K možnostiam komentovania súdnych rozhodnutí

Ján Hrubala, sudca Špecializovaného trestného súdu

                             K možnostiam komentovania súdnych rozhodnutí

V poslednom čase sa na rôznych diskusných fórach venuje pozornosť limitom komentovania/nekomentovania svojich/nesvojich sudcovských rozhodnutí podľa názoru autora tohto príspevku aj pomocou o objektívne fakty neopretého prípadne chybného interpretovania (porovnávania) viacerých súvislostí.

Iste, verejné prezentovanie sudcovského názoru aj mimo procesne predpísaného spôsobu dnes už nepochybne nie je zakázané, platí však daň za mnohé zjednodušenia, ktorým sa často nedá vyhnúť. Aj preto „doslovná reč rozhodnutí“ je síce mnohokrát nudnejšia a pre laickú verejnosť ťažko zrozumiteľná, ale minimálne v odbornej verejnosti musí byť preferovaná. A áno – komentovaním práce kolegov sa dostávame na „tenký ľad“, hoci ja osobne vítam akúkoľvek kultivovanú debatu aj o neprávoplatných rozhodnutiach. Najvyšší súd SR však v súvislosti s jednou vecou, ktorú rozhodoval autor tohto príspevku, povedal, že na takýto tenký ľad sa môžeme dostať, aj keď ako sudcovia vysvetľujeme svoje rozhodnutia.

Mnohé, s čím sa chcem podeliť s čitateľmi, vyplýva z nižšie doslova citovaných (pre pochopenie kontextu celých) rozhodnutí prioritne zameraných na riešenie zaujatosti a v rámci tohto úvodu nepovažujem za potrebné už nič „dovysvetľovávať“. Moje videnie veci i videnie veci sťažnostného súdu je odčítateľné z, podľa môjho názoru zrozumiteľného, odôvodnenia obidvoch rozhodnutí. Z nižšie citovaných textov je zrejmé i to, že autor tohto príspevku niektoré súvislosti videl inak ako súd sťažnostný, čo je vec relatívne bežná.

Záverom už len jedna poznámka – vykorčuľovať na tenký ľad je vždy rizikom, hoci podstupovanie rizík môže byť motivované poctivými cieľmi. V súvislosti s riešenou problematikou sa vo svetle nižšie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR potom javí byť rizikom akékoľvek pre jednu zo strán konania priaznivejšie komentovanie či už „mojej“ alebo „kolegovej“ veci. Už len preto, lebo z rôznych dôvodov mi doslova každá vec môže „pristáť na stole“. A podporné či „anti“ vyjadrenie sudcu (najmä ak je expresívne) je potom ľahkým tromfom pre tú stranu, ktorá z komentárov vyšla s mínusovými bodmi.

A áno, ako som uviedol na platforme diskusie určenej len sudcom, kde som z vlastnej iniciatívy sľúbil v rámci diskusie k danej téme uverejniť nižšie citované rozhodnutia, platí že ... „Učíme sa celý život... slušnosti, zdvorilosti, zdržanlivosti... A áno, aj ako píše Najvyšší súd SR, niekedy sa dostávame na tenký ľad. Jeho hrúbku najlepšie „posilníme“ zdieľaním, prehlbovaním vedomostí... a tiež dobrou vôľou. Záleží totiž aj na tom, komu na čom záleží.“

U Z N E S E N I E

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica rozhodujúc samosudcom JUDr. Jánom Hrubalom, v trestnej veci odsúdeného pplk. Ing. Bc. xxx xxx, pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona a iné, o námietke zaujatosti vznesenej dňa 10. septembra 2024 odsúdeným pplk. Ing. Bc. xxx xxx voči samosudcovi konajúcemu vo veci 7T/5/2021 dňa 19. septembra 2024

r o z h o d o l :

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku vo veci konajúci samosudca súdneho oddelenia „7T“ Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, JUDr. Ján Hrubala n i e j e v y l ú č e n ý z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému pplk. Ing. Bc. xxx xxx na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. 7T/5/2021.

O d ô v o d n e n i e

V predmetnej trestnej veci ide o štádium veci, ktorá už raz bola právoplatne ukončená a v ktorej tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd konštatovali vinu odsúdeného (súd takto aj v ďalšom texte bude označovať obžalovaného xxx vzhľadom k dikcii § 128 ods. 6 Trestného zákona) a uložili mu nepodmienečné tresty odňatia slobody, v konečnom dôsledku trest odňatia slobody v trvaní 10 a pol roka, pričom Špecializovaný trestný súd uznesením, sp. zn. 16Nt/2/2023 z 5. júna 2024 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tost 37/2024 z 13. augusta 2024 (právoplatné teda 13. augusta 2024) bola vo veci povolená obnova konania a o návrhu na povolenie obnovy konania konajúci súd rozhodol nasledovne:

„Podľa § 394 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného poriadku vyhovuje návrhu odsúdeného pplk. Ing. Bc. xxx xxx, nar. xx. xx. xxxx v xxx, trvale bytom xxx, xxx xxxxx/xx, t. č. na adrese xxx xxx xx, xxx xx xxx, xxx a xxx, a v prospech obžalovaného povoľuje obnovu konania vedeného na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 7T/5/2021, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu č. k. 7T/5/2021-2683 zo dňa 17. marca 2022 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5To/7/2022 - 4573 zo dňa 27. júla 2023.

Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku zrušuje právoplatný rozsudok Špecializovaného trestného súdu č. k. 7T/5/2021-2683 zo dňa 17. marca 2022 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5To/7/2022 – 4573 zo dňa 27. júla 2023 vo výroku o treste, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.“

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky vyššie spomenutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietol.

Je tak zrejmé, že celý výrok o vine odsúdeného zostal nedotknutý a bol zrušený len celý výrok o treste, vrátane na tento výrok nadväzujúcich rozhodnutí. Po povolení obnovy konania sa celé konanie, zjednodušene povedané, vracia do príslušného štádia a v nadväznosti na výrok, ktorým obnova konania bola povolená a bola zrušená tá, ktorá časť predmetného rozsudku, sa vo veci pokračuje. V zmysle rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu, ale i v zmysle ustanovení Trestného poriadku, koná vo veci ten senát alebo ten sudca, ktorého vec bola „obnovená“. Ako už bolo uvedené, „nastupuje“ do štádia konania, do ktorého mu to vec obnovujúci senát predpísal, teda v tomto prípade do štádia konania, kedy musí vykonať dokazovanie o treste, pričom príčinou takéhoto stavu je v podstate a jedine rozhodnutie Ústavného súdu SR z 27. septembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 1/2021-164, ktorým Ústavný súd SR zrušil niektoré ustanovenia týkajúce sa trestu prepadnutia majetku a z toho vyplývajúci návrh v čase podania odsúdeného na povolenie obnovy konania.

V predmetnej veci sa po doručení príslušných rozhodnutí a oznámení stavu veci takto stručne popísaný stav stal známym aj odsúdenému xxx xxx (ten sa podľa vedomostí súdu stále zdržuje v zahraničí, ale jeho adresa je známa), pričom on i jeho obhajoba v predmetnej veci logicky očakávajú pokračovanie veci vo vyššie opísanom štádiu hlavného pojednávania, ktoré vykoná vo veci konajúci zákonný sudca, ktorý je podpísaný aj pod týmto rozhodnutím.

Dňa 10. septembra 2024 obžalovaný xxx xxx prostredníctvom svojho obhajcu vo veci podal podanie, ktoré nazval ako „Námietka zaujatosti obvineného voči sudcovi JUDr. Jánovi Hrubalovi“. Vznesenú námietku zaujatosti relatívne rozsiahlo odôvodnil, pričom o vznesenej námietke rozhodujúcemu subjektu pripomenul i to, že ďalej formulované opísané a namietané správanie sa sudcu prvostupňového súdu spomenul už i súdu odvolaciemu, ktorý sa však s predmetnými námietkami nevysporiadal v zmysle predstáv obhajoby.

Podstata námietky zaujatosti spočíva v tom, že podľa názoru obhajoby vo veci konajúci sudca v podstate na adresu obžalovaného vyslovil dehonestujúce vyjadrenia, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom jeho zaujatosti majú byť i bližšie nešpecifikované vyjadrenia dnes neprávoplatne odsúdeného Ing. xxx xxx, podstata námietky zaujatosti je však opretá o vyjadrenia namietaného sudcu na hudobnom festivale Pohoda z 8. júla 2022.

V tejto súvislosti vo vznesenej námietke zaujatosti v bodoch 11 a 12 je doslova uvedené:

„Sudca JUDr. Ján Hrubala v diskusii, ktorá sa uskutočnila na hudobnom festivale Pohoda dňa 08.07.2022 verejne komentoval v tom čase neprávoplatný odsudzujúci rozsudok v mojej trestnej veci nasledovne: „Už som hovoril o tom, že to je, rozsudok je výsledok posudzovacieho procesu, do ktorého zapájame logické metódy výkladu práva, výklad respektíve prácu s faktami a podobne, samozrejme platí taká, také základné pravidlo, že človek, ktorý sa neprizná, tak mu nemôžme to pričítať na vrub, respektíve ako vyhodnotiť ako akúkoľvek negatívnu okolnosť, človek, ktorý v tomto prípade robí tieto čachre-machre, to nazvem, i keď v rozsudku som tento výraz nepoužil, tak sa snažíme, sudca sa snaží v tom rozsudku vysvetliť, prečo to nemá hlavu a pätu, to čo sa nám snaží tento človek prezentovať, musí to urobiť presvedčivo, nemôže povedať, že neuveril som, musí povedať, prečo som neuveril, musí povedať, čo ma viedlo k tomu že boli také alebo onaké myšlienkové pochody v mojej hlave ako v hlave sudcu, musím ich nejakým spôsobom ustáť. Nemôžme povedať, to že preboha ak ideš na mňa s týmto a s tou verziou, že čo si myslíš že mám napísané na čele že som debil? Nemôžme ísť na to takýmto spôsobom, i keď možno logicky zdôvodniteľné alebo vysvetliteľné je to takýmto spôsobom najjednoduchšie, aj tento aj mnohé iné naše rozsudky, nielen tento môj rozsudok ale aj mnohé iné rozsudky mojich kolegov majú veľmi podľa môjho názoru čitateľné zrozumiteľné a vysvetliteľné pasáže, ktoré vysvetľujú ako sme rozmýšľali, ak sa ma pýtate, že prečo uveríte tomu alebo tej alebo onej verzii, tak na to neexistuje paušálna odpoveď, pretože už som hovoril o tom, že tu nie sú, neexistujú matematické pravidlá, ale to že keď sa ma niekto snaží presvedčiť , že nebol niekde, pričom predtým opísal kde bol, a dal aj nákres ako to vyzeralo, to je kancelária, v jednom nemenovanom, ale v rozsudku ho menujem, v podniku, teda v hoteli, tak asi sa musím zamyslieť nad tým odkiaľ vie ako to tam vyzeralo. Sú dve verzie, buď tam bol alebo mu to škaredí prokurátori xxx, xxx a spol. nahovorili, že toto je tam alebo potom tam museli byť oni. To znamená, že fakt mám napísané na čele, že som debil?

Z uvedených verejných vyjadrení sudcu JUDr. Jána Hrubalu vyplýva, že moju obhajobu už v čase, kedy o nej rozhodoval, považoval iba za akúsi zlátaninu bez hlavy a päty (za čachre-machre), ktorej by mohol uveriť iba duševne zaostalý človek s inteligenčným kvocientom do 69 bodov (iba debil). Je zjavné, že po tom, ako sa sudca JUDr. Ján Hrubala takýmto zosmiešňujúcim spôsobom vyjadril k mojej osobe a k spôsobu mojej obhajoby, aby tak utvrdil verejnosť o správnosti jeho odsudzujúceho rozsudku v čase, kedy tento rozsudok ešte nebol právoplatný, nemôže sa sudca JUDr. Ján Hrubala v mojich očiach javiť ako sudca, ktorý nezaujato a objektívne rozhodne o mojej obhajobnej argumentácii v obnovenom konaní. Pre posúdenie otázky objektívnej nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu je však omnoho podstatnejšie, že za takýchto okolností sa tento sudca nemôže javiť ako nezaujatý ani v očiach žiadneho nezainteresovaného pozorovateľa, aj keď on sám sa za zaujatého považovať nemusí.“

V závere svojho podania obhajca odsúdeného píše, že v prípade ak sa sudca Hrubala nevylúči z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci, mal by v odôvodnení uznesenia, ktorým tak urobí, ozrejmiť to, prečo je toho názoru, že jeho vyjadrenia o obžalovaného doslova debilnej obhajobe v nemôžu v očiach nezainteresovaného pozorovateľa vzbudiť dôvodnú pochybnosť, že v tejto veci bude rozhodovať zaujato a taktiež to ako by on vnímal situáciu, kedy by mal jeho vec rozhodovať sudca ktorý sa predtým vyjadril že jeho argumentácii by uveril iba debil.

V súvislosti s vznesenou námietkou zaujatosti je predovšetkým potrebné uviesť, že námietku nebolo možné vybaviť v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekonaním o nej, bola podaná včas, spĺňala podmienky kvalifikovanej námietky a bolo potrebné o nej meritórne rozhodnúť. Preto samosudca postupujúc v zmysle § 32 ods. 3 Trestného poriadku ako legitimovaný subjekt o nej rozhodol, a to tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že sama namietaná osoba sa zaujatá vo veci byť necíti a nemá taký zákonom predpokladaný pomer k osobe obvineného a ani k veci, ktorý by ho z rozhodovania vo veci diskvalifikoval. V rámci prezentovania svojho stanoviska o. i. zdôrazňuje, že si je vedomá faktu, že v rámci konania jedinou úlohou sudcu je vyhodnocovať priebeh konania pred súdom, zaujímať vo veci adekvátne a procesnými predpismi predpísané stanoviská a v konečnom dôsledku neutrálne a nestranne rozhodnúť. Nič však konajúcim sudcom nezakazuje aj verejne komunikovať a hovoriť aj o úskaliach svojej profesie, úskaliach a pravidlách rozhodovacieho procesu, pričom transparentné vysvetľovanie svojich postupov je dokonca vítaným splnením požiadaviek rôznych medzinárodných štruktúr, zaoberajúcich sa súdnictvom, jeho výkonom i etickými pravidlami. Samozrejme, žiadny – tobôž nie verejný prejav sudcu nesmie byť prejav dehonestujúci a prekračujúci medze služobnej, ale i „ľudskej“ zdvorilosti.

Na tomto mieste odôvodnenia tohto uznesenia v prvej osobe považujem za vhodné uviesť, že za vyjadrenia iných osôb o mne nemôžem a namietané prejavy za nezdvorilé, netaktné ani neetické a nemiestne dehonestujúce nepovažujem. Pokiaľ ide o výraz „debil“, nielenže ním odsúdeného nenazývam a vzťahujem ho na sudcu ako na vec posudzujúci subjekt, ale dokonca vysvetľujem, že konštatovaním resp. otázkou „mám na čele napísané, že som debil ?“ sa rozsudok zdôvodniť nedá a vysvetľovacia námaha sudcov musí byť oveľa intenzívnejšia, než „odbitie veci“ takouto floskulou (viď aj ďalej).

Z hľadiska právnej stránky posúdenia veci je potrebné vo veci uviesť nasledovné:

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu činného v trestnom konaní na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú, objektívne. Táto zainteresovanosť môže napríklad spočívať v tom, že orgány činné v trestnom konaní, resp. jeho príbuzní, rodinný príslušník, osoba jemu blízka a podobne, boli trestným činom poškodení, eventuálne orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.

Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku; ďalej môže ísť o úzke priateľstvo či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah. Pritom platí, že je nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu, ktorá vyplýva aj z jeho základných povinností, aby bol schopný nezaujato rozhodovať i vo veciach, v ktorých vystupujú osoby, ktoré síce osobne pozná, avšak kvalita ich vzťahu nepresahuje bežný susedský, študijný, úradný, príp. pracovný vzťah a pod.

Záruku, že vo veci bude konať nestranný sudca poskytuje obvinenému článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: ,,Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Z tohto článku okrem práva na určitú kvalitu spravodlivého procesu vyplýva aj „právo na nestranného sudcu“.

Záruku, že vo veci bude konať nestranný sudca poskytuje taktiež článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom ...“.

Európsky súd pre Ľudské práva v Štrasburgu definoval nestrannosť vo veci Piersack proti Belgicku ako absenciu predsudkov alebo predpojatosti. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizme, neobjektivite, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (už spomenutá vec Piersack v. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán.

Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná - Justice must not only be done, it must also be seen to be done“ – je základné pravidlo ovládajúce činnosť súdov; „Treba ísť ďalej, ako sa veci javia - looking behind appearances“ (Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Saraiva de Carvalho v. Portugalsko - rozsudok ESĽP z roku 1994). Má byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod.

Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. US 24/05).

Je potrebné poznamenať, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci iba s jeho skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o jeho nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadnuť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo, resp. vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že jeho rozhodnutie tieto požiadavky spĺňať nebude.

Právu na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby postupovali nezaujato a neutrálne, bez nadržovania a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje stranám konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania pre zaujatosť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok ESĽP z 10. júna 1996). Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Premietnuc vyššie spomenuté východiská na predmetný prípad potom možno uviesť nasledovné:

Vo veci konajúci sudca odsúdeného a ani jeho obhajcu pred začatím veci nepoznal, k stranám v konaní nemá žiadny špecifický vzťah a ani vzťah, ktorý by ho vylučoval z možnosti konať vo veci. Rovnako nemá žiadny „závadný“ vzťah k prejednávanej veci a všetky relevantné okolnosti prípadu mu podľa jeho názoru umožňujú vo veci konať.

V súčasnom štádiu konania jeho jedinou úlohou je zaoberať sa vecou naozaj čisto v súvislosti s uložením trestu, prioritne tým, či sa má, môže alebo nemôže uložiť aj trest prepadnutia majetku. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie o vine v tomto štádiu konania nemôže zmeniť ani JUDr. Ján Hrubala ani iný sudca, ktorý by sa vecou po ňom alebo miesto neho zaoberal. Už tento jednoduchý fakt je dôvodom toho, že komentovanie a vysvetľovanie úvah sudcu, ktoré ho viedli k záveru o vine, nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu, ktorý sa vo veci bude zaoberať výlučne trestom.

Považujem však za potrebné vysvetliť aj ďalšie okolnosti, ktoré v danej situácii podľa môjho názoru nijak nespochybňujú zaujatosť sudcu, teda mňa ako namietanej osoby. Som totiž osobou, ktorá bola a doteraz je presvedčená o vine odsúdeného xxx xxx a som tiež osobou, ktorá bola je povinná tento záver zrozumiteľne vysvetliť - samozrejme, nie som osobou neomylnou a v prípade vývoja veci, ktorý bude dôvodiť zmeniť tento môj zatiaľ neochvejný názor, som a musím byť spôsobilý svoj názor zmeniť.

Som tiež osobou a sudcom, ktorý sa snaží tak ústnemu ako aj písomnému odôvodneniu rozsudku venovať náležitú pozornosť a snažím sa dôsledne, ale i jednoducho vysvetľovať logické pochody, ktoré ma viedli k takému či onakému záveru. Zastávam tiež názor, že odôvodnenie rozhodnutí musí byť nielen jednoduché, ale predovšetkým zrozumiteľné najmä vo vzťahu k odsúdenému, ďalším stranám konaní, ale i vo vzťahu k verejnosti, pričom v primeranej miere neodmietam napríklad snahy médií o komunikáciu a bližšie vysvetľovanie toho, v čom práca sudcu spočíva. Snažím sa to robiť tiež zrozumiteľne, čo sa mi môže a nemusí dariť, pričom použitie rôznych zaužívaných zvratov, metafor a prirovnaní v istých situáciách môže byť okolnosťou, ktorá myšlienkové pochody sudcu pomôže lepšie pochopiť.

Samozrejme, „silu“ metafor a prirovnaní, prípadne iných slovných pomôcok, je potrebné prispôsobiť situácii a nikdy nemôže ísť o dehonestovanie strán v konaní rôznym nálepkovaním, že sú takí či onakí. Ak však ich argumenty sú napadnuteľné jednoduchými logickými konštrukciami, je sudca povinný tieto logické konštrukcie opísať. V tomto prípade som to relatívne expresívne (podľa môjho názoru primerane) učinil i pri písomnom odôvodnení rozsudku i pri jeho ústnom zdôvodnení. V písomne vyhotovenej časti odôvodnenia rozsudku je okrem iného uvedené:

V rámci vysvetlenia svojho stanoviska súd bude vychádzať zo štruktúry opisu svojho uvažovania, ako ho prezentoval pri ústnom odôvodnení rozsudku, ktoré prioritne zameral na vysvetlenia adresované „na pochopenie“ obžalovanému, i keď tento sa vyhlásenia rozsudku nezúčastnil.

V zásade však do schémy ohľadne rozporov podstatného významu možno postaviť doslova proti sebe dve verzie priebehu udalosti – jedna je verzia (resp. dve verzie) obžalovaného (nič som neurobil, resp. „trochu som niečo zlé urobil“) a druhá je verzia vo veci vypočutých svedkov, ktorí buď priamo alebo nepriamo popisujú zavinenie obžalovaného xxx.

V rámci posledne prezentovanej aktuálnej verzie obrany obžalovaného xxx vo veci vypovedajúci svedkovia, ktorí ho usvedčujú, klamú jednoducho vo všetkom. Príbeh je teda podľa neho vymyslený. Čiže v prvom prípade nebolo odovzdaných 50.000,- €, táto suma následne nebola rozdelená na polovice a nebolo ani stretnutie v hoteli xxx. V druhom prípade nebolo odovzdaných 200.000,- €, xxx xxx nikomu nič nedal a so xxx si nikto nič nedelil, resp. obžalovaný ničoho takéhoto svedkom nebol.

Tu je potrebné zdôrazniť, že nie je možné spochybniť nasledovné skutočnosti – hotel xxx v Bratislave na Bajkalskej ulici existuje, má v ňom priestory firma xxx, ktorá patrí do portfólia aktivít xxx xxx a tieto priestory pozostávajú z dvoch kancelárií, z ktorých prvá pripomína rokovaciu miestnosť, sú na štvrtom poschodí napravo od výťahu a do tohto priestoru sa vchádza „cez kartičku“, rovnako existuje na prechodný pobyt určený jednoizbový byt xxx xxx v Bratislave. Tieto tvrdenia faktov nikto nespochybňuje, všetko ostatné súvisiace s tým, čo sa tu malo udiať/neudiať spochybňované je - teda podľa poslednej verzie obžalovaného a verzií xxx xxx a xxx xxx je príbeh v súvislosti s nimi vymyslený úplne. Inak povedané vymýšľajú si xxx, xxx, xxx a za neinvazívne úkony v kauze xxx xxx nebolo treba nič platiť, lebo ani neboli plánované.

Tu je možné skonštatovať, že tak ako každý román ako fiktívny a vymyslený príbeh, aj každý vymyslený príbeh zo strany iných ľudí než spisovateľov musí mať svojho autora. Autori klamstva a neprávd môžu byť len tí, ktorí klamstvo a nepravdy prezentujú. Klamstvo si môžu vymyslieť sami alebo na prezentovanie klamstiev môžu byť niekým nahovorení (klamú na objednávku). Iný scenár (napr. „zle si to pamätajú“) tu z hľadiska podstaty obsahu toho, o čom „usvedčujúci“ i „neusvedčujúci“ svedkovia vypovedajú, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, neprichádza do úvahy.

Ak si ilustračne prvý scenár nazveme ako scenár „A“ (klamú svedkovia „sami od seba“), je potrebné opätovne zdôrazniť, že po príbehoch opisovaných viacerými svedkami nie sú žiadne hmatateľné a kontrolovateľné, ľudským faktorom nedeformovateľné stopy – už spomínané nahrávky kamerové záznamy, odtlačky prstov a pod. Niet teda ničoho hmatateľne overiteľného, čo by dôvodilo obavu potenciálne vymýšľajúcich si, že sa aj na tieto ďalšie príbehy trestnej činnosti (priznávajú sa aj inde) príde. Súd teda konštatuje, že sa jednoducho priznávajú napriek nedostatku stôp, ktorých objavenie objektívne hrozí.

O týchto príbehoch svedkovia rozprávajú a angažujú do nich trestnoprávne postihnuteľným spôsobom seba, vysoké sumy i ďalšie osoby. Na otázku prečo, obhajoba odpovedá – lebo chcú mať výhody. V tomto prípade je však nad mieru jasné, že keby nič nepovedali, nič zlé by sa ani o nich nikto nedozvedel. Takýto druh dovtedy skrytých skutkov teda určite nie je z portfólia tých, u ktorých by sa o skutkoch vypovedajúci mohli obávať, že sa práve na tieto ich protiprávne skutky príde. Je teda namieste otázka – „stojí im to za to? (veď „usvedčujú aj inde“). Odpoveď môže byť aj tu „áno“ – napríklad sa chcú pomstiť xxx, xxx, xxx a spol., chcú nepravdami zobchodovať zníženie trestu, ktorý im aj tak hrozí za iné skutky, lebo „usvedčení je zatiaľ málo“...

Ak si ilustračne druhý scenár nazveme scenárom „B“, teda, že autori klamstiev sú iné osoby než osoby vypovedajúce a oni len reprodukujú to, čo im bolo nahovorené, musia existovať objednávatelia takéhoto klamstva. Ak si opäť položíme otázku kto môže byť takýmto objednávateľom, odpoveď je relatívne jednoduchá – musia to byť osoby, ktoré sa buď chcú pomstiť alebo osoby, ktoré chcú jednoducho „zožať slávu“. Buď teda „pomstychtivé osoby z úzadia“ (nič neevokuje existenciu takýchto osôb) alebo premotivovaní policajti prípadne prokurátori, ktorí vo „svätom boji proti korupcii“ (výraz, ktorý použil obžalovaný vo svojom prečítanom vyjadrení) sa neštítia klamstiev a doslova podlých spôsobov usvedčovania nevinných. Za takejto situácie si tieto premotivované osoby musia príbeh vymyslieť, rozhodnúť sa, že „ideme našiť niečo práve na xxx, xxx a pod.“ a tiež presvedčiť v tomto prípade minimálne xxx xxx, xxx xxx a xxx xxx (ale i svedkov xxx a xxx a spol.), aby sami seba usvedčovali a ku svojim hriechom pridali ďalšie – mimochodom hriechy, o ktorých doteraz neboli žiadne stopy a ani náznaky, že by existovali.

Súd nemusí obzvlášť obsiahlo zdôrazňovať, že teoreticky síce ide o prípustnú, ale v tomto prípade priam o absurdnú predstavu – tak pokiaľ ide o scenár A , ako aj o scenár B. Okrem logiky vyhodnocovania dôkazov o tomto hovoria aj nasledovné fakty.

Svedkovia xxx a xxx v zápale prípadného boja proti xxx, xxx a ostatným osobám nehovoria, že boli len nosiči úplatkov, hoci by bez rizika, že sa na to príde, mohli. Jednoznačne trestnoprávne postihnuteľným spôsobom angažujú do príbehu aj seba.

Ak má platiť obžalovaným xxx naposledy prezentovaný tlak prokurátorov zameraný na „vyššie, vyššie“ (... chceme počuť o vyššie postavených osobách, obviňujte takéto osoby ...), xxx ani xxx nejdú podľa takéhoto scenára a angažujú do veci predovšetkým „obyčajného vyšetrovateľa xxx“, ktorý z hľadiska hierarchie požadovanú pozíciu nezastáva, a napr. xxx a xxx xxx (xxx xxx možno charakterizovať ako politicky výrazne exponovanú osobu) xxx xxx opisuje len ako zadanú úlohu vysvetľujúcich lobistov, ktorých do korupčnej schémy nezaraďuje trestnoprávne postihnuteľným spôsobom (nie oni majú dávať úplatok), hoci by – v prípade pripustenia scenára A alebo B – mohol a mohol by si tak v zmysle obhajobou prezentovaného obchodovania so spravodlivosťou pomôcť viac.

Príbeh opísaný v bode 1/ skutku je, okrem iného, zasadený do priestorov hotela xxx, pričom nič nenaznačuje, že by ktokoľvek z potenciálne klamúcich mal mať vedomosť o tom, že tam sídlia nejaké firmy či už xxx alebo xxx xxx resp. ako tieto priestory vyzerajú. xxx xxx tam podľa žiadnej z prezentovaných verzií predtým v priestoroch firmy ani v hoteli xxx nebol a napriek tomu opísal priestory v podstatných rysoch zhodne s tým ako to popisovali xxx a xxx xxx – vrátane vstupu do priestorov výťahom, pokračovanie po vystúpení napravo“ a pod.

.... Samozrejme, až absurdne vyznieva to, že by autorom obsahu nákresu, ktorý zhodou okolností je súladný s realitou a aj autorom nápadu s nákresom je sám obžalovaný, nebol sám obžalovaný xxx – ak by sám v tej kancelárii nebol, ťažko vysvetliť fakt, že nielenže vedel, kto kde sedel, ale aj v najdôležitejších rysoch správne popisuje usporiadanie priestoru, kde k stretnutiu došlo. Rovnako nič nenasvedčuje tomu, že by o usporiadaní relevantného priestoru stretnutia mal informácie napríklad prokurátor, vyšetrovateľ alebo tzv. operatívci pri eventuálnom klamaní v rámci už spomínaného „svätého boja proti korupcii“...

Aj v rámci ústneho odôvodnenia rozsudku aj v rámci jeho písomného odôvodnenia súd používal relatívne expresívne výrazy ako napríklad „priam absurdne vyznieva.., ide o absurdnú predstavu..., v zápale prípadného boja proti xxx..., pomstychtivé osoby z úzadia, premotivovaní prokurátori, policajti..., alebo konštruoval príklady napr. spôsobom „...každý vymyslený príbeh aj zo strany iných ľudí než spisovateľov musí mať svojho autora...“. Použitie takýchto výrazov v súčasnej dobe nijak nezasiahlo, nezasiahne a v budúcnosti nemôže zasiahnuť do ďalšieho vývoja veci a autor výroku i odôvodnenia prvostupňového rozsudku si za svojimi výrokmi, konštrukciami príkladov i hodnotiacimi súdmi, ktoré učinil a musel učiniť, zatiaľ stojí.

Áno, ostáva potom otázkou, či je možné povedať niečo v zmysle „stojím si za tým čo som povedal, lebo nie som (nemám na čele napísané) debil...“ (vskutku najextrémnejšie v neprospech odsúdeného vyložiteľný kontext, hoci ten, kto číta a počúva s porozumením, musí si tento kontext vyložiť práve ako mnou formulované pravidlo nemožnosti takto si odôvodnenie rozsudku zjednodušiť) . V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že (ako už bolo uvedené), samozrejme, autor tohto rozhodnutia nikde a v žiadnych súvislostiach za debila neoznačil odsúdeného a jediné čo urobil je to, že použil – dokonca v kritickom kontexte - ľudsky najzrozumiteľnejšie prirovnanie možného spôsobu uvažovania sudcu pri tvorení logických konštruktov, pričom neustále v rámci všetkých svojich verejných výstupov autor aj tohto rozhodnutia zdôrazňuje, že logické/nelogické a v podstate žiadne úvahy sudcov nie sú a nemôžu byť výsledkami politických objednávok, či iných aktov pomsty voči tomu či onomu.

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť nielen kontext viacerých verejných vystúpení toto rozhodnutie vydávajúceho sudcu (ten bol viacerými stranami aj v iných konaniach napádaný, ale relevantnými autoritami nikdy nie spochybnený), ale i kontext diskusie na hudobnom festivale Pohoda, pričom v rámci svojho vystúpenia som sa snažil o jediné - vysvetlenie toho, že podľa môjho názoru v spoločnosti nejde o situáciu kedy sa stíhajú politickí väzni alebo o „pomstu opozície“ (ani politická koalícia ani politická opozícia nesmie mať na justíciu dopad a ak takúto možnosť pripustíme, spoločnosť vskutku bude mať problém z hľadiska posudzovania „právnosti“ štátu) a pokiaľ ide o sudcov, nejde ani o akúsi premotivovanosť, ale ide a musí ísť výhradne o výsledok logických konštrukcii, ktoré majú „hlavu i pätu“ (opäť istý typ slangového prirovnania, ktoré podstatu veci najviac vystihuje – logicky i lingvisticky). Ako som už uviedol, tieto konštrukcie sa snažím formulovať jednoduchým jazykom, čo najzrozumiteľnejšie a často aj za pomoci prirovnaní alebo metafor. Aj v rámci diskusie na festivale Pohoda som zdôrazňoval systém bŕzd a protiváh ako i tú skutočnosť, že sudcovia rozhodujú výhradne na základe vykonaného dokazovania.

V súvislosti s obhajobou namietanou časťou rozhovoru (okolo 45. minúty) je vhodné ešte pripomenúť, že som reagoval na otázku moderátorky diskusie, ktorá chcela vedieť ako sa sudcovia rozhodujú, keď sú vo veci rôzne verzie, meniace sa výpovede , osoby vypovedajú raz tak raz onak, čo bol aj daný prípad. Snažil som sa vysvetliť prečo sa musíme danými rozpormi vskutku podrobne zaoberať a ak dôjdeme k svojmu záveru, prečo musíme dať podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku komu a prečo sme uverili a nemôžeme si to zjednodušiť tým, že „predsa nemám na čele napísané, že som debil“, hoc ako by sa situácia mohla javiť jednoduchá. V takýchto fázach odôvodňovania rozsudku sa žiadny sudca nemôže vyhnúť hodnotiacim súdom a podľa môjho názoru kľudne môže pripodobniť správanie sa relevantných osôb napríklad k „čachrom machrom“ (takéto hodnotenie má svoju „hlavu i pätu“ i náležitú zrozumiteľnosť, vhodné hoc aj expresívne výrazy sú súčasťou slovníka mnohých sudcov) a vskutku môže uviesť, že má dostatok inteligenčného potenciálu na to, aby napríklad obranu obžalovaného vyhodnotil ako obranu absurdnú.

Komentovanie absurdity obhajoby nie je dehonestovaním nikoho, je púhym vyhodnotením situácie, v rozhodovacej činnosti sudcov sa to deje bežne a viacerí sudcovia - najmä zo zahraničia (napríklad v Českej republike) sami iniciatívne zvolávajú tlačové konferencie k tomu, aby svoje postupy ľudskou rečou dovysvetľovali tak, aby tomu rozumela aj verejnosť. Takýto prístup je vhodný najmä v situácii, kedy rôzne subjekty aj v Slovenskej republike dlhodobo útočia na autoritu súdnej moci, napádajú súdne rozhodnutia a za vykonávateľov politickej vôle toho či onoho označujú predstaviteľov rôznych štátnych orgánov vrátane súdov. Takýto stav je neúnosný a súdna moc sa mu musí brániť .

V podstate obiter ictum samosudca ešte dodáva, že ak súdy rezignujú na zrozumiteľnosť svojich vyjadrení a ich odôvodnenia rozhodnutí budú len sumárom akademických a verejnosti nezrozumiteľných úvah a právnych konštruktov bez podchytenia toho, čo sudcovia považujú za dôležité, ich rozhodovanie sa stane nielen verejnosti nezrozumiteľným a nedôveryhodným, ale aj rozhodovaním, ktoré nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutí. Osobne patrím k sudcom, ktorí zrozumiteľnosť jazyka a nerezignovanie na analytické úvahy preferujú nielen u seba, ale trvajú na tom, aby takto postupovali a aj orgány z, ktorých výsledkami sudcovia pracujú - napríklad prokurátori.

Na záver ešte jedna poznámka. Vyjadrenie typu – „nemám na čele napísané, že som debil, aby som uveril zjavným absurditám“ (gramaticky tak možno vyložiť poslednú vetu prvého odseku vyššie citovaného podania obhajoby, ale len za kontextuálneho ignorovania predchádzajúcej kritiky takýchto floskúl) v kontexte položenej otázky a diskusie s verejnosťou je síce expresívne, ale z hľadiska presvedčivosti názoru zrozumiteľné, nie rizikové a vzťahuje sa na položenú otázku (viď vyššie). Samozrejme, to platí len za situácie, ak autor výroku tieto podľa jeho názoru prezentovaného aj v rozhodnutí „absurdity“ popíše, pomenuje, rozoberá ich a odvoláva sa na ne. To sa v tomto prípade stalo.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v lehote 3 (troch) pracovných dní od jeho oznámenia. Sťažnosť sa podáva na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, pričom podanie takejto sťažnosti nebráni vykonaniu už nariadeného úkonu trestného konania. O sťažnosti rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.

V Banskej Bystrici, 19. septembra 2024

JUDr. Ján Hrubala

samosudca

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD., a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného Ing. Bc. xxx xxx, pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku § 329 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 4. decembra 2024 v Bratislave o sťažnosti obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxxpodanejproti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 7T/5/2021, z 19. septembra 2024

r o z h o d o l :

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku z r u š u j e uznesenie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 7T/5/2021, z 19. septembra 2024.

Podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku v y l u č u j e sudcu JUDr. Jána Hrubalu z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx, vedenej na Špecializovanom trestnom súde pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. 7T/5/2021.

O d ô v o d n e n i e :

Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 16Nt/2/2023 z 5. júna 2024 (č. l. 90 – 94 zv. 18) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tost/37/2024 (č. l. 130 – 134, zv. 18) bola vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 7T/5/2021 povolená obnova konania tak, že pôvodný rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 7T/5/2021 zo 17. marca 2021 bol zrušený v celom výroku o treste. Výrok o vine zostal právoplatný.

Špecializovaný trestný súd má teraz v obnovenom konaní rozhodnúť aj podľa § 166 Trestného poriadku – doplňujúcim rozsudkom, o uložení trestu obvinenému pplk. Ing. Bc. xxx xxx.

Dňa 11. septembra 2024 obvinený vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi JUDr. Jánovi Hrubalovi (č. l. 4879 – 4883 zv. 19). Menovaný sudca uznesením sp. zn. 7T/5/2021 z 19. septembra 2024 rozhodol podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, že „... JUDr. Ján Hrubala nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému pplk. Ing. Bc. xxx xxx na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. 7T/5/2021“.

Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

„Podstata námietky zaujatosti spočíva v tom, že podľa názoru obhajoby vo veci konajúci sudca na adresu obžalovaného vyslovil dehonestujúce vyjadrenia, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom jeho zaujatosti majú byť i bližšie nešpecifikované vyjadrenia dnes neprávoplatne odsúdeného Ing. xxx xxx, podstata námietky zaujatosti je však opretá o vyjadrenia namietaného sudcu na hudobnom festivale Pohoda z 8. júla 2022. V tejto súvislosti vo vznesenej námietke zaujatosti v bodoch 11 a 12 je doslova uvedené: Sudca JUDr. Ján Hrubala v diskusii, ktorá sa uskutočnila na hudobnom festivale Pohoda 8. júla 2022 verejne komentoval v tom čase neprávoplatný odsudzujúci rozsudok v mojej trestnej veci nasledovne:

Už som hovoril o tom, že to je, rozsudok je výsledok posudzovacieho procesu, do ktorého zapájame logické metódy výkladu práva, výklad respektíve prácu s faktami a podobne, samozrejme platí taká, také základné pravidlo, že človek, ktorý sa neprizná, tak mu nemôžme to pričítať na vrub, respektíve ako vyhodnotiť ako akúkoľvek negatívnu okolnosť, človek, ktorý v tomto prípade robí tieto čachre – machre, to nazvem, i keď v rozsudku som tento výraz nepoužil, tak sa snažíme, sudca sa snaží v tom rozsudku vysvetliť, prečo to nemá hlavu a pätu, to čo sa nám snaží tento človek prezentovať, musí to urobiť presvedčivo, nemôže povedať, že neuveril som, musí povedať, prečo som neuveril, musí povedať, čo ma viedlo k tomu, že boli také alebo onaké myšlienkové pochody v mojej hlave ako v hlave sudcu, musí ich nejakým spôsobom ustáť. Nemôžme povedať, to že preboha ak ideš na mňa s týmto a s tou verziou, že čo si myslíš, že mám napísané na čele, že som debil? Nemôžme ísť na to takýmto spôsobom, i keď možno logicky zdôvodniteľné alebo vysvetliteľné je to takýmto spôsobom najjednoduchšie, aj tento aj mnohé iné naše rozsudky, nielen tento môj rozsudok ale aj mnohé iné rozsudky mojich kolegov majú veľmi podľa môjho názoru čitateľné zrozumiteľné a vysvetliteľné pasáže, ktoré vysvetľujú ako sme rozmýšľali, ak sa ma pýtate, že prečo uveríte tomu alebo tej alebo onej verzii, tak na to neexistuje paušálna odpoveď, pretože už som hovoril o tom, že tu nie sú, neexistujú matematické pravidlá, ale to, že keď sa ma niekto snaží presvedčiť, že nebol niekde, pričom predtým opísal kde bol, a dal aj nákres ako to vyzeralo, to je kancelária, v jednom nemenovanom, ale v rozsudku ho menujem, v podniku, teda v hoteli, tak asi sa musím zamyslieť nad tým odkiaľ vie ako to tam vyzeralo. Sú dve verzie, buď tam bol alebo mu to škaredí prokurátori xxx, xxx a spol. nahovorili, že toto je tam alebo potom tam museli byť oni. To znamená, že fakt mám napísané na čele, že som debil?

Z uvedených verejných vyjadrení sudcu JUDr. Jána Hrubalu vyplýva, že moju obhajobu už v čase, kedy o nej rozhodoval, považoval iba za akúsi zlátaninu bez hlavy a päty (za čachre – machre), ktorej by mohol uveriť iba duševne zaostalý človek s inteligenčným kvocientom do 69 bodov (iba debil). Je zjavné, že po tom, ako sa sudca JUDr. Ján Hrubala takýmto zosmiešňujúcim spôsobom vyjadril k mojej osobe a k spôsobu mojej obhajoby, aby tak utvrdil verejnosť o správnosti jeho odsudzujúceho rozsudku v čase, kedy tento rozsudok ešte nebol právoplatný, nemôže sa sudca JUDr. Ján Hrubala v mojich očiach javiť ako sudca, ktorý nezaujato a objektívne rozhodne o mojej obhajobnej argumentácii v obnovenom konaní. Pre posúdenie otázky objektívnej nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu je však omnoho podstatnejšie, že za takýchto okolností sa tento sudca nemôže javiť ako nezaujatý ani v očiach žiadneho nezainteresovaného pozorovateľa, aj keď on sám sa za zaujatého považovať nemusí“.

Sudca ďalej v odôvodnení rozsudku vysvetlil: „Predovšetkým je potrebné uviesť, že sama namietaná osoba sa zaujatá vo veci byť necíti a nemá taký zákonom predpokladaný pomer k osobe obvineného a ani k veci, ktorý by ho z rozhodovania vo veci diskvalifikoval. V rámci prezentovania svojho stanoviska o. i. zdôrazňuje, že si je vedomá faktu, že v rámci konania jedinou úlohou sudcu je vyhodnocovať priebeh konania pred súdom, zaujímať vo veci adekvátne a procesnými predpismi predpísané stanoviská a v konečnom dôsledku neutrálne a nestranne rozhodnúť. Nič však konajúcim sudcom nezakazuje aj verejne komunikovať a hovoriť aj o úskaliach svojej profesie, úskaliach a pravidlách rozhodovacieho procesu, pričom transparentné vysvetľovanie svojich postupov je dokonca vítaným splnením požiadaviek rôznych medzinárodných štruktúr, zaoberajúcich sa súdnictvom, jeho výkonom i etickými pravidlami. Samozrejme, žiadny – tobôž nie verejný prejav sudcu nesmie byť prejav dehonestujúci a prekračujúci medze služobnej, ale i „ľudskej“ zdvorilosti.

Na tomto mieste odôvodnenia tohto uznesenia v prvej osobe považujem za vhodné uviesť, že za vyjadrenia iných osôb o mne nemôžem a namietané prejavy za nezdvorilé, netaktné ani neetické a nemiestne dehonestujúce nepovažujem. Pokiaľ ide o výraz „debil“, nielenže ním odsúdeného nenazývam a vzťahujem ho na sudcu ako na vec posudzujúci subjekt, ale dokonca vysvetľujem, že konštatovaním, resp. otázkou „mám na čele napísané, že som debil?“ sa rozsudok zdôvodniť nedá a vysvetľovacia námaha sudcov musí byť oveľa intenzívnejšia, než „odbitie veci“ takouto floskulou (viď aj ďalej). Vo veci konajúci sudca odsúdeného a ani jeho obhajcu pred začatím veci nepoznal, k stranám v konaní nemá žiadny špecifický vzťah a ani vzťah, ktorý by ho vylučoval z možnosti konať vo veci. Rovnako nemá žiadny „závadný“ vzťah k prejednávanej veci a všetky relevantné okolnosti prípadu mu podľa jeho názoru umožňujú vo veci konať. V súčasnom štádiu konania jeho jedinou úlohou je zaoberať sa vecou naozaj čisto v súvislosti s uložením trestu prioritne tým, či sa má, môže alebo nemôže uložiť aj trest prepadnutia majetku. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie o vine v tomto štádiu konania nemôže zmeniť ani JUDr. Ján Hrubala ani iný sudca, ktorý by sa vecou po ňom alebo miesto neho zaoberal. Už tento jednoduchý fakt je dôvodom toho, že komentovanie a vysvetľovanie úvah sudcu, ktoré ho viedli k záveru o vine, nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu, ktorý sa vo veci bude zaoberať výlučne trestom.

Považujem však za potrebné vysvetliť aj ďalšie okolnosti, ktoré v danej situácii podľa môjho názoru nijak nespochybňujú zaujatosť sudcu, teda mňa ako namietanej osoby. Som totiž osobou, ktorá bola a doteraz je presvedčená o vine odsúdeného xxx xxx a som tiež osobou, ktorá bola a je povinná tento záver zrozumiteľne vysvetliť – samozrejme, nie som osobou neomylnou a v prípade vývoja veci, ktorý bude dôvodiť zmeniť tento môj zatiaľ neochvejný názor, som a musím byť spôsobilý svoj názor zmeniť. Som tiež osobou a sudcom, ktorý sa snaží tak ústnemu ako aj písomnému odôvodneniu rozsudku venovať náležitú pozornosť a snažím sa dôsledne, ale i jednoducho vysvetľovať logické pochody, ktoré ma viedli k takému či onakému záveru. Zastávam tiež názor, že odôvodnenie rozhodnutí musí byť nielen jednoduché, ale predovšetkým zrozumiteľné najmä vo vzťahu k odsúdenému, ďalším stranám konania, ale i vo vzťahu k verejnosti, pričom v primeranej miere neodmietam napríklad snahy médií o komunikáciu a bližšie vysvetľovanie toho, v čom práca sudcu spočíva. Snažím sa to robiť tiež zrozumiteľne, čo sa mi môže a nemusí dariť, pričom použitie rôznych zaužívaných zvratov metafor a prirovnaní v istých situáciách môže byť okolnosťou, ktorá myšlienkové pochody sudcu pomôže lepšie pochopiť. Samozrejme, „silu“ metafor a prirovnaní, prípadne iných slovných pomôcok, je potrebné prispôsobiť situácii a nikdy nemôže ísť o dehonestovanie strán v konaní rôznym nálepkovaním, že sú takí či onakí. Ak však ich argumenty sú napadnuteľné jednoduchými logickými konštrukciami, je sudca povinný tieto logické konštrukcie opísať. V tomto prípade som to relatívne expresívne (podľa môjho názoru primerane) učinil i pri písomnom odôvodnení rozsudku i pri jeho ústnom zdôvodnení.

Aj v rámci ústneho odôvodnenia rozsudku aj v rámci jeho písomného odôvodnenia súd používal relatívne expresívne výrazy ako napríklad „priam absurdne vyznieva.., ide o absurdnú predstavu..., v zápale prípadného boja proti xxx..., pomstychtivé osoby z úzadia, premotivovaní prokurátori, policajti..., alebo konštruoval príklady napr. spôsobom „...každý vymyslený príbeh aj zo strany iných ľudí než spisovateľov musí mať svojho autora...“. Použitie takýchto výrazov v súčasnej dobe nijak nezasiahlo, nezasiahne a v budúcnosti nemôže zasiahnuť do ďalšieho vývoja veci a autor výroku i odôvodnenia prvostupňového rozsudku si za svojimi výrokmi, konštrukciami príkladov i hodnotiacimi súdmi, ktoré učinil a musel učiniť, zatiaľ stojí. Áno, ostáva potom otázkou, či je možné povedať niečo v zmysle „stojím si za tým čo som povedal, lebo nie som (nemám na čele napísané) debil...“ (vskutku najextrémnejšie v neprospech odsúdeného vyložiteľný kontext, hoci ten, kto číta a počúva s porozumením, musí si tento kontext vyložiť práve ako mnou formulované pravidlo nemožnosti takto si odôvodnenie rozsudku zjednodušiť). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že (ako už bolo uvedené), samozrejme, autor tohto rozhodnutia nikde a v žiadnych súvislostiach za debila neoznačil odsúdeného a jediné čo urobil je to, že použil – dokonca v kritickom kontexte – ľudsky najzrozumiteľnejšie prirovnanie možného spôsobu uvažovania sudcu pri tvorení logických konštruktov, pričom neustále v rámci všetkých svojich verejných výstupov autor aj tohto rozhodnutia zdôrazňuje, že logické/nelogické a v podstate žiadne úvahy sudcov nie sú a nemôžu byť výsledkami politických objednávok, či iných aktov pomsty voči tomu či onomu. V tejto súvislosti je vhodné spomenúť nielen kontext viacerých verejných vystúpení toto rozhodnutie vydávajúceho sudcu (ten bol viacerými stranami aj v iných konaniach napádaný, ale relevantnými autoritami nikdy nie spochybnený), ale i kontext diskusie na hudobnom festivale Pohoda, pričom v rámci svojho vystúpenia som sa snažil o jediné – vysvetlenie toho, že podľa môjho názoru v spoločnosti nejde o situáciu kedy sa stíhajú politickí väzni alebo o „pomstu opozície“ (ani politická koalícia ani politická opozícia nesmie mať na justíciu dopad a ak takúto možnosť pripustíme, spoločnosť vskutku bude mať problém z hľadiska posudzovania „právnosti“ štátu) a pokiaľ ide o sudcov, nejde ani o akúsi premotivovanosť, ale ide a musí ísť výhradne o výsledok logických konštrukcii, ktoré majú „hlavu i pätu“ (opäť istý typ slangového prirovnania, ktoré podstatu veci najviac vystihuje – logicky i lingvisticky). Ako som už uviedol, tieto konštrukcie sa snažím formulovať jednoduchým jazykom, čo najzrozumiteľnejšie a často aj za pomoci prirovnaní alebo metafor. Aj v rámci diskusie na festivale Pohoda som zdôrazňoval systém bŕzd a protiváh ako i tú skutočnosť, že sudcovia rozhodujú výhradne na základe vykonaného dokazovania.

V súvislosti s obhajobou namietanou časťou rozhovoru je vhodné ešte pripomenúť, že som reagoval na otázku moderátorky diskusie, ktorá chcela vedieť ako sa sudcovia rozhodujú, keď sú vo veci rôzne verzie, meniace sa výpovede, osoby vypovedajú raz tak raz onak, čo bol aj daný prípad. Snažil som sa vysvetliť prečo sa musíme danými rozpormi vskutku podrobne zaoberať a ak dôjdeme k svojmu záveru, prečo musíme dať podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku komu a prečo sme uverili a nemôžeme si to zjednodušiť tým, že „predsa nemám na čele napísané, že som debil“, hoc ako by sa situácia mohla javiť jednoduchá. V takýchto fázach odôvodňovania rozsudku sa žiadny sudca nemôže vyhnúť hodnotiacim súdom a podľa môjho názoru kľudne môže pripodobniť správanie sa relevantných osôb napríklad k „čachrom machrom“ (takéto hodnotenie má svoju „hlavu i pätu“ i náležitú zrozumiteľnosť, vhodné hoc aj expresívne výrazy sú súčasťou slovníka mnohých sudcov) a vskutku môže uviesť, že má dostatok inteligenčného potenciálu na to, aby napríklad obranu obžalovaného vyhodnotil ako obranu absurdnú. Komentovanie absurdity obhajoby nie je dehonestovaním nikoho, je púhym vyhodnotením situácie, v rozhodovacej činnosti sudcov sa to deje bežne a viacerí sudcovia - najmä zo zahraničia (napríklad v Českej republike) sami iniciatívne zvolávajú tlačové konferencie k tomu, aby svoje postupy ľudskou rečou dovysvetľovali tak, aby tomu rozumela aj verejnosť. Takýto prístup je vhodný najmä v situácii, kedy rôzne subjekty aj v Slovenskej republike dlhodobo útočia na autoritu súdnej moci, napádajú súdne rozhodnutia a za vykonávateľov politickej vôle toho či onoho označujú predstaviteľov rôznych štátnych orgánov vrátane súdov. Takýto stav je neúnosný a súdna moc sa mu musí brániť.

V podstate obiter ictum samosudca ešte dodáva, že ak súdy rezignujú na zrozumiteľnosť svojich vyjadrení a ich odôvodnenia rozhodnutí budú len sumárom akademických a verejnosti nezrozumiteľných úvah a právnych konštruktov bez podchytenia toho, čo sudcovia považujú za dôležité, ich rozhodovanie sa stane nielen verejnosti nezrozumiteľným a nedôveryhodným, ale aj rozhodovaním, ktoré nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutí. Osobne patrím k sudcom, ktorí zrozumiteľnosť jazyka a nerezignovanie na analytické úvahy preferujú nielen u seba, ale trvajú na tom, aby takto postupovali a aj orgány, z ktorých výsledkami sudcovia pracujú - napríklad prokurátori.

Na záver ešte jedna poznámka. Vyjadrenie typu – „nemám na čele napísané, že som debil, aby som uveril zjavným absurditám“ (gramaticky tak možno vyložiť poslednú vetu prvého odseku vyššie citovaného podania obhajoby, ale len za kontextuálneho ignorovania predchádzajúcej kritiky takýchto floskúl) v kontexte položenej otázky a diskusie s verejnosťou je síce expresívne, ale z hľadiska presvedčivosti názoru zrozumiteľné, nie rizikové a vzťahuje sa na položenú otázku (viď vyššie). Samozrejme, to platí len za situácie, ak autor výroku tieto podľa jeho názoru prezentovaného aj v rozhodnutí „absurdity“ popíše, pomenuje, rozoberá ich a odvoláva sa na ne. To sa v tomto prípade stalo“.

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť obvinený, v sťažnosti uviedol:

„I. Pre vylúčenie sudcu pre pochybnosti o jeho nezaujatosti nie je podstatné, či sudca rozhoduje o vine alebo o treste. Sudca JUDr. Ján Hrubala dospel v odôvodnení napadnutého uznesenia k záveru, že už len samotná skutočnosť, že v obnovenom konaní sa bude rozhodovať len o otázke môjho trestu, nemôže viesť k jeho vylúčeniu pre spôsob, akým komentoval úvahy, ktoré ho viedli k záveru o mojej vine. Tento záver nemá oporu v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku ani v judikatúre, ktorá toto zákonné ustanovenie interpretuje a na ktorú som poukázal vo svojej námietke zaujatosti. Z ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že v prípade, ak existujú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, musí byť sudca vylúčený z vykonávania akéhokoľvek úkonu trestného konania. Úkonmi trestného konania sú všetky úkony, ktoré v trestnom konaní podľa Trestného poriadku vykonávajú orgány činné v trestnom konaní alebo súd, vrátane rozhodnutí upravených v siedmej hlave prvej časti Trestného poriadku (rozsudku, uznesenia, trestného rozkazu, príkazu a opatrenia). Úkonom trestného konania je tak aj rozsudok, a to aj v prípade, ak sa ním má rozhodnúť len o otázke trestu, keďže aj výrok o treste tvorí súčasť rozsudku (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku). Takýto rozsudok je zároveň úkonom trestného konania, ktorý sa týka obvineného, keďže na jeho základe je mu ukladaný trest. Niet preto žiadnych pochýb o tom, že sudca JUDr. Ján Hrubala musí byť vylúčený z rozhodovania o mojom treste v prípade, ak existujú pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k tejto veci alebo mojej osobe.

To potvrdzuje aj judikatúra, na ktorú som poukázal v bode 8 mnou vznesenej námietky zaujatosti. Podľa tejto judikatúry je potrebné sudcu, o ktorého nezaujatosti existujú pochybnosti, vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania aj v prípade, ak už o otázke viny obvineného síce rozhodol, bude však rozhodovať o ďalších otázkach trestného konania vedeného proti obvinenému, pretože, citujem: „(...) nie je možné očakávať, že takýto sudca objektívne rozhodne o akejkoľvek otázke týkajúcej sa prerokúvanej trestnej veci“. Touto mojou argumentáciou sa sudca JUDr. Ján Hrubala v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal napriek tomu, že bola podstatná pre rozhodnutie o jeho vylúčení z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Už samotná táto skutočnosť robí napadnuté uznesenie nezákonným z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 176 ods. 2 Trestného poriadku a § 189 ods. 1 písm. a) a písm. b) Trestného poriadku.

II. Ak sudca označí obhajobu obvineného za „debilnú” je to dôvodom pre jeho vylúčenie bez ohľadu na to, ako tento výrok v skutočnosti myslel. Sudca JUDr. Ján Hrubla dospel v odôvodnení napadnutého uznesenia k záveru, že výraz „debil“ vztiahol k svojej osobe, keď moderátorke diskusie vysvetľoval, že aj na takú absurdnú obhajobu, akou bola tá moja a ktorú expresívne označil za „čachre-machre”, musel dať ako sudca odpoveď v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku, preto komentovanie absurdity obhajoby obvineného nemôže byť dehonestovaním nikoho a nemôže viesť k vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Ani tento záver nemá oporu v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ani v judikatúre, ktorá toto zákonné ustanovenie interpretuje a na ktorú som poukázal vo svojej námietke zaujatosti. Medzi mnou, ako stranou trestného konania, a JUDr. Jánom Hrubalom, ako sudcom, ktorý v mojej veci vykonáva úkony trestného konania, nie je sporné, či namietané skutočnosti majú konkrétnu a objektívnu povahu, keďže sudca JUDr. Ján Hrubala sám potvrdzuje, že výroky, ktoré som konkretizoval v bode 11 mnou vznesenej námietky zaujatosti, skutočne verejne vyriekol v diskusii na hudobnom festivale Pohoda 8. júla 2022. Otázkou tak zostáva len to, či tieto výroky sú dostatočne závažné na to, aby bol, ako zákonný sudca, vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v mojej trestnej veci. Sudca JUDr. Ján Hrubala dospel v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k záveru, že podľa jeho názoru namietané výroky síce mali expresívnu povahu, avšak mienil ich ako hodnotenie spôsobu mojej obhajoby, ku ktorej sa podrobne vyjadril v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku. Keďže tak urobil, nemôže byť v mojej trestnej veci zaujatý. Sudca JUDr. Ján Hrubala teda celé odôvodnenie napadnutého uznesenia venoval výlučne tomu, prečo v mojej trestnej veci nie je (subjektívne) zaujatý, aj keď jeho subjektívnu zaujatosť som vo vznesenej námietke zaujatosti vôbec nenamietal. Žiadnym spôsobom sa však nevyjadril k tomu, prečo jeho výrok, podľa ktorého by mohol mojej obhajobe (čachrom-machrom) uveriť len v prípade, ak by bol debil, nie je natoľko závažný, aby v očiach strán trestného konania a nezainteresovanej verejnosti vyvolal zdanie jeho zaujatosti. Teda k otázke tzv. objektívnej zaujatosti, na ktorej preukazovanie judikatúra nekladie také prísne kritériá, ako na posudzovanie skutočnej (subjektívnej) zaujatosti sudcu.

Podľa judikatúry, ktorá interpretuje ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného poriadku z ústavnoprávneho hľadiska a na ktorú poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia aj sám sudca JUDr. Ján Hrubala, avšak bez toho, aby ju následne aplikoval na konkrétne okolnosti mojej veci, pre posúdenie objektívnej zaujatosti sudcu je úplne bezvýznamné, ako sám namietaný sudca vníma a posudzuje svoje konanie. Podstatné pri riešení tejto otázky je len to, ako konanie namietaného sudcu môže (teda nie musí) vnímať účastník trestného konania a verejnosť. Je nepochybné, že pokiaľ sa sudca na verejnosti vyjadrí o mojej obhajobe, ako o čachroch-machroch, ktorým by uveril len v prípade, ak by bol debilom, objektívne môžu takéto jeho výroky vzbudiť pochybnosť, že ani moje obhajobné argumenty vo vzťahu k trestu, ktorý mi má ukladať za skutky, ktorými som bol odsudzujúcim rozsudkom uznaný za vinného, nebude posudzovať vecne, ale len ako akési čachre-machre, ktoré sú pod jeho inteligenčnú úroveň a ktorými sa len „debilným“ spôsobom snažím vyhnúť spravodlivému trestu. To, že pre posúdenie objektívnej zaujatosti sudcu nie je podstatné, ako svoje výroky skutočne myslel, čo chcel povedať, a ako boli bez jeho zavinenia mediálne tlmočené, potvrdzuje aj judikatúra, na ktorú som poukázal v bode 7 mnou vznesenej námietky zaujatosti — nález Ústavného súdu Českej republiky zo 07. marca 2007, sp. zn. I. ÚS 722/05, zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zväzku 44 na strane 533 pod číslom 42. Ústavný súd Českej republiky v tomto náleze dospel k záveru, že je potrebné dôvodne pochybovať o nezaujatosti sudcu, ktorý poskytol rozhovor médiám v čase, kedy mal vo veci sťažovateľa opäť rozhodnúť, a po tom, ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zrušené nadriadeným súdom, pričom názory, ktoré vyslovil v tomto rozhodnutí boli vo verejnom priestore pomerne ostro kritizované. Ústavný súd Českej republiky v odôvodnení predmetného nálezu konštatoval, že, citujem: „Za takýchto okolností možno pochybovať o tom, že sudca vôbec nie je dotknutý takýmto úsudkom o výkone jeho rozhodovacej právomoci, o čom práve svedčia aj jeho výroky v inkriminovanom rozhovore. Na tomto mieste je tiež potrebné uviesť, že výroky namietaného sudcu, ktoré Ústavný súd Českej republiky v predmetnom náleze posudzoval, nemali vôbec expresívnu povahu, ako je tomu v prípade namietaných výrokov sudcu JUDr. Jána Hrubalu. Dotknutý sudca pre médiá len komentoval vec, o ktorej mal rozhodovať.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že Ústavný súd Českej republiky predmetný záver formuloval práve na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia aj sudca JUDr. Ján Hrubala, avšak vyvodil z nej presne opačné závery. Závery, ktoré Ústavný súd Českej republiky vyslovil v náleze zo 07. marca 2007, sp. zn. I. ÚS 722/05, je potrebné v plnom rozsahu aplikovať aj na posúdenie namietaných výrokov sudcu JUDr. Jána Hrubalu, keďže rovnako, ako v prípade posudzovanom Ústavným súdom Českej republiky, aj JUDr. Ján Hrubala:

a) komentoval vec, o ktorej ešte mohol rozhodovať v dôsledku podaného odvolania;

b) snažil sa verejným komentovaním mojej trestnej veci obhájiť závery, na základe ktorých ma uznal za vinného; a

c) urobil tak po tom, čo bol verejne ostro kritizovaný za svoje rozhodovanie v mediálne exponovaných kauzách, medzi ktoré patrí aj tá moja.

To, že cieľom sudcu JUDr. Jána Hrubalu bolo za takýchto okolností pred verejnosťou legitimizovať odsudzujúci rozsudok, nakoniec potvrdil aj on sám v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom uviedol, že jeho jediným cieľom bolo presvedčiť verejnosť, v prípadoch, akým bol aj ten môj, že nejde o politickú pomstu a premotivovanosť sudcov, ale o výsledok logických konštrukcií sudcov, teda aj jeho (bod 1 písm. c) tejto sťažnosti). Sudca JUDr. Ján Hrubla presviedčal verejnosť o správnosti svojho rozhodovania v medializovaných kauzách v diskusii s názvom „Nastoľovanie spravodlivosti na Slovensku” a pod názvom „Dostávajú primerané tresty tí, ktorí vinu popierajú, ale aj tí, ktorí sa priznávajú? A prečo časť spoločnosti uverila príbehom o politických väzňoch, či pomste opozície?“ na záver ktorej vyslovil predsavzatie, že citujem: „(...) máme chuť dokončiť túto výzvu, máme chuť dokončiť túto prácu a pevne verím, že politická situácia nám dovolí to urobiť“, za čo od publika zožal potlesk. Táto snaha sudcu JUDr. Jána Hrubalu mala zjavne pôvod v skutočnosti, že sám bol verejne označený za „toho správneho“ sudcu, ktorý sa mal podieľať na manipulácii trestných konaní v medializovaných kauzách. Rovnako, ako v prípade, ktorý posudzoval Ústavný súd Českej republiky v náleze zo 07. marca 2007, sp. zn. I. ÚS 722/05, ani v mojej trestnej veci preto nie je možné vylúčiť úsudok o zaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu. Z jeho vyjadrení sa totiž môže javiť, že aj v prípade rozhodovania o mojom treste, bude chcieť opäť utvrdiť verejnosť o správnosti svojho predchádzajúceho rozhodovania tým, že mi uloží rovnaký trest, aký mi uložil zrušeným výrokom o treste odsudzujúceho rozsudku, aby tak naplnil očakávania verejnosti o „spravodlivom” potrestaní aktérov medializovaných káuz, a to napriek tomu, že uloženie takéhoto trestu už po novelizácii Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. neprichádza do úvahy. Ešte raz pritom zdôrazňujem, že tomu tak v skutočnosti byť nemusí, to je však úplne nepodstatné pre posúdenie zaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu z objektívneho hľadiska. Sudca JUDr. Ján Hrubala sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s mojou argumentáciou, ktorú som rozviedol vyššie, v bodoch 8 až 15 tejto sťažnosti, a ktorá bola taktiež podstatná pre rozhodnutie o jeho vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v mojej veci.

Aj táto skutočnosť robí napadnuté uznesenie nezákonným z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 176 ods. 2 Trestného poriadku a § 189 ods. 1 písm. a) a písm. b) Trestného poriadku. Vady napadnutého uznesenia opísané v I. a II. časti tejto sťažnosti nepredstavujú len porušenie citovaných ustanovení Trestného poriadku, ale majú aj ústavnoprávny rozmer porušenia môjho práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže, citujem z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 616/2012, uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod číslom 23/2013: „K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dôjde v konaní o námietke zaujatosti sudcu, ak v napadnutom uznesení absentuje odpoveď na relevantné otázky, ktoré tvorili podstatu vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľom“.

+ + +

Najvyšší súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal, v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, správnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného je dôvodná z nasledovných dôvodov.

Nezávislosť a nestrannosť sú neodmysliteľnými atribútmi pojmu súd. Jeho nezávislosť a nestrannosť sú hodnotou, ktorá prospieva všetkým, pretože je jednou zo záruk rovnosti a právnej istoty v demokratickej spoločnosti. Len nestranný súd je spôsobilý poskytnúť skutočnú spravodlivosť vždy a všetkým. Nezávislosť a nestrannosť však predstavujú ideálne typy, ktoré nikdy nie je možné naplniť absolútne a je možné sa k nim len približovať, čo je dané ich sociálnou povahou.

Nezávislosťou sa rozumie vylúčenie možnosti účinne pôsobiť na slobodnú tvorbu vôle sudcov, nestrannosť (nezávislosť na stranách) predstavuje neexistenciu vzťahu súdu k jednej zo strán konania, kedy pojem strana konania možno chápať ako vo všeobecnej tak i v konkrétnej rovine. Dlhodobý právny a politický vývoj liberálnych demokracií generoval zo skúseností indikátor nezávislosti a nestrannosti, z ktorých možno utvárať objektívne kritériá umožňujúce posúdiť naplnenie znakov nezávislosti a nestrannosti, pretože v subjektívnej polohe psychického (vedomého či nevedomého) stavu rozhodujúceho subjektu ich právnymi nástrojmi ich nemožno uchopiť.

Pri posudzovaní nestrannosti a nezávislosti sudcu preto nemožno úplne odhliadnuť ani od javovej stránky veci, kedy je za validné kritérium považované i tzv. zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby, pretože aj tento aspekt je dôležitý pre zaručenie dôvery v súdne rozhodovanie vôbec. I toto kritérium reflektuje sociálnu povahu súdneho rozhodovania, z ktorej vyplýva, že i keď hoci v skutočnosti neexistuje reálny dôvod k pochybnostiam o nestrannosti a nezávislosti – ako subjektívnej tak i dokonca i v objektívnej polohe – nemožno prehliadať ani existenciu možného presvedčenia, že taký dôvod je daný.

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces tak ako je to vymedzené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je garancia, aby vo veci rozhodoval skutočne nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a demokratický právny štát.

Je treba prihliadnuť aj na to, že princíp nezávislého, nestranného a spravodlivého rozhodovania je zásadným princípom fungovania súdnej moci vôbec; je zákonnou, resp. ústavnou ako aj morálnou povinnosťou sudcov tento princíp ctiť. Nestrannosť sudcu je pritom predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle (zahrňuje vzťah k predmetu konania, účastníkom konania, ich obhajcom atď.), o ktorých je schopný relatívne presne referovať len sudca sám, avšak len takto úzko ponímaná kategória nestrannosti sudcu by v praxi len ťažko našla uplatnenie vzhľadom na náročnú, objektívnu preskúmateľnosť jeho vnútorného rozpoloženia.

Kategóriu nestrannosti je preto potrebné vnímať širšie, tzn. aj v objektívnej rovinne. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (strane konania), ale i to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým – nie nezaujatým – vzťahom k veci disponuje. Subjektívne hľadisko strany konania o zaujatosti sudcu môže byť podnetom k jej skúmaniu, rozhodovanie o tejto otázke sa však musí diať výlučne na základe hľadiska objektívneho, tzn., že otázka zaujatosti nemôže byť nikdy postavená úplne naisto; nemožno však vychádzať len zo subjektívnych pochybností strán konania, ale je nevyhnutné zohľadniť aj hmotnoprávny rozbor skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam viedli.

Európsky súd pre Ľudské práva v Štrasburgu definoval nestrannosť vo veci Piersack proti Belgicku ako absenciu predsudkov alebo predpojatosti. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizme, neobjektivite, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán.

Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná - Justice must not only be done, it must also be seen to be done“; „Treba ísť ďalej, ako sa veci javia - looking behind appearances“ (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Saraiva de Carvalho v. Portugalsko – rozsudok ESĽP z roku 1994). Má byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.

Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod.. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).

Najvyšší súd poznamenáva, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci iba s jeho skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o jeho nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadnuť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo, resp. vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že jeho rozhodnutie tieto požiadavky spĺňať nebude.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonného sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov v trestnom konaní len z taxatívne vymedzených dôvodov spôsobilých vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti, a to pre jeho pomer k prejednávanej veci, alebo pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka; k ich zástupcom alebo k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

Pomerom k prejednávanej veci pritom treba rozumieť určitú zainteresovanosť vo veci konajúceho orgánu trestného konania na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu (alebo iného vo veci konajúceho orgánu - vyšetrovateľ, prokurátor) pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže spočívať napríklad v tom, že vo veci konajúci orgán, resp. jeho príbuzní, rodinní príslušníci, osoby jemu blízke a podobne, boli činom poškodení, eventuálne procesne činný orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.

Pomerom, vo veci konajúceho orgánu trestného konania, k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie jeho vzťah k niektorej z osôb tam uvedených, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere procesne činného orgánu k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ďalej môže ísť o úzke priateľstvo, či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah.

V predmetnej veci sudca JUDr. Ján Hrubala už raz vyslovil a prezentoval svoje myšlienkové postupy pri hodnotení dôkazov, a to v odôvodnení svojho odsudzujúceho rozsudku (č. l. 2683 - 2711), zaujal tam jasné a zrozumiteľné stanovisko nie len k hodnoteniu dôkazov, ale aj k obhajobe obvineného ako takej. V odôvodnení svojho rozsudku použil aj expresívne výrazy „priam absurdne vyznieva“, „premotivovaní prokurátori“ a pod., čím tak prezentoval svoj názor aj na konkrétne obhajobné tvrdenia v rámci hodnotenia dôkazného stavu a vysvetlil, prečo neakceptoval obhajobné argumenty. Ak sudca v rámci odôvodnenia rozsudku prezentuje svoj názor, hoci aj použitím expresívnych výrazov, neznamená to, že pred samotným rozhodnutím bol sudca z hľadiska subjektívneho či objektívneho testu nestrannosti zaujatý.

Spôsob odôvodnenia súdneho rozhodnutia ohľadom voľby a výberu použitých výrazov či slovných zvratov je na úvahe samotného sudcu, ktorý musí obozretne vážiť slová tak, aby neprijateľným spôsobom nedehonestoval ktorúkoľvek zo strán konania. Sudca môže okrem formálnych náležitostí odôvodnenia rozhodnutia (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku, § 176 ods. 2 Trestného poriadku) toto doplniť metaforami, expresívnymi výrazmi či príbehmi a pod., vždy však tak, aby neurážal strany konania a aby odôvodnenie jeho rozhodnutia nebolo sprevádzané prejavmi, ktoré sa už vymykajú štandardom zdvorilej komunikácie. Tá pritom nie je samoúčelná. Je vyjadrením profesionality a vzájomného rešpektu všetkých subjektov zúčastnených na konaní a umožňuje pestovať vzájomnú dôveru, že tieto sa navzájom s úctou počúvajú. Ak súd, ale i strany konania, prezentujú svoje závery a názory bez neprimeraných či už negatívnych ale aj pozitívnych emócií, osobných útokov či agresie, vytvárajú sa tým zdravé predpoklady, aby sa všetci mohli sústrediť na podstatu sporu a racionálne hodnotenie všetkých okolností prípadu, čo v konečnom dôsledku nevyhnutne prispieva k spravodlivému rozhodnutiu. Nemožno pripustiť, aby sa novou normou slušnej úradnej komunikácie stali útočné prejavy, ktorých primárnou úlohou nie je zdôrazniť fakty, ale vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných(primerane I. ÚS 543/2024-35).

Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku v predmetnej veci a tam použitých výrazov nemožno vyvodiť žiadnu nevraživosť, nenávisť či zaujatosť konajúceho sudcu ani k veci samotnej a ani k stranám konania. Zároveň odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku v prijateľnej miere zodpovedá štandardom zdvorilosti. Preto najvyšší súd považuje odsudzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu za korektný bez náznaku zaujatosti či nestrannosti procesne činného sudcu.

Otázkou, ktorú je potrebné zodpovedať, je či vystúpenie sudcu JUDr. Jána Hrubalu na hudobnom festivale a komentovanie svojho konkrétneho rozhodnutia a okolností konkrétneho prípadu bolo ešte v medziach prijateľne opodstatnených alebo už nekorektné vo vzťahu k stranám konania.

Najvyšší súd zohľadniac, že išlo o verejné miesto so značnou publicitou, zohľadniac aj to, že išlo o prezentáciu konkrétneho rozhodnutia, predtým než vo veci rozhodol odvolací – nadriadený súd, zohľadniac, že nešlo len o prezentovanie spôsobu písania a odôvodňovania súdnych rozhodnutí vo všeobecnosti, ale o vyjadrenie sa ku konkrétnemu a mediálne exponovanému prípadu, zohľadniac aj sudcom použité slovné výrazy a prirovnania, dospel k záveru, že od okamihu verejného vystúpenia procesne činného sudcu, môže nie len obvinený a obhajca, ale aj nestranný pozorovateľ získať legitímnu pochybnosť o tom, že sudca JUDr. Ján Hrubala by mohol pri následnom rozhodovaní vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx stratiť nadhľad a profesionalitu, a tak rozhodnúť zaujato v neprospech obvineného, napríklad aj preto aby obhájil svoje mediálne vyjadrenia.

Najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o profesionálnom prístupe menovaného sudcu k veci obvineného a nepochybuje o tom, že je schopný vo veci rozhodnúť spravodlivo a nestranne. To však z hľadiska pravidla, že spravodlivosť nielen že má byť vykonaná, ale sa musí aj javiť, že bude vykonaná, nestačí. Z hľadiska teórie zdania nepostačuje, že procesne činný sudca je subjektívne nestranný (čo napokon nikto nenamieta a nič nenasvedčuje o opaku), ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán konania, aby tak nedošlo k vyvolaniu obavy o jeho nestrannosti. Má a musí byť z konania a rozhodovania vylúčený každý sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nezaujatý, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u strán konania.

V predmetnej veci procesne činný sudca, podľa názoru najvyššieho súdu, prekročil primeranú mieru zdržanlivosti pri komentovaní svojho rozhodnutia nie len použitím značne expresívnych výrazov, ale najmä tým, že sa vyjadroval ku konkrétnej ešte právoplatne nerozhodnutej veci pred širokým publikom a pred rozhodnutím nadriadeného súdu o podanom odvolaní. Ak by išlo z jeho strany o všeobecné konštatovania, hoci aj s použitím expresívnych výrazov, široké publikum a verejnosť by to istotne prijalo bez toho, aby si to vztiahlo na konkrétny prípad a na konkrétne osoby. Nakoľko ale bola komentovaná konkrétna vec, vyjadrenia sudcu získali iný rozmer, pretože sa dotýkali síce nemenovaných, ale presne špecifikovaných a mediálne známych osôb.

Najvyšší súd rozumie tomu, ako sudca myslel svoje vyjadrenie „či má na čele napísané, že je debil?“, pravdou ale je aj to, čo tvrdí obhajoba, že tak nepriamo spochybnil jej prácu, kompetentnosť a odbornosť. Je pochopiteľné, že sa sudca snažil pri vysvetľovaní postupu súdu pri posudzovaní obhajobných tvrdení procesnej strany „priblížiť“ publiku (právni laici) a tiež miestu (hudobný festival). Preto sa snažil voliť výrazové prostriedky inklinujúce skôr ku slangu, než k právnickému jazyku. Zrejme si však nie celkom uvedomil, že sa tým dostáva na „veľmi tenký ľad“ a použité expresívne prostriedky môžu byť v očiach nezaujatého pozorovateľa prizmou tzv. objektívneho testu (ne)zaujatosti chápané ako narúšajúce jeho nestrannosť a nezaujatosť. A to sa v danom prípade i stalo. Preto napriek dobre mienenému úmyslu sudcu vysvetliť určitému laickému spektru poslucháčov procesný postup čo „najrukolapnejšie“ prišlo k prekročeniu objektívne únosnej miery tolerancie obsahovej stránky tohto prejavu a podľa názoru najvyššieho súdu aplikáciou objektívneho testu už daný sudca nespĺňa parametre nezaujatého a nestranného sudcu.

V danom prípade s ohľadom na vyššie popísanú situáciu, minimálne obvinený a obhajca môžu oprávnene a legitímne nadobudnúť dojem, že vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx nebude procesne činný sudca JUDr. Ján Hrubala konať nezaujato, pretože sám svojimi vyjadreniami vyvolal zdanie takéhoto dojmu. Preto, z dôvodu pre pomer sudcu k osobe obvineného a obhajcu, dospel najvyšší súd k záveru o potrebe vylúčiť menovaného z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 4. decembra 2024

JUDr. Martin Bargel v. r.

predseda senátu

 

Diskusia