Je úradný záznam spísaný príslušníkmi PZ dôkazným prostriedkom v trestnom konaní?

Cie­ľom toh­to prís­pev­ku je pou­ká­zať na po­mer­ne roz­ší­re­nú prax niek­to­rých or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní a sú­dov, kto­ré po­va­žu­jú úrad­né zá­zna­my spí­sa­né prís­luš­ník­mi PZ pri pl­ne­ní si svo­jich slu­žob­ných po­vin­nos­tí za lis­tin­né dô­ka­zy, kto­ré sú pou­ži­teľ­né a čí­ta­né ako lis­tin­né dô­ka­zy v súd­nom ko­na­ní a ne­zried­ka je vý­rok o vi­ne za­lo­že­ný aj na ta­kých­to úrad­ných zá­zna­moch (res­pek­tí­ve je na úrad­ných zá­zna­moch za­lo­že­ná ob­ža­lo­ba pro­ku­rá­to­ra, v kto­rej pro­ku­rá­tor nap­rík­lad vy­vra­cia ob­ha­jo­bu ob­vi­ne­né­ho prá­ve s pou­ka­zom na ob­sah úrad­ných zá­zna­mov spí­sa­ných prís­luš­ní­kom PZ). Ide naj­mä o úrad­né zá­zna­my, kto­ré ob­sa­hu­jú po­pis pos­tu­pu po­lí­cie po pri­ja­tí ozná­me­nia, že mo­hol byť spá­cha­ný trest­ný čin, po­pis čin­nos­ti po­lí­cie na mies­te či­nu, po­pis pre­nas­le­do­va­nia, či pát­ra­nia po po­doz­ri­vých oso­bách bez­pros­tred­ne po spá­cha­ní tres­tné­ho či­nu, po­pis ob­me­dzenia osob­nej slo­bo­dy kon­krét­nych osôb, ďa­lej úrad­né zá­zna­my ob­sa­hu­jú aj po­pis ta­kých­to po­doz­ri­vých osôb v ča­se za­dr­ža­nia (nap­rík­lad ich ob­le­če­nie, sprá­va­nie v ča­se za­dr­ža­nia, úda­je o tom, čo ho­vo­ri­li po­doz­ri­vé oso­by v ča­se za­dr­ža­nia, kde pres­ne bo­li za­dr­ža­né a po­dob­ne), prí­pad­ne ob­sa­hu­jú aj úda­je o iden­ti­fi­ká­cii tých­to osôb ako pá­cha­te­ľov zo stra­ny poš­ko­de­né­ho (nap­rík­lad poš­ko­de­ná oso­ba ozna­čí pria­mo na uli­ci ur­či­tú oso­bu, kto­rú pred ne­ho pred­vied­li za­sa­hu­jú­ci po­li­caj­ti, za oso­bu, kto­rú vi­de­la ute­kať z mies­ta či­nu), či po­pis pos­tu­pu po­lí­cie pri vy­ko­ná­va­ní pre­hlia­dok mo­to­ro­vých vo­zi­diel.

 Pro­ces­ný pos­tup pri kto­rom sú úrad­né zá­zna­my čí­ta­né ako lis­tin­né dô­ka­zy, res­pek­tí­ve pro­ces­ný pos­tup, keď je po­da­ná ob­ža­lo­ba, či roz­hod­nu­tie o vi­ne za­lo­že­né na ta­kých­to úrad­ných zá­zna­moch je nes­práv­ny, pre­to­že úrad­né zá­zna­my spí­sa­né prís­luš­ník­mi PZ nie sú dô­kaz­ným pros­tried­kom v tres­tnom ko­na­ní a pre­to ich nie je mož­né čí­tať ani ako lis­tin­né dô­ka­zy na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a nie je mož­né o ne oprieť ani ob­ža­lo­bu, či iné me­ri­tór­ne roz­hod­nu­tie pro­ku­rá­to­ra v príp­rav­nom ko­na­ní.

 Pod­ľa § 119 ods. 2 Tr. por., za dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť na ná­le­ži­té ob­jas­ne­nie ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na.

 Z uve­de­né­ho zá­kon­né­ho us­ta­no­ve­nia je zrej­mé, že do­ka­zo­vať skut­ko­vý stav ve­ci mož­no len zá­kon­ným spô­so­bom a to dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi, kto­ré sú up­ra­ve­né v Tres­tnom po­riad­ku, res­pek­tí­ve, kto­ré vy­plý­va­jú z oso­bit­né­ho zá­ko­na. Na­priek to­mu, že us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tr. por. vy­po­čí­ta­va dô­kaz­né pros­tried­ky len de­monštra­tív­ne, je li­mi­tu­jú­cim fak­to­rom do­ka­zo­va­nia prá­ve zá­sa­da zá­kon­nos­ti, t. j. sku­toč­nosť, že do­ka­zo­vať mož­no len dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi up­ra­ve­ný­mi v Tres­tnom po­riad­ku, či v oso­bit­nom zá­ko­ne. V prí­pa­de, ak sa skut­ko­vý stav ve­ci do­ka­zu­je pros­tried­ka­mi, kto­ré Trest­ný po­ria­dok ale­bo oso­bit­ný zá­kon ne­pok­la­dá za dô­kaz­ný pros­trie­dok, ne­mô­že byť vý­sled­kom ta­ké­ho­to do­ka­zo­va­nia dô­kaz pou­ži­teľ­ný v tres­tnom ko­na­ní, te­da ta­ký­to pros­trie­dok ne­mô­že slú­žiť na ná­le­ži­té zis­ťo­va­nie skut­ko­vé­ho sta­vu ve­ci a súd ani ne­mô­že o ta­ký­to pros­trie­dok oprieť svo­je roz­hod­nu­tie. Úrad­né zá­zna­my spí­sa­né prís­luš­ník­mi PZ nie sú dô­kaz­ný­mi pros­tried­ka­mi pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku (nej­de o lis­tin­ný dô­kaz).

 Úrad­ný zá­znam vy­pra­co­va­ný prís­luš­ník­mi PZ, pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, má ob­dob­nú po­va­hu ako ma­jú zá­pis­ni­ce o po­da­ných vy­svet­le­niach osôb, kto­ré sa reali­zu­jú pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Úče­lom úrad­ných zá­zna­mov je po­pí­sať pos­tup po­lí­cie pri ove­ro­va­ní in­for­má­cií o tom, že mal byť ale­bo mo­hol byť spá­cha­ný trest­ný čin, prí­pad­ne po­pí­sať pos­tup po­lí­cie pri reali­zo­va­ní op­ráv­ne­ní pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re (nap­rík­lad pri ove­ro­va­ní to­tož­nos­ti osôb) ide te­da o do­ku­men­to­va­nie ope­ra­tív­ne­ho pos­tu­pu po­lí­cie pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia. Úrad­ný zá­znam vy­pra­co­va­ný prís­luš­ník­mi PZ pre­to nie je dô­kaz­ným pros­tried­kom pou­ži­teľ­ným v tres­tnom stí­ha­ní oso­by, kto­ré­ho ob­sah by mo­hol byť dô­ka­zom, ale ide len o zá­znam pos­tu­pu po­lí­cie, kto­rý má, pre tres­tné stí­ha­nie, len po­va­hu in­for­má­cie. Pri­me­ra­ne a ana­lo­gic­ky tu mož­no pou­žiť aj zá­ve­ry ju­di­ka­tú­ry, nap­rík­lad R 26/1989, kto­rá kon­šta­tu­je, že vy­svet­le­nia osôb, úrad­né zá­zna­my, či iné zá­pi­sy po­lí­cie ne­mô­žu slú­žiť ako dô­kaz v ko­na­ní pred sú­dom. Za dô­kaz v tres­tnej ve­ci mô­žu slú­žiť len sve­dec­ké vý­po­ve­de prís­luš­ní­kov PZ, kto­rí vy­ko­ná­va­li ope­ra­tív­ne šet­re­nie na mies­te a spi­so­va­li úrad­ný zá­znam, res­pek­tí­ve sve­dec­ké vý­po­ve­de osôb, kto­ré pos­ky­to­va­li vy­svet­le­nie do zá­pis­ni­ce o po­da­nom vy­svet­le­ní. V rám­ci kom­pa­ra­tív­nej me­tó­dy vý­kla­du prá­va mož­no pri­me­ra­ne pou­žiť aj ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR R 45/1994 - I., kto­rá spo­me­nu­tú ju­di­ka­tú­ru dopĺňa tak, že úrad­ný zá­znam nie je mož­né na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pre­čí­tať ani ako lis­tin­ný dô­kaz.

 Pod­ľa § 269 Tr. por., pí­som­né vy­jad­re­nia, po­sud­ky, sprá­vy štát­nych or­gá­nov a ďal­šie lis­ti­ny (tu má zá­kon na mys­li ob­dob­né lis­ti­ny ako sú sprá­vy a vy­jad­re­nia, nap­rík­lad rôz­ne zmlu­vy a po­dob­ne), kto­rý­mi sa vy­ko­ná­va dô­kaz na hlav­nom po­jed­ná­va­ní sa pre­čí­ta­jú ce­lé ale­bo ich časť, kto­ré sa tý­ka­jú do­ka­zo­va­nej sku­toč­nos­ti a umož­ní sa do nich na­zrieť stra­nám a ak je to pot­reb­né aj sved­kom a znal­com.

 Zo slov „kto­rý­mi sa vy­ko­ná­va dô­kaz“ mož­no vy­vo­diť, že sa­mot­ná lis­ti­na je po­va­žo­va­ná za dô­kaz (pre­meň, či pred­met do­ka­zo­va­nia). Lis­tin­ný dô­kaz je te­da v pod­sta­te oso­bit­ným dru­hom vec­né­ho dô­ka­zu, kto­rý sa tý­ka skut­ko­vé­ho de­ja, prí­pad­ne oso­by ob­vi­ne­né­ho (nap­rík­lad re­gis­ter tres­tov) či aj iných osôb (nap­rík­lad oso­by poš­ko­de­né­ho a po­dob­ne). Lis­tin­ný dô­kaz sa pre­to od úrad­né­ho zá­zna­mu spí­sa­né­ho prís­luš­ní­kom PZ o pos­tu­pe po­lí­cie na mies­te či­nu, či pri za­dr­ža­ní po­doz­ri­vých osôb, od­li­šu­je v tom, že ob­sah lis­ti­ny je sám o se­be nie­len dô­ka­zom, ale zá­ro­veň pred­me­tom dô­ka­zu, kým úrad­ný zá­znam o pos­tu­pe po­lí­cie je len no­si­čom prí­pad­né­ho iné­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku a to vý­slu­chu sved­ka (úrad­ný zá­znam to­tiž ob­sa­hu­je sku­toč­nos­ti, kto­ré ur­či­té oso­by vní­ma­li svo­ji­mi zmys­la­mi a o kto­rých by prí­pad­ne moh­li vy­po­ve­dať v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov). Úrad­ný zá­znam sa ne­mô­že stať lis­tin­ným dô­ka­zom len pre­to, že je za­chy­te­ný na pa­pie­ri, na­koľ­ko pa­pier je v da­nom prí­pa­de len no­sič in­for­má­cie o mož­nom dô­kaz­nom pros­tried­ku. Úrad­ný zá­znam, z hľa­dis­ka skut­ko­vé­ho, či z hľa­dis­ka pos­tu­pu po­lí­cie, v tres­tnom ko­na­ní nič ne­do­ka­zu­je, na­koľ­ko dô­ka­zom by mo­hol byť len ob­sah zá­zna­mu, kto­rý je mož­né pro­ces­ne pos­kyt­núť len vo for­me sve­dec­kej vý­po­ve­de a nie zá­znam sám o se­be (t. j. je­ho lis­tin­ná po­do­ba). Úrad­ný zá­znam, sám o se­be, (ako „čistá“ lis­ti­na) do­ka­zu­je len to, kto ten­to zá­znam spí­sal, ke­dy ho spí­sal, prí­pad­ne kde ho spí­sal (ob­sah úrad­né­ho zá­zna­mu je už in­for­má­ciou o mož­nej sve­dec­kej vý­po­ve­di a jej ob­sa­hu, nej­de te­da o lis­tin­ný dô­kaz, kto­rý by bo­lo mož­né pre­čí­tať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní pos­tu­pom pod­ľa § 269 Tr. por.).

 Ak te­da or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní, res­pek­tí­ve súd, po­va­žu­je in­for­má­ciu, kto­rú ob­sa­hu­je úrad­ný zá­znam po­lí­cie za pod­stat­nú, či zá­važ­nú pre roz­hod­nu­tie vo ve­ci mô­že ju „pre­niesť“ do do­ka­zo­va­nia v tres­tnom ko­na­ní len tak, že vy­po­ču­je oso­by, kto­ré úrad­ný zá­znam spí­sa­li, ako sved­kov, pre­to­že až ich sve­dec­ké vý­po­ve­de tu mož­no po­va­žo­vať za dô­kaz­ný pros­trie­dok. Úrad­ný zá­znam po­lí­cie te­da mô­že slú­žiť len na po­sú­de­nie otáz­ky, či je ne­vyh­nut­né vy­ko­nať ta­ký­to dô­kaz pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Ak po­li­cajt, v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka, uve­die pri svo­jom vý­slu­chu, že sa na bliž­šie okol­nos­ti ne­pa­mä­tá, nie je mož­né mu pre­čí­tať úrad­ný zá­znam a až nás­led­ne ho k je­ho ob­sa­hu vy­po­čuť. Rov­na­ko tak ne­mož­no od­stra­ňo­vať roz­po­ry, kto­ré sa vy­skyt­nú me­dzi ob­sa­hom úrad­né­ho zá­zna­mu a nás­led­nou sve­dec­kou vý­po­ve­ďou.

 Pre­čí­ta­nie úrad­ných zá­zna­mov po­lí­cie na hlav­nom po­jed­ná­va­ní ako lis­tin­ných dô­ka­zov a nás­led­né za­lo­že­nie od­sú­de­nia ob­ža­lo­va­ných aj na tých­to zá­zna­mov je mož­né po­va­žo­vať za pod­stat­né chy­by ko­na­nia, kto­ré pred­chá­dza­li na­pad­nu­té­mu roz­sud­ku, čo mô­že byť dô­vo­dom zru­še­nia roz­sud­ku od­vo­la­cím sú­dom (§ 321 ods. 1 písm. a) Tr. por.), prí­pad­ne aj dô­vo­dom na zru­še­nie roz­hod­nu­tia sú­du v do­vo­la­com ko­na­ní (§ 317 ods. 1, § 371 ods. 1 písm. g) Tr. por.).

 Po­kiaľ ide o ur­či­té špe­ci­fic­ké prí­pa­dy po­pi­so­va­né v úrad­ných zá­zna­moch prís­luš­ní­kov PZ, tak je pot­reb­né pou­ká­zať na prí­pa­dy, v kto­rých po­lí­cia za­dr­ží po­doz­ri­vé oso­by, tie­to oso­by po­tom (čas­to pria­mo na mies­te či­nu) uká­že poš­ko­de­nej oso­be, či sved­ko­vi na opoz­na­nie a až po ich opoz­na­ní prís­luš­nou oso­bou sa za­čnú vo­či po­doz­ri­vým oso­bám reali­zo­vať úko­ny v zmys­le Tres­tné­ho po­riad­ku a to nap­rík­lad aj re­kog­ní­cia. Ta­ký­to pos­tup po­lí­cie je nes­práv­ny, pre­to­že vzbu­dzu­je re­le­van­tné po­chyb­nos­ti o vy­ko­na­ní nás­led­nej re­kog­ní­cie (t. j. re­kog­ní­cie vy­ko­na­nej už v rám­ci ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci), pre­to­že poš­ko­de­ný, či sve­dok vi­del po­doz­ri­vé oso­by eš­te pred vy­ko­ná­va­ním re­kog­ní­cie (oso­by, kto­ré mu bo­li po­lí­ciou uká­za­né, bo­li prá­ve po­lí­ciou ozna­če­né ako po­doz­ri­vé oso­by). Ak by sa in­for­má­cia uve­de­ná v úrad­nom zá­zna­me o pr­vot­nom opoz­ná­va­ní po­doz­ri­vých osôb na uli­ci, po pro­ces­ne prí­pus­tnom vy­ko­na­ní do­ka­zo­va­nia, potvr­di­la, bo­lo by nut­né vy­slo­viť práv­ny zá­ver o ne­zá­kon­nos­ti nás­led­nej re­kog­ní­cie vy­ko­ná­va­nej v zmys­le us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho po­riad­ku. Re­kog­ní­cia je to­tiž neo­pa­ko­va­teľ­ný úkon a je­ho dô­kaz­ná hod­no­ta je ne­náv­rat­ne zne­hod­no­te­ná v prí­pa­doch, ak spoz­ná­va­jú­ca oso­ba vi­de­la opoz­ná­va­né oso­by dop­re­du a to za si­tuácie keď ma­li ale­bo moh­li byť po­lí­ciou ozna­če­né za po­doz­ri­vé oso­by. V ta­kých­to prí­pa­doch to­tiž spoz­ná­va­jú­ca oso­ba, pri re­kog­ní­cii, opoz­ná­va oso­by, kto­ré jej už pred­tým bo­li uká­za­né po­lí­ciou ako po­doz­ri­vé oso­by a nie ako oso­by, kto­ré sa ma­li ale­bo moh­li do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu (mi­ni­mál­ne tu vzni­ká ta­ká­to po­chyb­nosť, kto­rá by spô­so­bi­la ab­so­lút­nu neú­čin­nosť vy­ko­na­nej re­kog­ní­cie).

 Tak­tiež tre­ba upo­zor­niť na si­tuácie, v kto­rých prís­luš­ník PZ po­pi­su­je v úrad­nom zá­zna­me vy­jad­re­nia po­doz­ri­vých osôb, te­da to čo po­ve­da­li ku skut­ku oh­ľad­ne kto­ré­ho sa nás­led­ne ve­die tres­tné ko­na­nie (nap­rík­lad po­li­cajt v úrad­nom zá­zna­me po­pi­su­je, že po­doz­ri­vá oso­ba sa priz­na­la po­li­caj­tom k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu, čo kon­krét­ne uvied­la a po­dob­ne). Tu tre­ba pri­po­me­núť, že prís­luš­ník PZ mô­že v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dať ako sve­dok k ob­sa­hu úrad­né­ho zá­zna­mu (t. j. nap­rík­lad k to­mu ako vy­ko­ná­va­li slu­žob­ný zá­krok, ako za­is­ťo­va­li po­doz­ri­vé oso­by, z čo­ho vy­vo­di­li, že ide o po­doz­ri­vé oso­by a po­dob­ne), av­šak nie k to­mu, čo mu kto­rá oso­ba po­ve­da­la pri vy­ko­ná­va­ní slu­žob­né­ho zá­kro­ku k skut­ku, kto­rý vy­ka­zu­je zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu (pri­me­ra­ne ju­di­ka­tú­ra R 26/1989 a ju­di­ka­tú­ra čes­ká R 45/2003). Prí­pad­ný vý­sluch prís­luš­ní­kov PZ v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov k tvr­de­niam po­doz­ri­vej oso­by na mies­te či­nu, či po jej za­dr­ža­ní, je nep­ri­ja­teľ­ný a ne­zá­kon­ný, na­koľ­ko sa tak ob­chá­dza­jú us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o ve­de­ní do­ka­zo­va­nia a nep­rí­pus­tne sa nah­rá­dza­jú vý­po­ve­de osôb, kto­ré spá­chanie skut­ku ale­bo pá­cha­te­ľa vi­de­li ale­bo inak vní­ma­li (ob­vi­ne­né­ho, či sved­kov) vý­po­ve­ďa­mi sved­kov (po­li­caj­tov), kto­rí ma­jú in­for­má­cie o skut­ku, či je­ho pá­cha­te­ľo­vi iba spros­tred­ko­va­ne a spá­chanie skut­ku vlas­tný­mi zmys­la­mi vô­bec nev­ní­ma­li. Je nut­né od­lí­šiť vý­po­veď po­li­caj­tov ako sved­kov k to­mu čo sa­mi vi­de­li a vní­ma­li od to­ho, čo im po­ve­da­la na mies­te po­doz­ri­vá, či iná oso­ba. Ta­ký­to nep­ri­ja­teľ­ný vý­sluch po­li­caj­tov ako sved­kov sa na­vy­še vy­uží­va hlav­ne v prí­pa­doch, keď ob­vi­ne­ná oso­ba od­miet­ne v tres­tnom ko­na­ní vy­po­ve­dať, res­pek­tí­ve vy­po­ve­dá, že sa tres­tné­ho či­nu ne­do­pus­ti­la (to vy­plý­va z to­ho, že nie je pot­reb­né vy­po­čú­vať po­li­caj­tov ako sved­kov za si­tuácie, keď sa ob­vi­ne­ná oso­ba priz­na­la), pri­čom sa pred­vo­lá prís­luš­ník PZ, kto­rý spi­so­val úrad­ný zá­znam a kto­rý nás­led­ne ako sve­dok vy­po­ve­dá o tom, že sa pred ním oso­ba, kto­rá je te­raz ob­vi­ne­ná priz­na­la k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu. Ta­ký­to pos­tup je ne­zá­kon­ný aj pre­to, pre­to­že sa ta­kým­to spô­so­bom cel­kom zjav­ne ob­chá­dza prá­vo ob­vi­ne­né­ho ne­vy­po­ve­dať, res­pek­tí­ve brá­niť sa akým­koľ­vek spô­so­bom (k za­ují­ma­vej po­le­mi­ke me­dzi Naj­vyš­ším sú­dom Čes­kej re­pub­li­ky a čes­ký­mi mé­dia­mi zo za­čiat­ku ro­ku 2014 oh­ľad­ne mož­nos­ti vy­po­čú­vať prís­luš­ní­kov PZ ako sved­kov poz­ri nap­rík­lad http://www.naj­pra­vo.sk/clan­ky/vsim­li-sme-si-mo­ze-po­li­cajt-vy­po­ve­dat-ako-sve­dok.html).

 Po­kiaľ sa oje­di­ne­le na­mie­ta (zo stra­ny po­li­caj­tov, či ob­haj­cov), že prís­luš­ní­ci po­lí­cie ne­mô­žu v tres­tnom ko­na­ní ako sved­ko­via vy­po­ve­dať, na­koľ­ko to­mu brá­ni po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti (§ 80 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re), tak ta­ké­to ná­miet­ky je ne­vyh­nut­né od­miet­nuť, pre­to­že po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re má za­brá­niť to­mu, aby dô­ver­né in­for­má­cie, kto­ré po­li­caj­ti zis­ti­li pri vý­ko­ne svo­jej čin­nos­ti, ne­bo­li prez­ra­de­né ne­po­vo­le­nej oso­be (t. j. inej oso­be) a to bez ná­le­ži­té­ho dô­vo­du, te­da aby ne­bo­li pos­kyt­nu­té oso­bám, kto­ré by ich moh­li neop­ráv­ne­ne (proti­práv­ne) vy­užiť ale­bo zneu­žiť. To sa však ne­tý­ka tzv. ve­rej­ných ko­na­ní (nap­rík­lad tres­tné­ho ko­na­nia), kde us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku o po­vin­nos­ti sved­čiť a pos­kyt­núť prav­di­vé in­for­má­cie ma­jú pred­nosť pred us­ta­no­ve­nia­mi zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re (a to aj oh­ľad­ne po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti). Po­vin­nosť ml­čan­li­vos­ti up­ra­ve­ná v zá­ko­ne o po­li­caj­nom zbo­re te­da neb­rá­ni vý­slu­chu po­li­caj­ta v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka. Pod­por­ne tu mož­no vy­chá­dzať aj z ju­di­ka­tú­ry Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR (R 37/2011), kto­rý kon­šta­to­val, že prís­luš­ník po­lí­cie je po­vin­ný vy­po­ve­dať ako sve­dok v tres­tnom ko­na­ní aj oh­ľad­ne sku­toč­nos­ti, pri kto­rých je inak po­vin­ný za­cho­vá­vať ml­čan­li­vosť, pre­to­že po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti sa ne­mô­že do­vo­lá­vať vo­či or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní, tak­že pred svo­jim vý­slu­chom ne­mu­sí byť zba­ve­ný ml­čan­li­vos­ti a nep­la­tí na ne­ho ani zá­kaz vý­slu­chu (tu tre­ba pri­po­me­núť, že čes­ká práv­na úp­ra­va po­vin­nos­ti ml­čan­li­vos­ti v zá­ko­ne o po­li­caj­nom zbo­re je tro­chu od­liš­ná od slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy, av­šak zá­ver ci­to­va­nej ju­di­ka­tú­ry je pl­ne pou­ži­teľ­ný aj v pod­mien­kach slo­ven­skej práv­nej úp­ra­vy).

 Len pre úpl­nosť mož­no uviesť, že vy­ššie uve­de­né zá­ve­ry oh­ľad­ne ne­pou­ži­teľ­nos­ti úrad­ných zá­zna­mov v tres­tnom ko­na­ní sa up­lat­nia aj pri prís­luš­ní­koch obec­nej po­lí­cie. Mož­no tu uviesť zá­ve­ry ju­di­ka­tú­ry pod­ľa kto­rej spí­sa­nie úrad­né­ho zá­zna­mu prís­luš­ní­kom obec­nej (mes­tskej) po­lí­cie nie je úko­nom pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku a ne­mô­že byť dô­ka­zom o tom, ako ko­na­li oso­by prí­tom­né na mies­te vý­ko­nu služ­by prís­luš­ní­ka obec­nej po­lí­cie. Dô­ka­zom o ko­na­ní tých­to osôb je v tres­tnom ko­na­ní vý­sluch prís­luš­ní­ka obec­nej po­lí­cie v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­ka (NS ČR 7 Tz 232/2000).

Diskusia