Zásady ukladania trestov – polemika s judikatúrou

Mot­to: „Nej­sem z těch, kdož čtou ju­di­ká­ty vkle­če. Ju­di­ka­tu­ra ne­ní nic víc než sub­jek­tiv­ní ná­zor ví­ce méně ob­jek­tiv­ních jed­not­liv­cu“. JUDr. Ja­ros­lav Mellan (1887 – 1961, ad­vo­kát).

Už od na­do­bud­nu­tia účin­nos­ti no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na vzni­ka­li mno­hé ap­li­kač­né prob­lé­my sú­vi­sia­ce s uk­la­da­ním tres­tov. Tie­to vý­raz­né ap­li­kač­né prob­lé­my sa obaj­vi­li prak­tic­ky okam­ži­te a vy­plý­va­li z to­ho, že z us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na nie je cel­kom zrej­mé ako pos­tu­po­vať pri úp­ra­vách tres­tných sa­dzieb v prí­pa­doch ak sa má tres­tná sadz­ba up­ra­vo­vať aj pod­ľa tzv. as­pe­rač­nej zá­sa­dy ako aj pos­tu­pom pod­ľa § 38 Tr. zák., prí­pad­ne ak pri­chá­dza do úva­hy aj úp­ra­va tres­tnej sadz­by vzhľa­dom k uzat­vo­re­nej do­ho­de o vi­ne a tres­te (§ 39 ods. 4 Tr. zák.), res­pek­tí­ve vzhľa­dom k to­mu, že pá­cha­teľ je mla­dis­tvý.

Prob­le­ma­tic­kým a spor­ným je naj­mä to, pod­ľa aké­ho us­ta­no­ve­nia sa má tres­tná sadz­ba up­ra­viť naj­skôr (t. j. aké je po­ra­die úp­rav pri sú­be­hu us­ta­no­ve­ní § 41, § 38, § 39, § 117 Tr. zák.) a akým spô­so­bom tres­tné sadz­by up­ra­viť (t. j. či ide o je­den spô­sob vý­poč­tu ale­bo via­ce­ré spô­so­by, kto­ré sa vzá­jom­ne kom­bi­nu­jú). Uve­de­né otáz­ky bo­li už pred­me­tom dis­ku­sie vo via­ce­rých od­bor­ných pub­li­ká­ciách a člán­koch a to s rôz­ny­mi práv­ny­mi zá­ver­mi¹. Ne­jed­noz­nan­čná práv­na úp­ra­va uk­la­da­nia tres­tov v praxi spô­so­bu­je to, že tres­ty sa stá­va­jú znač­ne nep­red­ví­da­teľ­ný­mi a to nie­len pre pá­cha­te­ľov, či poš­ko­de­ných, ale aj pre ich práv­nych zá­stup­cov, pre­to­že spô­sob vý­poč­tu kon­krét­nej tres­tnej sadz­by je po­mer­ne ná­ho­di­lý a zá­vi­sí nie od us­ta­no­ve­ní Tres­tné­ho zá­ko­na, ale a len od práv­ne­ho ná­zo­ru sud­cu, kto­rý vo ve­ci roz­ho­du­je, prí­pad­ne od ná­zo­ru od­vo­la­cích se­ná­tov ². Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, je pre­to v praxi bež­né, že pá­cha­te­lia po­dob­ných tres­tných či­nov sú tres­ta­ní vý­raz­ne od­liš­ne a to len pre­to, že Trest­ný zá­kon umož­ňu­je dve ver­zie vý­kla­du us­ta­no­ve­ní tý­ka­jú­cich sa zá­sad pre uk­la­da­nie tres­tov a jed­not­li­ví sud­co­via ma­jú roz­die­le­ne ná­zo­ry na to ako pos­tu­po­vať pri vý­poč­te kon­krét­nej tres­tnej sadz­by. Je pre­to po­mer­ne prek­va­pi­vé, že ta­ký­to práv­ny stav tr­vá už päť ro­kov, pri­čom je zná­my, ako aj fakt, že roz­ho­do­va­cia čin­nosť sú­dov v po­dob­ných prí­pa­doch je dl­ho­do­bo od­liš­ná. Na­priek to­mu, zá­ko­no­dar­ca „ml­čí“ a do­po­siaľ žiad­nym spô­so­bom ne­rea­go­val na ná­ho­di­lý spô­sob uk­la­da­nia tres­tov zme­nou práv­nej úp­ra­vy. Ten­to ne­záu­jem zá­ko­no­dar­cu je prek­va­pi­vý o to viac, že to bol prá­ve zá­ko­no­dar­ca, kto­rý pri­jal nor­mu, v kto­rej cel­kom zjav­ne ne­do­ká­zal for­mu­lo­vať ob­sah práv­nej nor­my tak, aby jej inter­pre­tá­cia bo­la jas­ná a ned­voj­zmy­sel­ná. Ta­kú­to práv­nu nor­mu by mal zá­ko­no­dar­ca okam­ži­te nap­ra­viť, ak ta­ké­to svo­je po­chy­be­nie zis­tí a to hlav­ne v prí­pa­doch, ak ide o tak zá­važ­né po­chy­be­nie, kto­ré sa tý­ka zá­sad pre uk­la­da­nie tres­tov. Pra­vid­lá pre uk­la­da­nie tres­tov mu­sia byť to­tiž jas­né, pre­cíz­ne for­mu­lo­va­né a naj­mä ta­ké, aby bol vý­sled­ný trest pred­ví­da­teľ­ný (a v po­dob­ných prí­pa­doch po­dob­ný) a aj spô­sob vý­poč­tu tres­tnej sadz­by. Nie je pre­to zrej­mé, pre­čo je zá­ko­no­dar­ca ne­čin­ný a do­po­siaľ žiad­nym spô­so­bom ne­za­sia­hol do zá­sad pre uk­la­da­nie tres­tov a po­ne­chá­va tak v plat­nos­ti prin­cíp práv­nej neis­to­ty v spô­so­be uk­la­da­nia tres­tov, kto­rý za­vie­dol pri­ja­tím no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na ³.

Vzhľa­dom k ml­ča­niu zá­ko­no­dar­cu je po­cho­pi­teľ­né, že sa o zjed­no­te­nie roz­diel­nych práv­nych ná­zo­rov oh­ľad­ne spô­so­bu uk­la­da­nia tres­tov sna­ží ju­di­ka­tú­ra Naj­vyš­šie­ho sú­du SR a to kon­krét­ne roz­hod­nu­tím č. 32, kto­ré bo­lo uve­rej­ne­né v Zbier­ke sta­no­vísk Naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky, zo­šit č. 4/2009, pri­čom zá­kla­dom pre to­to roz­hod­nu­tie bo­lo uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne zo dňa 08.04.2009 sp. zn. 23 To 1/2009 (ďa­lej v texte len roz­hod­nu­tie č. 32/2009).

Cel­ko­vo má roz­hod­nu­tie č. 32/2009 tri práv­ne ve­ty, av­šak práv­ne ve­ty I. a III. vy­vo­lá­va­jú zá­važ­né po­chyb­nos­ti o svo­jej stráv­nos­ti. Na­viac, a to je dô­le­ži­té, ab­sen­tu­je aj pod­rob­nej­šie od­vô­vod­ne­nie práv­nych zá­ve­rov v nich uve­de­ných a vy­spo­ria­da­nie sa aj s od­chyl­ný­mi práv­ny­mi ná­zor­mi, kto­ré sí­ce pred­met­né roz­hod­nu­tie ozna­ču­je za nes­práv­ne, av­šak bez pod­rob­nej­šej ana­lý­zy.

Spo­me­nu­té práv­ne ve­ty zne­jú tak­to:

I. Ak pri roz­ho­do­va­ní o tres­te ma­jú byť pou­ži­té us­ta­no­ve­nia o úp­ra­ve tres­tnej sadz­by uve­de­nej v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na z dô­vo­du uve­de­né­ho v § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, § 39 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na, kon­krét­ne roz­pä­tie tres­tnej sadz­by sa ur­čí tak, že naj­prv sa uro­bí úp­ra­va tres­tnej sadz­by pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní § 38 Tres­tné­ho zá­ko­na. Nás­led­ne sa vy­ko­ná úp­ra­va tak­to sta­no­ve­nej tres­tnej sadz­by pod­ľa re­ži­mu § 41 ods. 2 Tres­tné­ho zá­ko­na a na­po­kon sa ur­čí kon­krét­ne roz­pä­tie tres­tnej sadz­by pod­ľa § 39 ods. 4 Tres­tné­ho zá­ko­na (v poz­nám­ke pod čia­rou je uve­de­né, že u mla­dis­tvých sa ale na pr­vom mies­te mu­sí ap­li­ko­vať § 117 Tres­tné­ho zá­ko­na).

III. Pod poj­mom zá­ko­nom sta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba sa ro­zu­mie sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na po jej úp­ra­ve pod­ľa us­ta­no­ve­ní všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, to nep­la­tí, po­kiaľ ide o zlo­čin, kto­rý sa po­va­žu­je za obzvlášť zá­važ­ný v zmys­le § 11 ods. 3 Tres­tné­ho zá­ko­na.

Po­kiaľ ide o od­ôvod­ne­nie tých­to práv­nych zá­ve­rov tak roz­hod­nu­tie č. 32/2009 vy­chá­dza z to­ho, že na pr­vom mies­te sa pou­ži­je úp­ra­va tres­tnej sadz­by pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní § 38 Tr. zák., pre­to­že „v us­ta­no­ve­ní § 38 sí­ce zá­ko­no­dar­ca pou­žil nep­res­ný po­jem: zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba, av­šak vzhľa­dom na to, že v ods. 8 je už pria­my od­kaz na oso­bit­nú časť zá­ko­na, mož­no uro­biť vý­klad, že v § 38 ods. 3 až ods. 6 a ods. 8 Tres­tné­ho zá­ko­na sa má na mys­li sadz­ba uve­de­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na“.

V pr­vom ra­de nie je zrej­mé a zos­ta­lo v od­ôvod­ne­ní ne­vys­vet­le­né pre­čo roz­hod­nu­tie č. 32/2009 po­va­žu­je po­jem „zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“ za nep­res­ný po­jem a pre­čo je ná­zo­ru, že od­kaz na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na uve­de­ný v § 38 ods. 8 Tr. zák. zna­me­ná auto­ma­tic­ky, že po­jem „zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“ sa bu­de po­va­žo­vať za po­jem „tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na“. Nie je vô­bec jas­né, pre­čo by tie­to dva poj­my ne­moh­li exis­to­vať v rám­ci jed­né­ho us­ta­no­ve­nia (§ 38 Tr. zák.) a pre­čo by ne­moh­li mať od­liš­ný ob­sah. To pla­tí o to viac za si­tuácie, keď v pod­sta­te od na­do­bu­du­tia účin­nos­ti Tres­tné­ho zá­ko­na sa v praxi pri­jal vý­klad, že us­ta­no­ve­nie § 38 Tr. zák. sa tý­ka všet­kých dru­hov tres­tov, kto­ré ma­jú tres­tnú sadz­bu⁴ . Roz­hod­nu­tie č. 32/2009 tu pri vý­kla­de práv­nej nor­my pou­ži­lo tzv. op­rav­ný vý­klad, kto­rý vy­chá­dza z to­ho, že zá­ko­no­dar­ca sa pri kon­ci­po­va­ní práv­nej nor­my po­mý­lil a textom práv­nej nor­my vy­jad­ril nie­čo čo vy­jad­riť nech­cel. Pri ta­kom­to vý­kla­de je však nut­né pod­rob­né zdô­vod­ne­nie, kto­ré však roz­hod­nu­tie č. 32/2009 neob­sa­hu­je a do ur­či­tej mie­ry tak nep­rí­pus­tne prek­ra­ču­je hra­ni­ce vý­kla­du práv­nej nor­my.

V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né zdô­raz­niť, že nie­len trest od­ňa­tia slo­bo­dy má tres­tné sadz­by, ale aj niek­to­ré iné dru­hy tres­tov (trest do­má­ce­ho vä­ze­nia, trest po­vin­nej prá­ce, pe­ňaž­ný trest, trest zá­ka­zu čin­nos­ti, trest zá­ka­zu po­by­tu, trest vy­hos­te­nia) ma­jú svo­je vý­me­ry (tres­tné sadz­by), pri­čom Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je len tres­tné sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 34 ods. 2 TR. zák.). Z uve­de­né­ho mož­no vy­vo­diť, že trest od­ňa­tia slo­bo­dy má jed­not­li­vé tres­tné sadz­by uve­de­né len v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (to­to kon­šta­to­va­nie vy­plý­va zo slo­va „us­ta­no­vu­je“, kto­ré je pou­ži­té v § 34 ods. 2 Tr. zák.), pri­čom zvyš­né dru­hy tres­tov, kto­ré ma­jú roz­pä­tie tres­tných sa­dzieb, ma­jú us­ta­no­ve­né tres­tné sadz­by len vo všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a to v us­ta­no­ve­niach, kto­ré up­ra­vu­jú jed­not­li­vé dru­hy tres­tov. V tom­to sme­re je nut­né do­dať, že pod us­ta­no­ve­nou tres­tnou sadz­bou nie je mož­né ro­zu­mieť uk­la­da­nie úhr­nné­ho, súhr­nné­ho, spo­loč­né­ho, ďal­šie­ho tres­tu, či tres­tu v zmys­le § 47 ods. 2 Tr. zák., res­pek­tí­ve pod­ľa § 38 Tr. zák., na­koľ­ko v tých­to prí­pa­doch ide len o spô­sob uk­la­da­nia tres­tu, kto­ré­ho tres­tná sadz­ba je us­ta­no­ve­ná na inom mies­te Tres­tné­ho zá­ko­na a kto­rá sa len mo­di­fi­ku­je, av­šak nej­de tu o sa­mos­tat­né dru­hy tres­tov so sa­mos­tat­ne us­ta­no­ve­nou tres­tnou sadz­bou (nap­rík­lad § 38 Tr. zák. neus­ta­no­vu­je žiad­ne tres­tné sadz­by, ale len up­ra­vu­je spô­sob akým sa tres­tné sadz­by us­ta­no­ve­né na inom mies­te Tres­tné­ho zá­ko­na mô­žu mo­di­fi­ko­vať, rov­na­ko zá­ve­ry sa tý­ka­jú aj uk­la­da­nia tres­tu pod­ľa § 47 ods. 2, či § 117 ods. 3 Tr. zák., kde ide tak­tiež len o spô­sob uk­la­da­nia tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, sprís­ne­nie toh­to tres­tu, vzhľa­dom na spá­chanie kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu, kto­ré­ho tres­tná sadz­ba od­ňa­tia slo­bo­dy je us­ta­no­ve­ná v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na a kto­rá sa ne­pou­ži­je ak sú spl­ne­né pod­mien­ky uve­de­né v us­ta­no­ve­ní § 47 ods. 2 ale­bo § 117 ods. 3 Tr. zák.)⁵.

Trest­ný zá­kon vo svo­jich jed­not­li­vých us­ta­no­ve­niach pou­ží­va rôz­ne slov­né spo­je­nia, kto­rý­mi od­ka­zu­je na tres­tné sadz­by. Mož­no ich roz­de­liť do dvoch nas­le­dov­ných sku­pín:

a)

- slov­né spo­je­nia, kto­rý­mi zá­ko­no­dar­ca pria­mo od­ka­zu­je na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na a na kon­krét­ny druh tres­tu, t. j. na trest od­ňa­tia slo­bo­dy (nap­rík­lad us­ta­no­ve­nie § 10 ods. 1 písm. b) Tr. zák., kto­ré sta­no­vu­je, že pre­či­nom je aj úmy­sel­ný trest­ný čin, za kto­rý Trest­ný zá­kon v oso­bit­nej čas­ti us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy.....). Kon­krét­ne na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na od­ka­zu­jú aj iné us­ta­no­ve­nia nap­rík­lad § 87 ods. 1 Tr. zák..

- ďa­lej do tej­to sku­pi­ny mož­no zra­diť spo­je­nia, kto­ré sí­ce neod­ka­zu­jú vy­slo­ve­ne na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak sa vy­slo­ve­ne od­vo­lá­va­jú len na trest od­ňa­tia slo­bo­dy a na tres­tné sadz­by toh­to tres­tu us­ta­no­ve­né Tres­tným zá­ko­nom (nap­rík­lad § 11 ods. 3 Tr. zák. sta­no­vu­je, že zlo­čin, za kto­rý Trest­ný zá­kon us­ta­no­vu­je trest od­ňa­tia slo­bo­dy....). Na kon­krét­ny druh tres­tu, t. j. na trest od­ňa­tia slo­bo­dy sa od­vo­lá­va­jú nap­rík­lad aj us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 1, ods. 2, § 54, § 96 ods. 1, § 117 ods. 1 Tr. zák.⁶.

b)

- do tej­to sku­pi­ny pa­tria od­ka­zy zá­ko­no­dar­cu na tres­tné sadz­by, v kto­rých sa vy­slo­ve­ne neod­ka­zu­je na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na a ani sa vy­slo­ve­ne neod­ka­zu­je na trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ale len vo všeo­bec­nos­ti sa od­ka­zu­je na tres­tné sadz­by (t. j. všet­kých dru­hov tres­tov, kto­ré tres­tné sadz­by ma­jú). Nap­rík­lad § 38 ods. 3 až 6 Tr. zák. od­ka­zu­je na „zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu“ (bez to­ho, aby od­ka­zo­val na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na, či na trest od­ňa­tia slo­bo­dy), rov­na­ko len všeo­bec­ný od­kaz na zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu je aj v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 1, ods. 2 Tr. zák..

Z uve­de­ných dvoch sku­pín mož­no vy­vo­diť, že ak zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va všeo­bec­ný po­jem „zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“ nej­de o pou­ži­tie nep­res­né­ho poj­mu, ale ide o pou­ži­tie slov­né­ho spo­je­nia, z kto­ré­ho má byť zrej­mé, že od­ka­zu­je na všet­ky dru­hy tres­tov, kto­ré ma­jú sta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu buď v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (trest od­ňa­tia slo­bo­dy) ale­bo vo všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (trest do­má­ce­ho vä­ze­nia, trest po­vin­nej prá­ce, pe­ňaž­ný trest, trest zá­ka­zu čin­nos­ti, trest zá­ka­zu po­by­tu, trest vy­hos­te­nia).

Na dru­hej stra­ne, ak zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va spo­je­nie „tres­tné sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­né v Tres­tnom zá­ko­ne“, tak ako je to nap­rík­lad v § 117 ods. 1 Tr. zák., ide o kon­krét­ny od­kaz na len je­den druh tres­tu (tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) a na tres­tné sadz­by toh­to dru­hu tres­tu, kto­ré sú us­ta­no­ve­né v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, pre­to­že, v zmys­le § 34 ods. 2 Tr. zák., sú tres­tné sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­du us­ta­no­ve­né v tej­to čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. Ak te­da zá­ko­no­dar­ca ho­vo­rí o „tres­tnej sadz­be od­ňa­tia slo­bo­dy us­ta­no­ve­nej zá­ko­nom“ ho­vo­rí o tres­tných sadz­bách tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na.

Práv­na ve­ta III. roz­hod­nu­tia č. 32/2009 je pre­to vy­slo­ve­ne nes­práv­na, na­koľ­ko po­jem „zá­ko­nom sta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“ zna­me­ná tres­tnú sadz­bu všet­kých dru­hov tres­tov, kto­ré ma­jú tres­tnú sadz­bu sta­no­ve­nú Tres­tným zá­ko­nom. Prá­ve z toh­to dô­vo­du je nut­né us­ta­no­ve­nie § 38 Tr. zák. ap­li­ko­vať na všet­ky dru­hy tres­tov, kto­ré ma­jú tres­tnú sadz­bu (nap­rík­lad aj na prí­pa­dy, keď sa uk­la­dá sa­mos­tat­ný pe­ňaž­ný trest, či trest po­vin­nej prá­ce). To, že ju­di­ka­tú­ra nes­práv­ne za­me­ni­la všeo­bec­ný po­jem „tres­tná sadz­ba“ s kon­krét­nym poj­mom „tres­tná sadz­ba tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy“ mož­no pod­por­ne vy­vo­diť aj z práv­nej úp­ra­vy mi­mo­riad­ne­ho zní­že­nia tres­tu pod­ľa § 39 Tr. zák.. Us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. pou­ží­va všeo­bec­ný po­jem „tres­tná sadz­ba us­ta­no­ve­ná Tres­tným zá­ko­nom“, čo zna­me­ná, že pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa vo všeo­bec­nos­ti tý­ka všet­kých tres­tov, kto­ré ma­jú tres­tnú sadz­bu, pri­čom us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 3 Tr. zák. už od­ka­zu­je na kon­krét­ne dru­hy tres­tov a po­kiaľ ide o trest od­ňa­tia slo­bo­dy pou­ží­va zá­ko­no­dar­ca od­kaz na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na a v § 39 ods. 3 písm. f) Tr. zák. do­kon­ca po­čí­ta aj s mi­mo­riad­nym zní­že­ním tres­tu vy­hos­te­nia, zá­ka­zu po­by­tu a zá­ka­zu čin­nos­ti. Z us­ta­no­ve­nia § 39 Tr. zák. pre­to vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca pod poj­mom „zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“ ne­mys­lí tres­tnú sadz­bu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pre­to­že v opač­nom prí­pa­de by bo­lo us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 3 písm. f) Tr. zák. ne­lo­gic­ké.

Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je nes­práv­nym aj do­da­tok k práv­nej ve­te III. roz­hod­nu­tia č. 32/2009, kto­rý sa tý­ka obzvlášť zá­važ­né­ho zlo­či­nu, na­koľ­ko v § 11 ods. 3 Tr. zák. zá­ko­no­dar­ca od­ka­zu­je na „zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy“ a nie len na „zá­ko­nom us­ta­no­ve­nú tres­tnú sadz­bu“, te­da ide o prí­pa­dy za­ra­de­né vy­ššie do sku­pi­ny a), na­koľ­ko zá­ko­no­dar­ca od­ka­zu­je vy­slo­ve­ne na kon­krét­ny druh tres­tu (tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy) a po­jem „us­ta­no­vu­je“ (ako už bo­lo uve­de­né vy­ššie) zna­me­ná od­kaz na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na⁷.

Ak te­da zá­ko­no­dar­ca pou­ží­va v § 38 ods. 3 až 6, ods. 8 Tr. zák. po­jem „zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“ nej­de o nep­res­ný po­jem a už vô­bec nie o od­kaz na trest od­ňa­tia slo­bo­dy a na oso­bit­nú časť Tres­tné­ho zá­ko­na, ale ide o po­jem, kto­rý vy­jad­ru­je, že us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 3 až 6, ods. 8 Tr. zák. sa tý­ka všet­kých dru­hov tres­tu, kto­ré ma­jú tres­tné sadz­by a ak sa nap­rík­lad uk­la­dá sa­mos­tat­ný trest po­vin­nej prá­ce mu­sia sa uve­de­né us­ta­no­ve­nia ap­li­ko­vať aj na ten­to druh tres­tu. Ak us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 8 ve­ta dru­há Tr. zák. ob­sa­hu­je od­kaz na oso­bit­nú časť a na trest od­ňa­tia slo­bo­dy, ro­bí tak len pre­to, aby bo­lo cel­kom zrej­mé, že je ab­sur­dným uva­žo­vať o zni­žo­va­ní, či zvy­šo­va­ní tres­tnej sadz­by, ak je tres­tnou sadz­bou trest od­ňa­tia slo­bo­dy na 25 ro­kov ale­bo trest od­ňa­tia slo­bo­dy na do­ži­vo­tie (v ta­kých­to prí­pa­doch to­toiž nie je mož­né ho­vo­riť o hor­nej, či dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by, pre­to­že ne­mož­no zis­tiť roz­diel, v zmys­le § 38 ods. 8 Tr. zák., me­dzi tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy na 25 ro­kov a do­ži­vot­ným tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy).

Zá­važ­né po­chyb­nos­ti vy­vo­lá­va aj práv­na ve­ta I. roz­hod­nu­tia č. 32/2009. Kon­šta­to­va­nie, že na pr­vom mies­te pri úp­ra­ve tres­tnej saz­dby je úp­ra­va tres­tnej sadz­by pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní § 38 Tr. zák. je v pred­met­nom roz­hod­nu­tí od­ôvod­ne­né po­mer­ne stro­ho a to tak, že to­to kon­šta­to­va­nie „vy­plý­va aj z § 38 ods. 7 Tr. zák., kde sa za is­tej pod­mien­ky vy­lu­ču­je pou­ži­tie ods. 4 až ods. 6, ak sa sú­čas­ne uk­la­dá zvý­še­ný trest pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy. Prá­ve z to­ho­to dô­vo­du, že ta­ká­to vý­nim­ka „dvo­ji­té­ho zvý­še­nia“ je uve­de­ná prá­ve v § 38 Tr. zák. a nie až v § 41 ods. 2 Tr. zák., res­pek­tí­ve § 42 Tr. zák., nás op­ráv­ňu­je uro­biť zá­ver, že naj­prv sa na tres­tnú sadz­bu ap­li­ku­jú prís­luš­né us­ta­no­ve­nia § 38 Tr. zák.“.

Pod­ľa práv­ne­ho ná­zo­ru auto­ra toh­to prís­pev­ku je po­chyb­ným od­vo­dzo­vať pred­nosť us­ta­no­ve­nia § 38 Tr. zák. pri úp­ra­ve tres­tnej sadz­by len z to­ho, že vý­nim­ka z „dvo­ji­té­ho zvý­še­nia“ sa na­chá­dza v us­ta­no­ve­ní § 38 Tr. zák. a nie v us­ta­no­ve­ní § 41 Tr. zák.. Pod­stat­ným, pri vý­kla­de us­ta­no­ve­nia § 38 ods. 7 Tr. zák., nie je to­tiž to, kde (na kto­rom mies­te Tres­tné­ho zá­ko­na) je umies­tne­ná vý­nim­ka z „dvo­ji­té­ho zvý­še­nia“, pre­to­že len umies­tne­nie us­ta­no­ve­nia nie je mož­né, sa­mo o se­be, po­va­žo­vať za for­mu vý­kla­du (aj vý­klad sys­te­ma­tic­ký, kto­rý pris­tu­pu­je k ob­jas­ne­niu vý­zna­mu práv­nej nor­my z as­pek­tu jej umies­tne­nia vy­ža­du­je to, aby bo­lo skú­ma­né us­ta­no­ve­nie vy­kla­da­né aj v ob­sa­ho­vej a vý­zna­mo­vej spo­ji­tos­ti s iný­mi us­ta­no­ve­nia­mi, te­da aby bol skú­ma­ný aj ob­sah práv­nej nor­my ako aj ob­sah práv­nej nor­my s kto­rou skú­ma­nú práv­nu nor­mu po­rov­ná­va­me, te­da ne­mô­že byť po­su­dzo­va­né len sa­mot­né umies­ntne­nie práv­nej nor­my). Pod­stat­ným pri vý­kla­de us­ta­no­ve­ní je pre­to naj­mä ob­sah vy­kla­da­né­ho us­ta­no­ve­nia (na­po­kon mož­no do­dať, že z hľa­dis­ka sys­te­ma­tic­ké­ho, sa us­ta­no­ve­nia § 38 ako aj § 41 Tr. zák. na­chá­dza­jú v jed­nom spo­loč­nom od­de­li s náz­vom zá­klad­né zá­sa­dy uk­la­da­nia san­kcií).

Roz­hod­nu­tie č. 32/2009 te­da vy­chá­dza zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 38 ods. 7 Tr. zák., pod­ľa kto­ré­ho sa us­ta­no­ve­nia od­se­kov 4 až 6 ne­pou­ži­jú, ak sa sú­čas­ne uk­la­dá zvý­še­ný úhrn­ný trest ale­bo súhrn­ný trest pod­ľa § 41 ods. 2 ale­bo pod­ľa § 42, ak by sú­čas­né pou­ži­tie tých­to us­ta­no­ve­ní bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne.

Z ob­sa­hu uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia vy­plý­va pres­ný opak než je uve­de­ný v od­ôvod­ne­ní roz­hod­nu­tia č. 32/2009. Zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 38 ods. 7 Tr. zák. to­tiž vy­plý­va, že zá­ko­no­dar­ca dá­va pred­nosť úp­ra­ve tres­tnej sadz­by pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy pred zvý­še­ním tres­tnej sadz­by pos­tu­pom pod­ľa § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák., čo mož­no vy­vo­diť z to­ho, že pri sú­be­hu tých­to dvoch zvý­še­ní tres­tných sa­dzieb sa ne­pou­ži­je prá­ve § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák. a nie as­pe­rač­ná zá­sa­da, t. j. as­pe­rač­ná zá­sa­da sa pou­ži­je vždy a bez oh­ľa­du na to, či sa pou­ži­je aj zvý­še­nie pod­ľa § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák.. Vzhľa­dom k to­mu, že sa vý­nim­ka „dvo­ji­té­ho zvý­še­nia“ tý­ka len us­ta­no­ve­nia § 38 Tr. zák. a nie aj as­pe­rač­nej zá­sa­dy, je lo­gic­ké, že je uve­de­ná prá­ve v tom­to us­ta­no­ve­ní, av­šak to vô­bec nez­ma­ne­ná, že z toh­to umies­tne­nia mož­no vy­vo­dzo­vať pred­nosť § 38 Tr. zák. pred as­pe­rač­nou zá­sa­dou.

Hlav­ným a naj­pod­stat­nej­ším ar­gu­men­tom pod­po­ru­jú­cim to, že as­pe­rač­ná zá­sa­da má a mu­sí mať pred­nosť pred us­ta­no­ve­ním § 38 Tr. zák. je však to, že us­ta­no­ve­nie § 38 Tr. zák. vô­bec ne­dá­va od­po­veď na to, akú tres­tnú sadz­bu, kto­ré­ho zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov, z kto­rých bol pá­cha­teľ uz­na­ný vin­ným je nut­né up­ra­vo­vať, t. j. pod­ľa kto­rej tres­tnej sadz­by sa má trest uk­la­dať. Na tú­to otáz­ku dá­va od­po­veď prá­ve us­ta­no­ve­nie § 41 Tr. zák., kto­ré vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je pra­vid­lá ako pos­tu­po­vať, keď pá­cha­teľ spá­cha dva ale­bo via­ce­ro tres­tných či­nov a ako „vy­brať“ trest­ný čin pod­ľa kto­ré­ho tres­tnej sadz­by sa má trest uk­la­dať.

Ak te­da pá­cha­teľ spá­cha dva ale­bo via­ce­ro tres­tných či­nov (a je bez vý­zna­mu, či ide o jed­no­čin­ný ale­bo viac­čin­ný sú­beh, res­pek­tí­ve, či pri­chá­dza ale­bo nep­ri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie tres­tu v zmys­le as­pe­rač­nej zá­sa­dy) nie je mož­né na pr­vom mies­te pos­tu­po­vať pod­ľa § 38 Tr. zák., ale prá­ve nao­pak, súd naj­skôr mu­sí pos­tu­po­vať pod­ľa § 41 Tr. zák. a zis­tiť, kto­rý zo zbie­ha­jú­cich tres­tných či­nov je naj­prís­nej­šie trest­ný, te­da, nap­rík­lad, kto­rý zo zbie­ha­jú­cich sa zlo­či­nov je naj­prís­nej­šie trest­ný, prí­pa­de súd naj­prís­nej­šie trest­ný zlo­čin ur­čí za pou­ži­tia pra­vid­la o naj­vyš­šej dol­nej hra­ni­ci tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, pri­čom je nes­por­ným, že pri tom­to pos­tu­pe (pri zis­ťo­va­ní či ide o pre­čin, zlo­čin a po­dob­ne) sa vy­chá­dza len z tres­tných sa­dzieb tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (iné tres­tné sadz­by sa to­tiž v oso­bit­nej čas­ti ne­na­chá­dza­jú) a ak nap­rík­lad zis­tí, že všet­ky zbie­ha­jú­ce sa tres­tné či­ny sú pre­či­ny a sú spl­ne­né aj ďal­šie zá­kon­né pod­mien­ky, mô­že súd dos­pieť k zá­ve­ru, že pos­ta­čí nap­rík­lad ulo­že­nie sa­mos­tat­né­ho úhr­nné­ho pe­ňaž­né­ho tres­tu. Nás­led­ne sa po­tom tres­tná sadz­ba pe­ňaž­né­ho tres­tu up­ra­vu­je pod­ľa § 38 Tr. zák..

Bez to­ho, aby súd naj­skôr (v pr­vom ra­de) pos­tu­po­val pod­ľa § 41 Tr. zák., nie je mož­né, aby up­ra­vo­val tres­tné sadz­by v zmys­le § 38 Tr. zák.. Ta­ký­to pos­tup by ne­bol mož­ný, pre­to­že súd by z us­ta­no­ve­nia § 38 Tr. zák. ne­zis­til nie­len to, kto­rý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov je nap­rís­nej­šie trest­ný ale ani to, či nep­ri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie len sa­mos­tat­né­ho al­ter­na­tív­ne­ho tres­tu. Len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že aj pri uk­la­da­ní tres­tu za spá­chanie čo i len jed­né­ho tres­tné­ho či­nu, sa naj­skôr mu­sí vy­chá­dzať z tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­nej pri to­kom­to tres­tnom či­ne v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na, pre­to­že len tak­to sa dá zis­tiť, či ide o pre­čin, zlo­čin ale­bo obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin, res­pek­tí­ve, či ide o trest­ný čin, pri kto­rom mož­no ulo­žiť ako sa­mos­tat­ný trest aj iný trest, než trest od­ňa­tia slo­bo­dy (§ 34 ods. 6 Tr. zák.).

Pod­ľa ná­zo­ru auto­ra toh­to prís­pev­ku mu­sí byť pre­to úp­ra­va tres­tných sa­dzieb v nas­le­dov­nom po­ra­dí:

1/ v prí­pa­de, ak bol pá­cha­teľ uz­na­ný vin­ným za spá­chanie dvoch ale­bo via­ce­rých tres­tných či­nov, mu­sí súd vždy a za kaž­dých okol­nos­tí pos­tu­po­vať, na pr­vom mies­te, pod­ľa § 41 Tr. zák. a zis­tiť, kto­rý zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov je naj­prís­nej­šie trest­ný, pri­čom sa vy­chá­dza z tres­tných sa­dzieb tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na (bez ich zvý­še­nia, či zní­ža­nia. To, že us­ta­no­ve­nie § 41 Tr. zák. sa tý­ka len po­rov­ná­va­nia tres­tých sa­dzieb tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy vy­plý­va z to­ho, že ten­to druh tres­tu je v pred­met­nom us­ta­no­ve­ní vy­slo­ve­ne uve­de­ný). Tým­to pos­tu­pom súd zis­tí nie­len naj­prís­nej­šie trest­ný čin, ale aj to, či pri­chá­dza do úva­hy ulo­že­nie tres­tu pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy, res­pek­tí­ve, či pri­chá­dza do úva­hy len ulo­že­nie sa­mos­tat­né­ho tres­tu nes­po­je­né­ho s tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy (nap­rík­lad sa­mos­tat­né­ho tres­tu vy­hos­te­nia). Až v prí­pa­de, ak má súd tie­to otáz­ky vy­rie­še­né a má sta­no­ve­nú jed­nu tres­tnú sadz­bu pod­ľa kto­rej mu­sí uk­la­dať pá­cha­te­ľo­vi trest, mô­že pris­tú­piť k zá­kon­nej úp­ra­ve tej­to tres­tnej sadz­by. V prí­pa­de, že sú spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na úp­ra­vu tak­to zis­te­nej tres­tnej sadz­by pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy, mu­sí súd naj­skôr up­ra­viť tres­tnú sadz­bu v zmys­le § 41 ods. 2 Tr. zák. (vzhľa­dom k zne­niu us­ta­no­ve­nia § 34 ods. 6 Tr. zák. pri­chá­dza pri pou­ži­tí as­pe­rač­nej zá­sa­dy do úva­hy len úp­ra­va tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, na­koľ­ko iný druh tres­tu tu nie je mož­né ulo­žiť sa­mos­tat­ne a as­pe­rač­ná zá­sa­da sa tý­ka len prí­pa­du, ak sa uk­la­dá úhrn­ný ale­bo súhrn­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy, te­da zvy­šo­va­nie tres­tných sa­dzieb aj iných dru­hov tres­tov pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy je vy­lú­če­né). To, že na pr­vom mies­te je úp­ra­va tres­tnej sadz­by pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy vy­plý­va nie­len z vy­ššie uve­de­né­ho, ale aj zo sa­mot­né­ho zne­nia us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr. zák., kto­ré sta­no­vu­je, že sa „zvy­šu­je hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy tres­tné­ho či­nu z nich naj­prís­nej­šie tres­tné­ho o jed­nu tre­ti­nu“. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie te­da od­ka­zu­je na § 41 ods. 1 Tr. zák. a na pra­vid­lá pre „vý­ber“ naj­prís­nej­šie tres­tné­ho či­nu, kto­rý sa od­vo­dzu­je z tres­tných sa­dzieb uve­de­ných v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na. Mož­no pre­to uza­vrieť, že tres­tnú sadz­bu tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy uve­de­nú v oso­bit­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na je nut­né naj­skôr up­ra­viť pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy a nie pod­ľa § 38 Tr. zák.. Po­kiaľ ide o spô­sob vý­poč­tu tres­tnej sadz­by pod­ľa ape­rač­nej zá­sa­dy, mož­no sa sto­tož­niť s od­ôvod­ne­ním roz­hod­nu­tia č. 32/2009 v tom, že spô­sob vý­poč­tu uve­de­ný v § 38 ods. 8 Tr. zák. sa tý­ka len us­ta­no­ve­nia § 38 Tr. zák., pri­čom pri úp­ra­ve tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy sa pos­tu­pu­je rov­na­kým spô­so­bom ako to bo­lo pri úp­ra­ve tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy pri obzvlášť ne­bez­peč­nom re­ci­di­vis­to­vi⁸. Po­kiaľ ide o mla­dis­tvých, je pot­reb­né tak­tiež naj­skôr vy­chá­dzať z us­ta­no­ve­nia § 41 Tr. zák., na­koľ­ko oso­bit­né us­ta­no­ve­nia o mla­dis­tvých ne­ma­jú (s vý­nim­kou si­tuácie up­ra­ve­nej v § 110 ods. 2 Tr. zák.) us­ta­no­ve­nie ako pos­tu­po­vať pri „vý­be­re“ naj­prís­nej­šie tres­tné­ho či­nu zo zbie­ha­jú­cich sa tres­tných či­nov. Až nás­led­ne, po vý­be­re naj­prís­nej­šie­ho tres­tné­ho či­nu, sa tres­tná sadz­ba toh­to tres­tu up­ra­vu­je pod­ľa § 117 ods. 1 Tr. zák., pri­čom us­ta­no­ve­nie o as­pe­rač­nej zá­sa­de sa ne­pou­ži­je, na­koľ­ko to­mu brá­ni prá­ve zne­nie us­ta­no­ve­nia § 117 ods. 1 Tr. zák., kto­ré za­ka­zu­je, aby všeo­bec­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by pre­vy­šo­va­la dva ro­ky a hor­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by se­dem ro­kov. Z us­ta­no­ve­nia § 94 ods. 2 Tr. zák. to­tiž vy­plý­va, že všeo­bec­né us­ta­no­ve­nia uve­de­né v Tres­tnom zá­ko­ne (te­da aj as­pe­rač­ná zá­sa­da) sa na mla­dis­tvých pou­ži­jú len vte­dy, ak nie je uve­de­né nie­čo iné v oso­bit­ných us­ta­no­ve­niach o mla­dis­tvých. Ta­kým­to oso­bit­ným us­ta­no­ve­ním oh­ľad­ne mla­dis­tvých je prá­ve us­ta­no­ve­nie § 117 Tr. zák., kto­ré nie­len up­ra­vu­je spô­sob zni­žo­va­nia tres­tných sa­dzieb tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy, ale aj zá­kaz ich prek­ro­če­nia, ďa­lej up­ra­vu­je zá­kaz uk­la­da­nia ne­pod­mie­neč­né­ho tres­tu mla­dis­tvé­mu, ak nie sú spl­ne­né pod­mien­ky vy­ža­do­va­né us­ta­no­ve­ním § 117 ods. 2 Tr. zák. a len za vý­ni­moč­ných okol­nos­tí je mož­né ulo­žiť mla­dis­tvým trest prís­nej­ší (všeo­bec­nú a v zá­sa­de nep­rek­ro­či­teľ­nú dol­nú hra­ni­cu vo vý­me­re dva ro­ky a hor­nú vo vý­me­re se­dem ro­kov mož­no prek­ro­čiť len cel­kom vý­ni­moč­ne a len za pod­mie­nok uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 117 ods. 3 Tr. zák.). Us­ta­no­ve­nie § 117 Tr. zák. pre­to, za pou­ži­tia § 94 ods. 2 Tr. zák., vy­lu­ču­je pou­ži­tie as­pe­rač­nej zá­sa­dy na mla­dis­tvých pá­cha­te­ľov, ak všet­ky zbie­ha­jú­ce sa tres­tné či­ny bo­li spá­cha­né eš­te pred­tým, než pá­cha­teľ prek­ro­čil osem­nás­ty rok svoj­ho ve­ku. Tie­to us­ta­no­ve­nia ma­jú pred­nosť pred us­ta­no­ve­ním § 42 ods. 2 Tr. zák., v kto­rom je sí­ce spo­me­nu­té aj us­ta­no­ve­nie § 117 Tr. zák., av­šak len v tej sú­vis­los­ti, že hor­ná hra­ni­ca zvý­še­nej tres­tnej sadz­by nes­mie pre­vy­šo­vať tres­tné sadz­by uve­de­né v § 117 ods. 1, ods. 3 Tr. zák., čím je len zvý­raz­ne­né us­ta­no­ve­nie § 117 Tr. zák. a z ne­ho vy­plý­va­jú­ce li­mi­ty (zá­ka­zy) pri úp­ra­vách tres­tných sa­dzieb, pri­čom zá­kaz, aby dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by od­ňa­tia slo­bo­dy pre­vy­šo­va­la dva ro­ky je up­ra­ve­ný v § 117 ods. 1 Tr. zák. (od­kaz us­ta­no­ve­nia § 41 ods. 2 Tr. zák. na zá­kon­né li­mi­ty uve­de­né v § 117 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. je pre­to nad­by­toč­ný). Zvy­šo­va­nie tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy u mla­dis­tvých pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy by pre­to ne­ma­lo žiad­ny zmy­sel, na­koľ­ko ta­ké­to zvý­še­nie by sa po­tom mu­se­lo opä­tov­ne zní­žiť v zmys­le zne­nia us­ta­no­ve­nia § 117 ods. 1 Tr. zák..

2/ až nás­led­ne, po „vý­be­re“ naj­prís­nej­šie tres­tné­ho či­nu a prí­pad­nej úp­ra­ve je­ho tres­tnej sadz­by pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy, sa ap­li­ku­je us­ta­no­ve­nie § 38 Tr. zák. s tým, že ak by „dru­hé“ zvý­še­nie dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by pr­výk­rát zvý­še­nej už pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy bo­lo pre pá­cha­te­ľa nep­ri­me­ra­ne prís­ne, us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 4 až 6 Tr. zák. by sa vô­bec neap­li­ko­va­lo (§ 38 ods. 7 Tr. zák.) a moh­lo by prísť len k zní­že­niu hor­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by v zmys­le § 38 ods. 3 Tr. zák.. Pri mla­dis­tvých sa tres­tná sadz­ba up­ra­ve­ná pos­tu­pom pod­ľa § 117 ods. 1 Tr. zák. mô­že tak­tiež eš­te up­ra­vo­vať pod­ľa § 38 Tr. zák., av­šak opä­tov­ne len za pod­mie­nok uve­de­ných v § 117 Tr. zák..

3/ s roz­hod­nu­tím 32/2009 sa mož­no sto­tož­niť v tom, že úp­ra­va tres­tnej sadz­by v zmys­le § 39 ods. 4 Tr. zák. sa vy­ko­ná až na úpl­ný zá­ver, čo je lo­gic­ké, pre­to­že, aby pro­ku­rá­tor pri uzat­vá­ra­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te ve­del v akej vý­ške je jed­na tre­ti­na z dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, mu­sí naj­skôr ve­dieť v akej ko­neč­nej vý­ške je sa­mot­ná dol­ná hra­ni­ca tres­tnej sadz­by. Pred­met­né us­ta­no­ve­nie sa však pou­ži­je len v prí­pa­doch, ak sa uk­la­dá trest od­ňa­tia slo­bo­dy, pre­to­že ten­to druh tres­tu je vy­slo­ve­ne uve­de­ný v us­ta­no­ve­ní § 39 ods. 4 TR. zák.. Uve­de­né us­ta­no­ve­nie pou­ží­va všeo­bec­ný po­jem „zá­ko­nom us­ta­no­ve­ná tres­tná sadz­ba“, z čo­ho vy­plý­va, že ide o tres­tnú sadz­bu už up­ra­ve­nú pod­ľa as­pe­rač­nej zá­sa­dy, či § 38 Tr. zák., av­šak ten­to všeo­bec­ný po­jem spá­ja zá­ro­veň us­ta­no­ve­nie § 39 ods. 4 Tr. zák. vý­slov­ne s tres­tom od­ňa­tia slo­bo­dy a pre­to sa pred­met­né us­ta­no­ve­nie ne­tý­ka iných dru­hov tres­tov. Sa­moz­rej­me, pro­ku­rá­tor mô­že do­hod­núť v do­ha­do­va­com ko­na­ní aj iný druh tres­tu než je trest od­ňa­tia slo­bo­dy (nap­rík­lad sa­mos­tat­ný trest vy­hos­te­nia), av­šak pod dol­nú hra­ni­cu iných dru­hov tres­tov než je trest od­ňa­tia slo­bo­dy mož­no ísť len za pod­mie­nok a spô­so­bom uve­de­ným v § 39 ods. 1 až ods. 3 TR. zák.. Zá­kla­dom pre zní­že­nie dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by tres­tu od­ňa­tia slo­bo­dy v zmys­le § 39 ods. 4 Tr. zák. je prá­ve vý­ška dol­nej hra­ni­ce tres­tnej sadz­by, čo zna­me­ná, že us­ta­no­ve­nie § 38 ods. 8 Tr. zák. sa ne­pou­ži­je ani v tom­to prí­pa­de.

V ne­pos­led­nom ra­de je pot­reb­né uviesť, že mož­nosť dvoch od­liš­ných práv­nych vý­kla­dov oh­ľad­ne úp­rav tres­tných sa­dzieb pri sú­be­hu as­pe­rač­nej zá­sa­dy a us­ta­no­ve­nia § 38 Tr. zák. je v praxi čas­to rie­še­ná tak, že sa tres­tné sadz­by up­ra­via sa­mos­tat­ne obid­vo­ma spô­sob­mi, po­rov­na­jú sa a na­po­kon sa vy­be­rie ten spô­sob, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší. V tom­to sme­re je nut­né súh­la­siť s od­ôvod­ne­ním roz­hod­nu­tia č. 32/2009, že pou­ži­tie ar­gu­men­tu „pros­pe­chu pá­cha­te­ľa“ je ab­so­lút­ne nep­ri­ja­teľ­né. Nej­de tu to­tiž o si­tuáciu, keď po­rov­ná­va­me dva roz­lič­né tres­tné zá­ko­ny a pos­tu­pu­je­me pod­ľa to­ho, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší (v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de te­da nej­de a ani ne­mô­že ísť o aké­si ana­lo­gic­ké up­lat­ne­nie § 2 Tr. zák.) a už vô­bec tu ne­mož­no ap­li­ko­vať pro­ces­nú zá­sa­du „v po­chyb­nos­tiach v pros­pech ob­ža­lo­va­né­ho“, kto­rá sa tý­ka len skut­ko­vých otá­zok a nie otá­zok práv­nych. V prí­pa­doch, ak ur­či­té us­ta­no­ve­nia jed­né­ho zá­ko­na mož­no vy­kla­dať dvo­ma rôz­ny­mi spô­sob­mi nie je mož­né vy­chá­dzať z to­ho, že sa má pou­žiť ten práv­ny vý­klad, kto­rý je pre pá­cha­te­ľa priaz­ni­vej­ší, ale mu­sí sa pou­žiť ten, kto­rý zod­po­ve­dá zá­ko­nu a kto­rý po­va­žu­je or­gán ap­li­ku­jú­ci prá­vo za správ­ny a to aj vte­dy ak by bol pre pá­cha­te­ľa ne­priaz­ni­vej­ší.

Zá­ve­rom, autor toh­to prís­pev­ku opä­tov­ne kon­šta­tu­je, že je sí­ce pot­reb­né oce­niť sna­hu ju­di­ka­tú­ry vy­spo­ria­dať sa s vý­raz­ne ne­do­ko­na­lou práv­nou úp­ra­vou tý­ka­jú­cou sa zá­sad pre uk­la­da­nie tres­tov, av­šak je na ško­du ve­ci, že zá­kla­dom pre ju­di­ka­tú­ru bo­lo roz­hod­nu­tie, kto­ré ne­bo­lo pres­ved­či­vo od­ôvod­ne­né, vy­vo­lá­va op­ráv­ne­né po­chyb­nos­ti o svo­jej správ­nos­ti a tak­mer vô­bec sa ne­vys­po­ria­da­lo s opač­nou práv­nou ar­gu­men­tá­ciou⁹. Vzhľa­dom k to­mu, že pred­met­né uz­ne­se­nie Kraj­ské­ho sú­du v Tren­čí­ne bo­lo pub­li­ko­va­né v Zbier­ke sta­no­vísk Na­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov SR a ide te­da o ofi­ciál­nu ju­di­ka­tú­ru, je pot­reb­né ho reš­pek­to­vať a to aj na­priek to­mu, že ne­mož­no ho­vo­riť o us­tá­le­nej ju­diak­tú­re (ide len o osa­mo­te­né roz­hod­nu­tie) a ani o tom, že by slo­ven­ské prá­vo bo­lo prá­vom pre­ce­den­tným. Po­vin­nosť reš­pek­to­vať ofi­ciál­nu ju­di­ka­tú­ru vy­plý­va naj­mä z prin­cí­pu práv­nej is­to­ty ad­re­sá­tov práv­nej re­gu­lá­cie a ich dô­ve­ry v prá­vo. Ad­re­sá­ti prá­va ma­jú v zá­sa­de le­gi­tim­né oča­ká­va­nie, že v ich pod­stat­ných ry­soch zhod­ný prí­pad bu­de roz­hod­nu­tý rov­na­ko ako iné prí­pa­dy, kto­ré už bo­li skôr prís­luš­ný­mi or­gán­mi po­su­dzo­va­né (ide tu aj o za­cho­va­nie prin­cí­pu pred­ví­da­teľ­nos­ti prá­va, ochra­ny op­ráv­ne­nej dô­ve­ry v prá­vo a prin­cíp for­mál­nej spra­vod­li­vos­ti – rov­nos­ti, kto­rý v tom­to prí­pa­de nas­to­lu­je ju­di­ka­tú­ra)¹⁰. V zá­sa­de je sí­ce mož­né pri­pus­tiť aj zme­nu ju­di­ka­tú­ry a to aj zme­nu roz­hod­nu­tia č. 32/2009, av­šak vhod­nej­ším by bo­la zme­na práv­nej úp­ra­vy zo stra­ny zá­ko­no­dar­cu, kto­rý by mal pria­mo v Tres­tnom zá­ko­ne sta­no­viť pres­né, ur­či­té a jas­né zá­sa­dy pre uk­la­da­nie tres­tov a vý­po­čet spô­so­bu prí­pad­ných úp­rav tres­tných sa­dzieb. Zá­ko­no­dar­ca by mal zá­ro­veň aj pre­hod­no­tiť niek­to­ré us­ta­no­ve­nia, kto­ré sa tý­ka­jú uk­la­da­nia tres­tov a zvá­žiť aj mož­nosť ich vy­pus­te­nia¹¹, prí­pad­ne by mal vy­tvo­riť úpl­ne no­vý spô­sob úp­ra­vy tres­tných sa­dzieb a to naj­mä pri re­ci­di­vis­toch.

 

Diskusia