Hystéria nad znižovaním trestných sadzieb - Quo vadis trestná politika?

 

Hystéria nad znižovaním trestných sadzieb – Quo vadis trestná politika?[1]

 

JUDr. Lukáš Turay, PhD.

JUDr. Ing. Rudolf Cádra

 

V súčasnosti sme svedkami hystérie, ktorá sa strhla po predstavení vládneho návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Veľká časť kritiky bola premietnutá aj do znižovania trestných sadzieb. V tomto článku sa pokúsime poukázať na neopodstatnenosť nárekov nad pripravovanou právnou úpravou.

Vo všeobecnosti je zaužívaná mylná predstava väčšiny populácie o tom, že kľúčom k potlačeniu kriminality je zvýšenie trestnej sadzby alebo vyhlásenie niektorého protispoločenského, alebo protiprávneho správania za trestný čin. Skúsenosti nielen zo Slovenskej republiky, ani z iných krajín však tejto hypotéze nenasvedčujú.[2] Na nebezpečnosť verejnej mienky vo vzťahu k punitívnosti upozornil aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý v náleze sp. zn. PL. US 106/2011 uviedol: „Podľa názoru ústavného súdu by v záujme rešpektovania požiadavky primeranosti trestu bolo žiaduce, aby sa do budúcna zákonodarca vysporiadal so všeobecne rozšírenou zjednodušenou mylnou predstavou, v zmysle ktorej prísne trestanie predstavuje zaručený recept na zníženie kriminality, pričom páchateľ by v podstate mal byť potrestaný nie ako občan majúci základné práva a slobody, ale ako nepriateľ spoločnosti. Je totiž neospravedlniteľné, aby právo páchateľa na primeraný trest zodpovedajúci jeho trestnému činu bolo obetované kolektívnemu spoločenskému záujmu bezpečnosti, pričom zahraničné kriminologické a penologické výskumy navyše celkom presvedčivo preukazujú, že neprimerané sprísňovanie trestnej represie, ktoré obvykle (pod vplyvom médií a vysokej miery punitivity obyvateľstva) predstavuje produkt emocionálnej a populistickej trestnej politiky, neprispieva k dosiahnutiu žiadneho pozitívneho výsledku v podobe zníženej kriminality, ale jeho jediným preukázateľným efektom sú chronicky preplnené väznice a rastúci index väzenskej populácie. Zákonodarca ani v rámci boja s kriminalitou nesmie opúšťať základné dlhodobé konštanty moderného demokratického právneho štátu rešpektujúceho a chrániaceho základné ľudské práva a slobody (vrátane základných ľudských práv a slobôd páchateľa trestného činu), a to predovšetkým požiadavku primeranosti, zásadu pomocnej úlohy trestného práva a poňatie trestného práva ako prostriedku ultima ratio, ako aj princíp humanity trestného práva.“[3]

V roku 2005 prijala Národná rada Slovenskej republiky dva zásadné kódexy, ktoré redefinovali vnímanie trestnej politiky a trestného práva v Slovenskej republike. 1. 1. 2006 nadobudli účinnosť nové trestné kódexy, zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon a zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok. Z dôvodovej správy sa dozvedáme, že rekodifikácia sa niesla predovšetkým na nasledujúcich myšlienkach:

1. Prehĺbiť diferenciáciu a individualizáciu trestnej zodpovednosti fyzických osôb a právnych dôsledkov tejto zodpovednosti.

2. Zaviesť trestnú zodpovednosť právnických osôb – na základe striktne vymedzených podmienok – ktorá sa bude uplatňovať vedľa trestnej zodpovednosti fyzických osôb (z tejto zodpovednosti bude vyňatý štát).

3. Upraviť trestnú zodpovednosť mladistvých tak, aby boli zohľadnené najnovšie (interdisciplinárne) vedecké poznatky z oblasti pedagogiky, sociológie, pedopsychológie a pedopsychiatrie v súlade s novou právnou úpravou v ďalších relevantných oblastiach nášho právneho poriadku.

4. Zmeniť celkovú filozofiu ukladania trestných sankcií, v rámci ktorej bude treba predovšetkým zmeniť hierarchiu sankcií tak, aby v jej rámci bol trest odňatia slobody chápaný ako ultima ratio, a to najmä v prípade menej závažných trestných činov. V rámci tejto filozofie bude kladený dôraz na individuálny prístup pri riešení trestných vecí na základe širokej možnosti využitia alternatívnych sankcií a odklonov tak, aby sa v najširšej miere zaistila pozitívna motivácia páchateľa.

5. Dosiahnuť takú úroveň kodifikácie, aby bola zrovnateľná s úrovňou trestného práva hmotného európskeho štandardu, pri plnom rešpektovaní medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a požiadaviek vyplývajúcich z integračných procesov.[4]

Ak by sme sa zamerali na výsledok uvedeného úmyslu zákonodarcu, možno konštatovať, že ani jeden z bodov sa nepodarilo úplne naplniť. Napríklad zaviesť pravú trestnú zodpovednosť právnických osôb sa podarilo až v roku 2016, čiže 10 rokov po rekodifikácii trestného práva v Slovenskej republike. Uplatňovanie trestu odňatia slobody ako inštitútu ultima ratio sa tak isto nepodarilo naplniť, pretože trest odňatia slobody je najčastejšie ukladaným trestom (hoci v jeho podmienečnej podobe). Pri trestnej zodpovednosti mladistvých zákonodarca zlyhal už v počiatkoch, keď zníženie hranice trestnej zodpovednosti z 15 na 14 rokov nebolo konzultované s odborníkmi.

Zároveň v dôvodovej správe bolo uvedené, že cieľom rekodifikácie malo byť vytvoriť strategickú tendenciu na perspektívnu dekrimininalizáciu a depenalizáciu Trestného zákona v prípade menej závažných protispoločenských konaní pri súčasnom rešpektovaní ochrany spoločnosti represívnymi opatreniami v oblastiach jej najväčšieho ohrozenia. Ironicky by sa dalo povedať, že tento ciel splnený bol, pretože zákonodarca pristúpil k zvýšeniu trestných sadzieb, takže priestor pre depenalizáciu a dekriminalizáciu vytvorený bol.

Ak by sme si však porovnali trestný zákon č. 140/1961 v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len Starý trestný zákon) tak pri trestnom čine krádeže (najčastejšie páchaným trestným činom už od vzniku samostatnej Slovenskej republiky) bola maximálna trestná sadzba 5 až 12 rokov. Aktuálne účinný trestný zákon stanovuje najvyššiu trestnú sadzbu za trestný čin krádeže na úrovni 10 až 15 rokov. Rovnako je to aj pri ostatných najčastejšie páchaných majetkových trestných činov, napríklad sprenevera (starý trestný zákon – max. 5-12/nový trestný zákon – max. 10/15 rokov), podvod (starý trestný zákon – max. 5-12/nový trestný zákon – max. 10-15) a pod. Neslobodno opomenúť, že rovnako na tom boli aj mnohé korupčné trestné činy. Napríklad trestný čin prijímania úplatku (v súvislosti s obstaraním veci všeobecného záujmu) mal v starom trestnom zákone trestnú sadzbu 3-8 rokov. Nový trestný zákon túto trestnú sadzbu zvýšil na 10-15 rokov. Takto by sme mohli pokračovať. Ako sa tento zámer prejavil v praxi?

 

 

Rok	2005	2006	2007	2008	2009	2010	2011	2012	2013
Počet zistených trestných činov	123 563	115 152	110 802	104 758	104 905	95 252	92 873	90 351	89 677

 

Rok	2014	2015	2016	2017	2018	2019	2020	2021	2022
Počet zistených trestných činov	81 245	73 163	69 635	66 215	61 392	58 829	54 244	50 915	54 586

Tubuľka č. 1: Stav kriminality od roku 2005 po rok 2022.[5]

Na prvý pohľad by uvedený graf mohol vyvolať falošný pocit bezpečnosti. Možno konštatovať, že registrovaná kriminalita[6] v podmienkach Slovenskej republiky sústavne klesala do roku 2021, kde bolo zistených historicky najmenej trestných činov (50 915).V roku 2022 sme však prvý-krát za účinnosti novej právnej úpravy, zaznamenali nárast kriminality na celkovo 54 586 zistených trestných činov. Otázka je, že ak by sme sa spýtali priemerného Slováka na ulici, čo by nám povedal? Skutočne klesla kriminalita tak drastickým spôsobom? Alebo sme svedkami zmeny určitých paradigiem a do popredia sa dostáva predovšetkým neželaný fenomén kyberkriminality? Typické majetkové trestné činy, extrémistické trestné činy sa už dávno presunuli na internet. Svoju nespornú úlohu v rámci štatistických ukazovateľov potom zohráva aj latencia kriminality[7], pričom je potrebné tiež zdôrazniť, že v prípade, ak aj polícia má o takejto kriminalite vedomosť, často takúto kriminalitu dokonca ani nerieši s odkazom na nedodržanie potrebnej miery opatrnosti poškodeného.

 

Zároveň sa ponúka otázka, aké výšky trestných sadzieb majú zahraničné štáty? V nižšie uvedenej tabuľke porovnávam výšku trestných sadzieb za vybrané trestné činy, ktorých sa uvedená novela dotýka:

 

 

Trestný čin	Nemecká spolková republika (maximálna trestná sadzba)	Rakúsko (maximálna trestná sadzba)	Slovenská republika (po prijatí novely) (maximálna trestná sadzba)
Krádež	10 rokov	1 až 10 rokov	3 až 10 rokov
Podvod	1 rok  až 10 rokov	1 až 10 rokov	3 roky až 10 rokov
Legalizácia výnosov z trestnej činnosti	6 mesiacov až 10 rokov	1 rok až 10 rokov	3 roky až 10 rokov
Podplácanie	3 mesiace až 5 rokov	1 rok až 10 rokov	2 roky až 8 rokov

Tabuľka č. 2: Komparácia trestných sadzieb vybraných trestných činov

Vo väčšine trestných činov, tak budeme kopírovať vyspelé štáty a vo väčšine bude naša právna úprava prísnejšia. Aktuálne možno konštatovať, že aktuálne nastavenie trestných sadzieb nedávajú súdom veľkú flexibilitu. Možno oceniť snahu zákonodarcu, že dáva súdom väčšiu flexibilitu pri ukladaní trestov. Zároveň si treba uvedomiť, že nižšie tresty automaticky nezaisťujú podmienečný trest odňatia slobody (tzv. podmienku). Relevantným v tomto prípade nie je ani argument, že vo vyspelejších štátoch majú podstatne nižší počet zistených trestných činov (na počet obyvateľov), pretože na počet trestných činov nemá prioritne vplyv samotná výška sankcie, ale úplne iné faktory, ako napr. riadne objasnenie posudzovaného konania, alebo z časového hľadiska primerané uloženie sankcie.   

Trestná politika a recidíva

Ak by sme sa pozreli na parameter recidívy, zisťuje, že aktuálne smerovanie trestnej politiky zrejme dosiahlo svoj vrchol.

 

Rok	Počet odsúdených	Recidivisti	%
2012	35 077	10 469	29,8 %
2013	36 079	10 598	29,3 %
2014	33 610	9 464	28,1 %
2015	29 691	8 517	28,9 %
2016	27 187	7 987	29,4 %
2017	26 331	7 508	28.5%
2018	29 385	10 705	36.4 %
2019	28 431	10 519	36,9 %
2020	25 392	9 013	35,5 %
2021	23 644	8 989	38 %
2022	25 254	9 657	38,23 %

Tabuľka 3: Štatistické ukazovatele recidívy zozbierané zo štatistických ročeniek Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky.[8]

Mohli by sme sa uspokojiť s konštatovaním, že číselne nám recidíva klesá, ale to by bolo len pomyselné opíjanie sa rožkom. V rámci percentuálneho podielu nám podiel recidivistov neustále stúpa.[9] Uvedená skutočnosť odôvodňuje záver o zlyhávaní funkcie prevýchovy pri ukladaných trestoch a teda je naozaj namieste uvažovať o tom, akým spôsobom upraviť najmä tresty odňatia slobody (ako najčastejšie ukladané tresty) tak, aby si ukladané tresty začali aj v skutočnosti plniť aj svoju prevýchovnú funkciu. Domnievame sa, že najmä prevýchovná funkcia by mala byť z pohľadu štátu (samozrejme nie z pohľadu jednotlivca, poškodeného, ktorý má iné záujmy) tou najpodstatnejšou prioritou. V tomto smere by sme chceli zdôrazniť významnú úlohu alternatívnych trestov ako napr. trest domáceho väzenia, peňažného trestu alebo trestu povinnej práce.

Ešte zaujímavejšia je odpoveď na otázku, ako na uvedenú problematiku reagoval zákonodarca? Legislatívny vývoj v rámci Slovenskej republiky tiež prekonal svoje turbulentné obdobia z hľadiska trestnej politiky. Aktuálne bolo do zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len TZ) celkom zasiahnuté 50-krát do základného kódexu trestnej politiky formou priamych noviel, nepriamych noviel alebo rozhodnutí Ústavného súdu. Pre porovnanie, zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon bol za svojej viac ako 60 ročnej účinnosti novelizovaný len 45-krát. Nižšie v tabuľke sme poskytli aj analýzu, koľko skutkových podstát bolo pridaných/vypustených z aktuálneho Trestného zákona.

  

Rok	2005	2006	2007	2008	2009	2010	2011	2012	2013
Počet pridaných skutkových podstát	0	0	0	2	4	0	13	2	4
Počet vypustených skutkových podstát	0	0	0	0	0	0	0	0	0

 

Rok	2014	2015	2016	2017	2018	2019	2020	2021	2022	2023
Počet pridaných skutkových podstát	0	9	2	1	3	2	7	1	0	1
Počet vypustených skutkových podstát	0	3	0	0	0	0	3	0	0	0

 

Tabuľka č. 4: Analýza prijatých a vypustených skutkových podstát zo zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon.

 

Na základe našej analýzy sme zistili, že počas účinnosti Trestného zákona bolo 6 skutkových podstát vypustených, zatiaľ čo zákonodarca do Trestného zákona pridal 51 nových základných skutkových podstát.[10]

Je prísna sankcia riešenie?

Niektorí autori uvádzajú, že účelom trestnej politiky by malo byť vytvorenie systému prísnych hrozieb. Ernest van den Haag, americký sociológ, uvádza: teória odstrašovania, na rozdiel od retribučnej teórie, ponúka nesvojvoľný spôsob určovania „správnych“ rozsudkov pre každý trestný čin v kardinálnom a bežnom zmysle. Zistilo sa, že teória odstrašovania ponúka základ pre povinné, spravodlivé, rovnaké a optimálne odstrašujúce rozsudky.[11]

Niektorým výskumom sa podarilo preukázať, že rýchlosť, istota trestu a jeho výška môže mať vplyv na kriminalitu. Antonio Tavares, Silvia Mendes a Claudia Costa realizovali v roku 2009 výskum, ktorý sa zameral na trestnú politiku vo vzťahu k dopravnej politike v Portugalsku. Mapovala sa dopravná politika od roku 1990. V tomto období sa politika vo vzťahu k trestným činom v doprave menila celkovo 3-krát. Prvý krát sa zvyšovala výška trestu za trestné činy v doprave. Druhý-krát sa zvyšovali sankcie za alkohol za volantom. V poslednom kroku sa pristúpilo k uprednostňovaniu zaplatenia sankcie na mieste. Toto zvýšenie maximálnych trestov vedie k približnému priemernému zníženiu mesačného počtu nehôd a zranení o 0,5 percenta. V samotnej analýze sa však autori skôr odvolávajú na istotu a rýchlosť trestu ako na samotnú výšku sankcie.[12] Napriek tejto skutočnosti neexistuje zatiaľ žiaden relevantný výskum, ktorý by dokázal preukázať, že prísna sankčná politika odrádza páchateľov od trestnej činnosti. V bežnej situácií by potom muselo platiť, že ak by sme za každý trestný čin zaviedli trest smrti (môžeme ho vnímať ako trest najvyššieho stupňa), splnil by sa vytúžený cieľ spoločnosti – skončenie kriminality. Ako však ukazujú zahraničné výskumy, tento naratív nefunguje.[13]

Vychádzajúc z týchto zahraničných výskumov je možné konštatovať, že najpodstatnejším kľúčom k potlačeniu kriminality nie je zvyšovanie trestných sadzieb ani nedôvodné kriminalizovanie ďalšieho protispoločenského či protiprávneho konania, ale riadne objasnenie takéhoto konania,  uloženie sankcie v časovo prijateľnom horizonte tak, aby nedochádzalo k odopretiu spravodlivosti už len z dôvodu jej oneskorenia a vykonanie prípadných účinných opatrení na odstránenie škodlivého následku. Práve tieto faktory majú potom aj vplyv na posúdenie primeranosti ukladanej sankcie. Nie je možné nahrádzať neschopnosť orgánov aplikujúcich právo naplniť tieto tri faktory zvyšovaním trestných sadzieb alebo kriminalizáciou ďalšieho konania, a to ani s odkazom na tzv. generálnu prevenciu.

Je potrebné priznať, že v ostatnom období skutočne dochádzalo pri určitých druhoch trestnej činnosti (najmä pri majetkovej, hospodárskej ale tiež aj korupčnej) k nahradzovaniu kvalitného dokazovania hrozbami vysokých trestov (nech aj orgánmi činnými v trestnom konaní nevyslovenými) a na to nadväzujúcimi výpoveďami tzv. „kajúcnikov“, ktorých obsah výpovedí nebol na potrebnej úrovni objektívne verifikovaný.[14] Na tomto mieste už nie je potrebné ani opätovne poukazovať na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré vo vzťahu k našej republike tieto závery konštatovali. V tejto súvislosti absolútne absentuje kvalitné preskúmanie dôkazného (skutkového) stavu zo strany súdov pri schvaľovaní dohôd o vine a treste, čo spôsobuje najmä u laickej verejnosti chaos pri neskoršom uznávaní viny obvinených, ktorí dohodu o vine a treste neuzatvorili napr. z dôvodu, že podstatnú časť svojej viny (alebo dokonca vinu celú) na takéto osoby preniesli tzv. „kajúcnici“. Takáto situácia spôsobuje následne nenáležitý tlak na súdy rozhodujúce v konkrétnej veci o vine takýchto obvinených. Aj tieto faktory sú živnou pôdou pre vznik justičných omylov, ktorých existencia tu vždy bola a je, a to aj bez takýchto ďalších podporných faktorov. Prvým krokom na elimináciu takýchto nežiaducich javov je však priznanie si existencie problému, t. j. súlad celej odbornej verejnosti v otázke existencie týchto javov, k čomu bohužiaľ doposiaľ nedošlo, pretože aj časť odbornej verejnosti existenciu tohto problému (z rôznych dôvodov) prehliada.

Výška škody

Výšku škody upravuje trestný zákon v § 125 Trestného zákona. Škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 266 eur. Škodou väčšou sa rozumie suma dosahujúca najmenej desaťnásobok takej sumy (2 660 eur). Značnou škodou sa rozumie suma dosahujúca najmenej stonásobok takej sumy (26 660 eur). Škodou veľkého rozsahu sa rozumie suma dosahujúca najmenej päťstonásobok takej sumy (133 000 eur). Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu. Zaujímavosťou je, že tento paragraf nebol od roku 2005 novelizovaný (s výnimkou roku 2009, v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do Eurozóny, kde však došlo len k prepočtu výšky škody na novú menu pri jej nezmenenej výške). Zákonodarca teda celých 18 rokov nereflektoval na narastajúcu infláciu a iné makroekonomické ukazovatele.

Aby sme si to bližšie priblížili poukazujeme na, že priemerná cena bytov na Slovensku v roku 2006 bola 999,- EUR za m² (informácie z webového sídla NBS). To znamená, že byt vo veľkosti 50 m² bolo možné zakúpiť za 49.950,- EUR. Aby teda páchateľovi trestného činu podvodu hrozil trest odňatia slobody na 10 – 15 rokov, musel podvodným spôsobom získať aspoň 3 byty, nakoľko musel spôsobiť škodu 133.000,- EUR a viac. Takto popísaný mechanizmus sa však na Slovensku od roku 2006 (t. j. 17 rokov) nezmenil, pričom fixnosť zadefinovania malej škody na výšku 266,- EUR spôsobila, že pri súčasnej priemernej hodnote ceny bytov vo výške 2.982,- EUR za 1 m² (informácie z webového sídla NBS, 3Q/2022) postačuje na uloženie trestu odňatia slobody v rozsahu od 10 – 15 rokov podvodné konanie na jedinom byte, resp. aj len na jeho časti.[15]

            Toto je len jeden z mnohých prípadov, keď je výška škody už v súčasnosti nedostatočná. Celá trestná politika zahrňujúca policajtov, prokurátorov a súdy sa môže dať do pohybu za krádež mobilu v hodnote 300 eur.

Na pripomenutie uvedieme, že aktuálny vládny návrh počíta s právnou úpravou: „Škodou malou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 700 eur. Škodou väčšou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 35 000 eur. Značnou škodou sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 350 000 eur. Škodou veľkého rozsahu sa rozumie škoda prevyšujúca sumu 700 000 eur. Tieto hľadiská sa použijú rovnako na určenie výšky prospechu, hodnoty veci a rozsahu činu.“. Zároveň si treba uvedomiť, že výška jednotlivých škôd sa neurčuje na konkrétny kalendárny rok, ale pôsobí na niekoľko rokov do budúcna. Ak si zoberieme aktuálnu situáciu, tak výška škody nebola menená v Slovenskej republiky už takmer 20 rokov.

Ak by sme sa zamerali na hranicu malej škody, ktorá je často-krát kľúčová pri stanovovaní trestnosti činu, tak v minulosti boli návrhy na stanovenie 500 eur[16] škody. Tento návrh však bol odôvodnený len všeobecným konštatovaním, že „z dôvodu hospodárskeho vývoja od roku 2006, keďže suma 266 eur má v súčasnosti podstatne nižší význam ako v roku 2006“.

Záver

Trestná politika nemala jasný smer a väčšinou sa riadila len dojmológiou. Je však alibistické očakávať, že sa predmetné prostredie zmení za pár rokov. V podmienkach Slovenskej republiky stále absentuje inštitúcia, ktorá by sa venovala výhradne kriminologickému výskumu, ktorý by bol vhodným základom na nastavenie smeru trestnej politiky.

Na základe prezentovaných dát sa však ukazuje, že súčasný model trestnej politiky je už za zenitom svojich schopností. Svedčí o tom aj prinajlepšom stagnujúci stav kriminality, ale predovšetkým zvyšujúci sa pomer recidivistov. Je len správne, že sa zákonodarca vydal smerom k trestnej politike moderných západných štátov. K trestnej politike, ktorá nie je zaslepená len v zbožnú vieru k postulátu: „prísnejšia trestná sadzba odrádza páchateľa od páchania trestnej činnosti“. Takéto zmýšľanie je skôr vhodné do 19. storočia ako 21. storočia. Trestné právo vážne nefunguje tak, že páchateľ pred spáchaním trestného činu si otvorí trestný zákon a na základe trestnej sadzby sa rozhodne, či spácha trestný čin. Je potrebné, aby sa verejnosť v prípade trestného práva konečne oslobodila od vštepovanej predstavy, že jediným správnym trestom je, keď je páchateľ odsúdený na nepodmienečný trest.

 

 

Literatúra:

 

1.     Antonio Tavares, Silvia Mendes, and Claudia Costa: “The Impact of Deterrence Policies on Reckless Driving: The Case of Portugal,” European a\Journal on CriminalPolicy & Research 14 (2008): 417–429

 

2.     Ernest Van Den Haag, The CriminalLaw as a Threat System, 73 J. Crim. L. & Criminology 769 (1982).

 

3.     https://akmisikova.sk/k-uprave-trestov-pri-trestnych-cinoch-proti-majetku-a-pri-hospodarskych-trestnych-cinoch/

 

4.     https://nij.ojp.gov/topics/articles/five-things-about-deterrence#:~:text=1,effective%20way%20to%20deter%20crime

 

5.     KURILOVSKÁ L.,TURAY, L.: Quo vadis trestná politika IN Bratislavské právnické fórum 2023 [elektronický dokument] : aktuálne výzvy trestného práva. - : 1. vyd., Bratislava : Právnická fakulta UK, 2023, 459 s. ISBN 978-80-7160-696-3

6.     LACIAK,O., TURAY L.: Teória racionálnej voľby a jej význam v kriminológii IN Nové jevy v ekonomické kriminalitě 2023 [elektronický dokument]. - : 1. vyd., Brno : Masarykova univerzita, 2023, 636 s. , ISBN 978-80-280-0390-6

 

7.     Nagin, Daniel S. “Deterrence in theTwenty-FirstCentury.” Crime and Justice, vol. 42, no. 1, 2013, pp. 199–263. JSTOR, https://doi.org/10.1086/670398. Accessed 5 Jan. 2024.

 

8.     Nález Ústavného súdu sp. zn. PL. US 106/2011

 

9.     SIEGEL, L.J. CriminologytheCore – fourthedition. Belmont: Wadsworth, 2018, p. 95

 

 

 

Diskusia