kto­rá je op­ráv­ne­ná pod­ľa oso­bit­né­ho pred­pi­su (poz­ri pri­me­ra­ne § 21 Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, res­pek­tív­ne nap­rík­lad ob­čian­skop­ráv­nu ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du SR R 48/2007). Zá­kon­ný zá­stup­ca štá­tu, kto­ré­ho sa vec tý­ka, je ten or­gán, so zá­kon­nou nápl­ňou čin­nos­ti kto­ré­ho pria­mo sú­vi­sí pred­met súd­ne­ho ko­na­nia. Pod­ľa zá­ko­na č. 150/2001 Z. z. o da­ňo­vých or­gá­noch, ma­jú da­ňo­vé úra­dy spô­so­bi­losť byť účas­tník­mi súd­ne­ho ko­na­nia (aké­ho­koľ­vek súd­ne­ho ko­na­nia) a sa­mos­tat­ne ko­nať pred sú­dom v rám­ci svo­jej pô­sob­nos­ti, do kto­rej pat­rí aj zá­kon­ná pô­sob­nosť vo ve­ciach da­ní, pri­čom za da­ňo­vý úrad ko­ná pred sú­dom ria­di­teľ da­ňo­vé­ho úra­du ale­bo ním po­ve­re­ný za­mes­tna­nec (§ 4 ods.4). Z pred­met­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia sa po­tom vy­vo­dzu­je op­ráv­ne­nie da­ňo­vé­ho úra­du na za­stu­po­va­nie Slo­ven­skej re­pub­li­ky aj vo ve­ciach da­ňo­vých tres­tných či­nov s tým, že ak je da­ňo­vý úrad op­ráv­ne­ný na ko­na­nie vo ve­ciach da­ní v tres­tnom ko­na­ní súd­nom, je op­ráv­ne­ný na za­stu­po­va­nie aj v príp­rav­nom ko­na­ní.

 Práv­ny zá­ver oh­ľad­ne poš­ko­de­nej oso­by pod­ľa § 46 ods.1 Tr. por. pla­tí ob­dob­ne aj pre prí­pa­dy, v kto­rých sa ve­die tres­tné stí­ha­nie pre trest­ný čin po­ru­šo­va­nia pred­pi­sov o obe­hu to­va­ru v sty­ku s cu­dzi­nou pod­ľa § 254 Tr. zák. a pre trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 Tr. zák..

 Rov­na­ko tak uve­de­ný práv­ny zá­ver pla­tí aj pri tres­tnom či­ne neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods.1 ali­nea pr­vá Tr. zák., na­koľ­ko pri nap­rík­lad hra­de­ní pois­tné­ho na so­ciál­ne pois­te­nie (po­vin­né­ho ne­mo­cen­ské­ho pois­te­nia, po­vin­né­ho dô­chod­ko­vé­ho pois­te­nia, po­vin­né­ho pois­te­nia v ne­za­mes­tna­nos­ti v zmys­le zá­ko­na č. 461/2003 Z. z. o so­ciál­nom pois­te­ní) ide o od­vá­dzanie po­vin­ných pra­vi­del­ných pla­tieb, kto­ré nev­zni­ka­jú (zhod­ne ako pri da­niach ale­bo vý­živ­nom) na zá­kla­de zmluv­né­ho zá­väz­ku, ale ide o po­vin­nosť sta­no­ve­nú pria­mo zá­ko­nom, bez mož­nos­ti strán zmluv­ne do­hod­núť iné prá­va a po­vin­nos­ti. Pri neuh­ra­de­ní (neod­ve­de­ní) pois­tné­ho (zhod­ne ako pri da­niach ale­bo vý­živ­nom) nej­de te­da o ná­rok vy­plý­va­jú­ci zo ško­dy spô­so­be­nej tres­tným či­nom, ale ide o ná­rok vy­plý­va­jú­ci pria­mo zo zá­ko­na. Poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods.1 Tr. por. sú tu prís­luš­né pois­ťov­ne, kto­rým má za­mes­tná­va­teľ (ako op­ráv­ne­ným sub­jek­tom - prí­jem­com) pou­ka­zo­vať prís­luš­né čias­tky na pois­tné. Poš­ko­de­ným nie sú jed­not­li­ví za­mes­tnan­ci, pre­to­že aj keď za­mes­tná­va­teľ za nich neod­vá­dza pois­tné, kto­ré zra­zí pod­ľa zá­ko­na, ich účasť na prís­luš­nom pois­tnom vzťa­hu ne­za­ni­ká, ale tr­vá na­ďa­lej.

 5./ v ap­li­kač­nej praxi ok­res­ných pro­ku­ra­túr, ale aj Kraj­skej pro­ku­ra­tú­ry Bra­tis­la­va, sú prob­le­ma­tic­ký­mi prí­pa­dy, v kto­rých uzat­vá­ra­jú jed­not­li­ví ob­jed­ná­va­te­lia so zho­to­vi­teľ­mi zmlu­vy o di­elo na vý­stav­bu by­tov, res­pek­tí­ve na pos­kyt­nu­tie rôz­nych sta­veb­ných ako aj iných čin­nos­tí (slu­žieb), prí­pad­ne do­dá­vok to­va­ru, pri­čom tie­to zmlu­vy sú v praxi naj­čas­tej­šie ozna­čo­va­né ako zmlu­vy o di­elo, do­ho­dy o vy­ko­na­ní pra­cov­nej čin­nos­ti, zmlu­vy o spros­tred­ko­va­ní, kúp­ne zmlu­vy, ob­sta­rá­va­cie zmlu­vy a man­dát­ne zmlu­vy. Prob­le­ma­tic­kým je to, že pri zmlu­vách o di­elo a do­ho­dách o vy­ko­na­ní pra­cov­nej čin­nos­ti sa nák­la­dy na vy­ko­na­nie di­ela, či reali­zo­va­nie inej čin­nos­ti spra­vid­la hra­dia zo stra­ny ob­jed­ná­va­te­ľov for­mou pred­dav­kov (zá­loh), kto­ré sa nás­led­ne za­po­čí­ta­va­jú do ko­neč­nej ce­ny di­ela. Ob­dob­né je to v prí­pa­doch uzat­vá­ra­nia kúp­nych zmlúv, kto­rých poj­mo­vým zna­kom je pre­chod vlas­tníc­ke­ho prá­va tak, že pre­dá­va­jú­ci sa za­vä­zu­je vec, vý­me­nou za pe­nia­ze, do­dať, te­da pre­viesť do vlas­tníc­tva ku­pu­jú­ce­ho, kto­rý sa nao­pak za­vä­zu­je kúp­nu ce­nu a vec prev­ziať, pri­čom v ob­chod­nom sty­ku bý­va ob­vyk­lé, po­ža­do­vať za­pla­te­nie zá­lo­hy, či do­kon­ca v niek­to­rých prí­pa­doch aj uh­ra­de­nie ce­lej kúp­nej ce­ny dop­re­du (t. j. ku­pu­jú­ci uh­rá­dza časť kúp­nej ce­ny for­mou pos­kyt­nu­tých zá­loh, a to eš­te pred tým ako mu bol do­da­ný zmluv­ne ob­jed­na­ný to­var).

 V prí­pa­doch, keď ne­dôj­de k reali­zá­cii di­ela, či k do­da­niu to­va­ru, te­da jed­na zo zmluv­ných strán si nespl­ní svoj zmluv­ný zá­vä­zok, aj na­priek to­mu, že jej bo­li hra­de­né pred­dav­ky (zá­lo­hy), kto­ré nás­led­ne nev­rá­ti, je spor­ným, či tie­to pred­dav­ky (zá­lo­hy) je pot­reb­né po­va­žo­vať za cu­dzie ve­ci, kto­ré bo­li zho­to­vi­te­ľo­vi ale­bo pre­dá­va­jú­ce­mu len zve­re­né za úče­lom pos­kyt­nu­tia služ­by, vy­ho­to­ve­nia di­ela ale­bo do­da­nia to­va­ru, t. j., či pri­chá­dza do úva­hy pou­ži­tie práv­nej kva­li­fi­ká­cie tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. ale­bo, či pred­dav­ky (zá­lo­hy) sa stá­va­jú prev­za­tím vlas­tníc­tvom zho­to­vi­te­ľa (pre­dá­va­jú­ce­ho), kto­ré riad­ne za­hr­nie do úč­tov­níc­tva a mô­že vy­užiť v rám­ci svo­jej pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti. V ta­kom­to prí­pa­de by ne­moh­lo ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., pre­to­že pos­kyt­nu­té pred­dav­ky by ne­ma­li vo­či zho­to­vi­te­ľo­vi (pre­dá­va­jú­ce­mu) po­va­hu cu­dzej ve­ci.

 Pri rie­še­ní pred­met­né­ho ap­li­kač­né­ho prob­lé­mu je mož­né pod­por­ne vy­chá­dzať zo zá­ve­rov ob­chod­né­ho ko­lé­gia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR, pod­ľa kto­ré­ho splat­nosť ce­ny di­ela, tak ako aj iných pl­ne­ní (nap­rík­lad pri kú­pe) pod­ľa Ob­čian­ske­ho zá­kon­ní­ka ako aj pod­ľa Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka, mož­no do­hod­núť via­ce­rý­mi spô­sob­mi. Mô­že byť ce­lá ce­na splat­ná pred zho­to­ve­ním di­ela (do­da­ním to­va­ru), pri zho­to­ve­ní di­ela (do­da­ní to­va­ru), ur­či­tú do­bu po zho­to­ve­ní di­ela (do­da­ní to­va­ru) ale­bo v splát­kach, pri­čom mô­že byť do­hod­nu­té, že splát­ky bu­dú splat­né pod­ľa ur­či­tých etáp ale­bo štá­dií zho­to­ve­nia di­ela. Mô­že byť do­hod­nu­té aj pos­kyt­nu­tie pred­dav­ku, čo je v zá­sa­de ur­či­tý druh pl­ne­nia v splát­kach. Vo všet­kých prí­pa­doch však ide už o pla­te­nie ce­ny di­ela (kúp­nej ce­ny).

 Pla­te­nie v splát­kach ale­bo pos­kyt­nu­tie pred­dav­ku pri­chá­dza spra­vid­la do úva­hy tam, kde zho­to­ve­nie di­ela má tr­vať dlh­šiu do­bu, je te­da ek­vi­va­len­tom čin­nos­ti zho­to­vi­te­ľa, pri­čom sa z ne­ho fi­nan­cu­je cel­ko­vá čin­nosť zho­to­vi­te­ľa (oby­čaj­ne pod­ni­ka­te­ľa) a nie len čin­nosť, na kto­rú bol pred­da­vok pos­kyt­nu­tý. Tak­to do­chá­dza k pos­tup­né­mu kon­zu­mo­va­niu pred­dav­ku a je­ho prev­za­tím vzni­ká zho­to­vi­te­ľo­vi (pre­dá­va­jú­ce­mu) zá­vä­zok di­elo zho­to­viť (do­dať to­var), a naj­mä po­vin­nosť prev­za­tý pred­da­vok za­úč­to­vať a vrá­tiť prí­pad­ný prep­la­tok, ak je ce­na niž­šia ako pos­kyt­nu­tý pred­da­vok. Ob­jed­ná­va­te­ľo­vi (ku­pu­jú­ce­mu) vzni­ká po­vin­nosť ce­nu dop­la­tiť, prí­pad­ne prá­vo na vrá­te­nie čas­ti pred­dav­ku. V prí­pa­de, ak zho­to­vi­teľ (pre­dá­va­jú­ci) di­elo ne­vy­ho­to­ví a neo­dov­zdá (to­var ne­do­dá), stá­va sa pred­da­vok bez­dô­vod­ným obo­ha­te­ním, kto­rý je po­vin­ný zho­to­vi­teľ (pre­dá­va­jú­ci) ob­jed­ná­va­te­ľo­vi (ku­pu­jú­ce­mu) vy­dať.

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že čias­toč­né pl­ne­nia na ce­nu bu­dú­ce­ho di­ela (zá­lo­hy pos­ky­to­va­né na do­da­nie to­va­ru v bu­dúc­nos­ti) sa stá­va­jú ma­jet­kom (vlas­tníc­tvom) zho­to­vi­te­ľa (pre­dá­va­jú­ce­ho) a ten ich mô­že pou­žiť na vlas­tné úče­ly. Ak by pla­ti­lo, že pred­da­vok mu­sí byť až do skon­če­nia di­ela (až do do­da­nia to­va­ru) ne­dot­knu­tý, neš­lo by o pred­da­vok na ce­nu di­ela (na ce­nu za do­da­nie to­va­ru), ale o for­mu za­bez­pe­če­nia zá­väz­ku ob­jed­ná­va­te­ľa (ku­pu­jú­ce­ho) za­pla­tiť ce­nu di­ela (do­da­né­ho to­va­ru). Na­viac zá­klad­ným prin­cí­pom pod­ni­ka­nia je aj to, že pod­ni­ka­teľ prie­bež­ne plat­by príj­ma a nao­pak pos­ky­tu­je a to bez to­ho, aby bo­lo reál­ne mož­né od­lí­šiť, z akých fi­nan­čných pros­tried­kov sú jed­not­li­vé plat­by hra­de­né, pre­to­že pe­nia­ze nie sú in­di­vi­duál­ne ur­če­nou ve­cou.

 Mož­no pre­to zhr­núť, že pred­da­vok (zá­lo­ha) pos­kyt­nu­tá ob­jed­ná­va­te­ľom (ku­pu­jú­cim) zho­to­vi­te­ľo­vi (pre­dá­va­jú­ce­mu), kto­rým sa „pred­plá­ca“ dop­re­du ce­na di­ela (kúp­na ce­na to­va­ru) sa prev­za­tím stá­va vlas­tníc­tvom zho­to­vi­te­ľa (pre­dá­va­jú­ce­ho), te­da pre­chá­dza ako prí­jem do ma­jet­ku zho­to­vi­te­ľa (pre­dá­va­jú­ce­ho), kto­rý ich pre­to mô­že pou­žiť v rám­ci aj iných svo­jich pod­ni­ka­teľ­ských ak­ti­vít. Pe­nia­ze pos­kyt­nu­té ako pred­da­vok (zá­lo­ha) na úh­ra­du ce­ny di­ela (kúp­nej ce­ny) pre­to nie sú pre zho­to­vi­te­ľa (pre­dá­va­jú­ce­ho) cu­dzou ve­cou, z čo­ho vy­plý­va, že aj keď di­elo ne­vy­ho­to­vil (res­pek­tí­ve to­var ne­do­dal) a pos­kyt­nu­tý pred­da­vok (zá­lo­hu) ani nev­rá­til, ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák..

 Po­su­dzo­va­né prí­pa­dy by moh­li napĺňať len zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., av­šak aj to len vte­dy, ak by sa preu­ká­za­lo, že uzat­vo­re­nie zmlu­vy o di­elo (kúp­nej zmlu­vy) bo­lo len zá­mien­kou na vy­lá­ka­nie pred­dav­kov (zá­loh) a že pá­cha­teľ mal úmy­sel di­elo vô­bec ne­vy­ho­to­viť (to­var vô­bec ne­do­dať).

 Na to, aby moh­li byť pos­kyt­nu­té pred­dav­ky (zá­lo­hy) po­va­žo­va­né za cu­die ve­ci a aby úto­ky vo­či nim moh­li byť prí­pad­ne po­va­žo­va­né za trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., mu­se­li by byť tie­to pred­dav­ky (zá­lo­hy) pos­kyt­nu­té na zá­kla­de iných zmluv­ných ty­pov než sú zmlu­va o di­elo, kúp­na zmlu­va, res­pek­tí­ve rôz­ne ozna­če­né zmlu­vy, kto­ré sa ob­sa­hom blí­žia uve­de­ným dvom zmluv­ným ty­pom. Mu­se­lo by ísť nap­rík­lad o zmlu­vu o spros­tred­ko­va­ní, man­dát­nu zmlu­vu, res­pek­tí­ve zmlu­vu o ob­sta­ra­ní kon­krét­nej ve­ci

 Trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák. pri­chá­dza do úva­hy vte­dy, ak fi­nan­čné pros­tried­ky v po­do­be zá­loh (pred­dav­kov) sí­ce bo­li pos­kyt­nu­té práv­nic­kej oso­be na pod­kla­de kúp­nej zmlu­vy (zmlu­vy o di­elo), tak­že preš­li do jej vlas­tníc­tva (ma­jet­ku), ale pá­cha­teľ ako fy­zic­ká oso­ba ko­na­jú­ca za pred­met­nú práv­nic­kú oso­bu (t. j. ako šta­tu­tár­ny or­gán) si ich pris­vo­jil a pou­žil pre svo­ju pot­re­bu. Trest­ný čin spre­ne­ve­ry by bol v ta­kom­to prí­pa­de spá­cha­ný ku ško­de práv­nic­kej oso­by, kto­rej bo­li zá­lo­hy (pred­dav­ky) pos­kyt­nu­té.

 Uve­de­ný práv­ny zá­ver vy­chá­dza z to­ho, že de­fi­nič­ným zna­kom práv­nic­kých osôb je to­tiž, ok­rem iné­ho, ich ma­jet­ko­vá sa­mos­tat­nosť, kto­rej vý­ra­zom je na jed­nej stra­ne to, že ma­jú vlast­ný ma­je­tok a na stra­ne dru­hej to, že vo vzťa­hu k to­mu­to ma­jet­ku ne­sú sa­mos­tat­nú ma­jet­ko­vú zod­po­ved­nosť v práv­nych vzťa­hoch, do kto­rých vstu­pu­jú. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že nap­rík­lad spo­loč­ní­ci spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným (ak­cio­ná­ri ak­cio­vej spo­loč­nos­ti) nie sú po­die­lo­vý­mi spolu­vlas­tník­mi spo­loč­nos­ti (t. j. nie sú spolu­vlas­tník­mi spo­loč­nos­ti) a pre­to ma­je­tok spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným (ak­cio­vej spo­loč­nos­ti) je vo vzťa­hu k spo­loč­ní­kom (ak­cio­ná­rom) ma­jet­kom cu­dzím a rov­na­ko cu­dzím je aj vo vzťa­hu k šta­tu­tár­nym or­gá­nom práv­nic­kých spo­loč­nos­tí.

 Ak te­da pá­cha­teľ,  nap­rík­lad ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným, pre­be­rá od jed­not­li­vých ob­jed­ná­va­te­ľov na pod­kla­de zmlúv o di­elo pred­dav­ky na vy­ko­na­nie di­ela a ne­ko­ná s pod­vod­ným úmys­lom, sú tie­to pred­dav­ky ma­jet­kom spo­loč­nos­ti a ak s ni­mi ko­na­teľ spo­loč­nos­ti nak­la­dá ne­hos­po­dár­nym spô­so­bom (nap­rík­lad ich nás­led­ne pou­ži­je pre vlas­tnú pot­re­bu ale­bo ich pou­ži­je na ná­kup ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be a po­dob­ne), mô­že sa do­pus­tiť nie­len tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 Tr. zák., ale­bo tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­ti pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. Zák., res­pek­tí­ve úpad­ko­vých tres­tných či­nov (nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku pod­ľa § 227 Tr. zák.).

 Ak je tres­tná čin­nosť pá­cha­ná na úkor práv­nic­kej oso­by nie sú spo­loč­ní­ci (a už vô­bec nie šta­tu­tár­ne or­gá­ny) pria­mo poš­ko­de­ný­mi oso­ba­mi, ale poš­ko­de­nou oso­bou je sa­ma spo­loč­nosť s ru­če­ním ob­me­dze­ným. Ma­jet­ko­vé prá­va spo­loč­ní­kov sú vy­jad­re­né pros­tred­níc­tvom ob­chod­né­ho po­die­lu, kto­rý pred­sta­vu­je cel­ko­vé prá­va a po­vin­nos­ti spo­loč­ní­ka a im zod­po­ve­da­jú­cu účasť na spo­loč­nos­ti (§ 114 ods.1 Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka). Spo­loč­ník je pre­to ma­ji­te­ľom ob­chod­né­ho po­die­lu, ale nie ma­ji­te­ľom spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným a to ani vte­dy nie, ak by bol je­di­ným spo­loč­ní­kom a pre­to aj v ta­kom­to prí­pa­de je ma­je­tok spo­loč­nos­ti vo­či ta­ké­mu­to spo­loč­ní­ko­vi ma­jet­kom cu­dzím.

 V tres­tnom ko­na­ní sú tie­to práv­ne zá­ve­ry pod­stat­né aj z to­ho dô­vo­du, že ak je poš­ko­de­nou oso­bou nap­rík­lad spo­loč­nosť s ru­če­ním ob­me­dze­ným a pá­cha­te­ľom, kto­rý úto­čil na jej ma­je­tok je jej ko­na­teľ ako in­di­vi­duál­ny šta­tu­tár­ny or­gán, ne­mô­že za­stu­po­vať tú­to spo­loč­nosť v tres­tnom ko­na­ní a vy­ko­ná­vať v jej me­ne prá­va poš­ko­de­né­ho. Rov­na­ko tak ne­mô­že poš­ko­de­nú spo­loč­nosť za­stu­po­vať jej spo­loč­ník, pre­to­že ten nie je vô­bec op­ráv­ne­ný na ko­na­nie v me­ne poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti. Po­kiaľ val­né zhro­maž­de­nie neod­vo­lá ko­na­te­ľa, kto­rý spo­loč­nosť poš­ko­dil spá­cha­ním tres­tné­ho či­nu a nez­vo­lí iné­ho, kto­rý by spo­loč­nosť mo­hol za­stu­po­vať v tres­tnom ko­na­ní, je mož­né pos­tu­po­vať len pod­ľa § 48 ods.3 Tr. por. a spo­loč­nos­ti s ru­če­ním ob­me­dze­ným us­ta­no­viť na vý­kon práv poš­ko­de­né­ho opat­rov­ní­ka.

 Vzhľa­dom k to­mu, že v praxi bý­va­jú uzat­vá­ra­né zmlu­vy čas­to ozna­čo­va­né rôz­ne a nie­ke­dy ná­zov zmlu­vy ne­zod­po­ve­dá jej ob­sa­hu, bu­de na or­gá­noch čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, aby si vždy ako pred­bež­nú otáz­ku vy­rie­ši­li to, o aký typ zmlu­vy v tom kto­rom prí­pa­de ide (pôj­de o skú­ma­nie ob­sa­hu zmlu­vy a úmys­lu strán zmlu­vy), či pos­kyt­nu­tá pe­ňaž­ná zá­lo­ha sa sta­la ale­bo nes­ta­la príj­mom to­ho ko­mu bo­la pos­kyt­nu­tá a či vô­bec mô­že ale­bo ne­mô­že mať po­va­hu cu­dzej ve­ci.

 6./ v sú­vis­los­ti s ve­de­ním tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. sa po­mer­ne čas­to vy­sky­tu­jú ap­li­kač­né prob­lé­my v tom, ako pos­tu­po­vať v prí­pa­doch, keď za­mes­tná­va­teľ vo vý­plat­ný deň sí­ce ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy svoj­mu za­mes­tnan­co­vi, av­šak nás­led­ne, nap­rík­lad po nie­koľ­kých dňoch, týž­dňoch ale­bo me­sia­coch už fi­nan­čné pros­tried­ky má, ne­pot­re­bu­je ich na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti a aj na­priek to­mu mzdu za­mes­tnan­co­vi ne­vyp­la­tí (nap­rík­lad za­mes­tná­va­teľ ne­mal preu­ká­za­teľ­ne v deň vý­pla­ty 11.1.2007 fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy a pre­to mzdu ne­vyp­la­til, av­šak dňa 15.2.2007 fi­nan­čné pros­tried­ky mal a na­priek to­mu mzdu splat­nú v deň 11.1.2007  ne­vyp­la­til).

 Vý­kla­do­vý prob­lém spo­čí­va v tom, či za „deň splat­nos­ti“ mož­no po­va­žo­vať len je­den kon­krét­ny deň vý­pla­ty mzdy (vte­dy by ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa uve­de­né vy­ššie ne­bo­lo mož­né pod­ra­diť pod zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák.) ale­bo či „deň splat­nos­ti“ tre­ba vy­kla­dať tak, že nej­de len o ten­to kon­krét­ny deň (deň vý­pla­ty), ale ide aj o kaž­dý ďal­ší po ňom nas­le­du­jú­ci deň (pri ta­kom­to vý­kla­de by ko­na­nie za­mes­tná­va­te­ľa uve­de­né vy­ššie napĺňa­lo for­mál­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 Tr. zák.).

 Pri rie­še­ní uve­de­né­ho prob­lé­mu je pot­reb­né vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­ní zá­ko­na č. 311/2001 Z. z. zá­kon­ní­ka prá­ce v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov (ďa­lej len zá­kon­ník prá­ce).

 Pod­ľa § 43 ods.2 zá­kon­ní­ka prá­ce uve­die za­mes­tná­va­teľ v pra­cov­nej zmlu­ve ok­rem iných ná­le­ži­tos­tí aj ďal­šie pra­cov­né pod­mien­ky, a to vý­plat­né ter­mí­ny, pra­cov­ný čas, vý­me­ru do­vo­len­ky a dĺžku vý­po­ved­nej do­by.

 Pod­ľa § 129 ods.1 zá­kon­ní­ka prá­ce je mzda splat­ná po­za­du za me­sač­né ob­do­bie, a to naj­nes­kôr do kon­ca nas­le­du­jú­ce­ho ka­len­dár­ne­ho me­sia­ca, ak sa v ko­lek­tív­nej zmlu­ve ale­bo v pra­cov­nej zmlu­ve ne­do­hod­lo inak. Pod­ľa § 130 ods.2 zá­kon­ní­ka prá­ce sa mzda vy­plá­ca vo vý­plat­ných ter­mí­noch do­hod­nu­tých v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo v ko­lek­tív­nej zmlu­ve.

 Us­ta­no­ve­nie o splat­nos­ti mzdy sa z poh­ľa­du za­mes­tnan­ca reali­zu­je jej vý­pla­tou, čo zna­me­ná, že deň splat­nos­ti, z hľa­dis­ka za­mes­tná­va­te­ľa, je sú­čas­ne dňom, keď má byť za­mes­tnan­co­vi mzda aj vy­pla­te­ná.

 V praxi mô­žu nas­tať dve práv­ne si­tuácie. V pr­vom prí­pa­de si účas­tní­ci v pra­cov­nej zmlu­ve do­hod­nú kon­krét­ny vý­plat­ný ter­mín (nap­rík­lad, že mzda sa bu­de vy­plá­cať vždy 15. to­ho kto­ré­ho me­sia­ca). V prí­pa­de, ak ter­mín splat­nos­ti mzdy, te­da vý­plat­ný ter­mín, nie je zmluv­ne do­hod­nu­tý a prí­pad­ne ani za­mes­tná­va­te­ľom ur­če­ný inter­ným pred­pi­som, pos­led­ným ter­mí­nom na vý­pla­tu mzdy za pred­chá­dza­jú­ci me­siac je pos­led­ný ka­len­dár­ny deň bež­né­ho me­sia­ca (nap­rík­lad pos­led­ným dňom splat­nos­ti mzdy – vý­plat­ným ter­mí­nom za me­siac ma­rec by bol 30. ap­ríl).

Z uve­de­né­ho pre­to vy­plý­va, že dňom splat­nos­ti mzdy (vý­plat­ným ter­mí­nom) je vždy len je­den kon­krét­ny deň ur­če­ný buď pria­mo v pra­cov­nej zmlu­ve ale­bo pod­por­ne us­ta­no­ve­nia­mi zá­kon­ní­ka prá­ce. Pod­por­ne tu mož­no vy­chá­dzať aj us­ta­no­ve­nia § 69 ods.1 písm. b) zá­kon­ní­ka prá­ce, z kto­ré­ho vy­plý­va, že za­mes­tna­nec mô­že pra­cov­ný po­mer okam­ži­te skon­čiť, ak mu za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til mzdu do 15 dní po up­ly­nu­tí jej splat­nos­ti. Z uve­de­nej zá­kon­nej di­kcie je zrej­mé, že dňom splat­nos­ti mzdy mô­že byť len je­den kon­krét­ny deň v me­sia­ci (te­da nie aj kaž­dý iný nas­le­du­jú­ci deň), od kto­ré­ho mož­no nás­led­ne po­čí­tať uve­de­nú zá­kon­nú le­ho­tu.

 

Tie­to zá­ve­ry je pot­reb­né ap­li­ko­vať pri vý­kla­de zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák., v kto­rej zá­ko­no­dar­ca vý­slov­ne pou­žil spo­je­nie „ne­vyp­la­tí svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu..... v deň ich splat­nos­ti.....ho­ci v ten­to deň.....“ z čo­ho mož­no cel­kom jed­noz­nač­ne usu­dzo­vať, že v zho­de s us­ta­no­ve­nia­mi zá­kon­ní­ka prá­ce mys­lí sa dňom splat­nos­ti mzdy iba je­den kon­krét­ny deň v me­sia­ci.

 Pod­stat­ným pre vy­vo­de­nie tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti za pred­met­ný trest­ný čin bu­de pre­to to, či v kon­krét­ny deň splat­nos­ti (vý­plat­ný ter­mín) mal za­mes­tná­va­teľ fi­nan­čné pros­tried­ky na jej vý­pla­tu, kto­ré ne­pot­re­bo­val na za­bez­pe­če­nie svo­jej čin­nos­ti a aj na­priek to­mu úmy­sel­ne ne­vyp­la­til svoj­mu za­mes­tnan­co­vi mzdu na kto­rej vý­pla­tu mal ná­rok. V prí­pa­de, že za­mes­tná­va­teľ dis­po­no­val fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi až po dni splat­nos­ti mzdy a mzdu za­mes­tnan­co­vi  ne­vyp­la­til, ne­mô­že ísť o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 ali­nea pr­vá Tr. zák..

 Opač­ný vý­klad, kto­rý by pri­pus­til, aby za deň splat­nos­ti mzdy bol po­va­žo­va­ný aj aký­koľ­vek nas­le­du­jú­ci deň po vý­plat­nom ter­mí­ne, nie je mož­né ak­cep­to­vať, pre­to­že by iš­lo o nep­rí­pust­ný exten­zív­ny (roz­ši­ru­jú­ci) vý­klad v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa.

 V prí­pa­de, ak by za­mes­tná­va­teľ,  pred dňom splat­nos­ti mzdy, t. j. pred vý­plat­ným ter­mí­nom,  pre­vie­dol fi­nan­čné pros­tried­ky z úč­tu na iný účet v úmys­le, aby tak vy­vo­lal v deň splat­nos­ti mzdy zda­nie, že ne­má fi­nan­čné pros­tried­ky na vý­pla­tu mzdy, mo­hol by sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 ali­nea dru­há Tr. zák., pre­to­že „vy­ko­nal opat­re­nie sme­ru­jú­ce k zma­re­niu vy­pla­te­nia pe­ňaž­ných pros­tried­kov na vý­pla­tu mzdy svo­jim za­mes­tnan­com“.

 Dô­le­ži­tým ar­gu­men­tom je aj to, že trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák. nie je tres­tným či­nom tr­vá­cim, pre­to­že k je­ho zá­kon­ným zna­kom pat­rí len spô­so­be­nie, ale nie už udr­žia­va­nie proti­práv­ne­ho sta­vu (aj pre­to ne­mož­no pou­žiť vý­klad, že dňom splat­nos­ti je aj kaž­dý nas­le­du­jú­ci deň po vý­plat­nom ter­mí­ne). To­to kon­šta­to­va­nie je dô­le­ži­té nap­rík­lad z poh­ľa­du ur­če­nia mo­men­tu do­ko­na­nia toh­to tres­tné­ho či­nu a za­ča­tia ply­nu­tia preml­ča­cej do­by.

 Ak sa pá­cha­teľ do­pus­tí toh­to tres­tné­ho či­nu, je trest­ný čin do­ko­na­ný v deň splat­nos­ti mzdy. V prí­pa­de, ak pá­cha­teľ do 60 dní od do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu, t. j. od dňa splat­nos­ti uh­ra­dil dl­žnú mzdu a trest­ný čin ne­mal tr­va­lo ne­priaz­ni­vé nás­led­ky, dôj­de k zá­ni­ku tres­tnos­ti v zmys­le § 86 písm. c) Tr. zák..

 Ak pá­cha­teľ v deň splat­nos­ti ne­vyp­la­tí mzdu via­ce­rým svo­jim za­mes­tnan­com jed­ným ko­na­ním , ne­pôj­de o via­ce­ro sa­mos­tat­ných skut­kov, ale pôj­de len o sku­tok je­den (jed­no ko­na­nie), kto­ré bu­de mať via­ce­ro nás­led­kov. Nap­rík­lad, ak sa pá­cha­teľ, kto­rý má fi­nan­čné pros­tried­ky v deň splat­nos­ti mzdy, kto­ré ne­vyh­nut­ne ne­pot­re­bu­je na za­bez­pe­če­nie čin­nos­ti, roz­hod­ne, že ne­zaš­le mzdu svo­jim pia­tim za­mes­tnan­com na ich ban­ko­vé úč­ty, pôj­de o jed­no ko­na­nie, kto­rým spô­so­bí päť nás­led­kov. V prí­pa­de, ak by priš­lo k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia oh­ľad­ne jed­né­ho zo za­mes­tnan­cov, ne­bo­lo by mož­né viesť tres­tné stí­ha­nie oh­ľad­ne os­tat­ných, pre­to­že by tu bo­la pre­káž­ka ve­ci roz­hod­nu­tej a prin­cíp ne bis in idem.

 Ak pá­cha­teľ ne­vyp­lá­ca mzdu svo­jim za­mes­tnan­com, nie­koľ­ko me­sia­cov po se­be, pôj­de, za spl­ne­nia pod­mie­nok uve­de­ných v § 122 ods.10 Tr. zák., o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin.

 V prí­pa­de, ak sa po roz­via­za­ní pra­cov­né­ho po­me­ru ve­die pra­cov­nop­ráv­ny spor me­dzi za­mes­tnan­com a za­mes­tná­va­te­ľom  v ko­na­ní pred sú­dom o nep­lat­nosť roz­via­za­nia pra­cov­né­ho po­me­ru a súd roz­sud­kom roz­hod­ne tak, že vy­slo­ví nap­rík­lad nep­lat­nosť okam­ži­té­ho zru­še­nia pra­cov­né­ho po­me­ru s tým, že za­mes­tnan­co­vi pat­rí náh­ra­da mzdy za ob­do­bie, ke­dy za­mes­tna­nec ne­mo­hol pra­co­vať (nap­rík­lad náh­ra­da mzdy za ob­do­bie od 1.2.2007 do 1.7.2007 v su­me 60.000 Sk) a za­mes­tná­va­teľ ta­ké­to prá­vop­lat­né roz­hod­nu­tie sú­du ne­reš­pek­tu­je a za­mes­tnan­co­vi dl­žnú mzdu neuh­ra­dí, ne­pôj­de o trest­ný čin ne­vyp­la­te­nia mzdy a os­dtup­né­ho pod­ľa § 214 ods.1 Tr. zák.. V ta­kých­to prí­pa­doch to­tiž ne­mož­no ho­vo­riť o dni splat­nos­ti mzdy (vý­plat­ných ter­mí­noch mzdy), tak ako ich up­ra­vu­je nap­rík­lad zá­kon­ník prá­ce, ale ide o ne­reš­pek­to­va­nie roz­hod­nu­tia sú­du, čo má za nás­le­dok vy­ko­na­nie roz­hod­nu­tia pros­tred­níc­tvom exekú­cie pod­ľa us­ta­no­ve­ní Exekuč­né­ho po­riad­ku. Ne­reš­pek­to­va­nie prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia sú­du vy­da­né­ho pod­ľa us­ta­no­ve­ní Ob­čian­ske­ho súd­ne­ho po­riad­ku, kto­ré uk­la­dá jed­né­mu učas­tní­ko­vi súd­ne­ho ko­na­nia po­vin­nosť uh­ra­diť ur­či­tú fi­nan­čnú čias­tku dru­hé­mu účas­tní­ko­vi nie je, sa­mo o se­be, tres­tným či­nom a to ani vte­dy nie, ak ide o priz­na­nú náh­ra­du mzdy.

 7./     v kon­kur­znom ko­na­ní po­mer­ne čas­to nas­tá­va­jú si­tuácie, keď ve­ri­teľ (ale­bo oso­ba vy­dá­va­jú­ca sa za ve­ri­te­ľa) si v rám­ci kon­kur­zné­ho ko­na­nia prih­lá­si fik­tív­ne (neexis­tu­jú­ce) poh­ľa­dáv­ky, kto­ré má mať vo­či úpad­co­vi. Ta­ké­to ko­na­nia sa spra­vid­la práv­ne kva­li­fi­ku­jú ako trest­ný čin pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. s tým, že oso­bou, kto­rá v omy­le vy­ko­ná ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu je správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty. Ta­ká­to práv­na kva­li­fi­ká­cia je nes­práv­na.

 V zmys­le jed­not­li­vých us­ta­no­ve­ní zá­ko­na č. 7/2005 Z. z. o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii ako aj vy­hláš­ky mi­nis­ter­stva spra­vod­li­vos­ti SR č. 643/2005 Z. z., kto­rou sa up­ra­vu­jú pod­rob­nos­ti o spô­so­be ur­če­nia pla­tob­nej nes­chop­nos­ti a predĺže­nia mu­sí to­tiž správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty kaž­dú prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku po­rov­nať s úč­tov­nou a inou do­ku­men­tá­ciou úpad­cu a zoz­na­mom zá­väz­kov úpad­cu. Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty te­da sám zis­ťu­je sku­toč­ný stav ve­ci (t. j., či je ale­bo nie je prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka spor­ná), pri­čom ak zis­tí, že je prih­lá­se­ná poh­ľa­dáv­ka spor­ná, je po­vin­ný ju po­prieť. Pri skú­ma­ní prih­lá­se­ných poh­ľa­dá­vok na­viac nie je osa­mo­te­ný, na­koľ­ko zoz­nam poh­ľa­dá­vok zos­ta­ve­ný správ­com sa po­vin­ne po­rov­ná­va pod doh­ľa­dom sud­cu s prih­láš­ka­mi, kto­ré bo­li do­ru­če­né sú­du, pri­čom k sa­mot­ným prih­lá­se­ným poh­ľa­dáv­kam sa vy­jad­ru­je aj úpad­ca a mô­že dá­vať pod­ne­ty na pop­re­tie poh­ľa­dá­vok (ta­ký­to pod­net mô­že dať aj ve­ri­teľ). Správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty na­viac ani ne­mô­že poh­ľa­dáv­ku, kto­rá sa v kon­kur­ze up­lat­ňu­je prih­láš­kou us­po­ko­jiť z ma­jet­ku, kto­rý po­dlie­ha kon­kur­zu, pre­to­že ta­ké­to poh­ľa­dáv­ky mož­no us­po­ko­jiť len rozvr­hom vý­ťaž­ku zo spe­ňa­že­nia ta­ké­ho­to ma­jet­ku.

 Vzhľa­dom na uve­de­né sku­toč­nos­ti ne­mož­no po­va­žo­vať správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty za oso­bu, kto­rá by v prí­pa­de prih­la­so­va­nia poh­ľa­dá­vok moh­la vy­ko­nať v omy­le ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu. Prih­lá­se­nie poh­ľa­dáv­ky zna­me­ná len to, že sa ňou mu­sí správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty po­vin­ne za­obe­rať (tak is­to ako nap­rík­lad súd po­da­nou ža­lo­bou) a mu­sí ju s ná­le­ži­tou od­bor­nou sta­ros­tli­vos­ťou pres­kú­mať, po­rov­nať s úč­tov­nou do­ku­men­tá­ciou dl­žní­ka, prí­pad­ne vy­ko­nať aj vlas­tné šet­re­nie a roz­hod­núť o nej, pri­čom aj účas­tní­ci kon­kur­zné­ho ko­na­nia ma­jú prá­vo vy­jad­ro­vať sa k prih­lá­se­ným poh­ľa­dáv­kam a po­dá­vať správ­co­vi kon­kur­znej pod­sta­ty pod­ne­ty na ich pop­re­tie. Vý­sled­kom ta­ké­ho­to zis­ťo­va­nia sku­toč­né­ho sta­vu ve­ci je roz­hod­nu­tie správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, či prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku po­prie ale­bo ne­po­prie. Za si­tuácie, keď je správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty po­vin­ný pres­kú­ma­vať prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku a zis­ťo­vať skut­ko­vý stav a keď nie je op­ráv­ne­ný us­po­ko­jiť prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku z ma­jet­ku po­dlie­ha­jú­ce­mu kon­kur­zu, ne­mô­že byť oso­bou, kto­rá by moh­la v omy­le vy­ko­nať ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu (na­po­kon ani roz­hod­nu­tie správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty ne­po­prieť prih­lá­se­nú poh­ľa­dáv­ku nie je ma­jet­ko­vou dis­po­zí­ciou).

Ta­ké­to ko­na­nia je pot­reb­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako trest­ný čin poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods.2 písm. b) Tr. zák., prí­pad­ne len v štá­diu po­ku­su pod­ľa § 14 ods.1 Tr. zák..

 8./    v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ zís­ka pod­vod­ným spô­so­bom od inej oso­by vec (nap­rík­lad od poš­ko­de­né­ho vy­lá­ka to­var pod zá­mien­kou je­ho úh­ra­dy v nes­kor­šej do­be, prí­pad­ne aj za pred­lo­že­nia fa­loš­ných dok­la­dov preu­ka­zu­jú­cich je­ho bo­ni­tu a pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť), do­pus­tí sa sí­ce tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák., av­šak, ak ten­to to­var pre­dá ďal­šej oso­be (kto­rej pred­stie­ra svo­je riad­ne vlas­tníc­tvo k to­va­ru), ne­mož­no ten­to nás­led­ný pre­daj po­va­žo­vať za sa­mos­tat­ný sku­tok, kto­rý by tak­tiež napĺňal zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák..

 Pred­met­né nás­led­né ko­na­nie ne­vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. z to­ho dô­vo­du, že pá­cha­teľ sí­ce uvá­dza aj tú­to ďal­šiu oso­bu do omy­lu (nap­rík­lad v otáz­ke vlas­tníc­ke­ho prá­va k to­va­ru) a prí­pad­ne jej aj spô­so­bí ško­du na ma­jet­ku (v prí­pa­de, ak tej­to oso­be bu­de to­var od­ob­ra­tý a vrá­te­ný pô­vod­né­mu vlas­tní­ko­vi), av­šak pá­cha­teľ sa tým­to svo­jím nás­led­ným ko­na­ním už opä­tov­ne neo­bo­ha­cu­je, pre­to­že vec zís­ka­nú tres­tným či­nom (to­var) len „pre­me­ní“ na fi­nan­čné pros­tried­ky. Zís­ka te­da len ek­vi­va­lent to­ho, o čo sa už pred­tým neop­ráv­ne­ne obo­ha­til (je­ho ma­je­tok sa už opä­tov­ne nez­väč­šu­je). Obo­ha­te­nie je pri­tom zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 ods.1 Tr. zák. a ak nie je da­ný, ne­mô­že dôjsť k spá­chaniu toh­to tres­tné­ho či­nu. To­to nás­led­né ko­na­nie je pre­to sú­čas­ťou pô­vod­né­ho pod­vod­né­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa a tá­to „ďal­šia“ oso­ba, kto­rej bo­la pod­vod­ne zís­ka­ná vec pre­da­ná, má v tres­tnom ko­na­ní pre­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka, ale nie aj poš­ko­de­né­ho.

 Poš­ko­de­ným v tres­tnom ko­na­ní to­tiž ne­mô­že byť ten kto v dob­rej vie­re kú­pil od­cu­dze­nú, spre­ne­ve­re­nú ale­bo pod­vod­ne zís­ka­nú vec, pre­to­že mu ško­da ne­bo­la spô­so­be­ná tres­tným či­nom, ale poš­ko­de­ným mô­že byť len pô­vod­ný vlas­tník da­nej ve­ci. Ško­da, kto­rá vznik­la to­mu, kto vec v dob­rej vie­re kú­pil, mô­že byť len dô­vo­dom pre up­lat­ne­nie ná­ro­ku v ko­na­ní vo ve­ciach ob­čian­skop­ráv­nych.

 9./ v prí­pa­de, ak sa pá­cha­teľ do­púš­ťa pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. (spá­cha nap­rík­lad de­sať čias­tko­vých úto­kov), pri­čom po ich spá­cha­ní mu je vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 TR. zák (pre inú je­ho tres­tnú čin­nosť). a nás­led­ne po ozná­me­ní vzne­se­nia ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin spre­ne­vey sa zno­vu do­púš­ťa čias­tko­vých úto­kov (spá­cha nap­rík­lad ďal­šie tri), kto­ré napĺňa­jú zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty krá­de­že, pôj­de o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že pod­ľa § 212 TR. zák. (po­zos­tá­va­jú­ci z tri­nás­tich čias­tko­vých úto­kov) a to aj na­priek to­mu, že ich pá­chanie „pre­de­li­lo“ vzne­se­nie ob­vi­ne­nia pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 TR. zák..

 Pod­ľa § 122 ods.10 Tr. zák. ve­ta pr­vá sa za pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin po­va­žu­je, ak pá­cha­teľ pok­ra­čo­val v pá­cha­ní to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu. Pod­ľa § 122 ods.13 Tr. zák., ak pá­cha­teľ pok­ra­ču­je v ko­na­ní, pre kto­rý je stí­ha­ný aj po ozná­me­ní vzne­se­nia ob­vi­ne­nia, po­su­dzu­je sa ta­ké ko­na­nie od toh­to pro­ces­né­ho úko­nu ako no­vý sku­tok.

 Z uve­de­ných zá­kon­ných us­ta­no­ve­ní vy­plý­va to, ža ak má ísť o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, mu­sí sa skla­dať z via­ce­rých čias­tko­vých úto­kov (naj­me­nej dvoch), kto­ré však mu­sia (všet­ky) napĺňať zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu (nap­rík­lad tres­tné­ho či­nu krá­de­že), pri­čom ozná­me­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia „pre­de­ľu­je“ pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin na sa­mos­tat­né skut­ky len vte­dy, ak ob­vi­ne­ný pok­ra­ču­je v ko­na­ní, pre kto­ré je stí­ha­ný, t. j. mu­sí pok­ra­čo­vať v pá­cha­ní to­ho is­té­ho tres­tné­ho či­nu, pre kto­rý mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie.

 Ak pou­ži­je­me tie­to práv­ne zá­ve­ry na vy­ššie uve­de­ný prík­lad, je zrej­mé, že pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák. mô­že ozná­me­nie uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia „pre­de­liť“ na sa­mos­tat­né skut­ky len vte­dy, ak by pá­cha­te­ľo­vi bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin krá­de­že (te­da pre rov­na­ký trest­ný čin). Ak pá­cha­te­ľo­vi  bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie pre trest­ný čin spre­ne­ve­ry, ne­má ozná­me­nie toh­to uz­ne­se­nia o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia účin­ky pred­pok­la­da­né v us­ta­no­ve­ní § 122 ods.13 Tr. zák. a ak po ňom ob­vi­ne­ný aj na­ďa­lej pá­cha trest­ný čin krá­de­že, pôj­de o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin (je­den sku­tok) spá­cha­ný vo viac­čin­nom sú­be­hu s tres­tným či­nom spre­ne­ve­ry.

 Tie­to práv­ne zá­ve­ry sa tý­ka­jú aké­ho­koľ­vek tres­tné­ho či­nu, kto­rý mož­no ozna­čiť za pok­ra­čo­va­cí v zmys­le § 122 ods.10 TR. zák..

 10./ v prí­pa­de, ak si pá­cha­teľ neop­ráv­ne­ne ob­sta­rá nap­rík­lad ban­ko­vú pla­tob­nú kar­tku krá­de­žou (pôj­de o trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia elek­tro­nic­ké­ho pla­tob­né­ho pros­tried­ku a inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219 ods.1 Tr. zák., pre­to­že ban­kvá pla­tob­ná kar­ta je elek­tro­nic­kým pla­tob­ným pros­tried­kom v zmys­le zá­ko­na č. 510/2002 o pla­tob­nom sty­ku v zne­ní nes­kor­ších zmien a dopl­nkov), kto­rú nás­led­ne na inom mies­te a v inom ča­se pou­ži­je na vý­ber fi­nan­čných pros­tried­kov z ban­ko­ma­tu (trest­ný čin krá­de­že pod­ľa § 212 Tr. zák.), pôj­de o dva sa­mos­tat­ne skut­ky.

Po­kiaľ ide o práv­nu kva­li­fi­ká­ciu vý­be­ru fi­nan­čných pros­tried­kov z ban­ko­ma­tu za pou­ži­tia neop­ráv­ne­ne zís­ka­nej ban­ko­vej pla­tob­nej kar­ty, pôj­de o trest­ný čin neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia elek­tro­nic­ké­ho pla­tob­né­ho pros­tried­ku a inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219 ods.1 Tr. zák., t. j. v ta­kom­to prí­pa­de pôj­de vždy len o od­sek 1 a nik­dy nie aj o prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu pod­ľa toh­to us­ta­no­ve­nia, pre­to­že v tom­to prí­pa­de pok­rý­va pred­met­ná práv­na kva­li­fi­ká­cia iba neop­ráv­ne­né pou­ži­tie ban­ko­vej pla­tob­nej kar­ty, ale už nie od­cu­dzenie fi­nan­čných pros­tried­kov.  Ak su­ma, kto­rú pá­cha­teľ vy­be­rie z ban­ko­ma­tu pre­siah­ne 8.000 Sk, pôj­de o jed­no­čin­ný sú­beh s tres­tným či­nom krá­de­že pod­ľa § 212 ods.1 Tr. zák..

 Ak pá­cha­teľ spô­so­bí vý­be­rom fi­nan­čných pros­tried­kov z ban­ko­ma­tu nap­rík­lad väč­šiu ško­du, pou­ži­je sa len prís­nej­šia práv­na kva­li­fi­ká­cia pri tres­tnom či­ne krá­de­že (nap­rík­lad pod­ľa § 212 ods.1, ods.3 písm. a/ Tr. zák.), av­šak nie aj prís­nej­šia práv­na kva­li­fi­ká­cia pri tres­tnom či­ne pod­ľa § 219 Tr. zák. (t. j. sku­tok sa ne­bu­de práv­ne kva­li­fi­ko­vať aj pod­ľa § 219 ods.3 písm. b/ Tr. zák.). Spô­so­be­nie väč­šej ško­dy sa te­da pá­cha­te­ľo­vi dvak­rát nep­ri­čí­ta a neop­ráv­ne­ný vý­ber fi­nan­čných pros­tried­kov z ban­ko­ma­tu, kto­rým bo­la spô­so­be­ná väč­šia ško­da, je pot­reb­né práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako pre­čin krá­de­že pod­ľa § 212 ods.1, ods.3 písm. a) Tr. zák. (tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia pok­rý­va od­cu­dzenie fi­nan­čných pros­tried­kov a spô­so­be­nie ško­dy) v jdno­čin­nom sú­be­hu s pre­či­nom neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia elek­tro­nic­ké­ho pla­tob­né­ho pros­tried­ku a inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219 ods.1 Tr. zák (tá­to práv­na kva­li­fi­ká­cia pok­rý­va to, že ban­ko­vá pla­tob­ná kar­ta bo­la pou­ži­tá neop­ráv­ne­ne, te­da, že ku krá­de­ži fi­nan­čých pros­tried­kov doš­lo pros­tred­níc­tvom, za pou­ži­tia, ta­kej­to ban­ko­vej pla­tob­nej kar­ty).

 O  prís­nej­šiu práv­nu kva­li­fi­ká­ciu pod­ľa § 219 ods.1, ods.3 písm.b), res­pek­tí­ve ods. 4 písm. a) Tr. zák. pôj­de vte­dy, ak pá­cha­teľ pou­ži­je nap­rík­lad neop­ráv­ne­ne zís­ka­nú ban­ko­vú pla­tob­nú kar­tu pria­mo na ná­kup to­va­ru, te­da neuh­ra­dí to­var v ho­to­vos­ti, ale „za­pla­tí kar­tou“. V ta­kých­to prí­pa­doch sa uh­rá­dza ná­kup to­va­ru pre­vo­dom fi­nan­čných pros­tried­kov z jed­né­ho úč­tu na účet iný (pre­daj­cu), t.j. fi­nan­čné pros­tried­ky ne­ma­jú po­čas ce­lej ob­chod­nej tran­sak­cie ma­te­ria­li­zo­va­nú po­do­bu, ne­ma­jú po­do­bu hnu­teľ­nej ve­ci a pre­to ani ne­mô­žu byť pred­me­tom úto­ku pri tres­tnom či­ne krá­de­že (fi­nan­čné pros­tried­ky na úč­toch v ban­ke sú poh­ľa­dáv­ky, t. j. ne­ma­jú po­va­hu „ve­ci“ v práv­nom zmys­le slo­va, pri­čom pri tres­tnom či­ne krá­de­že je ne­vyh­nut­ný vždy útok vo­či cu­dzej „ve­ci“). Uh­ra­de­nie to­va­ru pros­tred­níc­tvom neop­ráv­ne­ne zís­ka­nej ban­ko­vej pla­tob­nej kar­ty (te­da nie pros­tred­níc­tvom ho­to­vos­ti), pri kto­rom zís­ka pá­cha­teľ to­var v hod­no­te nap­rík­lad 90.000 Sk tre­ba práv­ne kva­li­fi­ko­vať len ako zlo­čin neop­ráv­ne­né­ho vy­ro­be­nia a pou­ží­va­nia elek­tro­nic­ké­ho pla­tob­né­ho pros­tried­ku a inej pla­tob­nej kar­ty pod­ľa § 219 ods.1, ods.3 písm. b) TR. zák..

 

 

                                                                                                       

 

 

         

 

Diskusia