Ohýbanie času v trestnom práve finančnými záujmami EÚ alebo k dvojakým účinkom plynutia času z pohľadu premlčania

JUDr. Namir Alyasry PhD., advokát so sídlom v Nitre

     Ohýbanie času v trestnom práve finančnými záujmami Európskej únie alebo k dvojakým účinkom plynutia času z pohľadu premlčania

Dňa 28.11.2024 boli trestnoprávnym kolégiom Najvyššieho súdu SR prijaté tri judikáty, ktoré považujem za mimoriadne podstatné. Asi najočakávanejším bol judikát týkajúci sa retroaktívneho účinku novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z.z. skrátených premlčacích dôb – teda k spätným účinkom premlčania. V tejto otázke prijal NS SR stanovisko, ktoré bolo zhodným s právnym názorom prezentovaným v stanovisku Slovenskej advokátskej komory, čo považujem za správne.

(k právnej vete judikátu pozri : https://www.pravnelisty.sk/clanky/a1505-stanovisko-najvyssieho-sudu-sr-ohladne-premlcania-trestneho-stihania-a-dalsia-novela-trestneho-zakona-ohladne-premlcania )

Predmetné judikáty zatiaľ neboli s ich odôvodnením uverejnené na webovom sídle Najvyššieho súdu SR, k ich uverejneniu by však malo dôjsť do konca roka.

Z môjho pohľadu je problematickou druhá časť právnej vety judikátu, ktorý sa týka premlčania, ktorá znie nasledovne:

„To ale naplatí pri trestných činoch taxatívne vypočítaných v ustanovení § 87 ods. 7 Trestného zákona, ak ich spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie, keďže toto zákonné ustanovenie v súlade s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky reflektuje judikatúru Súdneho dvora Európskej únie; takáto osobitná úprava (lex specialis) nemá širší presah a nemení obsah a rozsah inštitútu premlčania trestného stíhania, a to ani v kontexte § 2 ods. 1 Trestného zákona (čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).“

Najvyšší súd teda zaujal právny názor, podľa ktorého „bežné trestné činy“ u ktorých pred novelou Trestného zákona platila dlhšia premlčacia doba, počas ktorej bolo napríklad vznesené obvinenie, avšak následne sa premlčacia doba skrátila a pri novom spätnom prepočte je možné konštatovať, že k vzneseniu obvinenia došlo po uplynutí skrátenej premlčacej doby, sú premlčané a trestné stíhanie je potrebné zastaviť.

To však neplatí u taxatívne vymenovaných trestných činov, uvedených v § 87 ods. 7 Trestného zákona spáchaním ktorých dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie.

Pre úplnosť citujem predmetné novelou zavedené zákonné ustanovenie :

Ak sa zákonom skráti premlčacia doba v prípade trestných činov podľa § 213, § 233 až 234, § 237, § 254, § 261 až 263, § 266, § 276 až 277a, § 278a, § 326, § 328 až 336 alebo § 336c a 336d, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie, ktorej plynutie bolo prerušené podľa odseku 3 pred nadobudnutím účinnosti takého zákona, účinky prerušenia premlčania trestného stíhania, ako aj účinky úkonov podľa odseku 3 písm. a) zostávajú zachované, aj keby v čase prerušenia premlčania trestného stíhania bolo trestné stíhanie podľa takého zákona už premlčané.

Zákonodarca tak v zákone zakotvil ustanovenie, ktorým rozdielne posudzuje objektívne kritérium ktorým je plynutie času u „bežných“ trestných činov, než u taxatívne vymenovaných trestných činov, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie.

Som presvedčený, že toto zákonné ustanovenie je protiústavné.

Premlčanie je inštitútom hmotného práva, ktorého ratio legis je a vždy bol zánik potreby potrestania páchateľa v dôsledku plynutia času za predpokladu, že orgány činné v trestnom konaní a súdy nie sú pri odhaľovaní a stíhaní páchateľa bdelé. Podľa môjho právneho názoru preto musí byť premlčacia doba, začiatok jej plynutia, samotné jej plynutie, jej spočívanie, či opätovné plynutie v dôsledku realizovania úkonu smerujúceho k stíhaniu páchateľa u všetkých trestných činov rovnaké. Objektívne kritérium, akým je plynutie času a jeho účinky nemožno rozdeľovať na bežné a privilegované trestné činy.

Uplynutie premlčacej doby, ako hmotnoprávnej skutočnosti zakotvenej zákonom všeobecne s následkom potreby zastavenia trestného stíhania nemôže byť zákonodarcom zvrátené tak, ako tomu je v novelizovanom ust. § 87 ods. 7 Trestného zákona a to len k niektorým „privilegovaným“ trestným činom. Nemôžu existovať dve skupiny páchateľov, jedna skupina na ktorú sa skrátenie premlčacích dôb aplikuje s následkom zastavenia ich trestných stíhaní a druhá, ktorá si dovolila previniť sa proti finančným záujmom Európskej únie, na ktorých premlčanie neplatí. Aj právo páchateľa na premlčanie jeho trestného stíhania v prípade pasivity štátu je potrebné vykladať nediskriminačne a plošne.

Uvedomujem si záväzok Slovenskej republiky chrániť finančné záujmy Európskej únie a z toho vyplývajúcu potrebu nastaviť aj premlčanie doby konkrétnych trestných činov. To, ako to urobil zákonodarca vo vyššie uvedenom zákonnom ustanovení však nepredstavuje systémové riešenie, alebo skôr riešenie chaosu.

Ak mal zákonodarca úmysel zabrániť premlčaniu konkrétnych trestných stíhaní v ktorých existuje potreba chrániť finančné záujmy Európskej únie v súlade s predpismi EÚ, mal u konkrétnych trestných činov sprísniť, prípadne nezmierňovať trestné sadzby. Platí totiž základná logika, že závažnosť trestného činu je určovaná primárne jeho trestnou sadzbou a od nej sa odvíjajúcou dĺžkou premlčacej doby. Aj nástroje trestného práva zvolené zákonodarcom a vhodnosť ich použitia sú bezpochyby pod dohľadom ústavného súdu. Koncepcia materiálneho chápania právneho štátu kladie dôraz na obsahovú a hodnotovú kvalitu právnej normy, ktorá má zaistiť primeranosť prostriedkov (PL. ÚS 22/06).

Uvedomujem si, že dôvodom novelizácie predmetného zákonného ustanovenia bola judikatúra ESD, k vo veci C-107/23 PPU, v ktorej však súdny dvor uviedol tiež to, že cit. bod 93 : „V tejto súvislosti musí predovšetkým vnútroštátny zákonodarca prijať opatrenia potrebné na splnenie týchto požiadaviek, a to najmä tým, že prijme potrebné ustanovenia a prípadne zmení jestvujúce ustanovenia s cieľom zabezpečiť, aby režim uplatniteľný na stíhanie a sankcionovanie trestných činov závažného podvodu poškodzujúceho finančné záujmy Únie, vrátane pravidiel upravujúcich premlčanie trestnej zodpovednosti, bol v súlade s ustanoveniami článku 325 ods. 1 ZFEÚ a článku 2 ods. 1 dohovoru o ochrane finančných záujmov. Tento režim musí byť sformulovaný tak, aby z dôvodov, ktoré sú preň charakteristické, nespôsoboval systematické riziko, že skutky zakladajúce takéto trestné činy nebudú potrestané, pričom musí zaručiť ochranu základných práv obvinených osôb (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. decembra 2017, M. A. S. a M. B., C-42/17, EU:C:2017:936, bod 41, ako aj z 21. decembra 2021, Euro Box Promotion a i., C-357/19, C-379/19, C-547/19, C-811/19 a C-840/19, EU:C:2021:1034, bod 193).“

Legitímnou však ostáva otázka, prečo zákonodarca u konkrétnych trestných činov ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie problém neriešil systémovo prostredníctvom trestných sadzieb tak, aby boli sadzby súladné s európskym právom, ale vyššie opísaným nesystémovým opatrením dvojakého režimu premlčania.

Po uverejnení vyššie uvedených judikátov na webovom sídle NS SR sa azda dozvieme, aký názor na uvedené zákonné ustanovenie má Najvyšší súd SR, ktorý však zrejme, aj keby sa vnútorne domnieval, že ide o protiústavné ustanovenie, bol by ním do doby rozhodnutia ústavného súdu o jeho neústavnosti viazaný (prezumpciou ústavnosti).

Možno sa však mýlim a najvyšší súd sa neústavnosťou tohto zákonného ustanovenia zaoberať v judikáte nebude a bude ho jednoducho akceptovať. Na margo jeho argumentácie v právnej vete judikátu len dodám, že v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR síce právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, prednosť však nemajú pred Ústavou SR.

Preto bude v budúcnosti najmä na všeobecných súdoch, aby sa v prípade, v ktorom by malo byť aplikované práve ust. § 87 ods. 7 Trestného zákona obrátili na Ústavný súd SR s návrhom na vyslovenie nesúladu predmetného zákonného ustanovenia s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 , čl. 13 ods. 3, čl. 13 ods. 4 , čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 3 , čl. 50 ods. 6 Ústavy SR, prípadne aby Ústavný súd SR na vec vyslovil svoj právny názor vo veciach individuálnych ústavných sťažností.

Diskusia