Quo vadis premlčanie? - pokračovanie diskusie o premlčaní

JUDr. Lukáš Turay, PhD.

Katedra trestného práva, kriminológie a kriminalistiky, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

doc. JUDr. Milan Hodás, PhD.,

Štátny tajomník, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Katedra ústavného práva, Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave

                      Quo vadis premlčanie? – pokračovanie diskusie o premlčaní

Úvod

Tento článok je snahou o príspevok k diskusii na tému, ktorá v súčasnosti nie je v aplikačnej praxi (na úrovni všeobecného súdnictva) jednoznačne rozhodnutá. Je zároveň reakciou na inšpiratívne články JUDr. Šamka dostupné na: https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1437-ako-pristupovat-k-preruseniu-premlcania-trestneho-stihania-po-rozhodnuti-ustavneho-sudu-o-novele-trestneho-zakona a https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1457-este-raz-k-tomu-preco-trestne-stihania-pri-ktorych-doslo-k-preruseniu-premlcania-nebudu-po-novele-trestneho-zakona-premlcane, ktorý v predmetných článkoch prezentoval názor, že vzhľadom k tomu, že prechodné ustanovenie § 438k ods. 5 zákona č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších úrávnych predpisov a noviel (ďalej len Trestný zákon, TZ alebo Tr. zák.) v znení zákona č. 40/2024 Z.z. nenadobudne účinnosť, je nutné prijať taký výklad, že skrátenie niektorých premlčacích dôb prijatých zákonom č. 40/2024 Z.z. bude platiť iba do budúcnosti, teda v neskončených trestných veciach bude možné tieto kratšie premlčacie doby aplikovať až od nadobudnutia účinnosti trestného zákona č. 40/2024 Z.z. s tým, že v prípadoch, v ktorých bolo riadne vznesené obvinenie (ktoré zostalo v platnosti) pred nadobudnutím účinnosti novely Trestného zákona v starej premlčacej dobe, došlo k prerušeniu premlčacej doby a tieto účinky nie je možné „vymazať“ poukazom na novú právnu úpravu a trestné stíhanie tak bude pokračovať ďalej.“

S uvedeným názorom si dovolíme nesúhlasiť a prikloniť sa k interpretácii JUDr. Namira Alyasry-a, prezentovanej v článku „Pokračovanie v polemike o premlčaní po novele Trestného zákona“.[1]

Premlčanie trestného stíhania je jedným z inštitútov zániku trestnosti. Ide o inštitúty trestného práva, ktoré symbolizujú skutočnosť, že trestnoprávny vzťah medzi páchateľom a štátom zaniká a nemožno vyvodzovať voči páchateľovi žiadnu trestnú zodpovednosť.

Medzi ostatné inštitúty zániku trestnosti možno zaradiť predovšetkým:

• Účinnú ľútosť (§ 85 TZ),

• Osobitné prípady účinnej ľútosti (§ 86 TZ),

• Smrť páchateľa,

• Zánik trestnosti podľa osobitného predpisu (napr. § 72a TZ a nasled. zákona č. 190/2003 Z.z. Zákon o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnením niektorých zákonov).

V prípade, že tieto inštitúty nastanú, zaniká trestnoprávny vzťah medzi páchateľom na jednej strane a štátom na strane druhej. V rámci premlčania sa podľa nášho názoru musíme zamerať aj na samotnú povahu a podstatu premlčania.

Povaha premlčania

Podstatou inštitútu premlčania je premisa, že plynutím času postupne zaniká potreba trestnoprávnej reakcie na trestný čin, a to tak z hľadiska generálnej, ako aj z hľadiska individuálnej prevencie.[2] Ide o určitý akt zákonom stanovenej „milosti“, vychádzajúci z premisy, že účel trestného práva možno dosiahnuť i tým, že zanikne právo štátu páchateľa stíhať.[3]

Vo svete existujú 2 základné prístupy k problematike premlčania:

· Hmotnoprávny prístup,

· Procesnoprávny prístup. [4]

Hmotno-právna kategória premlčania je typicky upravená v právnych predpisoch, z ktorých vychádza trestné právo hmotné. Napríklad v Českej republike zákon č. 40/2009 Sb. Trestní zákonník upravuje premlčanie v § 34. V rámci nemeckej právnej úpravy je problematika premlčania upravená v § 76 a nasled. Nemeckého Trestného zákona (StGB). Medzi krajiny, ktoré majú premlčanie trestného stíhania zaradené do právnych predpisov hmotnoprávnej povahy sa jednoznačne zaraďuje aj Slovenská republika, ktorá premlčanie upravuje v § 87 a nasl. zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Procesno-právna povaha premlčania je v niektorých krajinách premietnutá do skutočnosti, že po uplynutí kvalifikovanej doby, prokurátor už nemôže podať obžalobu. Tento prístup je uplatnený napríklad vo Francúzskej republike, ktorá má inštitút premlčania upravený v Trestnom poriadku (Code de procédure pénale).[5]

V rámci Slovenskej republiky odborná literatúra zaraďuje premlčanie trestného stíhania medzi hmotnoprávne inštitúty. Jedným z dôvodov je skutočnosť, že premlčanie je upravené v § 87 a nasl. Trestného zákona. V tomto prípade sa možno s odbornou literatúrou stotožniť napriek tomu, že zákonodarca nešťastne pomenoval inštitút premlčania ako premlčanie trestného stíhania, pričom trestné stíhanie je nepochybne procesno-právny pojem. Druhým dôvodom, prečo premlčanie zaraďovať medzi hmotnoprávne pojmy je skutočnosť, že takéto účinky mu priznal samotný zákonodarca, ktorý v § 87 TZ stanovil, že: „Trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby...“ Napriek tomu je zrejmé, že premlčanie v podmienkach Slovenskej republiky je nepochybne formulované ako hmotno-právny inštitút.

Ak je teda premlčanie hmotno-právnej povahy môže naň mať vplyv procesná skutočnosť? Podľa nášho názoru nie, pretože platí základné pravidlo, že „hmota“ prevažuje nad procesom, pretože procesné právo je prostriedkom zavádzania hmotného práva do života. Inak povadené, trestné konanie sa vedie pre hmotu a nie pre proces.

Prerušenie trestného stíhania a jeho účinky

Prerušenie premlčania má za následok kompletnú anuláciu premlčacej doby a v zmysle § 87 ods. 4 TZ začína plynúť odznova. K prerušeniu premlčacej doby môže aktuálne dôjsť z dvoch dôvodov:

a)vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného, okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené, alebo

b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe nový trestný čin, za ktorý tento zákon ustanovuje trest rovnaký alebo prísnejší.[6]

V aplikačnej praxi vznikla otázka, ako postupovať v prípadoch, ak novelou č. 40/2024 Z. z došlo k zníženiu trestných sadzieb pri vybraných trestných činoch a zároveň došlo k skráteniu premlčacej doby. Hlavnou otázkou, ktorá má byť zodpovedaná je, či vydanie uznesenia o vznesení obvinenia má za následok prerušenie premlčacej doby v prípade, ak bolo toto uznesenie vydané za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. Zákonodarca sa takúto situáciu snažil vyriešiť explicitným ustanovením § 438k ods. 5 Tr. zák.: „Trestné stíhanie, ktorého premlčanie bolo prerušené z dôvodov podľa § 87 ods. 3 pred 15.marcom 2024, sa považuje za premlčané, ak dôvody prerušenia premlčania tohto trestného činu prvýkrát nastali až po uplynutí premlčacej doby tohto trestného stíhania určenej podľa tohto zákona v znení účinnom od 15.marca 2024.“.

V zásade toto ustanovenie hovorilo, že v prípade ak bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy a novela ustanovuje kratšiu premlčaciu dobu, tak sa trestný čin považuje za premlčaný, ak dôvody prerušenia premlčania tohto trestného činu prvýkrát nastali až po uplynutí premlčacej doby tohto trestného stíhania určenej podľa novely.

K uvedenej nesúladnosti sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril predovšetkým v bode 417 nálezu PL. ÚS 3/2024: „...Jednotlivé čiastkové aspekty posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu sa totiž nedajú oddeliť a selektívne v prechodnom ustanovení zmeny Trestného zákona ustanoviť, ktorý z nich bude konvenovať čl. 50 ods. 6 ústavy a ktorý nie – dotknuté inštitúty sa vždy posudzujú ako celok, a to pre konkrétny prípad z hľadiska výslednej priaznivosti pre páchateľa, od čoho je pri vzájomnom porovnaní závislý výber Trestného zákona v jeho konkrétne účinnom znení. Okolnosti premlčania trestného stíhania teda nie je možné diferencovať tak, ako to označené prechodné ustanovenie upravuje. Nie je z tohto hľadiska podstatné, či dôvody prerušenia premlčania trestného stíhania nastali po uplynutí novoustanovenej premlčacej doby prvýkrát alebo v ľubovoľnom ďalšom prípade. Trestné stíhanie konkrétneho činu buď po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny premlčané je, alebo nie je, a to sa musí vyhodnotiť ad hoc bez ohľadu na to, o ktorý posudzovaný „cyklus“ po skoršom prerušení premlčania ide...“.

V zásade Ústavný súd vo svojom náleze uviedol, že uvedené znenie § 438k ods. 5 TZ je neústavné z toho dôvodu, že zákonodarca atribúty premlčania rozdelil, čo nie je prípustné a v zásade tvoria jeden celok.

Pre úplnosť ešte dodávame, že aj uvedená argumentácia Ústavného súdu Slovenskej republiky nám dáva za pravdu, že premlčanie trestného stíhania je hmotno-právny inštitút. Ak sa má na konkrétny trestný čin vzťahovať Trestný zákon v znení novely 40/2024, musí byť zachovaná premlčacia doba a rovnakými pravidlami sa musí riadiť aj prerušenie premlčacej doby.

Aplikácia novej právnej úpravy na tzv. živé veci

Osobitnou kategóriou je časová pôsobnosť trestného zákona. Uvedené pravidlo je zdôraznené predovšetkým v Ústave Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 6: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ Uvedené pravidlo je ešte konkretizované v § 2 ods. 1 TZ: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“

Trestná činnosť je väčšinou páchaná v priebehu určitého času. Právoplatné odsúdenie páchateľa za trestný čin tiež trvá určité obdobie.[7] Počas tohto obdobia môžu nadobudnúť účinnosť rôzne zákony, ktoré nemodifikujú len výšku trestnej sadzby, ale môžu zasiahnuť aj do premlčacích lehôt.

Pri posudzovaní priaznivejšieho zákona sa musí mať na zreteli Trestný zákon ako celok a ako celok je potrebné ho aj aplikovať. To znamená, že buď sa použije právo platné v čase spáchania trestného činu, alebo „nové“ znenie Trestného zákona, ktoré nadobudlo účinnosť do právoplatného odsúdenia páchateľa.

Dôležitá je aj textácia Ústavy a Trestného zákona, ktorá uvádza, že trestnosť činu a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší (lex mitior). Uvedená textácia teda neznamená, že OČTK majú poskladať nový Trestný zákon, zo všetkých účinných znení Trestného zákona, ktoré nadobudli účinnosť od spáchania trestného činu po odsudzujúci rozsudok, ale majú sa sústrediť len na zákon ako celok. V prípade, ak by sme prijali tézu, že vydanie uznesenia o vznesení obvinenia za účinnosti predchádzajúce (kratšej) premlčacej doby, ktorá bola účinná do 06.08.2024, nepostupovali by sme rozhodne podľa Trestného zákona v znení novely 40/2024 Z.z., ale podľa iného právneho predpisu, čo aj v zmysle uvedeného článku Ústavy Slovenskej republiky a Trestného zákona nie je možné.

Uvedomujeme si argumentáciu dr. Šamka v tom, že vznesením obvinenia začala plynúť nová premlčacia doba v konkrétnom prípade ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy. To je síce nepochybne pravdivé tvrdenie, len ako poukazujeme, v tomto prípade sme však opäť neaplikovali 1 Trestný zákon v konkrétnom znení, ale opätovne 2 Trestné zákony. Skúsime to vysvetliť na obdobnom príklade:

Páchateľ spácha trestný čin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) TZ v januári 2020 (trestná sadzba 6 m až 3 roky/ premlčanie 5 rokov). Po štyroch rokoch mu vyšetrovateľ, vzniesol obvinenie za tento trestný čin, teda začala plynúť nová premlčacia doba (nových 5 rokov z dôvodu prerušenia premlčacej doby). Dňa 06.08.2024 nadobudol účinnosť nový Trestný zákon v znení novely zákona č. 40/2024 Z.z.. Trestný čin a trestnosť takéhoto činu (vrátane premlčacích dôb/prerušenia premlčacej doby) by mali byť posudzované na novo (textácia Ústavy SR čl. 50 ods. 6: „Trestnosť činu sa posudzujea trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“/ Textácia § 2 TZ: „Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“). Teda v celkovom kontexte, keď posudzujeme trestnosť činu, vydanie uznesenia o vznesení obvinenia bolo vydané neskoro.

Uvedené v konečnom dôsledku konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 3/2024:

„390. Premlčanie trestného stíhania je jedným z komponentov inštitútu trestnosti činu, ktorého sa ústava dotýka z intertemporálneho hľadiska v čl. 50 ods. 6. ...

391. Premlčanie ako zložka trestnosti činu v prípade, že dôjde k jej zmierneniu, čo je spravidla pretavené do skrátenia premlčacích dôb, pôsobí aj na vzťahy pred schválením novej priaznivejšej úpravy. Popri explicitnom zakotvení pravidla podľa čl. 50 ods. 6 druhej vety ústavy o spätnom pôsobení neskoršej priaznivejšej úpravy ústavný súd považuje za vhodné upozorniť aj na rozsudok ESĽP Scoppola proti Taliansku (č. 2) zo 17. 9. 2009, č. 10249/03, ktorý sa v oblasti nielen zákazu retroaktivity nepriaznivej pre páchateľa, ale aj v oblasti príkazu retroaktivity pre páchateľa priaznivej priklonil pri aplikácii čl. 7 ods. 1 dohovoru k našej ústavnej koncepcii,...

...396..... ústava v čl. 50 ods. 6 prikazuje posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskoršieho (neskôr účinného) zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase spáchania činu, a to bezvýnimočne. ...

417. ...Trestné stíhanie konkrétneho činu buď po nadobudnutí účinnosti zákonnej zmeny premlčané je, alebo nie je, a to sa musí vyhodnotiť ad hoc bez ohľadu na to, o ktorý posudzovaný „cyklus“ po skoršom prerušení premlčania ide... .“.

Zásada in dubio pro reo

Dôležitou zásadou v tomto prípade je aj zásada in dubio pro reo, ktorá by mala mať (okrem svojho procesného významu) aj svoj interptretačný charakter. Určuje nám, že v prípade ak sú pochybnosti v rámci aplikácie výkladu, má sa použiť výklad pre páchateľa najpriaznivejší. Táto zásada má aplikáciu aj v rámci trestného práva hmotného a je odvodená zo zásady zákonnosti (Nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege ). V rámci zásady je obvzlášť dôležitá podzásada nullum crimen sine lege certa. V tomto atribúte je vyjadrená požiadavka určitosti a zrozumiteľnosti právnej normy. Je dôležité, aby každý občan Slovenskej republiky mohol zhodnotiť a posúdiť všetky trestnoprávne následky svojho vlastného konania. V prípade, ak táto určitosť nie je celkom zrejmá, je nutné právnu úpravu vykladať v prospech páchateľa trestného činu. Uvedené v konečnom dôsledku konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 316/2011: „V oblasti aplikácie a interpretácie trestného práva potom - z takto chápaného prostriedku ultima ratio - musia byť akcentované právne princípy a zásady, ktoré primárne súvisia s posudzovaním trestnosti činu, napr. zásada nullum crimen, nulla poena sine lege či zásada in dubio pro reo.“.

Ďalšou zásadou, ktorú je v tomto kontexte potrebné spomenúť je zásada nullum crimen sine lege stricta , ktorá zakazuje extenzívny výklad trestného práva a osobitne analógiu legis a analógiu iuris v neprospech dotknutej osoby.[8]

Úmysel zákonodarcu, argumentum ex dicto a systematický výklad zákona

Nemenej podstatným argumentom je aj argumentum ex dicto, prostredníctvom ktorého je možné sa dopracovať k pochopeniu úmyslu zákonodarcu pri prijatí právnej normy, čím vieme správne aplikovať a vykladať prijatú právnu normu. Argumentum ex dicto predstavuje určitý opak z argumentu mlčania (argumentum ex silentio) a jeho podstata spočíva v tom, že zámer zákonodarcu možno vyvodiť aj z „nemlčania“ textu a zo spôsobu, akým sa normotvorca v texte vyjadruje.[9] Premietnúc uvedené na náš prípad, možno tvrdiť, že ak zákonodarca považoval za potrebné prijať explicitnú právnu normu ohľadom premlčania pre trestné činy poškodzujúce finančné záujmy v § 87 ods. 7 Trestného zákona , tak uvedené pravidlá tejto právnej normy platia len pre tieto trestné činy poškodzujúce záujmy EÚ a nie pre iné trestné činy. Inak povedané, zákonodarca považoval za nevyhnutné prijať § 87 ods. 7 Trestného zákona, lebo ak by ho neprijal platil by výklad, že účinky úkonov prerušujúcich plynutie doby premlčania trestného stíhania urobených v pôvodnej premlčacej dobe, ale po uplynutí v dôsledku zmeny zákona novo určenej, resp. skrátenej premlčacej doby nezostávajú zachované ani pri trestných činoch poškodzujúcich finančné záujmy EÚ. Normotvorca teda celkom zjavne rozlišuje režim plynutia premlčacej doby v prípade trestných činov poškodzujúcich finančné záujmy Európskej únie a režim plynutia premlčacej doby ostatných trestných činov. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k zákonu č. 214/2024, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov : „Podstata právnej úpravy spočíva v tom, že ak sa zákonom skrátia premlčacie doby trestných činov poškodzujúcich finančné Európskej únie, pri ktorých došlo k prerušeniu premlčania trestného stíhania podľa § 87 ods. 3, tak účinky spojené s prerušením premlčania, vrátane účinkov procesných úkonov, ktorými došlo k prerušeniu plynutia premlčacích dôb, zostávajú zachované.“[10]

Ak by platila téza JUDr. Petra Šamka prezentovaná v článku „Ako pristupovať k prerušeniu premlčania trestného stíhania po rozhodnutí ústavného súdu o novele trestného zákona?“[11], potom by pravidlo zavedené v § 87 ods. 7 Trestného zákona nemalo zmysel, bolo by nadbytočné. V tomto kontexte je potrebné poukázať na zásadu systematického výkladu, v zmysle ktorého je neprípustné vykladať len jednotlivú normu, keďže jednotlivá norma je umelou izoláciou. [12] Ďalej je potrebné zohľadniť princíp vylúčenia redundancie (zásada nevytvárania nepoužiteľných a nadbytočných ustanovení) ako aj doktrínu racionálneho normotvorcu[13] (fikcia, že normotvorca by neprijal nelogickú normu). Ak by teda platila téza JUDr. Šamka, bolo by ustanovenie § 87 ods. 7 zbytočné, čo by popieralo doktrínu racionálneho zákonodarcu a zásadu vylúčenia redundancie, a preto je potrebné túto interpretáciu per argumentum reductione ad absurdum[14] vylúčiť, keďže vedie k absurdnému záveru o nadbytočnosti pravidla ustanoveného v § 87 ods. 7 Trestného zákona.

Zahraničná judikatúra

Význam rozhodovacej činnosti súdov nemôžeme podceňovať. Súdna judikatúra tvorí pevne zakotvenú časť našej právnej úpravy a slúži ako prameň, ktorý zjednocuje a upresňuje interpretáciu zákona. V tomto kontexte je judikatúra viac ako len súbor rozhodnutí. Je to dynamický nástroj, ktorý prispôsobuje právo reálnym situáciám, meniacim sa spoločenským vzťahom a často nepredvídaným situáciám. V uvedenej problematike sa častokrát spomínajú aj rozhodnutia Českých súdov (npr. Najvyšší súd ČR sp. zn. 8Tdo/1114/2008; Rč 59/2009, Najvyšší súd ČR sp. zn. 8Tdo 797/2010; R 53/2011). Je však potrebné zdôrazniť, že Česká právna úprava má svoje odlišnosti a zároveň je potrebné poukázať, že na uvedenú otázku dal záväznú a jasnú interpretačnú odpoveď Ústavný súd Slovenskej republiky a preto nie je potrebné siahať do zahraničia.

Záver

Dňa 6.8.2024 nadobudla účinnosť zásadná novela Trestného zákona, ktorá významným spôsobom mení doterajšiu trestnú politiku štátu. Okrem iných atribútov znižuje trestné sadzby za vybrané trestné činy uvedené v osobitnej časti Trestného zákona a skracuje premlčacie doby pre jednotlivé trestné činy.

Podľa starej trestnoprávnej zásady všeobecne akceptovanej v európskom priestore a vyjadrenej u nás v § 2 ods. 1 TZ: „Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“ Ak by sme však prijali tézu, že vznesením obvinenia za predchádzajúcej právnej úpravy bola prerušená premlčacia doba, nepochybne by sme nepostupovali podľa jedného zákona, ale dvoch (Trestného zákona účinného do 6.8.2024 a Trestného zákona v znení novely č. 40/2024 Z.z.).

Z hľadiska ochrany základných ľudských práv a slobôd je potrebné dospieť k jednoznačnému záveru, že podmienky trestnosti treba z hľadiska priaznivejšej právnej úpravy podľa vyššie citovaného § 2 ods. 1 Trestného zákona aplikovať k akémukoľvek dátumu posudzovania trestného činu, a preto sa nové kratšie premlčacie doby vzťahujú aj na činy, za ktoré už bolo vznesené obvinenie (nie však ak bol niekto právoplatne odsúdený, to ostáva v platnosti). Nevyhnutnosť vyššie uvedenej interpretácie vyplýva z ústavného zakotvenia zásady lex mitior v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a následného ústavne – konformného výkladu ustanovení trestného práva (efekt prežarovania ústavných hodnôt do zvyšku právneho poriadku).

Dôležité je si uvedomiť, aj povahu premlčania. Premlčanie trestného stíhania (aj keď nesprávne pomenované) je hmotnoprávny inštitút. Ak je teda premlčanie hmotno-právnej povahy, môže naň mať vplyv procesná skutočnosť? Podľa nášho názoru nie, pretože platí základné pravidlo, že hmota „prebije“ proces, pretože procesné právo je len zavádzanie hmotného práva do života. Trestné konanie sa „vedie pre hmotu“ a nie pre proces.

Pri interpretácii plynutia premlčacích dôb je potrebné zohľadňovať viaceré interpretačné metódy. V kontexte článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky je potrebné zohľadniť prežarovanie ústavných noriem do zvyšku právneho poriadku. Je potrebné zohľadniť doktrínu racionálneho zákonodarcu, ako aj zásadu vylúčenia redundancie (nevytvárania nepoužiteľných či nadbytočných noriem) a doktrínu racionálneho normotvorcu. Ak by platilo, že nové premlčacie doby nie je potrebné aplikovať od momentu spáchania skutku, potom by ustanovenie § 87 ods. 7 Trestného zákona bolo nadbytočné. Per argumentum reductione ad absurdum je preto potrebné tento záver vylúčiť. Ústavne konformnú interpretáciu ponúkol Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL. ÚS 3/2024, v bode 396: „... ústava v čl. 50 ods. 6 prikazuje posúdiť trestnosť činu a uložiť trest podľa neskoršieho (neskôr účinného) zákona, ak je pre páchateľa priaznivejší než zákon účinný v čase spáchania činu, a to bezvýnimočne.“. Pomôcť by mohol i teleologický výklad: plynutím času postupne zaniká potreba trestnoprávnej reakcie na trestný čin, a to tak z hľadiska generálnej, ako aj z hľadiska individuálnej prevencie. Ak teda normotvorca v hmotnom práve skráti čas, kedy zaniká potreba trestnoprávnej reakcie na trestný čin, je potrebné túto skutočnosť zohľadniť pri posudzovaní zániku trestnosti, a to bez ohľadu na existenciu prípadných procesných úkonov prerušujúcich plynutie premlčania.

Literatúra:

1. BURDA, E., ČENTÉŠ, J., KOLESÁR, J., ZÁHORA, J. a kol. Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel, 1. vydanie. Praha: C.H. Beck, 2010, 1130 s.

2. GERLOCH, A.: Teorie práva, 7. aktualizované vydání, Plzeň: Aleš Čeněk 2017, 335 s.

3. KNAPP, V.: Teorie práva, Praha: C.H. Beck 1995, 247 s.

4. MELZER, F.: Metodologie nalézání práva, Úvod do právní argumentace1. vydání, Praha: C. H. Beck 2009, 304 s.

5. NOVOTNÝ, O., DOLENSKÝ, A. JELÍNEK, J., VANDUCHOVÁ, M.: Trestní právo hmotné, I. obecná část, Praha: Codex 1997, 328 s.

6. OROSZ, L., SVÁK, J. a kol. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. Zväzok I. Bratislava: Wolters Kluwer 2021, 892 s.

7. PRUSÁK, J.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave 2001, 331 s.

8. STRÉMY, T., KURILOVSKÁ, L. a kol. Trestný zákon, Komentár. I. zväzok, 1. vydanie. Praha: Wolters Kluwer 2022, 904 s.

9. SLÁDEČEK, J.: Promlčení dle trestního práva – porovnávací studie dle stavu nynějších zákonníku,Praha: J. Otty -nakladem vlastním, 1892, s. 8

10. TURČAN, M.: K argumentu e silentio a argumentu ex dicto, https://www.pravniprostor.cz/clanky/ostatni-pravo/k-argumentu-e-silentio-a-argumentu-ex-dicto (citované dňa 05.11.2024)

11. STRÉMY, T., KURILOVSKÁ, L., a kol. Trestný zákon. Komentár. I. zväzok. 1. vydanie. Praha: Wolters Kluwer ČR, a. s. 2022, 576 s.

12. https://www.legifrance.gouv.fr/codes/texte_lc/LEGITEXT000006070719/

13. https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=9842

14. WRÓBLEWSKI, J.: Rozumienie prawa i jego wykładnia, Wrocław: Wadawnictwo Polskiej Akademii Nauk 1990, 124 s.

 

Diskusia