Aplikácia inštitútu účinnej ľútosti v spojitosti s trestným činom legalizácie výnosu z trestnej činnosti

mjr. JUDr. Ing. Martin Mach, MBA, LL.M. – vyšetrovateľ PZ

Aplikácia inštitútu účinnej ľútosti v spojitosti s trestným činom Legalizácia výnosu z trestnej činnosti

Cieľom môjho príspevku je poskytnúť pohľad z pozície vyšetrovateľa trestných činov legalizácia výnosu z trestnej činnosti v spojitosti s reálnymi prípadmi a návrhmi advokátov obvinených osôb. Uvedený pohľad je právnym názorom autora, ktorý bol minimálne v jednom prípade aprobovaný prokuratúrou ako aj súdmi. Poskytnutý výklad právnych predpisov si vyžaduje aplikačná prax aj vzhľadom k doposiaľ minimálnemu množstvu odborných článkov týkajúcich sa danej problematiky.

Zákonodarca v Trestnom zákone v § 85 poukazuje na možnosti aplikovania účinnej ľútosti. Úpravou podmienok zániku trestnej zodpovednosti u taxatívne vymenovaných trestných činov v dôsledku účinnej ľútosti sa sleduje ochrana dôležitých spoločenských záujmov, ktorá sa dosiahne sľubom beztrestnosti páchateľovi, ak škodlivý následok trestného činu napraví alebo zamedzí.[1] Trestné činy umožňujúce použitie tohto inštitútu sú taxatívne vymenované v § 85 Trestného zákona (obdobne aj v § 86 Trestného zákona, kde sú podmienky uplatnenia účinnej ľútosti odlišne definované). V rámci daných trestných činov sú zakomponované aj trestné činy legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a § 234 Trestného zákona. Nedbanlivostná forma uvedeného trestného činu v zmysle § 233a Trestného zákona však nebola do tohto ustanovenia zahrnutá (na rozdiel od § 301, kde je subjektívnou podstatou trestného činu nedbanlivostná zložka).

Zákonnými náležitosťami uplatnenia § 85 Trestného zákona sú dve fakultatívne ustanovenia a to ak páchateľ dobrovoľne:

a) škodlivý následok trestného činu zamedzil alebo napravil, alebo

b) urobil o trestnom čine oznámenie v čase, keď sa škodlivému následku trestného činu mohlo ešte zabrániť; oznámenie treba urobiť orgánu činnému v trestnom konaní alebo Policajnému zboru, vojak môže toto oznámenie urobiť aj svojmu nadriadenému alebo služobnému orgánu a osoba vo výkone trestu odňatia slobody alebo vo výkone väzby aj príslušníkovi Zboru väzenskej a justičnej stráže.

Z dikcie zákona vyplýva, že páchateľ trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti má zákonné oprávnenie na uplatnenie inštitútu účinnej ľútosti. Avšak samotná realizácia tohto inštitútu je podľa môjho názoru podloženého aj trestnoprávnou teóriou viac-menej nezrealizovateľná. Práve sine qua non (nevyhnutná podmienka) v spojitosti s dobrovoľnosťouje “jablkom sváru“. V policajnej praxi sa stretávame s prípadmi, kedy sa potenciálny páchateľ - podozrivý (t.j. ešte pred vznesením obvinenia) po prvotnom vypočutí pokúsi napraviť škodlivý následok tým, že uhradí výšku finančného plnenia (rozsahu činu) jemu kladenému za vinu. V tomto prípade sa v žiadnom prípade nemôže jednať o dobrovoľnosť, nakoľko samotný podozrivý si je už vedomý, že o jeho trestnej činnosti (doposiaľ nepreukázanej) sa zaujíma orgán činný v trestnom konaní, čím nie je daná skutočnosť dobrovoľnosti, skôr by sa dalo povedať, že je to obranný mechanizmus potenciálneho páchateľa, aby sa vyhol trestnému stíhaniu. Obdobne je to aj v prípade, že o páchanej trestnej činnosti legalizácie výnosu z trestnej činnosti má vedomosť iný orgán ako polícia a prokuratúra (napríklad Daňový úrad pri daňových trestných činoch). Uvedený princíp dobrovoľnosti platí aj opačne, t.j. o dobrovoľnosť pôjde aj v prípade, že páchateľ sa mylne domnieva, že jeho trestná činnosť je odhalená a v takomto omyle dobrovoľne škodu nahradil (rozhodujúca je subjektívna stránka páchateľa pri zamedzení škodlivého následku). V takomto prípade sa však daný skutok pravdepodobne nedostane do vedomia Policajného zboru, preto sa nebude rozhodovať uznesením (§ 215 ods. 1 písm. h Trestného poriadku), pri ktorom by sa v odôvodnení poukázalo na uplatnenie inštitútu účinnej ľútosti, nakoľko škodlivý následok bol zamedzený.

V zmysle Smernice Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2018/1673 z 23. októbra 2018 o boji proti praniu špinavých peňazí prostredníctvom trestného práva by členské štáty mali zabezpečiť, aby určité typy prania špinavých peňazí boli trestné aj vtedy, keď sa ich dopúšťa páchateľ trestnej činnosti, z ktorej daný majetok pochádza (samopranie). V takýchto prípadoch, keď činnosť prania špinavých peňazí nespočíva len v držbe alebo používaní majetku, ale zahŕňa aj prevod, zmenu povahy, zatajenie alebo zakrytie majetku a v jej dôsledku dôjde k ďalšej škode okrem tej, ktorá už bola spôsobená trestnou činnosťou, napríklad tak, že sa majetok pochádzajúci z trestnej činnosti uvedie do obehu, a tým sa zatají jeho nezákonný pôvod, toto pranie špinavých peňazí by malo byť trestné. Legalizácia príjmu, známa aj ako pranie špinavých peňazí, je proces, ktorým sa nelegálne získané peniaze alebo iný majetok transformujú na legálne prostriedky. Tento proces zahŕňa rôzne metódy a kroky, ktoré majú za cieľ zakryť pôvod nelegálnych príjmov a integrovať ich do legálneho finančného systému. V nadväznosti na uvedené je potrebné definovať aj zamedzenie a napravenie škodlivého následku trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti (§ 85 písm. a Trestného zákona). V prípade materiálnej veci, ktorá je jedinečne identifikovateľná je potrebné, aby legalizovaná vec bola vyňatá z legálneho obehu (kradnuté a následne legalizované motorové vozidlo bude zaistené políciu a vrátené majiteľovi zdrojového trestného činu). V prípade vecí, ktorých povaha sa mení, prípadne sa tieto veci zmiešajú s neurčitým množstvom druhovo rovnakých vecí včlenených do legálnej ekonomiky je potrebné, aby páchateľ vyňal z legálneho obehu vec v rovnakej hodnote. Je však otázne, či samotné navrátenie legalizovanej veci môže byť považované za napravenie škodlivého následku. Pre ilustráciu použijem vymyslený prípad, kedy sa páchateľ stal majiteľom motorového vozidla (legalizovaného), toto vozidlo používal rok a následne ho vrátil ako vec pochádzajúcu z trestnej činnosti. Používaním toho vozidla však páchateľ mal určitý prospech, minimálne v neopotrebovávaní legálne vlastneného motorového vozidla, čím neprišlo k znižovaniu majetku páchateľa, ku ktorému by prišlo v prípade nepoužívania legalizovanej veci. Preto zastávam názor, že vyňatie veci z legálnej ekonomiky nepostačuje na napravenie škodlivého následku.

Ďalším aplikačným problémom je práve stanovenie rozsahu činu. V praxi sa stretávam s prípadmi, kedy bola materiálna vec nezákonne získaná zdrojovým trestným činom, následne predaná (legalizovaná) za zlomok reálnej hodnoty, t.z. do legálnej ekonomicky sa dostali finančné prostriedky, ktoré ani zďaleka nezodpovedali trhovej cene legalizovanej veci. V tomto prípade sa podozrivý (obvinený) snažil uhradiť ním získanú finančnú hotovosť za účelom jeho následnej beztrestnosti. S týmto názorom a postupom sa nestotožňujem, nakoľko reálna hodnota legalizovanej veci bola násobne vyššia ako utŕžená cena za ňu. V extrémnom prípade by páchatelia predikatívnych trestných činov následne predávali predmet trestného činu za sumu nižšiu ako 20000,-€ (hranica väčšej škody), čím by de facto nikdy nemohli byť stíhaní za kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu spočívajúcu v legalizácii vo vzťahu k rozsahu činu. Preto som toho názoru, že je potrebné ako rozsah činu brať reálnu trhovú hodnotu legalizovanej veci a nie hodnotu, ktorú obdržal legalizant za danú vec.

Tretím problémom, s ktorým som sa v tejto súvislosti stretol v praxi je skutočnosť, že jeden páchateľ bol obvinený za viacero skutkov, avšak sa jednalo o legalizáciu tej istej materiálnej veci, ktorá bola opakovane viacnásobne prevádzaná medzi rôznymi personálne prepojeným spoločnosťami. Pre zjednodušenie uvediem sumu prevádzania v hodnote 100.000,-€ (súčasne aj reálna hodnota veci), pričom obvinený bol v troch skutkoch, a teda danú vec predával a následne ju aj kupoval a ďalej predával. V tomto prípade považujem za správe a spravodlivé, ak sa ako rozsah činu tohto páchateľa považuje hodnota 100.000,-€ a nie kumulatívne 300.000,-€. Svoj názor opieram o skutočnosť, že obvinený nákupom veci za 100.000,-€ a jeho následným predajom za 100.000,-€ mal nulový zisk (z legalizácie), ďalším nákupom (na svoju inú firmu) a predajom za nákupnú cenu sa v podstate nenavyšujú finančné zdroje v legálnej ekonomike. Aktuálne danú vec vlastní tretia firma obvineného, ktorá za ňu zaplatila 100.000,-€ a to je aj rozsah činu a teoretické nahradenie škodlivého následku.

Na záver by som uviedol, že ustanovenie § 85 Trestného zákona v spojitosti s trestným činom uvedeným v § 233 a § 234 Trestného zákona je v podmienkach Slovenského právneho systému podľa môjho názoru nevykonateľné.

Svoju úvahu som vyjadril z dôvodu, že považujem za potrebné viesť odbornú debatu na právne otázky, aby do budúcnosti boli pravidlá jasne stanovené, prípadne aby sa k danej téme vyjadrili a uviedli zjednocujúci právny výklad relevantné právne inštitúcie, prípadne odborníci, ktorých právny názor má váhu v trestnom konaní.

Diskusia