Nezaistenie majetku ako benefit spolupracujúcej osoby

  Mgr. Erika Krutková

Nezaistenie majetku ako benefit spolupracujúcej osoby

I.        Pod pojmom majetok obvineného na účely jeho zaistenia v trestnom konaní podľa § 425 Trestného poriadku je potrebné rozumieť majetok obvineného podliehajúci konkurzu podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona v spojení s § 67 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a tvoriaci konkurznú podstatu v prípade právoplatného uloženia a následného výkonu trestu prepadnutia majetku podľa § 107a zákona o konkurze a reštrukturalizácii a nie len majetok, ktorý obvinený právne vlastní.

II.      Konkurzu v takom prípade podlieha aj majetok tretej osoby, pri ktorom možno odôvodnene predpokladať, že ho tretia osoba drží alebo spravuje vo vlastnom mene a na účet obvineného tzv. fiduciárna správa podľa § 107aa zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného od 01.01.2021. Takýto majetok tretej osoby je potom na účely zaistenia výkonu trestu prepadnutia majetku rovnako potrebné v prípravnom konaní alebo v konaní pred súdom zaistiť. Procesnú aktivitu v tomto smere má prokurátor, a to na základe výsledkov finančného vyšetrovania.

III.     Zaisteniu podliehajúci majetok obvineného vo fiduciárnej správe je majetok, z ktorého bola obvinenému poskytnutá výhoda alebo úžitok bez primeraného protiplnenia, alebo hodnota takejto výhody, prípadne najvyššia hodnota majetku spriaznenej osoby obvineného v období piatich rokov, ktorá nezodpovedá jej príjmom.

IV.    Nezaistenie majetku obvineného vo fiduciárnej správe môže byť považované za formu poskytnutia benefitu spolupracujúcej osobe podľa § 10 ods. 24 Trestného poriadku opomenutím konania, na ktoré boli orgány činné v trestnom konaní v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy povinné a ktorý je prokurátor povinný uviesť v rámci zoznamu poskytnutých, či sľúbených benefitov a podmienok na ich priznanie obsiahnutých v zázname o spolupráci podľa § 33a Trestného poriadku, ktorý je obligatórnou náležitosťou obžaloby podľa § 235 písm. e) Trestného poriadku.

 

Benefity a ich význam pre integritu trestného konania

Novela trestného poriadku č. 40/2024 Z. z. priniesla viaceré zmeny trestného konania, okrem iného aj definíciu pojmu výhoda spolupracujúcej osoby alebo inak „benefitu“ v § 10 ods. 24 Trestného poriadku.

Pod pojmom „benefit“ Trestný poriadok rozumie poskytnutie výhody v podobe:

-       dočasného odloženia vznesenia obvinenia podľa § 205 Trestného poriadku

-       zastavenia trestného stíhania podľa § 215 ods. 3 Trestného poriadku

-       podmienečného zastavenie trestného stíhania podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku

-       prerušenia trestného stíhania podľa § 228 ods. 3 Trestného poriadku

-       mimoriadneho zníženie trestu podľa § 39 ods. 2 písm. d) Trestného zákona alebo

-       akéhokoľvek procesného postupu, iného konania alebo opomenutia orgánov alebo osôb konať podľa tohto zákona, ktorú poskytol, sprostredkoval, inak zabezpečil, navrhol alebo formálne alebo neformálne sľúbil spolupracujúcej osobe súd alebo orgán činný v trestnom konaní výmenou za jej účasť na objasňovaní trestných činov, zisťovaní alebo usvedčovaní ich páchateľov

Základnou črtou ako posledného v poradí menovaného „benefitu“, svojim širokým definičným vymedzením predstavujúceho obdobu generálnej klauzuly, je, že jeho poskytnutie zo strany OČTK nemá výslovný základ v ustanoveniach Trestného zákona, Trestného poriadku alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu. O to náročnejšie je pre obhajobu nielen preukazovanie jeho poskytnutia ale najmä jeho samotné stotožnenie môže byť len vecou náhody. V krajnom prípade jeho poskytnutím môže dôjsť aj k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona.

Pod takýmto „benefitom“ je možné rozumieť širokú škálu odlišného zaobchádzania napríklad nepodanie návrhu na vzatie do väzby alebo prepustenie z väzby obvineného napriek existencii dôvodov väzby podľa § 71 Trestného poriadku, privilegované postavenie vo výkone trestu odňatia slobody poskytnutím nadštandardného rozsahu práv oproti iným odsúdeným v zmysle zákona o výkone trestu odňatia slobody alebo nezačatie trestného stíhania alebo nevznesenia obvinenia osobe v inej trestnej veci napriek tomu, že vzhľadom na doteraz zistené skutočnosti tak OČTK spraviť mohli a v zmysle zásady oficiality aj mali, či vedomé podkvalifikovanie skutku zmiernením alebo úplným vypustením niektorých kvalifikačných znakov skutku vyplývajúcich z vykonaného dokazovania tak, aby OČTK v rámci ďalšieho procesného postupu mohli spolupracujúcej osobe poskytnúť „benefity“ formálne vyvolávajúce zdanie zákonnosti, na ktoré by obvinený pri postupe OČTK v súlade so zákonom inak nemal nárok napr. uloženie trestu nespojeného s odňatím slobody v rámci konania o dohode o vine a treste. Priamym prijímateľom výhody vyplývajúcej z „benefitu“ nemusí byť nevyhnutne spolupracujúca osoba ale môže ňou byť aj osoba jej blízka alebo inak spriaznená, na poskytnutí výhody ktorej má spolupracujúca osoba záujem.

Vychádzajúc z textu ustanovenia § 10 ods. 25 Trestného poriadku, pre povinnosť policajta alebo prokurátora uviesť „benefit“ v záznamoch o spolupráci podľa § 33a Trestného poriadku v rámci zoznamu poskytnutých, či sľúbených „benefitov“ a podmienok ich priznania podľa § 33a ods. 2 písm. c) Trestného poriadku predkladaných spolu s obžalobou podľa §235 písm. e) Trestného poriadku alebo dodatočne doplnených podľa § 567f Trestného poriadku postačuje ak bol „benefit“ spolupracujúcej osobe v ktoromkoľvek okamihu a štádiu trestného konania navrhnutý, či sľúbený a nie je rozhodujúce, či takýto návrh alebo sľub bol neskôr odvolaný alebo nebol v konečnom dôsledku spolupracujúcej osobe poskytnutý, keďže takýto prísľub nie je právne záväzný a v ďalšom konaní zo strany spolupracujúcej osoby akokoľvek vymáhateľný, i keď zákonodarca apeluje na postup OČTK v dobrej viere (§ 33a ods. 5 Trestného poriadku). Ide skôr o obdobu „džentlmenskej dohody“ medzi OČTK na jednej strane a spolupracujúcou osobou na strane druhej.

Uvedenie všetkých „benefitov“ v zozname benefitov je podstatné z hľadiska následného posúdenia dôveryhodnosti výpovede takejto spolupracujúcej osobe, ktorá bola uskutočnená pod vplyvom takéhoto poskytnutie alebo prísľubu „benefitu“, jej prípustnosti v konaní pred súdom, možnosti čítania zápisnice o jej výpovedi podľa § 132 a § 263 Trestného poriadku alebo možnosti odstraňovania rozporov v jej výpovedi ak sa spolupracujúca osoba odchýlila v podstatných bodoch od svojej skoršej výpovede podľa § 264 Trestného poriadku (§ 33a ods. 8 Trestného poriadku). Tento účel právnej úpravy „benefitov“ je výslovne deklarovaný v § 33a ods. 4 Trestného poriadku v nadväznosti na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva („ESĽP“). Nejde tak o výmysel určitej úzkej skupiny názorového a politického spektra ale o výslovnú požiadavku vyplývajúcu Slovenskej republike z jej medzinárodných záväzkov na ochranu ľudských práv, medzi ktoré patrí aj Európsky dohovor o ľudských právach („Dohovor“), ktorého ustanovenia je potrebné vykladať v súlade s rozhodovacou činnosťou ESĽP.

Právna úprava postavenia spolupracujúcej osoby a poskytovania benefitov zo strany OČTK reflektovala, na rozsudky ESĽP vo veci Branislav Adamčo proti Slovensku zo dňa 12.11.2019[1], v ktorom ESĽP konštatoval, že: „Predbežnú výhodu, ktorú mal spolupracujúci svedok v čase súdneho konania so sťažovateľom, nemožno oddeliť od celkovej výhody, ktorú získal vo vzťahu k vlastnému trestnému stíhaniu za svoju výpoveď usvedčujúcu sťažovateľa“ a rozsudok vo veci Erik Adamčo proti Slovensku zo dňa 01.06.2023[2], v ktorom ESĽP konštatoval, že: „Vnútroštátne súdy v skutočnosti nevenovali žiadnu osobitnú pozornosť rozsahu a povahe výhod, ktoré niektorý z týchto svedkov získal výmenou za usvedčenie sťažovateľa, hoci predmetné výhody sa zdajú byť pomerne významné a zištné motívy na strane spolupracujúcich svedkov neboli vylúčené. Pokiaľ ide o existenciu a účinnosť akýchkoľvek záruk, ESĽP konštatuje, že hoci Trestný poriadok obsahuje právnu úpravu dočasného odloženia vznesenia obvinenia a zastavenia trestného stíhania vo vzťahu k spolupracujúcim osobám, nezdá sa, že by existoval zákonný rámec alebo zavedená prax vo vzťahu k otázkam, ako je beztrestnosť týchto osôb. Vzhľadom na štádium prípravného konania, v ktorom sa takéto opatrenia uskutočňujú, je za ne výlučne zodpovedný orgán činný v trestnom konaní, bez akéhokoľvek prvku súdnej kontroly“.

Úplná znalosť súdu o všetkých „formálne, či neformálne navrhnutých, sľúbených alebo poskytnutých benefitoch“ spolupracujúcej osobe je pre posúdenie jej dôveryhodnosti zásadná. Otázne je, či v prípade ak dodatočne vyjde najavo, že spolupracujúcej osobe boli navrhnuté, sľúbené alebo poskytnuté aj iné „benefity“ ako tie, ktoré sú výslovne uvedené v záznamoch o spolupráci, pôjde o novú skutočnosť v zmysle § 394 Trestného poriadku, ktorá bude zakladať dôvod na povolenie obnovy konania, ak výpoveď spolupracujúcej osoby bola jediným, rozhodujúcim alebo zásadným dôkazom pre rozhodnutie o vine obvineného.

V odôvodnení oboch rozhodnutí ESĽP skutkové okolnosti prejednávaných prípadov dôsledne odlíšil od skutkových okolností vo veciach Xenofontos a spol. proti Cypru zo dňa 25.10.2022[3] a Habran and Dalem proti Belgicku zo dňa 17.01.2017[4], v ktorých vzhľadom na zvolený postup OČTK a vnútroštátnych súdov a dôsledné odôvodnenie dôveryhodnosti svedeckej výpovede spolupracujúcej osoby v odsudzujúcom rozsudku ESĽP nekonštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru – práva na spravodlivý proces. Chyba teda nebola v rozhodovacej činnosti ESĽP ale v nedostatočnej právnej úprave, ktoré sa odzrkadlila aj v nesprávnej právnej praxi OČTK a súdov.

Osobitný význam konkrétna znalosť súdu ale aj obvineného o rozsahu a povahe „benefitov“ spolupracujúcej osoby nadobúda v prípade ak svedecká výpoveď takejto osoby je jediným, rozhodujúcim alebo zásadným dôkazom proti obvinenému.

ESĽP vo svojej ustálenej rozhodovacej činnosti, medzi mnohými napríklad rozsudok vo veci Bogdan proti Ukrajine[5] zo dňa 08.02.2024, stanovil základe kritéria, ktoré sa majú v prípade potreby zohľadniť, aby sa posúdil vplyv procesných nedostatkov v prípravnom konaní na celkovú spravodlivosť trestného konania. Medzi tieto kritéria významných z hľadiska dokazovania patria aj nasledovné:

-       či mal sťažovateľ účinnú možnosť spochybniť pravosť dôkazov a namietať proti ich použitiu;

-       kvalita dôkazov a to, či okolnosti, za ktorých boli získané, spochybňujú ich spoľahlivosť alebo presnosť, pričom sa zohľadňuje stupeň a povaha akéhokoľvek donútenia;

-       ak bol dôkaz získaný nezákonne, povaha predmetnej nezákonnosti, a ak vyplýva z porušenia iného článku Dohovoru, povahu zisteného porušenia;

-       v prípade výpovede jej povaha a to, či bola okamžite odvolaná alebo zmenená;

-       použitie dôkazu, a najmä to, či dôkaz tvoril neoddeliteľnú alebo významnú časť dôkazov, na ktorých sa zakladalo odsúdenie, a silu ostatných dôkazov vo veci;

-       ďalšie relevantné procesné záruky, ktoré poskytuje vnútroštátne právo a prax

Znalosť „benefitu“ je tak kľúčovou informáciou pre obhajobu nevyhnutnou pre účinné spochybnenie dôveryhodnosti svedeckej výpovede a zákonnosti takto získaného dôkazu a jedným z nevyhnutných prvkov práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru.

Nezaistenie majetku ako nezákonný benefit ?

Osobitným prípadom poskytnutia „benefitu“ môže byť aj procesný postup prokurátora spočívajúci v nezaistení majetku patriaceho spolupracujúcej osobe resp. celého jej majetku, a to vrátane majetku, nad ktorým takáto osoba vykonáva faktickú kontrolu a požíva majetkové a nemajetkové výhody z neho vyplývajúce, v prípadoch, keď v zmysle platnej a účinnej právnej úpravy pri právnej kvalifikácii zodpovedajúcej výsledkom dokazovania prichádza do úvahy uloženie trestu prepadnutia majetku, a teda tak OČTK spraviť mohli a mali.

Zaistenie majetku a následná hrozba uloženia trestu prepadnutia majetku obvineného je jedným z najprísnejších trestov, ktoré je možné podľa Trestného zákona uložiť. Obava zo straty majetku býva často krát väčšia než obava z uloženia dlhoročného trestu odňatia slobody. Poskytnutie takéhoto „benefitu“ ani zďaleka nie je zanedbateľným pri hodnotení dôveryhodnosti výpovede spolupracujúcej osoby a jej možnej motivácie v ďalšom konaní usvedčovať obvineného.

V súlade s právnou úpravou trestu prepadnutia majetku účinnou do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 27.09.2023 sp. zn. PL. ÚS 1/2021, ktorým vyslovil nesúlad obligatórneho ukladania trestu prepadnutia majetku súd obligatórne ukladal trest prepadnutia majetku v prípade, keď odsudzoval páchateľ za spáchanie taxatívne vymenovaných trestných činov, okrem iných aj trestného činu prijímania úplatku podľa § 328 ods. 3 alebo § 329 ods. 3 alebo trestného činu podplácania podľa § 334 ods. 2. Napriek tomu, že v prípade zaistenia majetku obvineného podľa § 425 Trestného poriadku ide o fakultatívnu možnosť, k jeho zaisteniu zo strany prokurátorov Úradu Špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky („ÚŠP GP SR“) dochádzalo paušálne a sťažnosti obvinených boli rovnako paušálne zamietané sudcami pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu (napr. nález ÚS SR zo dňa 28.07.2022 sp. zn. III. ÚS 251/2022), často ignorujúc aj dôvodné námietky obvinených spočívajúce v zaistení majetku, ktorý nepodlieha konkurzu podľa § 72 zákona konkurze a reštrukturalizácii (nález ÚS SR zo dňa 15.06.2023 sp. zn. III. ÚS 65/2023) alebo práva a nároky manželky obvineného vyplývajúce z bezpodielového spoluvlastníctva.

Vyvoláva preto oprávnené pochybnosti ak finančné vyšetrovanie v prípade spolupracujúcej osoby je vedené značne laxne a formálne a následne je v prípravnom konaní zaistený len majetok, ktorý takáto osoba právne vlastní, a ktorý je zistiteľný z dostupných databáz a verejnej evidencie,  opomenúc majetok, nad ktorým spolupracujúca osoba vykonáva faktickú kontrolu prostredníctvom spriaznenej osoby a je jeho konečným užívateľom výhod, a to dokonca v situácií, keď informácie o takomto majetku spolupracujúcej osoby sú mediálne známe a verejne komunikované[6]. Na otázky a výhrady ohľadom majetku spolupracujúcich osôb, ktorý sa tieto snažili skrývať prostredníctvom blízkych a spriaznených osôb, prokurátori zvykli len odrecitovať naučené frázy, že podľa § 425 Trestného poriadku nie je možné zaisťovať majetok, ktorý obvinený užíva alebo kontroluje, ale právne nie je jeho vlastníkom, či známu notorietu o nutnosti rozlišovať medzi majetkom obchodnej spoločnosti a majetkom jej spoločníkov (R 48/2013).

Zatiaľ čo v niektorých prípadoch postupujú OČTK neštandardne zhovievavo, v iných prípadoch prejavili až mimoriadnu dávku angažovanosti, keď napríklad prokurátor podal návrh na zhabanie veci podľa § 83 Trestného zákona, motorového vozidla použitého pri sledovaní novinára, ktoré patrilo partnerke páchateľa, a ktorá nevedela a ani nemala ako vedieť alebo sa domnievať, že jej motorové vozidlo, ktoré umožnila užívať obvinenému ako svojmu partnerovi, je používané na páchanie trestnej činnosti alebo v súvislosti s jej páchaním (Uznesenie Špecializovaného trestného súdu zo dňa 09.11.2021 sp. zn. PK-1Nt/3/2020)[7].

Podľa názoru prokurátora pre podanie návrhu postačovalo, že partnerka obvineného: „Dobrovoľne zapožičala motorové vozidlo svojmu partnerovi bez toho aby skúmala účel, na ktorý obvinený motorové vozidlo využíva. Záujem spoločnosti na zhabaní motorového vozidla, ktoré bolo použité pri spáchaní obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy tak prevažuje nad ochranou vlastníckeho práva jeho majiteľky“. V odôvodnení uznesenia, ktoré som de facto rozhodla ja a aj som písala jeho odôvodnenie, som v reakcii na argumentáciu prokurátora uviedla, že: „Samotná skutočnosť, že vec zaistená v trestnom konaní bola použitá pri spáchaní trestného činu alebo priamo na jeho spáchanie (§ 83 ods. 1 písm. d) Trestného zákona) sama o sebe nie je dôvodom na uloženie zhabania veci vo vlastníctve tretej osoby. Ak vlastník veci nemohol a ani nemal ako vedieť, že osoba, ktorej vec bola zverená alebo daná k užívaniu, túto použije spôsobom v rozpore s účelom, pre ktorý mu bola zverená, a to na páchanie trestnej činnosti, nemôže štát za konanie páchateľa sekundárne sankcionovať aj osobu, ktorá sa ničím neprevinila v očiach zákona a ani spoločnosti. Dôvodne očakávaná miera opatrnosti vlastníka pri prenechaní výkonu niektorých vlastníckych práv tretej osobe sa oslabuje osobitne v prípadoch existencie blízkeho vzťahu medzi vlastníkom veci a páchateľom trestnej činnosti založenom na vyššej miere vzájomnej dôvery, súčasťou ktorej je aj spoločné užívanie vecí patriacich do výlučného vlastníctva len jedného z nich. Je teda typické pre partnerský vzťah, že obvinený užíval veci vo výlučnom vlastníctve zúčastnenej osoby ako svojej partnerky bez potreby jeho detailného vysvetľovania, či preverovania. Súd rovnako pri svojom rozhodovaní je povinný vziať do úvahy hodnotu veci, ktorej sa návrh na zhabanie týka, bežný spôsob jej užívania a jej osobitný význam pre vlastníka.“

V inom prípade Špecializovaný trestný súd v trestnej veci obvinenej stíhanej aj pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona prihliadol na osobné pomery obvinenej a v rámci výroku o treste neuložil obvinenej aj trest prepadnutia majetku. Obvinená vo vzťahu k pôvodu svojho majetku uviedla, že tento nadobudla dávno pred spáchaním trestnej činnosti, tvrdo pracovala niekoľko rokov vo Švajčiarsku, našetrila si peniaze, za ktoré nadobudla svoj majetok a nehnuteľnosť nadobudla darom od svojej matky, so záväzkom jej dochovania. Je matkou 16 ročného študujúceho syna a stará sa aj o chorú matku, ktorá jej darovala nehnuteľnosť, na ktorej je zriadené vecné bremeno a jedná sa o ich trvalé bydlisko.

Prokurátor v rámci svojho odvolania ohľadom neuloženia trestu prepadnutia majetku upriamil pozornosť na uznesenie NS SR z 13.01.2021, sp. zn. 3Tdo/49/2020[8] a na úvahy v ňom uvedené: „Pokiaľ zákonodarná moc v ustanovení § 58 ods. 2 Trestného zákona určila obligatórnu povinnosť uložiť páchateľovi tam uvedených trestných činov trest prepadnutia majetku ak je preukázané, že predmetný majetok pochádza aj z trestnej činnosti, nemôže súdna moc, odvolávajúc sa na akýkoľvek výklad zákona zmeniť jeho jasné, zrozumiteľné a presné znenie s odôvodnením, že uloženie trestu prepadnutia majetku by bolo síce zákonné, avšak nie primerané a spravodlivé. Súdna moc nenesie zodpovednosť za znenie zákona, ani za jeho prísnosť, ale zákon aplikuje. Zákonodarná moc použila jasnú, presnú a zrozumiteľnú prikazovaciu formulu „uloží“, ktorú nemožno interpretovať s odkazom na základné zásady ukladania trestov. Ak by platilo, že súd takto nesprávne vyloží a aplikuje právo, mohlo by sa stať, že s odkazom na základné zásady ukladania trestov, t. j. primeranosť, proporcionalita, personálnosť, neuloží postupom podľa § 47 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody na doživotie s odôvodnením, že jeho uloženie by bolo zákonné, nie však spravodlivé. Príkazný slovný výraz uvedený v ustanovení § 58 ods. 2 Trestného zákona „uloží“, znamená obligatórnu povinnosť súdu uložiť trest prepadnutia majetku v prípade, ak bol obvinený uznaný za vinného zo spáchania niektorého z tam uvedených trestných činov a zároveň nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestným činom, alebo z výnosu z trestného činu, za ktorý bol uznaný za vinného. Vyžaduje sa existencia príčinnej súvislosti medzi spáchaným trestným činom, za ktorý bol páchateľ uznaný za vinného a konfiškovaným majetkom.

S argumentáciou prokurátora UŠP GP SR sa stotožnil aj najvyšší súd a rozsudkom zo dňa 07.09.2022 sp. zn. 3To/4/2022[9] obvinenej v rámci výroku o treste uložil aj trest prepadnutia majetku.

Najmä v poslednom období sú známe viaceré prípady, keď v súvislosti s obligatórnym uložením trestu prepadnutia majetku obvinenému tento postihoval aj majetok, ktorý obvinený dostal darom od svojich rodičov za účelom vysporiadania svojich majetkových pomerov ešte za života a zabezpečenia starostlivosti a doopatrovania zo strany niektorého z obdarovaných detí, bez toho aby mali vedomosť o tom, že sa má dopúšťať závažnej trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou mu hrozí uloženie trestu prepadnutia majetku. Rozhodnutím súdov tak osoby v pokročilom veku a často s podlomeným zdraví boli vystavené obavám zo straty strechy nad hlavou a života na ulici napriek tomu, že celý život poctivo pracovali. Výkon trestu prepadnutia majetku pripravil o strechu nad hlavou aj maloleté deti obvineného.

Zdá sa, že trestnému kolégiu najvyššieho súdu sú cudzie závery ich kolegov z občianskoprávneho kolégia vyslovené v uznesení zo dňa 14.11.2013 sp. zn. 6 Cdo 279/2012[10] vo veci zrušenia a vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, v ktorom aj na podklade rozhodovacej činnosti ESĽP konštatovali: „Pre niekoho je domov miesto, kde sú alebo boli rodičia alebo aspoň jeden z nich, miesto ktoré poskytuje človeku pocit bezpečia, zázemia, do ktorého sa vždy môže vracať, ku ktorému ho niečo viaže. Slovami básnika (Miroslav Válek) „domov sú ruky, do ktorých smieš plakať“. Domov je jednou zo základných ľudských (životných) potrieb, bez ktorej nemožno spokojne žiť. V prípade detí, ktorých rodičia prestali spolu žiť, domov aspoň čiastočne nahrádza kompletnú rodinu a zostáva ako istota, ktorá je predpokladom pre ich zdravý telesný a duševný vývoj“.

Tieto okolnosti aktuálne umožňuje súdu zohľadniť ustanovenie § 59 ods. 2 a ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorého súd vylúči z trestu prepadnutia majetku časť majetku alebo veci, ktorých prepadnutie považuje s ohľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa za neprimerane prísne a v takom prípade vo výroku rozsudku uvedie, ktorá časť majetku alebo ktoré veci sú z trestu prepadnutia majetku vylúčené. Majetok a veci vylúčené z trestu prepadnutia majetku nemožno v konkurze zapísať do súpisu majetku a ani speňažiť podľa osobitného predpisu.

Zaistenie majetku tretích osôb

S účinnosťou od 01.01.2021 na základe novely Trestného poriadku č. 312/2020 Z. z. je podľa § 119 ods. 1 písm. f) a g) a § 119 ods. 2 Trestného poriadku obligatórnou súčasťou dokazovania v trestnom konaní je aj zisťovanie skutočného rozsahu majetku osoby podozrivej alebo obvinenej zo závažnej trestnej činu majetkového charakteru, jeho vyhľadávanie, dokumentovanie a preverovanie, osobitne v prípadoch, keď poškodeným je štát alebo sú ohrozené finančné záujmy Európskej únie, a to na účely vytvorenia majetkového profilu tejto osoby a odňatia výnosov z trestnej činnosti. Takto vytvorený majetkový profil je následne podkladom pre rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní o zaistení majetku obvineného v trestnom konaní alebo rozhodnutí o zaistení nároku poškodeného na náhradu škody uplatnenej v trestnom konaní podľa § 50 Trestného poriadku. Samotné rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní o zaistení majetku obvineného je tak priamo závislé od správnosti a úplnosti takto zistených informácií. Finančné vyšetrovanie vykonáva policajt Odboru finančného vyšetrovania, Národnej centrály osobitných druhov kriminality Prezídia Policajného zboru SR na základe požiadavky orgánov činných v trestnom konaní.

Podľa § 59 ods. 1 Trestného zákona, trest prepadnutia majetku postihuje, v rozsahu, ktorý patrí odsúdenému pri výkone trestu prepadnutia majetku po ukončení konkurzného konania výťažok zo speňaženia majetku, majetok vylúčený zo súpisu majetku podstát a majetok podliehajúci konkurzu, ak nedošlo k speňaženiu majetku.

Štandardne podľa § 67 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzu podlieha majetok, ktorý patril úpadcovi v čase vyhlásenia konkurzu, majetok, ktorý úpadca nadobudol počas konkurzu, majetok, ktorý zabezpečuje úpadcové záväzky a iný majetok, ak to ustanovuje tento zákon, tvoriaci konkurznú podstatu s výnimkou majetku uvedeného v § 72 zákona o konkurze a reštrukturalizácii (aktuálne to už majú súdy aj výslovne uvedené v § 59 ods. 1 písm. b) Trestného zákona). Avšak s účinnosťou od 01.01.2021 je rovnako účinná aj novela zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, ktorá rozširuje okruh majetku, ktorý je možné postihnúť v rámci konkurzného konania súvisiaceho s trestným konaním a podľa § 107aa správca zapíše do súpisu majetku aj majetok tretej osoby, pri ktorom možno odôvodnene predpokladať, že ho tretia osoba drží alebo spravuje vo vlastnom mene a na účet obvineného („fiduciárna správa“) v rámci výkonu právoplatne uloženého trestu prepadnutia majetku obvinenému.

Podľa tohto ustanovenia fiduciárnu správu možno odôvodnene predpokladať, ak v období piatich rokov pred vyhlásením konkurzu tretia osoba poskytla dlžníkovi výhodu alebo úžitok bez primeraného protiplnenia; na obvyklé darovanie sa neprihliada, alebo spriaznená osoba dlžníka nadobudla majetok, ktorý nezodpovedá príjmom takejto osoby. Predpokladá sa, že hodnota majetku vo fiduciárnej správe je majetok, z ktorého bola dlžníkovi poskytnutá výhoda alebo úžitok bez primeraného protiplnenia, alebo hodnota takejto výhody alebo najvyššia hodnota majetku spriaznenej osoby dlžníka v období piatich rokov pred vyhlásením konkurzu, ktorá nezodpovedá jej príjmom.

Procesný postup prokurátora a správcu konkurznej podstaty je upravený v ods. 4 a ods. 5 tak, že pred tým, ako správca zapíše majetok tretej osoby do súpisu, na podnet prokurátora vyzve tretiu osobu, aby do 30 dní od doručenia výzvy podala vyhlásenie o majetku a uviedla skutočnosti, ktoré súpis majetku vylučujú; ak výzvu nesplní riadne a včas, správca na podnet prokurátora zapíše majetok tretej osoby, o ktorom možno predpokladať, že je vo fiduciárnej správe do súpisu. Majetok tretej osoby podľa odseku 1 zapísaný do súpisu môže správca speňažiť podľa tohto zákona; správca pritom koná v mene tretej osoby.

Podľa dôvodovej správy: „Právna prax sa dlhodobo upína na konštrukciu vlastníckeho práva ako na predsudok, hoci je zrejmé, že formálne vlastníctvo môže slúžiť len ako závoj na zakrytie cudzej držby (detencie). V obchodnom práve je v súčasnosti takmer pravidlom vytváranie rôznych, často komplikovaných, štruktúr na zakrytie konečného užívateľa výhod. Z hľadiska boja proti praniu špinavých peňazí ako aj transparentnosti pri vzťahoch medzi osobami súkromného práva a štátom existujú dôvody, pre ktoré sa začal odklon od bezbrehého presadzovania vlastníctva k inštitútom, ktoré majú svoj pôvod v konštrukcii držby majetku pre iného ako aj správe cudzieho majetku. Medzi takéto inštitúty patrí koncepcia konečného užívateľa výhod (beneficial ownership), ktorá má pôvod v úprave trustu, čo je inštitút známy dlhodobo, avšak v našom práve (najmä po roku 1964) nikdy nie úplne implementovaný.

Uvedenej zmene právnej úpravy zodpovedá aj zmena vecnej príslušnosti súdu, keď na konanie podľa § 107a a 107aa (uskutočnenie konkurzného konania vedeného za účelom vykonania trestu prepadnutia majetku) je príslušný Okresný súd Žilina, vzhľadom na počet konkurzov vedených za účelom prepadnutia majetku ako aj s ohľadom na skúsenosť s právnou úpravou registra partnerov verejného sektora ako aj konečných užívateľov výhod.

Podľa prechodných ustanovení v § 206k, konania začaté a právoplatne neskončené pred 01.01. 2021 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. 12. 2020. Z týchto dôvodov sa novelizované ustanovenie aplikuje len na konania začaté po 31. 12. 2020. Vzhľadom na to, že v konkurze podľa § 107a súd nevydáva rozhodnutie o začatí konania, ale priamo vyhlasuje konkurz, je potrebné stotožniť začatie konania s vyhlásením konkurzu.

Podľa môjho názoru, pre rozhodnutie prokurátora alebo súdu o zaistení majetku obvineného vo fiduciárnej správe podľa § 425 Trestného poriadku postačuje ak fiduciárna správa trvala v období piatich rokov pred rozhodnutím o zaistení majetku. Zaistenie majetku vo fiduciárnej správe má význam aj vzhľadom na možnú dĺžku prípravného konania a následne konania pred súdom, ktorú nie je možné vopred určiť a nezaistením majetku obvineného vo fiduciárnej správe môže dôjsť k situácií, že tento majetok bude ďalej prevádzaný na neznáme osoby a pre OČTK ako aj následne pre správcu konkurznej podstaty sa stane nedosiahnuteľným. Následný výkon uloženého trestu prepadnutia majetku tak bude podstatným spôsobom sťažený, ak nie úplne zmarený.

Právo EÚ a rozhodovacia prax ESľP

Konfiškáciu majetku tretích osôb predpokladá aj Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ z 03.04.2014 o zaistení a konfiškácii prostriedkov a príjmov z trestnej činnosti v Európskej únii. Podľa čl. 6 Smernice, členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby umožnili konfiškáciu príjmov alebo iného majetku v hodnote zodpovedajúcej príjmom, ktoré podozrivá alebo obvinená osoba priamo alebo nepriamo previedla na tretie osoby alebo ktoré tretie osoby získali od podozrivej alebo obvinenej osoby, aspoň v prípadoch, keď táto tretia osoba vedela alebo mala vedieť, že účelom prevodu alebo nadobudnutia bolo predísť konfiškácii, a to na základe konkrétnych skutočností a okolností vrátane toho, že prevod alebo nadobudnutie sa uskutočnili bezodplatne alebo za protihodnotu, ktorá bola podstatne nižšia ako trhová hodnota.

Konfiškácia majetku tretích osôb, finančné vyšetrovanie a efektívna správa zaisteného majetku sú v predmetom Smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1260 z 24.04.2024 o vymáhaní majetku a konfiškácii. Recitál 12 Smernice v tejto súvislosti uvádza, že s cieľom zachytiť majetok, ktorý by sa mohol premeniť a previesť s cieľom utajiť jeho pôvod, a s cieľom zabezpečiť harmonizáciu a jasnosť vymedzenia pojmov v celej Únii by sa majetok, ktorý môže byť predmetom zaistenia a konfiškácie, mal vymedziť široko. Toto vymedzenie by malo zahŕňať právne dokumenty alebo listiny v akejkoľvek forme vrátane elektronickej a digitálnej formy, preukazujúce vlastnícke právo alebo iné právo k majetku, ktorý je predmetom zaistenia a konfiškácie, vrátane napríklad finančných nástrojov, trustov alebo dokumentov, ktoré môžu viesť k uplatneniu si veriteľských nárokov a ktoré sa bežne nachádzajú v držbe osoby dotknutej príslušnými postupmi. Vymedzenie majetku by sa malo vzťahovať na všetky formy majetku vrátane kryptoaktív. Podľa čl. 13 Smernice, členské štáty prijmú opatrenia potrebné na umožnenie konfiškácie výnosov alebo iného majetku, ktorého hodnota zodpovedá výnosom, ktoré podozrivá alebo obvinená osoba priamo alebo nepriamo previedla na tretie osoby, alebo ktoré tretie osoby získali od podozrivej alebo obvinenej osoby. Konfiškácia výnosov alebo iného majetku uvedených v prvom pododseku je možná v prípadoch, keď vnútroštátny súd na základe konkrétnych skutočností a okolností prípadu rozhodol, že dotknuté tretie osoby vedeli alebo mali vedieť, že účelom prevodu alebo nadobudnutia bolo predísť konfiškácii.

Rovnako ESĽP najmä v trestnoprávnej rovine pripustil, že vnútroštátne orgány môžu zaistiť a následne rozhodnúť o prepadnutí majetku patriaceho osobám priamo obvineným z trestných činov, ale aj ich rodinným príslušníkom a iným blízkym osobám, o ktorých sa predpokladá, že neoprávnene nadobudnutý majetok vlastnia alebo spravujú neformálne v mene podozrivých páchateľov, alebo ktorí inak nemajú potrebný status vlastníka v dobrej viere.

V tejto súvislosti ESĽP nekonštatoval porušenie Dohovoru (čl. 1 Protokol 1) napríklad vo veci Silickienė proti Litve, v ktorej vnútroštátne súdy rozhodli o konfiškácii majetku patriaceho sťažovateľke, vdove po skorumpovanom verejnom činiteľovi, keď dospel k záveru, že sťažovateľka musela vedieť, že skonfiškovaný majetok mohol byť nadobudnutý len z príjmov z nezákonného podnikania. Rovnako rozhodol ESĽP aj vo veci Arcuri a spol. proti Taliansku v prípade konfiškácia majetku patriaceho de facto, ale nie de iure (majetok oficiálne patriaci manželke a deťom prvého sťažovateľa), sťažovateľovi podozrivému z členstva v zločineckej organizácii zapojenej do obchodovania s drogami.

Vo veci Yusifli a spol. proti Azerbajdžanu, ESĽP vyslovil neprípustnosť sťažnosti sťažovateľov, ktorí boli priateľmi a rodinnými príslušníkmi obžalovaných (ktorí spreneverili štátny majetok) a v súdnom konaní im bol zhabaný majetok a vo veci Zaghini proti San Marínu, ESĽP nekonštatoval porušenie Dohovoru v prípade konfiškácia finančných prostriedkov v dôsledku trestného konania proti otcovi sťažovateľa za pranie špinavých peňazí a následne uplatneného nároku sťažovateľa na vrátenie týchto peňazí.

Naproti tomu ESĽP konštatoval porušenie Dohovoru vo veci Markus proti Lotyšsku, pre chýbajúce individuálne posúdenie alebo analýzy proporcionality trestu konfiškácie majetku  prípade konfiškácia majetku, ktorý nesúvisel s trestným činom, vrátane domu registrovaného na meno sťažovateľa, ktorý však užíval jeho dospelý syn s vlastnou rodinou.

Záverom

Možno zhrnúť, že pojem „majetok obvineného“ je samostatným pojmom trestného práva odlišným od definície vlastníctva podľa občianskoprávnych predpisov a na účely trestného konania je definovaný v § 59 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého trest prepadnutia majetku postihuje majetok obvineného podliehajúci konkurzu, ktorý sa zapisuje do súpisu majetku podstát podľa § 67 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii tvoriaci konkurznú podstatu v rozsahu, ktorý patrí odsúdenému po ukončení konkurzného konania. Trest prepadnutia majetku tak nepostihuje len formálne vlastníctvo obvineného ale aj majetok, majetkové práva a obchodné podiely, nad ktorými obvinený vykonáva faktickú kontrolu alebo ktorých je faktickým vlastníkom a konečným užívateľom výhod podľa § 107aa zákona o konkurze a reštrukturalizácii účinného od 01.01.2021.

Konečným užívateľom výhod je akákoľvek fyzická osoba, ktorá sa skutočne (reálne), t. j. fakticky (bez ohľadu na formálno-právny stav) podieľa na podnikaní, riadení alebo kontrole právnickej osoby, fyzickej osoby (podnikateľa) alebo združenia majetku podľa jednotlivých ustanovení § 12a zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“). „Fakticky“ znamená konanie na základe akejkoľvek dohody (bez ohľadu na jej formu alebo platnosť), a teda napríklad konanie na základe dohody vyplývajúcej z blízkych osobných alebo rodinných väzieb alebo tiež konanie na základe dohody, ktorá je podľa právneho poriadku protiprávna (napr. § 66a v spojení s § 186a Obchodného zákonníka). Zároveň platí, že formálno-právny stav o vlastníckej a riadiacej štruktúre právnickej osoby uvedený napr. v dokumentoch, ktoré sú obsahom zbierky listín (podľa zákona č. 530/2003 Z. z. o obchodnom registri) sa nemusí zhodovať so stavom faktickým. V takom prípade je pre identifikáciu konečného užívateľa výhod rozhodujúci stav faktický.

Či prax bývalých prokurátorov ÚŠP GP SR spočívajúca v zaistení výlučne majetku, ktorý osobe obvineného aj právne patrí je len dôsledkom neznalosti právnej úpravy, odlišného právneho názoru alebo jej účelom bolo poskytnutie „benefitu“ spolupracujúcej osobe je otázne. Dôkazné bremeno v súvislosti s možným postupom súdu po podaní obžaloby a rozhodnutím o jej odmietnutí pre poskytnutie nezákonných benefitov (§ 241 ods. 1 písm. f) a § 244 ods. 1 písm. h) Trestného poriadku) je primárne na prokurátorovi.

 

 

Diskusia