Ekonomické trestné činy a zákaz sebaobviňovania - základné východiská

 

Ten­to prís­pe­vok si nek­la­de za cieľ vy­čer­pať úpl­ne prob­le­ma­ti­ku uve­de­nú v nad­pi­se, ale je­ho úlo­hou je pos­kyt­núť len struč­ný náčrt prob­le­ma­ti­ky zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia a to naj­mä vo vzťa­hu k ma­jet­ko­vým a hos­po­dár­skym tres­tným či­nom.

Zá­kaz se­baob­vi­ňo­va­nia mož­no de­fi­no­vať tak, že ide o prá­vo po­doz­ri­vej, či ob­vi­ne­nej oso­by na to, aby ne­bo­la žiad­nym spô­so­bom nú­te­ná k priz­na­niu, res­pek­tí­ve k pos­kyt­nu­tiu dô­ka­zov, kto­ré by ju moh­li us­ved­čiť, či akým­koľ­vek spô­so­bom spo­jiť s tres­tným či­nom.

Na stra­ne dru­hej mož­no zá­kaz se­baob­vi­ňo­va­nia de­fi­no­vať aj tak, že ide o po­vin­nosť štá­tu, aby ob­jas­ňo­val tres­tné či­ny a zhro­maž­ďo­val dô­ka­zy bez to­ho, aby nú­til po­doz­ri­vé, či ob­vi­ne­né oso­by (pod ur­či­tý­mi hroz­ba­mi) aby sa priz­na­li, či pos­kyt­li dô­ka­zy o svo­jej tres­tnej čin­nos­ti.

Ale­bo po­ve­da­né inak, ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť, aby spolu­pra­co­val s po­lí­ciou na us­ved­čo­va­ní sa­mé­ho se­ba (ob­vi­ne­ný, či po­doz­ri­vý tak však mô­že uro­biť dob­ro­voľ­ne, na zá­kla­de svoj­ho vlas­tné­ho roz­hod­nu­tia).

Prá­vo nep­ris­pie­vať k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu a prá­vo ml­čať sú všeo­bec­ne uz­ná­va­né me­dzi­ná­rod­né štan­dar­dy, kto­ré sa po­va­žu­jú za sú­časť spra­vod­li­vé­ho pro­ce­su pod­ľa člán­ku 6 Európ­ske­ho do­ho­vo­ru o ľud­ských prá­vach a zá­klad­ných slo­bôd.

Uve­de­nú prob­le­ma­ti­ku mož­no zhr­núť, pri hos­po­dár­skych, či ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch do troch ok­ru­hov:

A/ nú­te­nie po­doz­ri­vej oso­by, aby pod hroz­bou san­kcie vy­da­la ur­či­té lis­tin­né dô­ka­zy (spra­vid­la pôj­de o jed­not­li­vé úč­tov­né dok­la­dy, prí­pad­ne o ce­lé úč­tov­níc­tvo, res­pek­tí­ve mô­že ísť aj o rôz­ne zmlu­vy a po­dob­ne).

B/ nú­te­nie po­doz­ri­vej oso­by, aby vy­po­ve­da­la ako sve­dok prav­du a to pod hroz­bou tres­tné­ho pos­ti­hu za trest­ný čin kri­vej vý­po­ve­de, res­pek­tí­ve, a to je te­raz po­mer­ne mo­der­nou hroz­bou, pre trest­ný pos­tih za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti. K uve­de­né­mu je nut­né do­dať, že aj na­priek to­mu, že má po­doz­ri­vá oso­ba prá­vo od­oprieť vý­po­veď ak by si moh­la pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie, je ne­vyh­nut­né od­miet­nuť ta­ké prak­ti­ky po­lí­cie, keď evi­den­tne po­doz­ri­vú oso­bu nú­tia vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka s tým, že pou­če­nie sved­ka, uve­de­né v štan­dar­tnej zá­pis­ni­ci o vý­po­ve­di sved­ka, je ta­ké dl­hé a nep­reh­ľad­né, že tak­mer vy­lu­ču­je mož­nosť, aby ta­ká­to po­doz­ri­vá oso­ba (nez­na­lá tres­tné­ho prá­va) ve­de­la zhod­no­tiť, či to čo vy­po­vie jej mô­že ale­bo ne­mô­že pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie. To je ko­niec kon­cov aj čas­tá pro­ces­ná tak­ti­ka po­lí­cie, že pou­če­nie sved­ka o mož­nos­ti od­oprieť vý­po­veď za­nik­ne pri os­tat­ných sia­hodl­hých ďal­ších pou­če­niach sved­ka. Prá­ve pre­to sa v mi­nu­los­ti po­lí­cia brá­ni­la to­mu, aby sve­dok mo­hol mať pri vý­slu­chu prá­vo na práv­nu po­moc ad­vo­ká­ta (to­to prá­vo mu­sel vy­slo­ve­ne kon­šta­to­vať až Ústav­ný súd SR).

C/ pre­be­ra­nie vý­po­ve­dí po­doz­ri­vých osôb, kto­ré uro­bi­li v inom ko­na­ní (nap­rík­lad v da­ňo­vom ko­na­ní) do tres­tné­ho ko­na­nia a ich čí­ta­nie ako vý­po­ve­dí ob­vi­ne­né­ho, res­pek­tí­ve ich čí­ta­nie ako lis­tin­ných dô­ka­zov.

K pís­me­nu A / Lis­tin­né dô­ka­zy

Po­kiaľ ide o hos­po­dár­ske tres­tné či­ny tak pr­vým prí­pa­dom Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va (ďa­lej len ESPL), v kto­rom sa za­obe­ral po­ru­še­ním prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu bol vec Fun­ke pro­ti Fran­zús­ku (roz­su­dok z 1993), v kto­rom bo­la sťa­žo­va­te­ľo­vi ulo­že­ná san­kcia za­pla­tiť po­ku­tu za to, že od­mie­tol pos­kyt­núť col­ným or­gá­nom vý­pis z ban­ko­vé­ho úč­tu, pri­čom mu bo­la ulo­že­ná po­vin­nosť vy­dať tie­to do­ku­men­ty (u pá­na Fun­ke­ho bo­la vy­ko­na­ná do­mo­vá pre­hliad­ka, pri kto­rej mu bo­li za­ba­ve­né niek­to­ré do­ku­men­ty s tým, že ho po­žia­da­li aby uro­bil vy­hlá­se­nie o niek­to­rých za­hra­nič­ných ban­ko­vých úč­toch, keď­že tak neu­ro­bil, za­ča­li col­né or­gá­ny pro­ti ne­mu ko­na­nie pred sú­dom).

ESPL uvie­dol, že col­né or­gá­ny vy­vo­la­li ulo­že­nie san­kcie sťa­žo­va­te­ľo­vi (po­ku­ta 1.200 fran­kov a su­ma 20 fran­kov za kaž­dý deň omeš­ka­nia, kto­rá bo­la zvý­še­ná od­vo­la­cím sú­dom na su­mu 50 fran­kov za kaž­dý deň omeš­ka­nia – ide o ob­do­bu na­šej po­riad­ko­vej po­ku­ty), aby zís­ka­li dô­ka­zy, kto­rých exis­ten­ciu pred­pok­la­da­li, av­šak bez to­ho, aby ma­li v tom­to oh­ľa­du is­to­tu.

Pre­to­že ne­moh­li ale­bo nech­ce­li si tie­to dô­ka­zy za­bez­pe­čiť iným spô­so­bom, po­kú­si­li sa pri­nú­tiť sťa­žo­va­te­ľa, aby sám pos­ky­tol dô­kaz o tres­tných či­noch, kto­rých sa mal do­pus­tiť. Oso­bi­tos­ti col­né­ho prá­va ne­mô­žu os­pra­vedl­niť zá­sah do prá­va kaž­dé­ho ob­vi­ne­né­ho ml­čať, či ne­pis­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu (ob­vi­ne­ným tu ESPL ne­ro­zu­mie len to­ho vo­či ko­mu bo­lo vzne­se­né ob­vi­ne­nie, ale aj po­doz­ri­vé­ho, či to­ho ko­mu bo­la ulo­že­ná ako ob­vi­ne­né­mu san­kcia v inom ko­na­ní – nap­rík­lad pries­tup­ko­vom).

O po­dob­ný prí­pad iš­lo vo ve­ci J.B. pro­ti Švaj­čiarsku (roz­su­dok z 2001 opäť uk­la­da­nie po­ku­ty za nep­red­lo­že­nie dok­la­dov, z kto­rých by moh­lo vy­ply­núť že mal po­doz­ri­vý zda­ni­teľ­né príj­my, kto­ré nep­riz­nal), v kto­rom da­ňo­vé or­gá­ny zis­ti­li, že sťa­žo­va­teľ us­ku­toč­nil ne­ja­ké fi­nan­čné ope­rá­cie s iný­mi spo­loč­nos­ťa­mi, ale príj­my z nich ne­zahr­nul do da­ňo­vých priz­na­ní v prís­luš­ných ro­koch. Sťa­žo­va­teľ pri­pus­til, že je­ho da­ňo­vé priz­na­nia nie sú v po­riad­ku, ale od­mie­tol vy­dať do­ku­men­ty tý­ka­jú­ce sa spo­loč­nos­tí s kto­rý­mi ob­cho­do­val, za čo bol opa­ko­va­ne po­ku­to­va­ný. Pod­ľa ná­zo­ru ESPL sa štát­ne or­gá­ny sna­ži­li pri­nú­tiť sťa­žo­va­te­ľa k pred­lo­že­niu do­ku­men­tov, z kto­rých moh­lo byť zrej­mé, že v da­nom ob­do­bí mo­hol mať aj zda­ni­teľ­né príj­my, kto­ré nep­riz­nal, čo moh­lo mať za nás­le­dok je­ho tres­tné stí­ha­nie. ESPL tu od­mie­tol ar­gu­ment, že pred­met­né do­ku­men­ty exis­tu­jú ne­zá­vis­le na vô­li dot­knu­tej oso­by a kto­ré te­da od nej moh­li byť žia­da­né aj za ce­nu do­nú­te­nia, po­dob­ne ako je to v prí­pa­doch vzo­riek DNA, kr­vi a po­dob­ne. ESPL kon­šta­to­val po­ru­še­nie prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu.

         Po­kiaľ ide o roz­hod­nu­tia Ústav­né­ho sú­du ČR tak pod­net­ným je roz­hod­nu­tie, v kto­rom Ústav­ný súd ČR uvie­dol, že zá­kaz do­nu­co­va­nia k pos­kyt­nu­tiu dô­ka­zov pro­ti se­be se­mé­mu nie je mož­né zu­žo­vať na prí­pa­dy zís­ka­va­nia dô­ka­zov, kto­ré ma­jú pri ne­dos­tat­ku iných dô­ka­zov potvr­diť ale­bo vy­vrá­tiť spá­chanie tres­tné­ho či­nu, ale sa tý­ka aj prí­pa­dov, ke­dy mu­sí byť up­res­ne­ná vý­ška spô­so­be­nej ško­dy, či ma­jú byť zís­ka­né dô­ka­zy, kto­ré pod­po­ru­jú dô­ka­zy už skôr ob­sta­ra­né. V tej­to sú­vis­los­ti nie je ani pod­stat­né, či o dô­ka­ze, kto­ré sa or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sna­žia vy­da­ním ve­ci zís­kať ma­jú len všeo­bec­nú ale­bo aj kon­krét­nu pred­sta­vu, t. j. nap­rík­lad či bol už ta­ký­to dô­kaz nie­ke­dy pos­kyt­nu­tý iné­mu or­gá­nu ve­rej­nej mo­ci (nap­rík­lad da­ňo­vé­mu úra­du).

Po­ru­šo­va­nie zá­ka­zu se­baob­vi­ňo­va­nia sa pri­tom mož­no do­pus­tiť aj v pros­pech ob­vi­ne­né­ho, t. j. ne­mož­no po­ru­šiť prá­vo ob­vi­ne­né­ho nap­ris­peiť k svoj­mu ob­vi­ne­niu ani s ar­gu­men­tom, že vy­nú­te­né dô­ka­zy mô­žu byť v pros­pech ob­vi­ne­né­ho s tým, že ak po­doz­ri­vá, či ob­vi­ne­ná oso­ba pos­kyt­ne ne­ja­ké lis­tin­né dô­ka­zy dob­ro­voľ­ne da­ňo­vé­mu úra­du, ne­mu­sí tak uro­biť aj v tres­tnom ko­na­ní. Je ve­cou ob­ha­jo­by, akú stra­té­giu v tres­tnom ko­na­ní zvo­lí a či ur­či­tú vec ak­tív­ne pos­kyt­ne or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní ale­bo ne­pos­kyt­ne. Prá­vo od­miet­nuť vý­po­veď nie je mož­né ob­chá­dzať s pou­ka­zom na ob­jas­ňo­va­nie sku­toč­nos­tí vy­ko­ná­va­ných aj v pros­pech ob­ha­jo­by.

Z roz­hod­nu­tia ús­tav­né­ho sú­du te­da vy­plý­va, že ak nap­rík­lad po­doz­ri­vý pos­ky­tol dob­ro­voľ­ne úč­tov­né dok­la­dy v da­ňo­vom ko­na­ní, ne­mu­sí ich dob­ro­voľ­ne pos­kyt­núť aj v tres­tnom ko­na­ní a to ani pod ar­gu­men­tom, že mô­žu preu­ká­zať je­ho prí­pad­nú ne­vi­nu, či neo­pod­stat­ne­nosť ob­vi­ne­nia. Ob­vi­ne­ný nie je po­moc­ní­kom or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní, kto­rý by im mal po­má­hať pri ob­jas­ňo­va­ní tres­tnej ve­ci (mô­že tak uro­biť, ale len dob­ro­voľ­ne).

Zhr­nu­tie k lis­tin­ným dô­ka­zom:

Je nep­ri­ja­teľ­né, aby sa od po­doz­ri­vej, či ob­vi­ne­nej oso­by zís­ka­va­li lis­tin­né dô­ka­zy (nap­rík­lad úč­tov­né dok­la­dy) pod hroz­bou nap­rík­lad

- ulo­že­nia po­riad­ko­vej po­ku­ty, či

- pod hroz­bou vza­tia do väz­by ale­bo

- pod hroz­bou tres­tné­ho pos­ti­hu za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­lis­vos­ti (s ar­gu­men­tom, že brá­ni v zís­ka­ní dôak­zu – čo je te­raz bež­ným ko­na­ním po­lí­cie). O spá­chanie tres­tné­ho či­nu ma­re­nia spra­vod­li­vos­ti ne­mô­že ísť z to­ho dô­vo­du, na­koľ­ko od­mie­tu­tie po­doz­ri­vej, či ob­vi­ne­nej oso­by po­die­lať sa na svo­jom tres­tnom stí­ha­ní je prá­vom po­doz­ri­vé­ho, či ob­vi­ne­né­ho a pre­to ta­ké­to ko­na­nie nie je mož­né ozna­čiť za neop­ráv­ne­né (pri tres­tnom či­ne ma­re­ní spra­vod­li­vos­ti je to­tiž tres­tným len neop­ráv­ne­né brá­ne­nie v zís­ka­ní dô­ka­zu).

Ak by sa však štát ne­do­pus­til vy­ššie uve­de­nej hroz­by, je dob­ro­voľ­né pos­kyt­nu­tie lis­tin­ných dô­ka­zov zo stra­ny po­doz­ri­vé­ho, či ob­vi­ne­né­ho v sú­la­de s Do­ho­vo­rom ako aj Tres­tným po­riad­kom (kaž­dá oso­ba má prá­vo priz­nať spá­chanie tres­tné­ho či­nu a má prá­vo aj spolu­pra­co­vať s or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní, av­šak po­doz­ri­vý, či ob­vi­ne­ný tak mu­sí uro­biť dob­ro­voľ­ne a mal by byť pred­tým vy­slo­ve­ne pou­če­ný, že lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré by ho moh­li spo­jiť s vlas­tnou tres­tnou čin­nos­ťou ne­mu­sí vy­dať ak by tým mo­hol pris­pieť k svoj­mu ob­vi­ne­niu (ta­ké­to pou­če­nie by ma­lo byť pí­som­né, aby moh­lo byť v ďal­šom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia, hlav­ne zo stra­ny sú­du, pres­kú­ma­teľ­né).

Z uve­de­né­ho vy­plý­va aj to, že pot­reb­né lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré sú ne­vyh­nut­né pre do­ka­zo­va­nie da­ňo­vej (ale aj inej eko­no­mic­kej) kri­mi­na­li­ty by si ma­li or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní za­bez­pe­čiť sa­mi, nap­rík­lad

- pros­tred­níc­tvom do­mo­vej pre­hliad­ky, či pre­hliad­ky ne­by­to­vých pries­to­rov,

- res­pek­tí­ve za po­mo­ci pre­lo­me­nia ban­ko­vé­ho ta­jomnstva (§ 3 ods. 5 Tr. por.)

K pís­me­nu B/ Sve­dec­ké vý­po­ve­de po­doz­ri­vých osôb

Je nep­ri­ja­teľ­né (nep­rí­pus­tné) vy­po­čú­vať po­doz­ri­vé oso­by (pre po­lí­ciu evi­den­tne po­doz­ri­vé oso­by – nap­rík­lad je­din­né­ho ko­na­te­ľa práv­nic­kej oso­by (kto­rá je da­ňo­vým sub­jek­tom) pri da­ňo­vom tres­tnom či­ne, kto­rý je uve­de­ný aj v da­ňo­vom priz­na­ní, kto­ré ma­lo byť nep­ra­vid­vé a to za kaž­dých okol­nos­tí a pri­tom nie je roz­ho­du­jú­ci ob­sah in­for­má­cií, že nap­rík­lad nič se­baob­vi­ňu­jú­ce neob­sa­hu­jú na pr­vý poh­ľad, pre­to­že mô­žu byť nes­kôr pou­ži­té ob­ža­lo­bou nap­rík­lad na spo­chyb­ne­nie vý­po­ve­de ob­vi­ne­né­ho, prí­pad­ne pri zá­ve­reč­nej re­či a po­dob­ne.

ESPL (Saun­ders pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu roz­su­dok z ro­ku 1996) k po­ru­še­niu prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu do­dá­va, že nie je roz­ho­du­jú­ce, či or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní na zá­kla­de ne­do­vo­le­né­ho do­nú­te­nia zís­ka­li in­for­má­cie, kto­ré sku­toč­ne na pr­vý poh­ľad pris­pie­va­jú k ob­vi­ne­niu, či us­ved­če­niu ob­vi­ne­né­ho, pri­čom od­mie­ta ar­gu­men­ty, že prí­pad­ný sťa­žo­va­teľ neuvie­dol žiad­ne in­for­má­cie, kto­ré by ma­li ob­vi­ňu­jú­cu po­va­hu.

S pri­hliad­nu­tím ku kon­cep­tu spra­vod­li­vos­ti, prá­vo nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu ne­mô­že byť ro­zum­ne ob­me­dze­né na priz­na­nie sa k proti­práv­ne­mu ko­na­niu ale­bo na poz­nám­ky, kto­ré sú pria­mo ob­vi­ňu­jú­ce. Sve­dec­tvo zís­ka­né pod do­nú­te­ním, kto­ré sa na pr­vý poh­ľad nez­dá byť ob­vi­ňu­jú­ce, ako mô­žu byť rôz­ne vy­svet­le­nia ale­bo oby­čaj­né in­for­má­cie tý­ka­jú­ce sa skut­ko­vých otá­zok, mô­žu byť to­tiž nes­kôr pou­ži­té v tres­tnom ko­na­ní na pod­po­ru ob­ža­lo­by, res­pek­tí­ve za úče­lom spo­chyb­ne­nia iných vy­jad­re­ní ob­ža­lo­va­né­ho ale­bo dô­ka­zov, kto­ré pred­lo­žil be­hom pro­ce­su ale­bo k pod­ko­pa­niu je­ho dô­ve­ry­hod­nos­ti.

To, že sve­dec­ká vý­po­veď oso­by, kto­rá bo­la nes­kôr ob­vi­ne­ná je ne­pou­ži­teľ­ná v ďaľ­šom prie­be­hu ko­na­nia a to aj pre sa­mot­né ob­vi­ne­nie mož­no vy­vo­diť aj z iných roz­hod­nu­tí ESPL (nap­rík­lad Za­ichen­ko pro­ti Rus­ku, roz­su­dok z 2010), v kto­rom ESPL uvie­dol, že prob­lém z hľa­dis­ka do­nú­te­nia k vý­po­ve­di mô­že nas­tať aj vte­dy, ak to čo dot­knu­tá oso­ba vy­po­ve­da­la, nie je na pr­vý poh­ľad se­baob­vi­ňu­jú­ci vý­rok, ak čo­koľ­vek čo uve­die, jej nás­led­ne mô­že byť pred­lo­že­né s cie­ľom spo­chyb­niť jej dô­ve­ry­hod­nosť.

Ab­su­lút­na ne­pou­ži­teľ­nosť sve­dec­kej vý­po­ve­de ak je oso­ba nás­led­ne ob­vi­ne­ná

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ak by aj doš­lo k ob­vi­ne­niu nap­rík­lad ko­na­te­ľa ob­chod­nej spo­loč­nos­ti z tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne na pod­kla­de je­ho pred­chá­dza­jú­cej sve­dec­kej vý­po­ve­de (na čo by mal rea­go­vať pro­ku­rá­tor zru­še­ním ta­ké­ho­to ob­vi­ne­nia), ne­bo­lo by mož­né mu v ďal­šom prie­be­hu ko­na­nia tú­to sve­dec­kú vý­po­veď pred­lo­žiť, aby sa k nej vy­jad­ril, a už vô­bec nie aby od­stra­ňo­val prí­pad­né roz­po­ry me­dzi svo­jou sve­dec­kou vý­po­ve­ďou a nes­kor­šou vý­po­ve­ďou v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho (ta­ká­to sve­dec­ká vý­po­veď je ab­so­lút­ne ne­pou­ži­teľ­ný dô­kaz a ne­ma­la by sa ďa­lej ani na­chá­dzať vo vy­šet­ro­va­com spi­se, hľa­dí sa na ňu ako­by k nej nik­dy ne­bo­lo doš­lo).

To, že pre po­lí­ciu evi­den­tne po­doz­ri­vé oso­by sa v žiad­nom prí­pa­de ne­ma­jú vy­po­čú­vať ako sved­ko­via a to aj na­priek to­mu, že ma­jú prá­vo od­oprieť vý­po­veď ak by si tak moh­li spô­so­biť ne­bez­pe­čen­stvo tres­tné­ho stí­ha­nia uz­ná­va­la aj star­šia tres­tnop­ráv­na li­te­ra­tú­ra (poz­ri nap­rík­lad Mat­hern V.: Do­ka­zo­va­nie v čes­kos­lo­ven­skom tres­tnom pro­ce­se, Ob­zor, Bra­tis­la­va, 1984)

Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že ESPL vi­dí prob­lém aj v tom, z hľa­dis­ka prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu, ak by sa pro­ti ob­vi­ne­né­mu ar­gu­men­to­va­lo je­ho pred­chá­dza­jú­cim od­miet­nu­tím vy­po­ve­dať ako sve­dok z dô­vo­du, že by si mo­hol pri­vo­diť tres­tné stí­ha­nie (Mac­ko a Ko­zu­beľ pro­ti Slo­ven­sku, roz­su­dok z ro­ku 2007).

K pís­me­nu C/ Vý­po­ve­de po­doz­ri­vých osôb v iných ko­na­niach (nap­rík­lad v da­ňo­vom ko­na­ní) a ich nás­led­né pou­ži­tie v tres­tnom ko­na­ní

ESPL po­su­dzo­val skut­ko­vý prí­pad, v kto­rej ob­vi­ne­ný vy­po­ve­dal pred in­špek­tor­mi mi­nis­ter­stva ob­cho­du, pri­čom vy­po­ve­dal pod hroz­bou san­kcie v prí­pa­de od­miet­nu­tia vy­po­ve­dať, pri­čom tá­to vý­po­veď bo­la nes­kôr pou­ži­tá v tres­tnom ko­na­ní v sna­he preu­ká­zať vi­nu ob­vi­ne­né­ho (Saun­ders pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu roz­su­dok z ro­ku 1996). Tu tre­ba naj­skôr zdô­raz­niť, že ESPL zvý­raz­ňu­je to, že ob­ža­lo­ba by sa ma­la v tres­tnej ve­ci sna­žiť preu­ká­zať vi­nu bez to­ho, aby sa uchy­ľo­va­la k dô­ka­zom zís­ka­ným pros­tred­níc­tvom do­nú­te­nia, či nát­la­ku a to bez oh­ľa­du na vô­ľu ob­vi­ne­né­ho, v tom­to zmys­le ESPL chá­pe prá­vo nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu v úz­kej spo­ji­tos­ti s pre­zum­pciou ne­vi­ny. Súd tu pri­po­me­nul, že ani ve­rej­ný zá­ujem ne­mô­že os­pra­vedl­niť pou­ži­tie vý­po­ve­dí zís­ka­ných do­nú­te­ním pri mi­mo­súd­nom vy­šet­ro­va­ní, na us­ved­če­nie v tres­tnom ko­na­ní.

Z roz­hod­nu­tia vo ve­ci Sun­ders by sa moh­lo zdať, že ak by mal ob­vi­ne­ný mož­nosť od­miet­nuť vy­po­ve­dať pred in­špek­tor­mi a ne­vyu­žil ju a vy­po­ve­dal, neš­lo by zrej­me o po­ru­še­nie prá­va nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu. Ta­ký­to zjed­no­du­še­ný vý­klad roz­hod­nu­tie sú­du je však zjav­ne po­chyb­ný, na­koľ­ko ESLP uvie­dol aj to, že štát by sa ne­mal uchy­ľo­vať k ta­ké­mu ko­na­niu, aby zís­kal vý­po­veď po­doz­ri­vé­ho nap­rík­lad ur­či­tým ús­ko­kom. Za ta­ký ús­kok mož­no po­va­žo­vať nap­rík­lad aj si­tuácie, keď vy­šet­ro­va­teľ pred­vo­lá po­doz­ri­vé­ho ako sved­ka, pou­čí ho hlav­ne o prá­ve vy­po­ve­dať prav­du, pred­stie­ra že sa po­doz­ri­vý ne­má čo­ho obá­vať a nás­led­ne za­lo­ží ob­vi­ne­nie na vý­po­ve­di po­doz­ri­vé­ho v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka.

Mož­no tak­tiež spo­me­núť roz­hod­nu­tie Kan­sal pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (roz­hod­nu­tie z ro­ku 2004), v kto­rom sa ESPL sto­tož­nil so sťa­žo­va­te­ľom v tom, že vy­hlá­se­nia, kto­ré bol sťa­žo­va­teľ nú­te­ný uro­biť pred kon­kur­zným správ­com tvo­ri­li vý­znam­nú časť tres­tnej ve­ci ve­de­nej pro­ti ne­mu s tým, že pro­ku­rá­tor ich pou­žil vo svo­jej zá­ve­reč­nej re­či ad­re­so­va­nej po­ro­te a v krí­žo­vom vý­slu­chu sťa­žo­va­te­ľa ich vy­užil na de­monštro­va­nie roz­po­rupl­nos­ti sve­dec­tva. Iš­lo o po­ru­še­nia prá­va nep­ris­pieť k us­ved­če­niu vlas­tnej oso­by.

Vo ve­ci Kan­sal je po­zo­ru­hod­né, že prá­vo nep­ris­pieť k vlas­tné­mu ob­vi­ne­niu mô­že byť po­ru­še­né aj vte­dy, ak sa vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, kto­rú vy­ko­nal nap­rík­lad v da­ňo­vom ko­na­ní pou­ži­je nap­rík­lad len na ar­gu­men­tá­ciu v zá­ve­reč­nej re­či so sna­hou ov­plyv­niť tým súd pri roz­ho­do­va­ní a je bez vý­zna­mu, či ta­ká­to ar­gu­men­tá­cia mô­že mať aj sku­toč­ný vplyv na roz­hod­nu­tie sú­du.

Pre­čí­ta­nie vý­po­ve­de ob­vi­ne­nej oso­by z da­ňo­vé­ho ko­na­nia v tres­tnom ko­na­ní je nep­rí­pus­tné ob­chá­dzanie pra­vi­diel sta­no­ve­ných v Tres­tnom po­riad­ku

Nep­rí­pus­tným je nap­rík­lad ob­chá­dzanie sku­toč­nos­ti, že ob­vi­ne­ný od­mie­tol v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dať a to nap­rík­lad tak, že sa pre­čí­ta vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, kto­rú uro­bil v rám­ci da­ňo­vé­ho ko­na­nia pred da­ňo­vým or­gá­nom, pre­to­že sa tak na­ru­šu­je sa­mot­ná pod­sta­ta prá­va ne­vy­po­ve­dať. Ústav­ný súd ČR (sp. zn. III. ÚS 451/2004) k to­mu uvie­dol, že ak ob­sa­hom dô­ka­zu vý­po­ve­ďe ob­vi­ne­né­ho pred or­gá­nom ve­rej­nej mo­ci, mu­sí byť v tres­tnom ko­na­ní skú­ma­né, či tá­to vý­po­veď ne­bo­la uro­be­ná pod hroz­bou san­kcie a či ne­má se­baob­vi­ňu­jú­cu po­va­hu, v klad­nom prí­pa­de ta­ký­to lis­tin­ný dô­kaz ne­mož­no v tres­tnom ko­na­ní pou­žiť, pre­to­že by to bo­lo v roz­po­re s prá­vom oso­by nep­ris­pieť vlas­tným ko­na­ním k svoj­mu tres­tné­mu stí­ha­niu.

Ten­to ná­lez vy­vo­lá­va ur­či­té po­chyb­nos­ti, na­koľ­ko z ne­ho vy­plý­va, že v ne­ga­tív­nom prí­pa­de, ak vý­po­veď oso­by nap­rík­lad pred da­ňo­vým or­gá­nom by ne­ma­la se­baob­vi­ňu­jú­cu po­va­hu tak by ju bo­lo mož­né pre­čí­tať ako lis­tin­ný dô­kaz.

Vý­po­veď ob­vi­ne­nej oso­by, kto­rú vy­ko­nal v da­ňo­vom ne­mož­no pou­žiť v tres­tnom ko­na­ní a ne­mož­no ju v tres­tnom ko­na­ní vy­ko­nať ani ako lis­tin­ný dô­kaz.

V ďal­šom roz­hod­nu­tí Ústav­ný súd ČR rie­šil vy­slo­ve­ne otáz­ku, či mož­no v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre skrá­te­nie da­ne pou­žiť ako lis­tin­ný dô­kaz vy­svet­le­nie po­da­né pred da­ňo­vým or­gá­nom. Ob­vi­ne­ný v tres­tnom ko­na­ní od­mie­tol vy­po­ve­dať, pri­čom súd na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tal ako lis­tin­ný dô­kaz vy­svet­le­nie, kto­ré po­dal ob­vi­ne­ný pred da­ňo­vým úra­dom a nás­led­ne bol ob­vi­ne­ný od­sú­de­ný. Ústav­ný súd ČR dal za prav­du ob­vi­ne­né­mu v tom, že pri­pus­te­ním čí­ta­nia je­ho vy­svet­le­nia pos­kyt­nu­té­ho da­ňo­vé­mu or­gá­nu v tres­tnom ko­na­ní bo­lo po­ru­še­né prá­vo na spra­vod­li­vý pro­ces, na­koľ­ko iš­lo o ob­chá­dzanie zá­ko­na s tým, že Ústav­ný súd ČR zdô­raz­nil, že čí­ta­ním vy­svet­le­nia doš­lo k ob­chá­dzaniu pra­vi­diel sta­no­ve­ných pre vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho.

De­fi­ní­cia lis­tin­né­ho dô­ka­zu

Lis­tin­ným dô­ka­zom mô­že byť len lis­ti­na, kto­rá je dô­ka­zom sa­ma o sebe, čo nie je vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho, pre­to­že vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho pou­ži­teľ­ná v tres­tnom ko­na­ní mu­sí nas­le­do­vať až vždy po riad­nom zá­ko­nom pou­če­ní a mu­sí byť vy­ko­na­ná pred or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve pred sú­dom, pri­čom v ko­na­ní pred sú­dom mož­no čí­tať vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho len za pod­mie­nok uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 258 ods. 4 Tr. por. Tie­to tres­tnop­ráv­ne pra­vid­lá nie je mož­né ob­chá­dzať tak, že sa ne­ja­ká iná vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho vy­ko­na­ná v úpl­ne inom ko­na­ní pre­čí­ta v tres­tnom ko­na­ní ako lis­tin­ný dô­kaz. Nie je mož­né sto­tož­ňo­vať dô­kaz­ný pros­trie­dok (vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho) s no­si­čom dô­ka­zu (lis­ti­nou – zá­pis­ni­cou o je­ho vý­po­ve­di). Kaž­dá vý­po­veď oso­by v akom­koľ­vek ko­na­ní sa spi­su­je do for­my zá­pis­ni­ce, kto­rá je z pa­pie­ra, av­šak to nez­na­me­ná, že ide z toh­to dô­vo­du by ma­lo ísť o lis­tin­ný dô­kaz. Vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho je oso­bit­ný dô­kaz­ný pros­trie­dok, iný ako lis­tin­ný dô­kaz a roz­ho­du­je tu v akej for­me bo­la vý­po­veď za­chy­te­ná a kým (t. j. kto ju za­chy­til, v akom ko­na­ní, aké ma­la vy­po­čú­va­ná oso­ba pro­ces­né pos­ta­ve­nie a po­dob­ne) a nie na akom no­si­či je za­chy­te­ná (apo­ve­da­né inak, vý­po­veď ob­vi­ne­né­ho sa nes­tá­va lis­tin­ným dô­ka­zom len pre­to, že je za­chy­te­ná na pa­pie­ri a ani vec­ným dô­ka­zom len pre­to, že je za­chy­te­ná na zvu­ko­vom zá­zna­me).

Po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie

Po­kiaľ ide o da­ňo­vé tres­tné či­ny, tak je po­mer­ne za­ují­ma­vým roz­hod­nu­tie ESPL vo ve­ci Allen pro­ti Spo­je­né­mu krá­ľov­stvu (roz­su­dok z ro­ku 2002), v kto­rom ESPL uvie­dol, že prá­vo neob­vi­ňo­vať sám se­ba nej­de až tak ďa­le­ko, aby za­hŕňa­lo prá­vo od­miet­nuť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie, pri­čom je v po­riad­ku, ak je nespl­ne­nie ta­kej­to po­vin­nos­ti san­kcio­no­va­né.

Sťa­žo­va­teľ tu ne­bol san­kcio­no­va­ný pre­to, že sa mal do­pus­tiť tres­tnop­ráv­ne­ho ko­na­nia, ale pre­to, že ob­jek­tí­ve ne­po­dal da­ňo­vé priz­na­nie. Iš­lo tu v pod­sta­te o san­kcie uk­la­da­né da­ňo­vý­mi or­gán­mi za nespl­ne­nie si po­vin­nos­tí, kto­ré sub­jek­tom vy­plý­va­jú z da­ňo­vé­ho ko­na­nia, pri­čom ESPL ak­cep­to­val, že san­kcio­no­vať v da­ňo­vom ko­na­ní mož­no aj po­da­nie nep­rav­di­vé­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia, a to aj v prí­pa­doch ak tak oso­ba uro­bi­la s ve­do­mím, že tak za­krý­va svo­je tres­tnop­ráv­ne ko­na­nie (už to, že ne­po­da­la da­ňo­vé priz­na­nie mô­že byť trest­ný čin).

Ti však tre­ba do­dať, že v zmys­le Tres­tné­ho zá­ko­na účin­né­ho na úze­mí SR len ne­po­da­nie da­ňo­vé­ho priz­na­nia, prí­pad­ne len po­da­nie nep­rav­di­vé­ho da­ňo­vé­ho priz­na­nia eš­te auto­ma­tic­ky nez­na­me­ná spá­chanie tres­tné­ho či­nu, pre­to­že len ta­ké­to ko­na­nie nie je vý­slov­ným zna­kom žiad­ne­ho da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu (sa­moz­rej­me ne­po­da­nie da­ňo­vé­ho priz­na­nia mô­že byť skrá­te­ním da­ne ak je mo­ti­vo­va­né úmys­lom za­ta­jiť prí­jem po­dlie­ha­jú­ci da­ni) Pri tres­tnom či­ne skrá­te­nia da­ne sa pri­tom, vo všeo­bec­nos­ti, pred­pok­la­dá, že ni­ko­ho ne­mož­no nú­tiť k to­mu, aby po­vin­nos­ťou po­dať da­ňo­vé priz­na­nie priz­nal svo­ju tres­tnú čin­nosť. To však ne­vy­lu­ču­je je­ho trest­ný pos­tih za prí­pad­ne iný trest­ný čin nap­rík­lad za spá­chanie tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho pod­ni­ka­nia.

Ju­di­ka­tú­ra vnút­roš­tát­nych sú­dov

Po­kiaľ ide o zá­kaz se­bao­vi­ne­nia pri da­ňo­vých tres­tných či­noch tak vo vzťa­hu k tres­tné­mu či­nu skrá­te­nia da­ne bol ju­di­ka­tú­rou (R 53/1974 Zb. Rozh. tr.) skon­šta­to­va­ný v tom zmys­le, že za­ta­je­nie príj­mu zís­ka­né­ho tres­tným či­nom v da­ňo­vom priz­na­ní a neod­ve­de­nie da­nej z ta­ké­ho­to príj­mu ne­mož­no po­su­dzo­vať ako trest­ný čin skrá­te­nia da­ne. Pá­cha­teľ by sa tým ne­pria­mo nú­til k ozná­me­niu svo­jej vlas­tnej tres­tnej čin­nos­ti, čo je v roz­po­re so zá­sa­dou, že k priz­na­niu nes­mie byť ob­vi­ne­ný do­nu­co­va­ný žiad­nym spô­so­bom.

Na pred­met­né roz­hod­nu­tie nad­vä­zu­je aj ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du SR (uz­ne­se­nie sp. zn. 2 Ndt 15/2004, pub­li­ko­va­né aj v ča­so­pi­se Zo súd­nej praxe č. 6/2007), kto­rá kon­šta­tu­je, že všeo­bec­ná zá­sa­da v tres­tnom prá­ve, že ob­vi­ne­ný nes­mie byť žiad­nym spô­so­bom do­nu­co­va­ný k vý­po­ve­di ale­bo k priz­na­niu sa pri ap­li­ká­cii hmot­né­ho prá­va v po­me­re me­dzi tres­tný­mi čin­mi skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho a po­ru­še­nia pred­pi­sov o štát­nych tech­nic­kých opat­re­niach na ozna­če­nie to­va­ru (§ 279 Tr. zák.) up­lat­ňu­je rov­na­ko ako me­dzi tres­tným či­nom skrá­te­nia da­ne a pois­tné­ho a tres­tným či­nom neop­ráv­ne­né­ho pod­ni­ka­nia, te­da tak, že nespl­ne­nie da­ňo­vej po­vin­nos­ti pri to­va­re po­dlie­ha­jú­com spot­reb­nej da­ni a uvá­dza­ním do obe­hu v roz­po­re s práv­nym pred­pi­som bez kon­trol­ných zná­mok, ne­mož­no po­su­dzo­vať ako trest­ný čin skrá­te­nia da­ne.

Zmys­lom spo­me­nu­tej zá­sa­dy je za­brá­niť to­mu, aby pá­cha­teľ tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia pred­pi­sov na ozna­če­nie to­va­ru bol pri pl­ne­ní da­ňo­vej po­vin­nos­ti nú­te­ný priz­nať, či ozná­miť ním spá­cha­ný uve­de­ný trest­ný čin a vy­sta­viť sa tak ne­bez­pe­čiu tres­tné­ho stí­ha­nia pre po­ru­šo­va­nie pred­pi­sov o štát­nych tech­nic­kých opat­re­niach na ozna­če­nie to­va­ru.

Roz­hod­nu­tia ESPL bo­li čer­pa­né hlav­ne z Kmec, J. a kol. Ev­rop­ská úm­lu­va o lid­ských prá­vech. Ko­men­tář. 1. Vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2012, Tres­tní prá­vo da­ňo­vé, Sbor­ník prís­pev­kov z II. Me­dzi­ná­rod­nej kon­fe­ren­cie ko­na­nej dňa 18.02.2008 v Pra­he, C.H.Beck 2008, Svák, J.: Ochra­na ľud­ských práv z poh­ľa­du ju­di­ka­tú­ry a dok­trí­ny štras­bur­ských or­gá­nov ochra­ny práv), II. roz­ší­re­né vy­da­nie, Euro­ko­dex, Bra­tis­la­va 2006

 

 

Diskusia