Aktuálnym aplikačným problémom pri ukladaní trestov je polemika, či možno uzatvoriť dohodu o vine a treste v prípadoch, v ktorých je nutné ukladať páchateľovi trest v zmysle § 47 ods. 2 Tr. zák., t. j. v prípadoch, keď prichádza do úvahy uloženie trestu podľa tzv. zásady trikrát a dosť.
V praxi je nesporné, že dohodu o vine a treste môže prokurátor uzatvoriť s obvineným pri akomkoľvek trestnom čine a pri akomkoľvek spôsobe ukladania trestov, teda aplikácia tohto inštitútu nie je vylúčená ani v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky na uloženie trestu v zmysle zásady trikrát a dosť. Prokurátor teda môže, v rámci aplikácie zásady trikrát a dosť, uzatvoriť s obvineným dohodu o vine a treste obsahom ktorej môže byť uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák. (uzatvorenie takejto dohody o vine a treste bude zrejme len v teoretickej rovine, nakoľko si len veľmi ťažko možno predstaviť obvineného, ktorý by s takouto dohodou súhlasil), ďalej môže prokurátor uzatvoriť dohodu o vine a treste obsahom ktorej bude uloženie trestu odňatia slobody v trvaní 25 rokov (to v prípadoch, v ktorých nebudú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák.) a napokon je možné aj uzatvorenie dohody o vine a treste v nižšej výmere ako 25 rokov a to v prípadoch ak uloženiu takéhoto trestu odňatia slobody budú brániť okolnosti hodné osobitného zreteľa (v takýchto prípadoch bude možné trest znížiť až na úroveň 20 rokov). Všetky tieto spôsoby uzatvorenia dohody o vine a treste majú spoločné to, že prokurátor pri nich nepostupuje podľa § 39 ods. 4 Tr. zák., nakoľko ani v jednom z týchto prípadov nejde o mimoriadne zníženie trestu, ale ide o ukladanie trestu v rámci ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák., teda v rámci predpokladaných zvýšených trestných sadzbieb uvedených týmto ustanovením.
Problematickým je to, či pri ukladaní trestu podľa zásady trikrát a dosť možno aplikovať aj ustanovenie § 39 ods. 4 Tr. zák. a znížiť trest pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (v danom prípade by takou hranicou bola výmera 25 rokov), pričom takýmto spôsobom by bolo možné znížiť trest až o jednu tretinu, respketíve, či v prípadoch, v ktorých by boli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák. na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, možno, za použitia aplikácie ustanovenia § 39 ods. 4 Tr. zák. uložiť iný trest (na dobu určitú) a ak áno tak v akej výmere.
Pri riešení uvedeného aplikačného problému je, podľa môjho názoru, nutné, vychádzať zo základných zásad ukladania sankcií, ktoré sú upravené v ustanoveniach § 34 až § 45 Tr. zák. Ide o všeobecné, základné zásady pre ukladanie trestov, ktoré sú aplikovateľné na všetky druhy trestov a podľa týchto všeobecných ustanovení je potrebné postupovať pri ukladaní trestov za akékoľvek trestné činy. Alebo povedané inak, ak súd ukladá trest páchateľovi za spáchaný trestný čin (či spáchané trestné činy), vždy sa musí najskôr „pozrieť“ na základné zásady ukladania sankcií, nakoľko práve a len tie upravujú napríklad postup pri ukladaní trestu v prípade súbehu trestných činov (úhrnný a súhrnný trest), v prípade pokračovacieho trestného činu (spoločný trest), v prípade recidívy (ďalší trest), respektíve práve základné zásady ukladania sankcií upravujú taxatívnym výpočtom poľahčujúce a priťažujúce okolnosti a v neposlednom rade stanovujú aj podmienky na prípadné mimoriadne zníženie trestu (v rámci ktorého je upravená aj možnosť prokurátora dohodnúť s obvineným trest znížený o jednu tretinu pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu).
Ustanovenia o ukladaní jednotlivých druhov trestov sú následne uvedené v samostatnej časti (§ 46 až § 65 Tr. zák.), pričom tieto ustanovenia o ukladaní jednotlivých trestov len dopĺňajú základné zásady ukladania sankcií, teda ich nevylučujú (ustanovenia o ukladaní jednotlivých trestov sa preto musia vykladať v súlade so základnými zásadami ukladania sankcií). Základné zásady ukladania sankcií teda majú určitú „nadradenosť“ voči ustanoveniam o ukladaní jednotlivých trestov, t. j. vždy sa pri ukladaní trestov aplikujú, ak práve v základných zásadách ukladania sankcií nie je uvedené niečo iné, respektíve, ak z povahy veci vyplýva, že niektoré základné zásady ukladania sankcií nie je možné aplikovať, pretože ustanovenia o ukladaní jednotlivých trestov upravujú určitú otázku osobitne (napríklad pri ukladaní trestu podľa zásady trikrát a dosť je z povahy veci vylúčené, aby súd aplikoval ustanovenie § 40 Tr. zák. o upustení od potrestania, ktoré je uvedené v základných zásadách ukladania sankcií, nakoľko takýto postup je možný len pri prečinoch).
Z uvedenej „nadradenosti“ základných zásad ukladania sankcií pred ustanoveniami o ukladaní jednotlivých trestov preto vyplýva, že aj v prípadoch v ktorých sa páchateľovi ukladá trest podľa zásady trikrát a dosť, musí súd, ak to prichádza do úvahy, aplikovať napríklad ustanovenie o úhrnnom treste, súhrnnom treste (pri úhrnnom a súhrnnom treste neprichádza, z povahy veci, do úvahy aplikácia tzv. asperačnej zásady, nakoľko zvyšovanie trestnej sadzby sa realizuje podľa zásady trikrát a dosť, čo však neznamená, že by súd nemusel alebo nemal aplikovať napríklad ustanovenie o súhrnnom treste a nezrušiť výrok o treste z predchádzajúceho rozhodnutia súdu), či ďaľšom treste.
Práve ustanovenie o ďaľšom treste (§ 43 Tr. zák.) je vhodným príkladom ukážky „nadradenosti“ základných zásad ukladania sankcií pred ustanoveniami o ukladaní jednotlivých trestov, teda aj pred ustanoveným § 47 ods. 2 Tr. zák. a vhodne ilustruje to, že zákaz uloženia nižšieho trestu ako 20 rokov (uvedený v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák.) je len relatívny (teda nie je absolútny a neuplatní sa vždy, za každých okolností).
Možno uviesť príklad z praxe, keď súd uložil páchateľovi trest odňatia slobody v trvaní 12 rokov, ktorý páchateľ začal vykonávať, pričom iný súd prejednával prípad toho istého páchateľa, v ktorom musel aplikovať zásadu trikrát a dosť. Vzhľadom k tomu, že tu nešlo o súbeh, ale išlo o recidívu (trest 12 rokov bol uložený páchateľovi sa pomerne staré skutky, ktoré so skutkom za ktorý sa páchateľovi ukladal trest podľa zásady trikrát a dosť neboli v súbehu) musel súd aplikujúci zásadu trikrát a dosť postupovať v zmysle § 43 Tr. zák., ktoré stanovuje, že ak súd odsudzuje páchateľa za trestný čin, ktorý spáchal predtým, než bol trest uložený skorším rozsudkom vykonaný a ukladá mu trest rovnakého druhu, nesmie tento trest spolu s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším rozsudkom prevyšovať navyššiu výmeru dovolenú Trestným zákonom. Ak je jedným z týchto trestov trest odňatia slobody, rozumie sa najvyššou výmerou doba 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie.
Ak by teda súd, pri aplikácii zásady trikrát a dosť postupoval len podľa ustanovenia § 47 ods. 2 Tr. zák. a uložil páchateľovi trest odňatia slobody na 25 rokov (len pre úplnosť možno uviesť, že na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie neboli splnené podmienky uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák.) spôsobil by situáciu, keď by páchateľ s doteraz nevykonanou časťou trestu uloženého skorším rozsudkom (12 rokov) musel vykonať trest v celkovej výmere 37 rokov. Takýto psotup by bol v rozpore s ustanoveným § 43 Tr. zák. ako aj s ustanovením § 46 Tr. zák., ktoré stanovuje, že trest na dobu určitú môže byť najviac na 25 rokov (ak by aj súd v zmysle § 47 ods. 2 Tr. zák. znížil trest na 20 rokov, išlo by o celkovú výmeru uložených trestov vo výške 32 rokov, čo by bolo taktiež neprijateľné, pretože by uložené tresty odňatia slobody v súhrme prekročili najvyššiu možnú prípustnú hranicu trestu odňatia slobody, ktorá je 25 rokov). V takomto prípade teda súd môže uložiť len trest odňatia slobody maximálne na dobu 13 rokov a to aj v prípade aplikácie zásady trikrát a dosť, pretože len v takomto prípade by trest, spolu s doteraz nevykonanou časťou (12 rokov) nepresiahol najvyššiu prípustnú výmeru trestu odňatia slobody, ktorá je 25 rokov.
Možno zopakovať, že z uvedeného príkladu vyplýva nielen to, že ustanovenie § 43 Tr. zák. má prenosť pred ustanovením § 47 ods. 2 Tr. zák., ale aj to, že príkaz pre súd, uvedený v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák., ktorý stanovuje, že v prípade ak nie sú splnené podmienky na uloženie trestu odňatia slobody na doživotie musí súd ukladať trest odňatia slobody na 25 rokov, prípade ho môže znížiť, avšak maximálne na hranicu 20 rokov, nie je evidentne absolútny, ale ide len o relatívny príkaz (či zákaz), ktorý sa neuplatní v prípadoch, v ktorých to prikazujú alebo umožňujú základné zásady ukladania sankcií (tak ako je to napríklad pri aplikácii ustanovenia o ďalšom treste).
Tieto právne závery je potrebné aplikovať aj na ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (§ 39 Tr. zák.), ktoré sú obsiahnuté (podobne ako ustanovenie o ďaľšom treste) v základných zásadách ukladania sankcií a ktoré sú aplikovateľné aj na ukladanie trestu podľa zásady trikrát a dosť. Ak sa teda bežne používajú základné zásady ukladania sankcií (napríklad úhrnný, súhrnný a ďalší trest) aj pri ukladaní trestu podľa zásady trikrát a dosť, nie je žiadny racionálny (a ani zákonný) dôvod na to, vylúčiť z ich aplikácie práve ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu ak sú splnené podmienky na jeho použitie. Ak by to tak bolo, celkom určite by zákonodarca takýto zákaz uviedol priamo v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák., respektíve v základných zásadách ukladania sankcií čo sa však nestalo. Len pre úplnosť možno uviesť, že ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. obsahovalo výslovný odkaz na § 39 ods.1, ods. 2 Tr. zák. len do 01.01.2010 s tým, že súd mohol ukladať trest odňatia slobody na 25 rokov len v prípadoch, keď boli splnené podmienky podľa § 39 ods. 1, ods.2 Tr. zák. Takéto obmedzenie (osobitný spôsob mimoriadneho zníženia trestu pri ukladaní trestu podľa zásady trikrát a dosť), t. j. naviazanie ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu (prvých dvoch odsekov ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu) len na konkrétnu výmeru trestu 25 rokov, však už ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák. neobsahuje a preto už ani žiadnym spôsobom neobmedzuje aplikáciu celého ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu v zmysle § 39 Tr. zák., teda neobmedzuje, či nevylučuje ani aplikáciu ustanovenia § 39 ods. 4 Tr. zák. o znižovaní trestnej sadzby v konaní o dohode o vine a treste.
Napokon, ani ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu neobsahuje nič z čoho by sa dalo vyvodiť, že aplikácia tohto ustanovenia neprichádza do úvahy v prípadoch určitých trestných činov, či v prípadoch určitého zvýšenia trestnej sadzby (jediné obmedzenie, ktoré sa týka aj dohadovacieho konania je uvedené v ustanovení § 39 ods. 3 písm. a) Tr. zák., to sa však netýka zásady trikrát a dosť, ale len konkrétnych trestných činov, ktoré v osobitnej časti Trestného zákona obsahujú len možnosť uloženia trestu odňatia slobody na doživotie).
Ak sa bližšie zameriame na ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu a na ustanovenie § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré upravuje zásadu trikrát a dosť zistíme, že ustanovenie upravujúce zásadu trikrát obsahuje slovné spojenie „okolnosti hodné osobitného zreteľa“. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 6/2009, v ktorom posudzoval ústavnosť zásady trikrát a dosť, odmietol názory, že predmetné slovné spojenie je možné stotožňovať len s mimoriadnym znížením trestu v zmysle § 39 ods. 1 Tr. zák., pričom Ústavný súd SR vyslovene uviedol, že „práve naopak, takáto pomerne všeobecná formulácia (t. j. formulácia „okolnosti hodné osobitného zreteľa“), keď navyše v novele Trestného zákona (účinnej od 01.01.2010) došlo k vypusteniu odkazu na § 39 ods. 1 a 2 z § 47 ods. 2 Tr. zák., dáva široký prietor na úvahu, aby v každom individuálnom prípade boli dôsledne skúmané a zvážené všetky okolnosti prípadu a aby bol páchateľovi uložený zodpovedajúci trest“.
Z uvedeného názoru ústavného súdu možno vyvodiť, že pod všeobecný pojem „okolnosti hodné osobitného zreteľa“ uvedený v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák. možno subsumovať celé ustanovenie § 39 Tr. zák. o mimoriadnom znížení trestu a aj prostredníctvom neho skúmať a reagovať na každý induviduálny prípad a všetky okolnosti prípadu tak, aby bol trest ukladaný páchateľovi v zmysle zásady trikrát a dosť primeraný, zodpovedajúci vštkým týmto individuálnym okolnostiam. Nemožnosť uložiť trest nižší ako 20 rokov v prípadoch ukladania trestu v zmysle zásady trikrát a dosť teda nekonštatoval ani ústavný súd (práve naopak poukázal na široký priestor pri zvažovaní zodpovedajúceho trestu a to napríklad aj za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu).
Vzhľadom na uvedené nie je žiadny dôvod na to, aby aj ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 ods. 2 Tr. zák. alebo podľa § 39 ods. 4 Tr. zák. nemohlo byť aplikovateľné aj pri zásade trikrát a dosť, ak sú na ich aplikáciu splnené podmienky. Napríklad nie je možné vylúčiť, že zásada trikrát a dosť bude dopadať aj na páchateľa, ktorý významnou mierou prispel k objasneniu trestného činu spáchaného v prospech zločineckej skupiny, korupcie a podobne s tým, že budú splnené podmienky na mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 2 písm. b) alebo e) Tr. zák. V takýchto prípadoch by bolo v rozpore s týmto ustanovením a s „okolnosťami hodnými osobitného zreteľa“, ak by ho súd nemohol aplikovať len z toho dôvodu, že ukladá páchateľovi trest podľa zásady trikrát a dosť a to navyše za situácie, keď neexistuje žiadne obmedzenie, ani v ustanovení § 39 Tr. zák. a ani v ustanovení § 47 ods. 2 Tr. zák., ktoré by bránilo súdu v jeho použití. Rovnako tak nie je možné vylúčiť, že trestný čin, za ktorý bude hroziť páchateľovi uloženie trestu podľa zásady trikrát a dosť bol spáchaný v stave zmenšenej príčetnosti (opätovne pôjde o „okolnosti hodné osobitného zreteľa“) a do úvahy bude prichádzať mimoriadne zníženie trestu v zmysle § 39 ods. 2 písm. c) Tr. zák. (za súčasného uloženia ochranného liečenia). A napokon, nič nebráni tomu, aby sa aj v prípadoch ukladania trestu podľa zásady trikrát a dosť nemohla uzatvoriť dohoda o vine a treste a dohodnúť mimoriadne zníženie trestu za použitia § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Tr. zák. (či tu budú také „okolnosti hodné osobitného zreteľa“ na takýto postup bude vecou úvahy prokurátora a v konečnom dôsledku súdu pri schvaľovaní uzatvorenej dohody o vine a treste).
V prípadoch, v ktorých prokurátor uzatvára s obvineným dohodu o vine a treste a je nutné aplikovať zásadu trikrát a dosť, pričom prichádza do úvahy aplikácia ustanovenia § 39 ods. 4 Tr. zák. je možné postupovať nasledovne:
- v prípadoch, v ktorých budú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák. a pri aplikácii zásady trikrát a dosť bude prichádzať do úvahy uloženie trestu odňatia slobody na doživotie, môže prokurátor dohodnúť s obvineným aj trest na dobu určitú, ktorý však nesmie byť kratší ako 20 rokov. Pôjde tu o analogické použitie ustanovenia § 39 ods. 3 písm. a), ods. 4 Tr. zák., ktoré umožňuje takýto postup pri konkrétnych trestných činoch, pri ktorých je v osobitnej časti Trestného zákona uvedený len trest odňatia slobody na doživotie (napríklad za trestný čin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. možno uložiť len trest odňatia slobody na doživotie a pri dohode o vine a treste možno uložiť aj trest na dobu určitú, ktorý však nesmie byť kratší ako 20 rokov). Pôjde o analógiu v prospech páchateľa, ktorá je v trestnom práve hmotnom prípustná (inak je treba zdôrazniť, že ak je možné uzatvoriť dohodu o vine a treste aj pri tak závažnom trestnom čine ako je úkladná vražda v najvyššom odseku a dohodnúť trest na dobu určitú, nie je žiadny dôvod, aby takýto postup nebol možný aj pri aplikácii zásady trikrát a dosť, pri ktorej sa spravidla páchateľ dopúšťa menej závažných trestných činov).
- v prípade, ak nie sú splnené podmienky uvedené v ustanovení § 47 ods. 1 Tr. zák. a pri aplikácii zásady trikrát a dosť prichádza do úvahy uloženie trestu odňatia slobody na 25 rokov, je možné, za použitia § 39 ods. 4 Tr. zák., dohodnúť aj trest nižší, maximálne znížený o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby, ktorou sa v takomto prípade rozumie hranica 25 rokov (pojem „zákonom ustanovená trestná sadzba“ uvedený v ustanovení § 39 ods. 4 Tr. zák. je pojem odlišný od pojmu „trestná sadzba uvedená v osobitnej časti trestného zákona“ a obsahuje aj možné navýšenia trestnej sadzby, napríklad aj zvýšenie sadzby podľa zásady trikát a dosť).
Len pre úplnosť je potrebné uviesť, že to, či prokurátor vôbec pristúpi k uzatvoreniu dohody o vine a treste a k návrhu mimoriadneho zníženia trestu (§ 39 ods. 4 Tr. zák.) v prípadoch, keď bude páchateľovi hroziť uloženie trestu podľa zásady trikrát a dosť, bude závisieť od zhodnotenia všetkých okolností, ktoré sú uvedené v § 4 vyhlášky MS SR č. 619/2005 Z. z. o postupe prokurátora pri konaní o dohode o uznaní viny a prijatí trestu.
článok prináša analýzu znakov prečinu ohovárania podľa § 373 ods. 1 Tr. zák. a venuje pozornosť aj problematike, do akej miery je prípustná kritika najmä verejne činných osôb.
výťah z prednášky uskutočnenej dňa 09.05.2013 v Omšení
cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených z trestných činov najmä s drogovým prvkom.