Ešte k otázke prerušenia trestného stíhania v súvislosti s novelou Trestného zákona s pozastavenou účinnosťou

 

Adam Aštary, advokát

 

 

Ešte k otázke prerušenia trestného stíhania v súvislosti s novelou Trestného zákona s pozastavenou účinnosťou – reakcia na nadväzujúce príspevky

 

 

               Svojím skorším článkom publikovaným na portáli Právne listy 12. marca 2024 (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1380-musia-byt-trestne-stihania-v-ktorych-by-sa-mala-aplikovat-novela-trestneho-zakona-s-pozastavenou-ucinnostou-prerusene) som sa snažil podnietiť diskusiu k otázke, akým spôsobom majú orgány činné v trestnom konaní a súd postupovať v prebiehajúcich trestných konaniach, v ktorých by sa inak (keby nedošlo k pozastaveniu účinnosti, pozn.) mal aplikovať predovšetkým čl. I zákona č. 40/2024 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj len „novela“), ktorého účinnosť bola pozastavená uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústavný súd“), sp. zn. PL. ÚS 3/2024, z 28. februára 2024. Uvedený zámer sa zjavne aj podaril, keďže prakticky bezprostredne reagoval JUDr. Peter Šamko (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1381-skutocne-musia-byt-trestne-stihania-po-rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-pozastaveni-ucinnosti-novely-trestneho-zakona-prerusene) a neskôr aj JUDr. Ondrej Samaš (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1396-prerusenie-trestneho-stihania-v-suvislosti-s-novelou-trestneho-zakona-pokracovanie-v-diskusii), ku ktorému sa ešte vyjadril JUDr. Peter Šamko (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1404-este-k-nemoznosti-prerusenia-trestneho-stihania-po-rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-pozastaveni-ucinnosti-novely-trestneho-zakona).

 

Pri všetkých nadväzujúcich článkoch menovaných autorov išlo nesporne o vecnú, odbornú a kvalifikovanú reagenciu.

 

               V tomto ďalšom krátkom texte by som chcel doplniť všeobecnejšie zamyslenie nad problematikou praktickej aplikovateľnosti ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku o prerušení trestného stíhania, ktoré nebolo obsiahnuté v mojom pôvodnom príspevku z 12. marca 2024 a ktoré sčasti presahuje rámec aktuálnej procesnoprávnej situácie vyvolanej pozastavením účinnosti časti novely, ku ktorému ma však inšpirovali vyššie uvedené reakcie zmieňovaných autorov.

 

               Zrejme niet pochýb, že „právnym predpisom alebo jeho časťou, ktorého použitie je rozhodujúce pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej“ reflektovaným v ustanovení § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku môže byť právny predpis (resp. jeho časť, v ďalšom texte zjednodušene označovaná tiež ako právna norma) tak hmotnoprávneho, ako aj procesnoprávneho charakteru.

 

V prípade, ak dôjde k pozastaveniu účinnosti právnej normy procesnoprávnej povahy, rozhodujúcej pre konanie alebo rozhodnutie vo veci samej, je logické, že od meritórneho  rozhodnutia ústavného súdu (vyslovujúceho alebo nevyslovujúceho nesúlad danej právnej normy s právnymi predpismi vyššej právnej sily) závisí, či sa táto právna norma bude v ďalšom priebehu pokračujúceho trestného stíhania aplikovať (ak ústavný súd návrhu na vyslovenie jej nesúladu s právnym predpisom vyššej právnej sily nevyhovie) alebo sa aplikovať nebude (ak ústavný súd vysloví jej nesúlad s právnym predpisom vyššej právnej sily). Pri uvedenom posudzovaní pritom zjavne nebude zohrávať rolu otázka, či je pre páchateľa priaznivejší procesnoprávny stav v čase, keď je účinnosť predmetnej právnej normy pozastavená, alebo v čase jej účinnosti, keďže ústavný princíp pravej retroaktivity v prospech páchateľa (čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, § 2 ods. 1 Trestného zákona) sa zásadne neuplatňuje na inštitúty procesného práva (pri zmene ktorých je navyše často veľmi subtílne vyhodnotiť, či a v akom rozsahu je pre páchateľa priaznivejšia skoršia alebo neskoršia procesnoprávna reglementácia).

 

               Ak však ústavný súd pozastaví účinnosť právnej normy hmotnoprávneho charakteru, rozhodujúcej pre rozhodnutie vo veci samej, situácia sa javí komplikovanejšia, a to práve s poukazom na ústavný imperatív zakotvený v čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj len „ústava“).

 

               Článok 50 ods. 6 ústavy zakotvuje nielen zákaz retroaktivity v neprospech páchateľa, ale vo svojej druhej vete zároveň príkaz retroaktivity, ak je v jeho prospech. Pojem „neskorší zákon“ použitý v článku 50 ods. 6 druhej vete ústavy podľa môjho názoru treba vykladať nie iba striktne ako neskorší normatívny právny akt Národnej rady Slovenskej republiky v právnej forme zákona, ktorý nadobudol účinnosť, ale ako súbor všetkých v určitom momente účinných právnych noriem v rámci právneho poriadku Slovenskej republiky, rozhodujúcich pre trestnosť činu a uloženie trestu.[1] Porovnáva sa teda rozdiel medzi znením zákona účinného skôr a znením zákona účinného neskôr, vždy však v časovom intervale od spáchania skutku do vynesenia rozsudku (vrátane rozhodnutia odvolacieho súdu).[2] Do pojmu „neskorší zákon“ na účely čl. 50 ods. 6 ústavy preto musia zjavne spadať okrem neskorších zákonov prijatých Národnou radou Slovenskej republiky aj neskoršie zásahy ústavného súdu do účinnosti noriem trestného práva hmotného, či už v podobe derogačného nálezu, alebo aj uznesenia o pozastavení účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti[3] (samozrejme, za predpokladu, že takéto rozhodnutia ústavného súdu nadobudnú právoplatnosť vo vyššie vymedzenom časovom intervale). Navyše ak by sa za „neskorší zákon“ v zmysle čl. 50 ods. 6 ústavy považovali striktne iba normatívne právne akty zákonodarcu v právnej forme zákona, a nie aj prípadné zásahy do účinného právneho poriadku zo strany ústavného súdu ako negatívneho zákonodarcu, potom by sa za „neskorší zákon“ nemohli pokladať ani derogačné nálezy ústavného súdu o vyslovení nesúladu noriem trestného práva hmotného s právnymi predpismi vyššej právnej sily, ktoré boli zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky a ktoré mali ex constitutione za následok stratu účinnosti dotknutých noriem, čo je zjavne nemysliteľné.

 

JUDr. Peter Šamko vo svojom prvom článku (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1381-skutocne-musia-byt-trestne-stihania-po-rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-pozastaveni-ucinnosti-novely-trestneho-zakona-prerusene) uvádza ako príklad situácie, v ktorej by bolo potrebné uplatniť ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, trestné stíhanie pre trestný čin krádeže, ak by ústavný súd pozastavil účinnosť ustanovenia o trestnom čine krádeže podľa § 212 Trestného zákona. V neskoršom článku (https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1404-este-k-nemoznosti-prerusenia-trestneho-stihania-po-rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-pozastaveni-ucinnosti-novely-trestneho-zakona) ako takýto prípad bližšie uvádza pozastavenie účinnosti ustanovenia o trestnom čine podvodu podľa § 221 Trestného zákona. Zhrňuje, že „súd teda po pozastavení účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti zo strany ústavného súdu musí „zostať bez ustanovenia“ podľa ktorého by mohol rozhodnúť vo veci samej a práve preto musí prerušiť trestné stíhanie, pretože bez účinného ustanovenia nemôže (nevie, či nedokáže) rozhodnúť“.

 

Domnievam sa však, že v modelových príkladoch pozastavenia účinnosti ustanovenia § 212 či ustanovenia § 221 Trestného zákona [v ďalšom texte sa bude vychádzať z modelovej situácie pozastavenia účinnosti § 221 Trestného zákona, pozn.] by súd „nezostal bez ustanovenia“, podľa ktorého by mohol rozhodnúť vo veci samej, ale iba „bez ustanovenia“, podľa ktorého by mohol obvineného/obžalovaného právoplatne uznať za vinného, čo je podstatný rozdiel (podstatou trestného konania zrejme nie je v každom prípade iba odsúdiť obvineného). Z obsahového hľadiska uvedené podľa môjho názoru vyplýva aj z predmetného článku, kde následne jeho autor konštatuje, že ak by súd „chcel uznať obžalovaného za vinného, nemá k dispozícii účinné ustanovenie, ktoré by mohol použiť“ [zvýraznil autor tohto článku].

 

Hoci sa s autorom stotožňujem v tom, že podľa jazykového vyjadrenia ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku by sa v naznačenom prípade pozastavenia účinnosti § 221 Trestného zákona malo pristúpiť k prerušeniu trestného stíhania, vynára sa ale otázka, aký praktický zmysel by malo prerušenie takéhoto trestného stíhania, keďže bez ohľadu na to, akým spôsobom by ústavný súd následne rozhodol v merite veci (čiže bez ohľadu na to, či by vyslovil neústavnosť ustanovenia § 221 Trestného zákona, alebo by návrhu nevyhovel), po meritórnom rozhodnutí ústavného súdu a po pokračovaní v trestnom stíhaní by pravdepodobne bolo možné zo strany orgánov činných v trestnom konaní resp. súdu rozhodnúť na základe čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky vždy iba zastavením trestného stíhania, postúpením veci resp. oslobodením obžalovaného spod obžaloby z dôvodu, že počas pozastavenia účinnosti ustanovenia § 221 Trestného zákona bola účinná taká trestnoprávna úprava (ako celok), ktorá bola pre páchateľa najpriaznivejšia a podľa ktorej stíhaný čin v tom čase nebol trestný (samozrejme, za predpokladu, že zároveň by v danom prípade nešlo o súbeh aj s iným trestným činom, ktorého skutková podstata zostala ústavným súdom nedotknutá). V modelovej situácii pozastavenia účinnosti § 221 Trestného zákona by teda prerušenie trestného stíhania podľa § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku zjavne viedlo iba k tomu, že by sa oddialilo aj tak nevyhnutné rozhodnutie vo veci samej v prospech obvineného (zastavenie trestného stíhania, postúpenie veci, oslobodenie spod obžaloby), čo zrejme nemá predstavovať zmysel a účel predmetného ustanovenia.

 

                Keby sa teda praktická aplikácia ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku mala v rovine trestného práva hmotného vyčerpávať iba v prípadoch, keď ústavný súd pozastaví účinnosť ustanovenia o skutkovej podstate určitého trestného činu alebo jej časti, ktoré predtým bolo účinné (resp. zjednodušene povedané, na prípady, keď by súd v dôsledku pozastavenia účinnosti nemal k dispozícii účinné ustanovenie, ktoré by mohol použiť na odsúdenie obvineného), v konečnom dôsledku by sa prerušením trestného stíhania podľa všetkého dosiahlo len vopred (t. j. od právoplatnosti uznesenia ústavného súdu o pozastavení účinnosti) bezúčelné predĺženie trestného stíhania, ktoré by sa beztak muselo spravidla ukončiť zastavením, postúpením veci resp. oslobodením spod obžaloby, prípadne miernejšou právnou kvalifikáciou (ak by bola pozastavená účinnosť právnej normy vzťahujúcej sa na prísnejšiu kvalifikáciu, napr. osobitného kvalifikačného znaku). To v zásade obdobne platí aj pre pozastavenie účinnosti normy trestného práva hmotného týkajúcej sa trestu, už účinnej pred rozhodnutím ústavného súdu o pozastavení jej účinnosti, kedy by sa v pokračujúcom trestnom stíhaní musela bez ohľadu na meritórne rozhodnutie ústavného súdu automaticky uplatniť spomedzi postupne účinných právnych úprav ukladania trestu (pôvodnej právnej úpravy účinnej pred pozastavením účinnosti ústavným súdom a právnej úpravy účinnej v čase pozastavenia účinnosti) tá, ktorá bola najpriaznivejšia pre páchateľa; vyhodnotenie väčšej „priaznivosti“ v rámci komparácie týchto právnych úprav je pritom vecou orgánov činných v trestnom konaní a všeobecného súdu a nemá naň vplyv rozhodnutie ústavného súdu o (ne)súlade dotknutej právnej normy s právnymi predpismi vyššej právnej sily. „Vyčkávanie“ na rozhodnutie ústavného súdu vo veci samej počas prerušenia trestného stíhania by sa tak javilo ako de facto samoúčelné a samotné ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku v tomto smere (pokiaľ ide o normy trestného práva hmotného) ako prakticky obsolétne.

 

Ak by sa v predošlom odseku uvedená argumentácia neprijala, potom sa naskytá otázka, či pozastavenie účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti ústavným súdom predstavuje výnimku z čl. 50 ods. 6 ústavy, na ktorú sa z pohľadu predmetného ústavného imperatívu neprihliada, a či sa teda právny poriadok ako celok v znení účinnom v čase pozastavenia účinnosti dotknutej právnej normy nepovažuje za „neskorší zákon“, ktorý má v prípade, ak je pre páchateľa priaznivejší, priamu aplikačnú prednosť. V prípade akceptovania takejto výnimky by však vyvstávala aj nadväzujúca otázka trestnej zodpovednosti osôb, ktoré sa dopustili konania, ktoré bolo trestné podľa právnej normy s pozastavenou účinnosťou (napr. v modelovej situácii ustanovenia § 221 Trestného zákona), práve v čase pozastavenia jej účinnosti – mali by byť tieto osoby trestne stíhané v závislosti od neskoršieho meritórneho rozhodnutia ústavného súdu, hoci v čase spáchania činu podľa vtedy účinného znenia zákona nešlo o trestný čin? Alebo voči týmto osobám by sa síce trestná zodpovednosť nemohla vyvodiť, avšak voči tým, ktorí daný čin spáchali v čase pred pozastavením účinnosti a ich trestné stíhanie bolo počas rozhodovania ústavného súdu prerušené, áno (ak by ústavný súd následne návrhu na vyslovenie nesúladu právnej normy vo veci samej nevyhovel)? Pre absenciu doterajšej praktickej skúsenosti s takouto situáciou je nemožné podať nespochybniteľné odpovede.

 

               Aj z uvedených dôvodov je preto podľa mojej mienky potrebné domnievať sa, že uplatniteľnosť ustanovenia § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku, ak má mať toto ustanovenie reálny obsah a zmysel, by sa v rovine trestného práva hmotného nemala obmedzovať iba na prípady, keď ústavný súd pozastaví účinnosť právnej normy upravujúcej skutkovú podstatu trestného činu alebo právnej normy týkajúcej sa trestu, ktorá už predtým aj na určitý čas nadobudla účinnosť (inými slovami, na prípady, v ktorých by súd v dôsledku pozastavenia účinnosti nemal k dispozícii účinné ustanovenie, ktoré by mohol použiť na odsúdenie obvineného).

 

               V tejto súvislosti nie je bez zaujímavosti, že ústavný súd vo svojej recentnej judikatúre opakovane vyslovil zovšeobecňujúci záver, podľa ktorého ak určitá procesnoprávna situácia nie je v Trestnom poriadku výslovne upravená, je povinnosťou všeobecného súdu uprednostniť ten výklad, ktorý sa javí z hľadiska trestne stíhanej osoby ako výhodnejší (II. ÚS 428/2020, bod 122; I. ÚS 74/2023, bod 82).

 

               Zároveň možno polemizovať o tom, či aktuálny stav, v ktorom sa nachádzame, je porovnateľný s plynutím legisvakačnej lehoty medzi platnosťou a účinnosťou (novej) trestnoprávnej normy. Ustanovenie § 228 ods. 2 písm. e) Trestného poriadku dopadá výslovne na prípady pozastavenia účinnosti právneho predpisu alebo jeho časti ústavným súdom alebo Súdnym dvorom Európskej únie, a nie na prípady plynutia legisvakačnej lehoty, takže je zrejmé, že v uvedenom zmysle nie je použiteľné ani analogicky. Okrem toho zákonodarca, ktorým je ex constitutione Národná rada Slovenskej republiky a do právomoci ktorého patrí aj trestná legislatíva a trestná politika štátu, prejavil novelou výslovnú a právne relevantnú vôľu, aby s účinnosťou od 15. marca 2024[4] boli určité trestnoprávne relevantné konania posudzované inak než dovtedy, či už z hľadiska viny, alebo z hľadiska trestu, pričom pozastavenie účinnosti čl. I zákona č. 40/2024 Z. z. ústavným súdom predstavuje len dočasné a mimoriadne opatrenie. Zodpovedá princípu spravodlivosti a materiálneho poňatia právneho štátu, aby boli aj po 15. marci 2024  právoplatne (napr. v rámci odvolacieho konania) odsudzovaní obvinení resp. obžalovaní za trestné činy, ktoré už podľa výslovne prejavenej vôle zákonodarcu v tom čase nemali byť trestné, prípadne aby im boli právoplatne ukladané také tresty, ktoré sa im podľa výslovne prejavenej vôle zákonodarcu už ukladať nemali, bez prihliadnutia na to, že účinnosť novej právnej úpravy bola ústavným súdom iba dočasne pozastavená (ako prejav určitého inštitucionálneho „konfliktu“ medzi zákonodarcom a ústavným súdom, aj keď v ústave predvídaného) a v rámci konania pred ústavným súdom prakticky rovnako prichádza do úvahy, že ústavný súd návrhom na vyslovenie nesúladu minimálne pri niektorých napadnutých ustanoveniach novely nevyhovie, ako to, že im vyhovie v celom rozsahu (bez snahy akokoľvek prejudikovať toto budúce rozhodnutie ústavného súdu)?

 

               Namiesto záveru – ktorý si v rámci prebiehajúcej diskusie ani nedovoľujem zaujať spôsobom nepripúšťajúcim akékoľvek pochybnosti – je možné dať do pozornosti, že nejednoznačnosť procesného stavu po rozhodnutí ústavného súdu o pozastavení účinnosti časti novely zjavne už v zárodku vnímal aj sudca spravodajca vo veci vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. PL. ÚS 3/2024, JUDr. Peter Straka, ktorý vo svojom odlišnom stanovisku k uzneseniu pléna ústavného súdu z 28. februára 2024 v bode 13 okrem iného uviedol: „Uvedomujem si, že disentované rozhodnutie pléna vyvolá viaceré interpretačné otázniky (napr. ten, ako by mali postupovať súdy v kauzách, kde by mala byť aplikovaná právna úprava, ktorá je pozastavená, či majú čakať na meritórne rozhodnutie, čo môže trvať dlhší čas, alebo majú rozhodovať bez ohľadu na bežiace konanie na ústavnom súde)...“ [zvýraznil autor tohto článku].

 

 

 

 

 

 

Diskusia