Administratívne vyhostenie a zákaz vstupu - závislé alebo oddelené výroky jedného rozhodnutia?

Jeannette Hajdinová, predsedníčka senátu Správneho súdu v Bratislave

Administratívne vyhostenie a zákaz vstupu – závislé alebo oddelené výroky jedného rozhodnutia?

Vecná polemika s rozhodnutiami súdu vyššej inštancie

V nedávnej dobe sa Najvyšší správny súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 1Sak/2/2024, sp. zn. 2Sak/2/2024 aj sp. zn. 2Sak/2/2025 zaoberal vzťahom medzi výrokmi rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktorým bol cudzinec XY administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (prvý výrok rozhodnutia) a bol mu zároveň uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a územie členských štátov Európskej únie (druhý výrok toho istého rozhodnutia) a v tej súvislosti aj lehotou na podanie správnej žaloby.

Najvyšší správny súd SR v rozhodnutí sp. zn. 2Sak/2/2024 zo dňa 27.3.2024 a následne v rozhodnutí sp. zn. 1Sak/2/2024 zo dňa 27.6.2024 (ktoré v odôvodnení cituje odôvodnenie rozhodnutia sp. zn. 2Sak/2/2024 ako rozhodnutie v obdobnej veci), uviedol, že podstatným pre posúdenie včasnosti žaloby bolo ustáliť, čoho sa žalobca žalobou domáha, či napáda oba výroky prvostupňového rozhodnutia, t.j. výrok o administratívnom vyhostení a výrok o uložení zákazu vstupu. Tie sú podľa Najvyššieho správneho súdu SR oddeliteľnými výrokmi a z hľadiska zásady oddeliteľnosti výrokov aj samostatne preskúmateľné súdom. Predpokladom preskúmania a zrušenia „len napadnutého výroku“ je oddeliteľnosť tohto výroku od ostatných výrokov. Oddeliteľný je taký výrok, ktorý obstojí sám o sebe bez toho, aby mal podklad v inom výroku. Najvyšší správny súd SR pripustil, že v prípade, že žalobca namieta iba výrok o zákaze vstupu, včasnosť žaloby je možné posúdiť v zmysle ustanovení zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len SSP) o všeobecnej správnej žalobe podľa § 181, pretože lehota 30 dní na podanie správnej žaloby podľa § 235 SSP s poukazom na vecné vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 206 SSP a obsahové vymedzenie administratívneho vyhostenia v zmysle § 231 SSP sa viaže výslovne na rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Ustanovenie kratšej subjektívnej lehoty než pri všeobecnej správnej žalobe je dané tým, že pri dlhšej lehote by medzitým mohlo dôjsť k výkonu rozhodnutia o vyhostení, a nesúvisí teda s výrokom o zákaze vstupu. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Nds/13/2017 zo dňa 21.2.2018 vyplýva, že Najvyšší súd SR vo vzťahu k osobitnému režimu konania vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia konštatuje, že nepôjde o akékoľvek veci týkajúce sa azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, ale len o tie inštitúty, ktoré sú následne zužujúco vymedzené vo vzťahu k azylu v § 207 ods. 2 SSP, a vo vzťahu k zaisteniu a administratívnemu vyhosteniu v § 221 a § 231 SSP. Zákonnosť zostávajúcich vecí týkajúcich sa pobytu cudzincov budú preskúmavané v rámci konania o všeobecnej správnej žalobe.

Žalobca po rozhodnutí kasačného súdu upravil petit žaloby tak, že sa domáha preskúmania len výroku o zákaze vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie a nie aj prvého výroku o administratívnom vyhostení.

Problematickým tak po rozdelení výrokov ako nezávislých, ktoré nemajú podklad jeden v druhom, zostalo to, v akom zložení má správny súd po úprave petitu žaloby rozhodnúť – či má rozhodnúť v senáte alebo má rozhodnúť samosudca – a tým aj otázka zákonného sudcu. Otáznou zostala aj otázka kauzálnej príslušnosti správneho súdu.

Podľa § 23 ods. 1 SSP na správnom súde vo veciach správneho súdnictva konajú a rozhodujú sudcovia v trojčlenných senátoch zložených z predsedu a dvoch sudcov.

Podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia .

Podľa § 206 ods. 1 a ods. 6 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov (ods. 1). Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe (ods. 6).

Podľa § 231 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu.

Čo sa rozumie pod pojmom „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“ upravuje osobitný zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 404/2011 Z.z.).

Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.

Podľa § 82 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu (a) podľa odseku 2 písm. a) na desať rokov, (b) podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov, (c) podľa odseku 2 písm. j), k), o) a p) na jeden rok až tri roky, (d) podľa odseku 2 písm. l) až n) na jeden rok.

Podľa § 82 ods. 7 zákona č. 404/2011 Z.z. ak je viacero dôvodov na administratívne vyhostenie podľa odsekov 1 a 2 a policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží aj zákaz vstupu, uloží čas zákazu vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia.

Pre určenie, či vo veci (v časti výroku o zákaze vstupu, ktorý nasleduje po výroku o administratívnom vyhostení) má rozhodnúť samosudca alebo senát je podľa môjho názoru potrebné ustáliť, či ide o oddeliteľné výroky alebo o navzájom podmienené výroky podľa zákona č. 404/2011 Z.z. a je ich možné subsumovať pod pojem „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“.

V zmysle konštantnej právnej praxe a aj podľa úmyslu zákonodarcu pri tvorbe Správneho súdneho poriadku správnou žalobou vo veciach administratívneho vyhostenia (§ 231 SSP) sa možno domáhať preskúmania zákonnosti rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy týkajúceho sa administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 404/2011 Z.z., ktorý rozhodovanie v rámci administratívneho vyhostenia upravuje v ustanoveniach § 77 až § 87. Z hľadiska systematického zaradenia týchto ustanovení do zákona č. 404/2011 Z.z. je možné konštatovať, že konanie o administratívnom vyhostení je začlenené do samostatnej prvej hlavy štvrtej časti zákona č. 404/2011 Z.z., a to v rozmedzí spomínaných ustanovení § 77 až § 87. Aj systematika ustanovení zákona č. 404/2011 Z.z. tým dáva odpoveď na otázku, aké rozhodnutia zákonodarca považuje za rozhodnutia vydané v konaní o administratívnom vyhostení: rozhodnutia s výrokom o administratívnom vyhostení aj s výrokom o zákaze vstupu. Predmetom prieskumu nemusí byť len meritórne rozhodnutie o vyhostení, ale akékoľvek iné rozhodnutie alebo opatrenie vydané v konaní o administratívnom vyhostení podľa § 77 až § 87 zákona č. 404/2011 Z.z., ak spĺňa podmienky dané v § 7 SSP (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok, Komentár. Bratislava: C.H. Beck, 2018, s. 1071, s. 1159 a nasl.).

A contrario teda predmetom súdneho prieskumu na základe správnej žaloby vo veciach administratívneho vyhostenia nebudú rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy vydané mimo ustanovení § 77 až § 87 zákona č. 404/2011 Z.z. (napríklad rozhodnutia o pobyte príslušníkov tretích krajín na území Slovenskej republiky podľa § 20 až § 62 alebo rozhodnutia o uložení sankcií za priestupky či správne delikty na úseku pobytu cudzincov podľa § 116 a § 117). Preskúmania zákonnosti takýchto vyňatých rozhodnutí alebo opatrení sa preto budú môcť oprávnené osoby (za splnenia Správnym súdnym poriadkom ustanovených podmienok) domáhať prostredníctvom všeobecnej správnej žaloby. Tento rozdiel so žalobami proti rozhodnutiam o administratívnom vyhostení aj o zákaze vstupu sa okrem iných osobitostí upravených v § 206 a § 231 až § 241 SSP prejaví predovšetkým v príslušnosti správneho súdu, keďže na konanie o všeobecnej správnej žalobe nedopadá kauzálna príslušnosť vymedzená v § 17 SSP (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Nds/1/2017 zo dňa 3.5.2017), kým v konaní o administratívnom vyhostení je kauzálne príslušný Správny súd v Bratislave a Správny súd v Košiciach a aj v otázke obsadenia správneho súdu.

Z uvedeného vyplýva, že výrok rozhodnutia o zákaze vstupu zo zákona č. 404/2011 Z.z. patrí pod konanie o administratívnom vyhostení a tvorí s ním jeden celok, keďže je upravené v ustanoveniach § 77, § 78, § 79, § 82, § 83, § 84, § 85, § 86, § 87 zákona č. 404/2011 Z.z.

Následne s tým súvisí aj otázka kauzálnej a miestnej príslušnosti správnych súdov: ak by sa mala spravovať podľa všeobecnej správnej žaloby, neplatila by kauzálna príslušnosť pre Správny súd v Bratislave a Správny súd v Košiciach upravená v § 17 SSP, ale všeobecná miestna príslušnosť podľa § 13 SSP, čo však Najvyšší správny súd SR v rozhodnutiach sp. zn. 2Sak/2/2024 ani sp. zn. 1Sak/2/2024 nezohľadnil a ani nevysvetlil.

Normatívne (zákon č. 404/2011 Z.z.) sa rozlišuje medzi administratívnym vyhostením štátneho príslušníka tretej krajiny a administratívnym vyhostením občana Európske únie a jeho rodinného príslušníka. Policajný útvar môže v konaní o administratívnom vyhostení vydať štátnemu príslušníkovi tretej krajiny rozhodnutie o:

- administratívnom vyhostení s určením lehoty na vycestovanie bez uloženia zákazu vstupu,

- administratívnom vyhostení s určením lehoty na vycestovanie s uložením zákazu vstupu,

- administratívnom vyhostení bez určenia lehoty na vycestovanie s uložením zákazu vstupu, alebo

- zákaze vstupu (iba za podmienky, ak štátny príslušník tretej krajiny predloží falošný pas alebo pozmenený doklad pri vstupe počas hraničnej kontroly, a na územie Slovenskej republiky sa ani nedostane, a teda nie je odkiaľ ho vyhostiť, prípadne ak nevycestoval v lehote určenej v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, v ktorom mu nebol uložený zákaz vstupu).

Zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16.decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ako aj z § 77 ods. 1, § 82 ods. 2 a ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že v rámci všeobecného vymedzenia rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa stanovuje uvádzať aj krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, a zároveň uloženie zákazu vstupu, ak nie je určená lehota na vycestovanie. Všeobecne platí, že rozhodnutie o zákaze vstupu v konaní o administratívnom vyhostení je podľa zákona č. 404/2011 Z.z. fakultatívne, avšak výrok o zákaze vstupu má podklad (základ) vo výroku o administratívnom vyhostení a bez neho nemôže v zmysle § 82 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. existovať.

Preto podľa môjho názoru vo výrokoch o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu ide o závislé výroky, nie o oddelené výroky, ktoré by nemali podklad jeden v druhom, pretože ich vzájomná naviazanosť vyplýva priamo zo smernice 2008/115/ES ako aj z § 77 ods. 1 a § 82 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. Keďže ide o závislé výroky jedného rozhodnutia vydaného v rámci konania o administratívnom vyhostení podľa zákona č. 404/2011 Z.z., o oboch výrokoch (o administratívnom vyhostení aj o zákaze vstupu) má rozhodovať samosudca v zmysle § 23 ods. 2 písm. b/ SSP.

Okrem uvedeného poukazujem tiež na to, že ak by Najvyšší správny súd SR v uzneseniach sp. zn. 2Sak/2/2024 zo dňa 27.3.2024 a sp. zn. 1Sak/2/2024 zo dňa 27.6.2024 skutočne považoval výroky o administratívnom vyhostení a o zákaze vstupu za oddeliteľné a samostatné, ktoré nemajú základ jeden v druhom, potom by výroky oboch uznesení Najvyššieho správneho súdu SR museli znieť tak, že v prvom výroku by zamietol kasačnú sťažnosť proti výroku správneho súdu o odmietnutí žaloby v časti administratívneho vyhostenia ako oneskorene podanej, a v druhom výroku rozhodnutia by mal kasačný súd zrušiť uznesenie správneho súdu v časti o zákaze vstupu. Táto situácia však nenastala a obe uznesenia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/2/2024 zo dňa 27.3.2024 aj sp. zn. 1Sak/2/2024 zo dňa 27.6.2024 v celom rozsahu rušia uznesenia Správneho súdu v Bratislave a vec mu vracajú na ďalšie konanie. Kasačný súd teda zrušil rozhodnutie správneho súdu vo vzťahu k administratívnemu vyhosteniu a aj vo vzťahu k zákazu vstupu, čo evokuje, že oba výroky považoval za navzájom súvisiace.

Najvyšší správny súd SR sa v ďalšom uznesení sp. zn. 2Sak/2/2025 zo dňa 29.1.2025 venoval aj správnosti zápisu do súdneho oddelenia senátu alebo samosudcu, hoci to patrí do kompetencie predsedu správneho súdu podľa § 152 ods. 10 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov. V odseku 45 rozhodnutia, síce len ako obiter dictum, k „sporu o zápis veci do príslušného registra na správnom súde uviedol, že o zákaze vstupu bolo rozhodnuté podľa zákona č. 404/2011 Z.z. (§ 206 ods. 1 SSP), a preto niet dôvodu nepovažovať konanie o správnej žalobe v predmetnej veci za konanie podľa § 23 ods. 2 písm. c/ SSP“ (zrejme má ísť o písm. b/, ktoré sa vzťahuje na konanie vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia; keďže písm. c/ upravuje rozhodovanie v konaniach proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o ktoré vo veci nešlo), „v ktorom na správnom súde rozhoduje sudca. To však nie je v nijakom ohľade v rozpore so záverom kasačného súdu, že výrok žalovaného o zákaze vstupu je možné preskúmať v 2-mesačnej lehote podľa ustanovení o všeobecnej správnej žalobe (§ 181 SSP), keďže ide o výrok oddeliteľný od výroku o samotnom administratívnom vyhostení, pre preskúmanie ktorého platí osobitná skrátená lehota podľa § 235 SSP“. No porovnaním odseku 45 s odsekom 35 tohto rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR („Zákaz vstupu sa teda neukladá vždy popri administratívnom vyhostení. Je teda možné samostatne napadnúť žalobou administratívne vyhostenie (v lehote podľa § 235 SSP, teda v lehote 30 dní). Rozhodnutie o zákaze vstupu je fakultatívne a nie povinnou ani koncepčnou súčasťou rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Aj to je možné napadnúť samostatnou žalobou avšak už nie v lehote podľa § 235 SSP, pretože nejde o žalobu proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, ale všeobecnou správnou žalobou podľa § 181 SSP“) sa dostáva uvedený záver do protikladu.

Sumarizujúc uvedené rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR vznikajú diskrepancie z hľadiska lehoty na podanie správnej žaloby, kauzálnej príslušnosti súdu a formácie, v ktorej má súd rozhodnúť:

- ak by išlo o závislé výroky (výrok o zákaze vstupu má základ vo výroku o administratívnom vyhostení), potom

o v oboch výrokoch ide o správnu žalobu vo veciach administratívneho vyhostenia,

o lehota na podanie žaloby je 30 dní (§ 235 SSP),

o kauzálne príslušným súdom je Správny súd v Bratislave a Správny súd v Košiciach (§ 17 SSP),

o súd rozhodne v obsadení samosudcom (§ 23 ods. 2 písm. b/ SSP), keďže ide o žalobu vo veci administratívneho vyhostenia;

- ak by išlo o oddelené výroky jedného rozhodnutia orgánu verejnej správy (výrok o zákaze vstupu nemá základ vo výroku o administratívnom vyhostení), potom vzniká dvojkoľajnosť v týchto aspektoch:

o v prvom výroku rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky

§ ide o správnu žalobu vo veci administratívneho vyhostenia,

§ lehota na podanie žaloby je 30 dní (§ 235 SSP),

§ kauzálne príslušným súdom je Správny súd v Bratislave a Správny súd v Košiciach (§ 17 SSP)

§ súd rozhodne v obsadení samosudcom (§ 23 ods. 2 písm. b/ SSP), keďže ide o žalobu vo veci administratívneho vyhostenia

o v druhom výroku o zákaze vstupu obsiahnutom v tom istom rozhodnutí orgánu verejnej správy

§ ide o všeobecnú správnu žalobu (odsek 35 rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/2/2025),

§ lehota na podanie žaloby je dva mesiace (§ 181 ods. 1 SSP),

§ nie je daná kauzálna príslušnosť podľa § 17 SSP, ale všeobecná miestna príslušnosť správneho súdu podľa § 13 SSP,

§ súd rozhodne v obsadení senátom (§ 23 ods. 1 SSP) ako o všeobecnej správnej žalobe. Najvyšší správny súd SR v odseku 45 rozhodnutia sp. zn. 2Sak/2/2025 riešil aj spornosť zápisu do súdneho oddelenia samosudcu na správnom súde a uviedol, že aj v tomto druhom výroku o zákaze vstupu má rozhodnúť samosudca, keďže ide o žalobu vo veci administratívneho vyhostenia, čo však odporuje zvyšnej časti odôvodnenia rozhodnutia.

Pripomínam, že výrok o administratívnom vyhostení a výrok o zákaze vstupu sa nachádzajú v jednom a tom istom rozhodnutí orgánu verejnej správy, vydanom podľa § 77 a § 82 zákona č. 404/2011 Z.z. Preto rozdelením oboch výrokov na samostatné výroky, ako to signalizuje Najvyšší správny súd SR v uvedených rozhodnutiach, by mal jedno a to isté rozhodnutie orgánu verejnej správy preskúmavať správny súd v senáte (vo výrok o zákaze vstupu) a aj samosudca (vo výroku o administratívnom vyhostení).

Nie je možné aplikovať ani § 30 SSP tzv. „zberný kôš“, pretože sa tu nemieša charakter rôznych konaní (ako napríklad žaloba v sociálnych veciach vs. žaloba vo veci infožiadosti) a ide stále o rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 77 ods. 1 a § 82 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. Potom vzniká otázka, kto má na koho čakať pri preskúmavaní rozhodnutia – či má samosudca čakať až rozhodne senát, alebo či má čakať senát až rozhodne samosudca. Zákon č. 404/2011 Z.z. s takýmto postupom nepočíta.

Od preskúmavania rozhodnutí o administratívnom vyhostení je potrebné odlíšiť preskúmavanie rozhodnutí o pobyte cudzincov, ktoré je vydané podľa toho istého zákona č. 404/2011 Z.z., ale podľa iných ustanovení systematicky zaradených do inej časti zákona. Pobyt cudzincov je upravený v tretej časti zákona v rozsahu ustanovení § 20 až § 76, kým administratívne vyhostenie je upravené v samostatnej štvrtej časti prvej hlave zákona č. 404/2011 Z.z. v ustanoveniach § 77 až § 87. Je ustálenou súdnou praxou, že rozhodnutia orgánu verejnej správy o pobyte cudzincov na území Slovenskej republiky (prechodný pobyt: § 20 až § 41 zákona č. 404/2011 Z.z., trvalý pobyt: § 42 až § 57 a tolerovaný pobyt: § 57 až § 51a zákona č. 404/20011 Z.z.) sú napadnuteľné všeobecnou správnou žalobou, ktorá má byť podaná v lehote dvoch mesiacov a rozhoduje o nej senát. Dôvodom je to, že nejde o žalobu proti rozhodnutiu o azyle, zaistení ani administratívnom vyhostení cudzinca, o ktorej rozhoduje na správnom súde samosudca podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP. Uvedená vec nie je sporná, preto aplikácia judikatúry týkajúcej sa pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky na veci administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu je neadekvátna, keďže sa týka odlišnej veci.

Z hľadiska výkladu ustanovení netreba zabúdať ani na systematiku zákona č. 404/2011 Z.z. a je vhodné ozrejmiť, ako zákonodarca usporadúva jednotlivé, obsahovo navzájom súvisiace, ustanovenia v zákone. Tým sa tiež vysvetlí výklad a obsahový význam ustanovení § 77 až § 87. Z Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov prijatých Národnou radou SR uznesením č. 19/1997 Z.z. (príloha č. 2 body 10 a 17) a z Legislatívnych pravidiel vlády prijatých uznesením č. 241 dňa 8.4.1997 a vyhlásených v Zbierke zákonov SR vo forme oznámenia č. 372/2000 Z.z. (príloha č. 2 body 10 a 20) vyplýva, že obsahovo súvisiace úseky rozsiahlejšieho právneho predpisu je účelné spájať do častí, hláv, dielov, prípadne oddielov a pri členení dodržiavať toto poradie. Poradie častí, hláv, dielov a oddielov sa označuje slovným vypísaním poradového čísla, pričom sa prídavné meno dáva pred podstatné meno, napríklad „Prvá časť“, „Prvá hlava“. Potom časti, hlavy, diely a oddiely právneho predpisu, a ak je to účelné z dôvodu prehľadnosti, aj jednotlivé paragrafy alebo ich skupiny majú mať stručné a výstižné nadpisy zodpovedajúce ich obsahu. Nadpisy častí, hláv, dielov a oddielov, prípadne paragrafov sa spravidla uvádzajú pod ich poradovým číslom. Ak sa v právnom predpise označuje niekoľko paragrafov spoločným nadpisom, treba spoločný nadpis umiestniť vždy nad poradové číslo prvého paragrafu príslušnej skupiny paragrafov.

Ako už bolo uvedené vyššie, ustanovenia zákona č. 404/2011 Z.z. upravujúce administratívne vyhostenie sa nachádzajú v samostatnej štvrtej časti prvej hlave tohto zákona, ktorá nesie názov „ Administratívne vyhostenie“ a obsahuje ustanovenia § 77 až § 87. Rozhodovanie o administratívnom vyhostení vrátane výroku o zákaze vstupu je upravené v ustanoveniach § 77 ods. 1, § 82 zákona č. 404/2011 Z.z., teda v rámci jednej, obsahovo ucelenej a súvisiacej právnej úpravy administratívneho vyhostenia. Úmyslom zákonodarcu z hľadiska kreovania zákona a systematického zaradenia ustanovení do jednotlivých častí a hláv preto jednoznačne bolo považovať výrok o zákaze vstupu za súčasť rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Napokon je to vyjadrené aj priamo v § 77 ods. 1 posledné dve vety zákona č. 404/2011 Z.z. slovami: „V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie“.

Na základe uvedených záverov zastávam názor, že podľa § 77 ods. 1 a § 82 zákona č. 404/2011 Z.z. sú výroky rozhodnutia o administratívnom vyhostení aj o zákaze vstupu vzájomne súvisiacimi výrokmi, majú základ jeden v druhom a podmieňujú sa, a preto voči rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ktorý obsahuje oba výroky, môže byť podaná žaloba vo veci administratívneho vyhostenia v zmysle § 231 a nasl. SSP. Keďže ustanovenie § 235 SSP osobitne upravuje lehotu na podanie takejto žaloby, ustanovenia o všeobecnej správnej žalobe sa pri lehote nepoužijú (lex specialis derogat legi generali) a o tejto žalobe en bloc rozhoduje samosudca podľa § 23 ods. 2 písm. b/ SSP.

V závere považujem za potrebné ešte uviesť, že spomínané rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR otvárajú mnoho nových a významných otázok, doposiaľ neriešených v jeho rozhodnutiach, ktoré tiež s odkazom na citované zákonné ustanovenia a dovtedy ustálenú súdnu prax, je potrebné v konkrétnych veciach vyhodnocovať.

 

Diskusia