Ešte raz k výpovedi páchateľa ako svedka, ničeniu dôkazov a zákazu donucovania k sebaobvineniu

Na strán­ke www.prav­ne­lis­ty.sk bo­la uve­rej­ne­ná reak­cia JUDr. Pet­ra Šam­ka na môj prís­pe­vok.[2] Autor v reak­cii mo­je zá­ve­ry ozna­čil za ne­lo­gic­ké, úče­lo­vé, nes­práv­ne, neak­cep­to­va­teľ­né, atď. Zá­ro­veň na tej­to strán­ke bo­lo uve­rej­ne­né aj ano­ny­mi­zo­va­né roz­hod­nu­tie OS Pe­zi­nok k tej­to prob­le­ma­ti­ke, z kto­ré­ho vy­plý­va­jú ob­dob­né zá­ve­ry.[3]

K tým­to reak­ciám na môj pô­vod­ný prís­pe­vok po­va­žu­jem za pot­reb­né sa vy­jad­riť. Po uve­rej­ne­ní reak­cií na môj prís­pe­vok som sa sna­žil o hlb­šie naš­tu­do­va­nie prob­le­ma­ti­ky naj­mä na zá­kla­de za­hra­nič­ných pra­me­ňov. Mys­lím si to­tiž­to, že práv­na ar­gu­men­tá­cia oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur v čes­ko-slo­ven­skom práv­nom pros­tre­dí je len má­lo roz­vi­nu­tá a príl­iš zby­toč­ne po­su­nu­tá do ro­vi­ny nad­mer­nej ochra­ny pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti, čo is­te vy­plý­va aj zo špe­ci­fík a ne­dos­tat­kov náš­ho tres­tné­ho pro­ce­su. Ne­ná­ro­ku­jem si po­dať ne­ja­ký vy­čer­pá­va­jú­ci ob­raz za­hra­nič­ných práv­nych úp­rav a mys­le­nia v tej­to otáz­ke (kto­ré mi nie sú  kom­plexne zná­me), ide mi skôr o pos­kyt­nu­tie al­ter­na­tív­ne­ho poh­ľa­du na vec vo­či zrej­me väč­ši­no­vo pre­va­žu­jú­cej mien­ke slo­ven­ských prak­ti­kov, a to naj­mä na zá­kla­de chá­pa­nia an­glo-sas­ké­ho práv­ne­ho pros­tre­dia (USA), kto­ré je ko­lís­kou prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur a roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ESĽP).  Na zá­kla­de ta­ké­ho­to „po­no­ru“ do prob­le­ma­ti­ky kon­šta­tu­jem, že ne­vi­dím dô­vod na zme­nu zá­ve­rov môj­ho pô­vod­né­ho prís­pev­ku.  Po naš­tu­do­va­ní niek­to­rých za­hra­nič­ných pra­me­ňov som, nao­pak, dos­pel k po­chyb­nos­tiam o star­šej ju­di­ka­tú­re čes­kos­lo­ven­ských sú­dov, na kto­rú som sa vo svo­jom prís­pev­ku od­vo­lá­val.

Zrej­me bo­lo chy­bou môj pô­vod­ný prís­pe­vok úz­ko na­via­zať na kon­krét­nu si­tuáciu fin­go­va­nej krá­de­že úč­tov­ných dok­la­dov a trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, čím asi utr­pe­lo abstrak­tnej­šie vní­ma­nie prie­re­zu pô­so­be­nia a úče­lu prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur. Na­priek to­mu mám za to, že pô­so­be­nie práv­nych prin­cí­pov a ar­gu­men­tá­cia oh­ľad­ne nich sa naj­lep­šie ilus­tru­je na kon­krét­nych skut­ko­vých a práv­nych okol­nos­tiach jed­not­li­vých prí­pa­dov. Zá­ro­veň priz­ná­vam, že ne­mám veľ­mi v lás­ke od­ka­zy na ju­di­ka­tú­ru v zmys­le „poz­ri pri­me­ra­ne“, bez vy­svet­le­nia kon­krét­nych okol­nos­tí roz­hod­nu­tia. Pre­to sa vop­red či­ta­te­ľo­vi os­pra­vedl­ňu­jem za mož­no príl­iš­nú roz­vláč­nosť toh­to prís­pev­ku, ale ve­rím, že to pos­lú­ži efek­tív­nej­šej pre­zen­tá­cii môj­ho poh­ľa­du na prob­le­ma­ti­ku. Zá­ro­veň poz­na­me­ná­vam, že všet­ky prek­la­dy čas­tí za­hra­nič­ných pra­me­ňov sú mo­ji­mi vlas­tný­mi pra­cov­ný­mi prek­lad­mi a nej­de o ich ofi­ciál­ny prek­lad do slo­ven­ské­ho ja­zy­ka.  V ak­tuál­nom prís­pev­ku sa bu­dem sna­žiť neo­pa­ko­vať úda­je, kto­ré od­zne­li v mo­jom pô­vod­nom prís­pev­ku a reak­ciách naň. Zá­ro­veň chcem po­ve­dať, že ná­zor JUDr. Pet­ra Šam­ka a iných prak­ti­kov za­stá­va­jú­cich pô­vod­né sta­no­vis­ko na tú­to otáz­ku reš­pek­tu­jem, aj keď s ním ne­súh­la­sím. JUDr. Pe­ter Šam­ko mi is­te od­pus­tí, že pre lep­šiu for­mu­lá­ciu spor­ných bo­dov me­dzi na­mi pou­ži­jem aj je­ho iný prís­pe­vok uve­rej­ne­ný na por­tá­li www.prav­ne­lis­ty.sk. Kon­krét­ne ide o prís­pe­vok pod náz­vom: „Trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti“.[4]   S veľ­kou čas­ťou toh­to prís­pev­ku súh­la­sím a ce­ním si je­ho ar­gu­men­tač­nú hod­no­tu, av­šak pre úče­ly „vy­poin­to­va­nia“ spor­ných bo­dov  pou­ži­jem je­ho text, kon­krét­ne, ci­tu­jem:

„V prí­pa­de, ak nap­rík­lad vec­né ale­bo lis­tin­né dô­ka­zy ni­čí, či scho­vá­va sa­ma ob­vi­ne­ná oso­ba, nej­de o spá­chanie tres­tné­ho či­nu nadr­žo­va­nia (toh­to tres­tné­ho či­nu sa mô­že do­pus­tiť len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa hlav­né­ho tres­tné­ho či­nu) a ani o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, na­koľ­ko ob­vi­ne­ná oso­ba sa mô­že v pod­sta­te ob­ha­jo­vať a brá­niť akým­koľ­vek do­vo­le­ným spô­so­bom (mô­že kla­mať o skut­ko­vých okol­nos­tiach, za­vá­dzať or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kla­mať o tom, kde sa na­chá­dza­jú dô­ka­zy a po­dob­ne). Od ob­vi­ne­nej oso­by to­tiž ne­mož­no vy­ža­do­vať, aby spolu­pra­co­va­la na svo­jom tres­tnom stí­ha­ní s po­lí­ciou a už vô­bec ju ne­mož­no tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­vať (v zmys­le napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti) za to, že nep­red­lo­ží dô­ka­zy vo­či se­be, kto­ré ju mô­žu us­ved­čiť a kto­ré má vo svo­jej dis­po­zí­cii, res­pek­tí­ve, že ich scho­vá­va s cie­ľom, aby ich prís­luš­né or­gá­ny ne­naš­li.“

Na zá­kla­de môj­ho pô­vod­né­ho prís­pev­ku, spo­me­nu­tých reak­cií naň, ako aj ci­to­va­nej čas­ti prís­pev­ku JUDr. Pet­ra Šam­ka je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru mož­né sfor­mu­lo­vať spor­né ob­las­ti do tých­to zá­klad­ných otá­zok:

1/ Má chrá­niť prin­cíp ne­mo te­ne­tur v je­ho uni­ver­zál­nom po­ňa­tí prá­vo pá­cha­te­ľa tres­tnej čin­nos­ti kri­vo vy­po­ve­dať po pro­ces­nom pou­če­ní sved­ka o svo­jom tres­tnom či­ne a ni­čiť dô­ka­zy v úmys­le za­kryť svo­ju tres­tnú čin­nosť?

2/ Po­ru­šu­je trest­ný pos­tih pá­cha­te­ľa pre ta­ké­to ko­na­nie je­ho ľud­ské prá­va?

3/  Exis­tu­je ne­ja­ké špe­ci­fi­kum v slo­ven­skom práv­nom po­riad­ku od­ôvod­ňu­jú­ce zá­ver, že pá­cha­teľ má byť vo vzťa­hu k vy­ššie uve­de­ným ko­na­niam bez­trest­ný?

Nech­cem špe­ku­lo­vať o mož­ných od­po­ve­diach JUDr. Pet­ra Šam­ka na naz­na­če­né otáz­ky, ako to uro­bil on vo vzťa­hu k mo­jej údaj­nej mo­ti­vá­cii k na­pí­sa­niu pô­vod­né­ho prís­pev­ku (zá­ve­reč­ný od­sek je­ho reak­cie).  Za se­ba však uvá­dzam svo­je od­po­ve­de na nas­to­le­né otáz­ky:

Otáz­ka č. 1/ - NIE

Otáz­ka č. 2/ - NIE

Otáz­ka č. 3/ - ÁNO, špe­ci­fi­kum exis­tu­je, ale neo­dô­vod­ňu­je iný zá­ver.

               V tom­to mo­men­te pri­chá­dza čas od­po­ve­de „roz­me­niť na drob­né“:

Struč­ne k his­tó­rii:

Za ko­lís­ku prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur v je­ho mo­der­nom po­ňa­tí sa po­va­žu­je práv­ne pros­tre­die sys­té­mu com­mon law. Za je­den z dô­vo­dov vzni­ku toh­to prin­cí­pu je mož­né po­va­žo­vať pre ob­ža­lo­va­né­ho nep­rí­jem­nú si­tuáciu zná­mu ako „kru­tá tri­le­ma“. Iš­lo vlas­tne o vý­sluch ob­ža­lo­va­né­ho pod prí­sa­hou na niek­to­rých an­glic­kých sú­doch za­me­ra­ných naj­mä pro­ti pu­ri­tá­nom (naj­zná­mej­ší­mi z nich bo­li Star Cham­ber a High Com­mis­sion). Ob­ža­lo­va­ný bol nú­te­ný vy­po­ve­dať prav­di­vo pod hroz­bou prís­nych san­kcií a mal tri pre se­ba ne­priaz­ni­vé mož­nos­ti. Buď ne­vy­po­ve­dal a bol san­kcio­no­va­ný pre pohŕda­nie sú­dom, ak pop­rel ob­vi­ne­nia bol od­sú­de­ný pre kri­vú prí­sa­hu a ak vy­po­ve­dal a ob­vi­ne­nia ne­pop­rel, sám se­ba ob­vi­nil.[5] Tá­to pro­ce­dú­ra bo­la zru­še­ná spo­lu s uve­de­ný­mi súd­mi v ro­ku 1641.[6]

Prin­cíp ne­mo te­ne­tur na­šiel svo­je vy­jad­re­nie v mo­der­nom po­ňa­tí naj­mä v 5. do­dat­ku Ústa­vy USA pri­ja­tom v ro­ku 1791. Zod­po­ve­da­jú­ci text pia­te­ho do­dat­ku je mož­né pre­lo­žiť nas­le­dov­ne: „...ani ne­bu­de (žiad­na oso­ba) v tres­tnej ve­ci nú­te­ná byť sved­kom pro­ti se­be sa­mé­mu...“. Pri­ro­dze­ne sa tá­to zá­sa­da spo­mí­na aj v skor­ších práv­nych do­ku­men­toch (napr. an­glic­ký ma­ni­fest „Free ag­ree­ment of the Peop­le“ z ro­ku 1647).[7]

Ame­ric­ký naj­vyš­ší súd až do pre­lo­mo­vé­ho roz­hod­nu­tia vo ve­ci Mi­ran­da, te­da až do ro­ku 1966, inter­pre­to­val zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ňo­va­niu len ako vzťa­hu­jú­ci sa na súd­ne ko­na­nie. Od toh­to roz­hod­nu­tia sa je­ho pou­ži­tie roz­ší­ri­lo aj na nep­rí­saž­né vý­slu­chy za­dr­ža­ných po­doz­ri­vých po­lí­ciou.[8]

Prin­cíp ne­mo te­ne­tur je všeo­bec­ne úz­ko pre­po­je­ný s prá­vom po­doz­ri­vé­ho ne­vy­po­ve­dať, ale ich ob­sah nie je úpl­ne to­tož­ný. Je zjav­né, že prá­vo ne­byť nú­te­ný k se­baob­vi­ňo­va­niu ne­zahŕňa len ver­bál­ne pre­ja­vy po­doz­ri­vej oso­by. V tom­to bo­de je pot­reb­né poz­na­me­nať, že vý­ra­zy „prá­vo neob­vi­ňo­vať se­ba sa­mé­ho“, „zá­kaz do­nu­co­va­nia k vý­po­ve­di“, „zá­kaz do­nu­co­va­nia byť sved­kom pro­ti se­be“, atď. s is­tou mie­rou zjed­no­du­še­nia je mož­né pou­ží­vať pa­ra­lel­ne s tým, že ma­jú v pod­sta­te zhod­ný práv­ny ob­sah. Skrá­te­ne ich bu­dem sub­su­mo­vať pod všeo­bec­ný po­jem: „prin­cíp ne­mo te­ne­tur“.  Ako už bo­lo načr­tnu­té v mo­jom prís­pev­ku pri zá­klad­nom preh­ľa­de ju­di­ka­tú­ry ESĽP prin­cíp ne­mo te­ne­tur chrá­ni aj niek­to­ré ne­ver­bál­ne ko­na­nia (napr. do­nú­te­nie k pos­kyt­nu­tiu do­ku­men­tov, vy­vo­la­nie zvra­ca­nia a pod.). Prá­vo ne­vy­po­ve­dať je však ko­re­lá­tom prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur vždy u vý­po­ve­de po­doz­ri­vé­ho (ob­vi­ne­né­ho) a u vý­po­ve­de sved­ka vte­dy, ak by svo­jou vý­po­ve­ďou sám se­ba us­ved­čo­val a tým pris­pie­val k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu.

Vy­vstá­va otáz­ka, či prin­cíp ne­mo te­ne­tur chrá­ni nie­len prá­vo sved­ka ne­vy­po­ve­dať, ale aj vy­po­ve­dať nep­rav­di­vo, či­že kla­mať?

Op­ti­ka práv­ne­ho po­su­dzo­va­nia v USA

Na tú­to otáz­ku zrej­me nie je mož­né od­po­ve­dať krát­ko a jed­no­du­cho. Pri hľa­da­ní od­po­ve­de zvo­lím naj­skôr zá­klad­nú ilus­trá­ciu pô­so­be­nia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur v práv­nom pros­tre­dí USA (naj­mä v ko­na­ní o fe­de­rál­nych o tres­tných či­noch), kde má sil­nú tra­dí­ciu a exis­tu­je tu dos­ta­tok re­le­van­tných pra­me­ňov. Nie je v mo­jich si­lách pos­kyt­núť vy­čer­pá­va­jú­ci ob­raz chá­pa­nia načr­tnu­tých otá­zok v USA, chcem však upria­miť po­zor­nosť na rie­še­nie niek­to­rých si­tuá­cií ame­ric­kou práv­nou praxou, z kto­rých je pod­ľa môj­ho ná­zo­ru zrej­má vy­vá­že­nosť dvoch hod­nôt -  na jed­nej stra­ne zá­uj­mu štá­tu na riad­nom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti a na stra­ne dru­hej reš­pek­to­va­nia ľud­ských práv, kon­krét­ne prá­va kaž­dej oso­by ne­byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be sa­mé­mu.

5. Do­da­tok Ústa­vy USA je už po­mer­ne sta­rým do­dat­kom, kto­rý je aj, v čas­ti zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ňo­va­niu, rok­mi ove­re­ný a tes­to­va­ný práv­nou praxou a teóriou. Ne­mož­no však tvr­diť, že aj v sú­čas­nos­ti nev­zbu­dzu­je po­le­mi­ku, a to naj­mä v otáz­ke aké je rá­cio a účel toh­to prin­cí­pu.[9] Pre úče­ly na­šej dis­ku­sie v tej­to čas­ti sa však bu­dem ve­no­vať len otáz­ke, či prin­cíp ne­mo te­ne­tur  pos­ky­tu­je ochra­nu aj nep­rav­di­vým a za­vá­dza­jú­cim vý­po­ve­diam.

Trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de (per­ju­ry) je ap­li­ko­va­teľ­ný vždy, ak oso­ba vy­po­ve­dá nep­rav­di­vo pod prí­sa­hou ale­bo po pou­če­ní o tres­tných nás­led­koch kri­vej vý­po­ve­de, a to bez oh­ľa­du na jej pro­ces­né pos­ta­ve­nie.[10] Ob­ža­lo­va­né­ho však v zá­sa­de ne­mož­no nú­tiť do vý­po­ve­de pod prí­sa­hou, ide o je­ho roz­hod­nu­tie. Ako­náh­le sa však roz­hod­ne vy­po­ve­dať na sú­de pod prí­sa­hou, mu­sí vy­po­ve­dať prav­di­vo. Za­ují­ma­vej­šou otáz­kou je sve­dok. Sve­dok má prá­vo ne­vy­po­ve­dať, ak by vý­po­ve­ďou us­ved­čo­val se­ba sa­mé­ho a tým pris­pie­val k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu, či už pri vý­slu­chu po­lí­ciou ale­bo v súd­nom ko­na­ní. Na­priek to­mu má ža­lob­ca prá­vo vy­nú­tiť od sved­ka prav­di­vú vý­po­veď, pod­mien­kou je však priz­na­nie „imu­ni­ty“. V ame­ric­kej práv­nej náu­ke sa roz­li­šu­jú dva ty­py ta­kej­to imu­ni­ty. Pr­vou je tzv. „tran­sak­čná imu­ni­ta“, kto­rá sved­ka chrá­ni pro­ti aké­mu­koľ­vek stí­ha­niu za sku­tok, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dá. Dru­hou je tzv. od­vo­de­ná imu­ni­ta (use and de­ri­va­ti­ve use imu­ni­ty), kto­rá sved­ka chrá­ni len pro­ti pou­ži­tiu je­ho tvr­de­ní pri stí­ha­ní skut­ku, kto­ré­ho sa mal do­pus­tiť  ale­bo sa na ňom po­die­ľať. Ak by však ža­lob­ca na­šiel dos­ta­tok iných dô­ka­zov pro­ti sved­ko­vi, je ho mož­né stí­hať.[11] Ame­ric­ký naj­vyš­ší súd rie­šil otáz­ku, kto­rý z tých­to dvoch ty­pov priz­na­ných imu­nít je dos­ta­toč­ný pre vy­nú­te­nie prav­di­vej vý­po­ve­de sved­ka a roz­ho­dol, že pre ta­ký­to pos­tup pos­ta­ču­je pos­kyt­nu­tie od­vo­de­nej imu­ni­ty.[12]

Trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de však nie je je­di­ným do úva­hy pri­pa­da­jú­cim tres­tným či­nom oh­ľad­ne nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí. V ame­ric­kom zá­ko­no­dar­stve je za­kot­ve­ný aj fe­de­rál­ny zlo­čin, kto­ré­ho ná­zov je mož­né pre­lo­žiť, ako „nep­rav­di­vé tvr­de­nia“ (v ori­gi­ná­li: ma­king fal­se sta­te­ments).[13]

Ide tu v pod­sta­te o všeo­bec­ný trest­ný pos­tih akých­koľ­vek nep­rav­di­vých tvr­de­ní, fa­loš­ných do­ku­men­tov, atď., kto­ré sú ad­re­so­va­né všet­kým trom zlož­kám fe­de­rál­nej štát­nej mo­ci. Pri tom­to tres­tnom či­ne sa ne­vy­ža­du­je pred­chá­dza­jú­ce upo­zor­ne­nie na mož­ný trest­ný pos­tih. Toh­to tres­tné­ho či­nu sa ne­mô­že do­pus­tiť stra­na súd­ne­ho ko­na­nia pri tvr­de­niach ad­re­so­va­ných ale­bo do­ku­men­toch pred­kla­da­ných sú­du. Ozna­če­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu je skôr vy­uží­va­ná pri ad­mi­nis­tra­tív­nych ko­na­niach ve­de­ných fe­de­rál­ny­mi agen­tú­ra­mi, av­šak pou­ží­va sa aj pri vy­šet­ro­va­niach ve­de­ný­mi FBI.

Vo vzťa­hu k prak­tic­ké­mu up­lat­ňo­va­niu uve­de­ných skut­ko­vých pod­stát sú pod­ľa môj­ho ná­zo­ru pre úče­ly rie­še­nej prob­le­ma­ti­ky za­ují­ma­vé niek­to­ré súd­ne roz­hod­nu­tia, z kto­rých pod­rob­nej­šie ro­zo­be­riem dve. Mys­lím, že v USA žiad­ny práv­nik ne­po­chy­bu­je o tom, že sved­ka kri­vo vy­po­ve­da­jú­ce­ho po pou­če­ní o tres­tných nás­led­koch kri­vej vý­po­ve­de a prá­ve ml­čať je mož­né tres­tne stí­hať, a to aj vte­dy, ak kry­je nep­rav­di­vou vý­po­ve­ďou vlas­tnú tres­tnú čin­nosť.  Naj­vyš­ší súd USA sa však v roz­hod­nu­tí Uni­ted Sta­tes v. Wong[14] za­obe­ral aj si­tuáciou, keď sved­ky­ňa, kto­rá bo­la pred­vo­la­ná pred Veľ­kú po­ro­tu kri­vo vy­po­ve­da­la a de fac­to pod prí­sa­hou po­pie­ra­la vlas­tnú tres­tnú čin­nosť, aj keď ne­ro­zu­me­la pou­če­niu, že nie je po­vin­ná vy­po­ve­dať, ak by sa­ma pris­pe­la k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu. Nás­led­ne bo­la stí­ha­ná pre kri­vú vý­po­veď. Iš­lo o prí­pad pa­ni Ro­se Wong, kto­rá bo­la čín­skou pris­ťa­ho­val­ky­ňou do USA. V sep­tem­bri 1973 bo­la pred­vo­la­ná sved­čiť pred Veľ­kú po­ro­tu oh­ľad­ne vy­šet­ro­va­nia sché­my ile­gál­nych stá­vok v San Fran­cis­cu. V ča­se keď vy­po­ve­da­la, bo­li ža­lob­co­vi zná­me in­for­má­cie o tom, že pod­pla­ti­la dvoch taj­ných agen­tov v sú­vis­los­ti s vy­šet­ro­va­ním a pris­ľú­bi­la im ďal­šie úp­lat­ky. Pri svo­jom vý­slu­chu bo­la pou­če­ná o svo­jom prá­ve pod­ľa 5. Do­dat­ku Ústa­vy USA. Na­priek to­mu vy­po­ve­da­la tak, že žiad­ne úp­lat­ky ne­dá­va­la a o ile­gál­nych stáv­kach s taj­ný­mi agen­tmi ne­ko­mu­ni­ko­va­la. Tá­to vý­po­veď sa uká­za­la ako nep­rav­di­vá a nás­led­ne bo­la stí­ha­ná pre kri­vú vý­po­veď. Ob­vi­ne­ná v rám­ci svo­jej ob­ha­jo­by uvied­la, že ne­ro­zu­me­la pou­če­niu o prá­ve ne­vy­po­ve­dať, pre­to­že neov­lá­da dob­re an­glic­ký ja­zyk, nao­pak, mys­le­la si, že je po­vin­ná od­po­ve­dať na všet­ky otáz­ky. Ko­na­la te­da v pres­ved­če­ní, že má len dve mož­nos­ti – buď vy­po­ve­dať nep­rav­di­vo ale­bo se­ba sa­mú ob­vi­niť. Vzhľa­dom na to sa do­má­ha­la vy­hlá­se­nia ob­vi­ne­nia z kri­vej vý­po­ve­de vo­či nej za ne­zá­kon­né. Naj­vyš­ší súd tú­to ar­gu­men­tá­ciu od­mie­tol, na­priek to­mu, že uz­nal ab­sen­ciu pou­če­nia pod­ľa 5. Do­dat­ku.  Jas­ne uvie­dol (ako už v iných pred­chá­dza­jú­cich roz­hod­nu­tiach napr. Uni­ted Sta­tes v. Man­du­ja­no), že prá­vo ne­byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be sa­mé­mu neos­pra­vedl­ňu­je kri­vú vý­po­veď. Prá­vo ne­byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be sa­mé­mu dá­va oso­be prá­vo ne­vy­po­ve­dať bez hroz­by pos­ti­hu pre pohŕda­nie sú­dom, av­šak ne­pos­ky­tu­je „li­cen­ciu“ pre pá­chanie kri­vej vý­po­ve­de. V roz­hod­nu­tí Wong však za­šiel eš­te ďa­lej dô­vo­diac, že ani ab­sen­cia pou­če­nia neos­pra­vedl­ňu­je kri­vú vý­po­veď, od­vo­lá­va­júc sa pri tom na svo­je roz­hod­nu­tie vo ve­ci Uni­ted Sta­tes v. Knox.[15] Tak ako v prí­pa­de Knox, aj v tom­to prí­pa­de, ob­ža­lo­va­ná zvo­li­la spô­sob, na kto­rý ju prá­vo pod­ľa 5. Do­dat­ku neop­ráv­ňo­va­lo a to na­viac v si­tuá­cii, keď jej neh­ro­zi­la žiad­na san­kcia za ml­ča­nie. Aj keď ob­ža­lo­va­ná moh­la po­ci­ťo­vať spô­sob kla­de­nia otá­zok zo stra­ny ob­ža­lo­by za nát­la­ko­vý, keď­že jej bo­li kla­de­né otáz­ky bez riad­ne­ho pou­če­nia o prá­ve pod­ľa 5. Do­dat­ku, kri­vá vý­po­veď nie je do­vo­le­nou od­po­ve­ďou na ta­ký­to pos­tup. Súd na zá­ver roz­hod­nu­tia ci­to­val zo svo­jej kon­štan­tnej ju­di­ka­tú­ry: „Náš práv­ny sys­tém pos­ky­tu­je spô­so­by ob­ra­ny vo­či prá­vu vlá­dy klásť otáz­ky – kla­ma­nie nie je jed­ným z nich.“

V USA exis­tu­je aj bo­ha­tá ju­di­ka­tú­ra tý­ka­jú­ca sa up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur po­kiaľ ide o trest­ný čin „nep­rav­di­vých tvr­de­ní“. Z roz­hod­nu­tí naj­vyš­šie­ho sú­du je mož­né spo­me­núť vec Bro­gan v. Uni­ted Sta­tes, kto­rá sa tý­ka naj­mä rie­še­nia otáz­ky, či len pros­té nep­rav­di­vé pop­re­tie po­doz­re­nia slo­vom „nie“ je mož­né po­sú­diť ako trest­ný čin.[16] Niek­to­ré sú­dy dov­te­dy inter­pre­to­va­li nep­rav­di­vé vy­vi­ňu­jú­ce tvr­de­nie pros­tým „nie“ ako do­vo­le­nú vý­nim­ku zo skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­né­ho tres­tné­ho či­nu. Naj­vyš­ší súd v roz­hod­nu­tí Bro­gan však uzav­rel, že aj ta­ké­to nep­rav­di­vé tvr­de­nie na­ru­šu­je riad­ne fun­go­va­nie vlád­nych or­gá­nov a je tres­tným. Skut­ko­vý stav bol v pod­sta­te jed­no­du­chý. Pán Ja­mes Bro­gan bol po­doz­ri­vý z pri­ja­tia ne­zá­kon­ných pla­tieb od spo­loč­nos­ti pod­ni­ka­jú­cej v ob­las­ti neh­nu­teľ­nos­tí, kto­rá bo­la je­ho za­mes­tná­va­te­ľom a bol v nej čle­nom od­bo­rov. 4. ok­tób­ra 1993 ho nav­ští­vi­li do­ma fe­de­rál­ni agen­ti, kto­rí ho po­žia­da­li o spolu­prá­cu v sú­vis­los­ti s vy­šet­ro­va­ním ne­zá­kon­ných prak­tík spo­loč­nos­ti. Ďalej ho in­for­mo­va­li, že ak si že­lá spolu­pra­co­vať mô­že mať ad­vo­ká­ta, a ak si ho ne­mô­že do­vo­liť, bu­de mu us­ta­no­ve­ný. Zá­ro­veň ho po po­žia­da­li, aby od­po­ve­dal na niek­to­ré otáz­ky, s čím súh­la­sil. Na otáz­ku, či pri­jal ne­ja­kú plat­bu ale­bo dar od spo­loč­nos­ti v ča­se, keď bol zá­stup­com od­bo­rov od­po­ve­dal – „nie“. Hneď na to mu agen­ti ozná­mi­li, že pri pre­hliad­ke pries­to­rov spo­loč­nos­ti bo­li náj­de­né do­ku­men­ty sved­čia­ce o opa­ku a pou­či­li ho, že kla­mať fe­de­rál­nym agen­tom pri vy­šet­ro­va­ní je fe­de­rál­nym zlo­či­nom. Pán Bro­gan svo­ju od­po­veď nez­me­nil. Nás­led­ne bol ob­ža­lo­va­ný a uz­na­ný za vin­né­ho z pri­ja­tia ne­zá­kon­ných pla­tieb od za­mes­tná­va­te­ľa a nep­rav­di­vých tvr­de­ní. Naj­vyš­ší súd rie­šil otáz­ku, či aj jed­no­du­ché pop­re­tie po­doz­re­nia zo stra­ny po­doz­ri­vé­ho je mož­né po­va­žo­vať za ta­ké, kto­ré napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty uve­de­né­ho fe­de­rál­ne­ho zlo­či­nu. Uzav­rel, že ani text, ani duch 5. do­dat­ku nep­riz­ná­va­jú vý­sa­du kla­mať. Vra­ca­júc sa ku kon­cep­tu „kru­tej tri­le­my“ súd krás­ne uká­zal roz­diel me­dzi prá­vom ml­čať a prá­vom kla­mať a to prá­ve pri pop­re­tí teórie, že pros­tá nep­rav­di­vá od­po­veď „nie“ je do­vo­le­ná. Súd uvie­dol, že v prí­pa­de ak­cep­tá­cie nep­rav­di­vých tvr­de­ní sa mož­nosť ml­čať, kto­rá bo­la pô­vod­ne úni­kom z „kru­tej tri­le­my“ stá­va sa­ma „kru­tos­ťou“. Naj­vyš­ší súd nie je však op­ráv­ne­ný vpí­sať do zá­ko­na ta­ký­to druh „in­flá­cie sú­ci­tu“. Op­rav­ný pros­trie­dok pá­na Bro­ga­na te­da za­mie­tol.[17]

Z pre­dos­tre­tej krát­kej ilus­trá­cie je na pr­vý poh­ľad zrej­mé, že v USA štát ne­re­zig­nu­je na ochra­nu jed­nej zo svo­jich zá­klad­ných fun­kcií, dbá na to, aby je­ho fun­kcie a zá­ujem na vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti ne­bo­li pod­ko­pá­va­né a zá­ro­veň reš­pek­tu­je ľud­ské prá­va. Mys­lím si nao­pak, že práv­ne ná­zo­ry slo­ven­ských prak­ti­kov rep­re­zen­to­va­né v prís­pev­koch, na kto­ré rea­gu­jem ta­kú­to vy­vá­že­nosť ne­vy­ka­zu­jú.   Is­te je mož­né vo všeo­bec­nej ro­vi­ne dô­vo­diť roz­diel­nos­ťa­mi slo­ven­ské­ho práv­ne­ho sys­té­mu a práv­ne­ho sys­té­mu USA (napr. všeo­bec­ný sub­jekt pri kri­vej vý­po­ve­di v USA). Pod­stat­né však je uve­do­miť si, že práv­na kom­pa­ras­ti­ka zá­klad­ných práv­nych prin­cí­pov je mož­ná a aj pot­reb­ná. Z hľa­dis­ka me­dzi­ná­rod­né­ho kon­textu rie­še­ných otá­zok je tak­tiež veľ­mi dô­le­ži­té, že tak USA, ako aj Slo­ven­ská re­pub­li­ka sú sig­na­tár­mi Me­dzi­ná­rod­né­ho pak­tu o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach. Ten­to me­dzi­ná­rod­ný ľud­skop­ráv­ny do­ku­ment ako je­di­ný spo­loč­ne zá­väz­ný do­ku­ment me­dzi obo­ma po­rov­ná­va­ný­mi kra­ji­na­mi vý­slov­ne za­kot­vu­je prin­cíp ne­mo te­ne­tur v čl. 14 ods. 3 písm. g/, mi­mo­cho­dom di­kciou veľ­mi po­dob­nou di­kcii 5. do­dat­ku ame­ric­kej ús­ta­vy. Nie je mi zná­ma žiad­na kri­ti­ka USA pre ne­dodr­žia­va­nie ľud­ských práv v naz­na­če­nom sme­re. V zá­ve­reč­nej čas­ti textu sa po­kú­sim uká­zať, že si­tuácia vy­tvo­re­ná na­ším vnút­roš­tát­nym po­riad­kom je mier­ne od­liš­ná, av­šak nie na­toľ­ko, aby od­ôvod­ňo­va­la tak vý­raz­ne roz­diel­nu, ba až proti­re­čia­cu inter­pre­tá­ciu prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur. Eš­te pred­tým sa však bu­dem ve­no­vať ju­di­ka­tú­re ESĽP v prí­buz­ných otáz­kach a prob­le­ma­ti­ke ni­če­nia dô­ka­zov.

Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va

Už v úvo­de môj­ho pô­vod­né­ho prís­pev­ku som v krát­kos­ti ilus­tro­val zá­klad­nú inter­pre­tá­ciu prin­cí­pu  ne­mo te­ne­tur zo stra­ny ESĽP. Je zrej­mé, že ESĽP na­priek ab­sen­cii vý­slov­né­ho za­kot­ve­nia prin­cí­pu v Do­ho­vo­re o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd (ďa­lej len „Do­ho­vor“) po­va­žu­je prin­cíp ne­mo te­ne­tur za vý­znam­nú sú­časť prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces, av­šak tiež pri­púš­ťa z ne­ho vý­nim­ky. ESĽP sa do­po­siaľ ne­zao­be­ral iden­tic­kou si­tuáciou, ako je si­tuácia rie­še­ná v po­le­mi­ke me­dzi JUDr. Šam­kom a mnou (as­poň o ta­kom roz­hod­nu­tí ne­mám ve­do­mosť). Z niek­to­rých roz­hod­nu­tí ESĽP je však mož­né do­vo­diť, že inter­pre­tá­cia zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ňo­va­niu zo stra­ny ESĽP neop­ráv­ňu­je pred­pok­lad, že prin­cíp ne­mo te­ne­tur by mal pos­ky­to­vať aj ochra­nu nep­rav­di­vým tvr­de­niam sved­kov uro­be­ným v úmys­le vy­hnúť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. „Rie­še­nie tých­to prob­lé­mov (zo stra­ny ESĽP) sil­ne naz­na­ču­je pres­ved­če­nie sú­du, že kla­ma­nie, za­vá­dzanie ale­bo ne­pos­kyt­nu­tie prav­di­vých in­for­má­cií nie sú ak­cep­to­va­teľ­ný­mi al­ter­na­tí­va­mi a to ani vte­dy, ak štát neop­ráv­ne­ne žia­da in­for­má­cie“.[18] Z ju­di­ka­tú­ry sú­du je mož­né do­vo­diť, že prin­cíp ne­mo te­ne­tur má pri­már­ne chrá­niť oso­bu, kto­rá bo­la do­nú­te­ná (či už pria­mo fy­zic­ky ale­bo hroz­bou san­kcie) pos­kyt­núť in­for­má­cie/dô­ka­zy pred ich pou­ži­tím v tres­tnom ko­na­ní pre trest­ný čin, kto­rý svo­jou vý­po­ve­ďou kry­je.

Re­le­van­tným roz­hod­nu­tím v tom­to oh­ľa­de je vec Weh pro­ti Ra­kús­ku.[19] Skut­ko­vé okol­nos­ti prí­pa­du bo­li nas­le­du­jú­ce: Pá­no­vi Weho­vi bo­lo v ro­ku 1995 do­ru­če­né roz­hod­nu­tie ob­vod­né­ho úra­du, kto­ré mu pri­ka­zo­va­lo za­pla­tiť su­mu 800,- ši­lin­gov za to, že vo­dič au­ta, kto­ré bo­lo evi­do­va­né na pá­na Weha prek­ro­čil rých­lost­ný li­mit v ob­ci o 21 km/h (ob­do­ba u nás ne­dáv­no za­ve­de­nej „ob­jek­tív­nej“ zod­po­ved­nos­ti za dop­rav­né pries­tup­ky). Pán Weh po­ku­tu ne­zap­la­til, v dôs­led­ku čo­ho sa roz­hod­nu­tie zru­ši­lo. Nás­led­ne bo­lo za­ča­té ko­na­nie ozna­če­né ako tres­tné (v sku­toč­nos­ti však iš­lo v na­šom chá­pa­ní o ko­na­nie pries­tup­ko­vé, v tom­to prí­pa­de však ESĽP evi­den­tne po­va­žo­val ko­na­nie za tres­tné v zmys­le Do­ho­vo­ru) vo­či nez­ná­me­mu pá­cha­te­ľo­vi za prek­ro­če­nie rých­los­ti. Pán Weh bol pod­ľa prís­luš­né­ho us­ta­no­ve­nia zá­ko­na vy­zva­ný, aby uvie­dol me­no oso­by, kto­rá vo­zid­lo vied­la v ča­se spá­chania pries­tup­ku. Bol tak po­vin­ný uro­biť a ne­mal prá­vo ne­vy­po­ve­dať.  Uvie­dol, že vo­zid­lo vied­la oso­ba C.K. bý­va­jú­ca v USA v štá­te Texas. To­to tvr­de­nie ne­bo­lo prav­di­vé. Nás­led­ne bol pán Weh ad­mi­nis­tra­tív­ne pos­tih­nu­tý za nep­rav­di­vé tvr­de­nie po­ku­tou 900,- ši­lin­gov s náh­rad­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy na 54 ho­dín. Pán Weh sa na ESĽP do­má­hal vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces pod­ľa čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru z dô­vo­du po­ru­še­nia zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ňo­va­niu. Súd ne­na­šiel dô­vod ku kon­šta­to­va­niu po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces a sťaž­nosť za­mie­tol. V od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia súd uvie­dol, že exis­tu­jú v zá­sa­de dva dru­hy prí­pa­dov, keď súd kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va ne­vy­po­ve­dať a ne­byť nú­te­ný k se­baob­vi­ne­niu. Pr­vý sa tý­ka vy­nú­te­nia in­for­má­cií od oso­by v sú­vis­los­ti s pre­bie­ha­jú­cim ale­bo oča­ká­va­ným ko­na­ním pro­ti nej, dru­hý sa tý­ka vy­nú­te­nia in­for­má­cií od oso­by v inom dru­hu ko­na­nia a ich nás­led­né­ho pou­ži­tia v tres­tnom ko­na­ní.[20] Vo ve­ci Weh však neš­lo ani o jed­nu ta­kú­to si­tuáciu. Ko­na­nie pre prek­ro­če­nie rých­los­ti ne­bo­lo ve­de­né pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi a ten­to bol po­ku­to­va­ný len za pos­kyt­nu­tie nep­rav­di­vej in­for­má­cie. Štát­ne or­gá­ny ne­ma­li žia­den dô­vod viesť ko­na­nie pro­ti sťa­žo­va­te­ľo­vi za prek­ro­če­nie rých­los­ti. Vzťah me­dzi je­ho po­vin­nos­ťou pos­kyt­núť prav­di­vé in­for­má­cie a sa­mot­ným ko­na­ním pro­ti ne­mu pre prek­ro­če­nie rých­los­ti je mož­né cha­rak­te­ri­zo­vať ako vzdia­le­ný a hypo­te­tic­ký. Štát­ne or­gá­ny ne­ma­li žiad­ne po­doz­re­nie, že to bol prá­ve sťa­žo­va­teľ, kto prek­ro­čil rých­losť.  Bez dos­ta­toč­ne kon­krét­ne­ho vzťa­hu me­dzi ko­na­ním pre prek­ro­če­nie rých­los­ti a po­vin­nos­ťou pos­kyt­núť prav­di­vé in­for­má­cie nie je mož­né po­su­dzo­vať po­ru­še­nie prá­va ne­vy­po­ve­dať a zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu.[21]   

V tej­to čas­ti je mož­né uro­biť jed­nu zá­sad­nú pa­ra­le­lu me­dzi prí­pa­dom Weh a na­mi rie­še­nou si­tuáciou kri­vej vý­po­ve­de pá­cha­te­ľa vy­rá­ba­jú­ce­ho si „pre­ven­tív­ne“ fa­loš­né ali­bi vy­po­ve­da­jú­ce­ho ako sve­dok poš­ko­de­ný o vy­mys­le­nom tres­tnom či­ne spá­cha­nom pro­ti ne­mu: Ak ľud­ské prá­va pá­na Weha ne­bo­li po­ru­še­né v prí­pa­de, ak bez­tres­tne ne­mo­hol od­oprieť vy­po­ve­dať, kla­mal, zrej­me pre­to, aby neob­vi­nil sám se­ba a bol pre ta­ké­to klam­stvo pos­tih­nu­tý, v čom je od­liš­ná si­tuácia sved­ka, kto­rý vy­po­ve­dá ab­so­lút­ne nep­rav­di­vo, bez to­ho, aby bol k vý­po­ve­di nú­te­ný, má prá­vo ne­vy­po­ve­dať a štát­ne or­gá­ny ne­ma­jú vo­či ne­mu po­doz­re­nie zo žiad­nej tres­tnej čin­nos­ti a je pre ta­ké­to klam­stvo pos­tih­nu­tý? Roz­diel spo­čí­va v tom, že kým ra­kús­ke or­gá­ny pou­ži­li is­tú (ak­cep­to­va­teľ­nú) mie­ru do­nú­te­nia vo­či pá­no­vi Weho­vi, v na­šom prí­pa­de nie je pou­ži­té vo­či pá­cha­te­ľo­vi žiad­ne do­nú­te­nie, v dôs­led­ku kto­ré­ho by mu­sel vy­po­ve­dať nep­rav­di­vo. Ani v jed­nom prí­pa­de ne­ma­jú štát­ne or­gá­ny re­le­van­tné po­doz­re­nie viesť tres­tné stí­ha­nie pre čin, z kto­ré­ho sa oso­ba vy­vi­ňu­je nep­rav­di­vou vý­po­ve­ďou. Sna­ha vy­dá­vať za „do­nú­te­nie“ sub­jek­tív­nu mo­ti­vá­ciu pá­cha­te­ľa vy­hnúť sa pos­ti­hu pre iný je­ho trest­ný čin je lo­gic­ky po­chyb­ná a ne­sú­lad­ná so zá­klad­ným zmys­lom pre spra­vod­li­vosť. Na aký „všeo­bec­ne uz­ná­va­ný me­dzi­ná­rod­ný štan­dard, kto­rý je sú­čas­ťou prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces“ sa te­da od­vo­lá­va roz­su­dok Ok­res­né­ho sú­du v Pe­zin­ku z 01. 07. 2010 uve­rej­ne­ný na strán­ke http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a167-pra­vo-neob­vi­no­vat-sam-se­ba-a-pra­vo-na-ob­ha­jo­bu?

K ob­dob­ným práv­nym zá­ve­rom ako vo ve­ci Weh dos­pel ESĽP aj vo ve­ci Rieg pro­ti Ra­kús­ku v roz­sud­ku z 24. 03. 2005 (čís­lo sťaž­nos­ti 63207/00).

Ďal­ším vý­po­ved­ným roz­hod­nu­tím ESĽP oh­ľad­ne prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur a nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí je vec Van Von­del pro­ti Ho­lan­dsku.[22] Ide o prí­pad sťa­žo­va­te­ľa, kto­rý pra­co­val ako prís­luš­ník uta­je­nej spra­vo­daj­skej jed­not­ky ho­lan­dskej po­lí­cie za­obe­ra­jú­cej sa špe­ciál­ny­mi ope­rá­cia­mi naj­mä pro­ti ob­cho­du s dro­ga­mi. V ro­ku 1995 bo­la zria­de­ná parla­men­tná ko­mi­sia na vy­šet­ro­va­nie údaj­ných ne­zá­kon­ných me­tód a spô­so­bov fun­go­va­nia tých­to jed­no­tiek po­lí­cie. V rám­ci ho­lan­dskej le­gis­la­tí­vy pred­vo­la­ní sved­ko­via vy­po­ve­da­li pred parla­men­tnou ko­mi­siou pod prí­sa­hou a ne­ma­li mož­nosť od­oprieť vy­po­ve­dať. Tie­to vý­po­ve­de ne­moh­li byť bez súh­la­su ich pô­vod­cov pou­ži­té v nás­led­nom tres­tnom ko­na­ní pro­ti nim, ok­rem tres­tné­ho stí­ha­nia pre trest­ný čin  kri­vej vý­po­ve­de, te­da v prí­pa­de, ak bo­li nep­rav­di­vé. Pán Van Von­del vy­po­ve­dal pred parla­men­tnou ko­mi­siou nep­rav­di­vo. Nás­led­ne bol tres­tne stí­ha­ný aj od­sú­de­ný pre kri­vú vý­po­veď. V rám­ci svo­jej ar­gu­men­tá­cie v ko­na­ní pred ESĽP sa do­má­hal vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia svoj­ho prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 Do­ho­vo­ru s tým, že bol po­ru­še­ný zá­kaz do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Súd je­ho sťaž­nosť v tej­to čas­ti vy­hlá­sil za nep­rí­pus­tnú. Ok­rem hlav­né­ho dô­vo­du, že te­da ko­na­nie, v kto­rom vy­po­ve­dal nespĺňa­lo pred­pok­la­dy ko­na­nia v zmys­le čl. 6 Do­ho­vo­ru sa súd dot­kol aj otáz­ky nep­rav­di­vos­ti vý­po­ve­de a s tým sú­vi­sia­ce­ho zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu. Is­te, iš­lo o si­tuáciu špe­ci­fic­kú tým, že aj prí­pad­ná prav­di­vá vý­po­veď sa ne­moh­la bez súh­la­su sťa­žo­va­te­ľa pou­žiť pro­ti ne­mu. Súd však svo­ju ar­gu­men­tá­ciu nez­jed­no­du­šil a pri­po­me­nul, že sťa­žo­va­teľ mo­hol byť sub­jek­tív­ne pres­ved­če­ný o tres­tnos­ti svoj­ho ko­na­nia, ku kto­ré­mu by sa priz­nal. K tej­to otáz­ke uvie­dol nas­le­dov­né: „Neš­lo tu o prí­pad vy­nú­te­né­ho se­baob­vi­ne­nia vo vzťa­hu ku skut­ku, kto­rý mal byť spá­cha­ný už pred­tým, vý­po­veď pred ko­mi­siou bo­la tres­tným či­nom sa­mým ose­be. Je mož­né, že sťa­žo­va­teľ kla­mal, aby pre­di­šiel od­ha­le­niu svoj­ho ko­na­nia, kto­ré v je­ho vní­ma­ní moh­lo byť tres­tným ale­bo viesť k tres­tné­mu stí­ha­niu. Prá­vo ne­vy­po­ve­dať a neob­vi­ňo­vať se­ba sa­mé­ho však ne­mô­žu byť vy­kla­da­né tak, že pos­ky­tu­jú všeo­bec­nú imu­ni­tu ko­na­niam, kto­ré sú mo­ti­vo­va­né sna­hou vy­hnúť sa vy­šet­ro­va­niu.“[23]

K iným prí­pa­dom s ob­dob­ný­mi práv­ny­mi zá­ver­mi pat­rí vec Allen pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu.[24] V tej­to ve­ci bol sťa­žo­va­teľ vy­zva­ný brit­skou fi­nan­čnou sprá­vou k pred­lo­že­niu pres­ných zá­zna­mov oh­ľad­ne sta­vu je­ho ob­chod­né­ho ma­jet­ku. Pod­ľa prís­luš­nej le­gis­la­tí­vy bo­la za nespl­ne­nie tej­to po­vin­nos­ti sta­no­ve­ná san­kcia do 300 li­bier. Pán Allen pred­lo­žil nes­práv­ne úda­je o sta­ve svoj­ho ma­jet­ku, pri­čom za­ta­jil je­ho pod­stat­né čas­ti. Za to bol v tres­tnom ko­na­ní od­sú­de­ný na 7 ro­kov tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy a kon­fiš­ká­ciu su­my viac ako 3 mil. li­bier. V ko­na­ní pred ESĽP sa do­má­hal vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces v zmys­le čl. 6 ods. 1 Do­ho­vo­ru z dô­vo­du, že bol do­nú­te­ný pred­lo­žiť us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy vo­či se­be. Ar­gu­men­to­val, že pod hroz­bou san­kcie bol nú­te­ný k pos­kyt­nu­tiu úda­jov, kto­ré bo­li je­di­ný­mi dô­kaz­mi pro­ti ne­mu v tres­tnom ko­na­ní. Súd sa s je­ho ar­gu­men­tá­ciou nes­to­tož­nil. Uvie­dol, že ten­to prí­pad nie je prí­pa­dom, v akých súd v mi­nu­los­ti kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va ne­byť nú­te­ný k se­baob­vi­ne­niu. Nej­de to­tiž­to o prí­pad, keď by bo­li in­for­má­cie, kto­ré bol sťa­žo­va­teľ do­nú­te­ný vy­dať, pou­ži­té pro­ti ne­mu v ko­na­ní pre iný trest­ný čin, kto­rý už spá­chal. V tom­to prí­pa­de bo­lo sa­mot­né pos­kyt­nu­tie nep­rav­di­vých in­for­má­cií tres­tným či­nom. Ta­kis­to nej­de o prí­pad, keď by bol sťa­žo­va­teľ pod hroz­bou san­kcie nú­te­ný pos­kyt­núť pro­ti se­be dô­ka­zy v už pre­bie­ha­jú­com ale­bo pred­pok­la­da­nom tres­tnom stí­ha­ní.  Súd ar­gu­men­to­val ob­dob­ne ako vo ve­ci Van Von­del: „To­to nie je prí­pad, keď by bol sťa­žo­va­teľ do­nú­te­ný sám se­ba ob­vi­niť z tres­tné­ho či­nu, kto­rý pred­tým spá­chal. Ide o trest­ný čin sám ose­be. Je mož­né, že sťa­žo­va­teľ kla­mal, aby pre­di­šiel od­ha­le­niu iné­ho svoj­ho ko­na­nia, za kto­ré by mo­hol byť tres­tne stí­ha­ný. Prá­vo neob­vi­ňo­vať se­ba sa­mé­ho však ne­mô­že byť vy­kla­da­né tak, že pos­ky­tu­je všeo­bec­nú imu­ni­tu ko­na­niam, kto­ré sú mo­ti­vo­va­né sna­hou vy­hnúť sa vy­šet­ro­va­niu fi­nan­čný­mi or­gán­mi.[25]

Z opí­sa­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP, dô­le­ži­tej aj pre ap­li­ká­ciu prá­va v SR, je mož­né uro­biť zá­ver, že ani vý­klad prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Do­ho­vo­ru neo­dô­vod­ňu­je pred­pok­lad o prí­pus­tnos­ti nep­rav­di­vých vý­po­ve­dí, kto­ré sú sa­my ose­be tres­tným či­nom na zá­kla­de me­dzi­ná­rod­né­ho ľud­skop­ráv­ne­ho ukot­ve­nia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur. Kaž­dý z opí­sa­ných prí­pa­dov sa za­obe­ral si­tuáciou, keď bo­lo mož­né kon­šta­to­vať is­tú mie­ru do­nú­te­nia zo stra­ny štát­nych or­gá­nov. Žiad­ny z uve­de­ných sťa­žo­va­te­ľov ne­mal vo vnút­roš­tát­nom ko­na­ní prá­vo ne­vy­po­ve­dať a bol po­vin­ný uviesť prav­di­vé in­for­má­cie pod hroz­bou san­kcie. Z us­tá­le­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP vy­plý­va, že až nás­led­né pou­ži­tie tak­to vy­nú­te­ných in­for­má­cií v ko­na­ní pre trest­ný čin, kto­rý sa pá­cha­teľ sna­žil nep­rav­di­vou vý­po­ve­ďou kryť, by od­ôvod­ňo­va­lo mož­nosť vy­slo­ve­nia po­ru­še­nia prá­va na spra­vod­li­vý pro­ces. Na­mi rie­še­ná si­tuácia sved­ka dob­ro­voľ­ne si vy­rá­ba­jú­ce­ho fa­loš­né ali­bi kri­vou vý­po­ve­ďou ne­vy­ka­zu­je žiad­nu mie­ru do­nú­te­nia zo stra­ny štát­nych or­gá­nov, kto­rá by za­kla­da­la spor­né otáz­ky oh­ľad­ne up­lat­ňo­va­nia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur. Ta­kis­to je mož­né kon­šta­to­vať, že neexis­tu­je žiad­ne do­nú­te­nie zo stra­ny štát­nych or­gá­nov u sved­ka, kto­rý má prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať, ak by svo­jou vý­po­ve­ďou sám se­be spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia (čo je kaž­dý sve­dok v SR). Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru by te­da spor­né otáz­ky oh­ľad­ne ľud­ských práv a prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur ne­ma­li vzni­kať ani u sved­ka, kto­rý sa ne­dos­ta­ví dob­ro­voľ­ne, ale „na pred­vo­la­nie“ štát­ne­ho or­gá­nu (ako uvá­dza JUDr. Šam­ko). Aj ten­to sve­dok sa roz­hod­ne dob­ro­voľ­ne kla­mať a ne­vyu­žiť svo­je prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de, kto­rou by si mo­hol spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia. Na špe­ci­fic­kos­ti náš­ho tres­tné­ho pro­ce­su vo vzťa­hu k tej­to si­tuá­cii však pou­ká­žem v zá­ve­reč­nej čas­ti textu.

Pri­po­mí­nam, že v po­le­mi­ke me­dzi mnou a JUDr. Šam­kom ne­rie­ši­me nás­led­né pou­ži­tie vy­nú­te­ných in­for­má­cií v ko­na­ní pre trest­ný čin, kto­rý pá­cha­teľ pred­tým spá­chal, ale za­obe­rá­me sa prá­ve otáz­kou, či nep­rav­di­vá vý­po­veď je sa­ma ose­be tres­tným či­nom. Ide te­da o ob­dob­né si­tuácie, ako sú opi­so­va­né prí­pa­dy ju­di­ka­tú­ry ESĽP. Z po­va­hy ve­ci lo­gic­ky vy­plý­va, že pou­ži­tie nep­rav­di­vých (a v SR aj ne­vy­nú­te­ných) in­for­má­cií pro­ti pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de v ko­na­ní pre čin, kto­rý tou­to kri­vou vý­po­ve­ďou kry­je, ani ne­dá­va zmy­sel. Prá­ve tie­to nep­rav­di­vé in­for­má­cie pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu to­tiž­to vy­vi­ňu­jú a neus­ved­ču­jú.

Ma­re­nie dô­ka­zov a brá­ne­nie v ich zís­ka­ní

Prin­cíp  ne­mo te­ne­tur v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že pos­ky­to­vať ochra­nu ni­če­niu (a scho­vá­va­niu) dô­ka­zov zo stra­ny pá­cha­te­ľov tres­tnej čin­nos­ti. Pre ko­rek­tnosť je pot­reb­né uviesť, že JUDr. Šam­ko v mnou ci­to­va­nej čas­ti je­ho prís­pev­ku o tres­tnom či­ne ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti ani netvr­dí, že pos­tih pre trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti v tých­to prí­pa­doch by bol po­ru­šo­va­ním zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ako sú­čas­ti kom­plexu ľud­ských práv. Na­priek to­mu po­va­žu­jem za pot­reb­né v krát­kos­ti sa ve­no­vať aj tej­to té­me vzhľa­dom na oz­rej­me­nie ar­gu­men­tač­nej po­zí­cie pro­ti ci­to­va­ným zá­ve­rom JUDr. Pet­ra Šam­ka. V prís­luš­ných me­dzi­ná­rod­ných do­ho­vo­roch (Me­dzi­ná­rod­ný pakt o ob­čian­skych a po­li­tic­kých prá­vach a Európ­sky do­ho­vor o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd) neexis­tu­je us­ta­no­ve­nie, z kto­ré­ho by bo­lo mož­né od­vo­diť even­tuál­ne pou­ži­tie zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu na ochra­nu pá­cha­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho), kto­rý ni­čí ale­bo scho­vá­va po­ten­ciál­ne vo­či ne­mu us­ved­ču­jú­ce vec­né ale­bo lis­tin­né dô­ka­zy. Po­kiaľ mi je zná­me, v tom­to sme­re ne­ju­di­ko­val ani Európ­sky súd pre ľud­ské prá­va.

Za­ve­de­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti do náš­ho Tres­tné­ho zá­ko­na bo­lo vý­sled­kom im­ple­men­tá­cie Do­ho­vo­ru OSN pro­ti nad­ná­rod­né­mu or­ga­ni­zo­va­né­mu zlo­či­nu (UN­TOC) a Rím­ske­ho šta­tú­tu me­dzi­ná­rod­né­ho tres­tné­ho sú­du.[26] Re­le­van­tným us­ta­no­ve­ním z hľa­dis­ka ni­če­nia dô­ka­zov je čl. 70 ods. 1 pís­me­no c/ Rím­ske­ho šta­tú­tu, kto­rý znie: Súd má ju­ris­dik­ciu nad tý­mi­to tres­tný­mi čin­mi pro­ti vý­ko­nu je­ho spra­vod­li­vos­ti, ak sú spá­cha­né úmy­sel­ne: pod­plá­ca­nie sved­ka, ma­re­nie ale­bo brá­ne­nie prí­tom­nos­ti ale­bo vý­po­ve­di sved­ka, od­ve­ta pro­ti sved­ko­vi po­dá­va­jú­ce­mu vý­po­veď ale­bo ma­re­nie či poz­me­ňo­va­nie dô­ka­zov, ale­bo brá­ne­nie v zís­ka­va­ní dô­ka­zov.[27]

Je zjav­né, že ci­to­va­né us­ta­no­ve­nie Rím­ske­ho šta­tú­tu je prio­rit­ne na­mie­re­né pro­ti pá­cha­te­ľom tres­tných či­nov (aj keď nie­len pro­ti nim), kto­rí v pr­vom ra­de ma­jú zá­ujem na ma­re­ní dô­ka­zov us­ved­ču­jú­cich ich zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a brá­ne­ní štát­nym or­gá­nom v ich zís­ka­va­ní. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie ni­jak ne­vy­ní­ma pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu z je­ho pô­sob­nos­ti. Ta­ké­to vy­ňa­tie by bo­lo ne­lo­gic­ké a v roz­po­re so zá­klad­ným zmys­lom pre spra­vod­li­vosť. Slo­ven­ský zá­ko­no­dar­ca do te­raj­šie­ho zne­nia us­ta­no­ve­nia § 344 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na prev­zal tak­mer iden­tic­kú di­kciu. Sub­jekt zlo­či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 Tres­tné­ho zá­ko­na je (veľ­mi správ­ne) všeo­bec­ný. Ani z hľa­dis­ka náš­ho vnút­roš­tát­ne­ho prá­va neexis­tu­je pres­ved­či­vý dô­vod, pre kto­rý by mal byť ob­vi­ne­ný/pá­cha­teľ vy­ňa­tý spod pô­sob­nos­ti skut­ko­vej pod­sta­ty zlo­či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti vo vzťa­hu k ni­če­niu dô­ka­zov a brá­ne­niu v ich zís­ka­va­ní. Je­di­nou pod­mien­kou, kto­rá je z ča­so­vé­ho hľa­dis­ka vý­znam­ná pre up­lat­ne­nie pô­sob­nos­ti skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa slo­ven­ské­ho prá­va je exis­ten­cia tres­tné­ho ko­na­nia ale­bo súd­ne­ho ko­na­nia v ča­se spá­chania skut­ku.

Kon­cept JUDr. Pet­ra Šam­ka ci­to­va­ný v úvo­de toh­to prís­pev­ku ne­mô­že ob­stáť z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov:

V ci­to­va­nej čas­ti prís­pev­ku autor zmie­ša­va dve od­liš­né sku­toč­nos­ti. Jed­nou je ne­mož­nosť nú­tiť ob­vi­ne­né­ho/pá­cha­te­ľa pred­lo­žiť dô­ka­zy pro­ti se­be a tak spolu­pra­co­vať s po­lí­ciou na vlas­tnom tres­tnom stí­ha­ní. Dru­hou je ak­tív­ne a dob­ro­voľ­né ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho/pá­cha­te­ľa sme­ru­jú­ce k zni­če­niu (zma­re­niu) ale­bo brá­ne­niu v zís­ka­va­ní dô­ka­zov, kto­ré zá­ko­no­dar­ca tres­tnop­ráv­ne san­kcio­nu­je. Autor sa sna­ží tie­to sku­toč­nos­ti pre­zen­to­vať v ta­kom svet­le, že pos­tih pre ma­re­nie a brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zov zá­ro­veň nú­ti pá­cha­te­ľa spolu­pra­co­vať s po­lí­ciou na vlas­tnom tres­tnom stí­ha­ní. V tom­to zmys­le ide o ob­dob­nú si­tuáciu a mý­le­nie si poj­mov ako sú si­tuácie ana­ly­zo­va­né vo vy­ššie po­pí­sa­nej ju­di­ka­tú­re ESĽP. ESĽP vo svo­jej ju­di­ka­tú­re (po­čí­na­júc roz­hod­nu­tím vo ve­ci Fun­ke pro­ti Fran­cúz­sku, č. sťaž­nos­ti 10828/84) vy­me­dzil v akom ľud­skop­ráv­nom kon­texte sa má prin­cíp ne­mo te­ne­tur ap­li­ko­vať. Prin­cíp ne­mo te­ne­tur chrá­ni pá­cha­te­ľa pred pou­ži­tím dô­ka­zov zís­ka­ných od ne­ho do­nú­te­ním buď pria­mo v tres­tnom ko­na­ní, ale­bo v inom ko­na­ní, v nás­led­ne pre­bie­ha­jú­com tres­tnom ko­na­ní (viď text vy­ššie). Je te­da zrej­mé, že pá­cha­te­ľa ne­mož­no napr. hroz­bou po­riad­ko­vej po­ku­ty nú­tiť k vy­da­niu ve­ci dô­le­ži­tej pre tres­tné ko­na­nie -  v tom­to sme­re na­ko­niec ju­di­ku­jú aj čes­ké a slo­ven­ské sú­dy. Pril­ieha­vej­šie by sa však ma­lo pô­so­be­nie prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur po­pí­sať tak, že pá­cha­te­ľa/ob­vi­ne­né­ho mož­no k vy­da­niu ta­kej­to ve­ci nú­tiť napr. hroz­bou po­riad­ko­vej po­ku­ty ale­bo hroz­bou tres­tné­ho stí­ha­nia, tak­to zís­ka­ný dô­kaz však ne­bu­de prí­pust­ný v ďal­šom ko­na­ní. Od­liš­nou si­tuáciou je však tres­tnop­ráv­ny pos­tih pá­cha­te­ľa/ob­vi­ne­né­ho pre ko­na­nie, kto­rým ma­rí ale­bo brá­ni v zís­ka­ní dô­ka­zu. Tu už ide o no­vý trest­ný čin, kto­rý pá­cha­teľ sí­ce pá­cha v úmys­le za­kryť svo­ju účasť ale­bo sťa­žiť od­ha­le­nie a preu­ká­za­nie tres­tné­ho či­nu, av­šak tá­to ne­má nič do­či­ne­nia s nú­te­ním k se­baob­vi­ne­niu ale­bo s vy­ža­do­va­ním spolu­prá­ce na vlas­tnom tres­tnom stí­ha­ní s po­lí­ciou.  Nie je prí­pus­tné, a ani spra­vod­li­vé, vy­ňať z pô­sob­nos­ti skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti sa­mot­né­ho pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a neexis­tu­je na to žiad­ny zá­kon­ný ale­bo iný dô­vod. Po­kiaľ autor tvr­dí, že „ob­vi­ne­ná oso­ba sa mô­že v pod­sta­te ob­ha­jo­vať a brá­niť akým­koľ­vek do­vo­le­ným spô­so­bom (mô­že kla­mať o skut­ko­vých okol­nos­tiach, za­vá­dzať or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, kla­mať o tom, kde sa na­chá­dza­jú dô­ka­zy a po­dob­ne)“ zrej­me ten­to zá­ver vy­vo­dzu­je len z to­ho, že ob­vi­ne­ný ne­má v zmys­le prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku po­vin­nosť vy­po­ve­dať prav­du a ne­mô­že byť pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de v zmys­le § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na. Zá­ro­veň pla­tí, že pod­ľa § 121 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku, že k vý­po­ve­di ani k priz­na­niu ne­mô­že byť ob­vi­ne­ný žiad­nym ne­zá­kon­ným spô­so­bom do­nu­co­va­ný. Ta­ká­to ar­gu­men­tá­cia je však chyb­ná a ta­kým je aj jej vy­ús­te­nie do zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ný sa ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti for­mou ni­če­nia a scho­vá­va­nia dô­ka­zov.

Ak pá­cha­teľ, ho­ci by aj mal pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho, fy­zic­ky zni­čí dô­ka­zy (napr. pod­pá­li úč­tov­níc­tvo) evi­den­tne ma­rí dô­kaz v zmys­le § 344 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na. Toh­to tres­tné­ho či­nu sa mô­že do­pus­tiť kto­koľ­vek (všeo­bec­ný sub­jekt). Ob­vi­ne­ný v tom ča­se nie je vy­sta­ve­ný žiad­ne­mu do­nú­te­niu zo stra­ny štát­nych or­gá­nov a ko­ná úpl­ne dob­ro­voľ­ne. Ako už bo­lo uve­de­né, sna­ha vy­dá­vať za do­nú­te­nie mož­ný trest­ný pos­tih za ko­na­nie mo­ti­vo­va­né sna­hou unik­núť vy­šet­ro­va­niu je nep­rí­pus­tná (viď ci­to­va­nú ju­di­ka­tú­ru ESĽP). Ob­dob­ne je to­mu aj pri scho­vá­va­ní dô­ka­zov s cie­ľom, aby ich or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ne­naš­li (ak­tív­ne brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu). Tá­to si­tuácia je kva­li­ta­tív­ne od­liš­ná od si­tuácie, keď štát žia­da od ob­vi­ne­né­ho, aby pred­lo­žil dô­ka­zy pro­ti se­be pod hroz­bou san­kcie (napr. po­riad­ko­vej po­ku­ty) a ob­vi­ne­ný sa ne­pod­vo­lí. V prí­pa­de, ak ob­vi­ne­ný (ale­bo pá­cha­teľ, kto­rý eš­te ne­bol ob­vi­ne­ný) na vý­zvu nep­red­lo­ží dô­ka­zy pro­ti se­be, ne­napl­ní znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. b / Tres­tné­ho zá­ko­na (..brá­ni v zís­ka­ní dô­ka­zu..), kto­rý má byť pred­sa napl­ne­ný ur­či­tým ak­tív­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa. Ta­ký­to sve­dok ale­bo ob­vi­ne­ný má na­ko­niec vždy prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať o tom, kde sa mô­žu na­chá­dzať us­ved­ču­jú­ce dô­ka­zy. V prí­pa­de inej zá­kon­nej úp­ra­vy by však ani tres­tnop­ráv­ny pos­tih pre ta­ké­to ko­na­nie zrej­me ne­bol v roz­po­re s prin­cí­pom ne­mo te­ne­tur. Ana­lo­gic­ky je tu mož­né pou­žiť vy­ššie ro­zob­ra­tú vec ESĽP Allen pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu. Aj tu bol pá­cha­teľ prís­ne tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­tý za to, že nep­red­lo­žil prav­di­vé dô­ka­zy fi­nan­čným or­gá­nom, kto­ré ho moh­li us­ved­čiť zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, ale pred­lo­žil im nep­rav­di­vé úč­tov­né vý­ka­zy. San­kciou vo­či štá­tu za nú­te­nie k pos­kyt­nu­tiu dô­ka­zov pro­ti se­be v zmys­le ci­to­va­nej ju­di­ka­tú­ry ESĽP to­tiž­to nie je ne­mož­nosť vy­vo­de­nia tres­tnop­ráv­ne­ho pos­ti­hu za ko­na­nie, kto­rým sa pá­cha­teľ tej­to po­vin­nos­ti vy­hý­ba (ak napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty ur­či­té­ho tres­tné­ho či­nu), ale ne­pou­ži­teľ­nosť vy­nú­te­ných dô­ka­zov v ďal­šom tres­tnom ko­na­ní.

V prak­tic­kom ži­vo­te mô­žu v tých­to otáz­kach vzni­kať rôz­ne va­riá­cie si­tuá­cií, kto­ré nie je mož­né do­pod­rob­na v tom­to prís­pev­ku ana­ly­zo­vať. Pou­ká­žem pre­to už len na jed­nu, kto­rú naz­na­čil v ci­to­va­nej čas­ti prís­pev­ku aj JUDr. Šam­ko, a kto­rá sa mô­že zdať hra­nič­nou. Ide o prí­pad, keď ob­vi­ne­ný pri svo­jej vý­po­ve­di kla­me o tom, kde sa na­chá­dza­jú vec­né ale­bo lis­tin­né dô­ka­zy, a tým za­vá­dza or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní. Pod­ľa ná­zo­ru JUDr. Pet­ra Šam­ka ta­ké­to ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho nie je tres­tnop­ráv­ne pos­tih­nu­teľ­né ako trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti. S tým­to ná­zo­rom si do­vo­lím ne­súh­la­siť.

Je is­té, že ob­vi­ne­ný sa tým­to ko­na­ním ne­mô­že do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v zmys­le § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na, pre­to­že ne­má pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka. Ob­vi­ne­ný má však vždy a za kaž­dých okol­nos­tí prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať. Je­ho prá­vo nes­po­lup­ra­co­vať s po­lí­ciou a nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu je pl­ne us­po­ko­je­né mož­nos­ťou ml­čať. Po­kiaľ sa sám roz­hod­ne to­to prá­vo ne­vyu­žiť, zmiasť or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní a nep­rav­di­vo im ozná­miť, kde sa na­chá­dza­jú dô­ka­zy, evi­den­tne tým brá­ni v zís­ka­ní dô­ka­zu v zmys­le § 344 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na. Ta­ké­to ko­na­nie je tres­tné u kaž­dé­ho, zá­ko­no­dar­ca ne­vy­ňal ob­vi­ne­né­ho spod pô­sob­nos­ti § 344 Tres­tné­ho zá­ko­na. Ta­ké­to ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho pri­tom nie je vec­ne „neš­kod­né“. V je­ho dôs­led­ku mô­že napr. dôjsť k vy­ko­na­niu do­mo­vej pre­hliad­ky u oso­by, kto­rá s tres­tnou ve­cou ob­vi­ne­né­ho ne­má nič spo­loč­né, ne­ho­vo­riac o mr­ha­ní ča­su a pros­tried­kov po­lí­cie a iných or­gá­nov. Vec­ne ide te­da jas­ne o brá­ne­nie vo vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti a jej ma­re­nie. Ne­mô­že ísť o do­vo­le­nú ob­ha­jo­bu, pre­to­že tú­to ob­ha­jo­bu zá­ko­no­dar­ca tres­tnop­ráv­ne san­kcio­nu­je.       

Ako som už upo­zor­ňo­val vo svo­jom pô­vod­nom prís­pev­ku, prak­ti­ci, kto­rí sa sna­žia os­pra­vedl­niť ak­tív­ne ko­na­nie pá­cha­te­ľa/ob­vi­ne­né­ho, kto­rým sa ten­to sna­ží vy­hnúť tres­tnej zod­po­ved­nos­ti na­rá­ža­jú na je­den zá­sad­ný prob­lém. Tým­to prob­lé­mom je prá­ve nak­res­le­nie hra­ni­ce me­dzi tým, čo je do­vo­le­né a čo už nie. Na ob­dob­ný prob­lém na­ra­zil aj JUDr. Pe­ter Šam­ko v prís­pev­ku o tres­tnom či­ne ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti, z kto­ré­ho v úvo­de ci­tu­jem. Sám autor v tom is­tom prís­pev­ku pou­žil prík­lad z praxe, keď pá­cha­teľ nú­til bi­tím sved­ka, aby na po­lí­cii vy­po­ve­dal v je­ho pros­pech. Ar­gu­men­to­val (veľ­mi správ­ne), že ta­ké­to ko­na­nie je pot­reb­né pos­tih­núť ako trest­ný čin ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti pod­ľa § 344 ods. 1 písm. d/ Tres­tné­ho zá­ko­na a nie ako trest­ný čin vy­die­ra­nia pod­ľa § 189 ods. 1, 2 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na. Nás­led­ne však kla­diem otáz­ku, na zá­kla­de čo­ho vy­ňal ob­vi­ne­né­ho spod pô­sob­nos­ti § 344 ods. 1 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na a ne­vy­ňal ho už spod pô­sob­nos­ti inej ali­ney tej is­tej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu? Ak zá­ko­no­dar­ca tým is­tým us­ta­no­ve­ním chrá­ni in­teg­ri­tu dô­ka­zov aj sved­kov a tým svoj zá­ujem na riad­nom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti, čo od­ôvod­ňu­je zá­ver, že ob­vi­ne­ný mô­že bez­tres­tne ni­čiť dô­ka­zy, ale ne­mô­že bez­tres­tne biť sved­ka, aby vy­po­ve­dal v je­ho pros­pech?  Vý­klad, kto­rým sa ob­vi­ne­ný zba­vu­je tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pre ni­če­nie a scho­vá­va­nie dô­ka­zov je jas­ný vý­klad con­tra le­gem, pre­to­že vy­ní­ma ob­vi­ne­né­ho z ok­ru­hu sub­jek­tov tres­tné­ho či­nu v roz­po­re s prí­ka­zom zá­ko­no­dar­cu. Je­di­ný ro­zum­ný nák­res opí­sa­nej hra­ni­ce spo­čí­va pod­ľa môj­ho ná­zo­ru prá­ve v ak­tív­nej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho, kto­rou ma­rí spra­vod­li­vosť. Kým te­da ob­vi­ne­ný je pl­ne op­ráv­ne­ný ml­čať, ne­vy­dať dô­kaz pro­ti se­be, nič v plat­nom prá­ve neo­dô­vod­ňu­je zá­ver, že mô­že bez­tres­tne ni­čiť dô­ka­zy, scho­vá­vať ich ale­bo kla­mať o tom, kde sa na­chá­dza­jú. To pla­tí bez oh­ľa­du na to, čo si mô­že­me my­slieť o sys­te­ma­tic­kos­ti ust. § 344 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nie je mož­né ni­ja­kou teo­re­tic­kou konštruk­ciou dos­pieť k zá­ve­ru, že tres­tnop­ráv­ny pos­tih ob­vi­ne­né­ho pre ni­če­nie a scho­vá­va­nie dô­ka­zov ho ne­ja­kým spô­so­bom nú­ti k spolu­prá­ci s po­lí­ciou a k pris­pie­va­niu k je­ho vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu. Nad rá­mec sa­mot­nej ar­gu­men­tá­cie uve­de­nej vy­ššie poz­na­me­ná­vam, že aj v prí­pa­de kraj­ne nep­rav­de­po­dob­né­ho a ne­lo­gic­ké­ho opač­né­ho zá­ve­ru, Trest­ný po­ria­dok v ust. § 121 ods. 1 za­ka­zu­je len ne­zá­kon­né nú­te­nie k vý­po­ve­di ale­bo k priz­na­niu. Kla­diem si te­da otáz­ku, či by aj v tom­to teo­re­tic­kom prí­pa­de iš­lo o ne­zá­kon­né nú­te­nie, keď sám zá­ko­no­dar­ca tres­tnop­ráv­ne san­kcio­nu­je ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti u kaž­dé­ho (všeo­bec­ný sub­jekt).    

Pre lep­šiu ilus­trá­ciu uve­diem dva prík­la­dy práv­ne­ho po­sú­de­nia prí­pa­dov ni­če­nia dô­ka­zov pá­cha­teľ­mi tres­tnej čin­nos­ti v kra­ji­nách sys­té­mu com­mon law, kde je práv­na teória a prax aj v tých­to otáz­kach roz­vi­nu­tá a vy­vá­že­ná.

Pr­vým je vec Od­vo­la­cie­ho sú­du štá­tu Illi­nois (dru­hý ob­vod) vo ve­ci Ľud v. Bra­ke  z 27. 01. 2003.[28] V tej­to ve­ci súd potvr­dil od­sú­de­nie pá­cha­te­ľa, kto­rý bol kon­tro­lo­va­ný po­lí­ciou a pri kon­tro­le prehl­tol sá­čok s dro­ga­mi. Bol od­sú­de­ný pre dr­žbu drog, ale aj ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti (v USA – obstruc­ting jus­ti­ce). Súd uzav­rel, že aj prehl­tnu­tie dô­ka­zu napĺňa všet­ky zna­ky ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti for­mou za­ta­jo­va­nia dô­ka­zov, pri­čom sa od­vo­lal aj na ju­di­ka­tú­ru iných sú­dov.

Dru­hým je prí­pad Od­vo­la­cie­ho sú­du Veľ­kej Bri­tá­nie R. v. Ra­fique a iní.[29] Iš­lo o prí­pad troch ob­ža­lo­va­ných, kto­rí bo­li od­sú­de­ní ok­rem iné­ho aj za ma­re­nie spra­vod­li­vos­ti[30], pre­to, že po neú­my­sel­nej streľ­be, kto­rou je­den z nich pos­tre­lil iné­ho člo­ve­ka, od­ho­di­li zbraň a zá­sob­ní­ky do krí­kov a z mies­ta či­nu uš­li. Súd jed­noz­nač­ne uzav­rel (ci­tu­júc vec R. v. Vreo­nes z r. 1891), že prá­vo ne­byť nú­te­ný k se­baob­vi­ne­niu ne­mô­že pok­rý­vať za­ta­jo­va­nie ale­bo ni­če­nie ve­cí, kto­ré ma­jú slú­žiť ako dô­kaz.

Tý­mi­to dvo­mi prík­lad­mi nech­cem po­ve­dať, že v kra­ji­nách com­mon law nev­zni­ka­jú práv­ne prob­lé­my v otáz­kach tres­tné­ho pos­ti­hu ni­če­nia dô­ka­zov, av­šak neexis­tu­jú re­le­van­tné pra­me­ne, z kto­rých by sa bo­lo mož­né dom­nie­vať, že prin­cíp ne­mo te­ne­tur ale­bo prá­vo na ob­ha­jo­bu by ma­li za­hŕňať prá­vo ob­vi­ne­né­ho/pá­cha­te­ľa ni­čiť a scho­vá­vať dô­ka­zy. Skôr mi ide o kon­trast po­sú­de­nia ob­dob­ných prí­pa­dov v SR a v za­hra­ni­čí. „Neexis­tu­je od­ôvod­ne­nie prin­cí­pu ne­byť nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be sa­mé­mu, z kto­ré­ho by bo­lo mož­né vy­vo­diť prá­vo na ni­če­nie dô­ka­zov“.[31] Na zá­kla­de štú­dia ju­di­ka­tú­ry ESĽP si do­vo­lím vy­slo­viť hypo­té­zu, že prá­vo na ni­če­nie dô­ka­zov ne­mož­no vy­vo­diť z prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur ani v európ­skych kon­ti­nen­tál­nych štá­toch s de­mok­ra­tic­kou tra­dí­ciou. 

Späť ku kri­vej vý­po­ve­di

V tom­to mo­men­te je vhod­né vrá­tiť sa k pô­vod­ne rie­še­nej si­tuá­cii pá­cha­te­ľa kri­vo vy­po­ve­da­jú­ce­ho v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka v úmys­le za­kryť svo­ju tres­tnú čin­nosť. JUDr. Pe­ter Šam­ko mi vo svo­jom prís­pev­ku vy­tkol via­ce­ro ve­cí, ku kto­rým sa vy­jad­rím pod­rob­nej­šie nes­kôr. Za­čnem však ju­di­ka­tú­rou, na kto­rú vo svo­jom prís­pev­ku od­ka­zu­je. Po­kiaľ som sa oboz­ná­mil s ním ci­to­va­nou ju­di­ka­tú­rou žiad­ne roz­hod­nu­tie sa ne­zao­be­rá pres­ne si­tuáciou načr­tnu­tou v mo­jom pr­vom prís­pev­ku, t.j. prí­pa­dom, keď pá­cha­teľ zni­čí dô­ka­zy a nás­led­ne kri­vo vy­po­ve­dá ako sve­dok k vy­mys­le­né­mu tres­tné­mu či­nu krá­de­že, kto­rým mu ma­li byť tie­to dô­ka­zy od­cu­dze­né, resp. si vy­mys­le­ným tres­tným či­nom vy­rá­ba fa­loš­né ali­bi. Na­vy­še, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je mož­né dis­ku­to­vať aj o pri­me­ra­nos­ti a správ­nos­ti do­te­raj­šej ju­di­ka­tú­ry če­ských a slo­ven­ských sú­dov v tých­to otáz­kach.

Z roz­hod­nu­tí ci­to­va­ných JUDr. Pet­rom Šam­kom ma za­uja­lo roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR sp. zn. 11Tcu 130/2004. Iš­lo tu o uz­ná­va­cie ko­na­nie roz­sud­ku (pres­nej­šie dvoch) ne­mec­ké­ho sú­du, kto­rým bol od­sú­de­ný čes­ký ob­čan pre trest­ný čin na­po­má­ha­nia k tres­tné­mu či­nu do­vo­zu omam­ných pros­tried­kov a nep­rí­saž­nej fa­loš­nej vý­po­ve­de. Ten­to pá­cha­teľ sa do­pus­til dro­go­vé­ho tres­tné­ho či­nu spo­loč­ne s jed­ným spolu­pá­cha­te­ľom, kto­rý bol tres­tne stí­ha­ný sa­mos­tat­ne. V tres­tnej ve­ci toh­to spolu­pá­cha­te­ľa vy­po­ve­dal čes­ký ob­čan nep­rav­di­vo ako sve­dok o tom, že on si vo­zid­lo za úče­lom do­vo­zu drog nep­re­na­jal a neup­ra­vil ho tak, aby sa v ňom da­li dro­gy pre­viezť. V tej­to čas­ti bol od­sú­de­ný pre trest­ný čin nep­rí­saž­nej fa­loš­nej vý­po­ve­de. Naj­vyš­ší súd ČR od­sú­de­nie cu­dzo­zem­ským sú­dom v čas­ti fa­loš­nej vý­po­ve­de neuz­nal, ar­gu­men­tu­júc, že nie je spl­ne­ná zá­kon­ná pod­mien­ka obojstran­nej tres­tnos­ti skut­ku. Pod­ľa ná­zo­ru NS ČR pá­cha­teľ vy­po­ve­dal sí­ce v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, av­šak ku skut­ku, kto­ré­ho sa sám do­pus­til. Pos­tih toh­to pá­cha­te­ľa pre ob­do­bu tres­tné­ho či­nu nep­rav­di­vej vý­po­ve­de a nep­rav­di­vé­ho zna­lec­ké­ho po­sud­ku by pod­ľa ná­zo­ru NS ČR od­po­ro­val zá­sa­de, že ob­vi­ne­ný nes­mie byť žiad­nym spô­so­bom do­nu­co­va­ný k priz­na­niu. V ďal­šom texte roz­hod­nu­tia sa naj­vyš­ší súd za­obe­rá otáz­kou, že sved­kom mô­že byť len oso­ba od­liš­ná od pá­cha­te­ľa (ob­vi­ne­né­ho) skut­ku, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dá (viď prís­pe­vok JUDr. Šam­ka).

Z toh­to roz­hod­nu­tia vy­plý­va zá­sad­ná otáz­ka – čo od­li­šu­je práv­nu si­tuáciu v Ne­mec­ku, kde od­sú­de­nie ta­ké­ho­to pá­cha­te­ľa pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de je mož­né, od práv­nej si­tuácie v ČR (a aj v SR), kde pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu ne­mô­že byť „sku­toč­ným“ sved­kom, a ak ako sve­dok vo vzťa­hu k ním spá­cha­né­mu skut­ku kla­me, je to do­vo­le­né?

Na tú­to otáz­ku ne­viem od­po­ve­dať s pot­reb­nou mie­rou is­to­ty, pre­to­že ne­poz­nám ne­mec­ký práv­ny po­ria­dok, av­šak dom­nie­vam sa, že zo stra­ny če­ských a slo­ven­ských sú­dov ide o nes­práv­ny vý­klad prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur v pros­pech pá­cha­te­ľa a od­lí­še­nie sved­ka v hmot­nop­ráv­nom po­ňa­tí a pro­ces­nop­ráv­nom po­ňa­tí je práv­nou konštruk­ciou, kto­rá ne­má pot­reb­nú opo­ru v plat­nom prá­ve. Po­do­tý­kam, že ČR, SR aj Spol­ko­vá re­pub­li­ka Ne­mec­ko sú via­za­né prak­tic­ky to­tož­ný­mi me­dzi­ná­rod­ný­mi ľud­skop­ráv­ny­mi do­ku­men­tmi.

Ten­to stav mô­že byť pod­ľa môj­ho ná­zo­ru dôs­led­kom jed­né­ho z naj­väč­ších ne­dos­tat­kov náš­ho tres­tné­ho pro­ce­su, kto­rým je nut­nosť for­mál­ne­ho vzná­ša­nia ob­vi­ne­nia uz­ne­se­ním a s tým sú­vi­sia­cej ab­sen­cie pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia po­doz­ri­vé­ho. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sú na jed­nej stra­ne tla­če­né do čo naj­skor­šie­ho vzná­ša­nia ob­vi­ne­nia, aby pá­cha­te­ľo­vi neu­be­ra­li pro­ces­né prá­va, na dru­hej stra­ne má byť ob­vi­ne­nie riad­ne od­ôvod­ne­né a pod­lo­že­né pres­ved­či­vý­mi dô­kaz­mi. Z toh­to ne­žia­du­ce­ho sta­vu vzni­ká aký­si „še­dý“ pries­tor, v kto­rom pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, kto­ré­mu eš­te nie je mož­né vzniesť ob­vi­ne­nie v SR vy­po­čú­va­me bež­ne ako sved­ka. Tým nech­cem po­ve­dať, že v kra­ji­nách s pre­mys­le­nej­ším a efek­tív­nej­ším tres­tným pro­ce­som ne­do­chá­dza k vý­slu­chu pá­cha­te­ľov ako sved­kov, av­šak ten­to stav nie je tak frek­ven­to­va­ný. Vý­slu­chu pá­cha­te­ľa ako sved­ka nie je mož­né na­ko­niec nik­dy úpl­ne za­brá­niť, pre­to­že or­gán vy­ko­ná­va­jú­ci vý­sluch jed­no­du­cho ne­mu­sí mať ve­do­mosť, že sve­dok je v sku­toč­nos­ti pá­cha­te­ľom tres­tné­ho či­nu, ku kto­ré­mu vy­po­ve­dá. Is­te nie je mož­né tvr­diť, že stav, keď je pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu vy­po­čú­va­ný ako sve­dok je ideál­ny. Aj z toh­to dô­vo­du práv­ne po­riad­ky ci­vi­li­zo­va­ných štá­tov priz­ná­va­jú sved­ko­vi prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de, ak by si ňou mo­hol spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia (sám se­ba ob­vi­niť). V práv­nom po­riad­ku exis­tu­je te­da ces­ta, akou sa má oso­ba brá­niť pro­ti po­vin­nos­ti vy­po­ve­dať pro­ti se­be – tou je vý­luč­ne zá­kon­né od­op­re­tie vý­po­ve­de. V žiad­nom prí­pa­de však ap­li­ká­cia prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur ne­mô­že pos­kyt­núť pod­klad pre vy­tvo­re­nie akej­si nad­stav­by prá­va sved­ka kla­mať a tým os­pra­vedl­niť kri­vú vý­po­veď sved­ka.       

Mu­sím priz­nať, že pri tvor­be svoj­ho pô­vod­né­ho prís­pev­ku som ni­jak zvlášť ne­po­chy­bo­val o správ­nos­ti ju­di­ka­tú­ry če­ských a slo­ven­ských sú­dov, kto­rá nad­vä­zu­je na zá­klad­né ju­di­ká­ty Rt 25/1969 a Rt 39/1970. Po hl­bšom naš­tu­do­va­ní prob­le­ma­ti­ky som pri­šiel k pres­ved­če­niu, že ar­gu­men­tač­ná hod­no­ta tých­to roz­hod­nu­tí nie je ni­jak pres­ved­či­vá. Zá­klad­ným prob­lé­mom tých­to roz­hod­nu­tí je sku­toč­nosť, že zly­há­va­jú pri zod­po­ve­da­ní otáz­ky, v čom vlas­tne spo­čí­va do­nú­te­nie zo stra­ny štá­tu, keď pá­cha­te­ľa pos­ti­hu­je pre kri­vú vý­po­veď, ak pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu má ako sve­dok  vždy prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať. Tie­to roz­hod­nu­tia ne­ja­kú for­mu do­nú­te­nia jed­no­du­cho kon­šta­tu­jú[32] bez to­ho, aby iden­ti­fi­ko­va­li, v čom má spo­čí­vať. Ak op­ro­ti to­mu pos­ta­ví­me lo­gic­ký kon­cept „kru­tej tri­le­my“ opí­sa­ný v úvo­de prís­pev­ku a mož­nosť „úni­ku“ z nej (prá­vo ml­čať) ta­ká­to konštruk­cia sa mi ja­ví lo­gic­ky bez­chyb­ná, spra­vod­li­vá a neu­be­ra­jú­ca zá­ujem štá­tu na riad­nom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti. V tom­to zmys­le na­še sú­dy ro­bia pres­ne to, čo od­mie­tol uro­biť Naj­vyš­ší súd USA vo ve­ci Bro­gan. Slo­va­mi Naj­vyš­šie­ho sú­du USA vpi­su­jú do zá­ko­na „in­flá­ciu sú­ci­tu“, keď sa mož­nosť ml­čať, kto­rá bo­la pô­vod­ne úni­kom z „kru­tej tri­le­my“ stá­va sa­ma „kru­tos­ťou“.

JUDr. Pe­ter Šam­ko ma in­špi­ro­val k skú­ma­niu pr­vo­re­pub­li­ko­vej ju­di­ka­tú­ry, kto­rá je dos­tup­ná v sys­té­me AS­PI. Na­ra­zil som pri­tom na ju­di­kát pod ozna­če­ním Kr II 3/19, kto­ré­ho práv­na ve­ta znie: „Tres­tnosť kri­vé­ho sve­dec­tva nie je vy­lú­če­ná tým, že for­mál­ne sa sve­dec­ký vý­sluch tý­kal oso­by sku­toč­ne z tres­tné­ho či­nu po­doz­ri­vej, ak mal sve­dok pod­ľa zá­ko­na mož­nosť, aby sa sve­dec­kej vý­po­ve­di vy­hol“. Zo stro­hé­ho vý­pi­su z od­ôvod­ne­nia je mož­né zis­tiť, že iš­lo o prí­pad ob­ža­lo­va­né­ho, kto­rý vy­po­ve­dal kri­vo ako sve­dok vo ve­ci svo­jej man­žel­ky po tom, ako bo­lo tres­tné stí­ha­nie vo­či ne­mu pre iden­tic­ký sku­tok za­sta­ve­né. Ob­ža­lo­va­ný sa do­má­hal vy­slo­ve­nia zá­ve­ru, že nie je mož­né je­ho sve­dec­kú vý­po­veď po za­sta­ve­ní tres­tné­ho stí­ha­nia po­va­žo­vať za sku­toč­nú sve­dec­kú vý­po­veď, pre­to­že tres­tné stí­ha­nie vo­či ne­mu bo­lo mož­né ob­no­viť a je­ho prav­di­vá sve­dec­ká vý­po­veď by bo­la se­baob­vi­ňo­va­ním. V ďal­šom texte od­ôvod­ne­nia je mož­né sa do­čí­tať: „Ob­ža­lo­va­ný bol pred svo­jím vý­slu­chom ko­na­ným dňa 28. ok­tób­ra 1917 vý­slov­ne sud­com pou­če­ný, že sa vzhľa­dom na ust. § 152 Tr. por. mô­že vzdať sve­dec­tva. Ob­ža­lo­va­ný na­priek to­mu ne­vyu­žil práv­ne dob­ro­de­nie pos­kyt­nu­té mu uve­de­ným pa­rag­ra­fom a vy­po­ve­dal ako sve­dok, aj keď sa mo­hol vy­hnúť po­vin­nos­ti sved­čiť pred sú­dom. Ne­ja­ké do­nú­te­nie te­da u ne­ho ne­nas­tá­va­lo. ... Sve­dec­ká vý­po­veď mu ne­bo­la ni­jak vnú­te­ná, ale vzal na se­ba cel­kom dob­ro­voľ­ne a bez aké­ho­koľ­vek nát­la­ku bre­me­no vy­po­ve­dať pred sú­dom ako sve­dok. Nie je mož­né pre­to ho­vo­riť o ne­ja­kom do­nú­te­ní na stra­ne ob­ža­lo­va­né­ho a od­su­dzu­jú­ci vý­rok v tom­to oh­ľa­de zod­po­ve­dá zá­ko­nu.“

Uve­do­mu­júc si špe­ci­fi­ká a ne­dos­tat­ky náš­ho tres­tné­ho pro­ce­su tým­to nech­cem aprio­ri od­miet­nuť náh­ľad če­ských a slo­ven­ských sú­dov na tie­to prob­lé­my. Chcem len pou­ká­zať na to, že si­tuácia nie je tak jed­noz­nač­ná, ako sa mô­že ja­viť z poh­ľa­du us­tá­le­nej práv­nej praxe a ne­bo­la ta­kou ani na na­šom úze­mí.                  

JUDr. Pe­ter Šam­ko ar­gu­men­tu­je pro­ti môj­mu ná­zo­ru v pod­sta­te dvo­mi zá­klad­ný­mi pre­mi­sa­mi:

A/ Vy­me­dze­ním sved­ka v pro­ces­nop­ráv­nom a hmot­nop­ráv­nom vý­zna­me, a

B/ Pre­po­je­ním „tres­tných ve­cí“ vo ve­ci, kde sa pá­cha­teľ do­pus­til pô­vod­ne tres­tné­ho či­nu (napr. skrá­te­nia da­ne) a tres­tnej ve­ci, kde pá­cha­teľ ozna­mu­je a vy­po­ve­dá ako sve­dok k vy­mys­le­né­mu skut­ku, kto­rým ma­li byť od­cu­dze­né dô­ka­zy (krá­dež).

Ad A/:

Ako som už naz­na­čil, teóriu o pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, kto­rý ako sve­dok mô­že vy­po­ve­dať len v pro­ces­nop­ráv­nom vý­zna­me (vy­po­ve­dá len for­mál­ne ako sve­dok) a ne­mô­že byť hmot­nop­ráv­nym sub­jek­tom tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de po­va­žu­jem za ume­lú práv­nu konštruk­ciu. Tá­to konštruk­cia je za­lo­že­ná pod­ľa môj­ho ná­zo­ru na ne­po­cho­pe­ní pô­sob­nos­ti prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur, ne­má opo­ru v zá­ko­ne a po­pie­ra zá­klad­ný zmy­sel prá­va sved­ka na od­op­re­tie vý­po­ve­de, kto­rou by si mo­hol spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia. Ok­rem to­ho, že tú­to konštruk­ciu up­lat­ňu­jú čes­ké a slo­ven­ské sú­dy bez aké­ho­koľ­vek od­ôvod­ne­nia v sú­vis­los­ti so zá­ka­zom do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu, neexis­tu­je pre ňu žiad­ny ar­gu­men­tač­ne hod­not­ný a spra­vod­li­vý dô­vod.        

Je zjav­né, že sub­jekt tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy je sub­jekt špe­ciál­ny a mô­že ním byť len sve­dok. Po­kiaľ sa JUDr. Pe­ter Šam­ko od­vo­lá­va na od­bor­nú li­te­ra­tú­ru (napr. Po­lák, P.: Sve­dok v tres­tnom ko­na­ní, Euro­ko­dex 2011, s. 90 a nasl.) tá­to vy­chá­dza zo zá­klad­né­ho pred­pok­la­du pri de­fi­ní­cii sved­ka, že sve­dok je oso­ba od­liš­ná od ob­vi­ne­né­ho. To­to tvr­de­nie je zá­klad­ným pred­pok­la­dom, kto­rým sa v pro­ces­nom vý­zna­me od­li­šu­je pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho od pos­ta­ve­nia sved­ka. Je te­da zrej­mé, že oso­ba, kto­rá už má  pro­ces­né pos­ta­ve­nie ob­vi­ne­né­ho v ur­či­tej ve­ci, ne­mô­že v nej vy­po­ve­dať ako sve­dok. Z to­ho je mož­né od­vo­diť zá­ver, že ani vý­po­veď tej­to oso­by ako sved­ka v tej is­tej ve­ci ne­mô­že byť pou­ži­tá ako dô­kaz. V žiad­nom prí­pa­de však z toh­to tvr­de­nia ne­mož­no do­vo­diť, že ak pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu, kto­rý eš­te nie je ob­vi­ne­ný, kri­vo vy­po­ve­dá po zá­kon­nom pou­če­ní sved­ka, ne­mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de. Sku­toč­nosť, že sved­kom v „pra­vom“ vý­zna­me slo­va ne­mô­že byť pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu je len konštruk­ciou auto­ra, kto­rú prev­zal z ju­di­ka­tú­ry. Zá­kon ani me­dzi­ná­rod­né do­ho­vo­ry, kto­rý­mi je SR via­za­ná neu­mož­ňu­jú po­dob­nú „ka­te­go­ri­zá­ciu“ sved­kov.  Náš práv­ny po­ria­dok (ako kaž­dý iný de­mok­ra­tic­ký práv­ny po­ria­dok) priz­ná­va naj­mä pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu, kto­rý je vy­po­čú­va­ný v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka prá­vo od­oprieť vy­po­ve­dať, ak by si svo­jou vý­po­ve­ďou mo­hol spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia (§ 130 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku). Ak sa pá­cha­teľ – sve­dok dob­ro­voľ­ne a bez aké­ho­koľ­vek do­nú­te­nia roz­hod­ne ne­vyu­žiť dob­ro­de­nie zá­ko­na ml­čať, be­rie tým na se­ba všet­ky zá­kon­né po­vin­nos­ti sved­ka, te­da aj po­vin­nosť vy­po­ve­dať prav­di­vo. Prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de pl­ne pos­ta­ču­je pre napl­ne­nie vý­zna­mu zá­ka­zu do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu a neexis­tu­je žiad­ny spra­vod­li­vý dô­vod na vy­ňa­tie pá­cha­te­ľa – sved­ka spod pô­sob­nos­ti us­ta­no­ve­nia § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na. Nao­pak, pri tej­to konštruk­cii ide o „nad­stav­bu“ práv pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu, kto­rú mu zá­kon nep­riz­ná­va, a kto­rá je v roz­po­re so zmys­lom pre spra­vod­li­vosť. Ta­ký­to vý­klad je pria­mym ná­vo­dom na sťa­žo­va­nie a ma­re­nie pos­tu­pu štát­nych or­gá­nov kri­vou vý­po­ve­ďou oso­by, kto­rá vy­po­ve­dá ako sve­dok, čo jej vý­po­ve­di do­dá­va dô­ve­ry­hod­nosť. Ako som sa sna­žil uká­zať v pred­chá­dza­jú­com texte v práv­nych po­riad­koch iných de­mok­ra­tic­kých štá­tov sa prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur pri­su­dzu­je je­ho sku­toč­ný vý­znam a nein­terpre­tu­je sa tak, že pos­ky­tu­je imu­ni­tu ko­na­niu, kto­ré je mo­ti­vo­va­né sna­hou vy­hnúť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. Teória o „ka­te­go­ri­zá­cii“ sved­kov tr­pí aj lo­gic­kou va­dou, keď priz­ná­va pá­cha­te­ľo­vi tres­tné­ho či­nu ako sved­ko­vi prá­vo bez­tres­tne kla­mať, pri­čom opo­mí­na vý­znam pou­če­nia o prá­ve sved­ka od­oprieť vý­po­veď, ak by si ňou spô­so­bil ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia. Aký vý­znam má po­tom uve­de­né prá­vo a pou­če­nie o ňom, keď sve­dok, ak sám spá­chal trest­ný čin, mô­že o ňom aj tak vy­po­ve­dať nep­rav­di­vo? Som pres­ved­če­ný, že sve­dok sa stá­va sved­kom prá­ve pre to, že je o prá­vach a po­vin­nos­tiach sved­ka (kto­ré nie sú bez vý­zna­mu) pou­če­ný zo stra­ny or­gá­nu čin­né­ho v tres­tnom ko­na­ní ale­bo sú­du. Po­vin­nosť sved­ka vy­po­ve­dať a vy­po­ve­dať prav­di­vo je pri­tom ob­me­dze­ná prá­vom na od­op­re­tie vý­po­ve­de, ak by sve­dok sám se­ba prav­di­vou vý­po­ve­ďou ob­vi­nil. Prá­vo sved­ka kla­mať však ne­pat­rí do ka­ta­ló­gu práv sved­ka.  Z tých­to dô­vo­dov po­chy­bu­jem o pres­ved­či­vos­ti ju­di­ka­tú­ry, na kto­rú sa od­vo­lá­va JUDr. Pe­ter Šam­ko vo svo­jom prís­pev­ku. Zá­ro­veň kon­šta­tu­jem, že trest­ný pro­ces, v kto­rom bež­ne do­chá­dza k vý­slu­chu pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu ako sved­kov nie je naj­šťas­tnej­šie nas­ta­ve­ný. V prí­pa­de exis­ten­cie pl­no­hod­not­né­ho pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia po­doz­ri­vé­ho, kto­ré­mu by sa od pr­vé­ho kon­tak­tu s po­lí­ciou priz­na­li všet­ky prá­va, by bol is­te ok­ruh tých­to prí­pa­dov vý­raz­ne zú­že­ný.

Ad B/:

V texte k bo­du A/ sa za­obe­rám si­tuáciou, keď pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu vy­po­ve­dá ako sve­dok v tres­tnej ve­ci oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu, kto­rý sám spá­chal. Môj pô­vod­ný prís­pe­vok sa však tý­kal inej si­tuácie. Iš­lo o pá­cha­te­ľa, kto­rý spá­cha trest­ný čin a nás­led­ne si vy­mys­lí iný trest­ný čin, aby ním od­ôvod­nil stra­tu even­tuál­ne us­ved­ču­jú­cich dô­ka­zov. Ob­dob­ne mô­že ísť o pá­cha­te­ľa, kto­rý spá­cha trest­ný čin a iným vy­mys­le­ným tres­tným či­nom si vy­rá­ba fa­loš­né ali­bi – napr. pá­cha­teľ vy­ko­ná krá­dež v mes­te A a nás­led­ne ozná­mi, že v mes­te B bo­la na ňom spá­cha­ná v roz­hod­nom ča­se lú­pež. V tres­tnom ko­na­ním oh­ľad­ne toh­to vy­mys­le­né­ho tres­tné­ho či­nu vy­po­ve­dá nut­ne nep­rav­di­vo ako sve­dok poš­ko­de­ný.

Mys­lím, že roz­diel op­ro­ti si­tuá­cii ana­ly­zo­va­nej v texte k bo­du A/ je ci­teľ­ný. JUDr. Pe­ter Šam­ko vo svo­jom prís­pev­ku ar­gu­men­tu­je v pod­sta­te, že z hľa­dis­ka mož­né­ho pos­ti­hu  pá­cha­te­ľa pre kri­vú vý­po­veď ide o jed­nu a tú is­tú vec tý­ka­jú­cu sa pá­cha­te­ľa a tres­tnop­ráv­ny pos­tih pre kri­vú vý­po­veď je vy­lú­če­ný. Kon­krét­ne uvá­dza, že „v obid­voch prí­pa­doch ide o vy­po­ve­da­nie nep­rav­dy z dô­vo­du za­kry­tia vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, t.j. v obid­voch prí­pa­doch ide o tres­tné ve­ci tý­ka­jú­ce sa pá­cha­te­ľa“. Som pres­ved­če­ný o tom, že ta­ká­to ar­gu­men­tá­cia nie je udr­ža­teľ­ná. V opí­sa­nom prí­pa­de je dru­hé tres­tné ko­na­nie, v kto­rom pá­cha­teľ vy­po­ve­dá nep­rav­du ako sve­dok – poš­ko­de­ný ve­de­né pre úpl­ne iný sku­tok (napr. pr­vé tres­tné ko­na­nie sa tý­ka ale­bo bu­de tý­kať skrá­te­nia da­ne, kým dru­hé tres­tné ko­na­nie oh­ľad­ne vy­mys­le­né­ho skut­ku sa tý­ka tres­tné­ho či­nu krá­de­že). Sku­toč­nosť, že dru­hý sku­tok je vy­mys­le­ný nič ne­me­ní na zá­ve­re, že ide o iný sku­tok a inú tres­tnú vec. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na za­čiat­ku ko­na­nia na­ko­niec ani ne­mô­žu ve­dieť, že ide o vy­mys­le­ný sku­tok, tú­to sku­toč­nosť sa ob­vyk­le po­da­rí preu­ká­zať až v prie­be­hu ko­na­nia ale­bo vô­bec. JUDr. Pe­ter Šam­ko vo svo­jom prís­pev­ku obe tres­tné ve­ci spá­ja ako tres­tné ve­ci tý­ka­jú­ce sa pá­cha­te­ľa. Prob­lé­mom však je, že kým v pr­vej ve­ci má pá­cha­teľ pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka ale­bo ob­vi­ne­né­ho, v dru­hej tres­tnej ve­ci má pro­ces­né pos­ta­ve­nie sved­ka - poš­ko­de­né­ho. V dru­hom prí­pa­de ne­mô­že­me ho­vo­riť o žiad­nom do­nu­co­va­ní, pre­to­že pá­cha­teľ dob­ro­voľ­ne vec ozná­mi, dob­ro­voľ­ne k ve­ci vy­po­ve­dá a dob­ro­voľ­ne ne­vyu­ži­je prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de.   

Ide tu v pod­sta­te o priz­na­nie prá­va pá­cha­te­ľo­vi na kri­vú vý­po­veď ako sved­ka a to len z dô­vo­du, aby mu bo­lo umož­ne­né za­kryť svo­ju inú tres­tnú čin­nosť. Pre ta­ké­to prá­vo však neexis­tu­je žiad­na le­gi­tím­na a le­gál­na opo­ra. Nao­pak, aj sám zá­ko­no­dar­ca v ust. § 346 ods. 3 písm. b/ Tres­tné­ho zá­ko­na san­kcio­nu­je prís­nej­šou tres­tnou sadz­bou kri­vú vý­po­veď spá­cha­nú z oso­bit­né­ho mo­tí­vu, kto­rým je v zmys­le § 140 písm. c/ Tres­tné­ho zá­ko­na aj úmy­sel za­kryť ale­bo uľah­čiť iný trest­ný čin. Prá­vo pá­cha­te­ľa na kri­vú vý­po­veď ako sved­ka ne­mož­no od­vo­dzo­vať od je­ho úmys­lu vy­hnúť sa tres­tnej zod­po­ved­nos­ti. V žiad­nom prí­pa­de tu ne­ho­vo­rí­me len o „for­mál­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cii.  Sna­ha pre­zen­to­vať „vy­mýš­ľa­nie“ si tres­tných ve­cí za úče­lom pos­kyt­nu­tia ali­bi ako sú­časť do­vo­le­nej ob­ha­jo­by (napr. roz­su­dok OS Pe­zi­nok z 01. 07. 2010 uve­rej­ne­ný na strán­ke http://www.prav­ne­lis­ty.sk/roz­hod­nu­tia/a167-pra­vo-neob­vi­no­vat-sam-se­ba-a-pra­vo-na-ob­ha­jo­bu) pá­cha­te­ľa ne­má ra­cio­nál­ne opod­stat­ne­nie, ok­rem iné­ho aj pre­to, le­bo opo­mí­na pô­sob­nosť us­ta­no­ve­nia § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na (kri­vá vý­po­veď a kri­vá prí­sa­ha). Kým v prí­pa­de sved­ka vy­po­ve­da­jú­ce­ho kri­vo k vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti ju­di­ka­tú­ra če­ských a slo­ven­ských sú­dov ne­lo­gic­ky sto­tož­ňu­je mož­nosť ml­čať s do­nu­co­va­ním, tu ide nes­práv­na ar­gu­men­tá­cia eš­te ďa­lej. Ta­ká­to inter­pre­tá­cia pos­ky­tu­je pá­cha­te­ľo­vi nie­len mož­nosť po zá­kon­nom pou­če­ní kla­mať, keď je „do­ta­zo­va­ný“, ale dá­va mu „di­vo­kú kar­tu“ na za­vá­dzanie štát­nych or­gá­nov aj mi­mo rám­ca tres­tnej ve­ci, v kto­rej mu hro­zí vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti.  Všet­ky dô­vo­dy pre trest­ný pos­tih opí­sa­né­ho ko­na­nia ako tres­tné­ho či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy opí­sa­né v texte k bo­du A/ tu te­da pla­tia o to viac.      

V struč­nos­ti sa eš­te dot­knem aj prík­la­du, kto­rý uvie­dol JUDr. Pe­ter Šam­ko vo svo­jom prís­pev­ku oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu pois­ťo­va­cie­ho pod­vo­du. Mnou konštruo­va­nú si­tuáciu pri­rov­nal k si­tuá­cii, keď po­da­nie lži­vé­ho tres­tné­ho ozná­me­nia a nás­led­ná nep­rav­di­vá sve­dec­ká vý­po­veď je pria­mo sú­čas­ťou pá­chania iné­ho tres­tné­ho či­nu a ta­ké­to nep­rav­di­vé tres­tné ozná­me­nie je ne­vyh­nut­ným pred­pok­la­dom do­ko­na­nia toh­to iné­ho tres­tné­ho či­nu. Napr., aby pá­cha­teľ vy­lá­kal od pois­ťov­ne pois­tné pl­ne­nie, mu­sí nah­lá­siť od­cu­dzenie pois­te­nej ve­ci a nás­led­ne k ve­ci kri­vo vy­po­ve­dať ako sve­dok - poš­ko­de­ný. Ta­ké­to pri­rov­na­nie však pok­riv­ká­va, pre­to­že v mnou konštruo­va­nej si­tuá­cii pá­cha­teľ nep­rav­di­vo vy­po­ve­dá až po do­ko­na­ní skut­ku v úmys­le za­hla­diť sto­py, od­strá­niť dô­ka­zy, atď. Na­priek to­mu k si­tuá­cii mo­de­lo­va­nej auto­rom je mož­né sa vec­ne vy­jad­riť. Konštruk­cia, kto­rou pá­cha­te­ľo­vi priz­ná­va­me prá­vo na kri­vú vý­po­veď ako sved­ko­vi, aby sme mu umož­ni­li do­ko­nať trest­ný čin pois­ťo­va­cie­ho pod­vo­du sa mi ja­ví pri­naj­men­šom bi­zar­ne  a tr­pí všet­ký­mi va­da­mi uve­de­ný­mi vy­ššie. Opä­tov­ne zdô­raz­ňu­jem, že pá­cha­teľ ko­ná ab­so­lút­ne dob­ro­voľ­ne, do po­da­nia sve­dec­kej vý­po­ve­de ho ne­nú­ti nič, ok­rem je­ho túž­by do­ko­nať trest­ný čin a vy­lá­kať pois­tné pl­ne­nie. Súd­mi priz­ná­va­ná imu­ni­ta pre ta­ké­to ko­na­nie ne­má nič do­či­ne­nia s pô­so­be­ním prin­cí­pu ne­mo te­ne­tur.  Poj­mo­vo tu ani ne­mô­že ísť o ob­ha­jo­bu, pre­to­že pá­cha­teľ sa neob­ha­ju­je, ale si vy­tvá­ra pred­pok­la­dy na do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu. Ta­ký­to vý­klad vy­ús­ťu­je do ab­sur­dné­ho zá­ve­ru: Pá­cha­te­ľa, kto­rý kri­vo vy­po­ve­dá ako sve­dok ku krá­de­ži mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la napr. pre­to, že ho iný na to na­ho­vo­ril, pos­tih­ne­me pre kri­vú vý­po­veď,  ale pá­cha­te­ľa, kto­rý kri­vo vy­po­ve­dá ako sve­dok, aby si vy­tvo­ril pred­pok­la­dy pre do­ko­na­nie tres­tné­ho či­nu pre kri­vú vý­po­veď ne­pos­tih­ne­me. Ta­ké­to prí­pa­dy by pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ma­li byť te­da práv­ne po­su­dzo­va­né ako trest­ný čin pois­ťo­va­cie­ho pod­vo­du a trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy v jed­no­čin­nom sú­be­hu.

JUDr. Pe­ter Šam­ko vo svo­jom prís­pev­ku uvá­dza, že tres­tné prá­vo pa­mä­tá aj na prí­pa­dy, keď pá­cha­te­lia tres­tných či­nov ni­čia dô­ka­zy a sťa­žu­jú od­ha­le­nie svo­jej vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, a to in­šti­tú­tom ko­lúz­nej väz­by v zmys­le § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. To­to tvr­de­nie je prav­di­vé, av­šak ne­má žiad­ny sú­vis s rie­še­nou prob­le­ma­ti­kou správ­ne­ho vý­kla­du hmot­nop­ráv­nych tres­tných no­riem a ich vy­nu­co­va­nia zo stra­ny štá­tu.

Špe­ku­lá­ciu JUDr. Pet­ra Šam­ka v zá­ve­re je­ho prís­pev­ku o mo­jich údaj­ných mo­tí­voch pre na­pí­sa­nie pô­vod­né­ho prís­pev­ku po­va­žu­jem za ar­gu­men­tač­ný „faul“, kto­rý od­klá­ňa po­zor­nosť od pod­sta­ty ve­ci.

Zá­ver

Prak­tic­ký ži­vot vša­de na sve­te pri­ná­ša si­tuácie, keď pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu vy­po­ve­dá k to­mu­to tres­tné­mu či­nu ako sve­dok. Žiad­nym vý­kla­dom zá­ko­na sa to­mu­to fak­tu ne­po­da­rí za­brá­niť. Je prav­dou, že v rám­ci ne­do­ko­na­lé­ho slo­ven­ské­ho tres­tné­ho pro­ce­su tých­to si­tuá­cií vzni­ká viac. Od­po­ve­ďou na ten­to stav však má byť zod­po­ve­da­jú­ca le­gis­la­tív­na úp­ra­va spo­čí­va­jú­ca mi­ni­mál­ne v pl­no­hod­not­nom za­ve­de­ní pro­ces­né­ho pos­ta­ve­nia po­doz­ri­vé­ho a nie súd­ny vý­klad, kto­rý v roz­po­re s prí­ka­zom zá­ko­no­dar­cu vy­ní­ma ur­či­tú le­gis­la­tív­ne ne­de­fi­no­va­nú sku­pi­nu sved­kov spod pô­sob­nos­ti ust. § 346 Tres­tné­ho zá­ko­na. Zá­ko­no­dar­ca po­jem „sve­dok“ v us­ta­no­ve­ní § 346 Tr. zá­ko­na ni­jak ne­ka­te­go­ri­zu­je.  Súd­na prax vy­tvo­ri­la ka­te­gó­riu „sved­ka – pá­cha­te­ľa“, kto­ré­mu priz­na­la prá­vo na kri­vú vý­po­veď. Tú­to konštruk­ciu od­ôvod­ni­la tým, že ak by „sve­dok – pá­cha­teľ“ ne­mal prá­vo na kri­vú vý­po­veď, bol by tým „ne­pria­mo“ do­nu­co­va­ný k se­baob­vi­ne­niu, aj keď má prá­vo na od­op­re­tie vý­po­ve­de. Sú­dy však re­zig­no­va­li na zod­po­ve­da­nie otáz­ky, ako kon­krét­ne má byť pá­cha­teľ nú­te­ný sved­čiť pro­ti se­be, ak má prá­vo vždy od­oprieť vy­po­ve­dať. „Sve­dok – pá­cha­teľ“ sa neod­li­šu­je od „bež­né­ho“ sved­ka, či už le­gis­la­tív­nym vy­me­dze­ním ale­bo ob­sa­hom pou­če­nia.

 V pr­vom ra­de je pot­reb­né si uve­do­miť, že sú­dy sú pri vý­kla­de prá­va via­za­né zá­ko­nom a os­tat­ný­mi všeo­bec­ne zá­väz­ný­mi pred­pis­mi. Vo svo­jom prís­pev­ku som sa sna­žil uká­zať, že trest­ný pos­tih „sved­ka – pá­cha­te­ľa“ pre trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de ne­po­ru­šu­je žiad­ne z us­ta­no­ve­ní vnút­roš­tát­ne­ho prá­va o zá­ka­ze do­nu­co­va­nia k se­baob­vi­ne­niu ( v SR je to vý­luč­ne ust. § 121 ods. 1 Tr. por.) a ne­po­ru­šu­je ani ľud­ské prá­va pá­cha­te­ľa, za pred­pok­la­du, že sve­dok mal mož­nosť sve­dec­kú vý­po­veď od­oprieť z dô­vo­du ne­bez­pe­čen­stva tres­tné­ho stí­ha­nia. O ta­kom­to po­ru­še­ní už vô­bec nie je mož­né ho­vo­riť, ak pá­cha­teľ sám ak­tív­nym ko­na­ním „vy­tvo­rí“ trest­ný čin, kto­rým si napr. vy­rá­ba fa­loš­né ali­bi a nás­led­ne k ne­mu dob­ro­voľ­ne vy­po­ve­dá ako sve­dok. Ten­den­ciu vy­dá­vať za do­nú­te­nie nie­čo, čo do­nú­te­ním nik­dy ne­mô­že byť, po­va­žu­jem za pre­jav nez­dra­vej ten­den­cie slo­ven­ských prak­ti­kov inter­pre­to­vať spor­né práv­ne otáz­ky „pre is­to­tu“ v pros­pech pá­cha­te­ľa, aby ná­ho­dou ne­doš­lo k po­ru­še­niu je­ho práv. Ako som však uká­zal na prík­la­doch zo za­hra­nič­nej ju­di­ka­tú­ry a ju­di­ka­tú­ry ESĽP, mo­der­ná práv­na teória a prax v štá­toch, kto­ré nie je mož­né upo­do­zrie­vať z po­ru­šo­va­nia ľud­ských práv, sto­jí mi­mo teó­rií a konštruk­cií vy­tvo­re­ných na­šou ju­di­ka­tú­rou. Práv­ne po­su­dzo­va­nie spor­ných otá­zok v za­hra­nič­ných roz­hod­nu­tiach, kto­ré som v tom­to prís­pev­ku po­pí­sal sa mi ja­ví ako lo­gic­ké a správ­ne, na­chá­dza­jú­ce rov­no­vá­hu me­dzi prá­va­mi pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu a zá­uj­me štá­tu na riad­nom vý­ko­ne spra­vod­li­vos­ti.   

Diskusia