Úroky z úveru ako škoda pri úverovom podvode

V praxi sa po­mer­ne čas­to vy­sky­tu­jú ne­jed­not­né ná­zo­ry na to, či úrok za pos­kyt­nu­tie úve­ru, kto­rý bol do­hod­nu­tý me­dzi ve­ri­te­ľom a dl­žní­kom na zá­kla­de zmlu­vy o úve­re je sú­čas­ťou ško­dy, kto­rá bo­la spô­so­be­ná tres­tným či­nom úve­ro­vé­ho pod­vo­du, te­da či ok­rem vý­šky sa­mot­né­ho úve­ru, kto­rý bol pá­cha­te­ľom pod­vod­ne vy­lá­ka­ný od ve­ri­te­ľa (t. j. vý­šky fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré ve­ri­teľ pos­ky­tol dl­žní­ko­vi) tvo­rí kva­li­fi­kač­ný znak ško­dy pri tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du (ma­la ško­da, väč­šia ško­da, znač­ná ško­da, ško­da veľ­ké­ho roz­sa­hu) aj zmluv­ne do­hod­nu­tý úrok. Ale­bo po­ve­da­né inak, zá­klad­ným prob­lé­mom je to, či vý­šku ško­dy ako znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du tvo­rí len vý­ška úve­ru ale­bo, či za­hŕňa aj úrok, prí­pad­ne aj iné ná­le­ži­tos­ti ako nap­rík­lad úrok z omeš­ka­nia, prí­pad­ne uj­mu na zis­ku.

 Pri rie­še­ní tej­to prob­le­ma­ti­ky je, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, nut­né vy­chá­dzať z to­ho čo je úrok a aký je je­ho účel.

 Úrok na naj­čas­tej­šie de­fi­nu­je ako od­me­na ve­ri­te­ľo­vi za do­čas­nú stra­tu fi­nan­čných pros­tried­kov, te­da je to ce­na za pos­kyt­nu­tie fi­nan­čných pros­tried­kov ve­ri­te­ľa dl­žní­ko­vi. Úrok ako ce­na fi­nan­čných pros­tried­kov vy­jad­ru­je ce­nu úve­ru, t. j. sku­toč­nosť koľ­ko sto­jí po­ži­ča­nie fi­nan­čných pros­tried­kov na ur­či­tú do­bu. Ide o zisk ve­ri­te­ľa za po­ži­ča­nie fi­nan­čných pros­tried­kov. Zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né úrok pred­sta­vu­je to, čo v bež­nom pre­da­ji pred­sta­vu­je zisk ob­chod­ní­ka za pre­dá­va­ný to­var (ob­chod­ník pre­dá­va to­var za ce­nu, kto­rá sa skla­dá z hod­no­ty to­va­ru a z na­vý­še­nia o je­ho zisk). Ve­ri­teľ pos­ky­tu­je dl­žní­ko­vi úver (fi­nan­čné pros­tried­ky) a ich ce­na (úrok) pred­sta­vu­je zisk ve­ri­te­ľa (t.j. úži­tok ve­ri­te­ľa z pos­kyt­nu­tia úve­ru, rov­na­ko ako na­vý­še­nie ce­ny v ob­cho­de pred­sta­vu­je úži­tok ob­chod­ní­ka z reali­zo­va­né­ho pre­da­ja). Úrok je pre­to nut­né po­va­žo­vať za prí­jem, za zá­klad­nú for­mu vý­no­su z pos­kyt­nu­tých fi­nan­čných pros­tried­kov. Je to ce­na za zís­ka­va­nie fi­nan­čných pros­tried­kov nie­ko­ho dru­hé­ho, pri­čom tú­to su­mu mu­sí dl­žník za­pla­tiť ve­ri­te­ľo­vi.

 Vý­šku úro­ku splá­ca­nú dl­žní­kom ve­ri­te­ľo­vi ur­ču­je úro­ko­vá sadz­ba (úro­ko­vá mie­ra). Úro­ko­vá sadz­ba je vy­jad­re­ná ako po­mer ab­so­lút­nej hod­no­ty úro­ku a vý­šky is­ti­ny (is­ti­na je ob­nos po­ži­ča­ných fi­nan­čných pros­tried­kov). Úrok bý­va spra­vid­la vy­jad­re­ný v per­cen­tách za rok (nap­rík­lad úro­ko­vá sadz­ba 3% p.a. – per an­num - za je­den rok, zna­me­ná, že za pos­kyt­nu­tie fi­nan­čných pros­tried­kov na do­bu jed­né­ho ro­ku po­ža­du­je ve­ri­teľ od dl­žní­ka ce­nu (od­me­nu) vo vý­ške troch per­cent is­ti­ny). Úrok ako aj is­ti­na sa hra­dí (splá­ca) ve­ri­te­ľo­vi pos­tup­ne v ur­či­tom ča­so­vom ob­do­bí, vo vop­red ur­če­ných splát­kach.

 K spô­so­be­niu ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku pri tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du (a to pla­tí aj pri tres­tnom či­ne pod­vo­du) mož­no vo všeo­bec­nos­ti uviesť, že trest­ný čin úve­ro­vé­ho pod­vo­du je ma­jet­ko­vý (po­ru­cho­vý) trest­ný čin, t. j. ško­dou pri tom­to tres­tnom či­ne je pot­reb­né ro­zu­mieť len spô­so­be­nie ma­jet­ko­vej uj­my, úby­tok na ma­jet­ku poš­ko­de­né­ho, kto­rý je vy­jad­ri­teľ­ný v pe­nia­zoch. Pri ur­če­ní vý­šky ško­dy sa v pr­vom ra­de vy­chá­dza z ce­ny ve­ci, za kto­rú sa vec, kto­rá bo­la pred­me­tom úto­ku, v ča­se a v mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va (§ 126 ods. 1 Tr. zák.). To­to kri­té­rium ur­čo­va­nia vý­šky ško­dy sa pou­ži­je nie­len na zis­ťo­va­nie ce­ny ve­ci, ale pri­me­ra­ne aj na zis­ťo­va­nie ce­ny iných ma­jet­ko­vých hod­nôt, slu­žieb a tak­tiež úve­ru.

 Úrok z pos­kyt­nu­té­ho úve­ru je ce­na pe­ňaž­ných pros­tried­kov, kto­ré zmlu­vou o úve­re ve­ri­teľ umož­ňu­je čer­pať dl­žní­ko­vi (je to ce­na za po­ži­ča­nie fi­nan­čných pros­tried­kov), pri­čom úro­ky sú sú­čas­ťou pe­ňaž­né­ho zá­väz­ku dl­žní­ka. Cena úve­ru, za kto­rý sa úver pos­ky­tu­je za­hŕňa aj vý­šku zmluv­ne do­hod­nu­tých úro­kov a pre­to prí­pad­nú vý­šku spô­so­be­nej ško­dy pri tres­tnom či­ne úve­ro­vé­ho pod­vo­du tvo­rí is­ti­na (reál­ne pos­kyt­nu­té fi­nan­čné pros­tried­ky dl­žní­ko­vi) spo­loč­ne s úrok­mi (zis­kom, či vý­no­som ve­ri­te­ľa, kto­rý vy­jad­ru­je úži­tok ve­ri­te­ľa z po­ži­ča­nia fi­nan­čných pros­tried­kov dl­žní­ko­vi). Ve­ci, iné ma­jet­ko­vé hod­no­ty ako aj služ­by sa ob­vyk­le pre­dá­va­jú so zis­kom s tým, že vý­ška ško­dy zhŕňa nie­len hod­no­tu pod­vod­ne zís­ka­nej ve­ci (nap­rík­lad jej vý­rob­nú hod­no­tu), ale aj na­vý­še­nie o zisk ako aj o iné po­lož­ky (nap­rík­lad na­vý­še­nie zoh­ľad­ňu­jú­ce DPH, spot­reb­né da­ne a po­dob­ne). Nie je pre­to žiad­ny dô­vod, aby sa pri pos­ky­to­va­ní úve­ru pos­tu­po­va­lo inak, pre­to­že fi­nan­čné pros­tried­ky na zá­kla­de úve­ro­vých zmlúv sa ob­vyk­le pos­ky­tu­jú s úrok­mi, te­da ve­ri­teľ ne­pos­ky­tu­je dl­žní­ko­vi fi­nan­čné pros­tried­ky za­dar­mo, ale ich po­ži­ča­nie pod­mie­ňu­je uh­ra­de­ním od­me­ny, či zis­ku, kto­rý sa od dl­žní­ka od­čer­pá­va v po­do­be hra­de­nia úro­kov. To pla­tí o to viac, keď pos­ky­to­va­nie úve­rov je pod­ni­ka­teľ­skou čin­nos­ťou ve­ri­te­ľa (nap­rík­lad ban­ky), t. j. ve­ri­teľ pos­ky­tu­je fi­nan­čné pros­tried­ky prá­ve za úče­lom do­siah­nu­tia zis­ku (pod­ni­ka­nie pri­tom v zmys­le Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka je čin­nosť za­me­ra­ná na do­sa­ho­va­nie zis­ku).

 Z hľa­dis­ka tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du je pri­tom úrok zisk, kto­rý tvo­rí ce­nu pos­kyt­nu­té­ho úve­ru a nie uj­ma na zis­ku, pre­to­že sú­čas­ťou ce­ny ve­ci, služ­by, ale aj úve­ru je zisk a nie uj­ma na zis­ku. Roz­diel me­dzi zis­kom a uj­mou na zis­ku z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va mož­no de­monštro­vať na prík­la­de, keď nap­rík­lad pri krá­de­ži vlá­ma­ním do sa­moob­služ­nej pre­daj­ne sa za sku­toč­nú ško­du po­va­žu­je hod­no­ta ve­cí, kto­ré bo­li od­cu­dze­né (ce­na ve­ci už za­hŕňa aj zisk pre­daj­cu) a tak­to us­tá­le­ná ško­da je po­tom prí­pad­ne aj zna­kom kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že, av­šak uj­mou na zis­ku (uš­lým zis­kom) je tu stra­ta pred­pok­la­da­né­ho zis­ku pre­vádz­ko­va­te­ľa pre­daj­ne za do­bu uzav­re­tia pre­daj­ne pre vy­ko­na­nie op­ráv po vlá­ma­ní. Ten­to uš­lý zisk však net­vo­rí ce­nu ve­cí, kto­ré bo­li pred­me­tom krá­de­že a pre­to ani ne­mô­že mať vplyv na po­su­dzo­va­nie vý­šky ško­dy ako zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že, av­šak poš­ko­de­ná spo­loč­nosť si ho mô­že ná­ro­ko­vať ako ško­du v ad­héz­nom ko­na­ní.

Vý­ška úro­kov ako aj su­ma fi­nan­čných pros­tried­kov pos­ky­to­va­ná dl­žní­ko­vi je pri­tom zrej­má už z úve­ro­vej zmlu­vy a v prí­pa­de ak dl­žník má v úmys­le vô­bec nepl­niť zmluv­ne do­hod­nu­té pod­mien­ky (ak chce pod­vod­ným spô­so­bom vy­lá­kať od ve­ri­te­ľa úver) tak je­ho úmy­sel­ným za­vi­ne­ním je pok­ry­té nie­len to, že nech­ce vrá­tiť po­ži­ča­né fi­nan­čné pros­tried­ky (vrá­tiť úver), ale aj to, že nech­ce hra­diť do­hod­nu­té úro­ky.

 Po­kiaľ ide o zis­ťo­va­nie ce­ny úve­ru, kto­rý sa v mies­te a ča­se či­nu ob­vyk­le pre­dá­va (po­ži­čia­va),  tak v ban­ko­vom sek­to­re nie je dô­vod ne­vy­chá­dzať z uzat­vo­re­nej zmlu­vy o úve­re, te­da z vý­šky do­hod­nu­tých úro­kov uve­de­ných v zmlu­ve o úve­re, pre­to­že ce­na ve­ci, či služ­by do­hod­nu­tá v rám­ci štan­dar­dné­ho zá­väz­ko­vop­ráv­ne­ho vzťa­hu spra­vid­la zod­po­ve­dá ce­ne, za kto­rú sa vec (služ­ba) v ča­se a mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va. Pre­to ak z okol­nos­tí prí­pa­du nie je zrej­mé nie­čo iné, ne­mož­no do­hod­nu­tú ce­nu ako vý­cho­dis­ko pre ur­če­nie vý­šky ško­dy bez ďal­šie­ho spo­chyb­ňo­vať (pri­me­ra­ne roz­hod­nu­tie Naj­vyš­šie­ho sú­du ČR zo dňa 07.04.2005 sp. zn. 5 Tdo 198/2005). Tie­to zá­ve­ry mož­no pou­žiť aj oh­ľad­ne zmluv­ne do­hod­nu­tých úro­kov z pos­kyt­nu­té­ho úve­ru, na­koľ­ko v pod­mien­kach tr­ho­vej eko­no­mi­ky, v kto­rej ce­na to­va­rov, slu­žieb ako aj úve­ru v ur­či­tom pod­ni­ka­teľ­skom od­bo­re od­rá­ža vzá­jom­ný vzťah po­nu­ky a do­py­tu, nie je a prio­ri mož­né od­miet­nuť do­hod­nu­tú ce­nu to­va­rov, slu­žieb ale­bo úve­ru pri zis­ťo­va­ní vý­šky spô­so­be­nej ško­dy, pre­to­že spra­vid­la ver­ne od­rá­ža ce­nu, za kto­rú sa da­ná vec, služ­ba, či úver v ča­se a mies­te či­nu ob­vyk­le pre­dá­va.

 Ob­dob­ne sa bu­de pos­tu­po­vať aj pri pos­ky­to­va­ní úve­rov tzv. ne­ban­ko­vým sek­to­rom, pri kto­rom je nut­né zoh­ľad­niť, že ne­ban­ko­vý sek­tor je v zá­sa­de ri­zi­ko­vej­ší ako sek­tor ban­ko­vý a pre­to ne­ban­ko­vý sek­tor pos­ky­tu­je ob­vyk­le úve­ry za vy­ššiu ce­nu (za vy­ššie úro­ky) ako sek­tor ban­ko­vý (do­hod­nu­tá vý­ška úro­ko­vej sadz­by, po­kiaľ nie je v roz­po­re so zá­sa­da­mi poc­ti­vé­ho ob­chod­né­ho sty­ku, mô­že pre­vy­šo­vať úro­ky, kto­ré ban­ky žia­da­jú pri pos­ky­to­va­ní úve­rov – uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du SR sp. zn. 3 Ob­do 3/1996). Po­kiaľ by však z okol­nos­tí prí­pa­du vy­plý­va­lo, že ide o nep­ri­me­ra­ne vy­so­ké úro­ky, kto­ré už hra­ni­čia s úže­rou a moh­li by byť v roz­po­re s dob­rý­mi mrav­mi je ne­vyh­nut­né pod­rob­nej­šie skú­ma­nie tej­to otáz­ky pre­ne­chať sú­dom v ci­vil­nom ko­na­ní (od­ká­za­ním poš­ko­de­né­ho mi­ni­mál­ne v roz­sa­hu up­lat­ňo­va­ných úro­kov na ob­čian­ske súd­ne ko­na­nie) a pri ur­čo­va­ní vý­šky ško­dy ako zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du bu­de pot­reb­né vy­chá­dzať len z vý­šky is­ti­ny, t. j. len z vý­šky fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré pá­cha­teľ od ve­ri­te­ľa sku­toč­ne obdr­žal na pod­kla­de úve­ro­vej zmlu­vy (pri vý­ške ško­dy v tres­tnom ko­na­ní to­tiž nie je mož­né zoh­ľad­niť zisk, kto­rý by mo­hol vy­chá­dzať z proti­práv­ne­ho ko­na­nia poš­ko­de­né­ho, nap­rík­lad ne­mož­no zoh­ľad­niť vý­šku úro­kov, kto­ré sú v roz­po­re s dob­rý­mi mrav­mi a kto­ré hra­ni­čia už s úže­rou). Ten­to zá­ver vy­plý­va aj z to­ho, že tres­tné ko­na­nie je ko­na­ním, v kto­rom sa má pri­már­ne roz­ho­do­vať o vi­ne či ne­vi­ne zo spá­chania tres­tné­ho či­nu a v prí­pa­de uz­na­nia vi­ny aj o tres­te, či ochran­nom opat­re­ní. Pod­rob­né do­ka­zo­va­nie to­ho, či zmluv­ne do­hod­nu­té úro­ky sú už tak vy­so­ké, že mô­žu byť po­va­žo­va­né za roz­por­né s dob­rý­mi mrav­mi už spra­vid­la pre­sa­hu­je rá­mec tres­tné­ho ko­na­nia.

 Do ce­ny úve­ru, a tým ani do vý­šky spô­so­be­nej ško­dy, kto­rá je zá­kon­ným zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du, však ne­mož­no za­hr­núť nap­rík­lad úro­ky z omeš­ka­nia, kto­ré sú ma­jet­ko­vou san­kciou (pe­na­li­zá­ciou) za omeš­ka­nie dl­žní­ka so splá­ca­ním úve­ru, ďa­lej ani rôz­ne plat­by v po­do­be pro­ví­zie, pop­lat­ky a po­dob­ne. Do vý­šky úve­ru a ur­če­nej ce­ny úve­ru, kto­rá je zna­kom zá­klad­nej a kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vo­du, nie je mož­né za­hr­núť ani uj­mu na zis­ku, pre­to­že uj­ma na zis­ku (rov­na­ko ako úrok z omeš­ka­nia, pro­ví­zie, pop­lat­ky) nie je sú­čas­ťou úve­ru a ani je­ho ce­ny (už bo­lo uve­de­né vy­ššie, že ce­na úve­ru, te­da úrok je zisk, nie uj­ma na zis­ku).

 Uve­de­né kon­šta­to­va­nie však ne­me­ní nič na tom, že je nut­né roz­li­šo­vať me­dzi ško­dou ako zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úve­ro­vé­ho pod­vo­du (zá­klad­nej a kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty) a ško­dou do­da­toč­nou (nás­led­nou) ako mož­ným ná­ro­kom poš­ko­de­né­ho na jej náh­ra­du, kto­rú mož­no priz­nať v ad­héz­nom ko­na­ní. Ich vý­šky sa pre­to ne­mu­sia vô­bec zho­do­vať a ich kon­krét­na vý­ška sa zis­ťu­je pod­ľa roz­lič­ných kri­té­rií. Nap­rík­lad poš­ko­de­ný mô­že ok­rem ško­dy, kto­rá mu vznik­la z pod­vod­ne vy­lá­ka­né­ho úve­ru up­lat­ňo­vať v ad­héz­nom ko­na­ní aj prí­pad­nú uj­ma na zis­ku, av­šak vý­ška uj­my na zis­ku sa ne­dá sta­no­viť pod­ľa kri­té­rií uve­de­ných v us­ta­no­ve­ní § 126 ods. 1 Tr. zák., rov­na­ko tak v rám­ci ad­héz­ne­ho ko­na­nia mô­že žia­dať uh­ra­diť úro­ky z omeš­ka­nia a po­dob­ne. To však pla­tí len vte­dy, ak tá­to ďal­šia, nás­led­ná ma­jet­ko­vá ško­da je v prí­čin­nej sú­vis­los­ti so spá­cha­ným tres­tným či­nom.

Diskusia