Honorár advokáta a trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti

 

Honorár advokáta a trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti

 

Z hľadiska posudzovania znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti je zaujímavým posudzovanie situácie, v ktorej dochádza k stretu práva na obhajobu v trestnom konaní a predmetného trestného činu v prípadoch, v ktorých je obhajca odmeňovaný za poskytnutie právnych služieb výnosom z trestnej činnosti klienta (napríklad náklady obhajoby uhrádza klient finančnými prostriedkami získanými za predaj drog s tým, že obhajca má vedomosť alebo vzhľadom na všetky okolnosti prípadu môže rozumne predpokladať, že je odmeňovaný finančnými prostriedkami pochádzajúcimi z trestnej činnosti).

Na takúto situáciu upozornila v minulosti česká odborná literatúra[1], ktorá analyzovala trestnú vec prejednávanú súdmi v Spolkovej republike Nemecko. Obžalovaným bol obhajca z Hamburgu, ktorému sa kládlo za vinu že sa mal dopustiť trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti tak, že prijal od svojho klienta stíhaného za pašovanie drog, honorár vo výške 5000 DM pochádzajúci z obchodu s omamnými látkami, pričom vedel o pôvode týchto peňazí. Súd prvého stupňa konanie zastavil pre absenciu subjektívnej stránky, pretože vyšetrovaním sa nepodarilo dostatočne preukázať, že obvinený pri prijatí honorára nekonal v dobrej viere, teda, že vedel, že peniaze pochádzajú z trestnej činnosti. Odvolací súd však uviedol iný argument a to, že trestný obhajca, ktorý príjme majetkové hodnoty, ktoré jeho klient získal trestnou činnosťou, so znalosťou ich pôvodu, výlučne k uspokojeniu svojho honoráru, nie je trestne zodpovedný za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Súd tak zakázal spájať klasický a štandardný honorár obhajcu s trestným činom legalizácie výnosu z trestnej činnosti, nakoľko aj takému obvinenému musí byť poskytnutá právna pomoc (v danej veci boli námietky, že obvinený mohol požiadať o bezplatnú právnu pomoc, ale to by bol nútený klamať o tom že nemá peniaze na úhradu obhajoby, ak by zase povedal pravdu, že peniaze má, ale sú z trestnej činnosti, usvedčoval by sa sám z páchania trestnej činnosti). Bolo preto súdom uzatvorené, že právo obvineného na obhajobu a právo na spravodlivý proces tu prevažujú nad záujmom štátu na potieraní kriminality tohto druhu. Jiří Herczeg k tomu uviedol, že ústavne konformný výklad ustanovení o trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti by mal byť taký, že trestný obhajca, ktorý príjme majetkové hodnoty pochádzajúce z trestnej činnosti, pre ktorý je jeho klient trestne stíhaný, hoci aj so znalosťou ich pôvodu, výlučne k uspokojeniu svojho primeraného honoráru, nie je a nemôže byť trestne zodpovedný pre nedostatok protiprávnosti takéhoto konania.

Takáto absolútna imunita obhajcu, ako ju popisuje Jiří Herczeg, však nebola v nasledujúcich rokoch v Spolkovej republike Nemecko akceptovaná. Nemecké súdy vytvorili taký výklad trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti (v SRN ide o trestný čin prania špinavých peňazí), ktorý privilegoval z advokátov výlučne trestného obhajcu, keď vychádzali z toho, že neobmedzená trestná zodpovednosť obhajcu za prevzatie honoráru tvoreného výnosom z trestnej činnosti by neprimerane zasahovala do slobody výkonu povolania obhajcu, keďže príliš vysoké riziko vlastného trestného stíhania by obhajcu mohlo odradiť od vykonávania obhajoby, teda realizovania svojho povolania. Na strane druhej, však súdy odmietli absolútne vyňatie trestných obhajcov z možnosti spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, keď dôvodili, že vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti obhajcu je v takýchto prípadoch možné vtedy, ak obhajca v čase prijatia odmeny jednoznačne vie, že odmena má pôvod v trestnej činnosti, t. j. keď má ucelenú a jasnú predstavu o tom, že došlo k spáchaniu zdrojového trestného činu a že z jeho výnosu mu je odmena vyplácaná. Tieto závery rozhodovacej činnosti nemeckých súdov následne prevzal aj zákonodarca, keď priamo do znakov trestného činu prania špinavých peňazí podľa § 261 ods. 1 nemeckého trestného zákona (StGB) včlenil vetu, že „obhajca v trestnom konaní, ktorý príjme odmenu za svoju prácu koná s úmyslom len v prípade, ak mal v čase prijatia odmeny istú vedomosť o jej pôvode“[2]. Z hľadiska slovenského trestného práva by slovné spojenie „istá vedomosť“ malo znamenať, že trestná zodpovednosť obhajcu sa bude môcť vyvodzovať len pri priamom úmysle obhajcu, pretože pre priamy úmysel je typické, že páchateľ považuje následok za istý, teda nie len za možný. Obhajcovia by preto nemali byť trestne zodpovedaní v prípade, ak by konali v nepriamom úmyselne a už vôbec nie ak by konali z nedbanlivosti.

Nemecká odborná literatúra[3] k tomu uvádza, že pri zisťovaní zavinenia obhajcu pri prevzatí odmeny z výnosov z trestnej činnosti nemožno vychádzať len z toho, že predmetom poradenského vzťahu s klientom je spáchaný zdrojový trestný čin; táto skutočnosť, sama osobe, nenaznačuje úmysel obhajcu spáchať trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Pokiaľ sa poplatky za príslušné služby účtujú v súlade s právnymi predpismi, nie je žiadny dôvod viesť vyšetrovanie obhajcu. Indície o pozitívnej vedomosti obhajcu môžu v jednotlivých prípadoch vyplývať z osobitných vonkajších okolností prijatia zastupovania alebo výšky odmeny.

Trestná zodpovednosť obhajcov za prijatie vecí pochádzajúcich z trestnej činnosti (v rámci odmeny obhajcu) však nie je vyššie popisovanou výsadou dotknutá v prípade, ak sa na trestnej činnosti (na páchaní zdrojového trestného činu) priamo zúčastňuje obhajca. Taktiež v prípadoch, keď zdrojový trestný čin, od spáchania ktorého sa odvodzuje odmena, spácha tretia osoba alebo keď odmenu neplatí klient obhajcu, ale tretia osoba nie je možné uplatňovať výsadu obhajcu, nakoľko tá vychádza z osobitosti vzťahu obhajoby.

K uvedenému je však nutné dodať, a to kritizuje aj nemecká odborná literatúra, že nie je celkom jasné, prečo by vyššie popísaná výsada (čiastočná imunita pri stíhaní trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti) mala platiť iba a len pri trestných obhajcoch (tak to vyslovene v SRN zakotvil zákonodarca), keď rovnaký problém s hradením odmeny z výnosov z trestnej činnosti môže nastať aj v iných oblastiach právneho, či finančného poradenstva (napríklad pri advokátoch poskytujúcich právne služby v civilnej, obchodnej, či správnej oblasti, daňových poradcoch, realitných makléroch a podobne). Navyše, aj samotná trestná obhajoba môže byť spojená aj s inými oblasťami zastupovania, či poradenstvom (napríklad komplexné zastupovanie klienta aj v daňovom konaní, v civilných sporoch a podobne), pričom obhajoba v trestnom konaní môže tvoriť len malú časť práce advokáta s ohľadom na jeho celkový vzťah s klientom. To platí o to viac, keď ide napríklad o trvalé zastupovanie s pravidelnou paušálnou odmenou.

Možno preto uzatvoriť a premostiť na slovenské právne pomery, že v prípade prijímania honorárov za poskytovanie služieb slobodnými povolaniami (teda nielen pri trestných obhajcoch, ale aj pri ostatných advokátoch, či daňových poradcoch, ale napríklad aj pri súkromných lekároch, notároch a podobne) závisí vedenie trestného stíhania pre podozrenie zo spáchania trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti od toho, či a do akej miery existuje konkrétna vedomosť prijímateľa odmeny a to v čase jej prijatia  o trestnoprávnom pôvode finančných prostriedkov. Vyžadovať by sa tu malo úmyselné zavinenie na strane prijímateľa odmeny a jeho konkrétnejšia predstava o zdrojovom trestnom čine a o skutočnosti, že jeho odmena je tvorená z výnosov z tejto trestnej činnosti. Z hľadiska nedbanlivostného zavinenia by mali slovenské súdy postupovať v intenciách nemeckých súdov a trestnú zodpovednosť nevyvodzovať, nakoľko takýto absolútny výklad by mohol skutočne dostať osoby vykonávajúce slobodné povolania do príliš vysokého rizika vedenia trestného stíhania a tým obmedzovania poskytovaných služieb iným osobám. Vyvodzovanie trestnej zodpovednosti by malo byť na mieste hlavne v prípadoch, z ktorých vyplýva, že osoba poskytujúca služby (napríklad advokát) sa môže vedome podieľať na páchaní buď zdrojového trestného činu alebo následne trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti. Indície o takomto podozrení môžu vyplývať napríklad z príliš vysokej odmeny advokáta, ktorá značne presahuje obvyklé honoráre alebo ak je odmena uhrádzaná príliš vysokými hotovostnými platbami, prípadne, ak je podozrenie, že účtované právne služby neboli vôbec poskytnuté, respektíve nie v deklarovanom rozsahu. V prípadoch napríklad vysokých platieb v hotovosti sa pritom dá rozumne očakávať, že príjemca odmeny sa bude klienta pýtať; rozsah povinnosti pýtať sa pritom závisí od stupňa objektívnej nápadnosti majetkovej transakcie. Je potrebné zohľadňovať primeranosť poskytnutého honoráru, nakoľko môžu nastať aj situácie, keď klient prostredníctvom úmyselne nadhodnoteného honoráru svoju advokátovi „odstraňuje“ výnosy z trestnej činnosti s úmyslom, aby mu neboli zaistené v trestnom konaní (a má ich tak uložené u advokáta), čo už celkom určite akceptovať nie je možné.

Skutočnosť, že pri vykonávaní neštandardných majetkových dispozícií uskutočňovaných advokátom nie je vylúčené naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti, možno vyvodiť napríklad z rozhodnutia Ústavného súdu ČR[4]. Ide najmä o prípady, ak by bolo úmyslom advokáta ťažiť zo zdrojového trestného činu spáchaného jeho klientom.

Skutkovo išlo o trestné stíhanie advokáta za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť tak, že prijal ako advokát do úschovy 24.000.000 Kč s pokynom, aby ich následne pod nejakou zámienkou preposlal na konkrétny bankový účet, pričom vedel, že tu ako advokát neposkytoval žiadne právne služby a tiež vedel, vzhľadom na svoje vzdelanie a vykonávanú činnosť, že cieľom tejto finančnej operácie môže byť maskovanie finančného toku k skutočným príjemcom. Tomu nasvedčovala aj skutočnosť, že si ako odmenu za tieto operácie ponechal sumu 181.000 Kč (odmena advokáta za účasť na trestnom čine legalizácii výnosu z trestnej činnosti). Ústavný súd nezistil žiadny problém v tom, že za takýchto skutkových okolností bol advokát trestne stíhaný za trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti, pričom pripomenul aj fakt, že advokát je viazaný povinnosťou mlčanlivosti, čo objektívne môže sťažiť zistenie pôvodu finančných prostriedkov preberaných do úschovy a obratom zasielaných na účty ďalších osôb a preto poskytovanie takýchto služieb môže byť pre páchateľov zdrojových trestných činov lákavé.

Obdobne bol v zahraničnej aplikačnej praxi zaznamenaný prípad, keď advokát vedome pomáhal pri korupčnej trestnej činnosti spojenej s legalizáciou výnosu z trestnej činnosti. Advokát pre štátneho úradníka, ktorý bral úplatky, vytvoril legalizačnú schému tak, že založil obchodnú spoločnosť, ktorú ovládal spoločne s úradníkom prostredníctvom bieleho koňa, do tejto obchodnej spoločnosti boli vkladané úplatky poskytnuté úradníkovi, ktoré preberal v hotovosti, pričom táto obchodná spoločnosť následne uzatvorila s úradníkom rôzne zmluvy na poskytovanie poradenských služieb a prostredníctvom nich úradník získal finančné prostriedky z úplatku už vo forme legálnej platby za predstierane poskytnuté objednané služby. Takto sa to opakovalo každý mesiac a z finančných prostriedkov z úplatkov bol odmeňovaný aj advokát, o čom mal vedomosť. 

Vždy je nevyhnutné zisťovať možnú vedomosť advokáta o relevantnom konaní páchateľa, ktorý pácha zdrojový trestný čin ako aj to, či sa advokát sám nezapojil do páchania trestnej činnosti, z ktorej by mal byť alebo je odmeňovaný. Vedomosť advokáta o rozhodných skutkových okolnostiach je tu kľúčová, nakoľko pokiaľ by bol advokát, vo vyššie uvedenom prípade, len požiadaný klientom, aby mu založil obchodnú spoločnosť, potom, bez ďalšieho, nie je možné vyvodzovať žiadnu trestnoprávnu zodpovednosť advokáta za to, že táto obchodná spoločnosť bola klientom advokáta použitá ako legalizačná schéma a to bez ďalšieho ani vtedy nie, ak je štatutárnou osobou v tejto obchodnej spoločnosti iná osoba ako klient advokáta, o ktorej možno mať pochybnosti o jej schopnosti konať v mene obchodnej spoločnosti.

článok v rozšírenej verzii bol pôvodne publikovaný v časopise Bulletin slovenskej advokácie č. 2/2024

 

Diskusia