Illinois sa môže so svojím návrhom zákona stať prvým štátom USA, ktorý by umožnil sudcom rozhodnuť, či je priznanie spoľahlivé

 

Barbora F.

 

Illinois sa môže so svojím návrhom zákona stať prvým štátom USA, ktorý by umožnil sudcom rozhodnúť, či je priznanie spoľahlivé

 

               Peter Neufeld, spoluzakladateľ organizácie Innocence Project a odborný poradca, spolu so Stevom Drizinom, profesorom práva a spoluriaditeľom Centra justičných omylov, vo svojom najnovšom článku upozornili na to, že navrhovaná legislatíva štátu Illinois, by umožnila sudcom rozhodnúť, či priznanie je, alebo nie je spoľahlivé. Podľa ich názoru ide o kľúčovú reformu zameranú na redukciu justičných omylov.

               Pri tejto príležitosti zmienili prípad tzv. dixmoorskej päťky, kde boli Robert Taylor, Jonathan Barr, James Harden, Robert Lee Veal a Shainne Sharp (vo veku 14-16 rokov) nespravodlivo obvinení zo znásilnenia a vraždy mladej ženy z Cook County, v štáte Illinois, z roku 1991. Prokurátori argumentovali, že priznania troch mladých mužov (Veala, Taylora a Sharpa) boli prípustné, nakoľko boli urobené dobrovoľne. Autori však akcentujú, že „iba samotné potvrdenie toho, že ste si vedomý svojich práv - napr. práva nevypovedať - dokonca aj za predpokladu, že plne rozumiete tomu, že ste sa vzdali svojho práva, neposkytuje súdu žiadnu istotu, že priznanie je spoľahlivé.“.

               V článku ďalej uvádzajú, že navzdory skutočnosti, že sudcovia v Illinois rutinne rozhodujú o spoľahlivosti ostatných dôkazov (napr. forenzných dôkazov, či identifikácií očitými svedkami), Illinois v súčasnosti nevyžaduje od sudcov, aby posúdili spoľahlivosť údajného priznania. V prípade dixmoorskej päťky, vzhľadom k tomu, že DNA dôkaz v prípravnom konaní vylúčil všetkých piatich mužov ako zdroj spermií z tela obete a k tomu, že ich priznania nestáli v jednom rade s ostatnými dôkazmi, je nepravdepodobné, že sudca by tieto priznania uznal za spoľahlivé. V tejto kauze boli všetci piati muži boli nespravodlivo odsúdení v roku 1994, 1995 a 1997. V roku 1992 polícia vypočúvala Veala, ktorý po viac ako piatich hodinách strávených vo väzbe, kde bol vypočúvaný bez prítomnosti rodičov a obhajcu, podpísal rukou napísané priznanie, kde uviedol, že on, Barr, Taylor, Sharp a Harden, skupinovo znásilnili a zavraždili mladú ženu. Neskôr toho dňa Taylor podpísal rukou písané vyhlásenie, opäť bez prítomnosti rodičov a obhajcu, kde označil seba a ostatných tínedžerov z účasti na zločine. Po dvoch dňoch, Sharp, po tom ako strávil viac než 21 hodín vo väzbe, tiež podpísal rukou napísané vyhlásenie, kde uviedol, že on spolu s ostatnými spáchali tento zločin. Tieto tri priznania si však navzájom protirečili, čo sa týka základných faktov ohľadom prípadu. V tomto prípade existovali len priznania. V roku 1994, ešte pred tým ako sa konal súd, bola táto pätica na základe testov DNA vylúčená ako páchatelia. Veal a Sharp uzatvorili dohody o vine a treste za vraždu prvého stupňa a dostali 20 ročný trest, s možnosťou podmienečného prepustenia po 7. rokoch – výmenou za to, že budú svedčiť proti Hardenovi, Taylorovi a Barrovi. Harden a Taylor dostali 80 ročný trest a Barr bol odsúdený na 85 rokov. Všetky nasledujúce odvolania boli zamietnuté, vrátane žiadosti o vykonanie testov DNA. V roku 2009 Harden, Taylor a Barr žiadali o testy DNA. Sudkyňa Michele Simmonsová nariadila dixmoorskej polícii, aby umožnila advokátom prezrieť si dôkazy v areáli skladu. Keď našli dôkazy, DNA testy odhalili v databáze CODIS úplný mužský profil, a zistila sa tak zhoda DNA profilu so sériovým násilníkom Willie Randolphom, ktorý bol zatknutý v roku 2011. Veal a Sharp v roku 2010 odvolali svoje svedectvá pred súdom, ktoré označili za falošné. Na podklade výsledkov DNA boli Harden, Taylor a Barr rehabilitovaní v roku 2011. V roku 2011 bol rehabilitovaný aj Veal, pričom Sharp bol rehabilitovaný v roku 2012. Táto pätica strávila za mrežami mnoho rokov, ktoré im už nikto nevráti. Medzitým skutočný páchateľ ostal na slobode a spáchal ďalšie sexuálne útoky.

               Autori v článku ďalej konštatujú, že obhajcovia dixmoorskej päťky navrhovali, aby boli priznania zamietnuté, ale ich návrhy boli zamietnuté, pretože sudca posudzoval iba dobrovoľnosť a nie spoľahlivosť priznaní. Tento prípad je však iba jedným z mnohých, ktoré dokladujú potrebu právneho mechanizmu pre sudcov, aby rozhodli o tom, či je priznanie spoľahlivé. Ak by takýto mechanizmus existoval a ich výsluchy by boli nahrané, je pravdepodobné, že priznania by neprešli testom prípustnosti, a tak by sa dalo vyhnúť tragédiám ich nespravodlivých odsúdení.

               Teraz však majú zákonodarcovia v Illinois príležitosť prijať takéto opatrenie a podľa názoru autorov by tak aj mali učiniť.

               V tejto súvislosti upozorňujú zároveň na to, že Illinois je lídrom v počte odhalených justičných omylov v USA –  v tomto štáte evidujú 540 rehabilitácií (za ním nasleduje Texas so 474 rehabilitáciami). Illinois je zároveň na špici aj čo sa týka počtu falošných priznaní – podľa údajov Národného registra rehabilitácií, 135 z celkového počtu 445 rehabilitácií, ktoré obsahovali falošné priznania, sa objavili v Illinois, čo predstavuje 30 %. Takmer všetky tieto rehabilitované osoby podali návrh na potlačenie svojich priznaní pred tým, ako mali proces, ale vzhľadom k tomu, že sudca testoval iba dobrovoľnosť, boli všetci títo nevinní odsúdení, a zároveň strávili desaťročia vo väzení pred tým, ako boli rehabilitovaní. Tu je potrebné dodať, že Národný register rehabilitácií eviduje (od roku 1989) celkom 3 519 rehabilitovaných osôb, pričom: falošné priznania sa objavili v 13 %, spoluobžalovaný rehabilitovanej osoby sa priznal a zároveň označil aj rehabilitovanú osobu v 14 % a dohody o vine a treste sa objavili v 24 % (naposledy videné dňa 26. 05. 2024). Za zmienku stojí aj prelomová americká správa z roku 2020, ktorá nesie názov Government Misconduct and Convicting the Innocent: The Role of Prosecutors, Police and Other Law Enforcement, v ktorej autori analyzovali prvých 2 400 rehabilitácií, evidovaných v Národnom registri rehabilitácií. V nej sa na s. 64 píše, že „… 12 % rehabilitovaných osôb sa falošne priznalo k zločinom, za ktoré boli odsúdené (292/2 400), zvyčajne pod nátlakom polície.“. Na s. 14 sa pritom konštatuje, že „všetky falošné priznania – zo strany spoluobžalovaných, ako aj zo strany rehabilitovaných osôb – prispeli k odsúdeniam v 21 % rehabilitácií.“.

               Autori ďalej vo svojom článku uvádzajú, že existujú určité znaky, ktoré hovoria o tom, že priznania môžu byť falošné. Falošné priznania často nevedú políciu k novým dôkazom, a dokonca môžu protirečiť ostatným dôkazom (napr. svedeckej výpovedi, alebo forenznému dôkazu), ako sme to videli aj v prípade Dixmoorskej päťky. Sudcovia sú však bezmocní, a nemôžu rozhodnúť, či pripustia, alebo vylúčia priznanie ako dôkaz, na základe jeho nespoľahlivosti, a to sa podľa expertov musí zmeniť.

               Okrem faktu, že justičné omyly samé o sebe predstavujú vážny problém, ktorý má zásadný dopad na nespravodlivo odsúdené osoby, upozorňuje sa tu aj na ekonomické náklady, ktoré musia v tejto súvislosti znášať daňoví poplatníci v USA. Rehabilitované osoby sú pritom právom odškodňované v miliónoch dolárov.

               Justin Slaughter, predseda House Iudiciary Criminal Committee v Illinois, predložil návrh zákona, ktorý by vytvoril predsúdny mechanizmus pre sudcov, aby zvážili spoľahlivosť priznania ako dôkazu, a zároveň by  na základe neho boli poskytnuté odborné rady ohľadom charakteristických znakov nespoľahlivého priznania. Podľa navrhovaného zákona, by sudca mohol odmietnuť umožniť priznanie ako dôkaz, ak by napríklad: priznanie neposkytlo polícii žiadne nové detaily o prípade, nestálo by v jednom rade s ostatnými dôkazmi, alebo by priamo protirečilo ostatným dôkazom.

               Zatiaľ čo Illinois je na jednej strane, ako sme videli, lídrom v počte justičných omylov, je zároveň lídrom a inovátorom aj v oblasti opatrení, ktoré boli zavedené v záujme redukcie nespravodlivých odsúdení, a to na podklade reakcie na faktory, ktoré preukázateľne prispievajú k justičným omylom.

               Justin Slaughter a Jim Durkin v roku 2021 jednomyseľne odhlasovali zákon, ktorý zakazoval polícii klamať pri výsluchoch maloletých. Išlo o prvý zákon tohto druhu, ktorý viedol k zákazu v Oregone, Californii, Colorade, Connecticute, Delaware, Nevade a Utahu. Slaughter kráčal v šľapajach bývalého senátora Illinois a prezidenta USA -  Baracka Obamu, ktorý schválil prvý zákon vyžadujúci nahrávanie celých výsluchov (teda nie iba priznaní), čím vydláždil cestu ďalším 33 štátom, aby schválili podobný zákon.

               Illinois by sa mohol stať prvým štátom USA, ktorý by zaistil spoľahlivosť ohľadom priznaní na podklade schválenia návrhu zákona 5346, a slúžil by tak ako maják pre ostatné štáty. Autori dodávajú, že spolu s s nahrávaním celých výsluchov a zákazom klamať maloletých počas výsluchov, by táto trojica reforiem naplnila víziu spred dvoch desaťročí, spočívajúcu v snahe zredukovať falošné priznania.                      

Innocence Project k problematike falošných priznaní

 

               Táto organizácia vo svojom článku upozornila na to, že falošné priznania sa objavujú častejšie, než si myslí väčšina ľudí. Podľa aktuálnych údajov Innocence Project, ktorý sa podieľal na 250 rehabilitáciách, sa falošné priznania objavili v 28 %. Falošné priznania vznikajú v dôsledku rôznych faktorov, medzi ktoré patria používanie donucovacích taktík, či klamanie počas výsluchov. Hoci je pre väčšinu ľudí ťažké predstaviť si, prečo sa nevinní ľudia priznávajú k tomu, čo nespáchali, výskumy ukazujú, že k falošným priznaniam môže dôjsť vtedy, keď: polícia používa zastrašovanie, výsluchy prebiehajú v izolácii, dôjde k nátlaku, donucovacím taktikám, klamstvám ohľadom dôkazov, apod. Nevinný človek sa môže falošne priznať aj kvôli duševnému vyčerpaniu, zvýšenému stresu, či prísľubom nižšieho trestu. Zvlášť ohrozenými skupinami sú mladí ľudia, ľudia s duševnými poruchami, ľudia s nižším intelektom, a tí, ktoré neovládajú dobre jazyk danej krajiny.

               Organizácia upozorňuje tiež na to, že výskum ukázal, že ľudia ktorí sa falošne priznali, boli v priemere vypočúvaní do 16 hodín, pred tým ako sa priznali k tomu, čo nespáchali, pričom spoľahlivosť priznaní sa významne znižuje po dlhotrvajúcich výsluchoch. Saul Kassin, americký expert v oblasti výskumu falošných priznaní, vo svojom odbornom článku s názvom False confessions: Causes, Consequences and Implications for Reform, na s. 115 uviedol, že: „štúdie v USA ukazujú, že väčšina výsluchov trvá od 30 minút do dvoch hodín… severoamerická polícia stanovila priemerný výsluch na 1,60 hodiny… Avšak prípady, kde sa objavili falošné priznania, ostro kontrastujú s týmito normami. V 125 preukázaných falošných priznaniach 34 % výsluchov trvalo od 6 do 12 hodín, 39 % trvalo od 12 do 24 hodín a priemerná dĺžka bola 16,3 hodiny.“. Kassin spolu s Gisly Gudjonssonom v článku, ktorý nesie názov True Crimes, False Confessions, zmienili, že podozriví, ktorí sú vypočúvaní v USA, sa doznávajú približne v 42 %, v Anglicku sa to približuje k 60 % a v Japonsku sa priznáva viac než 90 % podozrivých.

               V niektorých prípadoch boli nevinní ľudia odsúdení navzdory tomu, že mali k dispozícii DNA dôkaz, ktorý popieral ich účasť na zločine. V týchto kauzách sa ukázalo, že prokurátori doslova vykúzlili rôzne teórie, ktoré dokázali presvedčiť poroty, aby hlasovali za verdikt o vine, hoci DNA dôkaz silne podporoval nevinu daných osôb.

               Innocence Project v záujme redukcie justičných omylov na podklade falošných priznaní, obhajuje právo na advokáta počas výsluchov a povinné elektronické nahrávanie celých výsluchov - táto povinnosť zlepšuje transparentnosť a vytvára pravdivý záznam o tom, čo viedlo k priznaniu. Organizácia zároveň pracuje na zákaze používania klamstiev zo strany polície počas výsluchov mladistvých osôb, na tom, aby mohli experti v oblasti falošných priznaní svedčiť pred súdom a tiež na tom, aby presvedčila sudcov, aby sa na predsúdnych pojednávaniach venovali spoľahlivosti priznania, pred tým ako bude pripustené.

               Ja som sa problematike falošných priznaní ako príčine justičných omylov venovala podrobne vo svojich dvoch článkoch tu a tu  – v tomto článku som popísala konkrétne prípady z praxe, kde sa niektorí nevinní ľudia nielenže priznali k zločinom, ktoré nespáchali, ale zároveň uzatvorili dohody o vine a treste, a potom krivo svedčili proti spoluobžalovaným. K rehabilitáciám týchto osôb viedla dlhá cesta.

K dátam EUREXU (Európsky register rehabilitácií)

 

               Experti prízvukujú, že vedúce faktory, ktoré prispievajú k justičným omylom, teda falošné priznania, chybné identifikácie očitými svedkami, krivé prísahy, alebo falošné obvinenia, nesprávne konanie zo strany OČTK, nekorektné forenzné dôkazy a neadekvátna obhajoba, sú univerzálne. Dokladujú to okrem amerického Národného registra rehabilitácií aj ďalšie verejne dostupné registre - Kanadský register justičných omylov (falošné priznania sa tu objavili v 16 %, spoluobžalovaní sa priznali v 9 %), Register justičných omylov Spojeného kráľovstva (falošné priznania tu evidujú v 20 %), ako aj nedávno spustený EUREX (Európsky register rehabilitácií), ktorý zatiaľ eviduje 123 rehabilitácií z celkovo 17 krajín, pričom vedúcim faktorom, ktorý prispel k týmto odhaleným justičným omylom sú falošné priznania, ktoré sa objavili až v 35 % (krivá prísaha, alebo falošné obvinenie sa objavili v 31 %; chybná identifikácia očitým svedkom (procedúra) v 26 %; falošný, alebo zavádzajúci forenzný dôkaz v 24 % a zneužitie právomoci v 7 %, naposledy videné dňa 26. 05. 2024).

 

 

                                                                                                                                 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Diskusia