Spáchanie trestného činu so zbraňou - prehľad judikatúry

 

Trest­ný zá­kon de­fi­nu­je spá­chanie tres­tné­ho či­nu so zbra­ňou v us­ta­no­ve­ní § 122 ods. 3 Tr. zák. Tá­to de­fi­ní­cia bo­la vy­tvo­re­ná na pod­kla­de ju­di­ka­tú­ry, kto­rá sa za­obe­rá vý­kla­dom to­ho, ke­dy je trest­ný čin spá­cha­ný so zbra­ňou a čo mož­no po­va­žo­vať za zbraň prak­tic­ky už od pr­vej čes­kos­lo­ven­skej re­pub­li­ky.

Pod­ľa § 122 ods. 3 Tr. zák. je trest­ný čin spá­cha­ný so zbra­ňou, ak pá­cha­teľ ale­bo s je­ho ve­do­mím niek­to­rý zo spolu­pá­cha­te­ľov pou­ži­je zbraň na útok, na pre­ko­na­nie ale­bo za­me­dzenie od­po­ru ale­bo ju má na ta­ký účel pri se­be; zbra­ňou sa ro­zu­mie, ak z jed­not­li­vé­ho us­ta­no­ve­nia ne­vyp­lý­va nie­čo iné, kaž­dá vec, kto­rou mož­no uro­biť útok pro­ti te­lu dô­raz­nej­ším. Trest­ný čin je spá­cha­ný so zbra­ňou aj vte­dy, ak pá­cha­teľ pou­ži­je na­po­do­be­ni­nu zbra­ne ale­bo ju má pri se­be s úmys­lom, aby bo­la po­va­žo­va­ná za pra­vú.

Nas­le­du­je preh­ľad dos­tup­nej ju­di­ka­tú­ry.

Z čes­kos­lo­ven­skej ju­di­ka­tú­ry:

Zá­kon ne­má na mys­li len smr­tia­ce zbra­ne v tech­nic­kom slo­va zmys­le a pre­to aj bi­cy­kel mô­že byť zbra­ňou v zmys­le tres­tné­ho zá­ko­na, pre­to­že aj bi­cy­kel je spô­so­bi­lý oh­ro­ziť te­les­nú bez­peč­nosť. V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de ob­ža­lo­va­ný vzal do ru­ky bi­cy­kel, kto­rým sa brá­nil zá­kro­ku stráž­ni­ka (R 3897/1930).

Zbra­ňou sa ro­zu­mie kaž­dý pred­met, kto­rý je spô­so­bi­lý uro­biť útok pro­ti te­lu dô­raz­nej­ším, je to te­da aj ka­meň (R 4091/1931).

Pa­li­ca je zbra­ňou v zmys­le tres­tné­ho zá­ko­na, av­šak len vte­dy, ak je spô­so­bi­lá uro­biť útok pro­ti te­lu oso­by dô­raz­nej­ším a zo­sil­niť tak útok pro­ti oso­be a oh­ro­ziť je­ho te­les­nú bez­peč­nosť a ak je vô­ľa útoč­ní­ka za­me­ra­ná na to, aby pa­li­cu pou­žil ako pros­trie­dok k úto­ku (R 4568/1932).

Vo­dič, kto­rý v úmys­le, aby pô­so­bil na vý­kon prá­vo­mo­ci úrad­né­ho or­gá­nu za­mie­ri idú­cim vo­zid­lom pro­ti to­mu­to or­gá­nu, spá­cha čin so zbra­ňou. Zbra­ňou sa ne­ro­zu­mie len zbraň v tech­nic­kom slo­va zmys­lu, ale je nut­né pod tým­to poj­mom ro­zu­mieť kaž­dý pred­met, kto­rý je spô­so­bi­lý zvý­šiť ne­bez­pe­čen­stvo pre te­les­nú in­teg­ri­tu na­pad­nu­té­ho a zo­sil­niť tak útok pro­ti te­les­nej in­teg­ri­te, te­da uro­biť útok vo­či te­lu dô­raz­nej­ším. Nie je pot­reb­né, aby si pá­cha­teľ ten­to pred­met za­bez­pe­čil v úmys­le, aby ho pou­žil ako zbraň, ale sta­čí, že pou­žil pred­met ve­do­me ako zbraň, ho­ci mal u se­ba za akým­koľ­vek úče­lom. Pre­to­že pod­ľa skut­ko­vých zis­te­ní pou­žil ob­ža­lo­va­ný idú­ce vo­zid­lo pro­ti služ­bu­ko­na­jú­ce­mu po­li­caj­to­vi v úmys­le pô­so­biť na vý­kon je­ho prá­vo­mo­ci, kto­rá bo­la vy­ko­ná­va­ná op­ráv­ne­ne, aby po­li­cajt nep­re­ká­žal a ob­ža­lo­va­ný mo­hol voľ­ne vo­zid­lom od­ísť, spá­chal trest­ný čin so zbra­ňou (R 4782/1933).

Zbra­ňou mô­že byť aj ka­meň, ak z okol­nos­tí prí­pa­du vy­plý­va, že je­ho pou­ži­tie bo­lo v da­nom prí­pa­de pros­tried­kom k to­mu, aby útok pro­ti te­lu bol dô­raz­nej­ší. Po­sú­de­nie otáz­ky, či ten­to pred­met je spô­so­bi­lý zvý­šiť in­ten­zi­tu úto­ku pro­ti te­lu, zá­vi­sí mi­mo iné­ho na je­ho veľ­kos­ti, vá­he, spô­so­bu je­ho pou­ži­tia, na vzdia­le­nos­ti na akú bol ho­de­ný a na si­le pri­tom pou­ži­tej, ako aj na tom, pro­ti kto­rej čas­ti te­la bo­lo ním mie­re­né, prí­pad­ne kto­ré ním bo­lo za­siah­nu­té (B 1/1970).

Trest­ný čin je spá­cha­ný so zbra­ňou, ak pá­cha­teľ ale­bo s je­ho ve­do­mím niek­to­rý zo spolu­pá­cha­te­ľov pou­ži­je zbraň k úto­ku za úče­lom pre­ko­na­nia ale­bo za­me­dzenia od­po­ru ale­bo po­kiaľ ju má k to­mu­to úče­lu pri se­be. Zbra­ňou sa ro­zu­mie čo­koľ­vek, čím je mož­né vy­ko­nať útok vo­či te­lu dô­raz­nej­ším spô­so­bom. z to­ho vy­plý­va, že zbra­ňou sa ro­zu­mie len vec, kto­rá bo­la pou­ži­tá ale­bo kto­rá bo­la ur­če­ná za úče­lom úto­ku pro­ti oso­be, nie však za úče­lom úto­ku pro­ti ve­ci. V da­nej ve­ci iš­lo o po­su­dzo­va­nie, či bol trest­ný čin po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy spá­cha­ný so zbra­ňou, na­koľ­ko ob­vi­ne­ný za­ťal se­ke­rou viac­krát do dve­rí. Zo zis­te­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu vy­plý­va, že ob­vi­ne­ný bol v ku­chy­ni iba raz, a to vte­dy, keď pri­šiel z hos­tin­ca do­mov a hľa­dal kľúč od svo­jej iz­by. Keď ho poš­ko­de­ný vy­ho­dil z ku­chy­ne a za­mkol dve­re na ve­ran­de a na ku­chy­ni, ob­vi­ne­ný zob­ral se­ke­ru a roz­rú­bal dve­re na ve­ran­de. Dru­hýk­rát ob­vi­ne­ný už ne­bol v ku­chy­ni poš­ko­de­né­ho a v ča­se, keď mal v ru­kách se­ke­ru, sa už ne­dos­tal ani do sty­ku s poš­ko­de­ným. Pre­to sa nep­reu­ká­za­lo, že ob­vi­ne­ný vni­kol do by­tu poš­ko­de­né­ho a tam na ne­ho úto­čil so se­ke­rou, ani sa nep­reu­ká­za­lo, že by bol ob­vi­ne­ný so se­ke­rou v ru­ke úto­čil na poš­ko­de­né­ho ale­bo že by bol pou­žil ale­bo za­mýš­ľal pou­žiť se­ke­ru na pre­ko­na­nie je­ho od­po­ru. Pre­to ok­res­ný súd pos­tu­po­val správ­ne, keď po­sú­dil ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho len ako trest­ný čin po­ru­šo­va­nia do­mo­vej slo­bo­dy pod­ľa § 238 od­st. 1 Tr. zák (R 33/1978)

Pou­ži­tie aero­so­lo­vé­ho roz­pra­šo­va­ča so sl­zným ply­nom pro­ti na­pad­nu­té­mu v úmys­le pre­ko­nať ale­bo za­me­dziť je­ho od­por, je pot­reb­né po­va­žo­vať za pou­ži­tie zbra­ne (R 22/1979)

Za zbraň nie je mož­né po­va­žo­vať len strel­né zbra­ne, ale aj iné pred­me­ty, kto­rý­mi je mož­né uro­biť útok pro­ti te­lu dô­raz­nej­ším (R 12/1985 s. 129 – 130)

Zo slo­ven­skej ju­di­ka­tú­ry:

Trest­ný čin je spá­cha­ný so zbra­ňou aj vte­dy, ak ju pá­cha­teľ pria­mo na spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­pou­žil, ale mal ju pri se­be on ale­bo s je­ho ve­do­mím niek­to­rý zo spolu­pá­cha­te­ľov na ten­to účel pri se­be, aby ju pod­ľa pot­re­by pou­žil na útok, na pre­ko­na­nie ale­bo za­me­dzenie od­po­ru. Trest­ný čin nie je spá­cha­ný so zbra­ňou, ho­ci ju pá­cha­teľ ale­bo s je­ho ve­do­mím niek­to­rý zo spolu­pá­cha­te­ľov mal pri se­be, ale ju ne­pou­žil a ani ju ne­za­mýš­ľal pou­žiť spoô­so­bom uve­de­ným v Tres­tnom zá­ko­ne (R č. 2/1999).

Z čes­kej ju­di­ka­tú­ry:

Trest­ný čin vy­die­ra­nia je spá­cha­ný so zbra­ňou aj v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ do­ru­čí poš­ko­de­né­mu ba­lík ob­sa­hu­jú­ci ro­zob­ra­tý ruč­ný gra­nát na zdô­raz­ne­nie svo­jej žia­dos­ti na za­pla­te­nie pe­ňaž­nej čias­tky (R 19/1999).

Za zbraň je pot­reb­né po­va­žo­vať aj pred­met, kto­rý pá­cha­teľ pou­ži­je v úmys­le vy­vo­lať v poš­ko­de­nom oba­vu z hro­zia­ce­ho fy­zic­ké­ho ná­si­lia, ak ho pou­ži­je za ta­kých okol­nos­tí, keď sa poš­ko­de­ný mô­že dô­vod­ne dom­nie­vať, že hroz­ba zbra­ňou je reál­na a že ná­si­lie us­ku­toč­ní, po­kiaľ sa poš­ko­de­ný ne­pod­rob­ní vô­li pá­cha­te­ľa. V ta­kom prí­pa­de mô­že byť za zbraň po­va­žo­va­ná aj na­po­do­be­ni­na strel­nej zbra­ne (nap­rík­lad piš­to­le), kto­rá je v sku­toč­nos­ti len hrač­kou ale­bo ma­ke­tou (TR NS 4/2004).

Trest­ný čin vy­die­ra­nia je spá­cha­ný so zbra­ňou aj v prí­pa­de, ak pá­cha­teľ na do­siah­nu­tie svo­jich po­žia­da­viek na za­pla­te­nie ur­či­tej čias­tky pou­ži­je ako hroz­bu pô­so­bia­cu na psy­chi­ku poš­ko­de­né­ho taš­ku s tri­to­lo­vou vý­buš­ni­nou, kto­rú mu do­ru­čí, pri­čom nie je roz­hod­né, že vý­buš­ni­na neob­sa­ho­va­la roz­buš­ku (R 25/2005).

Útok ve­de­ný há­dza­ním ka­me­ňov s cie­ľom za­siah­nuť a zra­niť na­pad­nu­tú oso­bu je úto­kom so zbra­ňou. Po­kiaľ bol útok vo­či na­pad­nu­té­mu ve­de­ný zo stra­ny útoč­ní­ka opa­ko­va­ným há­dza­ním ka­me­ňov sí­ce z väč­šej vzdia­le­nos­ti, av­šak ta­kou in­ten­zi­tou a s tak veľ­ký­mi ka­meň­mi, že mu hro­zi­lo spô­so­be­nie zá­važ­né­ho zra­ne­nia, pri­čom ten­to útok stá­le tr­val, nej­de o vy­bo­če­nie z me­dzí nut­nej ob­ra­ny po­kiaľ na­pad­nu­tý ako je­di­ný účin­ný pros­trie­dok k od­vrá­te­niu ta­ké­ho­to úto­ku pou­žil strel­nú zbraň tak, že vy­stre­lil v sme­re útoč­ní­ka, kto­ré­ho za­sia­hol a spô­so­bil mu smr­teľ­né zra­ne­nie, to pla­tí obzvlášť, keď to­mu pred­chá­dza­lo nie­koľ­ko neú­čin­ných vý­straž­ných vý­stre­lov (R 48/2007).

Ko­na­nie ob­vi­ne­né­ho, kto­rý sa chcel vy­hnúť svoj­mu za­dr­ža­niu zo stra­ny prís­luš­ní­kov po­lí­cie tým, že na nich poš­tval svoj­ho psa, vy­ka­zu­je za spl­ne­nia ďal­ších pod­mie­nok zá­kon­né zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa. Poš­tva­nie psa s vý­slov­ným po­ky­nom k úto­ku na za­kro­ču­jú­ce­ho po­li­caj­ta vy­jad­re­né­ho slo­vom „tr­haj“ je nut­né pok­la­dať za pou­ži­tie ná­si­lia a psa je nut­né po­va­žo­vať za zbraň, pre­to­že je­ho pros­tred­níc­tvom je mož­né uro­biť útok pro­ti te­lu po­li­caj­ta dô­raz­nej­ším (TR NS 37/2007).

Trest­ný či vy­die­ra­nia je spá­cha­ný so zbra­ňou tak­tiež vte­dy, ak pá­cha­teľ pou­ži­je strel­nú zbraň, kto­rú má pri se­be nap­rík­lad uk­ry­tú pod od­evom, v prie­be­hu fy­zic­ké­ho na­pad­nu­tia poš­ko­de­né­ho a vy­hrá­ža­nia pou­ži­tím ná­si­lia, aby ho do­nú­til ko­nať pod­ľa po­žia­da­viek pá­cha­te­ľa, pri­čom pos­ta­čí, ak poš­ko­de­né­mu len uká­že tú­to strel­nú zbraň ako pros­trie­dok k zo­sil­ne­niu nát­la­ku na je­ho vô­ľu a k zdô­raz­ne­niu vy­slo­ve­ných vy­hrá­žok, pri­čom nie je pot­reb­né, aby pá­cha­teľ na poš­ko­de­né­ho nap­rík­lad na­mie­ril strel­nú zbraň, prí­pad­ne sa vý­slov­ne vy­hrá­žal jej pou­ži­tím. Ten­to spô­sob ko­na­nia pá­cha­te­ľa je pot­reb­né po­va­žo­vať za pou­ži­tie zbra­ne (R 53/2007).

Po­kiaľ sa pá­cha­teľ vy­die­rač­ským lis­tom do­má­hal pos­kyt­nu­tia ur­či­tej pe­ňaž­nej čias­tky pod hroz­bou spo­čí­va­jú­cou v tom, že v prí­pa­de nespl­ne­nia je­ho po­žia­da­viek na­pus­tí je­do­va­tou lát­kou (kya­no­vo­dí­kom) pe­či­vo, kto­ré roz­mies­tni do bliž­šie neur­če­ných pre­daj­ní, po­tom len sku­toč­nosť, že k lis­tu pril­ožil ro­žok na­pus­te­ný vo­dou, ne­mô­že od­ôvod­niť zá­ver, že sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu vy­die­ra­nia so zbra­ňou, pre­to­že v ta­kom­to prí­pa­de ro­žok na­pus­te­ný vo­dou nie je mož­né pok­la­dať za zbraň (TR NS 48/2008).

Po­kiaľ pá­cha­teľ pou­ži­je pro­ti ve­rej­né­mu či­ni­te­ľo­vi ako pros­trie­dok fy­zic­ké­ho nát­la­ku mo­to­ro­vé vo­zid­lo s úmys­lom pô­so­biť na vý­kon je­ho prá­vo­mo­ci, mož­no za spl­ne­nia ďal­ších zá­kon­ných pod­mie­nok je­ho ko­na­nie po­sú­diť ako trest­ný čin ná­si­lia pro­ti ve­rej­né­mu či­ni­te­ľo­vi. K napl­ne­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu úto­ku na ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa sa ne­vy­ža­du­je, aby doš­lo k uj­me na zdra­ví dot­knu­té­ho ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa. Pre­to je ire­le­van­tné, že pá­cha­teľ vy­vi­nul s vo­zid­lom pou­ži­tým pro­ti ve­rej­né­mu či­ni­te­ľo­vi len ne­patr­nú rých­losť, kto­rá ob­jek­tív­ne ne­bo­la spô­so­bi­lá pri­vo­diť vznik uj­my na zdra­ví, po­kiaľ aj ta­ké­to ko­na­nie ov­plyv­ni­lo prie­beh vý­ko­nu prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, nap­rík­lad, keď pá­cha­teľ vo­zid­lom išiel pro­ti za­kro­ču­jú­ce­mu po­li­caj­to­vi tak, že vo­zid­lom do nej opa­ko­va­ne na­ra­zil a tým ho pri­nú­til us­tú­piť (R 39/2013)

 

Diskusia