Rozsudok Súdneho dvoru EÚ o premlčaní trestného stíhania a rozšírenie ustanovenia § 87 ods. 7 Tr. zák. aj na iné trestné činy

Rozsudok Súdneho dvoru EÚ o premlčaní trestného stíhania a rozšírenie ustanovenia § 87 ods. 7 Tr. zák. aj na iné trestné činy

Ustanovenie § 87 ods. 7 Tr. zák., ktoré sa týka zachovania účinkov prerušenia premlčania trestného stíhania pri vybraných trestných činoch pokiaľ zákonodarca skráti premlčacie doby už bolo čiastočne rozoberané v predchádzajúcich príspevkoch a to tu:

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1498-este-k-preruseniu-premlcania-trestneho-stihania-tentoraz-k-pohladu-noveho-87-ods-7-tr-zak

https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1499-quo-vadis-premlcanie-pokracovanie-diskusie-o-premlcani

Ustanovenie § 87 ods. 7 Tr. zák. je nutné, aspoň v stručnosti, konfrontovať aj s rozhodovacou činnosťou Súdneho dvora EÚ (ďalej len súdny dvor), nakoľko z nej vyplýva, že obsah ustanovenia § 87 ods. 7 Tr. zák. by mal byť uplatniteľný nielen na trestné činy tam uvedené ak sa týkajú rozpočtu EÚ, ale aj na iné trestné činy, ktoré sa týkajú finančných záujmov EÚ (čo nie je to isté ako rozpočet EÚ, teda pojem finančné záujmy EÚ je pojmom širším).

V súvislosti s ustanovením § 87 ods. 7 Tr. zák. je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.07.2023 sp. zn. C-107/23 PPU (Lin), z ktorého vyplýva, že právo EÚ definuje finančné záujmy Únie širšie ako § 87 ods. 7 a § 137a Tr. zák. a to aj tak, že pod tento pojem patria aj trestné činy týkajúce sa DPH. Súdny dvor sa zaoberal prípadom z Rumunska, pričom z rozsudku súdneho dvora je zrejmé, že išlo o trestný čin daňového podvodu (podľa rumunskej právnej úpravy), ktorého sa mali obžalovaní dopustiť tak, že počas roka 2010 úplne alebo čiastočne opomenuli zaznamenať vo svojich účtovných záznamoch obchodné transakcie a príjmy z predaja nafty nakúpenej v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane tuzemským odberateľom, čím spôsobili škodu štátnemu rozpočtu (rumunskému) a to na DPH a spotrebnej dani z nafty (podľa slovenskej právnej úpravy by išlo o trestný čin skrátenia dane).

Súdny dvor vo vzťahu k trestným činom týkajúcich sa DPH na škodu štátu, ktorého je DPH príjmom, uviedol, že spor sa týka skutkov, ktoré predstavujú závažný podvod týkajúci sa DPH, pričom pripomenul, že členské štáty musia prijať potrebné opatrenia, aby zaručili účinný a úplný výber vlastných zdrojov Únie, ktorými sú príjmy pochádzajúce z uplatnenia jednotnej sadzby na harmonizovaný vymeriavací základ DPH. V dôsledku toho uloženie trestnoprávnych sankcií na účely ochrany finančných záujmov Únie a najmä správneho výberu týchto príjmov patrí do delenej právomoci medzi Úniou a členskými štátmi (súdny dvor tiež poznamenal, že režim premlčania uplatniteľný na trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie bol predmetom čiastočnej harmonizácie zo strany normotvorcu Únie prijatím smernice o ochrane finančných záujmov; od tohto momentu teda prijatie pravidiel upravujúcich premlčanie trestnej zodpovednosti za trestné činy poškodzujúce finančné záujmy Únie už nepatrí do výlučnej právomoci členských štátov). Pojem finančné záujmy Únie preto zahŕňa aj podvody v oblasti DPH.

Pokiaľ teda ustanovenie § 87 ods. 7 Tr. zák. v spojení s § 137a Tr. zák. stotožňuje finančné záujmy EÚ s rozpočtom EÚ, ide o značne zúžený výklad tohto pojmu, ktorý je v rozpore s rozhodovacou činnosťou súdneho dvora. Nejde tu preto iba o trestné činy spojené s rozpočtom EÚ, ale finančné záujmy EÚ budú zahŕňať aj podvodné, či iné protiprávne konania ohľadne DPH spojené s rozpočtami členských štátov, čo vyplýva nielen z uvedenej rozhodovacej činnosti súdneho dvora, ale napríklad aj zo Smernice z 05.07.2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie, prostredníctvom trestného práva. Do tejto skupiny trestných činov je nutné zaradiť aj napríklad korupciu, či podvod, nakoľko podľa uvedenej smernice korupcia predstavuje závažné ohrozenie finančných záujmov EÚ a môže byť spojená aj s podvodným konaním (bod 8 smernice z 05.07.2017).

Z hľadiska vyššie citovanej judikatúry súdneho dvoru (C-107/23 PPU) sú súdy povinné upustiť od uplatňovania vnútroštátneho štandardu ochrany týkajúceho sa zásady retroaktívneho uplatnenia priaznivejšieho ustanovenia trestného zákona, ktorý umožňuje spochybniť prerušenie premlčacej doby týkajúcej sa trestnej zodpovednosti v takých veciach. V takýchto prípadoch teda podľa súdneho dvora je bez významu znenie vnútroštátnej právnej úpravy, či vnútroštátnej judikatúry, nakoľko súdy musia vychádzať z toho, že účinky prerušenia premlčacej doby zostávajú zachované a to aj pri vyššie uvedených trestných činoch zráňajúcich DPH, či korupciu, ktoré sa vyslovene netýkajú vyslovenie rozpočtu EÚ.

V zmysle uvedeného rozsudku súdneho dvoru by preto súdy mali povinne rozšíriť definíciu § 87 ods. 7 a 137a Tr. zák. aj na minimálne trestné činy ohľadne DPH, či korupcie a to aj v prípadoch, ktoré sa vyslovene netýkajú rozpočtu EÚ a odmietnuť taký výklad práva pri prerušení premlčania trestného stíhania, že účinky prerušenia premlčania sú novou právnou úpravou vymazané, teda sa neberú do úvahy (neuplatňujú sa). V tomto smere treba pripomenúť, že podľa bodu (1) smernice z 05.07.2017 o boji proti podvodom, ktoré poškodzujú finančné záujmy Únie sa ochrana finančných záujmov Únie netýka len hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami, ale aj všetkých opatrení, ktoré poškodzujú alebo môžu poškodiť aj aktíva členských štátov, pokiaľ sú tieto opatrenia relevantné pre politiky Únie.

Diskusia