Výrok a poučenie v rozhodnutí o trvaní väzby podľa § 238 ods. 4 Trestného poriadku

JUDr. Stanislav SOJKA, PhD., sudca Krajského súdu v Košiciach

Výrok a poučenie v rozhodnutí o trvaní väzby podľa § 238 odsek 4 Trestného poriadku

Autor článku poukazuje na rôzne výroky a poučenia pri vydávaní rozhodnutí súdov o trvaní väzby podľa § 238 odsek 4 Trestného poriadku, pričom predstavuje svoj právny názor na správny výrok a správne poučenie pri vydávaní takýchto rozhodnutí.

Jedným z dôležitých rozhodnutí vo väzobných veciach je rozhodnutie o väzbe po podaní obžaloby. Nevyhnutnosť takéhoto rozhodnutia po podaní obžaloby prokurátorom príslušnému súdu zaviedol zákonodarca do nového rekodifikovaného Trestného poriadku zákonom č. 5/2009 Z.z. z 3. decembra 2008.

Týmto zákonom zákonodarca zmenil a doplnil zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov okrem iného aj tým, že pôvodné ustanovenie § 238 doplnil odsekom 3, z ktorého po novele už vyplývalo, že ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe prednostne a urýchlene a ak to okolnosti prípadu umožňujú, tak súčasne s rozhodnutím podľa § 239 odsek 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom podľa § 76 odsek 3 alebo 4 došlo k právoplatnému rozhodnutiu o väzbe do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Táto novela nadobudla účinnosť dňa 1.2.2009, pričom obsah tohto uznesenia je rovnaký aj v súčasnosti, ale na základe novely už pod odsekom 4 ustanovenia § 238 Trestného poriadku.

Dôvodom na rozšírenie ustanovenia § 238 o odsek 3 (resp. neskôr zmenený na odsek 4, ktorý je aktuálny aj v súčasnosti) bolo niekoľko nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd v týchto nálezoch v podstate uviedol, že v zmysle článku 17 odsek 2 a 5 ústavy, resp. článku 5 odsek 1 Dohovoru nemôže byť titulom pre držanie vo väzbe, znamenajúce obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.1

V nadväznosti na tento nález je možné poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého samotné podanie obžaloby nie je dôvodom na pretrvávanie väzby a musí k nemu pristúpiť aj rozhodnutie procesného súdu o väzbe v lehote, uvedenej v § 238 odsek 3 a § 76 odsek 3 Trestného poriadku, teda v lehote, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.2

Na základe vyššie uvedenej novely Trestného poriadku začali súdy realizovať svoju právomoc v zmysle ustanovenia § 238 Trestného poriadku, pričom z rozhodovacej praxe súdov je zrejmé, že rozhodnutia podľa § 238 odsek 4 Trestného poriadku nie sú rovnaké. Rozdiely sú nielen medzi rozhodnutiami jednotlivých súdov, ale aj medzi sudcami v rámci toho istého súdu. Takéto rozhodnutia neobsahujú rovnaké výrokové časti a ani poučenia o opravnom prostriedku.

Niektoré súdy vo výrokovej časti svojich rozhodnutí uvádzajú, že ponechávajú obvineného, resp. obvinených vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú a zároveň v poučení uvádzajú, že sťažnosť proti uzneseniu je prípustná ihneď.

Niektoré súdy vo výrokovej časti svojich rozhodnutí uvádzajú, že ponechávajú obvineného, resp. obvinených vo väzbe, pretože dôvody väzby trvajú, ale zároveň v poučení uvádzajú, že sťažnosť proti uzneseniu je prípustná do troch pracovných dní.

Niektoré súdy vo výrokovej časti svojich rozhodnutí len uvádzajú, že dôvody väzby u obvineného, resp. obvinených trvajú (teda bez konštatovania ponechania vo väzbe) a zároveň v poučení uvádzajú, že sťažnosť proti uzneseniu je prípustná do troch pracovných dní (resp. v iných prípadoch ihneď).

Podľa môjho názoru je správny a zákonný ten postup, keď súd vo výroku uvedie, že ponecháva obvineného vo väzbe, pretože dôvody väzby (uvedie ktoré) trvajú, resp. naďalej trvajú a zároveň v poučení uvedie, že proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť podaná ihneď (po vyhlásení uznesenia). Samotné konštatovanie súdu v uznesení, že dôvody väzby trvajú nie je totiž úplné a postačujúce a taktiež nie je správne poučenie o možnosti podať sťažnosť do troch pracovných dní.

Tento svoj názor odôvodňujem nasledujúcimi skutočnosťami, pričom zároveň poukazujem na nasledujúce ustanovenia Trestného poriadku, z ktorých som vychádzal pri zaujatí tohto názoru.

Už zo samotného ustanovenia § 72 odsek 1 písmeno e/ Trestného poriadku vyplýva, že medzi rozhodnutia o väzbe patrí okrem iného aj rozhodnutie o ponechaní obvineného vo väzbe, teda nie rozhodnutie o trvaní dôvodov väzby. Samotné rozhodnutie len o trvaní dôvodov väzby nepostačuje, pretože samotné trvanie dôvodov väzby bez ďalšieho automaticky neznamená, že obvinený musí byť aj naďalej vo väzbe.

Aj pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby súd vo výrokovej časti neuvádza len, že nejaké dôvody väzby existujú, ale prvotne uvádza, že berie obvineného do väzby. Ak teda v nadväznosti na rozhodnutie o vzatí do väzby súd následne rozhoduje o trvaní, či netrvaní dôvodov väzby, tak musí do výroku uznesenia prvotne uviesť, či ponecháva obvineného vo väzbe, alebo ho z väzby prepúšťa (eventuálne prepúšťa pri nahradení väzby). Ak súd obvineného z väzby po preskúmaní dôvodov väzby neprepúšťa, tak z výrokovej časti musí vyplývať, že ho vo väzbe ponecháva.

V súvislosti s možnosťou podať sťažnosť proti uznesenia je potrebné vo všeobecnosti poukázať na ustanovenie § 185 odsek 1 Trestného poriadku, z ktorého vyplýva, že opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Z ustanovenia § 185 odsek 2 Trestného poriadku vyplýva, že sťažnosťou možno napadnúť každé uznesenie policajta okrem uznesenia o začatí trestného stíhania a ak rozhoduje vo veci v prvom stupni. Uznesenie súdu alebo prokurátora možno sťažnosťou napadnúť len v tých prípadoch, v ktorých to zákon výslovne pripúšťa.

Je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 187 odsek 1 Trestného poriadku, podľa ktorého sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého uzneseniu smeruje, a to do troch pracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 odsek 2; ak sa koná podľa § 204 odsek 1, sťažnosť sa podáva do skončenia skráteného vyšetrovania. Ak sa uznesenie oznamuje tak obvinenému, ako aj jeho zákonnému zástupcovi alebo obhajcovi, plynie lehota od toho oznámenia, ktoré bolo vykonané najneskoršie.

Podľa § 83 odsek 1 Trestného poriadku proti rozhodnutiu o väzbe je prípustná sťažnosť. Sťažnosť nie je prípustná, ak o väzbe rozhoduje odvolací súd alebo dovolací súd, ak tento zákon neustanovuje inak.

Z odseku 2 § 83 Trestného poriadku zároveň vyplýva, že proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 odsek 3, 4 alebo 10, ustanovenie § 186 odsek 2 sa v tomto prípade nepoužije.

S poukázaním na ustanovenie § 72 odsek 1 písm. e/ Trestného poriadku je zrejmé, že rozhodnutie o ponechaní obvineného vo väzbe patrí k rozhodnutiam o väzbe a taktiež s poukázaním na ustanovenia § 185 odsek 2 a § 83 odsek 2 Trestného poriadku je zrejmé, že je proti nemu prípustná sťažnosť.

Z hľadiska zákonnosti rozhodnutia a dodržania práv obvineného je však následne dôležité časové vymedzenie možnosti podať sťažnosť. Toto časové vymedzenie je dôležité aj vzhľadom na ustanovenie § 76 odsek 3 Trestného poriadku, podľa ktorého súd alebo sudca pre prípravné konanie rozhodne o väzbe alebo o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty väzby v prípravnom konaní tak, aby v prípade podania sťažnosti proti rozhodnutiu mohol byť spis predložený nadriadenému súdu najneskôr päť pracovných dní pred uplynutím lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo pred uplynutím lehoty väzby v prípravnom konaní; nadriadený súd rozhodne do uplynutia lehoty, ktorá by bola lehotou väzby v prípravnom konaní alebo lehoty, ktorá sa má predĺžiť, inak predseda senátu nadriadeného súdu prepustí obvineného z väzby na slobodu písomným príkazom, ktorý musí byť primerane odôvodnený.

Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že súd musí postupovať pri rozhodovaní o trvaní väzby tak, aby nielenže rozhodoval v zákonom určených primeraných lehotách, ale aby následne stihol v zákonom určených lehotách predložiť spis nadriadenému súdu v prípade využitia opravného prostriedku zo strany oprávnených osôb. Je zrejmé, že tieto oprávnené osoby sa svojím postupom môžu snažiť o prepustenie z väzby napríklad aj z dôvodu uplynutia lehoty väzby v dôsledku toho, že prvostupňový súd na základe využitia možnosti podať opravný prostriedok nestihne včas predložiť spis nadriadenému súdu. A preto je pre obvineného vzhľadom na plynutie väzobných lehôt samozrejme výhodnejšia mať možnosť podať sťažnosť proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe do troch pracovných dní, ako možnosť podať sťažnosť ihneď.

Zákonnou povinnosťou súdu je zákonne poučiť procesné strany o práve podať opravný prostriedok, v tomto prípade len ihneď po vyhlásení rozhodnutia. Takéto poučenie má okrem iného zamedziť možným prieťahom vo väzobných veciach v súvislosti s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby.

Takáto forma poučenia vyplýva hlavne z ustanovení §§ 187 odsek 1, 83 odsek 2 a 76 odsek 3 Trestného poriadku a v súvislosti s rozhodovacou činnosťou napríklad aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého ak sa rozhoduje o väzbe postupom podľa § 76 odsek 3 alebo 4 Trestného poriadku. (teda aj v situácii uvedenej v § 238 odsek 3 Trestného poriadku), lehota na podanie sťažnosti sa vždy riadi ustanovením § 83 odsek 2 Trestného poriadku, ktoré je vo vzťahu k ustanoveniu § 187 odsek 1 Trestného poriadku ustanovením špeciálnym.3

Zoznam súdnych rozhodnutí:

1/ Nález Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 129/2008

2/ Rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012

3/Rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2012

Diskusia