K nálezu ústavného súdu vo veci novely trestného práva

prof. JUDr. Tomáš Ľalík, Právnická fakulta UK v Bratislave

K nálezu ústavného súdu vo veci novely trestného práva

Zaujímavá scéna sa odohrala vo Washingtone, keď bol sudcom Najvyššieho súdu USA O. W. Holmes, jeden z najvýznamnejších amerických právnikov a sudcov vôbec a keď ešte mladý L. Hand (tiež neskôr sudca na federálnych súdoch a slávny právnik) preňho pracoval ako poradca. Keď ho sudca viezol na svojom koči a rozlúčili sa, mladý L. Hand mu ešte zakričal: „Do justice, Justice.“ (Vykonávajte spravodlivosť, sudca.). O. W. Holmes prikázal zastaviť koč, vyklonil sa a zakričal späť svojmu poradcovi: „To nie je moja práca.“ Potom sa vrátil späť do práce.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to nie je odpoveď, ktorú by sme od sudcu očakávali. Veď predsa sudca, právo a spravodlivosť, patria akosi k sebe. Má vari sudca konať nespravodlivo?

Tak otázka nestojí a ani O. W. Holmes nebol toho názoru, že má rozhodovať nespravodlivo ako sudca (jeho disenty<https://constitutioncenter.org/the-constitution/supreme-court-case-library/abrams-v-united-states> o tom nesvedčia). Jeho odpoveď znamenala, že jeho prácou ako sudcu nie je vykonávať jednoduchú spravodlivosť, ale konať spravodlivo podľa dôležitých princípov – teda podľa práva. Sudca nie je Bohom, ktorý vykonáva ultimátnu spravodlivosť (čo do formy aj obsahu), ale pôsobí medzi ľuďmi a v rámci inštitúcií: teda „spravodlivosť“ sudcu môže byť omylná, (aj z tohto dôvodu nemôže konať ultimátne spravodlivo), a je vysluhovaná na základe a v rámci určitého systému, ktorý tvoria písané právo, doktrinálne názory a existujúca judikatúra.

Nález vo veci trestného práva

Ak sa pozrieme touto perspektívou na nález PL. ÚS 3/2024 tak ústavný súd jednoducho nemohol prísť k inému záveru ako prišiel: že najdôležitejšie časti novely, voči ktorým sa búrila opozícia (skrátené legislatívne konanie, znižovanie trestných sadzieb, zvyšovanie výšky škody, premlčacie lehoty, zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry), boli a sú v súlade s našou ústavou, existujúcou doktrínou a doterajšou rozhodovacou činnosťou samotného ústavného súdu.

Pri skrátenom legislatívnom konaní existuje niekoľko desiatok prípadov, ktorými sa už ústavný súd zaoberal posledných viac ako 20 rokov a až na jedinú výnimku, tzv. Matovičovho prorodinného balíčka, ani raz nezistil ústavné porušenie legislatívneho procesu. Matovičov rodinný balíček „stroskotal“ na nemožnosti Rady pre rozpočtovú zodpovednosť vyjadriť sa k návrhu zákona v rámci skráteného legislatívneho procesu, ale nie na kritériách, ktoré tradične ústavný súd používa pri posudzovaní ústavnosti skráteného legislatívneho konania: valcovanie opozície, neexistencia diskusie a ďalšie práva opozičných poslancov. Skrátené legislatívne konanie trvalo vo veci novely trestného práva viac ako dva mesiace a poslanci opozície sa mohli k návrhu zákona vyjadriť v parlamente v rámci jednotlivých čítaní, čo aj urobili (mnohí dokonca viacnásobne).

Z uvedeného vyplýva, že pre súčasnú koalíciu by bolo nespravodlivé, ak by v tomto konkrétnom prípade mal ústavný súd sankcionovať parlament za legislatívny proces, keďže tak nespravil ani v minulosti pri podobných veciach (napr. reforma súdov a tzv. súdna mapa). Právo musí zostať neutrálne a ani ústavný súd si nemôže voliť selektívny prístup podľa toho, kto je v koalícii a kto v opozícii. Práve odlišný prístup by spôsobil nespravodlivosť.

Primeranosť trestov

Ďalšie namietané veci zo strany opozície a bývalej prezidentky, týkajúce sa znižovania trestných sadzieb, zvyšovania výšky škody, znižovania premlčania pri niektorých trestných činoch alebo zrušenia ÚŠP, je potrebné hodnotiť identicky. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je trestná politika až na extrémne situácie v rukách parlamentu. Ten určuje, aké správanie bude trestné a aké nie, aké sankcie a tresty sa budú za trestné činy ukladať, či sa zdôrazní represia alebo prevencia atď. (PL. ÚS 6/09, časť F, bod 1; PL. ÚS 106/2011, časť V, bod 1; PL. ÚS 5/2017, bod 107). Extrém by zahŕňal obligatórne tresty, nemožnosť trest individualizovať, nehumánne tresty atď. Aj tu vidieť, že opačné rozhodnutie ústavného súdu o tom, že novela trestného práva je protiústavná, by bolo nespravodlivé, vzhľadom na existujúcu judikatúru ústavného súdu.

Jeden príklad za všetky o primeranosti trestov, o ktorom často diskutujem so študentami. M. Kočner bol odsúdený za falšovanie zmeniek vo výške 70 miliónov eur. Súkromnej spoločnosti však spôsobil škodu vo výške presne 0 eur. Aj tak dostal 19 rokov odňatia slobody. Za vraždu náš trestný zákon predvída sadzbu od 15 do 20 rokov. To znamená, že M. Kočner mohol niekoho zavraždiť a s veľkou pravdepodobnosťou by dostal trest nižší ako dostal za falšovanie zmeniek. Ďalej, ak by M. Kočner niekoho znásilnil, dostal by od 5 do 10 rokov. To znamená, že by sa musel dopustiť znásilnenia niekoľkokrát, aby dostal rovnaký trest, ako si odpykáva teraz.

Sú toto primerané tresty? Môžeme jeden ľudský život vymeniť za 70 miliónov eur, resp. spôsobenú škodu 0 eur? Môže zákonodarca rovnako trestať páchateľa dvoch znásilnení ako nejaký majetkový trestný čin? Podľa môjho názoru určite nie. Jednoducho medzi trestami musí existovať primeranosť nielen absolútna (trest za skutok), ale aj relatívna (medzi jednotlivými trestami navzájom v celom spektre trestných činov a trestnej politiky štátu). Peniaze a majetkové trestné činy, aj keď sú nepochybne dôležité, stoja dosť ďaleko za trestnými činmi proti životu a zdraviu, ľudskej slobode a dôstojnosti.

V súčasnosti je tento exces čiastočne napravený tým, že sudca môže trest viac individualizovať najmä pri majetkových trestných činoch. Povedané jednoducho – má širokú mieru úvahy, aký trest a v akej výške vynesie voči páchateľovi, aby to bolo primerané nielen voči skutku a závažnosti konania, ale aj voči trestom za iné trestné činy.

A kde sú poškodení?

V diskurze sa často spomínajú práva poškodených. A konkrétne, že na nich sa pri legislatívnej zmene trestnej politiky nemyslelo a sú súčasnou právnou úpravou negatívne dotknutí. Túto argumentačnú líniu podporovala aj opozícia s prezidentkou.

V zmysle základnej logiky trestného práva sa však vyvodzovanie trestnej zodpovednosti netýka vzťahu medzi poškodeným a páchateľom trestnej činnosti, (ako by tomu bolo v občianskom procese). Poškodený nemá garanciu alebo nárok, ako bude páchateľ potrestaný a či vôbec bude potrestaný. Rozhodnutie o trestaní patrí štátu, ktorý sa prostredníctvom prokurátora môže rozhodnúť aj trestný čin nevyšetrovať a netrestať (napr. ak chýbajú dostatočné dôkazy voči konkrétnej osobe alebo štát nemá personálne kapacity). Teda poškodený nie je „partnerom“ prokurátora (štátu) pri odsudzovaní páchateľa a nanajvýš sa môže domáhať náhrady škody v civilnom procese (ak sa dozvie, kto sa činu dopustil).

Ďalej je trestné konanie prospektívne (na rozdiel od civilného), pretože čo sa v ňom rieši, je otázka viny/neviny osoby, resp. čo urobíme s antisociálnou osobou. Teda spáchaný trestný čin koreluje len nepriamo s otázkou trestu a jeho druhu – neexistuje automaticky príčina a následok (preto je trestná politika v jednotlivých krajinách tak odlišná).

Z tohto pohľadu zákonite vyplýva, že neexistuje reciprocita za spáchaný trestný čin (napr. znásilnenie, krádež) a výšku trestu. Reciprocita alebo práva poškodených nie sú primárnym účelom trestného práva, odkedy to opustilo zásadu „oko za oko, zub za zub.“

Príčiny páchania trestnej činnosti (krádež)

Častokrát sa v diskurze spomína prísnosť sankcie a to, že čím prísnejšie tresty existujú (v teórii a na papieri trestného zákona), tým menej trestných činov v spoločnosti je. Jednoducho treba tvrdo trestať, aby sme boli v bezpečí. Naposledy sa o tom zmienil M. Hanus vo svojom článku na Postoji<https://www.postoj.sk/161911/vsetko-je-naopak-smerhlassns-presadili-progresivnu-trestnu-politiku-ako-v-kalifornii>, pričom citoval aj článok z New York Times o demokratických štátoch (Kalifornia), kde zvýšenie výšky škody za krádež (v roku 2010 zo 400 dolárov na 950 dolárov), ale najmä preklasifikovanie krádeže z roku 2014 na priestupok, ak sa ukradlo do 950 dolárov, viedlo k zvýšeniu páchania tohto deliktu. Použil pri tom logiku, že čím uvoľnenejšia trestná politika existuje, tak rastie kriminalita.

Podľa rovnakého článku<https://www.nytimes.com/2024/08/30/us/california-shoplifting-trump-harris.html?unlocked_article_code=1.G04.bHF7.WMgMhZi-mA1V&smid=url-share> New York Times, o ktorom píše M. Hanus, štát Kalifornia nie je so svojou trestnou politikou v porovnaní s inými štátmi až tak priekopnícky. Práve naopak, iné a to aj republikánske štáty (napr. Texas, Alabama) majú hranicu škody pri krádeži, kedy už ide o trestný čin vo forme zločinu (felony), nastavenú ešte vyššie ako Kalifornia, ktorá má hranicu 950 dolárov. Podľa článku patrí Kalifornii až 10. miesto z hľadiska výšky škody za krádež. Ako je potom možné, že v Texase sa nepácha toľko krádeží (resp. s nimi nie je taký problém) ako v Kalifornii, keď je v Texase krádež zločinom až od výšky škody 2 500 dolárov?

Aj z tohto príkladu je vidieť, že vzťah medzi škodou a páchaním trestnej činnosti v podobe krádeží, neexistuje. Dokonca existuje iba minimálny vzťah medzi prísnosťou trestu a páchaním trestnej činnosti. Výška trestu, resp. jeho prísnosť neodradzujú od páchania trestných činov. Štáty s najprísnejšou trestnou politikou vôbec, majú aj jednu z najvyšších kriminalít na svete (napr. USA). Ak by mala platiť premisa odstrašenia trestom, tak by úloha zákonodarcu bola banálna – stačilo by prijať právnu úpravu drakonických trestov a boli by sme bez kriminality.

Problém Kalifornie a krádeží je iný – drahý štát, bytový problém, množstvo chudobných, bezdomovcov, emigrantov, závislých a mentálne chorých ľudí, o ktorých sa nemá kto postarať. Táto situácia sa týka aj Slovenska. Počet krádeží je úmerný tomu, ako sa vyvíja inflácia, platy zamestnancov, zdravotná starostlivosť, index nezamestnanosti, ceny potravín, nájmov atď. Krádež a trestná činnosť je reakciou na spoločenské príčiny.

Na druhej strane som ďaleko od tvrdenia, že kriminalita je sociálna vec a že páchatelia by nemali byť zodpovední, ale zodpovedná za nich je spoločnosť. Podľa mňa stále existuje individuálna zodpovednosť konkrétneho jednotlivca, ktorý sa musí slobodne rozhodnúť spáchať konkrétny delikt. Na čo sa snažím poukázať je, že spoločenské problémy, ktoré sa dlhodobo neriešia, vedú k páchaniu trestných činov. Korene kriminality sú inde ako v prísnosti či benevolentnosti trestov.

Podľa empirických výskumov (tu<https://www.jstor.org/stable/1830482> alebo tu<https://www.journals.uchicago.edu/doi/epdf/10.1086/467540>) na znižovanie kriminality má najväčší vplyv istota potrestania. To znamená, že je isté, že sa trestný čin vyšetrí, obžaluje a páchateľ sa potrestá. Aj z tohto pohľadu je nevyhnutné navýšiť stavy vyšetrovateľov, prokurátorov a zabezpečiť im adekvátne podmienky na prácu.

Záver

Skutočnosť, že výrok vo veci PL. ÚS 3/2024 zapadol jednohlasne a bez disentujúcich stanovísk, je možné vnímať ako konsenzus o tom, že parlament prijatím rozsiahlej novely trestných kódexov nevybočil z mantinelov ústavy, a to po stránke formálnej tak aj materiálnej. Parafrázujúc dialóg z úvodu môžeme konštatovať, že sudcovia ústavného súdu v tejto veci učinili spravodlivosti zadosť vzhľadom na existujúce písané právo, doktrínu či svoju predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť. Teda to, čo by sme od sudcov aj očakávali.

Tento článok bol pôvodne publikovaný v denníku Štandard a vychádza so súhlasom denníka Štandard. Článok možno nájsť tu: https://standard.sk/764943/k-nalezu-ustavneho-sudu-vo-veci-novely-trestneho-prava

Diskusia