Naozaj odrádzajú drastické trestné sadzby možných páchateľov?

             
                   
                    Naozaj odrádzajú drastické tresté sadzby možných páchateľov?

Právnik a filozof Cesare Beccaria vydal v roku 1764 svoju slávnu knihu „O zločinoch a trestoch“, v ktorej ako účinné opatrenie proti kriminalite považuje prevenciu, nie represiu, pričom hrádzu proti kriminalite videl nie v tvrdosti trestu (v drastickom, až krutom trestaní), ale v istote, že mu vinník neunikne. Všimol si, že napriek extrémne tvrdým trestom ukladaným v jeho dobe kriminalita nevymizla, práve naopak. Dospel preto k záveru, že istota potrestania pôsobí silnejšie, než strach z hroziaceho drakonického trestu, teda tvrdosť zákona (ukladanie surových a prehnaných trestov) neodrádza potenciálnych páchateľov od spáchania trestnej činnosti, ale odrádza ich skôr to, či budú alebo nebudú odhalení.

Tieto myšlienky boli na obdobie, v ktorom jeho kniha vyšla nesmierne pokrokové, nakoľko v tom čase bol bežne ukladaným trestom trest smrti, pričom existovali jeho viaceré varianty ako napríklad lámanie na kolese a podobne. Nečudo, že jeho kniha bola už po dvoch rokoch, v roku 1766 zakázaná.

Myslím, že ak by ju napísal dnes, rovnako by sa dostala na index zakázaných kníh a jej autor by bol označovaný za „mafia friendly“, za osobu, ktorá chce spôsobiť „výbuch“ kriminality znižovaním drakonických trestov.

Je neuveriteľné, že ešte aj v roku 2024 (260 rokov od vydania knihy „O zločinoch a trestoch“) možno čítať v médiách o tom, že znížením drakonických trestov pri majetkovej, či hospodárskej trestnej činnosti príde k rozvratu právneho štátu, k vážnemu narušeniu trestnoprávneho systému, k ohrozeniu bezpečnosti a majetku ľudí, či dokonca, že „dávame napospas osudu bezpečnosť nás všetkých a nechávame priestor pre zločinnosť“.

Tí, čo hovoria o ohrození majetku, či bezpečnosti ľudí a prenechaniu krajiny napospas zločinnosti a to z dôvodu zníženia trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch vychádzajú z toho, že doposiaľ nastavené drakonické trestné sadzby sú účinné a odrádzajú páchateľov od páchania trestnej činnosti (pripomeniem, že pri hlavných majetkových trestných činoch ako sú krádež, podvod, sprenevera a podobne sú trestné sadzby v rozpätí 10 rokov až 15 rokov, prípadne pri trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti v rozpätí 12 rokov až 20 rokov, čo je už na úrovni trestného činu vraždy). 

Verejnosti sa tu teda podsúva viera, že drakonické tresty odrádzajú páchateľov. Ide o mýtus, ktorý vyvrátil nielen Beccaria pred 260 rokmi, ale aj viaceré výskumy z dnešnej doby. Trestný zákon, ktorý bol prijatý v roku 2005 pritom nezvyšoval drakonicky (nezmyselne) trestné sadzby z dôvodu, že tým spôsobí vymiznutie kriminality, ale preto, aby až 80 percent trestných vecí skončilo uzatvorením dohody o vine a treste (taký bol predpoklad zákonodarcu s tým, že vysoká sadzba bude nátlak na obvineného, aby namiesto klasického súdneho konania zvážil uzatvorenie dohody o vine a treste, podobne ako je to v USA) a aby sa účinnejšie mohli vyrábať kajúcnici.

Toto a len toto (nátlak na uzatvorenie dohody o vine a treste a zlepšené možnosti vytvárania kajúcnikov) bolo dôvodom neprimeraného nárastu trestných sadzieb za ekonomické trestné činy v roku 2005 a práve preto, aby tieto možnosti zostali zachované sa dnes tak rozhorčene vystupuje proti znižovaniu trestných sadzieb pri ekonomických trestných činoch. Napokon, aj prokurátor ÚŠP v rozhovore pripustil, že je dôležitá výška dolnej hranice trestnej sadzby a to z dôvodu, aby bolo „z čoho zľaviť“[1].

Prečo teda zrazu tá lživá hystéria, že ak sa zmenia drakonické trestné sadzby tak bude ohrozená bezpečnosť, či majetok ľudí? Veď Trestný zákon z roku 2005 ani nemal ambície „vyriešiť“ kriminalitu, nakoľko už desaťročia je zjavné, že tvrdé (drakonické, či neprimerané) tresty nemajú zásadnejší vplyv na vývoj kriminality (čo dokazuje napríklad USA, kde sú ukladané extrémne vysoké tresty a zároveň je aj vysoká kriminalita a naopak napríklad Fínsko, kde nie sú tresty až také dramatické a ani kriminalita).

V tomto smere je možné poukázať na to, že v SR je vo väzniciach približne 3 až 4-násobne väčší počet osôb na 100.000 obyvateľov ako je napríklad v Nemecku, Rakúsku, Fínsku, či Nórsku a to napriek tomu, že tieto štáty majú výrazne nižšie trestné sadzby pri ekonomických trestných činoch (majetkové trestné činy sú najčastejšie páchanou trestnou činnosťou v SR).

Ako je to možné, keď v SR je tak prísne nastavená trestná politika v spojení s vysokými trestnými sadzbami trestných činov v porovnaní s niektorými inými členskými štátmi Európskej únie? Prečo teda ľudia na území SR páchajú trestnú činnosť, keď máme tak vysoké trestné sadzby a tak veľa osôb vo výkone trestu odňatia slobody? A prečo všetci teraz tvrdia, že jedinou brzdou zločinnosti v SR je práve príliš prísny Trestný zákon, keď čísla a stav kriminality v iných krajinách ukazujú niečo iné?

Celé je to o tom, že bez drakonických trestných sadzieb bude menej osôb náchylných spolupracovať s políciou a uzatvárať dohody o vine a treste v problematických veciach a ešte menej osôb bude mať ambíciu stať sa kajúcnikom. Ale možno, že ponúkané benefity budú aj naďalej také lákavé a prehnané, že sú tieto obavy zbytočné...

Dovolím si uviesť niektoré závery známeho českého kriminológa Jakuba Drápala k (ne)účinnosti drakonických trestov na stav kriminality:

„Odradia prísnejšie tresty možných páchateľov? Príliš nie. To nám hovoria tak empirické výskumy ako aj teória. Prečo to tak je, keď si myslíme, že hrozba prísnejšieho trestu by mala možných páchateľov odradiť? Prečo neodradí?

Trestná činnosť poskytuje okamžité zisky. Trest ale často nasleduje až po dlhšej dobe a jeho negatívne dopady sú v čase spáchania trestného činu vzdialené. Pri rozhodovaní, či spáchať trestnú činnosť, nás ovplyvňuje aj presvedčenie o pravdepodobnosti nášho odhalenia a potrestania. Každý sme v mladosti písali domáce úlohy. Čo keby nás ale učiteľ kontroloval iba raz za školský rok, či sme práve dnes úlohu napísali? Verili by sme, že práve dnes nás kontrolovať nebude? A koľkokrát za rok by sme sa s touto vierou uliali a úlohu nenapísali? Podobne aj vyššie šance odhalenia znižujú pravdepodobnosť spáchania trestného činu. Toto všetko platí iba vtedy, pokiaľ páchateľ uvažuje pri páchaní trestnej činnosti racionálne. V opačnom prípade, napríklad pokiaľ koná impulzívne, prísnejšie tresty už vôbec nepomôžu.

A čo keď by sme zvýšili trestné sadzby drasticky? Niektorí tvrdia, že naozaj prísne tresty páchateľa odradia. Ako príklad je uvádzaný prístup trikrát a dosť. Kriminologické výskumy však naznačujú, že toto opatrenie neodradí páchateľa od spáchania tretieho (rozhodujúceho) trestného činu, ale že dokonca ani výrazne nezníži kriminalitu.

Ako teda odradíme možných páchateľov? Pokiaľ chceme, aby sankcie v trestnom práve slúžili ako odradenie možných páchateľov, potrebujeme zvýšiť objasnenosť kriminality a rýchlosť uloženia trestov. Zvýšenie závažnosti podľa empirických výskumov príliš nefunguje.

Pri diskusiách o spravodlivosti trestu nezostáva nič iné než tolerovať širšie názorové spektrum. Popritom by sme sa nemali nechať zviesť zdanlivou lákavosťou prísnych trestov prameniacej z neinformovanosti“[2].

Moderná kriminológia teda už roky akceptuje fakt, že pri ukladaní trestu je najpodstatnejšia rýchlosť a istota, že bude vymeraný, pričom prísnosť trestu je menej podstatná. Páchateľ skôr zvažuje to, aká je pravdepodobnosť, či bude odhalený s tým, že pomerne veľké množstvo trestných činov je páchaných impulzívne, či zo závislosti (drogy, alkohol), kde už vôbec nehrá prísnosť trestu žiadnu úlohu (pri trestných činoch spáchaných zo závislosti, či napríklad v afekte nehrá žiadnu úlohu nielen prísnosť trestov, ale ani to, či bude páchateľ odhalený).

Skutočnosť, že páchanie trestnej činnosti nie je viazané na výšku trestnej sadzby a reaguje skôr na iné podnety, v dôsledku, ktorých klesá, následne stúpa a potom prípade opätovne klesá možno v stručnosti demonštrovať na trestnom čine úverového podvodu (najprísnejšia trestná sadzba pri tomto trestnom čine je 10 rokov až 15 rokov).

V minulosti bolo páchanie úverových podvodov veľmi bežné a bolo množstvo úverových podvodov a to napriek vysokým trestným sadzbám. Treba povedať, že v tom čase bola pomerne nízka previerková činnosť bánk vo vzťahu k podávaným žiadostiam o úver (napríklad banky dôsledne nekontrolovali kvalitu, či existenciu majetku, ktorý žiadatelia ponúkali ako zábezpeku za poskytnutie úveru, dôsledne nekontrolovali majetkové pomery žiadateľa, či doklady, ktoré predkladal ako potvrdenie o príjme, daňové priznania a podobne).

Následne banky zlepšili svoju kontrolnú činnosť vo vzťahu k podávaným žiadostiam o úver ako aj spoluprácu s políciou, čo viedlo k tomu, že časť podvodných konaní zoslala len v štádiu pokusu (obmedzili sa tak spôsobené škody bankám), pričom sa zvýšila celková objasnenosť tejto trestnej činnosti. Toto malo za následok, že napríklad od roku 2013 do roku 2017 stúpala objasnenosť tejto trestnej činnosti a zároveň klesal počet nových prípadov úverových podvodov. Potenciálni páchatelia vyhodnotili riziko svojho odhalenia pri páchaní úverového podvodu už za príliš vysoké a preto došlo k poklesu nových prípadov úverových podvodov (to vidno napríklad aj v praxi, keď v minulosti bolo prejednávanie úverových podvodov pomerne bežné, kým v súčasnosti je skôr raritné). Napriek tomu, že trestná sadzba pri úverových podvodoch je príliš tvrdá už takmer 20 rokov, vývoj úverových podvodov stúpal, či klesal bez ohľadu na túto sadzbu. Ovplyvňovalo ju niečo úplne iné.

Opačná situácia je napríklad pri poisťovacích podvodoch (trestné sadzby obdobné ako pri úverových podvodoch), keď poisťovne avizovali, že došlo v minulom roku k nezanedbateľnému nárastu poisťovacích podvodov, či pokusov o ne, čo dávajú do súvislosti s nárastom chudoby na území SR (napríklad v minulom roku vyhlásilo bankrot 10.000 osôb, čo je takmer tisíc osôb mesačne). Opätovne, na nárast pokusov o poisťovacie podvody nemá žiadny vplyv drastická výška trestnej sadzby uvedená v Trestnom zákone. Rovnako tak možno spomenúť kriminalitu v online priestore, ktorej sa darí práve preto, že je často ťažké odhaliť jej páchateľa a je bez významu, ako sú pri nej nastavené trestné sadzby.

Záver:

Fetiš zázračných drakonických trestných sadzieb jednoducho nefunguje a nefungoval ani v stredoveku, keď existovali tresty ako nabodnutie na kôl a podobne. Bolo by preto vhodné, aby sa prestalo verejnosti klamať, že zníženie trestných sadzieb, samé osobe, spôsobí rozvrat právneho štátu, či koniec bezpečnosti na území SR. Na strane druhej by bolo vhodné, aby ruka v ruke so znižovaním trestných sadzieb došlo k posilňovaniu personálnych stavov polície, vzdelanosti policajtov, či technickej vybavenosti policajtov, nakoľko práve rýchla objasnenosť trestnej činnosti je kľúčom k znižovaniu kriminality. Zároveň je nutné venovať pozornosť preventívnym programom, t. j. dosiahnuť stav, keď nebude nutné zvyšovať každý rok rozpočet väzenstva ako je to v súčasnosti v SR, ale ušetrené peniaze budú smerovať na prevenciu a na objasňovanie trestnej činnosti.

A možno by bolo vhodné povedať skutočné dôvody rozhorčenia nad znižovaním trestných sadzieb a to, že sa zhorší prístup ku kajúcnikom a že budeme pri objasňovaní skutočnej, či údajnej trestnej činnosti bez kajúcnikov bezradní, nakoľko za posledné roky sme „odhodili“ dokazovanie a spoliehame sa takmer výhradne iba na zaručenú správnosť výpovedí kajúcnikov a na dohody o vine a treste.

 

 

 

 

 

 

Diskusia