Vyhlásenie viny obžalovaného a rozhodovanie odvolacieho súdu po zmene Trestného zákona pre obžalovaného priaznivejšej

 

Vyhlásenie viny obžalovaného a rozhodovanie odvolacieho súdu po zmene Trestného zákona priaznivejšej pre obžalovaného

          Tento príspevok reaguje na článok[1] JUDr. Amira Alyasryho, ktorý sa zaoberal rozhodovaním odvolacieho súdu v prípade, ak v konaní pred súdom prvého stupňa urobil obžalovaný vyhlásenie o vine, ktoré bolo súdom prijaté a následne bolo podané odvolanie iba do výroku o treste a v odvolacom konaní príde k takej zmene Trestného zákona, ktorá je pre obžalovaného priaznivejšia a teda prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák. Je sporné, ako by mal odvolací súd za takejto situácie postupovať.

Odvolací súd stojí pred otázkou, či hmotnoprávne ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. má prednosť pred procesným ustanovením § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., ktoré sa týka vyhlásenia viny obžalovaného a je nutné zrušiť a zmeniť aj výrok o vine, keďže zmena Trestného zákona je pre obžalovaného priaznivejšia alebo, či výrok o vine, ktorý má podklad vo vyhlásení o vine obžalovaného je už odvolaním nedotknuteľný a nezmeniteľný a preto možno pre obžalovaného priaznivejšiu zmenu Trestného zákona uplatniť iba vo výroku o treste a ak áno, tak či je vôbec možné zmiešavať „starý“ Trestný zákon, ktorý rieši výrok o vine a „nový“ Trestný zákon, ktorý by mal riešiť výrok o treste. Správne posúdenie tejto otázky je podstatné aj z hľadiska ustanovenia § 324 Tr. por., ktoré upravuje beneficium cohaesionis (dobrodenie v súvislostiach).

V odvolacích konaniach je pritom v súčasnosti pomerne veľké množstvo veci (na Krajskom súde v Bratislave ide hlavne o drogové trestné činy), v ktorých bolo prijaté vyhlásenie o vine a odvolanie bolo podané iba do výroku o treste a vzhľadom na novelu Trestného zákona je zrejmé, že bude nutné potupovať podľa „nového“ Trestného zákona. 

Treba povedať, že tento aplikačný problém nie je nový. V roku 2019 sa taktiež často vyskytoval a to v súvislosti so zmenou Trestného zákona, ktorá menila trestný čin krádeže (išlo o zákon č. 214/2019 Z.z. účinný od 01.08.2019 podľa ktorého sa viaceré zločiny krádeže právne kvalifikovali ako prečiny krádeže). Môj predchádzajúci článok v tomto smere možno nájsť tu: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a934-zmena-zakona-v-prospech-obzalovaneho-a-vyhlasenie-o-vine

Som názoru, že v takýchto prípadoch musí odvolací súd rozhodnúť sám a to bez toho, aby rušil uznesenie o prijatí vyhlásenia o vine, ako aj bez toho, aby obžalovaný musel opätovne robiť vyhlásenie o vine a taktiež bez toho, aby odvolací súd musel vec po zrušení napadnutého rozsudku vrátiť súdu prvého stupňa (tak ako to naznačuje autor článku).

          V prípade, ak v konaní pred súdom prvého stupňa urobil obžalovaný vyhlásenie o vine, ktoré bolo súdom následne prijaté a v odvolacom konaní došlo k zmene Trestného zákona v prospech obžalovaného, musí na túto zmenu zákona odvolací súd reagovať a to aj v prípade, ak bolo odvolanie obmedzené iba do výroku o treste, nakoľko v opačnom prípade by došlo k porušeniu ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák. V tomto smere je nutné poukázať na znenie ustanovenia § 317 ods. 1 veta druhá Tr. por. v zmysle ktorého musí odvolací súd zo zákona (t. j. bez ohľadu na obsah odvolania) „prelomiť“ obmedzený revízny princíp v prípadoch, ak by zistené chyby (nemusia byť v odvolaní uvedené) odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Výrok o vine, ktorý v čase svojho vyhlásenia zodpovedal zákonu, môže byť vo svetle neskoršej zmeny Trestného zákona a aplikácie ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák. považovaný za chybný s tým, že ponechanie tejto chyby v platnosti by mohlo naplniť dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., ktorý by mohol namietať v dovolaní minister spravodlivosti (nesprávna alebo žiadna aplikácia § 2 ods. 1 Tr. zák. môže teda napĺňať dovolací dôvod podľa tohto ustanovenia). Pokiaľ ide o obžalovaného, tak z ustanovenia § 257 ods. 5 Tr. por. síce vyplýva, že súdom prijaté vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. možno napadnúť dovolaním iba podľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por., avšak to platí iba za situácie, ak sa do právoplatnosti všetkých výrokov rozsudku podstatne nezmenia okolnosti, ktoré k vyhláseniu o vine a k jej prijatiu súdom viedli. Hmotnoprávna zmena podstatných právnych okolností, za akých k vyhláseniu viny došlo, znamená, že v prípade nerešpektovania tejto zmeny odvolacím súdom by mohol byť naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por., tak ako už bolo uvedené vyššie.  Tento dovolací dôvod (retroaktivita zákona v prospech obžalovaného) je súčasťou hmotnoprávneho ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák. a v dôsledku zmeny Trestného zákona v prospech obžalovaného pred právoplatnosťou všetkých výrokov rozsudku obligatórne (z povahy ustanovenia § 2 ods. 1 Tr. zák.) pristupuje k dovolaciemu dôvodu uvedenému v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Ak teda došlo v odvolacom konaní k zmene Trestného zákona, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší, musí odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť celý napadnutý rozsudok vo všetkých jeho výrokoch, pretože mu to prikazuje ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. Následne musí odvolací súd sám opätovne uznať obžalovaného za vinného za nezmenených skutkových okolností s použitím priaznivejšej právnej kvalifikácie podľa „nového“ Trestného zákona.

Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, že obžalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa podľa § 257 Tr. por. vyhlásil vinu, ktorá bola následne súdom prvého stupňa prijatá, pretože hmotnoprávne ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. má vždy prednosť pred procesným ustanovením podľa § 257 Tr. por., nakoľko trestnosťou činu (v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák.) sa rozumie nielen ukladanie trestov, ale a to hlavne, možnosť uznať páchateľa vinným. Pojem trestnosť činu zahŕňa všetky podmienky relevantné pre výrok o vine, t. j. trestnosť činu je dôsledkom trestnej zodpovednosti a nemôže byť obmedzovaná procesným inštitútom, priznania viny. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. je preto nutné aplikovať vždy, ak došlo pre obžalovaného k priaznivejšej zmene Trestného zákona a rozsudok súdu doposiaľ nenadobudol právoplatnosť vo všetkých jeho výrokoch.

V tomto smere nie je možné akceptovať, aby bol obžalovaný uznaný za vinného podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku napríklad za zločin podľa § 172 ods. 1 „starého“ Trestného zákona (keďže k tejto právnej kvalifikácii urobil vyhlásenie o vine) a aby mu odvolací súd zároveň ukladal trest za prečin podľa § 171 ods. 2 Trestného zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu, teda za prečin zo spáchania ktorého nebol obžalovaný uznaný vinným. Trestný zákon je nutné pri výroku o vine a treste brať ako celok, t. j. nie je možné posúdiť výrok o vine podľa jedného Trestného zákona a výrok o treste podľa iného Trestného zákona.

 Takéto „zmiešanie“ dvoch Trestných zákonov by bolo problematické aj z pohľadu následného vykonávacieho konania, keď trest odňatia slobody by sa odsúdenému nariaďoval vo výmere, ktorá mu bola uložená za prečin, avšak možné podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody by sa odvíjalo od výroku o vine, teda od toho, že bol uznaný vinným zo spáchania zločinu; rovnako tak možná recidíva obžalovaného v budúcnosti a na ňu nadväzujúce zvyšovanie dolnej hranice trestnej sadzby by sa odvíjalo od výroku o vine a nie od výmery trestu a podobne.

 Vždy sa preto musí postupovať tak, že sa použije vo všetkých smeroch buď len právo platné v čase činu alebo len právo neskoršie (R 32/1951). To platí aj v prípadoch, v ktorých výrok o vine nadobudol právoplatnosť podľa Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku, avšak trest je ukladaný už v čase, kedy je účinný už zmenený a pre páchateľa priaznivejší Trestný zákon. Neprichádza preto do úvahy ukladanie trestu podľa Trestného zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu pri nezmenenom výroku o vine, ktorý sa odvíja od ustanovení Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu prvého stupňa.

Aplikácia neskoršieho Trestného zákona, ktorý je pre obžalovaného priaznivejší je pritom automatická, t. j. obžalovaný sa nemusí domáhať takejto zmeny a ani s ňou nemusí súhlasiť. Rovnako tak nie je nutné aby obžalované osoby opätovne pristúpili k vyhláseniu o vine, nakoľko ich vyhlásenie o vine realizované na hlavnom pojednávaní spĺňalo všetky zákonom stanovené náležitosti, pričom skutok, vo vzťahu ku ktorému obžalovaní vyhlásili vinu, zostal bez zmeny a nezmenila sa ani podstata trestného činu, z ktorého boli uznaní vinnými, pretože aj v znení Trestného zákona účinného v čase rozhodovania súdu prvého stupňa priznaný skutok napĺňal znaky skutkovej podstaty trestného činu (napríklad drogového) a napĺňa ich aj za účinnosti novej právnej úpravy. Skutočnosť, že obžalovaný urobil vyhlásenie o vine vo vzťahu k ustanoveniu „starého“ Trestného zákona nie je relevantná, pretože ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. sa musí aplikovať automaticky, ak je nové znenie Trestného zákona pre obžalovaného priaznivejšie a to aj proti vôli obžalovaného. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. teda „nemaže“ vyhlásenie o vine, ale len obligatórne mení právnu kvalifikáciu v prospech obžalovaného.

V prípade, ak bolo súdom prvého stupňa prijaté vyhlásenie obžalovaného k trestnému činu, ktorý už podľa novej právnej úpravy nie je trestným činom, potom musí odvolací súd taktiež zrušiť celý napadnutý rozsudok (vo všetkých jeho výrokoch) a rozhodnúť buď o postúpení veci na priestupkové konanie, respektíve obžalovaného oslobodiť spod obžaloby a to bez toho, aby rušil vyhlásenie o vine obžalovaného. Napríklad, obžalovaný urobil vyhlásenie o vine za spáchanie prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Tr. zák., ktoré bolo súdom prvého stupňa prijaté a následne bolo podané odvolanie obžalovaným iba do výroku o treste. Vzhľadom k vypusteniu trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. g) Tr. zák. musí odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. d) Tr. por. zrušiť celý napadnutý rozsudok a podľa § 320 ods. 1 písm. a) Tr. por. postúpi takúto vec na prejednanie priestupku. Rovnako bude odvolací súd postupovať aj v prípadoch, v ktorých už nepôjde o trestnoprávnu problematiku z dôvodu zmien vo výškach škody.

Odvolací súd teda vždy musí reagovať na zmenu Trestného zákona, ktorá je v prospech obžalovaného a ktorej účinnosť nastane až po vyhlásení rozsudku na súde prvého stupňa a to pred jeho právoplatnosťou, respektíve až v priebehu odvolacieho konania. Ak následná zmena Trestného zákona mení podstatným spôsobom v prospech obžalovaného skutkovú podstatu trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu a ku ktorému obžalovaný urobil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie o vine, potom musí odvolací súd zrušiť aj výrok o vine a za nezmeneného skutkového stavu uznať vinu obžalovaného už podľa Trestného zákona účinného v čase rozhodovania odvolacieho súdu. Musí tak urobiť aj v prípade, ak sa obžalovaný takejto zmeny vôbec nedomáha, respektíve, ak bolo podané odvolanie iba zo strany prokurátora v neprospech obžalovaného. Ustanovenie § 2 ods. 1 Tr. zák. tvorí tzv. „tvrdé“ jadro Trestného zákona a preto je nutné ho vždy rešpektovať, postupovať podľa neho a vychádzať z toho, že má prednosť pred procesným ustanovením podľa § 257 Tr. por.

Senát, ktorého som členom, postupoval v takýchto prípadoch vyššie popísaným spôsobom aj v roku 2019 pri zmenách pri trestnom čine krádeže a bude tak postupovať aj potom, ako nadobudne účinnosť novela Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. (a to až dovtedy, pokiaľ nepríde k zmene zákona v tomto smere, prípadne pokiaľ najvyšší, či ústavný súd neoznačia takýto postup za nesprávny).

 

Diskusia