Stanovisko k legislatívnym návrhom sudcu JUDr. Fečíka vo vzťahu k efektívnej ochrane zdravia v správnom súdnom konaní
Kolektív autorov - sudcov Správneho súdu v Bratislave
Stanovisko k legislatívnemu návrhu sudcu JUDr. Fečíka vo vzťahu k efektívnej ochrane zdravia v správnom súdnom konaní
Príspevok oboznamuje verejnosť so stanoviskom sudcov Správneho súdu v Bratislave k legislatívnemu návrhu sudcu JUDr. Fečíka
1. Stanovisko sudcov Kolégia pre samosudcovskú agendu Správneho súdu v Bratislave k legislatívnemu návrhu sudcu JUDr. Fečíka vo vzťahu k efektívnej ochrane zdravia v správnom súdnom konaní
Z pohľadu samosudcov Správneho súdu v Bratislave problém netkvie v Správnom súdnom poriadku a v nedostatočnej ochrane poskytovanej súdmi, ale v samotnom § 88 zákona č. 363/2011 Z. z., o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len “zákon č. 363/2011 Z. z.“), ktorý bol aj Správnym súdom v Bratislave napadnutý na Ústavnom súde SR v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Sas/7/2023.
Protiústavnosť uvedeného zákona nepovažuje len správny súd v uvedenom konaní z tam prezentovaných dôvodov, ale napr. aj Národné stredisko pre ľudské práva vydalo právnu analýzu na základe nezávislého zisťovania vykonaného v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 písm. g) zákona č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva, pričom zo záveru tejto analýzy vyplýva, že „právna úprava osobitných prípadov úhrad výnimkových liekov je v rozpore s princípom rovnosti a zásadou zákazu diskriminácie upravenými v čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy v spojení s ústavným právom na zdravie a na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia upraveným v čl. 40 Ústavy. Právna úprava znevýhodňuje skupinu pacientov, ktorí potrebujú výnimkový liek, v porovnaní so skupinou pacientov, ktorí potrebujú kategorizovaný liek, rozdielnou mierou garancie výkonu ich základného práva. Zákonodarca tým, že ponechal rozhodovanie o odsúhlasení úhrady výnimkových liekov na zdravotné poisťovne bez stanovenia jednoznačných podmienok, za splnenia ktorých by pacientom vznikol nárok na ich úhradu, porušil výhradu zákona stanovenú v čl. 40, čl. 51 ods. 1 a v čl. 13 ods. 2 Ústavy. Z uvedeného dôvodu znevýhodnenie skupiny pacientov nie je možné ospravedlniť.“ (pozri: https://www.snslp.sk/wp-content/uploads/NZ-Posudenie-ustavnosti-pravnej-upravy-uhrad-tzv.-vynimkovych-liekov-1.pdf)
Taktiež odborníci z oblasti dohľadu nad zdravotnou starostlivosťou v tlačovej správe (https://www.udzs-sk.sk/blog/2023/07/11/pravidla-poskytovania-liekov-na-vynimku-vyzaduju-spresnenia-a-je-nevyhnutna-ich-legislativna-uprava/) upozorňujú, že pravidlá poskytovania liekov na výnimku vyžadujú spresnenia a je nevyhnutná ich legislatívna úprava.
Kriticky sa k súčasnej úprave zákona č. 363/2011 Z. z. vyjadruje aj MUDr. Mgr. Elena Marušáková, MBA, viceprezidentka Asociácie na ochranu práv pacienta, ktorá okrem iného uvádza: „dlhodobo za pacientov žiadame zavedenie individuálnej a nárokovateľnej úhrady liekov alebo zdravotníckych pomôcok tak, ako to je v Českej republike. Vždy budú pacienti, ktorí budú potrebovať individuálny liečebný postup. Potrebujeme, aby aj tí pacienti, ktorí nezapadajú do škatuliek liečebných postupov, mali právo na liečbu a na kvalitnejší život. Predsa si musíme povinne platiť zdravotné poistenie a to bez výnimky. Zavedenie limitu na výnimky (k tomuto originálnemu návrhu sa ale nikto nehlási) je unikátny mechanizmus v rámci Európy, ktorý do moderného štátu nepatrí. Výnimky by predsa prirodzene neboli, ak by boli všetky potrebné lieky dostupné v rámci kategorizácie. Ale to sa nedeje a ani sa nikdy diať nebude. Lieky na výnimky by mali byť určené pre výnimočné lieky a vo výnimočných situáciách. Momentálny systém, kde sa výnimka môže a nemusí schváliť, stále vytvára šedú zónu. V rámci nej sa niekto k lieku dostane (najmä ak vytvorí mediálny tlak) a niekto nie. To, že sa to dá upratať a odstrániť tak diskriminácia, vidíme aj v Českej republike, kde je pacient účastníkom konania (pacient vždy musí súhlasiť s liečbou, či liečebným postupom, tak by to správne malo byť). Tam zmeny urobili práve aj vďaka rozhodnutiam súdov. Preto sa pýtam, či Vláda SR a poslanci naozaj chcú odstrániť diskrimináciu. Ak áno, tak je na čase to aj urobiť, nielen o tom hovoriť.“ (https://mediweb.hnonline.sk/zdn/blogy/96079706-liek-na-vynimku-preco-ho-jeden-pacient-dostane-a-druhy-nie-su-to-vynimocne-lieky-alebo-pre-vynimocnych-ludi)
Ak by bola stanovená lehota na rozhodnutie správnym súdom v prípadoch napr. aj úhrad výnimkových liekov tak, ako je navrhovaná (do 30 dní od doručenia administratívneho spisu žalovaného), nie je zrejmé ako a či by mala byť realizovaná replika žalobcu a následná duplika žalovaného a ako resp. ako kvalitne by mohol súd naštudovať zložitú a citlivú problematiku s medicínsko-etickým a ústavnoprávnym presahom.
Čo ale vieme už teraz s určitosťou povedať je, že pri tak krátkej lehote na rozhodnutie, by sa súd už vôbec nemohol zaoberať prípadnou protiústavnosťou ustanovení (tak ako to bolo v spomínanom prípade pod sp. zn. 17 Sas/7/2023), lebo by to jednoducho nestihol. Naštudovať prípad, právnu úpravu, názory právnej vedy, prípadnú úpravu v okolitých štátoch, judikatúru NSS SR (predtým NS SR), judikatúru českého najvyššieho a ústavného súdu, následne koncipovať návrh na ÚS SR, a s tým spojené ďalšie štúdium zákonov o konaní pred ÚS SR, vydať uznesenie o prerušení konania... Preto, ak by bola takto stanovená lehota na rozhodnutie, súd by síce rozhodol rýchlo, ale aj pri maximálnej snahe rozhodnúť kvalitne, s podrobným naštudovaním problematiky, už by to bolo priam nemožné. A ani žalobca - pacient nemôže mať záujem o „Pyrrhovo víťazstvo“.
Za súčasnej právnej úpravy prístupu k nekategorizovaným liekom (v § 88 zákona č. 363/2011 Z.z.) totiž nie je na úhradu takého lieku právny nárok, a to ani za splnenia všetkých podmienok a taktiež, ak by aj bol daný súhlas zdravotnou poisťovňou na úhradu takého lieku, tak zdravotná poisťovňa zo zákona nepreplatí 100% ceny lieku, ale zvyšok si pacient musí doplatiť sám (čo automaticky vylučuje sociálne najslabších z prístupu k inovatívnej liečbe nekategorizovanými liekmi, ktorí nemajú finančné prostriedky na to, aby sa podieľali svojou spoluúčasťou na úhrade príslušného lieku).
Keďže na vydanie súhlasu s úhradu nekategorizovaného lieku nie je právny nárok ani za splnenia všetkých zákonný podmienok, z toho následne vyplýva aj rozsah ochrany poskytovanej súdmi. Súdy v súčasnosti v podstate môžu zrušiť rozhodnutie/opatrenie najpravdepodobnejšie pre jeho nepreskúmateľnosť (nedostatočné odôvodnenie), príp. pre nedostatočne zistený skutkový stav veci, čo však znamená, že po vrátení veci zdravotnej poisťovni, táto môže rozhodnúť úplne rovnako (že súhlas s úhradou lieku opätovne neudelí), len svoje rozhodnutie/opatrenie lepšie odôvodní. Do tejto jej správnej úvahy už však správny súd nesmie vstupovať a tak pacient zostane bez lieku ale aspoň bude vedieť lepšie, že prečo.
Je teda zrejmé, že ak by bola 30-dňová lehota na urýchlené rozhodnutie správneho súdu už v súčasnosti, správny súd by ani nemal možnosť obrátiť sa na ÚS SR aby preskúmal ústavnosť predmetnej úpravy. Ako už bolo uvedené, jednoducho by to nestihol.
Navyše, súd v konaní aj v súčasnosti posudzuje automaticky každú vec podľa jej predmetu a určuje si jej poradie (aj podľa jej naliehavosti) vo vzťahu k iným veciam aj sám (bez toho, aby mal lehotu ustanovenú na rozhodnutie priamo v zákone), pritom reflektuje aj na judikatúru ESĽP a Ústavného súdu SR. V konkrétnych prípadoch úhrad lieku Voxzogo tak súdy aj postupujú. Nie je v možnostiach súdu rozhodnúť v 30-dňovej lehote, aj s prihliadnutím na procesné práva účastníkov konania vyplývajúce z § 105 a § 106 SSP, ktoré musia zostať zachované.
V návrhu sa tiež uvádza, že ustanovenie § 100 ods. 1 písm. d) a e) SSP sa v týchto prípadoch nepoužije, a teda súd už nebude môcť prerušiť konanie, ak preskúmavané rozhodnutie/opatrenie bolo medzitým napadnuté protestom prokuratúra, príp. ak vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu/opatreniu začalo správne konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku. K tomu je potrebné uviesť, že uvedené ustanovenia § 100 SSP sú vyjadrením subsidiarity správneho súdnictva vo vzťahu k administratívnemu konaniu resp. k ostatným (nesúdnym) prostriedkom ochrany práv. Nesúhlasíme s tým, aby táto zásada bola takýmto spôsobom narušená, lebo správne súdnictvo neslúži na to, aby „efektívne chránilo zdravie“, ale na to, aby sa v rámci neho preskúmala zákonnosť rozhodnutia/opatrenia, ktorým má byť zabezpečená ochrana zdravia. A teda v prvom rade sa má docieliť, aby si sám správny orgán opravil svoje rozhodnutie/opatrenie v rámci dostupných (aj mimoriadných) opravných prostriedkov, prípadne v rámci konania o proteste prokurátora. Ide o najefektívnejší spôsob, ktorým sa práve môže docieliť pre žalobcu želaný výsledok – a to vyhovenie jeho žiadosti. Nesúhlasíme preto s tým, aby sa nabúrala táto zásada subsidiarity správneho súdnictva, ktoré nie je pokračovaním administratívneho konania a ani ho nemôže nahrádzať.
Dovolíme si tiež podotknúť, že pokiaľ bol zisťovaný počet vecí na správnych súdoch, v ktorých bola žalovaná zdravotná poisťovňa (na Správnom súde v Bratislave bolo právoplatne rozhodnutých takých 7 vecí a eviduje 21 prebiehajúcich konaní), a z toho bolo vyvodzované, že by nemalo byť objektívnym problémom tieto lehoty pri rozhodovaní dodržať, tak je potrebné uviesť, že doposiaľ neboli podávané správne žaloby na preskúmanie opatrení zdravotných poisťovní ohľadom neudelenia súhlasu s úhradou nekategorizovaných liekov. Ide o úplne prvé rozhodnutia správnych súdov (práve aj pre neurčitosť zákona č. 363/2011 Z. z.), ktoré tieto opatrenia preskúmavali, a preto je odôvodnený predpoklad, že počet správnych žalôb bude vo vzťahu k zdravotným poisťovniam narastať. Nie je preto možné vychádzať z doterajších štatistík súdnych konaní vedených proti zdravotným poisťovniam, ale vychádzať zo štatistických údajov, ktoré zdravotné poisťovne povinne zverejňujú napr. tu:
https://www.union.sk/wp-content/uploads/2024/07/Statisticke-udaje-k-vynimkam-na-lieky-2Q-2024.pdf
Už len z vyššie uvedených údajov za 2.Q za rok 2024 (t.j. za apríl až jún 2024) vyplýva, že poisťovne neschválili spolu 604 žiadostí o úhradu lieku podľa § 88 zákona č. 363/2011 Z. z. Aj keby len časť týchto neúspešných žiadateľov podala správnu žalobu, mohlo by to pri navrhovaných lehotách úplne paralyzovať samosudcovské oddelenia. V návrhu je vypichnuté ochorenie achondroplázia (liek Voxzogo), ale reálne je týchto pacientov pomerne málo, je to raritné ochorenie a veľa z nich je už vo veku, kedy liek nemožno (nie je efektívne) podať. Oveľa viac žiadosti o osobitnú úhradu lieku sa však týka iných ochorení (napr. onkologické, neurodegeneratívne), s oveľa vyššou incidenciou.
Ďalej nám v návrhu prekáža, že súd by mal už zo znenia žaloby urobiť záver, že ide o „možnosť priameho ohrozenia žalobcu na jeho zdraví“ a na základe toho rozhodnúť, či ide o prípad urýchleného rozhodovania o takejto žalobe. Sudcovia nemajú medicínske ani farmaceutické vzdelanie a je samozrejmé, že žalobca uvedie v žalobe najmä to, čo je v jeho prospech. Nie je však isté, či súd bude vedieť len zo žaloby posúdiť, či sa napr. vyčerpali všetky ostatné možnosti hradenej liečby a/alebo či podanie lieku, ktorého úhradu žalobca žiada, je skutočne jedinou vhodnou možnosťou pre konkrétneho pacienta a či podanie práve toho lieku, o ktorého úhradu žiada, eliminuje „priame ohrozenie žalobcu na jeho zdraví“. Inak povedané, žalobca na zdraví pravdepodobne ohrozený je, keďže žiada o úhradu nekategorizovaného lieku – otázkou skôr je, či tento konkrétny liek je spôsobilý náležite túto hrozbu odvrátiť a ak áno, v akej miere - a v nadväznosti na to, či je vôbec úlohou súdov v tomto type konania zaoberať sa týmito otázkami s poukazom aj na to, že súd nevstupuje do správnej úvahy poisťovne a na úhradu ani pri splnení zákonných podmienok nie je právny nárok. Sú to veľmi komplexné problémy, ktoré, myslíme si, že naozaj súd nie je schopný v 30-dňovej lehote posúdiť.
Pokiaľ je teda úprimná snaha v spoločnosti riešiť problémy pacientov odkázaných na nekategorizované lieky, je potrebné začať predovšetkým od zmeny zákona č. 363/2011 Z. z. a nie od procesných ustanovení týkajúcich sa konania správnych súdov, ktoré uvedený zákon 363/2011 Z. z. aplikujú, pričom ale nie sú oprávnené vstupovať do správnej úvahy zdravotných poisťovní a vyjadrovať právne závery, či liek má alebo nemá byť nimi uhradený.
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------
2. Polemika nad legislatívnym návrhom sudcu Fečíka
Dana Jelinková Dudzíková
sudkyňa Správneho súdu v Bratislave
členka Súdnej rady Slovenskej republiky
Dňa 3.10.2024 bol zverejnený na Právnych listoch, ako aj na webovom sídle súdnej rady, legislatívny návrh sudcu Najvyššieho správneho súdu SR JUDr. Mariána Fečíka, ktorý navrhuje zmenu a doplnenie Správneho súdneho poriadku.
K uvedenému návrhu je potrebné ako prvé upozorniť na to, že sa nejedná o legislatívny návrh schválený súdnou radou ako kolektívnym orgánom, ani legislatívny návrh, ktorý by vznikol ako výsledok otvorenej širokej odbornej diskusie, napr. so správnymi súdmi. Preto je potrebné uvedený príspevok považovať za iniciatívu na začatie diskusie, ku ktorej ponúkam svoj pohľad na vec, ako pohľad prvostupňového sudcu správneho súdnictva.
Uvedený legislatívny návrh podľa môjho názoru nerieši problém vo svojej podstate a nereflektuje na skúsenosti sudcov prvostupňových správnych súdov. Preto som sa rozhodla na legislatívny návrh reagovať formou verejnej polemiky. Polemická reakcia je písaná štýlom, ktorý je ľahko pochopiteľný aj pre laickú verejnosť.
Správne súdy na prvom stupni rozhodujú veci týkajúce sa „preplácania“, t.j. dostupnosti liekov jednak v samosudcovskej agende, v ktorej samosudca rozhoduje v sociálnych veciach o žalobách podaných osobami priamo dotknutými rozhodnutím zdravotnej poisťovne, ale aj v senátnej agende, v ktorej senát rozhoduje o žalobách zdravotných poisťovní proti Ministerstvu zdravotníctva SR - tieto konania v senátnej agende rozhodoval do vzniku správnych súdov Krajský súd v Bratislave. V súčasnosti takéto konania prejednáva Správny súd v Bratislave.
Rozdielov medzi týmito dvoma typmi konaní je hneď niekoľko. V sociálnych veciach (samosudcovských) nie je povinné právne zastúpenie, v senátnych veciach týkajúcich sa kategorizácie liekov je právne zastúpenie povinné. Ako sudkyňa, ktorá rozhodovala sociálne veci v samosudcovskej agende, ako aj senátne veci týkajúce sa liekov a verejného zdravotného poistenia, si dovolím z vlastnej skúsenosti uviesť, že práve absencia povinného právneho zastúpenia v sociálnych veciach môže spôsobiť prieťahy v konaní.
Dôvod je ten, že žaloba bola častokrát napísaná len veľmi stručne (neraz len perom na pár riadkov ťažko čitateľným písmom), žalobca uviedol, že nesúhlasí s rozhodnutím poisťovne, ktoré ani k žalobe nepripojil. Resp. bežne sa stávalo, že žalobca opísal celú genézu svojho ochorenia aj množstvo rozhodnutí, ktoré boli vydané. Tým pádom vznikla pre prvostupňový súd úloha odstrániť vady žaloby, aby bolo jasné, čo je predmetom konania a či sa skutočne jedná o vec, ktorú má a môže samosudca rozhodnúť. Už samotné odstraňovanie vád žaloby však znamenalo oddialenie rozhodnutia vo veci samej. Až po odstránení vád žaloby sa žaloba zasiela žalovanému na vyjadrenie s výzvou na zaslanie administratívneho spisu. Otázka teda je, či stanovenie lehoty na rozhodnutie správneho súdu od doručenia administratívneho spisu, by automaticky znamenalo, že fáza odstraňovania vád žaloby bude skrátená a tým pádom aj celé súdne konanie. Ja si myslím, že tento efekt by sa nedosiahol.
Stanoviť podmienku povinného právneho zastúpenia len v jednom type sociálnych vecí by však znamenalo vysporiadať sa s tým, či táto podmienka by znamenala sťaženie prístupu k súdu (pre potrebu obracať sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o priznanie nároku na právnu pomoc) alebo naopak, táto podmienka by znamenala, že fáza odstraňovania vád žaloby, ktorá môže trvať aj niekoľko mesiacov, by tým pádom odpadla.
V sociálnych veciach nie je ničím výnimočným, že sa vyskytne zmena skutkového stavu na strane žalobcu, ktorý iniciuje nové konanie u poisťovne, a to beží popri súdnom prieskume skoršieho rozhodnutia poisťovne. Tým môže (ale nemusí) dôjsť k vydaniu nového rozhodnutia, čiastočne modifikujúceho pôvodné rozhodnutie. Čiže dochádza k paralelne vedeným konaniam.
V prípade preukázania hrozby vážneho nenapraviteľného následku môže súd na návrh žalobcu priznať žalobe odkladný účinok a vtedy musí vo veci rozhodnúť do 6 mesiacov.
Podľa môjho názoru návrh sudcu Fečíka, ktorý predstavil silnejší nástroj ako je návrh na priznanie odkladného účinku, a tou má byť žiadosť žalobcu o urýchlené rozhodnutie súdu, na stôl kladie viac otázok ako odpovedí.
Napríklad:
Prečo by súd nemal rozhodovať o žiadosti na urýchlené konanie ako o každom inom procesnom návrhu? Má si v prípade vyhovenia návrhu súd len urobiť úradný záznam? Nie je navrhovaný postup preto, aby nebol kasačný alebo ústavný súd zahltený opravnými prostriedkami proti takémuto rozhodnutiu súdu? Jednalo by sa o uznesenie o vedení konania, takže zrejme by kasačná sťažnosť nebola prípustná a rozhodoval by následne ústavný súd.
Prečo v prípade nevyhovenia návrhu na urýchlené konanie má súd len žalobcu upovedomiť listom, že návrhu nevyhovuje? O akú procesnú formu sa v takom prípade jedná? Aký právny prostriedok nesúhlasu s vyhodnotením žiadosti môže žalobca použiť?
Pokiaľ súd zistí, že žiadosť o urýchlené konanie je dôvodná, má do 7 dní doručiť žalobu žalovanému. Žaloba však môže mať vady, ako už bolo vyššie uvedené. Ak súd vyhovie žiadosti o urýchlené konanie, nemajú sa dokonca použiť ani ustanovenia o prerušení konania v prípade podania protestu prokurátora alebo podania mimoriadnych opravných prostriedkov. Súd musí konať, aj keď pred zdravotnou poisťovňou prebieha konanie o tom, či vyhovie protestu prokurátora alebo iné konanie, v ktorom môže vydať nové rozhodnutie vo veci. Avšak v prípade podania protestu prokurátora alebo konania o mimoriadnom opravnom prostriedku to má byť primárne žalovaný orgán verejnej správy, aby vo veci konal a rozhodol.
Podľa legislatívneho návrhu by ostala správnemu súdu povinnosť prerušiť konanie v prípade obrátenia sa s otázkou súladnosti zákona s ústavou na Ústavný súd SR alebo pokiaľ by išlo o prejudiciálnu otázku s prvkom práva EU na Súdny dvor EU. Ostala by tiež možnosť prerušiť súdne konanie do skončenia konania, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Navrhovanou zmenou teda sudca Fečík v podstate triešti dôvody prerušenia na dve kategórie. Otázka znie, či honba za rýchlym rozhodnutím nepôjde na úkor kvality, napríklad aj v podobe nedostatku priestoru na dôkladné preskúmanie toho, či nie je dôvod iniciovať konanie pred Ústavným súdom SR resp. Súdnym dvorom EU.
Čo sa týka podania protestu prokurátora, je potrebné uviesť, že ak orgán verejnej správy nevyhovie podanému protestu, prokurátor môže podať žalobu na správny súd. A jediný, kto je zo zákona zmocnený vysloviť, či je rozhodnutie zákonné alebo nezákonné ( a treba rozhodnutie zrušiť), je správny súd.
V sociálnych veciach a v prípade žaloby podanej fyzickou osobou nie je súd viazaný dôvodmi žaloby, ktoré možno aj dodatočne meniť alebo dopĺňať. Navrhovaná zmena viaže žiadosť o urýchlené konanie len na jej formulovanie v správnej žalobe. Znamená to, že aj pokiaľ sa žaloba môže dopĺňať, takáto žiadosť o urýchlené konanie nemôže byť podaná aj po podaní žaloby? Napríklad pokiaľ by priame ohrozenie zdravia nastalo až po podaní žaloby? Z akých dôkazov bude správny súd vyhodnocovať priame ohrozenie žalobcu na zdraví? Iba z tvrdenia žalobcu alebo aj z nejakých dôkazov? Čo bude dôkazným štandardom – znalecký posudok?
Musím uviesť, že aj bez toho, aby zákonodarca stanovoval pre veci týkajúce sa nárokov súvisiacich s verejným zdravotným poistením osobitné lehoty na rozhodnutie, patrili tieto veci v senátnej agende ako aj samosudcovskej agende medzi veci, ktoré majú prioritu.
Žiadosť o urýchlené konanie má preukazovať priame ohrozenie zdravia, čo sú v podstate všetky konania v sociálnych veciach, vrátane tých, ktoré sa týkajú nárokov na invalidné dôchodky, príspevkov v súvislosti so zdravotným postihnutím, t.j. nielen tie, ktoré sa týkajú priamo preplácania liekov zdravotnou poisťovňou a dostupnosti liečby. Hrozí teda, že aj v iných typoch konaní, ktoré sudca Fečík vyslovene nespomína, by vznikla potreba posudzovania vplyvu rozhodnutia na potenciálne ohrozenie zdravia žalobcu.
Navyše návrh sudcu Fečíka pracuje s dvoma termínmi - preukázanie „priameho ohrozenia na zdraví žalobcu“ a preukázanie „možnosti priameho ohrozenia žalobcu na jeho zdraví.“ Preukázanie priameho ohrozenia na zdraví a preukázanie možnosti priameho ohrozenia na zdraví sú dve odlišné situácie.
V legislatívnom návrhu som nenašla odôvodnenie, prečo má mať správny súd ako súd prvostupňový na rozhodnutie 30 dní a najvyšší správny súd 60 dní.
Myslím si, že zrýchlenie konania vo veciach týkajúcich sa verejného zdravotného poistenia by sa dalo dosiahnuť tak, že sa eliminuje fáza odstraňovania vád žaloby a došlo by k legislatívnej zmene právnych predpisov týkajúcich sa verejného zdravotného poistenia, a nie Správneho súdneho poriadku. Legislatívnou zmenou právnych predpisov týkajúcich sa verejného zdravotného poistenia sa vyrieši príčina súčasnej situácie, zatiaľ čo pri navrhovanej zmene Správneho súdneho poriadku sa rieši len následok (aj to nevhodným spôsobom) bez riešenia príčiny.
Pochybnosti o súladnosti niektorých ustanovení zákona č. 363/2011 Z.z. o rozsahu a podmienkach úhrady liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín na základe verejného zdravotného poistenia s Ústavou SR sa premietli do návrhu Správneho súdu v Bratislave, ktorý sa obrátil na Ústavný súd SR.
Inými slovami, nie urýchlené konanie a meritórne rozhodnutie prijaté v časovom limite, ale stanovisko Ústavného súdu SR bude v danej veci smerodajné.
Je potrebné dodať, že hoci sudca Fečík podľa svojho odhadu nepredpokladá, že by ním navrhovaná lehota na rozhodnutie mohla spôsobiť osobitné ťažkosti s vybavovaním veci na správnych súdoch, uvedené neplatí s absolútnou istotou. Žiadosti o preplácanie liekov sa týkajú množstva ochorení, vrátane onkologických, pričom zo zverejnených štatistických údajov zdravotných poisťovní je možné dohľadať, koľko žiadostí o úhradu liekov nebolo schválených. Pohybujú sa rádovo v stovkách. Čo znamená potenciálne budúce množstvo žalôb a žiadostí o urýchlené konanie. Vzhľadom na personálnu poddimenzovanosť napríklad Správneho súdu v Bratislave, každá legislatívna zmena, ktorá môže spôsobiť nekontrolovaný nárast vecí na súde, musí byť vyhodnotená vo všetkých súvislostiach, pretože aj dobrý úmysel môže vo finále spôsobiť presne opačný výsledok, ako bol pôvodne zamýšľaný.
Diskusia
Najčítanejšie články
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.