Úvodné postrehy k novele č. 40/2024 z pohľadu vyšetrovateľa

 

kpt. JUDr. Miroslav Srholec, vyšetrovateľ        

                      Úvodné postrehy k novele č. 40/2024 z pohľadu vyšetrovateľa

Vzhľadom ku skutočnosti, že v trestno-právnej obci momentálne intenzívne riešime aktuálne dosahy trestných noviel, dovolíme si najmä z dôvodu plurality názorov, obohatiť diškurz o názor subjektu trestného konania, ktorý za sebou na rozdiel od iných, nemá de facto žiadnu lobistickú či mediálnu podporu a to z pohľadu vyšetrovateľa trestnej činnosti. Autor sa chcel veľkoryso venovať viacerým problematickým ustanoveniam, ale pevne verí, že priestor pre monografie, v dohľadom čase vyplnia kompetentnejšie autority. Pracovať budeme so zverejnenou verziou zákona[1]  ako aj dôvodovou správou[2].

            Autor zároveň nadviaže na svoj starší článok „Vyšetrovateľ v trestnom konaní“[3]. V uvedenom článku sme poukazovali na povinnosti vyšetrovateľa dodať trestnému konaniu kvalitatívnu stránku a to importu techník, taktík a zručností nadobudnutých z policajného výcviku a policajnej praxe. Ďalej sme v článku poukazovali na skutočnosť, že postupy a metódy ako „odhalenie“ a „objasnenie“ trestného činu sú prevažne absolútne mimo mentálneho sveta štandardného justičného právnika a cieľom vyšetrovateľa (veľmi zjednodušene) je práve schopnosť (spoločne s operatívnymi pracovníkmi) vyhľadať dôkazy o  trestnej činnosti a následne ich zákonne transportovať do trestného konania. Zároveň sme kritizovali „správňovanie“ profesie vyšetrovateľa a vyzdvihovali sme pozíciu prokurátora v trestnom konaní ako právneho garanta. Cieľom predkladaného polemického príspevku je otázka či v ďalšej sade legislatívnych noviel nebude vhodnejší hovoriť o ošetrovateľovi trestného spisu ako vyšetrovateľovi trestnej činnosti.

            V snahe vyhľadať v dôvodovej správe akékoľvek hodnotové ukotvenie zmien v procesnej oblasti sme vypozorovali zákonodarcov postreh, že: „Navrhovaná právna úprava zároveň nebráni ani zabezpečeniu efektívneho a účinného vyšetrovania trestnej činnosti...“,  čo možno hodnotiť pozitívne. Zákonodarca sa nevybral cestou priameho zákazu a rozhodol sa „nebrániť“ dokonca ani efektívnemu a účinnému vyšetrovaniu.

            K ustanoveniu § 10 ods. 25 TP a § 33b TP  Podozrivá osoba

Z pohľadu praxe má pomerne zaujímavý aplikačný dosah uplodovanie inštitútu podozrivej osoby (predobvinenej), ktorej sa budeme venovať bližšie. Inštitút podozrivého nie je tuzemským aplikátorom neznámy. Práva a povinnosti podozrivej osoby boli upravené v ustanoveniach § 85 TP a § 196 TP ako aj ďalších ustanovení. Podozrivá osoba však bola v trestnom konaní skôr vedľajšou ako hlavnou postavou. Prax si nevytvorila jednotný manuál ani napríklad pri problematike kolízie inštitútov podozrivého a svedka po začatí trestného stíhania.

Z kriminalistického hľadiska sa okamih podozrenia zo strany policajta v aplikačnej praxi, vždy vnímal inými subjektami s dešpektom a nie len obhajoba rada spochybňovala akékoľvek závery OČTK a poukazovala na „subjektívne“ či „nekvalifikované“ názory. Tiež je potrebné uviesť, že do súčasnosti bolo z pravidla úplne obvyklé, že vyšetrovacie verzie s ktorými pracoval vyšetrovateľ, pravidelne pracovali s viacerými hypotézami aj ohľadne počtu a totožnosti podozrivých osôb. Opačný prístup by viedol k „zámernému“ stíhaniu konkrétnych osôb a tzv. „našívaniu“. Okruh podozrivých je vždy väčší, nakoľko v sebe obsahuje aj možnosti spolupáchateľstva či účastníctva ďalších osôb. Naviac, spravidla čím bolo protiprávne konanie menej určité, okruh podozrivých osôb sa úmerne zvyšoval. Podozrivých teda bolo spravidla vždy viac ako obvinených osôb, naviac okruh podozrivých osôb sa v rámci vyšetrovania častokrát veľmi dynamicky mení, čo je však prirodzeným dôsledkom vyšetrovania.

Zákonodarca sa rozhodol danú situáciu riešiť a stanovil, že:  „Podozrivou osobou alebo podozrivým je osoba, ktorá nie je obvineným, je však pristihnutá pri trestnom čine, zadržaná pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom alebo zastihnutá na úteku alebo je podľa trestného oznámenia, iného podnetu alebo zistených skutočností podozrivá z trestného činu. Podozrivým je aj spolupracujúci podozrivý podľa odseku 23“.

Z dikcie § 206 TP ods. 1 TP vyplýva, že policajt v určitých prípadoch musí vzniesť obvinenie osobe bez meškania aj v prípadoch kvalifikované trestného oznámenia či iného podnetu z čoho by sa mohlo javiť, že inštitút podozrivého je v trestnom konaním mimoriadne krátkou epizódou a má byť v podstate ihneď pretransformovaný vznesením obvinenia. Uvedený postup policajtov však bol často atakovaný obhajobou ale aj prokuratúrou z dôvodu „predčasnosti“ a „nedôvodnosti“ až sme sa dostali do stavu potreby priznania práv obvineného širokému okruhu podozrivých osôb[4].

 Zákonodarca, hoci uvedenú smernicu nemenuje vo svojej dôvodovej správe, predpokladane nadväzuje aj na ustanovenia smernice č. 2012/13/EÚ o práve na informácie v trestnom konaní[5], ktorá však už bola implementovaná zákonom č. 174/2015 Z.z.

 Je dôležité uviesť, že podozrivá osoba má právo mať určité informácie o veciach jej osobného záujmu a to najmä v prípadoch zásahu do jej práv a slobôd, to jednoznačne nemožno vylúčiť a autor podtrhuje rozumný európsky trend.

Situácie sa ale chopil zákonodarca, ktorý svojským ustanovením § 33b TP predikoval, že: „Podozrivý má práva a povinnosti obvineného, ako aj právo na obhajobu v plnom rozsahu podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak z povahy veci nevyplýva niečo iné; tým nie sú dotknuté procesné práva, ktoré podozrivému priznáva medzinárodná zmluva alebo priamo uplatniteľný právne záväzný akt Európskej únie. Podozrivý má najmä právo na primerané vysvetlenie okolností zakladajúcich podozrenie voči nemu; opis týchto okolností sa uvedie najneskôr v zápisnici o jeho výsluchu s uvedením právnej kvalifikácie skutku, z ktorého je podozrivý. Podozrivý má tiež právo na poskytnutie odpisu zápisnice o jeho výsluchu.“

            Gramatický výklad druhej vety teda, že: „podozrivý má najmä právo na...“, nemožno vykladať uzavretým, numerickým výpočtom, teda podozrivý disponuje aj všetkými ostatnými právami a povinnosťami obvineného, ktoré vie v danom štádiu trestného konania normálne uplatniť. Zákonodarca v dôvodovej správe uvádza: „Podozrivý nebude disponovať len tými právami a nebude mať tie povinnosti, ktoré sú výslovne alebo implicitne viazané na status (formálne) obvineného“. Takými sa rozumie napríklad uplatnenie možnosti podania sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia (keďže podozrivý ešte nemá vznesené obvinenie), právo klásť svedkom otázky pred súdom (keďže podozrivý nemohol byť pred obvinením postavený pred súd) atď.

Taktiež mu bezpochyby „nabiehajú“ aj práva obvineného v súvislosti s opravnými prostriedkami a to ustanovením § 210 Trestného poriadku, Žiadosť o preskúmanie postupu policajta a prokurátora. Obvinený, tak bez pochyby bude môcť napádať aj uznesenia o začatí trestného stíhania, hoci riadny opravný prostriedok neexistuje. Ak by sme chceli reflektovať aj verejne deklarovaný právny názor Generálnej prokuratúry SR, tak podozrivý má právo podať aj prostriedok podľa  § 363 TP, ktoré je formálne vyčlenené aj pre obvineného.

            V dôvodovej správe na strane 32. zákonodarca obhajuje zavedenie uvedeného prístupu najmä Uznesením Rady EÚ[6]. Kto si však prečíta uvedené interné uznesenie a pre členské štáty absolútne nezáväzné stanovisko zistí, že rozsah informačných práv podozrivej osoby sme nie len nad rozsah nezáväznosti splnili, ale sme ho preniesli do predtým nevídaného priestoru práve „splývaním“ s právami obvinenej osoby. Už spomenutá smernica č. 2012/13 EÚ, ktorú však zákonodarca „neimplementuje“, aspoň čo sa dôvodovej správy týka, v bode 31. uvádza:

„Na účely tejto smernice by mal prístup k dôkazom v zmysle ich vymedzenia podľa vnútroštátneho práva, či už svedčia v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby, alebo proti nej, ktoré majú v držbe príslušné zodpovedné orgány pre konkrétnu trestnú vec, zahŕňať prístup k materiálom, akými sú dokumenty a prípadne fotografie a zvukové a obrazové záznamy. Takéto materiály sa môžu nachádzať v spise alebo ich môžu mať príslušné orgány v akejkoľvek inej vhodnej forme v súlade s vnútroštátnym právom.“  A nadväzne: „Prístup k dôkazom svedčiacim v prospech podozrivej alebo obvinenej osoby alebo proti nej, ktoré majú v držbe príslušné orgány, ako sa ustanovuje v tejto smernici, možno odmietnuť v súlade s vnútroštátnym právom, ak by prístup k nim mohol viesť k vážnemu ohrozeniu života alebo základných práv inej osoby alebo ak je odmietnutie prístupu absolútne nevyhnutné na ochranu dôležitého verejného záujmu. Akékoľvek odmietnutie prístupu je potrebné posúdiť vo vzťahu k právu na obhajobu podozrivej alebo obvinenej osoby so zohľadnením jednotlivých štádií trestného konania. 1.6.2012 Úradný vestník Európskej únie L 142/3 SK Obmedzenia prístupu by sa mali vykladať striktne, a to v súlade so zásadou práva na spravodlivý proces v zmysle EDĽP a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.“

Samozrejme môžeme namietnuť. Zákonodarca sa predsa rozhodol o nápravu nesprávnej transpozície smernice č.2013/48/EÚ[7]. Tá v bode 31 konštatuje, že: „Členské štáty by mali mať možnosť dočasne neuplatňovať právo na prístup k obhajcovi v predsúdnom štádiu, ak je potrebné v naliehavých prípadoch odvrátiť vážne nepriaznivé dôsledky pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby. Počas dočasnej výnimky z tohto dôvodu môžu príslušné orgány vypočúvať podozrivé alebo obvinené osoby v neprítomnosti obhajcu, pokiaľ boli informované o ich práve nevypovedať, a môžu toto právo vykonať, a pokiaľ takýmto výsluchom nie sú dotknuté práva na obhajobu vrátane práva nevypovedať vo vlastný neprospech. Výsluch sa môže viesť v potrebnom rozsahu výlučne na účely získania informácií, ktoré sú zásadné na odvrátenie vážnych nepriaznivých dôsledkov pre život, slobodu alebo telesnú integritu inej osoby. Každé zneužitie tejto výnimky by v zásade nenapraviteľne poškodilo právo na obhajobu.“

Pri problematike smerníc musíme prízvukovať, že tieto nemajú priamy účinok vo vnútroštátnom práve. Zaväzujú v prvom rade zákonodarcu k prijatiu takej právnej úpravy, ktorá má dosiahnuť spoločne stanovený cieľ. Zároveň je potrebné uviesť, že smernica požaduje komplexný a efektívny normatívny prístup. Nekvalitný legislatívny prístup vlastne kritizuje aj zákonodarca, ktorý sa chopil opravy predošlej „nesprávnej transpozície“.

 V tejto súvislosti je potrebné poukázať na legislatívny stav nadväzujúcej právnej úpravy, aby sme boli schopní vyhodnotiť aktivitu zákonodarcu. Za zmienku stojí aj ustanovenie § 33 Trestného poriadku, ktorý de jure znamená, že podozrivý od procesného inštitútu obvineného preberá práva  a niektoré povinnosti obvinenej osoby avšak OČTK môžu: „použiť proti nemu prostriedky určené týmto zákonom proti obvinenému (pozn. podozrivému) až vtedy, ak bolo proti nemu vznesené obvinenie“.

Spomenúť možno aj ustanovenie § 69 ods. 2 TP[8] o možnosti odmietnutia umožnenia nazretia do spisu, ktoré podľa cieľov smernice má(malo) obsahovať jasné exkulpačné podmienky. Rozsah kompetencií v súvislosti s ustanovením § 69 ods. 2 TP a nasledovné, je relatívne striktne obmedzený. Z povahy veci však vôbec nevyplýva, že by podozrivá osoba mohla mať generálne obmedzené právo na nazretie do spisu a nadväzných práv, len z titulu všeobecnej potreby riadneho vyšetrenia veci. Obdobné rozhodnutie musí byť zákonné, teda preskúmateľné na základe odôvodnenia[9]. Problematika podozrivého a nazeranie do spisu si zaslúži podrobnejšie priblíženie.

Novú situáciu si môžeme ilustrovať na praktickom prípade.

Príklad: V trestnom čine obzvlásť závažného zločinu je vyšetrovateľovi z operatívnej súčasti doručený realizačný návrh (tj. „iný podnet“) s odporučením začatia trestného stíhania „voči podozrivej osobe“ Adam E. nar. XX.XX.XXXX, bytom XX v X, ktorý je podozrivý zo spáchania trestného činu formou páchania organizovanou skupinou. Pre potreby dokazovania je nevyhnutné užívanie špecifických postupov ako napríklad odpočúvania  podľa § 115 TP a sledovanie osoby podľa § 113 TP ako aj finančné vyšetrovanie, nakoľko podľa § 58 ods. 1 TZ, pripadá do úvahy trest prepadnutia majetku.

Otázka: V ktorom momente je OČTK povinný oznámiť podozrivému Adam E. nadobudnutie jeho procesných práv?

Riešenie (?): V uvedenom bode je pomerne zložité presne odhadnúť správny výkladový rámec. Zákonodarca však zrozumiteľne v ustanovení § 33b ods. 2 TP: „Práva a povinnosti podľa tohto zákona sa na podozrivého vzťahujú od jeho prvého výsluchu alebo od iného úkonu OČTK voči nemu alebo v súvislosti s ním alebo v súvislosti s podozreniami, ktoré sa ho týkajú. V prípade pochybností o statuse podozrivého rozhodne prokurátor; o sťažnosti proti jeho rozhodnutiu bude rozhodovať sudca pre prípravné konanie.“

Vyšetrovateľ chce už v úvode ochrániť verejný záujem na riadnom objasnení a preukázaní podozrení o trestnej činnosti a pokúsi sa o neverejný spôsob vyšetrovania a aplikovať § 69 ods. 2 Trestného poriadku. Z uvedeného dôvodu podá prokurátorovi informáciu o zamýšľanom obmedzení prístupu do spisu. Dozorujúci prokurátor ale môže konštatovať, že právo na nazretie do spisu ešte nebolo uplatnené oprávnenou osobou, teda o tomto nie je možné rozhodnúť vopred, nakoľko trestné konanie sa an block nevedie v utajenom režime. V režime vyhradené sú vedené len niektoré procesné úkony resp. listiny. Vyšetrovateľ ešte ani nezačal trestné konanie, ale tým že konal vo veci podozrivého podaním podnetu, už aktivoval práva podozrivej osoby.

Z právnej úpravy vyplýva, že aktivácia nie je vôbec limitovaná na výsluch, ktorý by si OČTK v danom prípade samozrejme chceli presunúť na čo možno najneskorší termín. Kvalifikovanou aktivitou v spise sa vyšetrovateľ sám vystavuje riziku nezákonného postupu, nakoľko má podozrivý v „neskorších“ častiach trestného konania právo podať sťažnosť o statuse podozrivého o ktorom rozhoduje nadriadený orgán. Hrozí teda, že akákoľvek snaha vyšetrovateľa môže spätne vyjsť nazmar, práve časovo nevhodným neoznámením statusu podozrivej osoby a ktorým môže dôjsť k ohrozeniu zákonnosti trestného konania. Priznaním statusu zároveň začína „nábeh“ práv podozrivej osoby alebo ak chcete „predobvineného“.

Tu sa žiada pripomenúť ústavný rámec, že v prípade otázky rozsahu výkladu práv u súkromných subjektov, tento je extenzívny, pričom pri rozsahu formy výkladu oprávnení štátnych orgánov umožňujúcich zásah do práv a slobôd je charakterizovaný reštriktívnym výkladovým prístupom. Uvedený prístup si možno priblížiť na protežovaní postupu podľa § 33b oproti postupu podľa § 196 ods. 2, nakoľko procesné práva podľa § 33b TP, zaručujú de facto „rovnakému“ podozrivému väčší rozsah práv ako úprava podozrivého podľa § 196 ods. 2 TP.

Po upovedomení podozrivej osoby pre trestný čin, vyšetrovateľ navrhne prokurátorovi podanie podnetu na vydanie príkazu podľa § 113 TP a § 114 TP a začne s realizáciou finančného vyšetrovania. Na druhý deň, po upovedomení podozrivej osoby sa táto dostaví za účelom nazretia spisu. Tam podozrivá osoba poukáže na skutočnosť, že jej v prípade obzvlášť závažného zločinu podľa § 37 ods. 1 písm. c) TP, vzniká povinná obhajoba a preto požaduje aplikáciu práva na štátom hradeného obhajcu[10]. Následne, z pohľadu podozrivého mu vyšetrovateľ „svojvoľne“ odmietne sprístupniť časti spisu v súvislosti s ustanovením § 69 ods. 2 TP a nasl., kde na mieste podozrivý po príchode ustanoveného obhajcu, podá voči tomuto rozhodnutiu sťažnosť. V následnej časti bude prokurátor rozhodovať o sprístupnení neutajovaných častiach spisu, napr. realizačného návrhu či ďalších písomností.

V danej situácií je potrebné uviesť, že v prípade ak by súd prikázal navrhovanú aplikáciu ustanovení § 113 TP a § 114 TP, tieto s prihliadnutím na ustanovenie § 199 ods. 1 TP, znamenajú začatie trestného stíhanie ex offo tj. súčasťou spisu musí byť aj uznesenie o začatí trestného stíhania s presným určením skutku, právnej kvalifikácie a ďalších  zákonných náležitostí. Ako asi bude postupovať náš Adam E., keď sa dozvie o rozsahu vyšetrovania a skutočností z ktorých je podozrivý a zo skutočnosti, že mu vyšetrovateľ odmietol predložiť celý spis a dozorujúci prokurátor sa s postupom vyšetrovateľa stotožnil?

V uvedenom systéme dokazovania je len veľmi náročné akokoľvek predikovať  získanie procesne upotrebiteľných výsledkov z už prikázaného odpočúvania a sledovania osoby. Uvedený postup sám vo svojej podstate eroduje zákonnú požiadavku na prípustnosť aplikácie invazívnych procesných inštitútov.

Samotná povaha nového ustanovenia § 33b Trestného poriadku, podľa názoru autora,  zásadne naráža na fundamentálnu koncepciu informačno-technických prostriedkov a operatívno-pátracej činnosti podľa § 10 ods. 20 a 21 Trestného poriadku, ktoré sa realizujú výhradne utajovaným spôsobom a len v prípadoch, kde okrem iného možno dôvodne predpokladať, že tento zásah do správa a slobôd bude vyvážený odôvodnene predpokladaným  procesným výťažkom.

Nová trestný politika a lá „s bubnom na zajace“, tak môže mať bezprostredné dosahy na aj tak, častokrát zúfalú schopnosť OČTK, v dostatočnej miere preukázať trestnú činnosť osôb „nad všetku pochybnosť“. Skúste si predstaviť spôsoby objasňovania latentnej trestnej činnosti korupcie, drogovej trestnej činnosti a vôbec akejkoľvek trestnej činnosti a to zvlášť, keď možno predpokladať povinnosť OČTK doručovania rozhodnutí v trestnom konaní. 

Akékoľvek oznámenie OČTK o podozrení z trestnej činnosti bude oznamované ďaleko väčšiemu počtu osôb ako tomu bolo pri minulých kriminalistických podozreniach z trestnej činnosti. Autor, síce nerád ale predpokladá, že prax skôr alebo neskôr pristúpi v určitom rozsahu k formalizovaniu okamihu vzniku podozrenia tj. okamihu priradenia procesných práv a povinnosti konkrétnej osobe, teda niečo ako „malé“ uznesenie o vznesení obvinenia s vysvetlením situácie, kedy a prečo došlo k vzniku tomuto okamihu. Význam takéhoto „predobvinenia“ bude posudzovaný spätne pri sťažnostiach o nepriznaní práv, ktoré musí byť dôvodné. Pri otázke formalizovania bude určite prax konfrontovaná aj s potrebou správneho postupom ohľadne odňatia práv osoby pri odôvodnenom zániku podozrenia v trestnom konaní.

V snahe priblížiť aplikačné problémy pripomenieme, že napríklad v rozsiahlych daňových trestných vyšetrovaní môžu byť podozrivé desiatky či stovky právnických osôb, ich konateľov ako aj ďalšieho personálu (účtovníci a pod.), ktorý taktiež naberajú nové práva. Naviac, novým ustanovením § 37 ods. 1 písm. d) TP, vzniká právo na povinnú obhajobu a v trestných veciach, ktorých horná hranica je najmenej desať rokov[11] čo môže zásadne pretransformovať predstavu praktikov o rozsahu tzv. „veľkých prípadov“.

Tak a teraz vážne

Je samozrejmé, že uvedený čisto gramatický výklad, bezprostredne koliduje s jednak s ústavným, medzinárodnými a európskymi záväzkami štátu na riadnej schopnosti štátu odhaľovať, objasňovať trestné činy a stíhať ich páchateľov. Treba ale uviesť, že gramatický výklad je nevyhnutným nástrojom zrozumiteľnosti právnej normy a predpokladom jej širokej aplikovateľnosti. Trestno-procesná norma by mala byť zrozumiteľná pre všetkých jej aplikátorov, nie len fundovaných právnikov-vyšetrovateľov, ale aj skrátených vyšetrovateľov na obvodnom oddelení či napr. kapitánov námornej lode (viď § 10 ods. 7 písm. h) TP).

Problematické sú tak nie len práva podozrivej osoby, ale celkové formalizované nastavenia dokazovania už v prípravnej fázy trestného konania, ktoré vo svojom súčte nemožno inde vypozorovať. Ako asi prax zareaguje na problematiku prepočúvania, kde sa zásada kontradiktórnosti v podstate viaže až na obvinenú osobu? Aký zmysel má v tejto sústave vlastne vznesenie obvinenia a pod.?

Uplodovaný procesný moloch, bude (možno) predmetom rôznych pokusov o funkčný výklad zo strany OČTK[12]. Či sa tieto pokusy stretnú s vľúdnym pochopením zo strany prokuratúry či z milosti tolerovaného porušovania práv klientov zo strany obhajoby, prípadne otcovskej zhovievavosti súdov je na teraz predmetom veľkého očakávania.

            Záverom autor len poznamená, že zaradenie nového procesného inštitútu podozrivej osoby v podstate nie len že reflektuje európske trendy o ktoré sa zákonodarca opiera s takou vervou, že ide ďaleko nad ich základný rozsah, ale týmto zároveň akceleruje vzďaľovanie tuzemskej normy od európskeho štandardu.

            Neuvážené zavedením ďalšieho, nekoncepčného transplantátu v aktuálnej podobe nového inštitútu podozrivého bez fundamentálneho pochopenia ďalších nadväzných ustanovení  môže vo veľmi krátkej dobe paralyzovať celý systém.

Cielenou eróziou nástrojov efektívneho boja proti trestnej činnosti sa z vyšetrovateľa v dohľadnom čase môže stať nižší súdny úradník, ktorý sa bude bez akejkoľvek pridanej hodnoty len pokúšať o zoservisovanie obludného trestné konanie formálnym a administratívnym spôsobom bez akejkoľvek efektivity, samozrejme zákonným spôsobom.

 

 

 

 

 

Diskusia