Polícia a prokuratúra môžu hrať tvrdo ale čisto

Mgr. Erika Krutková

                                 Polícia a prokuratúra môžu hrať tvrdo ale čisto

Prípad Gäfgen proti Nemecku[1] patrí medzi najcitovanejšie rozsudky ESĽP týkajúcich sa prípustnosti dôkazov získaných nezákonným spôsobom a ich vlyvu na celkovu spravodlivosť konania. Pozornosť sa vždy sústredila na trestné konanie vedené proti sťažovateľovi a otázku prípustnosti dôkazov zaistených na základe priznania sťažovateľa získaného hrozbou mučenia ale ako dopadli vyšetrovatelia z tohto prípadu? Práve ich osudom a stanoviskom ESĽP k nemu sa zaoberám v predmetnom príspevku.

Skutkové okolnosti

Sťažovateľ vylákal 11-ročného chlapca do svojho bytu vo Frankfurte nad Mohanom tým, že predstieral, že jeho sestra si v ňom nechala bundu. Potom chlapca zabil udusením. Následne sťažovateľ uložil u rodičov chlapca list s požiadavkou na výkupné, v ktorom uviedol, že ich syn bol unesený, a žiadal jeden milión eur. ESĽP uznal, že policajti boli motivovaní snahou zachrániť život dieťaťa. Zákaz zlého zaobchádzania sa však uplatňuje bez ohľadu na konanie dotknutého alebo motiváciu orgánov; nepripúšťa žiadnu výnimku, a to ani v prípade ohrozenia života jednotlivca. V liste sa ďalej uvádzalo, že ak únoscovia dostanú výkupné a podarí sa im opustiť krajinu, potom opäť uvidia svojho syna. Sťažovateľ potom odišiel k rybníku, ktorý sa nachádza na súkromnom pozemku neďaleko mesta Birstein, približne hodinu cesty autom od Frankfurtu, a ukryl mŕtvolu chlapca pod mólom. Dňa 30.09.2002 približne o jednej hodine ráno sťažovateľ vyzdvihol výkupné na stanici električky. Odvtedy bol sledovaný políciou. Časť výkupného poukázal na svoje bankové účty a zvyšok ukryl vo svojom byte. V ten deň popoludní ho zatkli vo Frankfurte nad Mohanom.

Po vyšetrení lekárom bol sťažovateľ prevezený na policajné riaditeľstvo vo Frankfurte nad Mohanom. Vyšetrovateľ M. mu oznámil, že je podozrivý z únosu chlapca, a poučil ho o jeho právach ako obvineného, najmä o práve nevypovedať a o práve poradiť sa s advokátom. Následne bol vypočúvaný M. s cieľom nájsť chlapca. Sťažovateľ naznačil, že dieťa zadržiava iný únosca. O 23.30 hod. mu bolo na jeho žiadosť umožnená tridsaťminútová porada s svokátom. Následne uviedol, že chlapca ukryli v chate pri jazere. Skôr ako M. prišiel dňa 01.102002 skoro ráno do práce zástupca náčelníka frankfurtskej polície D. a nariadil inému vyšetrovateľovi E., pánovi, aby sa sťažovateľovi vyhrážal značnou fyzickou bolesťou a v prípade potreby ho takejto bolesti vystavil, aby prezradil, kde sa chlapec nachádza. Podriadení sa už predtým a opakovane postavili proti takémuto prikazu. Vyšetrovateľ E. následne pohrozil sťažovateľovi, že ak neprezradí miesto pobytu dieťaťa, bude vystavený značnej bolesti z rúk osoby špeciálne vycvičenej na takéto účely. Podľa sťažovateľa sa policajt ďalej vyhrážal, že ho zavrie do cely s dvoma obrovskými černochmi, ktorí ho budú sexuálne zneužívať. Policajt ho tiež niekoľkokrát udrel rukou do hrude a zatriasol ním tak, že v jednom prípade narazil hlavou do steny. Zo strachu, že bude vystavený mučeniu sťažovateľ prezradil miesto, kde sa nachádza telo chlaca, približne po desiatich minútach. V zázname z policajného spisu z 01.10.2002 zástupca náčelníka frankfurtskej polície, D., uviedol, že sa domnieval, že v to ráno bol život chlapca vo veľkom nebezpečenstve, ak bol vôbec ešte nažive, vzhľadom na nedostatok jedla a vonkajšiu teplotu. S cieľom zachrániť život dieťaťa mal preto nariadiť vyšetrovateľovi E., aby sťažovateľovi pohrozil značnou bolesťou, ktorá by nezanechala žiadne stopy po zranení. Potvrdil, že samotný zákrok sa mal vykonať pod lekárskym dohľadom. D. ďalej priznal, že nariadil inému policajtovi, aby získal „sérum pravdy". Podľa záznamu hrozba sťažovateľovi bola zameraná výlučne na záchranu života dieťaťa, než na pokračovanie v trestnom konaní týkajúcom sa únosu. Keďže sťažovateľ prezradil, kde sa nachádza telo chlapca, keďže mu bolo vyhrážané mučením, žiadne opatrenia sa v skutočnosti nevykonali.

Trestné konanie vedené voči policajtom

Dňa 20.12.2004 Krajinský súd vo Frankfurte nad Mohanom vyhlásil rozsudky proti zástupcovi náčelníka frankfurtskej polície D. a detektívovi E. Krajinský súd konštatoval, že použitá metóda vyšetrovania nebola ospravedlniteľná a odmietol obhajobu nevyhnutnosťou, pretože zasahovalo do ľudskej dôstojnosti garantovanej čl. 1 Ústavy. Rešpektovanie ľudskej dôstojnosti tvorí aj základ čl. 104 § 1 druhej vety Ústavy a čl. 3 dohovoru. Ochrana ľudskej dôstojnosti je absolútna a nepripúšťa žiadne výnimky ani vyvažovanie záujmov.

Krajinský súd vo Frankfurte nad Mohanom odsúdil detektíva E. za nátlak, ktorého sa dopustil pri výkone svojej funkcie. Z hľadiska trestu však obžalovanému uložil napomenutie a podmienečný tres peňažný trest vo výške 60 eur na deň počas 60 dní, ktorý by bol obžalovaný povinný zaplatiť, ak by sa počas skúšobnej doby dopustil ďalšieho trestného činu.

Okrem toho súd odsúdil zástupcu náčelníka frankfurtskej polície, D., za to, že podnecoval podriadeného E., aby sa dopustil nátlaku pri výkone svojej funkcie. Zároveň mu uložil napomenutie a podmienečný peňažný trest vo výške 120 EUR na deň počas 90 dní.

Pri určovaní výmery trestov krajinský súd vzal do úvahy, že existujú významné poľahčujúce okolnosti, ktoré treba zohľadniť. Vzal do úvahy, že jediným záujmom obžalovaných bolo zachrániť život chlapca a že boli pod mimoriadnym tlakom z dôvodu svojich záväzkov voči nadriadenému orgánu a verejnosti. V danom čase boli vyčerpaní a konali vo veľmi napätej a hektickej situácii. V minulosti neboli odsúdení. Okrem toho D. prevzal zodpovednosť za svoje činy tým, že ich priznal a vysvetlil v zázname do policajného spisu v ten istý deň. Konanie trvalo dlho a vzbudilo obrovskú pozornosť médií. Obžalovaní utrpeli ujmu na svojej profesionálnej kariére: D. bol preložený na hessenské ministerstvo vnútra a E. dostal zákaz pôsobiť v oblasti trestného stíhania. Okrem toho to bolo po prvýkrát, čo konfliktnú situáciu, aká nastala v prípade obžalovaných, posudzoval nemecký trestný súd. Súd zohľadnil ako priťažujúce okolnosti skutočnosť, že D. nekonal spontánne, keďže už večer pred vydaním príkazu E. nariadil použitie násilia. Okrem toho obžalovaní svojím konaním riskovali kompromitovanie usvedčenia sťažovateľa z vraždy.

Rozsudok nadobudol právoplatnosť 20.12.2004. Následne bol D. vymenovaný za riaditeľa policajného útvaru pre Technológie, logistiku a administratívy.

A aká bola reakcia ESĽP na odsúdenie policajtov?

ESĽP na jednej strane uviedol, že je spokojný s tým, že vnútroštátne súdy výslovne a jednoznačne uznali, že sťažovateľov výsluch predstavoval porušenie čl. 3 dohovoru avšak na druhej strane pripomenul, že za rozhodujúci sa považuje výsledok vyšetrovania a následného trestného konania vrátane uložených sankcií, ako aj prijatých disciplinárnych opatrení. Je nevyhnutné zabezpečiť, aby sa neznižoval odstrašujúci účinok súdneho systému a význam úlohy, ktorú má zohrávať pri predchádzaní porušovaniu zákazu zlého zaobchádzania.

ESĽP sa veľmi kriticky postavil k dôvodom, ktoré viedli vnútroštátne súdy k širokému uplatneniu poľahčujúcich okolností. Ďalej vytýkal vnútroštátnym orgánom, že policajti neboli postavení mimo službu počas vyšetrovania a vkonečnom dôsledku bol zátupca náčelníka D. povýšený do funkcie riaditeľa policajného útvaru. V istých momentoch uvedené výhrady znejú až príliš povedome a pripomínajú prípad trestného stíhania vyšetrovateľov NAKA.[2]

V konkrétnostiach na uvedené výhrady ESĽP konštatoval, že zaregistroval, že Krajinský súd vo Frankfurte nad Mohanom zmiernil tresty obžalovaných policajtov okrem iného vzhľadom na neprimeranú dĺžku trvania konania, je zároveň pripravený uznať, že vyšetrovanie a trestné konanie bolo napriek tomu dostatočne rýchle, aby spĺňalo štandardy stanovené dohovorom.

ESĽP ďalej konštatuje, že policajti boli uznaní vinnými z nátlaku a podnecovania k nátlaku podľa ustanovení nemeckého trestného práva za ich konanie pri výsluchu sťažovateľa, ktoré bolo v rozpore s čl. 3 dohovoru. ESĽP však poznamenáva, že za toto porušenie boli odsúdení len na veľmi mierne a podmienečné tresty. ESĽP v tejto súvislosti opakuje, že nie je jeho úlohou rozhodovať o miere zavinenia jednotlivca alebo určovať primeraný trest pre páchateľa, keďže tieto otázky patria do výlučnej právomoci vnútroštátnych trestných súdov.

Podľa čl. 19 dohovoru a v súlade so zásadou, že cieľom Dohovoru je zaručiť práva, ktoré nie sú teoretické alebo iluzórne, ale praktické a účinné, však ESĽP musí zabezpečiť, aby štát primerane plnil svoju povinnosť chrániť práva osôb podliehajúcich jeho právomoci. Z toho vyplýva, že hoci ESĽP uznáva úlohu vnútroštátnych súdov pri rozhodovaní o primeraných sankciách za zlé zaobchádzanie zo strany zástupcov štátu, musí si zachovať svoju kontrolnú funkciu a zasiahnuť v prípadoch zjavného nepomeru medzi závažnosťou činu a uloženým trestom. V opačnom prípade by povinnosť štátu vykonať účinné vyšetrovanie stratila veľkú časť svojho významu

ESĽP neprehliadol skutočnosť, že Krajinský súd vo Frankfurte nad Mohanom pri určovaní výmery trestov pre D. a E. zohľadnil viaceré poľahčujúce okolnosti. Súhlasí s tým, že predmetná sťažnosť nie je porovnateľná s inými prípadmi týkajúcimi sa svojvoľných a závažných prejavov brutality zo strany štátnych úradníkov, ktoré sa títo následne snažili utajiť, a v ktorých by podľa názoru ESĽP bolo vhodnejšie uloženie trestov odňatia slobody.

Napriek tomu uloženie takmer symbolických peňažných trestov vo výške 60 a 90 denných dávok vo sume 60 EUR a 120 EUR a navyše rozhodnutie o ich podmienečnom odložení nemožno považovať za primeranú reakciu na porušenie čl. 3, a to ani z pohľadu praxe ukladania trestov v žalovanom štáte.

Takýto trest, ktorý je zjavne neprimeraný porušeniu jedného zo základných práv dohovoru, nemá potrebný odstrašujúci účinok, aby sa zabránilo ďalšiemu porušovaniu zákazu zlého zaobchádzania v budúcich komplikovaných situáciách.

Pokiaľ ide o uložené disciplinárne sankcie, ESĽP konštatuje, že počas vyšetrovania a súdneho procesu s D. a E. boli obaja preložení na pozície, ktoré už neboli priamo spojené s vyšetrovaním trestných činov. D. bol neskôr preložený na policajné oddelenie pre techniku, logistiku a administratívu a bol vymenovaný za jeho vedúceho. V tejto súvislosti ESĽP odkazuje na svoje opakované zistenia, že ak boli štátni zamestnanci obvinení z trestných činov zahŕňajúcich zlé zaobchádzanie, je dôležité, aby boli počas vyšetrovania alebo súdneho konania dočasne pozbavení výkonu služby a v prípade odsúdenia prepustení. Následné vymenovanie D. za náčelníka policajného orgánu vyvoláva vážne pochybnosti o tom, či reakcia orgánov primerane odrážala závažnosť porušenia čl. 3, z ktorého bol uznaný vinným.

Z toho vyplýva, že sťažovateľ sa stále môže dovolávať toho, že je obeťou porušenia čl. 3 v zmysle čl. 34 dohovoru a následne konštatoval porušenie čl. 3 dohovoru.

Záverom

S uvedeným prípadom možno nájsť paralelu s viacerými verejne známymi prípadmi postupu OČTK, ktoré sú časťou verejnosti, či obvinených označované za „nátlakové metódy“ s cieľom vynútenia priznania alebo spolupráce.

Asi najznámejším prípadom je náhrávka z rozhovoru medzi bývalým prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a obvineným príslušníkom polície M. K., na ktorej okrem iného odznelo:

„Takto, zajtra civil, jasné? To ti aj Lajo odkazuje...Lajo potom povedal, že sa o teba postará…Ty si uvedom, že máš rodinu, že máš ženu, ktorá je v nejakom postavení a buď to urobíme vo veľkej hanbe, alebo to urobíme tak, že akože nič nebude…Tiež nechcem počuť žiadne oné, žiadne pi*oviny. Fakt nechcem počuť žiadne pi*oviny....Ty si uvedom, že máš rodinu, že máš ženu, ktorá je v nejakom postavení...A buď to urobíme vo veľke hanbe, alebo to urobíme tak, že akože nič nebude....

„...To ti môžem na svoje deti prisahať. Kučo, dobre že si prišiel. Určite sa vyhne všetkému, urobíme to maximálne diskrétne. Tvoja žena bude z toho vynechaná, tvoja žena nebude mať z toho žiadnu ujmu. Tvoje deti my do toho nechceme ťahať. Nechceme robiť z toho kovbojku. To som mu povedal a ja som mu povedal aj, že by bolo vhodné, keby to robil niekto iný, lebo možno budeme zaujatí atď...Mišo tam trošku zýšil hlas, Mišo sa trošku emočne, lebo sa pozná, že čo mu má na to povedať a kričal...“[3]

Nie je úlohou tohto príspevku vyvodiť akékoľvek závery a vynášať súdy, či v konkrétnom prípade išlo zo strany prokurátora o štandardný neformálny rozhovor s obvinenou osobou, legitímnu taktiku výsluchu v štýle „dobrý a zlý policajt“ alebo protiprávne konanie, za ktoré mala byť voči nemu vyvodená disciplinárna alebo dokonca trestnoprávna zodpovednosť. Nátlak a zlé zaobchádzanie nemusia mať nevyhnutne podobu fyzického násilia alebo hrozbu fyzického násilia adresovanú priamo osobe obvineného ale aj inej ťažkej ujmy, či ujmy, ktorú by mohla utrpieť blízka osoba. Hranica medzi správnym a protiprávnym býva tenká, pričom angažovanosť, premotivovanosť, či verejný tlak, dokážu túto hranicu ešte viac stierať. Ako sa hovorí, cesta do pekla býva dláždená tými najlepšími úmyslami. Diskusia o tom, či takéto metódy a postupy patria do vyšetrovania a trestného konania ako takého, a kde je hrani medzi taktikou výsluchu a nátlakom je legitímna, a to aj v kontexte záverov ESĽP vo veci Gäfgen.

ESĽP vo veci Gäfgen uznal, že policajti boli motivovaní snahou zachrániť život dieťaťa. Súčasne konštatoval, že zákaz zlého zaobchádzania sa však uplatňuje bez ohľadu na počínanie dotknutej osoby alebo motiváciu orgánov; nepripúšťa žiadnu výnimku, a to ani v prípade ohrozenia života jednotlivca. Inak povedané „účel nesvätí prostriedky“. Ťažko si predstaviť, že by ESĽP dospel k iným záverom v prípadoch stíhania trestných činov korupcie alebo ekonomickej a hospodárskej kriminality, akokoľvek závažných, nech už by na ich objasnení a potrestaní páchateľov bol najvyšší spoločenský záujem.

Ako bližšie vysvetlil Najvyšší súd U. S.:„Prokurátor môže viesť trestné stíhanie s vážnosťou a energickosťou - skutočne by tak mal robiť. Ale hoci môže zasadzovať tvrdé údery, nemá právo zasadzovať nečisté údery. Jeho povinnosťou je zdržať sa nevhodných metód, ktoré by viedli k nespravodlivému odsúdeniu, rovnako ako použiť všetky legitímne prostriedky na dosiahnutie spravodlivého odsúdenia.“ [4]

Diskusia