Ako ďalej v prípade prijatého vyhlásenia o vine obžalovaného po novele Trestného zákona pre páchateľa priaznivejšej

 

JUDr. Namir Alyasry, PhD., advokát

 

Ako ďalej v prípade prijatého vyhlásenia o vine obžalovaného  po novele Trestného zákona pre páchateľa priaznivejšej

 

Námetom na spísanie tohto článku bol právny názor prezentovaný niektorými sudcami odvolacích senátov, podľa ktorého v prípade ak obžalovaný urobil vyhlásenie o vine podľa ust. § 257 ods. 1 písm. b), alebo písm. c) Trestného poriadku za účinnosti Trestného zákona pred jeho novelizáciou vykonanou zákonom č. 40/2024 Z.z. tak následne, aj keď by o treste bolo odvolacím súdom rozhodované už po účinnosti novely Trestného zákona, bol by odvolací súd viazaný prijatým vyhlásením a to v celom jeho rozsahu, vrátane právnej kvalifikácie skutku a trestnej sadzby.

Ako ilustráciu možno uviesť príklad, keď bola  podaná obžaloba pre skutok (napr. predaj drog viacerým osobám), ktorý bol kvalifikovaný ako obzvlášť závažný zločin s trestnou sadzbou v rozpätí 10-15 rokov trestu odňatia slobody. Obžalovaný urobil na prvom termíne HP vyhlásenie o svojej vine  podľa ust. § 257 ods. 1 písm. b), alebo písm. c) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa následne po prijatí vyhlásenia obžalovaným  rozhodol rozsudkom o uznaní viny a o uložení trestu v zákonnej sadzbe, avšak obžalovaný podal odvolanie čo do výroku o treste, nakoľko bol presvedčený o extrémnej prísnosti trestu. Verejné zasadnutie odvolacieho súdu však bude nariadené na termín už po zverejnení Nálezu Ústavného súdu sr. Sp. zn. Pl.ÚS 3/2024 v Zbierke zákonov, pričom podľa prijatej a v tom čase  už účinnej novely Trestný  zákon uvedený skutok bude považovať len za zločin s trestnou sadzbou 7-15 rokov trestu odňatia slobody.

Tak, ako som uviedol vyššie, podľa právneho názoru niektorých sudcov odvolacích senátov by mal byť odvolací súd viazaný prijatým vyhlásením aj čo do právnej kvalifikácie skutku  a trestnej sadzby bez ohľadu na to, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu už bude účinná novela, ktorá významne mení posúdenie skutku z obzvlášť závažného zločinu „iba“ na zločin a z trestnej sadzby 10-15 rokov na sadzbu 7-15 rokov. S uvedeným právnym názorom sa nestotožňujem a považujem ho za formalistický.

Je mi známe, že obžalovaný robí  vyhlásenie o svojej vine, kde otázkami je zisťované aj jeho stanovisko k právnej kvalifikácii skutku  a trestnej sadzbe z toho plynúcej. Rovnako mi je známa skutočnosť, že prijatie vyhlásenia predstavuje významnú procesno- právnu skutočnosť. Na strane druhej  je však potrebné dodať to, že žiadne zákonné ustanovenie a jeho výklad nesmie byť v rozpore s Ústavou SR.

Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR  trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR  Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Vyššie uvedené ustanovenie Ústavy SR bolo následne prevzaté aj do Trestného zákona v ust. § 2 ods. 1.

Nech by sme tak následne argumentovali v prospech použitia novej, pre páchateľa výhodnejšej zákonnej úpravy s odkazom na základné zásady trestného procesu, zásadu spravodlivosti rozhodnutia, alebo na znenie Trestnoprávnych kódexov akokoľvek, vyššie citované ustanovenie Ústavy SR predstavuje a musí predstavovať absolútne vrcholný argument pre ďalšiu činnosť odvolacieho súdu vo vyššie načrtnutej situácii („kartu, ktorá všetky iné karty s prehľadom prebíja“).

Vyhlásenie obžalovaného, a jeho prijatie zo strany súdu prvého stupňa  je tak silou Ústavy SR a jej ľahkosťou prelomené práve vyššie uvedeným článkom Ústavy SR.

Odvolací súd tak bez ohľadu na prijaté vyhlásenie obžalovaného nemôže v situácii, ktorá mu je prikazovaná Ústavou SR ako nadzákonným predpisom uznať obžalovaného vinným v zmysle právnej kvalifikácie skutku v stave prijatého vyhlásenia (a v rámci prijatej trestnej sadzby), nakoľko neskorší zákon je pre páchateľa priaznivejší. 

Odvolaciemu súdu tak prelomenie prijatého vyhlásenia prikazuje priamo Ústava SR a akékoľvek odkazy na ustanovenia Trestného poriadku týkajúce sa prijatého vyhlásenia sú len odkazmi na podústavné predpisy, ktoré nedosahujú silu Ústavy SR.

Ako by mal teda podľa môjho názoru vo vyššie načrtnutej situácii postupovať odvolací súd? Plne chápem že takúto situáciu Trestný poriadok nerieši a preto pri Ústavou SR jasne  určenom cieli (použiť zákon pre páchateľa priaznivejší) bude procesná cesta potrebná k dosiahnutiu uvedeného cieľa vecou právnej fantázie súdu. Podľa môjho názoru by odvolací súd na verejnom zasadnutí mal obžalovaného informovať o tom, že v čase rozhodovania odvolacieho  súdu je účinná právna úprava, ktorá jeho konanie posudzuje miernejšie. Následne by mal odvolací súd zrušiť uznesenie, ktorým bolo prijaté vyhlásenie obžalovaného o jeho vine a umožniť mu urobiť nové vyhlásenie o vine už v rámci novelizovanej právnej kvalifikácie s novelizovanými trestnými sadzbami.

Týmto postupom sa zabezpečí to, aby bola zachovaná aplikovateľnosť jedinej, pre páchateľa priaznivejšej „verzie“ Trestného zákona, pričom nedôjde k žiadnym neželaným efektom.

Podľa môjho názoru by bol postup, kedy by odvolací súd  prijaté  vyhlásenie o vine nezrušil  a zrušil by  iba výrok o treste a trest by uložil už v zmysle Novely Trestného zákona nezákonným, nakoľko by sa vyvolala  situácia, kedy by bol páchateľ uznaný za vinného podľa odlišného znenia Trestného zákona, než podľa znenia zákona v zmysle ktorého by mu bol ukladaný trest. To by bolo v rozpore s R19/1962,  R11/1991,  R12/1992, keďže sa vyžaduje, aby bol na posúdenie skutku použitý výlučne jeden zákon v celku – v znení jedinej novely a  k naplneniu  kritéria priaznivosti pre páchateľa nemožno pristupovať „skladaním“ rôznych ustanovení z rôznych časových  verzií zákona.   Preto je potrebné skôr prijaté vyhlásenie o vine zrušiť a obžalovanému je potrebné umožniť urobiť nové vyhlásenie v zmysle novelizovanej právnej kvalifikácie a trestnej sadzby skutku.

V prípade ak by obžalovaný nové vyhlásenie urobiť odmietol, mohol by odvolací súd zrušiť rozsudok vo všetkých jeho výrokoch  podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. d) Trestného poriadku a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku by vec vrátil na znovu prejednanie a rozhodnutie, nakoľko podľa R1/2007 :  dôvodom zrušenia odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa odvolacím súdom podľa § 258 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku (v znení účinnom do 1. januára 2006) je bez ďalšieho skutočnosť, že trestnosť činu treba posúdiť podľa neskoršieho Trestného zákona, účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, ktorý je pre páchateľa priaznivejší (§ 2 ods. 1 Trestného zákona - zákon č. 300/2005 Z. z. v znení zákona č. 650/2005 Z. z.).

Uvedomujem si, že Trestný poriadok neobsahuje ustanovenie o zrušení právoplatného  uznesenia, ktorým súd podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku  vyhlásenie o vine obžalovaného prijal.  Také zrušenie by však súd mohol odôvodniť práve odkazom na čl. 50 ods. 6 Ústavy SR. Pri hľadaní spravodlivosti  treba prekročiť text doslovného znenia právnych  predpisov s cieľom dosiahnuť súlad s Ústavou SR.

V právnickom periodiku Zo súdnej praxe č. 6/2023 bolo uverejnené rozhodnutie NS SR, sp. zn.   1Tdo/60/2022 zo dňa 05.10.2022 v rámci ktorého najvyšší súd riešil možnosť prelomenia vyhlásenia obžalovaného o vine, pričom z uvedeného rozhodnutia citujem :

„Zásah odvolacieho súdu do právoplatného výroku o vine v konaní po postupe súdu prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku je síce možný, ale s ohľadom na stabilitu právneho stavu len celkom výnimočne, a to len vtedy ak sú dané alebo vyvstanú také objektívne a fakticky existujúce okolnosti hmotného práva, nezávisle od priebehu skutkového deja, ktoré by si vyžadovali korekciu a hodnotenie dôkazného stavu z prípravného konania a ktoré zároveň z hľadiska materiálneho chápania právneho štátu a materiálneho výkladu a aplikácie Ústavy Slovenskej republiky, Trestného zákona a Trestného poriadku objektívne neumožňujú odsúdenie páchateľa.

Treba mať na zreteli, že odvolací súd musí rešpektovať nie len ustanovenie § 278 ods. 2 Trestného poriadku, ale aj vôľu obžalovaného, ktorý vyhlásením podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku dobrovoľne a výslovne po podrobnom poučení a postupe podľa § 333 ods. 3 Trestného poriadku vylúčil z prieskumu okolností, ktoré vychádzajú zo skutkových okolností prípadu. Odvolací súd preto nemôže v rámci takéhoto konania posudzovať, či boli dané okolnosti vylučujúce protiprávnosť činu v zmysle § 24 až § 30 Trestného zákona či bol, alebo nebol naplnený materiálny korektív v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona a ani to, či boli splnené podmienky § 216 Trestného poriadku na podmienečné zastavenie trestného stíhania, nakoľko toto sú okolnosti, ktoré si vyžadujú hodnotenie dôkazov a posudzovanie priebehu skutkového deja, čoho sa obžalovaný vyhlásením podľa § 257 ods. 5 Trestného poriadku vzdal. Odvolací súd môže v takomto konaní (odvolanie len proti výroku o treste) hodnotiť, v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku, len dôkazy, ktoré boli v konaní pred súdom vykonané a tie sa dotýkajú len výroku o treste, prípadne výrokov o ochrannom opatrení alebo náhrade škody.

Zásah odvolacieho súdu do právoplatného výroku o vine možno pripustiť len vtedy:

1/ ak po postupe súdu prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku ale ešte pred právoplatnosťou výroku o treste došlo k zmene zákona v zmysle § 84 Trestného zákona. Napríklad - zákonodarná moc príjme novelu Trestného zákona, ktorou v § 125 Trestného zákona upraví výšku škody malej na 500 Eur a obžalovaný spáchal trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorým spôsobil škodu 300 Eur. V takom prípade ide o stav neukončeného trestného stíhania, pričom pokračovanie v ňom zákonodarná moc označila za neprípustné, a preto je neprijateľné uložiť obžalovanému trest za trestný čin, ktorého trestnosť v čase odvolacieho súdu zanikla,

2/ ak po postupe súdu prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku, ale ešte pred právoplatnosťou výroku o treste, dôjde v zmysle § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona k zániku trestnosti trestného činu. Napríklad - obžalovaný v rámci odvolacieho konania splnil svoju vyživovaciu povinnosť, skôr než sa súd odobral na záverečnú poradu.

V obidvoch prípadoch uvedených pod podmy 1/ a 2/ ide o objektívne existujúce okolnosti, ktoré sú fakticky dané. Pri splnení všetkých podmienok § 84 Trestného zákona a § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona majú tieto hmotnoprávne ustanovenia o zániku trestnosti činu dominantno-špeciálnu povahu vo vzťahu k procesným ustanoveniam § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pretože stav beztrestnosti páchateľa privodila v prípade § 84 Trestného zákona zákonodarná moc zmenou zákona a v prípade § 86 ods. 1 písm. a) Trestného zákona zákonodarná moc sľubom beztrestnosti danom páchateľovi využitím ustanovenia o účinnej ľútosti. Tieto hmotnoprávne ustanovenia nemôžu byť porušené procesnou nemožnosťou podania odvolania v zmysle § 257 ods. 5 Trestného poriadku a § 307 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, nakoľko by došlo k porušeniu právnej istoty páchateľa, že nebude uznaný za vinného a nebude mu uložený trest za trestný čin, ktorého trestnosť zanikla.

Odvolací súd môže do právoplatného výroku o treste (zrejme ide o chybu v písaní NS SR a slovo malo znieť – „vine“) zasiahnuť aj vtedy:

3/ ak po postupe súdu prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku ale ešte o právoplatnosti výroku o treste zistí existenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť podľa § 22 Trestného zákona, a to „nedostatok veku" obžalovaného v čase činu,

4) ak po postupe súdu prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku ale ešte o právoplatnosti výroku o treste zistí existenciu okolnosti vylučujúcej trestnú zodpovednosť podľa § 23 Trestného zákona, a to nepríčetnosť obžalovaného v čase činu.“

S vyššie uvedenými úvahami najvyššieho súdu sa stotožňujem, i keď podľa môjho názoru nemožno pojem „prijatie vyhlásenia o vine súdom podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku“  stotožňovať s pojmom „právoplatný výrok o vine“. Až vyhlásením samotného rozsudku  po prijatí vyhlásenia o vine sa výrok o vine môže stať právoplatným – nie skôr. Najvyšší súd vo vyššie citovanom rozhodnutí akceptoval ako okolnosť spôsobilú prelomiť prijaté vyhlásenie o vine zmenu zákona podľa § 84 Trestného zákona, teda úplný zánik trestnosti. K tomuto dôvodu by som v zmysle vyššie uvedenej argumentácie pripojil aj zmenu zákona v prospech páchateľa, čo vyslovene ukladá vyššie citované ust. čl. 50 ods. 6 Ústavy SR.

 

 

Diskusia