Musia byť trestné stíhania, v ktorých by sa mala aplikovať novela Trestného zákona s pozastavenou účinnosťou, prerušené?

 

Adam Aštary, advokát

 

Musia byť trestné stíhania, v ktorých by sa mala aplikovať novela Trestného zákona s pozastavenou účinnosťou, prerušené (spolu s nutnosťou prepustiť väzobne stíhaných obvinených z väzby na slobodu)?

 

 

Tento stručný príspevok má za cieľ podporiť diskusiu k otázke pomerne zásadnej pre trestnoprávnu prax, ktorá sa dá formulovať tak, akým spôsobom majú orgány činné v trestnom konaní a súd postupovať v prebiehajúcich trestných konaniach, v ktorých by sa inak (keby nedošlo k pozastaveniu účinnosti, pozn.) mal aplikovať predovšetkým čl. I zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj len „novela“), ktorého účinnosť bola pozastavená uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný súd“), sp. zn. PL. ÚS 3/2024, z 28. februára 2024 (ale nastolená otázka sa týka v zásade aj aplikácie ďalších častí novely, ktorých účinnosť bola pozastavená, najmä niektorých bodov čl. II novely a čl. XVII novely).

 

Kľúčovým je v tejto súvislosti ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ktoré zostalo bezo zmeny aj po novele.

 

Podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku policajt preruší trestné stíhanie, ak ústavný súd alebo Súdny dvor Európskej únie pozastaví účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej.

 

Podľa § 283 ods. 1 Trestného poriadku je povinný prerušiť trestné stíhanie aj súd, ak zistí na hlavnom pojednávaní, že je tu niektorá z okolností uvedených (okrem iného) v § 228 ods. 2 Trestného poriadku; to platí aj v prípade, ak súd uvedené zistí v rámci preskúmania alebo predbežného prejednania obžaloby ešte pred hlavným pojednávaním (§ 241 ods. 1 písm. d), § 244 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku).

 

Inými slovami, prerušenie trestného stíhania z dôvodu, že ústavný súd pozastavil účinnosť právneho predpisu alebo jeho časti, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej, je obligatórne tak v štádiu predsúdneho trestného konania, ako aj v štádiu súdneho konania, vrátane odvolacieho konania (§ 318 ods. 1 Trestného poriadku).

 

Pokiaľ ide o posúdenie, či v prípade častí novely, ktorých účinnosť bola pozastavená uznesením ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 3/2024, z 28. februára 2024, možno hovoriť o „časti právneho predpisu“ (najmä vzhľadom na to, že novela v čase rozhodovania ústavného súdu uvedeným uznesením ešte nebola zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (ďalej aj len „zbierka zákonov“)), z obsahu uznesenia ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 3/2024, z 28. februára 2024 vyplýva, že ústavný súd novelu považuje za zákon aj predtým, než bola zverejnená v zbierke zákonov.[1] Bez ohľadu na to, po publikácii novely v zbierke zákonov, ku ktorej došlo 11. marca 2024 pod číslom 40/2024 Z. z., a teda po formálnom nadobudnutí platnosti novely je podľa všetkého nesporné, že časti novely s pozastavenou účinnosťou predstavujú „časť právneho predpisu“ na účely § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku.

 

Ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku kladie na „právny predpis“ resp. „časť právneho predpisu“, ktorých účinnosť bola pozastavená, ďalšiu požiadavku spočívajúcu v tom, že musí ísť o právny predpis alebo časť právneho predpisu, „ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej“. Zo znenia predmetného ustanovenia podľa mojej mienky nemožno usúdiť, že by sa vzťahovalo iba na právny predpis alebo jeho časť, ktorý bol pred pozastavením jeho účinnosti už určitý čas účinný (prípadne, že podmienkou prerušenia trestného stíhania by bola „strata“ samotného právneho základu pre ďalšie vedenie trestného stíhania v dôsledku pozastavenia účinnosti právnej úpravy, teda napr. pozastavenie účinnosti ustanovenia Trestného zákona zakotvujúceho skutkovú podstatu stíhaného trestného činu), a nie aj na taký právny predpis alebo jeho časť, ktorý pred zásahom ústavného súdu ešte len „mal“ nadobudnúť účinnosť, čiže u ktorého došlo preventívne k faktickému „pozastaveniu možnosti nadobudnúť účinnosť“[2] ako v prípade novely. Reštriktívny výklad ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku v tomto smere by nemal oporu v jeho jazykovom vyjadrení a bol by zjavne v neprospech obvinených. Nedá sa, samozrejme, vylúčiť, že časť právnej praxe bude presadzovať práve takúto zužujúcu interpretáciu, keďže ustanovenia novely s pozastavenou účinnosťou zasahujú, ako bude aj ďalej zdôraznené, prima facie početné trestné stíhania, vrátane väzobných.

 

Pri rozhodovaní o tom, či je naplnený dôvod obligatórneho prerušenia konkrétneho trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ďalej zostáva nutné zodpovedať najmä to (čo môže byť v rámci úvahy o jeho použití taktiež značne náročné), či, a ak áno, v akom rozsahu, je pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej „rozhodujúce“ použitie jednotlivých  ustanovení novely, ktorých účinnosť bola pozastavená.

 

Samotná právna norma v § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku vymedzuje „rozhodujúcu“ povahu právneho predpisu alebo jeho časti s pozastavenou účinnosťou alternatívnym spôsobom, a to tak, že právny predpis (jeho časť) musí byť rozhodujúci pre „konanie“ alebo pre „rozhodnutie vo veci samej“.

 

Vychádzajúc z uvedeného, pre rozhodnutie vo veci samej, ktoré v prípade uznania viny musí urobiť vždy iba súd, bude vo všeobecnosti rozhodujúca napr. zmena zákonných hraníc trestnej sadzby pri určitom trestnom čine, ako aj zmeny v ďalších ustanoveniach týkajúcich sa ukladania trestov (v prípade, že sa trestná vec nachádza v štádiu hlavného pojednávania, resp. odvolacieho konania, takéto novelizačné ustanovenia majú rozhodujúci vplyv aj na konanie v práve prebiehajúcej fáze). Ak má v dôsledku ustanovení novely s pozastavenou účinnosťou trestnosť určitého činu zaniknúť, v takom prípade je „rozhodujúci“ význam takýchto ustanovení nepochybný (pre konanie i pre rozhodnutie vo veci samej), a to v akomkoľvek štádiu trestného stíhania. Môže byť otáznym, či je nutné v súvislosti s aplikáciou § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku zvažovať aj konkrétny dopad ustanovení novely s pozastavenou účinnosťou na súčasné štádium trestného stíhania, v ktorom sa toto nachádza (a teda ich vplyv na aktuálne „konanie“ samo osebe); v niektorých prípadoch pravdepodobne iba zmena hraníc zákonnej trestnej sadzby za určitý trestný čin sama osebe nemusí mať priamy rozhodujúci vplyv na trestné konanie, ktoré je v tom čase vedené iba v predsúdnej fáze (hoci, samozrejme, napríklad „prekvalifikovanie“ určitého skutku zo zločinu na prečin, ako aj zmeny zákonných hraníc trestných sadzieb so zreteľom na možnosť využívania rôznych procesných inštitútov včítane zabezpečovacích prostriedkov môžu mať podstatné právne konzekvencie aj na priebeh predsúdneho konania).

 

Ako však už bolo uvedené, vzhľadom na alternatívnu formuláciu § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku zjavne postačuje, ak je použitie ustanovení novely s pozastavenou účinnosťou rozhodujúce buď pre konanie, alebo pre rozhodnutie vo veci samej, čo vytvára priestor pre značne široký aplikačný záber predmetného ustanovenia v súvislosti s „pozastavenou“ novelou. Prihliadajúc na prierezový charakter novely možno predpokladať, že množina trestných stíhaní, v ktorých prichádza do úvahy použitie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku (minimálne potom, ako bola novela 11. marca 2024 zverejnená v zbierke zákonov, čím nadobudla platnosť), je rozsiahla.

 

Žiada sa poznamenať, že obligatórne prerušenie novelou dotknutých trestných stíhaní podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku má podľa môjho názoru okrem opory v zákonnom texte aj svoje opodstatnenie z hľadiska účelu. V zásade je neprijateľné, aby sa voči obvinenému aktívne viedlo trestné stíhanie (vrátane vykonávania procesných úkonov negatívne zasahujúcich do jeho osobnej alebo majetkovej sféry a možného rozhodovania súdu vo veci samej o vine a treste) podľa doterajšej právnej úpravy, ktorá je preňho menej priaznivá a ktorá bola zmenená novou, priaznivejšou právnou úpravou, iba preto, že účinnosť novej platnej právnej úpravy bola dočasne pozastavená ústavným súdom. V takejto situácii musí mať záujem na ústavnom a zákonnom vyvodení trestnej zodpovednosti prednosť pred rýchlosťou trestného konania. V prípade, ak by ústavný súd vo veci samej návrhom na vyslovenie nesúladu novely nevyhovel aspoň vo vzťahu k niektorým ustanoveniam novely s pozastavenou účinnosťou, potom by sa obvinený, voči ktorému sa v medziobdobí – počas pozastavenia účinnosti novely – aktívne viedlo „neprerušené“ trestné stíhanie, ocitol v neodôvodnene horšej pozícii než páchateľ rovnakého trestného činu („rovnakým“ sa na tento účel myslí trestný čin spáchaný v rovnakom resp. obdobnom čase, ktorý sa pre zhodu v podstatných skutkových okolnostiach právne kvalifikuje rovnako), ktorý by bol trestne stíhaný až po právoplatnosti meritórneho rozhodnutia ústavného súdu, napriek tomu, že aj počas trestného stíhania prvého uvedeného obvineného už platil zákon preňho priaznivejší oproti zákonu platnému a účinnému v čase spáchania trestného činu.

 

Na záver tohto podnetu do diskusie si dovolím len okrajovo poukázať na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a ústavného súdu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že v čase prerušenia trestného stíhania nie sú splnené formálne podmienky väzby, právoplatným prerušením trestného stíhania zaniká dôvod väzby a obvinený, ak je vo väzbe, musí byť prepustený na slobodu (R 36/1998, II. ÚS 509/2011).[3] Uvedené závery platia zjavne bez ohľadu na to, z akého zákonného dôvodu došlo k prerušeniu trestného stíhania. Sťažnosť proti uzneseniu o prerušení trestného stíhania pritom podľa zákona nemá odkladný účinok (§ 185 ods. 6 Trestného poriadku a contrario).

 

Nesúhlasný názor na obsah tohto článku možno nájsť tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1381-skutocne-musia-byt-trestne-stihania-po-rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-pozastaveni-ucinnosti-novely-trestneho-zakona-prerusene

 

 

Diskusia