Pokračovanie v polemike o premlčaní po novele Trestného zákona

 

JUDr. Namir Alyasry, PhD., advokát

 

          Pokračovanie v polemike o premlčaní po novele Trestného zákona

Touto krátkou poznámkou si dovoľujem reagovať na článok JUDr. Petra Šamka, ktorý bol na tomto webe uverejnený dňa 07.07.2024 s názvom : „Ako pristupovať k prerušeniu premlčania trestného stíhania po rozhodnutí ústavného súdu o novele trestného zákona[1]“

JUDr. Peter Šamko v článku   prezentuje právny názor, podľa ktorého skrátenie premlčacej doby u niektorých trestných činov nemá mať vplyv na  spätný zánik trestnosti  takého trestného činu,  a to aj v prípade, ak v optike novely  Trestného zákona došlo k vzneseniu obvinenia už po uplynutí novelou skrátenej premlčacej doby.

Autor zastáva  názor, že cit.:  „skrátenie niektorých premlčacích dôb prijatých zákonom č. 40/2024 Z.z. bude platiť iba do budúcnosti, teda v neskončených trestných veciach bude možné tieto kratšie premlčacie doby aplikovať až od nadobudnutia účinnosti trestného zákona č. 40/2024 Z.z. s tým, že v prípadoch, v ktorých bolo riadne vznesené obvinenie (ktoré zostalo v platnosti) pred nadobudnutím účinnosti novely Trestného zákona v starej premlčacej dobe, došlo k prerušeniu premlčacej doby a tieto účinky nie je možné „vymazať“ poukazom na novú právnu úpravu a trestné stíhanie tak bude pokračovať ďalej.“

S uvedeným právnym názorom (hoci prijatým aj českou judikatúrou) si dovoľujem  nesúhlasiť  a  vyjadrujem presvedčenie, že správnosti nižšie prezentovaného  názoru napovedá aj obsah písomného vyhotovenia  Nálezu Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 3/2024-761 zo dňa 03.07.2024, ktoré však bolo uverejnené až po uverejnení článku JUDr. Šamka. 

Bolo tak mojim záujmom vyčkať na uverejnenie Nálezu ÚS SR pre prípadnú podporu jednej, alebo druhej názorovej platformy.

JUDr. Šamko názor o tom, že v trestnom konaní je potrebné pokračovať aj po nadobudnutí novely Trestného zákona (a to i keď by obvinenie bolo vznesené až po uplynutí novelou  skrátenej premlčacej doby) oprel okrem českej judikatúry o to, že Ústavný súd SR za neústavné označil ustanovenie zákona č. 40/2024 Z.z., ktorým sa vkladalo do Trestného zákona  ustanovenie § 438k ods. 5, podľa ktorého: „Trestné stíhanie, ktorého premlčanie bolo prerušené z dôvodov podľa § 87 ods. 3 pred 15. marcom 2024, sa považuje za premlčané, ak dôvody prerušenia premlčania tohto trestného stíhania prvýkrát nastali až po uplynutí premlčacej doby tohto trestného stíhania určenej podľa tohto zákona v znení účinnom od 15. marca 2024.“

Podľa názoru JUDr. Šamka podporeného českou rozhodovacou praxou,  Ustanovenie o časovej pôsobnosti Trestných zákonov (§ 2 ods.1 Tr. zák.) nemožno vykladať tak široko, aby sa s odkazom na toto ustanovenie fakticky spätne anulovali účinky procesných úkonov uvedených v § 87 ods.3 písm. a) Tr. zák., ktoré boli riadne vykonané za účinnosti skoršieho znenia Trestného zákona (Najvyšší súd ČR sp. zn. 6 Tdo 584/2004). 

S uvedeným právnym názorom sa nemôžem  stotožniť.

Podľa čl. 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

V zmysle stabilnej judikatúry viažucej sa na aplikáciu vyššie uvedeného ustanovenia, ktoré sa pretavilo aj do ust. §  2 ods. 1 Trestného zákona  sa vyžaduje, aby bol na posúdenie skutku použitý výlučne jeden zákon v celku –  teda v znení jedinej novely a  k naplneniu kritéria priaznivosti pre páchateľa nemožno pristupovať „skladaním“ rôznych ustanovení z rôznych časových verzií zákona R19/1962, R11/1991,  R12/1992.

Ak text Ústavy SR, Trestný zákon a aj príslušná judikatúra „hovoria“ o použití jediného zákona ako celku, považujem už len z tohto dôvodu model vyjadrený v článku autora, kedy by sa mal na  posudzovanie trestnosti  v dobe po spáchaní trestného činu do vznesenia obvinenia   použiť jeden zákon (dlhšia premlčacia doba) a na ďalšie úkony po novele Trestného zákona, ktorá zakotvila kratšiu premlčaciu dobu by sa mal použiť ďalší zákon,  za ústavne a zákonne nekonformný.

Som toho právneho názoru, že ak si chcem zodpovedať otázku, či  v zmysle novely Trestného zákona zanikla  trestnosť činu v dôsledku premlčania (samozrejme iba vo veciach, ktoré nie sú právoplatne skončené) je potrebné použiť výlučne jediný Trestný zákon v zmysle novely č. 40/2024 Z.z.  a žiadny iný, resp. ďalší. Ak ide napr.  o majetkový trestný čin a zmena škody spôsobila zmenu právnej kvalifikácie, prípadne zároveň aj zníženie trestnej sadzby,  je potrebné  práve na základe novelizovanej výšky trestnej sadzby nanovo prostredníctvom novelizovaných ustanovení o premlčaní prehodnotiť to, či k procesnému úkonu  - k  vzneseniu obvinenia došlo pred, alebo po uplynutí novelizovanej premlčacej doby.

Novela teda pôsobí aj retrospektívne a u trestných činov u ktorých bolo obvinenie síce vznesené počas plynutia premlčacej doby pred novelou, avšak v optike novely Trestného zákona je treba konštatovať, že obvinenie bolo vznesené  až po uplynutí premlčacej doby, dochádza k zániku trestnosti činu ako hmotnoprávnej skutočnosti z dôvodu priamej aplikácie čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, resp. ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona.  

S JUDr. Šamkom a aj s „českou judikatúrou“ bezvýhradne súhlasím v tom, že zmenou Trestného zákona sa spätne nerušia účinky procesných  úkonov, ktoré boli urobené podľa skoršej právnej úpravy a ktoré spôsobili prerušenie premlčacej doby pred nadobudnutím účinnosti novely Trestného zákona. Novelou hmotnoprávneho predpisu  sa nerušia účinky napr. uznesenia o vznesení obvinenia konkrétnej osobe uznesením z konkrétneho dňa za konkrétny skutok kvalifikovaný ako trestný čin. Novelizáciou Trestného zákona však vo vyššie naznačenom prípade dochádza k povinnému prehodnocovaniu zákonnosti vzneseného obvinenia z pohľadu nezávisle existujúceho hmotného práva – teda z pohľadu, či bolo obvinenie ako procesný úkon  vznesené ešte v rámci plynutia  skrátenej premlčacej doby ako hmotnoprávne relevantnej právnej udalosti.

Ak by k vzneseniu obvinenia došlo až po uplynutí novelizovanej premlčacej doby, hoci tým nie je dotknutá existencia a účinky  procesného úkonu (vznesenia obvinenia), vzhľadom na zánik trestnosti v dôsledku premlčania (zánik trestnosti ako hmotnoprávnej skutočnosti a prednosť „tvrdého jadra Trestného zákona“) sa stáva ďalšie  „procesné“ trestné stíhanie neprípustným (§ 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku).

Preto je také trestné stíhanie, aj napriek procesnej nedotknutosti uznesenia o vznesení obvinenia novelou potrebné v prípravnom  zastaviť podľa ust. § 215 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku s poukazom  na § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku / i keď by bolo možné aplikovať aj § 215 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku, nakoľko premlčanie predstavuje podľa § 87 Trestného zákona právnu udalosť, ktorou zaniká trestnosť činu.    V konaní pred súdom  sa rozhodne podľa    § 281 ods. 1 s poukazom na § 9 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. 

Správnosti tohto právneho názoru napovedá aj obsah   písomného  odôvodnenia Nálezu ÚS  a to najmä v bodoch  391., 396.  a 417 odôvodnenia. Práve v uvedených bodoch vysvetľuje ústavný súd to, že k vyhláseniu neústavnosti ustanovenia § 438k ods. 5 Trestného zákona   došlo iba z dôvodu, že za istých okolností by ustanovenie, u ktorého bolo úmyslom zákonodarcu vylúčiť pochybnosť ohľadom plynutia premlčacej doby v prospech páchateľa, mohlo paradoxne pôsobiť v neprospech páchateľa.

Podľa bodu 391. nálezu Ústavného súdu   ....premlčanie ako zložka trestnosti činu v prípade, že dôjde k jej zmierneniu, čo je spravidla pretavené do skrátenia premlčacích dôb, pôsobí aj na vzťahy pred schválením novej priaznivejšej úpravy. Popri explicitnom zakotvení pravidla podľa čl. 50 ods. 6 druhej vety ústavy o spätnom pôsobení neskoršej priaznivejšej úpravy ústavný súd považuje za vhodné upozorniť aj na rozsudok ESĽP Scoppola proti Taliansku (č. 2) zo 17. 9. 2009, č. 10249/03, ktorý sa v oblasti nielen zákazu retroaktivity nepriaznivej pre páchateľa, ale aj v oblasti príkazu retroaktivity pre páchateľa priaznivej priklonil pri aplikácii čl. 7 ods. 1 dohovoru k našej ústavnej koncepcii, aj keď by aj opačné riešenie bolo v tomto konaní ústavného súdu vzhľadom na čl. 50 ods. 6 a čl. 154c ods. 1 ústavy nepodstatné (podobne ESĽP rozhodol vo veci Jidic proti Rumunsku – rozsudok č. 45776/16 z 18. 2. 2020).

Podľa bodu 396. nálezu Ústavného súdu   396. .... Je žiaduce dodať (obsahovo opätovne), že akékoľvek námietky atakujúce zmenu trestnej politiky štátu (ktorej vecné parametre ústavný súd okrem možnej excesívnosti, ako už bolo uvedené, neskúma) tvrdenou okolnosťou, že novoustanovené zmiernenie tejto politiky prinesie aj výhodu konkrétnym osobám v už vedených trestných konaniach, nie sú dôvodom na derogáciu dotknutej zmeny Trestného zákona ústavným súdom. Konkrétnym a taxatívne ustanoveným dôvodom takého záveru je, že ústava v čl. 50 ods. 6 prikazuje posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskoršieho (neskôr účinného) zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase spáchania činu, a to bezvýnimočne. Práve zákonná zmena, ktorá by nerešpektovala toto generálne pravidlo pre časovú pôsobnosť Trestného zákona a jeho zmien (stvárnené v § 2 ods. 1 tohto zákona), teda by ustanovovala výnimku z priaznivejšieho posúdenia podľa novoprijatého zákona celkovo pre niektoré osoby alebo niektoré trestné činy, by bola v tomto obsahovom prvku nesúladná s ústavou.

V zmysle bodu 417. Nálezu ÚS SR ......Okolnosti premlčania trestného stíhania teda nie je možné diferencovať tak, ako to označené prechodné ustanovenie upravuje. Nie je z tohto hľadiska podstatné, či dôvody prerušenia premlčania trestného stíhania nastali po uplynutí novoustanovenej premlčacej doby prvýkrát alebo v ľubovoľnom ďalšom prípade. Trestné stíhanie konkrétneho činu buď po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny premlčané je, alebo nie je, a to sa musí vyhodnotiť ad hoc bez ohľadu na to, o ktorý posudzovaný „cyklus“ po skoršom prerušení premlčania ide.

Vzhľadom na vyššie uvedené som toho názoru, že novela Trestného zákona účinkuje retrospektívne  v prospech páchateľa aj čo do premlčania a ak dospeje orgán aplikujúci právo k právnemu záveru, že k procesnému úkonu -  vzneseniu obvinenia došlo pri zohľadnení všetkých novelizovaných ustanovení Trestného zákona (zníženie škody, zníženie trestnej sadzby, skrátenie premlčacej doby) až po zániku trestnosti činu ako hmotnoprávnej skutočnosti v dôsledku premlčania ako hmotnoprávnej udalosti, je povinný trestné stíhanie zastaviť, resp. ak ide  o policajta, je povinný dať na také zastavenie návrh  orgánu v ktorého kompetencii také rozhodnutie je (prokurátorovi).

V rámci úvah de lege ferenda možno uvažovať o tom, že premlčanie by nemalo byť zaradené ako hmotnoprávna udalosť regulovaná v Trestnom zákone ako hmotnoprávnom predpise, s tým, že premlčanie  spôsobuje   zánik trestnosti činu, ale malo by ísť len o procesnú prekážku trestného stíhania proti konkrétnej osobe, ktoré by bolo upravené v Trestnom poriadku. V zmysle súčasnej právnej úpravy je premlčanie  hmotnprávna udalosť ktorou zaniká trestnosť činu. Ak raz trestnosť činu ako objektívna hmotnoprávna skutočnosť zanikla, nemala by byť „oživiteľná“ napr.  vyhlásením obvineného o tom, že na prejednaní veci trvá podľa § 9 ods. 4 Trestného poriadku. Ak by však bolo premlčanie iba procesnou  prekážkou v trestnom stíhaní, mohla by byť taká prekážka odstránená uvedeným vyhlásením obvineného (prejavom jeho vôle).  Trestnosť činu by tak ostala nedotknutou, premlčanie by však bránilo v trestnom stíhaní páchateľa.

 Reakciu JUDr. Petra Šamka na tento príspevok pozri tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1457-este-raz-k-tomu-preco-trestne-stihania-pri-ktorych-doslo-k-preruseniu-premlcania-nebudu-po-novele-trestneho-zakona-premlcane

 

 

Diskusia