Vý­ťah z pred­náš­ky us­ku­toč­ne­nej dňa 03.05.2011 – 04.05.2011 v Om­še­ní

 1) da­ňo­vé tres­tné či­ny, prob­le­ma­ti­ka vý­kla­du poj­mov da­ňov­ník, pla­ti­teľ da­ne, vy­bra­nie da­ne, zra­ze­nie da­ne, neod­ve­de­nie da­ne, ne­zap­la­te­nie da­ne.

 

Pr­vý ok­ruh, kto­ré­mu je pot­reb­né ve­no­vať po­zor­nosť sú tres­tné či­ny da­ňo­vé, kto­ré sa v praxi čas­to vy­zna­ču­jú nie­len ná­roč­nos­ťou v ob­las­ti ich do­ka­zo­va­nia, ale prob­le­ma­tic­kým je aj pou­ži­tie správ­nej práv­nej kva­li­fi­ká­cie. V praxi do­chá­dza naj­čas­tej­šie k ne­dos­ta­toč­né­mu roz­li­šo­va­niu zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. a tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák.. Tie­to prob­lé­my vzni­ka­jú nie­len pre­to, že da­ňo­vé zá­ko­ny sú po­mer­ne kom­pli­ko­va­né, ale aj pre­to, že da­ňo­vé prá­vo a tres­tné prá­vo ne­pou­ží­va vždy ter­mi­no­lo­gic­ky zhod­né poj­my a nie­ke­dy nie je úpl­ne zrej­mé, či sa tá kto­rá kon­krét­na daň má pla­tiť, či vy­brať a od­viesť, res­pek­tí­ve zra­ziť a od­viesť. To­to roz­lí­še­nie je však pod­stat­ným pre­to, na­koľ­ko ide zá­ro­veň aj o roz­lí­še­nie me­dzi tres­tný­mi čin­nmi neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho a ne­zap­la­te­ním da­ne.

 V praxi sú veľ­mi čas­to vzná­ša­né ob­vi­ne­nia a nás­led­ne aj po­dá­va­né ob­ža­lo­by na súd pre spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák., kto­ré­ho sa mal ob­vi­ne­ný do­pus­tiť na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že nap­rík­lad (ci­tu­jem z jed­nej ob­ža­lo­by)

 ako da­ňo­vý sub­jekt, pla­ti­teľ DPH, fy­zic­ká oso­ba pod­ni­ka­teľ, po­dal na Da­ňo­vom úra­de v P. da­ňo­vé priz­na­nie k DPH za zda­ňo­va­cie ob­do­bie III. štvrťrok ro­ku 2006, I. až IV štvrťrok ro­ku 2007 a neuh­ra­dil v nich uve­de­nú vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť v cel­ko­vej vý­ške 5.000 Euro a za zda­ňo­va­cie ob­do­bie ro­ku 2006 po­dal da­ňo­vé priz­na­nie na dan z príj­mov fy­zic­kej oso­by, v kto­rom vy­ká­zal vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť v cel­ko­vej vý­ške 3.500 Euro a tú­to daň tak­tiež ne­zap­la­til, čím štát­ne­mu roz­poč­tu SR spô­so­bil cel­ko­vú ško­du vo vý­ške 8.500 Euro.

 V príp­rav­nom ko­na­ní pri­tom ob­vi­ne­ný ne­vy­po­ve­dal, vy­po­ve­dal len spl­no­moc­ne­nec správ­cu da­ne, kto­rý uvie­dol sku­toč­nos­ti, kto­ré tvo­ria ob­sah skut­ku a bo­li za­bez­pe­če­né len da­ňo­vé priz­na­nia, kto­ré po­dá­val ob­vi­ne­ný. Z po­pi­su uve­de­né­ho skut­ku a z da­ňo­vých priz­na­ní pri­tom vô­bec ne­vyp­lý­va, že ide len a vý­hra­de o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne.

 V pr­vom ra­de tre­ba uviesť, že tres­tné či­ny neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho a ne­zap­la­te­nia da­ne nie sú tres­tné či­ny s blan­ke­to­vou skut­ko­vou pod­sta­tou, t. j. neod­ka­zu­jú pria­mo na da­ňo­vé zá­ko­ny, av­šak pou­ži­tím poj­mov ako daň, ne­zap­la­te­nie da­ne, neod­ve­de­nie da­ne, vy­bra­tie da­ne a po­dob­ne vy­chá­dza­jú aj z da­ňo­vých pred­pi­sov, na­koľ­ko Trest­ný zá­kon tie­to poj­my sám, na svo­je úče­ly, ne­de­fi­nu­je. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu je pot­reb­né si ujas­niť as­poň niek­to­ré zá­klad­né poj­my, z kto­rých po­tom mož­no vy­vo­diť aj roz­li­šo­va­nie me­dzi uve­de­ný­mi tres­tný­mi čin­mi:

 a) da­ňov­ník – je ten, kto­rý je po­vin­ný daň za­pla­tiť (pla­tiť) správ­co­vi da­ne. Ak by sme pou­ži­li vy­ššie uve­de­ný prík­lad mô­že­me uviesť, že ak má živ­nos­tník príj­my z pod­ni­ka­nia, po­dlie­ha­jú da­ni z príj­mov a živ­nos­tník je tu v po­zí­cii da­ňov­ní­ka, kto­rý daň pla­tí (zá­kla­dom da­ne je su­ma, o kto­rú príj­my z pod­ni­ka­nia pre­vy­šu­jú da­ňo­vé vý­dav­ky vy­na­lo­že­né na ich do­siah­nu­tie, z da­ňo­vej sadz­by up­lat­ne­nej na da­ňo­vý zá­klad sa po­tom zís­ka vlas­tná da­ňo­vá po­vin­nosť), v prí­pa­de, že úmy­sel­ne ta­kú­to daň, kto­rú aj riad­ne priz­nal, ne­zap­la­tí (ho­ci na to má fi­nan­čné pros­tried­ky), mô­že sa do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák.

 b) pla­ti­teľ da­ne – je ten, kto­rý je po­vin­ný od da­ňov­ní­ka daň vy­brať (zra­ziť) a po­tom ju od­viesť správ­co­vi da­ne, ide tu o zrá­ža­nie pred­dav­kov na daň zo zá­vis­lej čin­nos­ti pla­ti­teľ­mi da­ne a nás­led­né od­vá­dzanie zra­ze­nej da­ne správ­co­vi da­ne. Za­mes­tná­va­teľ zrá­ža pri vý­plat­ných ter­mí­noch za­mes­tnan­com pred­dav­ky na daň zo zá­vis­lej čin­nos­ti a nás­led­ne ich od­vá­dza správ­co­vi da­ne a ak tak úmy­sel­ne neu­ro­bí, ale si ich po­ne­chá, ide o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. Pla­ti­teľ da­ne (te­da nie da­ňov­ník) vy­stu­pu­je aj pri DPH, na­koľ­ko od­vá­dza daň, kto­rú zra­zil (vy­bral) pri reali­zá­cii zda­ni­teľ­né­ho pl­ne­nia.

 c) da­ňo­vý dl­žník – po­jem da­ňo­vý dl­žník nah­rá­dza po­jem da­ňov­ník pri spot­reb­ných da­niach. Pri spot­reb­ných da­niach sa da­ňo­vé sadz­by nes­ta­no­vu­jú per­cen­tom ako je to nap­rík­lad pri DPH, ale sta­no­vu­jú sa pev­nou čias­tkou na jed­not­ku množ­stva, pri­čom sa vy­be­ra­jú jed­no­ra­zo­vo, spra­vid­la u vý­rob­cu. Ide te­da v pod­sta­te o pla­te­nie spot­reb­nej da­ne vý­rob­com správ­co­vi da­ne s tým, že spot­reb­ná daň (rov­na­ko ako aj DPH) sa nás­led­ne od­ra­zí v ce­ne to­va­ru.

 d) da­ňo­vý pop­lat­ník – ide o po­jem, kto­rý sa v praxi pou­ží­va naj­čas­tej­šie a to naj­mä v me­diách, ale aj or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní a súd­mi. Po­jem da­ňo­vý pop­lat­ník je pri­tom práv­ny nez­my­sel, t. j. ide o po­jem, kto­rý ne­má žiad­ny od­raz v práv­nych pred­pi­soch. Exitu­je po­jem da­ňov­ník (tak ako bol po­pí­sa­ný vy­ššie) a po­jem pop­lat­ník, kto­rým sa ro­zu­mie oso­ba, kto­rá má po­vin­nosť za­pla­tiť štát­ny pop­la­tok (nap­rík­lad súd­ne ale­bo správ­ne pop­lat­ky) ale­bo miest­ny pop­la­tok. Tie­to dva poj­my ne­mož­no za­mie­ňať a už vô­bec ich ne­mož­no spá­jať do jed­né­ho poj­mu (bliž­šie k da­ňo­vým poj­mom poz­ri nap­rík­lad Bab­čák, V.: Da­ňo­vé prá­vo Slo­ven­skej re­pub­li­ky, EPOS, Bra­tis­la­va 2010).

 Ak tie­to zá­ve­ry, kto­ré sme de­fi­no­va­li oh­ľad­ne da­ne z príj­mov, pou­ži­je­me na vy­ššie uve­de­ný prík­lad, mô­že­me, z hľa­dis­ka zna­kov ob­jek­tív­nej strán­ky toh­to tres­tné­ho či­nu, dos­pieť k zá­ve­ru, že ob­vi­ne­ný ako živ­nos­tník mal v ro­ku 2006 prí­jem, kto­rý pre­vy­šo­val je­ho vý­dav­ky, kto­rý aj priz­nal, ako aj vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť. V tom­to prí­pa­de bol ob­vi­ne­ný da­ňov­ník, te­da daň bol po­vin­ný pla­tiť a ak tak úmy­sel­ne neu­ro­bil ho­ci mal na to fi­nan­čné pros­tried­ky, mô­že ísť oh­ľad­ne su­my 3.500 Euro (daň z príj­mov) o po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 ods. 1 Tr. zák..

 Prob­le­ma­tic­kým je po­sú­de­nie skut­ku oh­ľad­ne DPH. Pri DPH, zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né,

 a) pla­ti­teľ da­ne daň vy­be­rá (zrá­ža) od da­ňov­ní­ka a nás­led­ne od­vá­dza správ­co­vi da­ne. Pla­ti­teľ da­ne te­da us­ku­toč­ňu­je svo­je zda­ni­teľ­né pl­ne­nia, nap­rík­lad pre­dá­va to­var a služ­by, pri­čom tak ro­bí za ce­nu, kto­rú na­vy­šu­je o DPH, tú za­pla­tí od­be­ra­teľ a pla­ti­teľ da­ne tak­to vy­bra­tú daň mu­sí od­viesť. Z vy­ššie uve­de­né­ho skut­ku ne­vyp­lý­va, či ide o ten­to prí­pad, ale je prav­de­po­dob­ným, že ob­vi­ne­né­mu ako živ­nos­tní­ko­vi vznik­la po­vin­nosť od­viesť vy­bra­tú DPH, kto­rú úč­to­val pri svo­jich zda­ni­teľ­ných pl­ne­niach od­be­ra­te­ľom a ak tak neu­ro­bil, ide, v čas­ti skut­ku, kto­rý sa tý­ka DPH, o po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák.. Ten­to zá­ver však pla­tí vý­hra­de len vte­dy, ak od­be­ra­te­lia aj sku­toč­ne ob­vi­ne­né­mu uh­ra­di­li ce­nu aj s DPH (t. j. ak aj sku­toč­ne za­pla­ti­li za do­da­né služ­by, či to­var).

 b) pri DPH pla­ti­teľ da­ne daň nie­ke­dy aj pla­tí, nap­rík­lad vte­dy, ak vy­fa­kú­ro­val to­var, či služ­by aj s DPH, av­šak od­be­ra­teľ mu ne­zap­la­til, pri­čom pla­ti­te­lo­vi da­ne vzni­ká da­ňo­vá po­vin­nosť už mo­men­tom us­ku­toč­ne­nia zda­ni­teľ­né­ho pl­ne­nia a to bez oh­ľa­du na to, či mu od­be­ra­teľ aj sku­toč­ne vy­fak­tu­ro­va­nú su­mu za­pla­til, v ta­kom­to prí­pa­de pla­ti­teľ da­ne daň pla­tí, ale­bo po­ve­da­né inak, ak pla­ti­teľ DPH daň ne­vy­be­rie, ale mu vznik­ne da­ňo­vá po­vin­nosť, daň neod­vá­dza, ale pla­tí (nap­rík­lad pri do­da­ní to­va­ru vzni­ká da­ňo­vá po­vin­nosť dňom do­da­nia to­va­ru, t. j. dňom, ke­dy ku­pu­jú­ci na­do­bud­ne prá­vo nak­la­dať s to­va­rom, pri­čom na úče­ly vzni­ku da­ňo­vej po­vin­nos­ti je bez vý­zna­mu, či ku­pu­jú­ci na­do­bú­da k to­va­ru vlas­tníc­ke prá­vo pri do­da­ní ale­bo až za­pla­te­ním to­va­ru, ak je do­hod­nu­tá vý­hra­da vlas­tníc­ke­ho prá­va. Da­ňo­vá po­vin­nosť te­da vzni­ká dňom do­da­nia to­va­ru, či služ­by a to bez oh­ľa­du na to, či bo­lo aj za do­da­ný to­var, či služ­bu za­pla­te­né). Ak te­da ob­vi­ne­né­mu ako živ­nos­tní­ko­vi a pla­ti­te­ľo­vi DPH ne­bo­li vy­fak­tu­ro­va­né su­my uh­ra­de­né od­be­ra­teľ­mi, vznik­la mu tiež da­ňo­vá po­vin­nosť, av­šak v ta­kom­to prí­pa­de po­vin­nosť pla­tiť DPH. Za ta­kých­to okol­nos­tí by moh­lo ísť aj v čas­ti skut­ku, kto­rý sa tý­ka DPH o po­doz­re­nie zo spá­chania pre­či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne. Na­po­kon DPH sa pla­tí (nie vy­be­rá) aj v iných prí­pa­doch (nap­rík­lad pri do­vo­ze mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, ďa­lej nap­rík­lad, ad­vo­kát, kto­rý je pla­ti­teľ DPH, má po­vin­nosť DPH za­pla­tiť v ča­se, keď si up­lat­ní ná­rok na od­me­nu za pos­kyt­nu­té práv­ne služ­by ako ob­haj­ca ex of­fo v tres­tnom ko­na­ní a po­dob­ne).

 c) v praxi však naj­čas­tej­šie do­chá­dza k si­tuáciám, keď pla­ti­te­ľom da­ne je časť zda­ni­teľ­ných pl­ne­ní uh­ra­de­ná (daň je te­da vy­bra­tá a vzni­ká po­vin­nosť ju od­viesť) a časť uh­ra­de­ná nie (keď­že daň vy­bra­tá nie je, mu­sí ju pla­ti­teľ da­ne za­pla­tiť). V ta­kých­to prí­pa­doch by moh­lo ísť o jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho s tres­tným či­nom ne­zap­la­te­nia da­ne. Aj o ta­ký­to prí­pad moh­lo ísť vo vy­ššie uve­de­nej tres­tnej ve­ci (pod­rob­nej­šie poz­ri v člán­ku Maj­chrák, J. – Pec­ník, I. – Pec­ní­ko­vá, J.: Ne­jed­not­nosť praxe tres­tné­ho ko­na­nia o da­ňo­vých tres­tných či­noch, Jus­tič­ná re­vue, 61, 2009, 8 – 9, 1022 – 1031).

 Zá­ver

 Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že sku­tok, tak ako bol vy­me­dze­ný v ob­ža­lo­be je ne­jas­ný, nie je z ne­ho jas­né, či priz­na­ná DPH ma­la byť vy­bra­tá a od­ve­de­ná, res­pek­tí­ve, či ma­la byť za­pla­te­ná, prí­pad­ne či iš­lo o sú­beh tých­to dvoch mož­nos­tí, pri­čom tie­to sku­toč­nos­ti súd ne­do­ká­že zis­tiť ani zo spi­so­vé­ho ma­te­riá­lu, na­koľ­ko tam sa na­chá­dza­jú len da­ňo­vé priz­na­nia, z kto­rých nie je mož­né zis­tiť kon­krét­nu si­tuáciu oh­ľad­ne pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti ob­vi­ne­né­ho. Súd ta­kú­to vec mô­že vrá­tiť pro­ku­rá­to­ro­vi do príp­rav­né­ho ko­na­nia len s ur­či­tý­mi ťaž­kos­ťa­mi, pre­to­že hmot­nop­ráv­ne va­dy (nap­rík­lad neúpl­nosť, prí­pad­ne žiad­ne ob­jas­ne­nie zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty) nie sú, sa­mo o se­be, zá­kon­ným dô­vo­dom na vrá­te­nie ve­ci do príp­rav­né­ho ko­na­nia. Súd je tak v pod­sta­te „tla­če­ný“ do hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, na kto­rom by mal sám prac­ne ob­jas­ňo­vať všet­ky naz­na­če­né otáz­ky a us­ta­lo­vať práv­nu kva­li­fi­ká­ciu (a sa­moz­rej­me aj to, či ob­vi­ne­ný aj sku­toč­ne mal ne­ja­ké fi­nan­čné pros­tried­ky, čo je pod­stat­né pre po­sú­de­nie sub­jek­tív­nej strán­ky tres­tné­ho či­nu). Ta­ké­to ko­na­nie sú­du je však v roz­po­re s kon­tra­dik­tór­nym spô­so­bom do­ka­zo­va­nia, kto­ré sa má up­lat­ňo­vať na hlav­nom po­jed­ná­va­ní a súd pô­so­bí ako po­moc­ník pro­ku­rá­to­ra, kto­rý mu dot­vát­vá­ra skut­ko­vý stav, aby mu mo­hol vy­ho­vieť (na­po­kon, po­vin­nosť zis­ťo­vať skut­ko­vý stav o kto­rom nie sú dô­vod­né po­chyb­nos­ti ma­jú, v zmys­le § 2 ods. 10 Tr. por., len or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní, ale nie aj súd. Po­ru­še­nie tej­to zá­klad­nej pro­ces­nej zá­sa­dy zo stra­ny OČTK vo vy­ššie uve­de­nom prí­pa­de by moh­lo byť, práv­ne po­sú­de­né, ako zis­te­nie zá­važ­nej pro­ces­nej va­dy opod­stat­ňu­jú­cej vrá­te­nie ve­ci pro­ku­rá­to­ro­vi na do­šet­re­nie).

 Eš­te k tres­tné­mu či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne:

 Po­kiaľ ide o trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne, tak ten je v praxi po­va­žo­va­ný za trest­ný čin, kto­rý sa up­lat­ňu­je vte­dy, ak správ­ca da­ne vy­rú­bi da­ňo­vú po­vin­nosť da­ňo­vé­mu sub­jek­tu a ten ju neuh­ra­dí v tzv. vy­be­ra­com (in­kas­nom) da­ňo­vom ko­na­ní, res­pek­tí­ve ak da­ňo­vý sub­jekt po­dá da­ňo­vé priz­na­nie, v kto­rom priz­ná akú­koľ­vek daň a tú nás­led­ne ne­zap­la­tí v sta­no­ve­nom ter­mí­ne. Len sa­mot­né neuh­ra­de­nie da­ne, kto­rá bo­la riad­ne priz­na­ná v da­ňo­vom priz­na­ní však ne­mož­no sto­tož­no­vať s ne­zap­la­te­ním da­ne v zmys­le § 278 ods. 1 Tr. zák., na­koľ­ko ten­to trest­ný čin via­že ne­zap­la­te­nie da­ne na splat­nú daň, te­da sa tý­ka len da­ní, kto­ré sa pla­tia, av­šak už sa ne­tý­ka da­ní, kto­ré sa vy­be­ra­jú, zrá­ža­jú a od­vá­dzú, av­šak v ko­neč­nom dôs­led­ku sa, z hľa­dis­ka da­ňo­vé­ho ko­na­nia, tak­tiež uh­rá­dza­jú. Iný zá­ver nie je mož­né vy­vo­diť zo zne­nia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne, na­koľ­ko pred­met­ná skut­ko­vá pod­sta­ta nie je de­fi­no­va­ná tak, že tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne sa do­pus­tí ten, „kto neuh­ra­dí daň, kto­rú priz­nal v da­ňo­vom priz­na­ní“, ale je de­fi­no­va­ná tak, že sa ho do­pus­tí ten, „kto ne­zap­la­tí splat­nú daň“, t. j. kon­krét­ny druh da­ne (nap­rík­lad daň z príj­mov práv­nic­kých osôb), kto­rú da­ňo­vý sub­jekt pla­tí.

 Trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne nie je tres­tným či­nom tr­vá­cim

 Ak by vo vy­ššie uve­de­nom prí­pa­de iš­lo sku­toč­ne o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne, tak ako bol sku­tok práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ob­ža­lo­bou, iš­lo by o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin (zrej­me aj ob­ža­lo­ba ho po­va­žo­va­la za je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin, keď­že da­ňo­vé po­vin­nos­ti bo­li v skut­ku sčí­ta­né). V praxi sa vy­sky­tu­jú aj práv­ne ná­zo­ry, že ide o tr­vá­ci trest­ný čin, kto­ré­ho sa pá­cha­teľ do­púš­ťa po­čas ce­lé­ho od­bo­bia, keď má sí­ce fi­nan­čné pros­tried­ky, ale splat­nú daň, kto­rú má za­pla­tiť, ne­zap­la­tí. Ten­to práv­ny ná­zor je nes­práv­ny. Trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne nie je tres­tným či­nom tr­vá­cim, pre­to­že k je­ho zá­kon­ným zna­kom pat­rí len spô­so­be­nie (ne­zap­la­te­nie kon­krét­nej da­ne, kto­rá bo­la vy­po­čí­ta­ná z kon­krét­nej da­ňo­vej po­vin­nos­ti v kon­krét­nom zda­ňo­va­com ob­do­bí), ale nie už aj udr­žia­va­nie proti­práv­ne­ho sta­vu, te­da trest­ný čin ne­za­pal­te­nia da­ne nie je pá­cha­ný kon­ti­nuál­ne po­čas ce­lé­ho ob­do­bia, kto­ré nas­le­du­je po ter­mí­ne splat­nos­ti da­ne.

 Tu tre­ba zdô­raz­niť, že zá­kon­ným zna­kom toh­to tres­tné­ho či­nu je „ne­zap­la­te­nie splat­nej da­ne“, pri­čom pod poj­mom splat­nosť da­ne ro­zu­mie­me deň, do kto­ré­ho má da­ňov­ník po­vin­nosť uh­ra­diť daň (v po­ní­ma­ní tres­tné­ho prá­va je to deň, do kto­ré­ho má da­ňov­ník po­vin­nosť daň od­viesť, ak bo­la zra­ze­ná, či vy­bra­tá, res­pek­tí­ve daň za­pla­tiť).

  (tak nap­rík­lad do 26.04.2011 (keď­že 25.04.2011 je veľ­ko­noč­ný pon­de­lok) vzni­ká po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie k DPH za ma­rec 2011 pre pla­ti­te­ľov s me­sač­ným zda­ňo­va­cím ob­do­bím (aj ne­ga­tív­ne priz­na­nie) a splat­nosť vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nost, po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie k DPH za I. štvrťrok 2011 pre pla­ti­te­ľov so štvrťroč­ným zda­ňo­va­cím ob­do­bím (aj ne­ga­tív­ne priz­na­nie) a splat­nosť vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti, po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie k DPH za ma­rec 2011 pre oso­by, kto­ré nie sú pla­ti­teľ­mi da­ne, ale vznik­la im po­vin­nosť pla­tiť daň pod­ľa § 69 zá­ko­na č. 222/2004 Z. z. o da­ni z pri­da­nej hod­no­ty v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, a za­pla­tiť daň, po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie k spot­reb­ným da­niam z mi­ne­rál­ne­ho ole­ja, ta­ba­ko­vých vý­rob­kov, pi­va, ví­na, lie­hu pre pre­vádz­ko­va­te­ľa da­ňo­vé­ho skla­du a op­ráv­ne­né­ho prí­jem­cu za ma­rec 2011 (aj za zda­ňo­va­cie ob­do­bie, v kto­rom da­ňo­vá po­vin­nosť nev­znik­la) a splat­nosť da­ní, po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie k spot­reb­nej da­ni z lie­hu pre pre­vádz­ko­va­te­ľa lie­ho­var­níc­ke­ho zá­vo­du na pes­to­vateľ­ské pá­lenie ovo­cia za ma­rec 2011 a splat­nosť da­ne, po­vin­nosť pre dr­ži­te­ľa op­ráv­ne­nia na dis­tri­bú­ciu spot­re­bi­teľ­ské­ho ba­le­nia lie­hu v da­ňo­vom voľ­nom obe­hu ozná­miť úda­je pod­ľa § 44a ods. 15 zá­ko­na č. 105/2004 Z. z. o spot­reb­nej da­ni z lie­hu a o zme­ne a dopl­ne­ní zá­ko­na č. 467/2002 Z. z. o vý­ro­be a uvá­dza­ní lie­hu na trh v zne­ní zá­ko­na č. 211/2003 Z. z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov col­né­mu úra­du elek­tro­nic­ky za ma­rec 2011 , po­vin­nosť po­dať da­ňo­vé priz­na­nie k spot­reb­nej da­ni z elek­tri­ny, uhlia a zem­né­ho ply­nu pre da­ňo­vé­ho dl­žní­ka za ma­rec 2011 a splat­nosť spot­reb­nej da­ne – zdroj inter­net). Dňom splat­nos­ti da­ne je tu je­den kon­krét­ny deň a to deň 26.04.2011.

 Za „deň splat­nos­ti da­ne“ je pre­to pot­reb­né po­va­žo­vať pos­led­ný deň le­ho­ty, do kto­ré­ho bo­lo po­vin­nos­ťou da­ňov­ní­ka daň za­pla­tiť, a ak tak da­ňov­ník umy­sel­ne neu­ro­bil, ho­ci mal na to fi­nan­čné pros­tried­ky, bol by trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne do­ko­na­ný tým­to kon­krét­nym jed­ným dňom a od toh­to mo­men­tu by po­tom za­ča­la ply­núť preml­ča­cia le­ho­ta a po­dob­ne.

 V tom­to sme­re je pre­to pod­stat­ným na vy­vo­de­nie tres­tno-práv­nej zod­po­ved­nos­ti za pred­met­ný trest­ný čin to, či v kon­krét­ny deň splat­nos­ti (pos­led­ný deň, do kto­ré­ho ma­la byť daň za­pla­te­ná) mal da­ňov­ník fi­nan­čné pros­tried­ky na za­pla­te­nie da­ne a aj na­priek to­mu úmy­sel­ne daň na­zap­la­til. V prí­pa­de, že da­ňov­ník dis­po­no­val fi­nan­čný­mi pros­tried­ka­mi až po dni splat­nos­ti da­ne a daň ne­zap­la­til ne­pôj­de o spá­chanie trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne pod­ľa § 278 ods.1 Tr. zák. a to aj na­priek to­mu, že da­ňov­ník má aj na­ďa­lej po­vin­nosť daň za­pla­tiť (v ta­kom­to prí­pa­de sa daň vy­má­ha pros­tred­níc­tvom da­ňo­vé­ho ko­na­nia, res­pek­tí­ve ju da­ňov­ník uh­ra­dí aj s prís­luš­ný­mi san­kcia­mi od spáv­cu da­ne. Opač­ný vý­klad, kto­rý by pri­pus­til, aby za deň splat­nos­ti da­ne bol po­va­žo­va­ný aj aký­koľ­vek nas­le­du­jú­ci deň po dni, ke­dy pod­ľa zá­ko­na splat­nosť da­ne nas­ta­la, nie je mož­né ak­cep­to­vať, pre­to­že by iš­lo o nep­rí­pust­ný exten­zív­ny (roz­ši­ru­jú­ci) vý­klad v nep­ros­pech pá­cha­te­ľa.

 Ak by sa nap­rík­lad da­ňov­ník úmy­sel­ne v deň splat­nos­ti da­ne (res­pek­tí­ve pred tým­to dá­tu­mom) „zba­vil“ fi­nan­čných pros­tried­kov (pos­lal by ich nap­rík­lad na účet spriaz­ne­nej spo­loč­nos­ti, aby ne­mal dos­ta­tok fi­nan­čných pros­tried­kov na úh­ra­du da­ne a ne­mal by ani žiad­ny iný ma­je­tok, z kto­ré­ho by sa da­la daň us­po­ko­jiť), moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa.

 Sku­toč­nosť, že trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne by mal byť tr­vá­cim tres­tným či­nom je neudr­ža­teľ­ná aj z to­ho dô­vo­du, že aby vô­bec moh­lo dôjsť k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne je pot­reb­né, aby pá­cha­teľ mal fi­nan­čné pros­tried­ky na úh­ra­du da­ne a úmy­sel­ne ju ne­zap­la­til, ak nás­led­ne, fi­nan­čné pros­tried­ky ne­má, už by o pá­chanie toh­to tres­tné­ho či­nu ísť ne­moh­lo a te­da by ani ne­ma­lo čo tr­vať ako tr­vá­ci trest­ný čin a ak by opä­tov­ne pá­cha­teľ zís­kal fi­nan­čné pros­tried­ky, ne­moh­lo by ísť o opä­tov­né spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne (o aké­si ob­no­ve­nie tres­tnos­ti či­nu) z dô­vo­du zá­sa­dy ne bis in idem.  Nap­rík­lad ani trest­ný čin spre­ne­ve­ry nie je tr­vá­cim tres­tným či­nom a netr­vá až dov­te­dy, kým pá­cha­teľ vrá­ti zve­re­né ve­ci poš­ko­de­né­mu, kto­ré si pred­tým pris­vo­jil. Ne­zap­la­te­nie da­ne má pre­to v tom­to sme­re rov­na­ký práv­ny re­žim ako neod­ve­de­nie da­ne – čo je v pod­sta­te špe­ci­fic­ký prí­pad spre­ne­ve­ry).

 Ak te­da pá­cha­teľ neuh­ra­dí daň za via­ce­ro zda­ňo­va­cích ob­do­bí, moh­lo by ísť, za spl­ne­nia aj ďal­ších zá­kon­ných pod­mie­nok, o je­den pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin a rôz­ne da­ne, kto­ré ma­li byť za­pla­te­né a za­pla­te­né ne­bo­li, by sa moh­li sčí­tať (nap­rík­lad ak ob­chod­ná spo­loč­nosť ne­zap­la­tí riad­ne priz­na­nú daň z príj­mov práv­nic­kých osôb, pri kto­rej je zda­ni­teľ­ným ob­do­bím je­den rok, a to nie­koľ­ko ro­kov po se­be, moh­lo by ísť o pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne s tým, že ne­zap­la­te­nie da­ne za kaž­dé jed­no zda­ni­teľ­né ob­do­bie by tvo­ri­lo čias­tko­vý útok toh­to pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu). Aj z toh­to dô­vo­du je evi­den­tným, že trest­ný čin ne­zap­la­te­nia da­ne ne­mô­že byť tr­vá­cim tres­tným či­nom, pre­to­že kaž­dé zda­ňo­va­cie ob­do­bie kaž­dej jed­nej da­ne je pot­reb­né po­su­dzo­vať sa­mos­tat­ne a kaž­dé zda­ňo­va­cie ob­do­bie má aj ča­so­vo sa­mos­tat­né ob­do­bie splat­nos­ti da­ne).

 Chy­by správ­cov da­ne v tres­tnom ko­na­ní:

 Na nes­práv­nych pos­tu­poch OČTK a sú­dov vo vy­ššie uve­de­ných prí­pa­doch ma­jú vý­raz­ný po­diel aj správ­co­via da­ne (da­ňo­vé úra­dy), kto­ré tak­mer vô­bec ne­roz­li­šu­jú me­dzi poj­ma­mi pla­te­nie da­ne, vý­ber da­ne, zrá­ža­nie da­ne a po­dob­ne, tak ako ich roz­čle­ňu­je Trest­ný zá­kon a v pod­sta­te aké­koľ­vek zis­te­nie ne­dop­lat­ku na priz­na­nej da­ni, či chyb­ný vý­po­čet da­ne, res­pek­tí­ve nez­dok­la­do­va­nie niek­to­rých vý­dav­kov je správ­com da­ne okam­ži­te a pau­šál­ne po­va­žo­va­né za trest­ný čin (spra­vid­la da­ňo­vé úra­dy po­dá­va­jú tres­tné ozná­me­nia okam­ži­te za spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne). Da­ňo­vé úra­dy tak pre­ná­ša­jú svo­je po­vin­nos­ti z da­ňo­vé­ho ko­na­nia na OČTK a to čas­to len pre­to, že da­ňo­vý sub­jekt má da­ňo­vé ne­dop­lat­ky. Tres­tné ozná­me­nia da­ňo­vých úra­dov, kto­ré sú len po­mer­ne všeo­bec­né a tý­ka­jú sa len to­ho, že da­ňo­vý sub­jekt neuh­ra­dil daň vy­rú­be­nú pla­tob­ným vý­me­rom, res­pek­tí­ve, že v sta­no­ve­nom ter­mí­ne neuh­ra­dil daň, kto­rú priz­nal v da­ňo­vom ko­na­ní, by ma­li byť od­mie­ta­né eš­te pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, na­koľ­ko OČTK nie sú zá­ko­nom po­vo­la­né na to, aby sup­lo­va­li čin­nosť da­ňo­vých úra­dov a pô­so­bi­li v úlo­he aké­ho­si vy­má­ha­ča dl­hov pre da­ňo­vé úra­dy. Da­ňo­vé úra­dy ma­jú dos­ta­toč­ný pries­tor už v da­ňo­vom ko­na­ní, aby zis­ti­li a pres­kú­ma­li cel­ko­vú hos­po­dár­sku si­tuáciu da­ňo­vé­ho dl­žní­ka a prí­pad­né da­ňo­vé ne­dop­lat­ky vy­moh­li (nap­rík­lad pros­tred­níc­tvom da­ňo­vé­ho exekuč­né­ho ko­na­nia). Po­da­nie tres­tné­ho ozná­me­nia by ma­lo byť pre správ­cov da­ne pos­led­ná mož­nosť (ul­ti­ma ra­tio) a aj to len v prí­pa­doch ak v da­ňo­vom ko­na­ní zis­tia sku­toč­nos­ti ne­vyh­nut­né pre riad­ne po­sú­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti (nap­rík­lad fik­tív­ne fak­tú­ry v úč­tov­níc­tve, exis­ten­cia fi­nan­čných pros­tried­kov na úč­te da­ňo­vé­ho sub­jet­ku, kto­ré však ne­bo­li pou­ži­té na úh­ra­du da­ne a v da­ňo­vom ko­na­ní ne­pos­ky­tol sub­jekt da­ne ná­le­ži­té vy­svet­le­nie. Sa­moz­rej­mým by ma­lo byť to, že v prí­pa­de po­dá­va­nia tres­tné­ho ozná­me­nia, by mal mať už správ­ca da­ne ujas­ne­né, či priz­na­nú daň mal da­ňo­vý sub­jekt pla­tiť, či od­viesť, správ­ca da­ne by mal mať tak­tiež už zis­te­ný prí­pad­ný ma­je­tok da­ňo­vé­ho su­bej­ktu a po­dob­ne).

 Po­dob­ne správ­co­via da­ne po­dá­va­jú pau­šál­ne tres­tné ozná­me­nia v prí­pa­doch, keď sú nap­rík­lad ná­zo­ru, že fak­tú­ry, kto­ré sa na­chá­dza­jú v úč­tov­níc­tve da­ňo­vé­ho sub­jek­tu sú len fik­tív­ne, t. j., že žiad­ne zda­ni­teľ­né pl­ne­nie nep­re­beh­lo a fak­tú­ry slú­žia len na to, aby si da­ňo­vý sub­jekt mo­hol up­lat­ňo­vať od­poč­ty pri DPH (po­dob­ne je to aj pri da­niach z príj­mu, kde up­lat­ňo­va­né vý­dav­ky po­va­žu­jú správ­co­via da­ne za fik­tív­ne a tak zvý­šia zá­klad da­ne. Tres­tné ozná­me­nie je po­dá­va­né pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne pod­ľa § 276 ods. 1 Tr. zák., res­pke­tí­ve tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák.). Tie­to tres­tné ozná­me­nia sú po­dá­va­né po­tom, ako správ­ca da­ne dos­pe­je k zá­ve­ru, že da­ňo­vý sub­jekt ne­dos­ta­toč­ne preu­ká­zal, že nap­rík­lad zda­ni­teľ­né pl­ne­nie sku­toč­ne pre­beh­lo (nap­rík­lad, že da­ňo­vý sub­jekt ne­dos­ta­toč­ne vy­svet­lil v da­ňo­vom ko­na­ní, kto to­var kde to­var na­ku­po­val, kde mal byť to­var us­klad­ne­ný a po­dob­ne), up­lat­ňo­va­né od­poč­ty nás­led­ne neuz­ná a da­ňo­vé­mu sub­jek­tu do­rú­bi daň (ak da­ňo­vý sub­jekt tú­to do­rú­be­nú daň nás­led­ne ne­zap­la­tí tak správ­co­via da­ne ne­zried­ka po­dá­va­jú do­kon­ca aj tres­tné ozná­me­nia pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne).

 Uve­de­né sku­toč­nos­ti mô­žu a spra­vid­la aj sta­čia pre da­ňo­vé ko­na­nie, av­šak v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­žu sta­čiť aj pre ko­na­nie tres­tné  a to do­kon­ca ani na za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia vo ve­ci pod­ľa § 199 ods. 1 Tr. por..  Na tom­to mies­te je pot­reb­né opä­tov­ne pri­po­me­núť, že v da­ňo­vom ko­na­ní pla­tí tzv. ob­rá­te­né dô­kaz­né bre­me­no spo­čí­va­jú­ce v tom, že dô­kaz­né bre­me­no je na da­ňo­vom sub­jek­te a jed­not­li­vé sku­toč­nos­ti pod­stat­né pre ur­če­nie da­ňo­vej po­vin­nos­ti (nap­rík­lad či sku­toč­ne bo­li vy­na­lo­že­né vý­dav­ky na do­siah­nu­tie, za­bez­pe­če­nie a udr­ža­nie príj­mov, res­pek­tí­ve, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nie sku­toč­ne aj pre­beh­lo tak ako je dek­la­ro­va­né fak­tú­rou) mu­sí preu­ka­zo­vať da­ňo­vý sub­jekt a ak ich nep­reu­ká­že (a to buď vô­bec, prí­pad­ne nie dos­ta­toč­ne pre správ­cu da­ne), je správ­ca da­ne op­ráv­ne­ný pos­tu­po­vať pod­ľa dom­nie­nok (pred­pok­la­dov) uve­de­ných v prís­luš­ných da­ňo­vých pred­pi­soch (nap­rík­lad, ak da­ňo­vý sub­jekt hod­no­ver­ne nep­reu­ká­že, že vý­dav­ky bo­li sku­toč­ne vy­na­lo­že­né tak ich správ­ca da­ne neuz­ná) a daň sa pre­to ur­čí tak, že správ­ca da­ne zvý­ši su­mu, kto­rú ne­mož­no za­hr­núť, pod­ľa da­ňo­vých pred­pi­sov, do da­ňo­vých vý­dav­kov, res­pek­tí­ve neuz­ná up­lat­ňo­va­né od­poč­ty pri DPH a tak up­ra­ví hos­po­dár­sky vý­sle­dok da­ňo­vé­ho sub­jek­tu za zda­ňo­va­cie ob­do­bie. Pri do­ka­zo­va­ní v da­ňo­vom ko­na­ní te­da správ­ca da­ne preu­ka­zu­je len exis­ten­ciu, res­pek­tí­ve neexis­ten­ciu sku­toč­nos­tí roz­ho­du­jú­cich pre ur­če­nie vý­šky da­ne a da­ňo­vý sub­jekt preu­ka­zu­je prav­di­vosť úda­jov uve­de­ných v da­ňo­vom priz­na­ní.

 Uve­de­né pos­tu­py správ­cu da­ne však nep­la­tia a ani ne­mô­žu pla­tiť pre tres­tné ko­na­nie, kde je prá­ve úlo­hou or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­vať všet­ky roz­hod­né skut­ko­vé okol­nos­ti, t. j. do­ka­zo­vať či, akým spô­so­bom a v akej vý­ške bo­la prís­luš­ná daň skrá­te­ná, prí­pad­ne ne­zap­la­te­ná ale­bo neod­ve­de­ná, res­pek­tí­ve či ko­na­nie da­ňo­vé­ho sub­jek­tu ne­napĺňa zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty niek­to­ré­ho z tres­tných či­nov pro­ti hos­po­dár­skej dis­cip­lí­ne a po­dob­ne. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní pre­to nie sú via­za­né roz­hod­nu­tia­mi a zis­te­nia­mi da­ňo­vé­ho úra­du (pro­to­ko­ly o da­ňo­vých kon­tro­lách a do­da­toč­né pla­tob­né vý­me­ry mô­žu byť len ur­či­tou po­môc­kou pre or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní) a už vô­bec ne­mô­žu pri svo­jich roz­hod­nu­tiach vy­chá­dzať len z dom­nien­ky, že ak da­ňo­vý sub­jekt, pod­ľa ná­zo­ru správ­cu da­ne, hod­no­ver­ne nep­reu­ká­zal niek­to­ré svo­je vý­dav­ky, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nia (res­pek­tí­ve vô­bec), kto­ré by ho op­ráv­ňo­va­li zní­žiť zá­klad da­ne, či umož­ňo­va­li up­lat­niť od­po­čet DPH, tak úmy­sel­ne skrá­til daň, res­pek­tí­ve neop­ráv­ne­ne up­lat­ňo­val nad­mer­ný od­po­čet DPH.

 Správ­ca da­ne mô­že pos­tu­po­vať pod­ľa práv­nej dom­nien­ky, že čo da­ňo­vý sub­jekt riad­ne nep­reu­ká­že tak to neuz­ná a up­ra­ví zá­klad da­ne. To však, lo­gic­ky, nez­na­me­ná, že ta­ké­to správ­com da­ne neuz­na­né vý­dav­ky, či od­poč­ty DPH ne­bo­li ale­bo ne­moh­li byť da­ňo­vým sub­jek­tom v sku­toč­nos­ti vy­na­lo­že­né, či us­ku­toč­ne­né. Z hľa­dis­ka tres­tno-práv­ne­ho pre­to nep­reu­ká­za­né vý­dav­ky, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nia nez­na­me­na­jú neexis­tu­jú­ce (fik­tív­ne) vý­dav­ky, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nia a už vô­bec ne­mož­no nep­reu­ká­za­nie ur­či­tých vý­dav­kov, či zda­ni­teľ­ných pl­ne­ní sto­tož­ňo­vať so skrá­te­ním da­ne (ak si nap­rík­lad da­ňo­vý sub­jekt po ro­koch ne­vie pres­ne spo­me­núť ako kon­krét­ne zda­ni­teľ­né pl­ne­nie pre­beh­lo, kde bol to­var a u ko­ho us­klad­ne­ný, eš­te to vô­bec ne­mu­sí zna­me­nať, že ta­ké­to zdan­tieľ­né pl­ne­nie nep­re­beh­lo).

 Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní v ta­kých­to prí­pa­doch ani ne­mô­že za­čať tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci a prí­pad­ne uviesť do skut­ku po­pis skrá­te­nia da­ne, či neop­ráv­ne­né­ho nad­mer­né­ho up­lat­ňo­va­nia DPH, pre­to­že z po­da­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia správ­cu da­ne vy­plý­va­jú len je­ho dom­nien­ky a nep­reu­ká­za­ní vý­dav­kov, či od­poč­tov DPH, kto­ré nes­ta­čia na to, aby moh­lo ísť as­poň o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu (skut­ko­vú ve­tu uz­ne­se­nia o za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia ne­mô­že tvo­riť len dom­nien­ka správ­cu da­ne, že ak da­ňo­vý sub­jekt riad­ne nep­reu­ká­zal up­lat­ňo­va­né vý­dav­ky, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nia, tak ur­či­te iš­lo len o pred­stie­ra­né vý­dav­ky, či zda­ni­teľ­né pl­ne­nia). Opač­ný práv­ny vý­klad by zna­me­nal v pod­sta­te to, že kaž­dé up­ra­ve­nie hos­po­dár­ske­ho vý­sled­ku da­ňo­vé­ho su­bej­ktu zo stra­ny správ­cu da­ne by zna­me­na­lo ko­na­nie za­kla­da­jú­ce po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, čo mož­no ozna­čiť za ab­sur­dné.

 Or­gán čin­ný v tres­tnom ko­na­ní nie je op­ráv­ne­ný za­čí­nať tres­tné stí­ha­nie vo ve­ci v ta­kých­to prí­pa­doch, pre­to­že by mu­sel skut­ko­vú ve­tu za­lo­žiť na za­tiaľ ni­čím ne­potvr­de­nej sku­toč­nos­ti (dom­nien­ke), te­da nep­rí­pus­tne by mu­sel „vy­tvá­rať“ skut­ko­vé ve­ty a im po­tom pris­pô­so­bo­vať do­ka­zo­va­nie (ta­ký­to pos­tup by bol v roz­po­re so zá­azom ľu­bo­vô­le štát­nych or­gá­nov).

 Bo­lo už uve­de­né vy­ššie, že ak správ­co­via da­ne up­ra­via hos­po­dár­sky vý­sle­dok da­ňo­vé­ho sub­jek­tu z dô­vo­du neuz­na­nia vý­dav­kov, či zda­ni­teľ­ných pl­ne­ní, do­rú­bia da­ňo­vé­mu sub­jek­tu daň a ak ju ten neuh­ra­dí, po­dá­va­jú „dru­hé“ tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ne­zap­la­te­nia da­ne. Ta­ký­to pos­tup je už úpl­ne nep­ri­ja­teľ­ný, na­koľ­ko ak by doš­lo k úmy­sel­né­mu a neop­ráv­ne­né­mu skra­co­va­niu da­ňo­vých po­vin­nos­tí, či neop­ráv­ne­né­mu „vy­tvo­re­niu“ nad­mer­né­ho od­poč­tu pri DPH, iš­lo by o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne, či neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea dru­há Tr. zák. a z hľa­dis­ka tres­tnop­ráv­ne­ho je bez vý­zna­mu, či nás­led­nú do­rú­be­nú daň da­ňo­vý sub­jekt uh­ra­dí, či neuh­ra­dí. Neuh­ra­de­ná daň sa v da­ňo­vom ko­na­ní vy­má­ha, ale nej­de už o spá­chanie ďal­šie­ho tres­tné­ho či­nu, na­koľ­ko to­to do­rú­be­nie da­ňo­vej po­vin­nos­ti je sú­čas­ťou ko­na­nia, pri kto­rej ma­lo dôjsť k skrá­te­niu, či neod­ve­de­niu da­ne.

 Za­kla­da­nie a pre­daj tzv. DPH spo­loč­nos­tí

Po­mer­ne za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­kou, kto­rá už z čas­ti (aj keď len ok­ra­jo­vo) za­siah­la do tres­tné­ho prá­va je pod­ni­ka­teľ­ská čin­nosť za­me­ra­ná na za­kla­da­nie spo­loč­nos­tí a to tak „kla­sic­kých ob­chod­ných spo­loč­nos­tí“ ako aj tzv. DPH spo­loč­nos­tí, te­da spo­loč­nos­tí, kto­ré sa na da­ňo­vom úra­de za­re­gis­tro­va­li ako dob­ro­voľ­ný plat­ca DPH. Sys­tém za­kla­da­nia a nás­led­né­ho pre­da­ja tzv. DPH spo­loč­nos­tí je za­lo­že­ný na tom, že pod­ni­ka­teľ za­lo­ží dop­re­du via­ce­ro ob­chod­ných spo­loč­nos­tí, uve­die v nich všeo­bec­né pred­me­ty pod­ni­ka­nia (nap­rík­lad pre­daj a ná­kup to­va­ru), šta­tu­tár­ne or­gá­ny ako aj spo­loč­ní­kov tvo­ria pre­važ­ne za­mes­tnan­ci pod­ni­ka­te­ľa, pri­čom nás­led­ne po­žia­da prís­luš­ný da­ňo­vý úrad, aby bo­la spo­loč­nosť za­re­gis­tro­va­ná ako dob­ro­voľ­ný plat­ca DPH. Aby sa tak sta­lo, mu­sí da­ňo­vé­mu úra­du preu­ká­zať ur­či­tý pod­ni­ka­teľ­ský zá­mer, kto­rý sa preu­ka­zu­je pre­važ­ne rôz­ny­mi zmlu­va­mi (nap­rík­lad ná­kup a pre­daj pneu­ma­tík na auto­bu­sy a po­dob­ne). Tie­to zmlu­vy, kto­rý­mi sa pod­ni­ka­teľ­ský zá­mer preu­ka­zu­je sú zväč­ša prav­di­vé (te­da nie sú sfal­šo­va­né, ale sú uzat­vá­ra­ne pre­važ­ne po do­ho­de s tým, že reál­ne pl­ne­né ne­bu­dú). Da­ňo­vý úrad nás­led­ne ta­kú­to oso­bu za­re­gis­tru­je ako plat­cu DPH a spo­loč­nosť je mož­né po­núk­nuť na pre­daj (pod­ľa in­for­má­cií z jed­né­ho da­ňo­vé­ho úra­du  ma­lo byť len v Bra­tis­la­ve pre­da­ných za rok viac ako 200 tzv. DPH spo­loč­nos­tí). V prí­pa­de, ak sa tzv. DPH spo­loč­nosť ne­po­da­rí ih­neď pre­dať, pod­ni­ka­teľ, kto­rý ju za­lo­žil po­dá da­ňo­vé priz­na­nie s da­ňo­vou po­vin­nos­ťou vo vý­ške 0 (s tým, že v pod­sta­te sa zmluv­ne do­hod­nu­té kon­trak­ty ne­po­da­ri­lo zreali­zo­vať a ne­bo­li žiad­ne zda­ni­teľ­né pl­ne­nia). Ta­ké­to spo­loč­nos­ti sú nás­led­ne ku­po­va­né ľuď­mi, kto­rí chcú ih­neď za­čať pod­ni­kať a mať aj mož­nosť pla­tiť DPH ako aj ľuď­mi, kto­rí chcú len spo­loč­nosť, aby moh­li reali­zo­vať od­poč­ty DPH a tak zni­žo­vať svo­ju vlas­tnú da­ňo­vú spo­loč­nosť.

 Niek­to­ré da­ňo­vé úra­dy vy­ví­ja­jú sna­hu, aby bo­li tí­to za­kla­da­te­lia tzv. DPH spo­loč­nos­tí pos­ti­ho­va­ní tres­tnop­ráv­ne a to v sú­vis­los­ti s tým, že „kla­mú“ da­ňo­vý úrad pri žia­da­ní o re­gis­trá­ciu plat­cu DPH, pre­to­že ich sku­toč­ným úmys­lom je len za­lo­že­nie spo­loč­nos­ti a jej nás­led­ný pre­daj a nie aj vy­ko­ná­va­nie pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti a pla­te­nie DPH.

 V ta­kých­to prí­pa­doch zjav­ne nej­de o trest­ný čin pod­vo­du, pre­to­že cie­ľom (úmys­lom) „za­kla­da­te­ľov spo­loč­nos­tí“ nie je spô­so­be­nie ško­dy na cu­dzom ma­jet­ku, tak­tiež nej­de o žiad­ny z da­ňo­vých tres­tných či­nov, na­koľ­ko tie­to no­vo­zria­de­né spo­loč­nos­ti ne­vy­ko­ná­va­jú až do svoj­ho pre­da­ja žiad­nu ak­ti­vi­tu a te­da ne­ma­jú ani žiad­ne da­ňo­vé po­vin­nos­ti a ne­pôj­de ani o trest­ný čin skres­lo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods. 1 písm. g) Tr. zák., pre­to­že všet­ky re­le­van­tné úda­je, kto­ré sú da­ňo­vé­mu úra­du (na re­gis­trá­ciu) za­sie­la­né sú pra­vi­di­vé (t. j. ide o sku­toč­ne za­lo­že­nú spo­loč­nosť, kto­rá má za cieľ aj riad­ne vy­ko­ná­vať pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť po pre­da­ji a tak­tiež v rám­ci pod­ni­ka­nia pôj­de o plat­cu DPH, sku­toč­nosť, že pred­lo­že­ný pod­ni­ka­teľ­ský plán je len si­mu­lo­va­ný nie je až tak pod­stat­nou sku­toč­nos­ťou, aby mo­hol oh­ro­ziť nap­rík­lad správ­ny vý­ber da­ne a po­dob­ne, te­da až tak zá­važ­ný aby už iš­lo o trest­ný čin).

 K prob­le­ma­ti­ke účin­nej ľú­tos­ti pri tres­tnom či­ne neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 Tr. zák. a § 86 písm. d) Tr. zák. a k ne­jed­noz­nač­nej práv­nej úp­ra­ve poz­ri bliž­šie člán­ky Šan­ta, J.: Účin­ná ľú­tosť a da­ňo­vé tres­tné či­ny. Jus­tič­ná re­vue, 60, 2008, č. 6-7 a Šam­ko, P.: Eš­te raz k účin­nej ľú­tos­ti a da­ňo­vým tres­tným či­nom. Jus­tič­ná re­vue, 60, 2008, č. 12,

Nie­koľ­ko poz­ná­mok k tres­tné­mu či­nu skrá­te­nia da­ne

 Tres­tné či­ny da­ňo­vé sú čas­to v praxi pá­cha­né tak, že je po­mer­ne zlo­ži­té (a to aj pod­rob­ným do­ka­zo­va­ním) zis­tiť, kto je pá­cha­te­ľom da­ňo­vé­ho tres­tné­ho či­nu (spra­vid­la tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne a po­sit­né­ho) a či do­siah­nu­té príj­my sú ale­bo nie sú príj­mom da­ňo­vé­ho sub­jek­tu, kto­rý je po­vin­ným daň priz­nať v da­ňo­vom priz­na­ní.

 Mož­no uviesť prík­lad z praxe, keď bo­la za­lo­že­ná spo­loč­nosť G. s.r.o., kto­rá ma­la je­di­né­ho spo­loč­ní­ka a ko­na­te­ľa, kto­rý však v ob­chod­ných vzťa­hoch spo­loč­nos­ti G. vô­bec ne­vys­tu­po­val, na­koľ­ko v me­ne spo­loč­nos­ti G. ko­na­li vždy rôz­ne oso­by (čas­to aj cu­dzí štát­ni prís­luš­ní­ci), kto­rí ob­chod­ným par­tne­rom pred­kla­da­li spl­no­moc­ne­nia, kto­ré mal vy­sta­vo­vať ko­na­teľ spo­loč­nos­ti G. Spo­loč­nosť G. pos­ky­to­va­la sta­veb­né prá­ce, pri­čom jej ob­chod­ní par­tne­ri s tou­to spo­loč­nos­ťou (s oso­bou, kto­rá pred­lo­ži­la pl­nú moc na ko­na­nie v me­ne spo­loč­nos­ti) viac­krát uzav­re­li zmlu­vy o di­elo, na pod­kla­de kto­rých vy­ko­ná­va­li sta­veb­né prá­ce. Spo­loč­nosť G. (pros­tred­níc­tvom úč­tov­níč­ky spo­loč­nos­ti, kto­rá na ta­ké­to ko­na­nie dis­po­no­va­la spl­no­moc­ne­ním od ko­na­te­ľa) nás­led­ne vy­ko­na­né prá­ce fak­tú­ro­va­la svo­jim ob­jed­ná­va­te­ľom, pri­čom fi­nan­čné pros­tried­ky za úh­ra­du pos­kyt­nu­tých slu­žieb bo­li za­sie­la­né na ban­ko­vé úč­ty rôz­nych fy­zic­kých osôb, te­da ne­bo­li za­sie­la­né na ban­ko­vé úč­ty spo­loč­nos­ti (oso­by, kto­ré na pod­kla­de pl­nej mo­ci ko­na­li v me­ne spo­loč­nos­ti uvá­dza­li ob­jed­ná­va­te­ľom tie­to ban­ko­vé úč­ty). Nás­led­ne, bo­li na tie­to ban­ko­vé úč­ty fi­nan­čné pros­tried­ky uh­ra­de­né, kto­ré bo­li nás­led­ne vy­bra­té v ho­to­vos­ti. Spo­loč­nosť G. tak­to pod­ni­ka­la nie­koľ­ko ro­kov, pri­čom nik­dy ne­po­da­la da­ňo­vé priz­na­nie.

 Pr­vým prob­lé­mom bo­lo to, či fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré bo­li za­sie­la­né ako úh­ra­da fak­túr vy­sta­ve­ných spo­loč­nos­ťou G. mož­no po­va­žo­vať za príj­my spo­loč­nos­ti G., na­koľ­ko cel­kom evi­den­tne ne­bo­li za­sla­né na ban­ko­vé úč­ty spo­loč­nos­ti G. a ne­dos­ta­li sa tak do dis­po­zí­cie tej­to spo­loč­nos­ti.

 Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní vy­chá­dza­li ne­zried­ka z to­ho, že ak fi­nan­čné pros­tried­ky ne­bo­li za­sla­né na ban­ko­vý účet spo­loč­nos­ti, kto­rá vy­sta­vi­la fak­tú­ru, nej­de o prí­jem tej­to spo­loč­nos­ti, ale ide o prí­jem oso­by na účet kto­rej bo­li tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky za­sla­né.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je ten­to vý­klad nes­práv­ny. Pod­stat­ným tu je, čo bo­lo úče­lom plat­by, t. j. pre­čo bo­la plat­ba za­sla­ná a ko­mu (úč­tov­ne) bo­la po­sie­la­ná. Z do­ka­zo­va­nia vy­ply­nu­lo, že iš­lo o plat­by za sta­veb­né prá­ce, kto­ré bo­li vy­ko­ná­va­né na zá­kla­de zmlu­vy o di­elo, kto­ré uzat­vá­ra­la spo­loč­nosť G., tá­to spo­loč­nosť (úč­tov­ne) aj vy­sta­vo­va­la fak­tú­ry ob­jed­ná­va­te­ľom a pos­ky­to­va­la im aj úda­je o ban­ko­vých úč­toch, na kto­ré ma­li byť fi­nan­čné pros­tried­ky pou­ká­za­né. Iš­lo te­da cel­kom za­jvne o prí­jem spo­loč­nos­ti G. a je bez vý­zna­mu, na ko­ho účet bo­la plat­ba pou­ká­za­ná (po­dob­ne by to bo­lo aj v prí­pa­de, ak by spo­loč­nosť G. obdr­ža­la od ob­jed­ná­va­te­ľov plat­by za pos­kyt­né služ­by v ho­to­vos­ti s tým, že pe­nia­ze v ho­to­vos­ti by preb­ral za­mes­tna­nec spo­loč­nos­ti na zá­kla­de pl­nej mo­ci, aj v tom­to prí­pa­de by iš­lo o prí­jem spo­loč­nos­ti G. a to bez oh­ľa­du na to, kto fian­nčné pros­tried­ky prev­zal. Rov­na­ké by to bo­lo aj v prí­pa­de, ak by ten­to za­mes­tna­nec obdr­ža­né fian­nčné pros­tried­ky nás­led­ne spre­ne­ve­ril, to že by sa do­pus­til tres­tné­ho či­nu a že fian­čné pros­tried­ky by sa fak­tic­ky k spo­loč­nos­ti G. ani ne­dos­ta­li by tak­tiež ne­me­ni­li nič na tom, že by stá­le iš­lo o prí­jem spo­loč­nos­ti).

 Dru­hým prob­lé­mom, kto­rý vy­ply­nul z pr­vé­ho, bo­lo to, že ak iš­lo o príj­my spo­loč­nos­ti G. a pred­met­ná spo­loč­nosť nik­dy ne­po­dá­va­la da­ňo­vé priz­na­nia, moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne (da­ne z príj­mov práv­nic­kých osôb), pri­čom prob­le­ma­tic­kým bo­lo zis­tiť, kto pri­chá­dza do úva­hy ako pá­cha­teľ toh­to tres­tné­ho či­nu.

 Je­di­ný ko­na­teľ a spo­loč­ník spo­loč­nos­ti G. sa cel­kom evi­den­tne vô­bec ne­zau­jí­mal o chod spo­loč­nos­ti G., ne­vys­tu­po­val v ob­chod­ných vzťa­hoch spo­loč­nos­ti, ne­po­dá­val da­ňo­vé priz­na­nia a ani ne­zis­ťo­val, či na úč­toch spo­loč­nos­ti G. sú ne­ja­ké príj­my. Je­di­né čo uro­bil bo­lo to, že spl­no­moc­nil via­ce­ré oso­by na ko­na­nie v me­ne spo­loč­nos­ti G.

 V pr­vom ra­de otáz­ka znie, či mož­no toh­to ko­na­te­ľa po­va­žo­vať za pá­cha­te­ľa tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne, keď­že zjav­ne ne­ve­del vô­bec nič o pod­ni­ka­teľ­ských kro­koch spo­loč­nos­ti G. a ne­ve­del ani o tom, že tá­to spo­loč­nosť dis­po­nu­je ne­ja­ký­mi príj­ma­mi, na­koľ­ko príj­my spo­loč­nos­ti bo­li pou­ka­zo­va­né na iné ban­ko­vé úč­ty. Prob­lé­mom te­da je, či ten­to ne­záu­jem o pod­ni­ka­teľ­ské ak­ti­vi­ty spo­loč­nos­ti G. a te­da aj na­záu­jem o to, či spo­loč­nosť G. do­sa­hu­je ale­bo ne­do­sa­hu­je ne­ja­ké príj­my, kto­ré by po­dlie­ha­li da­ni z príj­mov, mô­že byť pok­ry­tá úmy­sel­ným za­vi­ne­ním ko­na­te­ľa (a to mi­ni­mál­ne na úrov­ni ne­pria­me­ho úmys­lu).

 Skry­té pod­ni­ka­nie

 Po­kiaľ sa do­ka­zo­va­ním po­da­rí us­tá­liť, že ko­na­teľ za­lo­žil ob­chod­nú spo­loč­nosť prá­ve z to­ho dô­vo­du, aby cez ne­ho iné oso­by moh­li vy­ko­ná­vať pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť s tým, že úč­tov­ne bu­dú pod­ni­kať v me­ne spo­loč­nos­ti (na pod­kla­de pl­nej mo­ci ude­le­nej ko­na­te­ľom), av­šak v pod­sta­te pôj­de o ich „skry­té“ pod­ni­ka­nie, aby sa tak vy­hli da­ňo­vým po­vin­nos­tiam a ko­na­teľ im len pos­kyt­ne kry­tie, pri­čom ce­lá reali­zá­cia skry­té­ho pod­ni­ka­nia pred­pok­la­dá aj to, že príj­my za pos­kyt­nu­té služ­by sú za­sie­la­né na iné úč­ty, než úč­ty spo­loč­nos­ti v me­ne, kto­rej sa pod­ni­ká, mož­no ho­vo­riť o úmy­sel­nom za­vi­ne­ní ko­na­te­ľa vo vzťa­hu k skrá­te­niu da­ne, na­koľ­ko ko­na­teľ vie, že sa pod­ni­ká v me­ne spo­loč­nos­ti, kto­rej je ko­na­te­ľom, ale na iný účet a tak­tiež je pok­ry­té je­ho úmy­sel­ným za­vi­ne­ním to, že oso­by, kto­ré cez ne­ho pod­ni­ka­jú mô­žu do­sa­ho­vať príj­my po­dlie­ha­jú­ce da­ni (ide to­tiž o pod­sta­tu ce­lé­ho skry­té­ho pod­ni­ka­nia) a tak­tiež vie, že ne­po­dá­va žiad­ne da­ňo­vé priz­na­nia ho­ci je mož­né a prav­de­po­dob­né, že spo­loč­nosť do­sa­hu­je príj­my z pod­ni­ka­nia (iš­lo by o ne­pria­my úmy­sel, tzv. nep­ra­vú ľa­hos­taj­nosť ko­na­te­ľa k to­mu, či nás­le­dok nas­ta­ne ale­bo ne­nas­ta­ne, te­da je tu mož­né vy­vo­diť ak­tív­ny vô­ľo­vý vzťah ko­na­te­ľa aj k mož­nos­ti, že nás­le­dok vo for­me skrá­te­nia da­ne nas­ta­ne ako aj že ne­nas­ta­ne. Sa­moz­rej­me, pá­cha­teľ­mi by tu bo­li aj oso­by, kto­ré vy­ko­ná­va­li ta­ké­to skry­té pod­ni­ka­nie, na­koľ­ko tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne sa mô­že do­pus­tiť kto­koľ­vek (ide te­da o všeo­bec­ný sub­jekt a ne­vy­ža­du­je sa aby pá­cha­teľ mal ne­ja­ké špe­ciál­ne, či kon­krét­ne pos­ta­ve­nie).

 V niek­to­rých prí­pa­doch sú ta­ké­to spo­loč­nos­ti za­kla­da­né úče­lo­vo k to­mu, aby cez ne moh­li pod­ni­kať rôz­ne oso­by s tým, že ko­na­te­ľom spo­loč­nos­ti je „nastr­če­ná“ oso­ba, čas­to oso­ba sla­bo­my­sel­ná, prí­pad­ne oso­ba, kto­rá ani ne­vie, že je ko­na­te­ľom (len za pe­nia­ze pod­pí­sa­la ne­ja­ké pa­pie­re, spra­vid­la ide o vy­uží­va­nie bez­do­mov­cov a po­dob­ne). V ta­kých­to prí­pa­doch bu­de ko­na­teľ naj­čas­tej­šie po­va­žo­va­ný za tzv. ži­vý nás­troj v ru­kách „pra­vých“ pá­cha­te­ľov (pôj­de naj­mä o skut­ko­vý om­yl na stra­ne ta­ké­ho­to ko­na­te­ľa, či pria­mo o ko­na­nie pros­tred­níc­tvom ko­na­te­ľa, kto­rý pre du­šev­nú po­ru­chu nie je tres­tne zod­po­ved­ná), kto­rí pros­tred­níc­tvom toh­to tzv. ži­vé­ho nás­tro­ja spá­cha­li trest­ný čin. Pôj­de te­da o tzv. ne­pria­me pá­cha­teľ­stvo s tým, že ta­ký­to ko­na­teľ ne­bu­de tres­tne zod­po­ved­ný (pre skut­ko­vý om­yl, či du­šev­nú po­ru­chu) a oso­by, kto­ré ko­na­li pros­tred­níc­tvom ne­ho, bu­dú po­va­žo­va­né za pá­cha­te­ľov tres­tné­ho či­nu skrá­te­nia da­ne.

 Tzv. krá­dež iden­ti­ty a pod­ni­ka­nie

 V praxi za­čí­na byť bež­ným aj pod­ni­ka­nie „na iné­ho“, t. j. za­lo­že­nie ob­chod­nej spo­loč­nos­ti a vy­ko­ná­va­nie pod­ni­ka­teľ­skej čin­nos­ti na osob­né úda­je oso­by, kto­rá o tom vô­bec ne­vie. Spra­vid­la sú zneu­ží­va­né osob­né úda­je zís­ka­né z ob­čian­ske­ho preu­ka­zu, kto­rý­mi pá­cha­teľ dis­po­nu­je (nap­rík­lad z od­cu­dze­né­ho OP, prí­pad­ne ide o úda­je oso­by, kto­rá aj reál­ne vy­ko­ná­va pod­ni­ka­teľ­skú čin­nosť a pá­cha­teľ poz­ná osob­né úda­je z pred­chá­dza­jú­cej ob­chod­nej čin­nos­ti, kto­rú mal s ta­kou­to oso­bou).

 V praxi bol nap­rík­lad za­zna­me­na­ný prí­pad, keď bo­la za­lo­že­ná ob­chod­ná spo­loč­nosť (s.r.o.), v kto­rej vy­stu­po­va­li šty­ria spo­loč­ní­ci, kto­rí bo­li zá­ro­veň aj ko­na­te­lia tej­to spo­loč­nos­ti. V ča­se, keď bo­la spo­loč­nosť za­dĺže­ná, tra­ja spo­loč­ní­ci pre­vied­li svo­je ob­chod­né po­die­ly na štvr­té­ho spo­loč­ní­ka, kto­rý zá­ro­veň zos­tal sám aj ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti. Oso­ba, kto­rá na­do­bud­la ob­chod­né po­die­ly a zos­ta­la je­di­ným spo­loč­ní­kom a ko­na­te­ľom spo­loč­nos­ti pri­tom vô­bec ne­ve­de­la, že v spo­loč­nos­ti vy­stu­pu­je ako ko­na­teľ a spo­loč­ník a ne­ve­de­la ani to, že na ňu bo­li pre­ve­de­né ochod­né po­die­ly, že prev­za­la osob­ne ce­lé úč­tov­níc­tvo spo­loč­nos­ti a po­dob­ne. Tá­to oso­ba sa to doz­ve­de­la až nás­led­ne od ve­ri­te­ľov spo­loč­nos­ti, kto­rí žia­da­li úh­ra­du svo­jich poh­ľa­dá­vok.

 Po­kiaľ ide o za­kla­da­nie, či rôz­ne zme­ny v štruk­tú­rach ob­chod­nej spo­loč­nos­ti v prí­pa­doch ak sa po­di­ká na „inú oso­bu“ bez jej ve­do­mia, moh­lo by ísť mi­ni­mál­ne o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu skres­ľo­va­nia úda­jov hos­po­dár­skej a ob­chod­nej evi­den­cie pod­ľa § 259 ods. 1 písm. g) Tr. zák., na­koľ­ko ob­chod­né­mu re­gis­tru bo­li uvá­dza­né nep­rav­di­vé úda­je o pod­stat­ných sku­toč­nos­tiach, kto­ré sa tý­ka­jú ob­chod­ných spo­loč­nso­tí.

 Všeo­bec­ne k da­ňo­vým úni­kom a k spô­so­bom, kto­ré sú v praxi, pri da­ňo­vých úni­koch, za­zna­me­na­né naj­čas­tej­šie

 V praxi sú naj­čas­tej­šie za­zna­me­na­né da­ňo­vé úni­ky, kto­ré sa tý­ka­jú da­ni z príj­mov a DPH. Po­kiaľ ide o daň z príj­mov tak naj­čas­tej­ším spô­so­bom da­ňo­vé­ho úni­ku je:

 a) nad­hod­no­te­nie (na­vy­šo­va­nie) vý­dav­kov, keď da­ňo­vý sub­jekt pred­stie­ra, že mal vy­ššie nák­la­dy, než v sku­toč­nos­ti vy­na­lo­žil na do­siah­nu­tie príj­mov a tak­to si zni­žu­je zá­klad da­ne a tým aj vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť (nap­rík­lad da­ňo­vý sub­jekt za­lo­ží do úč­tov­níc­tva rôz­ne zmlu­vy o spros­tred­ko­va­ní, fi­nan­čnom, či práv­nom po­ra­den­stve, kto­ré mal uh­rá­dzať, pri­čom ide o fi­na­go­va­né zmlu­vy, uzat­vo­re­né me­dzi spriaz­ne­ný­mi sub­jek­tmi s tým, že služ­by nik­dy ne­bo­li pos­kyt­nu­té a te­da nik­dy ne­bo­lo ani za ne za­pla­te­né, je­di­ným úče­lom je na­vy­šo­va­nie vý­dav­kov a tým zni­žo­va­nie da­ňo­vé­ho zá­kla­du, do tej­to ka­te­gó­rie mož­no za­ra­diť ce­lú šká­lu ko­na­ní, kto­ré na­vy­šu­jú vý­dav­ky, nap­rík­lad aj vy­ka­zo­va­nie fik­tív­nych pra­cov­ných ciest a po­dob­ne).

 b) úpl­né ale­bo čias­toč­né za­ta­jo­va­nie príj­mov, ide o si­tuácie, keď da­ňo­vý sub­jekt pred­stie­ra, že na­mal žiad­ny prí­jem, kto­rý by po­dlie­hal da­ňo­vej po­vin­nos­ti (a prí­pad­ne ani ne­po­dá da­ňo­vé priz­na­nie), res­pek­tí­ve da­ňo­vý sub­jekt pred­stie­ra a dek­la­ru­je, že mal niž­šie príj­my, než v sku­toč­nos­ti mal (ty­pic­kým prík­la­dom bo­lo a je uzat­vá­ra­nie kúp­nop­re­daj­ných zmlúv na neh­nu­teľ­nos­ti, keď kúp­na ce­na uve­de­ná v zmlu­ve bo­la vý­raz­ne niž­šia než sku­toč­ne do­hod­nu­tá kúp­na ce­na s tým, že cie­ľom je zní­žiť vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť, prí­pad­ne iš­lo o si­mu­lo­va­né zmlu­vy, keď bo­la uzat­vo­re­ná da­ro­va­cia zmlu­va na neh­nu­te­ľosť, pri­čom v sku­toč­nos­ti iš­lo o kúp­nu zmlu­vu a účas­tní­ci zmlu­vy len tak­to „za­krý­va­li“ prí­jem, kto­rý po­dlie­ha da­ni z príj­mov).

 c) tzv. ce­no­vé pre­su­ny – ta­kým­to ce­no­vým pre­su­nom mô­že byť nap­rík­lad roz­lo­že­nie da­ne me­dzi via­ce­ro da­ňo­vých sub­jek­tov, pri­čom daň z príj­mov sa zni­ži ale­bo aj úpl­ne „stra­tí“ tak, že via­ce­ro spriaz­ne­ných pod­ni­ka­teľ­ských sub­jek­tov si me­dzi se­bou nap­rík­lad to­var pre­dá­va­jú a na­ku­pu­jú a to za pod­hod­no­te­né ce­ny. Sem mož­no za­ra­diť aj rôz­ne pre­vo­dy zis­ku, keď da­ňo­vý sub­jekt pre­ve­die zisk z jed­nej ob­chod­nej spo­loč­nos­ti na dru­hú ob­chod­nú spo­loč­nosť, kto­rá je vy­slo­ve­ne stra­to­vá (a to na pod­kla­de ne­ja­kej fik­tív­nej zmlu­vy) s tým, že v „zis­ko­vej“ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti si tak zní­ži zá­klad da­ne a v „stra­to­vej“ ob­chod­nej spo­loč­nos­ti sa zá­klad da­ne sí­ce zvý­ši, av­šak, keď­že ide o sta­to­vú ob­chod­nú spo­loč­nosť, bu­de hos­po­dár­sky vý­sle­dok aj na­ďa­lej zá­por­ný a ne­bu­de tak „hro­ziť“ žiad­na vlas­tná da­ňo­vá po­vin­nosť.

 Po­kiaľ ide o da­ňo­vé úni­ky tak je nut­né pri­po­me­núť, že da­ňo­vý únik mô­že byť nie­len ne­le­gál­ny (t. j. ta­ký, kto­rý je v roz­po­re s práv­ny­mi pred­pis­mi), ale da­ňo­vý únik mô­že byť aj le­gál­ny (t. j. ta­ký, kto­rý len vy­uží­va ur­či­tý pries­tor pos­kyt­nu­tý práv­ny­mi pred­pis­mi), pri le­gál­nom da­ňo­vom úni­ku ide o tzv. da­ňo­vú op­ti­ma­li­zá­ciu (le­gál­ne zni­žo­va­nie zá­kla­du da­ne). Niek­to­ré ko­na­nia da­ňo­vých sub­jek­tov sú pri­tom tak zlo­ži­té, že je po­mer­ne ťaž­ké us­tá­liť, či ide eš­te o do­vo­le­nú da­ňo­vú op­ti­ma­li­zá­ciu. Tak nap­rík­lad je v praxi už bež­ným, že me­dzi se­bou ob­cho­du­jú vzá­jom­ne zá­vis­lé sub­jek­ty, kto­ré sa na­chá­dza­jú v rôz­nych štá­toch a to s cie­ľom, aby bol zisk do­siah­nu­tý v štá­te, kto­rý má niž­šie da­ňo­vé za­ťa­že­nie. Ta­kým­to štá­tom sú ne­zried­ka tzv. da­ňo­vé ra­je, t. j. kra­ji­ny so zvý­hod­ne­ným da­ňo­vým re­ži­mom, kto­ré umož­ňu­jú umies­tne­nie ka­pi­tá­lu s da­ňo­vou úľa­vou (k da­ňo­vej op­ti­ma­li­zá­cii poz­ri nap­rík­lad aj prís­pe­vok Pú­ry, F.: Da­ňo­vý únik – me­ze le­gál­ní da­ňo­vé op­ti­ma­li­za­ce, uve­rej­ne­ný v zbor­ní­ku prís­pev­kov z I. me­dzi­ná­rod­nej kon­fe­ren­cie k té­me Tres­tné prá­vo da­ňo­vé).

 Po­kiaľ ide o DPH tak naj­čas­tej­ším spô­so­bom da­ňo­vé­ho úni­ku je:

 a) na­vy­šo­va­nie vý­šky da­ňo­vej po­vin­nos­ti na vstu­pe – ide o čas­té pou­ží­va­nie fik­tív­nych fak­túr, zmlúv a po­dob­ne, ke­dy sa pred­stie­ra že zda­ni­teľ­né pl­ne­nia riad­ne pre­beh­li, av­šak v sku­toč­nos­ti pre­beh­li len „na pa­pie­ri“, čas­to ide o ta­ké­to kvá­zi ob­cho­do­va­nie me­dzi len na ten účel za­lo­že­ný­mi ob­chod­ný­mi spo­loč­nos­ťa­mi, res­pek­tí­ve sa fak­tú­ry na­ku­pu­jú od rôz­nych iných spo­loč­nos­tí (ide o riad­ne pod­ni­ka­jú­ce sub­jek­ty, kto­ré ob­čas „pre­da­jú fak­tú­ry“ iným spo­loč­nos­tiam, aby si tie moh­li na­vý­šiť da­ňo­vú po­vin­nosť na vstu­pe). Vý­sled­kom je zní­že­nie vlas­tnej da­ňo­vej po­vin­nos­ti pros­tred­níc­tvom od­poč­tov, res­pek­tí­ve vznik nad­mer­né­ho od­poč­tu (v praxi ide čas­to o vzá­jom­nú kom­bi­ná­ciu tých­to sku­toč­nos­tí, te­da da­ňo­vý sub­jekt si nie­len zní­ži vlas­tnú da­ňo­vú po­vin­nosť, ale zní­ži si ju až do ta­kej vý­šky, že vznik­ne nad­met­ný od­po­čet, kto­rý nás­led­ne žia­da uh­ra­diť od správ­cu da­ne).

 b) tzv. cez­hra­nič­né da­ňo­vé úni­ky na DPH, kto­rých spo­loč­ným me­no­va­te­ľom sú rôz­ne ma­chi­ná­cie v rám­ci do­vo­zu a vý­vo­zu to­va­rov me­dzi člen­ský­mi kra­ji­na­mi Európ­skej únie. Sché­ma tých­to ope­rá­cií vy­chá­dza z to­ho, že ak da­ňo­vý sub­jekt, kto­rý je plat­ca DPH do­dá­va to­var iné­mu da­ňo­vé­mu sub­jek­tu v inom štá­te EÚ, kto­rý je tak­tiež plat­com DPH a do­da­nie to­va­ru je pred­me­tom da­ne v štá­te, do kto­ré­ho sa to­var do­dá­va, tak do­dá­va­teľ to­va­ru neup­lat­ní DPH na vý­stu­pe, pri­čom tak mô­že uro­biť za si­tuácie, ak bol to­var sku­toč­ne dop­ra­ve­ný do iné­ho člen­ské­ho štá­tu. Ale­bo po­ve­da­né inak, da­ňo­vý sub­jekt, kto­rý to­var do­dá­va ho fak­tú­ru­je bez DPH, av­šak má za­cho­va­ný ná­rok na od­po­čet DPH (ide o za­brá­ne­nie dvo­ji­té­ho zda­ne­nia, t. j. ide o me­chan­izmus, keď sa DPH má pla­tiť len raz a to v štá­te ur­če­nia – v štá­te spot­re­by).

 Pri cez­hra­nič­ných da­ňo­vých úni­koch na DPH nap­rík­lad spo­loč­nosť X. na­kú­pi v SR, pod­ľa fak­túr a zmlúv, pneu­ma­ti­ky (a to z čas­ti nao­zaj a z čas­ti len „na pa­pie­ri“), pri­čom ide o z čas­ti fik­tív­ne dok­la­dy (t. j. v tej čas­ti, v kto­rej sa ná­kup len pred­stie­ra), kto­rý­mi si na­vý­ši da­ňo­vú po­vin­nosť na vstu­pe. Po­tom na­kú­pe­né pneu­ma­ti­ky pre­dá spo­loč­nos­ti W. do ČR (tu už reali­zu­je ce­lý pre­daj len „na pa­pie­ri“ s tým, že v sku­toč­nos­ti sa žiad­ne pneu­ma­ti­ky nep­re­dá­va­jú), pri­čom pri pre­da­ji vy­sta­ví fak­tú­ru bez DPH, na­koľ­ko štá­tom spot­re­by je ČR. Pneu­ma­ti­ky, kto­ré bo­li z čas­ti nao­zaj na­kú­pe­né spo­loč­nos­ťou X. však zos­ta­nú na úze­mí SR, kde ich tá­to spo­loč­nosť nás­led­ne ďa­lej pre­dá a to už aj s DPH. Spo­loč­nosť X. tak zís­ka nie­len od­po­čet da­ne, kto­rý je na­vý­še­ný o časť ná­ku­pu to­va­ru, kto­rý bol pred­stie­ra­ný (tak­mer vždy tak­to vznik­ne nad­mer­ný od­po­čet DPH, kto­rý správ­ca da­ne nás­led­ne vrá­ti, na­koľ­ko na vý­stu­pe nie je vlas­tná da­ňo­vá po­vin­nosť), ale zís­ka aj nez­da­ne­ný prí­jem z to­ho, že sku­toč­ne na­kú­pe­né pneu­ma­ti­ky bo­li pre­da­né na úze­mí SR, pri­čom spo­loč­nosť zís­ka aj DPH z to­ho pre­da­ja (ce­lý ten­to nás­led­ný pre­daj na úze­mí SR je skry­tý, pre­to­že ofi­ciál­ne bo­li všet­ky pneu­ma­ti­ky pre­da­né do ČR.

 Ce­lý ten­to me­chan­izmus po­tom zreali­zu­je aj spriaz­ne­ná spo­loč­nosť W. v ČR, kto­rá ako­že na­kú­pe­né pneu­ma­ti­ky pre­dá inej spriaz­ne­nej spo­loč­nos­ti v ČR a tá ich za­se pre­dá na Slo­ven­sko spo­loč­nos­ti X. (pa­pie­ro­vo tak to­var obie­ha me­dzi rôz­ny­mi kra­ji­na­mi doo­ko­la, pri­čom v niek­to­rých prí­pa­doch sú za­po­je­né aj via­ce­ré kra­ji­ny než len dve a via­ce­ré spo­loč­nos­ti než len tri. Je pre­to po­mer­ne ná­roč­né, nie­ke­dy až ne­mož­né „roz­pliesť“ ta­ké­to ob­cho­dy a zis­tiť ta­ké­to da­ňo­vé úni­ky.

 pois­tné

 Po­kiaľ ho­vo­rí­me o tres­tnom či­ne neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, tak v praxi spô­so­bu­je neus­tá­le prob­lé­my aj po­su­dzo­va­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti za zra­ze­nie a neod­ve­de­nie pois­tné­ho, kto­ré za­mes­tná­va­teľ zrá­ža za­mes­tna­né­mu. Nap­rík­lad ob­ža­lo­ba bo­la po­da­ná pre spá­chanie pre­či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho pod­ľa § 277 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že

 ob­vi­ne­ný H. K. ako šta­tu­tár­ny zá­stup­ca spo­loč­nos­ti „Z.“ a.s. v ob­do­bí od jú­la 2006 do má­ja 2007 zrá­žal svo­jim za­mes­tnan­com po­vin­né od­vo­dy z ich miezd, av­šak op­ráv­ne­ným sub­jek­tom ich ne­za­sie­lal, čím S. p. dl­ží spo­loč­nosť Z. a.s. čias­tku vo vý­ške 1.481,21 Euro.

 Ta­ké­to vy­me­dzenie skut­ku je ne­dos­ta­toč­né, ale hlav­ne v príp­rav­nom ko­na­ní bo­lo zis­te­né len to, že za­mes­tná­va­teľ za­sie­lal pois­ťov­ni prís­luš­né vý­ka­zy o od­vo­doch za za­mes­tnan­cov, av­šak už ne­bo­lo zis­ťo­va­né, či tie­to od­vo­dy bo­li sku­toč­ne aj sú­čas­ťou mzdy, te­da či za­mes­tnan­co­vi bo­la mzda sku­toč­ne vy­pla­te­ná a ak áno, či jej sú­čas­ťou bo­li aj po­vin­né od­vo­dy. Za­mes­tná­va­te­lia to­tiž po­vin­ne za­sie­la­jú prís­luš­ným pois­ťov­niam me­sač­né vý­ka­zy o od­vo­doch aj v prí­pa­doch, ak mzdy vô­bec ne­vyp­lá­ca­jú. V ta­kých­to prí­pa­doch ne­mô­že ísť o spá­chanie tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho, pre­to­že za­mes­tná­va­teľ reál­ne žiad­ne od­vo­dy nez­ra­zil, keď­že ne­mal fian­nčné pros­tried­ky na vý­pla­tu, ale len ad­mi­nis­tra­tív­ne za­sie­lal vý­ka­zy.

 Pro­ku­rá­tor na­mie­tal, že je ire­le­van­tné, či (spo­loč­nosť) ma­la ale­bo ne­ma­la hos­po­dár­sky vý­nos, na­koľ­ko daň (a aj pois­tné) ma­la od­vá­dzať. Súd snep­ri­pus­til ta­ký­to vý­klad, na­koľ­ko v opač­nom prí­pa­de by iš­lo nie­len o ig­no­ro­va­nie zá­kon­ných zna­kov tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho, kto­ré vy­ža­du­jú aj „zra­ze­nie“ a „za­dr­ža­nie“ po­vin­ných pla­tieb, ale iš­lo by aj o sta­no­ve­nie ob­jek­tív­nej zod­po­ved­nos­ti, kto­rá by bo­la nep­rí­pus­tne konštruo­va­ná ako zod­po­ved­nosť za vý­sle­dok (dlh) a nie ako in­di­vi­duál­na zod­po­ved­nosť za ko­na­nie. K sa­mot­né­mu neod­ve­de­niu po­vin­ných pla­tieb mož­no pri­tom do­dať, že prí­pad­né ne­dop­lat­ky (na da­ni ale­bo pois­tnom) op­ráv­ne­né sub­jek­ty riad­ne vy­má­ha­jú pros­tried­ka­mi iných práv­nych od­vet­ví, než je tres­tné prá­vo, a to nap­rík­lad exekuč­ným da­ňo­vým ko­na­ním, „kla­sic­ký­mi“ exekú­cia­mi, kde zá­väz­ky vo­či op­ráv­ne­ným sub­jek­tom sú eš­te navr­šo­va­né o pe­ná­le a po­dob­ne. Štát te­da kri­mi­na­li­zu­je neod­vá­dzanie po­vin­ných pla­tieb len vte­dy, ak mu pred­chá­dza aj sku­toč­né zra­ze­nie a úmy­sel­né za­dr­ža­nie po­vin­ných pla­tieb.

 V niek­to­rých prí­pa­doch sú vy­ššie uve­de­né skut­ky roz­ší­re­né aj o sku­toč­nosť, že za­mes­tná­va­teľ riad­ne ne­vyp­lá­cal v ur­či­tom ob­do­bí mzdu svo­jim za­mes­tnan­com a te­da ide aj o sú­beh s tres­tným či­nom ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho pod­ľa § 214 ods. 1 Tr. zák.. Je zrej­mé, že jed­no­čin­ný sú­beh tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho a neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho je v ta­kých­to prí­pa­doch vy­lú­če­ný, na­koľ­ko ak za­mes­tná­va­teľ ne­vyp­la­til mzdu za­mes­tnan­com, ne­mo­hol z nej ani zra­ziť od­vo­dy a ne­mo­hol sa tak do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu neod­ve­de­nia da­ne a pois­tné­ho a v opač­nom prí­pa­de (ak by mzdu uh­ra­dil, ale zra­zil a neod­vie­dol pois­tné) by sa za­se ne­mo­hol do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu ne­vyp­la­te­nia mzdy a od­stup­né­ho.

 2) pos­tu­po­va­nie poh­ľa­dá­vok a pro­ce­né dôs­led­ky

Prí­pa­dom, kto­rý sto­jí za zmien­ku je roz­hod­nu­tie Ok­res­né­ho sú­du v B., kto­rý za­sta­vil tres­tné stí­ha­nie v ko­na­ní pred sú­dom, kto­ré bo­lo ve­de­né pre trest­ný čin pod­vo­du a to s pou­ka­zom na to, že tres­tné stí­ha­nie je pod­mie­ne­né súh­la­som poš­ko­de­né­ho a ten súh­las vzal späť, te­da, že tres­tné stí­ha­nie je nep­rí­pus­tné.

 V da­nej ve­ci iš­lo skut­ko­vo je tzv. pod­vod s poh­ľa­dáv­ka­mi, kto­ré­ho sa, pod­ľa ob­ža­lo­by, mal ob­vi­ne­ný do­pus­tiť tak, že

 ako ko­na­teľ spo­loč­nos­ti T. uzat­vo­ril dňa 16.7.2006 so spo­loč­nos­ťou OTP Fak­to­ring Slo­ven­sko a.s. zmlu­vu o reg­res­nom fak­to­rin­gu, pred­me­tom kto­rej bo­lo pos­tú­pe­nie poh­ľa­dá­vok, kto­ré ma­la mať spo­loč­nosť T. vo­či dl­žní­ko­vi B a.s., pri­čom spo­loč­nos­ti OTP Fak­to­ring Slo­ven­sko a.s. do­ru­čil fak­tú­ru a sú­pis vy­ko­na­ných prác, pod­ľa kto­ré­ho ma­la spo­loč­nosť T. vy­ko­nať pre spo­loč­nosť B a.s. pro­jek­to­vé, príp­rav­né, de­ve­lo­per­ské prá­ce a in­ži­nie­ring, ho­ci ve­del, že spo­loč­nosť v me­ne kto­rej ko­nal ne­vy­ko­na­la pre spo­loč­nosť B a.s. uve­de­né prá­ce a tá­to spo­loč­nosť si tie­to prá­ce ani neob­jed­na­la, te­da v ča­se pod­pi­su zmlu­vy o reg­res­nom fak­to­rin­gu ve­del, že pred­lo­že­ná fak­tú­ra a sú­pis prác sú len fik­tív­ne, na­koľ­ko ne­zod­po­ve­da­jú sku­toč­nos­ti a ko­nal s cie­ľom, aby od spo­loč­nos­ti OTP Fak­to­ring Slo­ven­sko a.s. vy­lá­kal fi­nan­čné pros­tried­ky za pos­tú­pe­nie neexis­tu­jú­cich poh­ľa­dá­vok, pri­čom spo­loč­nosť OTP Fak­to­ring Slo­ven­sko a.s. uh­ra­di­la za pos­tú­pe­nie neexis­tu­jú­cich poh­ľa­dá­vok su­mu 7.955.000 Sk, čím spo­loč­nos­ti OTP Fak­to­ring Slo­ven­sko a.s. spô­so­bil ško­du vo vý­ške 7.955.000 Sk.

 Poš­ko­de­ným sub­jek­tom te­ba bo­la spo­loč­nosť OTP Fak­to­ring, pri­čom, v ko­na­ní pred sú­dom, tú­to poh­ľa­dáv­ku od poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti od­kú­pi­la man­žel­ka ob­vi­ne­né­ho, kto­rá sa nás­led­ne dos­ta­vi­la na hlav­né po­jed­ná­va­nie, pred­lo­ži­la zmlu­vy o od­kú­pe­ní poh­ľa­dá­vok s tým, že v zmys­le § 211 ods. 1 Tr. por. ne­dá­va súh­las na tres­tné stí­ha­nie man­že­la. Súd nás­led­ne ko­na­nie za­sta­vil.

 Uve­de­né roz­hod­nu­tie sú­du bo­lo nes­práv­ne a to z nas­le­du­jú­cich dô­vo­dov:

 Pod­ľa § 46 ods. 1 Tr. por. sa poš­ko­de­ným, pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch, ro­zu­mie ten, ko­mu bo­la tres­tným či­nom spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da.

 Trest­ný po­ria­dok te­da chá­pe poš­ko­de­né­ho ako oso­bu, vo­či kto­rej pria­mo úto­čil pách­teľ (vy­plý­va to zo slov “oso­ba, kto­rej bo­la spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da“), te­da pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch je poš­ko­de­ným vždy ten na ko­ho ma­je­tok pria­mo pá­cha­teľ úto­čil, ko­ho ma­je­tok sa zmen­šil, či nez­väč­šil v dôs­led­ku proti­práv­ne­ho ko­na­nia pá­cha­te­ľa. To, že poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por., mô­že byť len pria­mo oso­ba poš­ko­de­ná ko­na­ním pá­cha­te­ľa vy­plý­va aj z dô­vo­do­vej sprá­vy k no­vé­mu Tres­tné­mu po­riad­ku (zdroj Trest­ný po­ria­dok s dô­vo­do­vou sprá­vou, Epos 2005, s. 165, kde je uve­de­né, že „po­jem poš­ko­de­né­ho je de­fi­no­va­ný ako pria­ma obeť tres­tné­ho či­nu“).

 To­to kon­šta­to­va­nie je pod­stat­ným pre­to, že iba ta­ký­to poš­ko­de­ný (pria­mo obeť tres­tné­ho či­nu), má pro­ces­né op­ráv­ne­nie sta­no­ve­né v us­ta­no­ve­ní § 211 ods. 1 Tr. por. (iba ta­ký­to poš­ko­de­ný mô­že te­da dis­po­no­vať súh­la­som poš­ko­de­né­ho).

 V tej­to sú­vis­los­ti je nut­né vy­chá­dzať aj z us­ta­no­ve­nia § 48 ods. 4 Tr. por., kto­ré vy­slo­ve­ne sta­no­vu­je, že ak ide o up­lat­ne­nie ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, pre­chá­dza­jú prá­va, kto­ré Trest­ný po­ria­dok priz­ná­va poš­ko­de­né­mu, aj na je­ho práv­ne­ho nás­tup­cu. Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že pre­chod pro­ces­ných práv poš­ko­de­né­ho na práv­ne­ho nás­tup­cu sa via­že len na tie prá­va, kto­ré sa tý­ka­jú up­lat­ne­nia ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy (ide te­da o prá­va, kto­ré vy­slo­ve­ne sú­vi­sia s náh­ra­dou ško­dy, vrá­ta­ne prá­va vzdať sa ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy).

 Súh­las poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 211 ods. 1 Tr. por. žiad­nym spô­so­bom ne­sú­vi­sí s up­lat­ňo­va­ním ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, na­koľ­ko sa „via­že“ na obeť tres­tné­ho či­nu, te­da na oso­bu, kto­rá bo­la pria­mo poš­ko­de­ná tres­tným či­nom a nie na ná­rok na náh­ra­du spô­so­be­nej ško­dy. Ten, kto dis­po­nu­je súh­la­som poš­ko­de­né­ho pre­to vô­bec ne­mu­sí mať ná­rok na náh­ra­du ško­dy a to pla­tí aj opač­ne. Sku­toč­nosť, že prá­vo v zmys­le § 211 ods. 1 Tr. por. nie je mož­né pre­viesť na práv­ne­ho nás­tup­cu poš­ko­de­né­ho, mož­no zis­tiť aj z tres­tnop­ráv­nej li­te­ra­tú­ry (nap­rík­lad Ru­žič­ka, M. a kol.Poš­ko­de­ný a ad­héz­ne ko­na­nie v Čes­kej re­pub­li­ke. 1. Vy­da­nie. Pra­ha: C.H.Beck, 2007, s. 545 a nasl.), z kto­rej tiež vy­plý­va, že súh­las poš­ko­de­né­ho ne­sú­vi­sí s up­lat­ňo­va­ním ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy a pre­to na práv­ne­ho nás­tup­cu nep­re­chá­dza (do­kon­ca v prí­pa­de smr­ti poš­ko­de­né­ho nep­re­chá­dza op­ráv­ne­nie v zmys­le § 211 ods. 1 Tr. por. ani na de­di­ča ako práv­ne­ho nás­tup­cu fy­zic­kej oso­by, na kto­ré­ho inak pre­chá­dza ná­rok na náh­ra­du ško­dy).

Ok­res­ný súd pre­ce­nil vý­znam pos­tu­po­va­nia poh­ľa­dá­vok na pod­kla­de zmlúv o pos­tú­pe­ní poh­ľa­dá­vok, pre­to­že poh­ľa­dáv­ka je prá­vo na pl­ne­nie, v da­nom prí­pa­de prá­vo na pl­ne­nie vy­plý­va­jú­ce z ti­tu­lu ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy. To­to prá­vo na pl­ne­nie (poh­ľa­dáv­ku) mož­no pre­to, v zmys­le § 48 ods. 4 Tr. por., pos­tú­piť na inú oso­bu, av­šak oso­ba, na kto­rú bo­la poh­ľa­dáv­ka pos­tú­pe­ná má po­tom, cel­kom lo­gic­ky, len tie pro­ces­né prá­va, kto­ré sa via­žu na ná­rok na náh­ra­du ško­dy, av­šak ne­dis­po­nu­je tý­mi pro­ces­ný­mi prá­va­mi, kto­ré sa via­žu len na pria­me­ho poš­ko­de­né­ho, na to­ho, ko­mu vý­hra­de bo­la ko­na­ním pá­cha­te­ľa spô­so­be­ná ško­da a ko­ho pro­ces­né prá­va (vrá­ta­ne prá­va pod­ľa § 211 ods. 1 Tr. por.) ne­za­ni­ka­jú ani po­tom, čo na inú oso­bu pre­vie­dol prá­vo na pl­ne­nie (poh­ľa­dáv­ku).

 Ak poh­ľa­dáv­ka (te­da len prá­vo na pl­ne­nie vy­plý­va­jú­ce z ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy) bo­la na­po­kon pos­tú­pe­ná man­žel­ke ob­vi­ne­né­ho, zna­me­ná to len to, že man­žel­ka ob­vi­ne­né­ho dis­po­nu­je s ná­ro­kom na náh­ra­du ško­dy a mô­že sa toh­to ná­ro­ku vzdať a ne­žia­dať nah­ra­diť spô­so­be­nú ško­du. V žiad­nom prí­pa­de však ne­dis­po­nu­je súh­la­som poš­ko­de­né­ho, na­koľ­ko jej ne­bo­la ko­na­ním pá­cha­te­ľa spô­so­be­ná žiad­na ško­da (ona len kú­pi­la prá­vo z tej­to ško­dy vy­plý­va­jú­ce) a pre­to jej vy­hlá­se­nie o tom, že ne­súh­la­sí s tres­tným stí­ha­ním je práv­ne bez vý­zna­mu, je neú­čin­né a súd na ne­ho ani ne­mal pri­hlia­dať.

 To­to roz­hod­nu­tie sú­du ot­vo­ri­lo aj prob­le­ma­ti­ku to­ho, či súh­las s tres­tným stí­ha­ním mô­že dať aj práv­nic­ká oso­ba, res­pek­tí­ve, či sa us­ta­no­ve­nie § 211 Tr. por. tý­ka aj práv­nic­kej oso­by (to pla­tí zvlášť pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch, nap­rík­lad, ak by man­žel­ka ob­vi­ne­né­ho ne­kú­pi­la poh­ľa­dáv­ky, ale kú­pi­la by pria­mo 100% ma­jet­ko­vú účasť v poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti).

 V tres­tnop­ráv­nej praxi je na­viac po­mer­ne spor­né, či op­ráv­ne­nie uve­de­né v § 211 ods. 1 Tr. por., ma­jú aj poš­ko­de­né práv­nic­ké oso­by (te­da práv­nic­ké oso­by vo­či kto­rým pria­mo pá­cha­teľ úto­čil), res­pek­tí­ve, či pri­ná­le­ží len poš­ko­de­ným oso­bám fy­zic­kým (tá­to otáz­ka je v Tres­tnom po­riad­ku evi­den­tne ne­dos­ta­toč­ne up­ra­ve­ná).

 Ak by sme aj vý­kla­dom us­ta­no­ve­nia § 211 ods. 2 Tr. por. pri­pus­ti­li, že súh­la­som poš­ko­de­né­ho dis­po­nu­jú aj práv­nic­ké oso­by, kto­ré ne­ma­jú ma­jet­ko­vú účasť štá­tu a ani ne­hos­po­dá­ria s ve­rej­ný­mi fi­nan­cia­mi, moh­lo by ísť len o ta­kú práv­nic­kú oso­bu, vý­hrad­ne, ku ško­de kto­rej bol trest­ný čin spá­cha­ný (pod­ľa § 211 ods. 2 Tr. por. sa us­ta­no­ve­nie o súh­la­se poš­ko­de­né­ho ne­pou­ži­je, ak je spô­so­be­ná smrť ale­bo je poš­ko­de­ným štát, obec, vy­šší územ­ný ce­lok, práv­nic­ká oso­ba s ma­jet­ko­vou účas­ťou štá­tu ale­bo práv­nic­ká oso­ba, kto­rá hos­po­dá­ri s ve­rej­ný­mi fi­nan­cia­mi. Z uve­de­né­ho, vy­plý­va, že na os­tat­né práv­nic­ké oso­by sa to­to us­ta­no­ve­nie ne­pou­ži­je a mô­žu te­da dis­po­no­vať súh­la­som poš­ko­de­né­ho – ide o vý­klad za pou­ži­tia ar­gu­men­tum a con­trá­rio).

 Konštruk­cia súh­la­su poš­ko­de­né­ho by po­tom bo­la za­lo­že­ná na tom, že ak bol trest­ný čin spá­cha­ný vý­hrad­ne ku ško­de ob­chod­nej spo­loč­nos­ti ale­bo druž­stva a ten, pro­ti kto­ré­mu je ale­bo má byť ve­de­né tres­tné stí­ha­nie, bol v do­be spá­chania či­nu (či v do­be roz­ho­do­va­nia) vo vzťa­hu k všet­kým spo­loč­ní­kom, ko­man­di­tis­tom, kom­ple­men­tá­rom, ak­cio­ná­rom oso­bou, vo­či kto­rej by tí­to spo­loč­ní­ci, kom­ple­men­tá­ri, ko­man­di­tis­ti a ak­cio­ná­ri ma­li prá­vo ako sved­ko­via od­oprieť vý­po­veď, moh­li by (teo­re­tic­ky) tie­to oso­by ude­lo­vať súh­las k tres­tné­mu tí­ha­niu. Ak by iš­lo nap­rík­lad o s.r.o. a man­žel­ka ob­vi­ne­né­ho by sa sta­la je­di­ným spo­loč­ní­kom tej­to spo­loč­nos­ti, teo­re­tic­ky by pri­chá­dza­lo do úva­hy neu­de­le­nie súh­la­su s tres­tným stí­ha­ním.

 Ak by sa však spol­čo­nosť zá­ro­veň vzda­la ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, hro­zi­lo by man­žel­ke ob­vi­ne­né­ho, teo­re­tic­ky, po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku pod­ľa § 237 Tr. zák., na­koľ­ko ma­je­tok spo­loč­nos­ti je sa­mos­tat­ný a vo­či spo­loč­ní­ko­vi a ko­na­te­ľo­vi ide o ma­je­tok cu­dzí (práv­nic­ká oso­ba má vlas­tnú ma­jet­ko­vú sa­mos­tat­nosť, t. j. spo­loč­ník nie je vlas­tní­kom s.r.o.) s tým, že by iš­lo o vzda­nie sa ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy, te­da spo­loč­nosť by priš­la o kom­pen­zá­ciu za ško­du, kto­rú jej pá­cha­teľ spô­so­bil (ide skôr o teo­re­tic­kú mož­nosť, na­koľ­ko vzhľa­dom k prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio tres­tné­ho prá­va, nie je dô­vod, aby štát vstu­po­val do vzá­jom­ných vzťa­hov spo­loč­nos­ti a jej je­di­né­ho spo­loč­ní­ka, na­vy­še ta­ké­to ko­na­nie by sa moh­lo po­va­žo­vať za vý­kon prá­va v zmys­le zá­ko­na (vý­kon pro­ces­né­ho prá­va, kde je pl­ne v kom­pe­ten­cii poš­ko­de­né­ho či bu­de ale­bo ne­bu­de up­lat­ňo­vať ná­rok na náh­ra­du ško­dy), iš­lo by te­da o okol­nosť vy­lu­ču­jú­cu proti­práv­nosť či­nu (§ 28 Tr. zák.).

 Ak by sa prí­pad­né poš­ko­de­nie ma­jet­ku spo­loč­nos­ti vzda­ním sa ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy vy­slo­ve­ne do­tý­ka­lo aj iných sub­jek­tov – nap­rík­lad ve­ri­te­ľov a iš­lo by o ko­na­nie mo­ti­vo­va­né sna­hou pros­tred­níc­tvom poš­ko­de­nia spo­loč­nos­ti poš­ko­diť aj ve­ri­te­ľov spo­loč­nos­ti, kto­rí by sa ne­moh­li prí­pad­ne us­po­ko­jiť s uh­ra­de­nej náh­ra­dy ško­dy – teo­re­tic­ky by moh­lo ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 1 písm. a) Tr. zák, pri­čom by vzda­nie sa ná­ro­ku na náh­ra­du ško­dy moh­lo byť po­va­žo­va­né za „od­strá­ne­nie čas­ti ma­jet­ku“ dl­žní­ka, na­koľ­ko dl­žník by ta­kým­to ko­na­ním „obe­to­val“ poh­ľa­dáv­ku. Na dru­hej stra­ne je však otáz­ne, či by sa ta­ký­to špe­ci­fic­ký úmy­sel, ra­li­zo­va­ný pros­tred­níc­tvom vy­uži­tia (či skôr zneu­ži­tia) mož­nos­ti vzda­nia sa prá­va na náh­ra­du ško­dy po­da­ril preu­ká­zať.

 Všet­ky tie­to us­ta­no­ve­nia a práv­ne úva­hy je pot­reb­né ap­li­ko­vať aj na po­su­dzo­va­ný prí­pad, v kto­rom pria­mym poš­ko­de­ným v zmys­le § 46 ods. 1 Tr. por. bo­la práv­nic­ká oso­ba a to spo­loč­nosť OTP Fak­to­ring Slo­ven­sko a.s.. Prá­ve tá­to oso­ba, ako obeť tres­tné­ho či­nu (ako ten, ko­mu bo­la pria­mo spô­so­be­ná ma­jet­ko­vá ško­da proti­práv­nym ko­na­ním pá­cha­te­ľa), by te­da moh­la dis­po­no­vať súh­la­som poš­ko­de­né­ho v zmys­le § 211 ods. 1 Tr. por., a to za si­tuácie, ak by sme pri­pus­ti­li, že súh­las poš­ko­de­né­ho pri­chá­dza do úva­hy aj v prí­pa­doch, v kto­rých je pria­mym poš­ko­de­ným práv­nic­ká oso­ba.

 3/ po­doz­re­nie zo spre­ne­ve­ry neh­nu­teľ­nos­tí pri vy­ku­po­va­ní po­zem­kov

Po­mer­ne za­ují­ma­vým a aj čas­to me­dia­li­zo­va­ným bol prí­pad vy­ku­po­va­nia po­zem­kov v jed­nom z ok­re­sov Bra­tis­lav­ské­ho kra­ja, kto­rý bol nás­led­ne pro­ku­ra­tú­rou práv­ne kva­li­fi­ko­va­ný ako obzvlášť zá­važ­ný zlo­čin spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. c) (oso­ba s oso­bi­te ulo­že­nou po­vin­nos­ťou chrá­niť zá­uj­my poš­ko­de­né­ho),  ods. 4 písm a)  Tr. zák., kto­ré­ho sa mal pá­cha­teľ do­pus­tiť tak, že (sku­tok je krá­te­ný)

 pred­sta­ven­stvo spo­loč­nos­ti E. od­súh­la­si­lo in­ves­tič­nú ak­ciu oh­ľad­ne ná­ku­pu po­zem­kov a to tak, že pá­cha­te­ľo­vi bo­li pos­kyt­nu­té fi­nan­čné zá­lo­hy na ná­kup po­zem­kov s tým, že za tie­to fi­nan­čné pros­tried­ky má vy­kú­piť po­zem­ky na svo­ju oso­bu a nás­led­ne ich pre­viesť na spo­loč­nosť E., čo aj pá­cha­teľ uro­bil, po­zem­ky o vý­me­re X hek­tá­rov aj vy­kú­pil na svo­ju oso­bu, av­šak na spo­loč­nosť nás­led­ne pre­vie­dol len časť po­zem­kov, časť po­zem­kov si po­ne­chal a tie­to aj za­ťa­žil zá­lož­ným prá­vom v pros­pech ban­ky na pod­kla­de úve­ro­vej zmlu­vy, čím spo­loč­nos­ti E. spô­so­bil ško­du vo vý­ške hod­no­ty neh­nu­teľ­nos­tí v cel­ko­vej su­me 196.200.000 Sk.

 Z ob­ža­lo­by to ne­bo­lo cel­kom jas­né, ale spre­ne­ve­ra bo­la zrej­me vi­de­ná v tom, že si pá­cha­teľ po­ne­chal časť po­zem­kov, kto­ré vy­kú­pil za fi­nan­čné pros­tried­ky pos­kyt­nu­té spo­loč­nos­ťou E., na­koľ­ko ich, pod­ľa do­ho­dy, mal nás­led­ne pre­viesť na spo­loč­nosť E., av­šak tak neu­ro­bil.

 Pod­stat­nou otáz­kou pre súd bo­lo te­da po­sú­de­nie to­ho, či na­kú­pe­né po­zem­ky bo­li vo vzťa­hu k pá­cha­te­ľo­vi cu­dzie, te­da, či mal úto­čiť na vec, kto­rá bo­la vo vlas­tníc­tve inej oso­by. V tom­to sme­re bo­lo dô­le­ži­tým zis­te­nie, že pá­cha­teľ, pod­ľa do­ho­dy so spo­loč­nos­ťou E., na­ku­po­val po­zem­ky na svo­je me­no (na se­ba), te­da do svoj­ho vlas­tníc­tva ako fy­zic­ká oso­ba (res­pek­tí­ve ako oso­ba v man­žel­stve, na­ku­po­val po­zem­ky do bez­po­die­lo­vé­ho spo­luv­las­tníc­tva so svo­jou man­žel­kou). Vy­kú­pe­né po­zem­ky bo­li pre­to za­vkla­do­va­né na ka­tas­tri na je­ho oso­bu a spo­lu s man­žel­kou sa sta­li ich vý­luč­ný­mi vlas­tník­mi (pod­ľa § 130 ods. 3 Tr. zák. sa zve­re­nou ve­cou ro­zu­mie vec vo vlas­tníc­tve inej oso­by). Prá­ve te­da neš­lo a ani ne­moh­lo ísť o ve­ci cu­dzie, na­koľ­ko vlas­tníc­ky pat­ri­li pá­cha­te­ľo­vi a pre­to aké­koľ­vek nak­la­da­nie s ni­mi ne­mož­no po­va­žo­vať za nak­la­da­nie s cu­dzí­mi ve­ca­mi (ne­doš­lo pre­to k „spre­ne­ve­re vy­kú­pe­ných neh­nu­teľ­nos­tí“, pre­to­že neh­nu­teľ­nos­ti ne­bo­li vo vzťa­hu k pá­cha­te­ľo­vi cu­dzie ve­ci). Vzhľa­dom na uve­de­né sa súd ne­zao­be­ral a ani ne­mu­sel za­obe­rať tým, či je vô­bec mož­né „spre­ne­ve­riť“ neh­nu­teľ­nos­ti a či pod po­jem „cu­dzia vec“ uve­de­ný v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu spre­ne­ve­ry mož­no pod­ra­diť aj neh­nu­teľ­nos­ti (de­fi­ní­cia poj­mu „vec“ uve­de­ná v us­ta­no­ve­ní § 130 ods. 1 Tr. zák. by nas­ved­čo­va­la to­mu, že je mož­né spre­ne­ve­riť aj neh­nu­teľ­nos­ti, av­šak v praxi sa reál­ne ta­ký prí­pad zrej­me vô­bec ne­vys­kyt­ne).

 Vzhľa­dom k uve­de­né­mu, pro­ku­ra­tú­ra na­mie­ta­la, že moh­lo ísť o spre­ne­ve­ru fi­nan­čných pros­tried­kov, kto­ré bo­li pá­cha­te­ľo­vi da­né do dis­po­zí­cie spo­loč­nos­ťou E. a kto­ré vlas­tníc­ky pat­ri­li tej­to spo­loč­nos­ti. V tom­to prí­pa­de iš­lo sí­ce o fi­nan­čné pros­tried­ky, kto­ré bo­li vo vzťa­hu k pá­cha­te­ľo­vi cu­dzie a bo­li mu zve­re­né za ur­či­tým úče­lom (ná­kup po­zem­kov), av­šak pá­cha­teľ ich aj pou­žil na do­hod­nu­tý účel, te­da ich ce­lé pou­žil na do­hod­nu­tý ná­kup po­zem­kov na svo­ju oso­bu. Vzhľa­dom k uve­de­né­mu ne­mož­no ho­vo­riť, že by si pá­cha­teľ „pris­vo­jil“ zve­re­né fi­nan­čné pros­tried­ky spo­loč­nos­ti E., na­koľ­ko ich pou­žil na do­hod­nu­tý účel, t. j. na to, k čo­mu mu ich vlas­tník zve­ril. Pre ab­sen­ciu zna­ku „pris­vo­je­nie“ neš­lo ani o spre­ne­ve­ru fi­nan­čných pros­tried­kov.

 Pos­led­ným ar­gu­men­tom bo­lo, že iš­lo o trest­ný čin pod­vo­du s tým, že pá­cha­teľ už pri uzat­vá­ra­ní do­ho­dy so spo­loč­nos­ťou E. ko­nal s úmys­lom vô­bec nepl­niť zmluv­ne do­hod­nu­té pod­mien­ky, t. j. že ko­nal s úmys­lom vy­kú­piť za fi­nan­čné pros­tried­ky spo­loč­nos­ti po­zem­ky na svo­ju oso­bu a nás­led­ne si ich po­ne­chať. Súd tu skú­mal pri­már­ne sub­jek­tív­nu strán­ku ko­na­nia pá­cha­teľ, pri­čom v pod­sta­te skon­šta­to­val, že tzv. pod­vod­ný úmy­sel ne­vyp­lý­va z vy­ko­na­né­ho do­ka­zo­va­nia, na­koľ­ko pá­cha­teľ naj­skôr, časť vy­kú­pe­ných po­zem­kov pre­vie­dol, v zmys­le do­ho­dy, na spo­loč­nosť E., av­šak spo­loč­nosť E. sa s ním ne­vys­po­ria­da­la oh­ľad­ne od­me­ny, na kto­rú mal mať ná­rok za vy­ku­po­va­nie po­zem­kov (ma­la ísť o do­ho­du o od­me­ne za vy­ku­po­va­nie po­zem­kov, kto­rú spo­loč­nosť E. ma­la po­ru­šiť a od­me­nu vô­bec ne­vyp­la­tí) a pre­to pre­vod po­zem­kov od­ďa­ľo­val. Súd pre­to, aj za po­mo­ci pou­ži­tia prin­cí­pu ul­ti­ma ra­tio, skon­šta­to­val, že v da­nom prí­pa­de ide o ob­čian­skop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku a je nep­rí­pus­tným, aby súd v tres­tnom ko­na­ní sup­lo­val čin­nosť ci­vil­ných sú­dov.

 Os­lo­bo­dzu­jú­ce roz­hod­nu­tie pr­vos­tup­ňo­vé­ho sú­du bol nás­led­ne potvr­de­né aj od­vo­la­cím sú­dom s tým, že vec bo­la v do­vo­la­com ko­na­ní na Naj­vyš­šom sú­de, na­koľ­ko GP SR po­da­la do­vo­la­nie (ar­gu­men­tač­ne pro­ku­ra­tú­ra us­tú­pi­la od práv­nej kva­li­fi­ká­cie spre­ne­ve­ry, av­šak v do­vo­la­ní sa do­ža­do­va­la po­sú­de­nia ko­na­nia pá­cha­te­ľa ako tres­tné­ho či­nu pod­vo­du) s tým, že Naj­vyš­ší súd SR len pred pár týž­dňa­mi zru­šil uve­de­né roz­hod­nu­tia sú­dov, pri­čom mal, pod­ľa me­diál­nych in­for­má­cií, skon­šta­to­vať, že doš­lo k spá­chaniu tres­tné­ho či­nu (keď­že ne­poz­nám od­ôvod­ne­nie roz­hod­nu­tia Naj­vyš­šie­ho sú­du SR nie je mi zná­me, o aký trest­ný čin ma­lo ale­bo moh­lo ísť).

 4/ niek­to­ré tres­tnop­ráv­ne as­pek­ty kon­kur­zné­ho ko­na­nia

 V sú­vis­los­ti s ve­de­ním kon­kur­zné­ho ko­na­nia sa stá­le čas­tej­šie bu­dú vy­sky­to­vať tzv. cez­hra­nič­né kon­kur­zy (naj­mä cez­hra­nič­né kon­kur­zy na zá­kla­de prá­va Európ­skej únie). Vzhľa­dom k uve­de­né­mu bu­dú pre­to pri­bú­dať aj tres­tné ozná­me­nia, kto­ré bu­dú sme­ro­vať vo­či dl­žní­kom a bu­dú sa tý­kať rôz­nych ko­na­ní, kto­ré bu­dú ozna­mo­va­te­lia práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako tres­tné či­ny ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ale­bo pod­ľa § 243 Tr. zák. (len pre úpl­nosť je pot­reb­né do­dať, že „vy­rov­na­cie ko­na­nie na úze­mí SR už nie­koľ­ko ro­kov neexis­tu­je, na­priek to­mu sa na­chá­dza stá­le tak v náz­ve ako aj v skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 Tr. zák.).

 V sú­vis­los­ti s cez­hra­nič­ným kon­kur­zom bol za­ují­ma­vý prí­pad, v kto­rom bo­lo po­da­né tres­tné ozná­me­nie z po­doz­re­nia zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a pod­ľa § 243 ods. 1 písm. c) Tr. zák., kto­ré­ho sa ma­li do­pus­tiť oso­by tak, že

 na­priek to­mu, že J. N. a B. J. bo­la prá­vop­lat­ným a vy­ko­na­teľ­ným roz­hod­nu­tím sú­du (High Court of Jus­ti­ce) zo dňa 15.01.2010 ulo­že­ná po­vin­nosť naj­nes­kôr do 19.01.2010 do 16,30 ho­di­ny vy­dať lik­vi­dá­to­ro­vi spo­loč­nos­ti G. 43 ks kme­ňo­vých ak­cií emi­ten­ta – spo­loč­nos­ti B., a. s. a sú­čas­ne po­vin­nosť naj­nes­kôr do 31.01.20010 do 16,30 ho­di­ny vy­dať lik­vi­dá­to­ro­vi spo­loč­nos­ti G. su­mu 3.987.584,-€ ani jed­nu z tých­to po­vin­nos­tí nespl­ni­li, pri­čom spo­loč­nosť G. sa v zmys­le člán­ku 2 pís­me­no a) Na­ria­de­nia ra­dy ES č. 1346/2000 z 29.05.2000 o kon­kur­znom ko­na­ní po­va­žu­je za spo­loč­nosť v kon­kur­ze, pri­čom 43 ks kme­ňo­vých ak­cií a pe­ňaž­né pros­tried­ky v su­me 3.987.584,-€ pa­tria do kon­kur­znej pod­sta­ty spo­loč­nos­ti G. a lik­vi­dá­tor (správ­ca kon­kur­znej pod­sta­ty) spo­loč­nos­ti G. je v sú­la­de s člán­kom 18 od­sek 1 Na­ria­de­nia Ra­dy (ES) č. 1346/2000 z 29. má­ja 2000 o kon­kur­znom ko­na­ní na zá­kla­de roz­hod­nu­tia High court of Jus­ti­ce zo dňa 15. ja­nuá­ra 2010 je­di­nou oso­bou, kto­rá má prá­vo nak­la­dať s tý­mi­to ak­cia­mi a tý­mi­to pe­ňaž­ný­mi pros­tried­ka­mi, te­da oba­ja ma­ria kon­kur­zné ko­na­nie spo­loč­nos­ti G. tým, že ne­vy­da­li vec pa­tria­cu do kon­kur­znej pod­sta­ty.

 V sú­vis­los­ti s kon­kur­zným ko­na­ním je nut­né uviesť, že pre Slo­ven­skú re­pub­li­ku, tak ako aj pre os­tat­né člen­ské štá­ty Európ­skej únie, pla­tí (je účin­né) Na­ria­de­nie Ra­dy (ES) 1346/2000 o kon­kur­znom ko­na­ní, kto­ré je na úze­miach člen­ských štá­tov Európ­skej únie pria­mo vy­ko­na­teľ­né.

Kon­kur­zné ko­na­nie za­ča­té pod­ľa toh­to Na­ria­de­nia prís­luš­ným sú­dom člen­ské­ho štá­tu, na kto­ré­ho úze­mí sa na­chá­dza cen­trum hlav­ných eko­no­mic­kých zá­uj­mov dl­žní­ka (ide spra­vid­la o člen­ský štát, kde má nap­rík­lad práv­nic­ká oso­ba svo­je síd­lo) sa vo­lá „hlav­né ko­na­nie“ a má uni­ver­zál­ne účin­ky, keď­že sa up­lat­ní na ma­je­tok dl­žní­ka na­chá­dza­jú­ci sa v kto­rom­koľ­vek člen­skom štá­te (účin­ky toh­to hlav­né­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia nas­tá­va­jú auto­ma­tic­ky a ne­vy­ža­du­je sa uz­ná­va­cie roz­hod­nu­tie sú­dov iných člen­ských štá­tov, pri­čom účin­ky roz­hod­nu­tia sú­du o za­ča­tí hlav­né­ho ko­na­nia nas­tu­pu­jú auto­ma­tic­ky aj v tých člen­ských štá­toch, v kto­rom by pod­ľa ná­rod­né­ho prá­va ne­bo­lo mož­né kon­kur­zné ko­na­nie za­čať). Prís­luš­ný súd, kde má dl­žník pre­vá­dzak­reň (or­ga­ni­zač­nú zlož­ku) mô­že nes­kôr tak­tiež za­čať kon­kur­zné ko­na­nie, kto­rá sa vo­lá „ved­ľaj­šie ko­na­nie“ s tým, že to­to ved­ľaj­šie ko­na­nie má účin­ky, kto­ré sa ob­me­dzu­jú na ma­je­tok dl­žní­ka na­chá­dza­jú­ci sa v tom­to člen­skom štá­te.

 Po­kiaľ ide o ved­ľaj­šie ko­na­nie, tak to mô­že za­čať v prí­pa­doch, ak hlav­né ko­na­nie za­ča­lo v inom člen­skom štá­te a dl­žník má pod­nik na úze­mí iné­ho člen­ské­ho štá­tu. Ved­ľaj­šie ko­na­nie sa za­čí­na pro­ti dl­žní­ko­vi a nie pro­ti pod­ni­ku, pri­čom cez­hra­nič­ným kon­kur­zom nie je ta­ký kon­kurz, ak má dl­žník na úze­mí iné­ho člen­ské­ho štá­tu len ma­je­tok (k cez­hra­nič­ným kon­kur­zom poz­ri po­do­rob­nej­šie Ďuri­ca, M. Kon­kur­zné prá­vo na Slo­ven­sku a v Európ­skej únii, 2. Prep­ra­co­va­né a dopl­ne­né vy­da­nie s európ­skou a nad­ná­rod­nou ju­di­ka­tú­rou, Euro­ko­dex, Bra­tis­la­va 2010).

 Po­kiaľ ide o vy­ššie uve­de­ný prí­pad, tak v zmys­le ci­to­va­né­ho Na­ria­de­nia za­ča­lo „hlav­né kon­kur­zné ko­na­nie“ na spo­loč­nosť G. vo Veľ­kej Bri­tá­nii roz­hod­nu­tím ta­moj­šie­ho sú­du s tým, že účin­ky toh­to roz­hod­nu­tia pla­tia aj na úze­mí SR a to auto­ma­tic­ky, pri­čom uni­ver­zál­nosť hlav­né­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia zna­me­ná, že účin­ky toh­to ko­na­nia sa ria­dia prá­vom štá­tu, na úze­mí kto­ré­ho sa kon­kur­zné ko­na­nie za­čne (t. j. v da­nom prí­pa­de prá­vom Veľ­kej Bri­tá­nie, pri­čom, pod­ľa vy­ššie ci­to­va­nej od­bor­nej li­te­ra­tú­ry „je pot­reb­né prá­vom ro­zu­mieť len kon­kur­zné prá­vo, nie ce­lý práv­ny po­ria­dok člen­ské­ho štá­tu“).

 Tres­tné­ho či­nu ma­re­nia kon­kur­zné­ho ale­bo vy­rov­na­cie­ho ko­na­nia sa pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. do­pus­tí ten, kto ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie tým, že nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je ta­ké ko­na­nie.

 Z de­fi­ní­cie tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty mož­no vy­vo­diť, že ide o tzv. blan­ket­nú práv­nu nor­mu, kto­rá vy­slo­ve­ne od­ka­zu­je na oso­bit­nú práv­nu úp­ra­vu kon­kur­zné­ho ko­na­nia na úze­mí SR, t. j. na zá­kon č. 7/2005 Z. z. o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii a o zme­ne a dopl­ne­ní niek­to­rých zá­ko­nov (ďa­lej len „zá­kon o kon­kur­ze“). Z uve­de­né­ho je zrej­mé, že skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. sa tý­ka len po­vin­nos­tí, kto­ré sú sta­no­ve­né zá­ko­nom o kon­kur­ze a sa­moz­rej­me aj to len ta­kých, kto­ré mô­žu mať za nás­le­dok ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia. Keď­že tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta pria­mo od­ka­zu­je na zá­kon o kon­kur­ze, vy­ža­du­je sa nespl­ne­nie po­vin­nos­ti, kto­rá je uve­de­ná pria­mo v tom­to zá­ko­ne a to v sú­vis­los­ti s kon­kur­zným ko­na­ním, kto­ré je up­ra­ve­né prá­ve tým­to zá­ko­nom (ar­gu­men­tum slov „kto ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie tým, že nespl­ní po­vin­nosť ulo­že­nú mu zá­ko­nom, kto­rý up­ra­vu­je ta­ké­to ko­na­nie). Us­ta­no­ve­nie § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. te­da vy­slo­ve­ne chrá­ni len kon­kur­zné ko­na­nie up­ra­ve­né zá­ko­nom o kon­kur­ze. Ak by, v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, oso­ba na úze­mí SR nespl­ni­la po­vin­nosť, kto­rú uk­la­dá kon­kur­zné prá­vo Veľ­kej Bri­tá­nie, t. j. člen­ské­ho štá­tu pod­ľa, kto­ré­ho bo­lo za­ča­té hlav­né kon­kur­zné ko­na­nie a kto­ré sa spra­vu­je prá­vom tej­to kra­ji­ny, neš­lo by o napl­ne­nie skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák., pre­to­že nej­de o po­vin­nosť sta­no­ve­nú zá­ko­nom o kon­kur­ze, kto­rým sa mys­lí zá­kon č. 7/2005 Z. z..

 Pod­ľa čl. 7 ods. 2 Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky ma­jú práv­ne zá­väz­né ak­ty Európ­skych splo­čen­stiev a Európ­skej únie pred­nosť pred zá­kon­mi SR, t. j., ta­kú­to pred­nosť pred zá­ko­nom o kon­kur­ze má aj Na­ria­de­nie Ra­dy (ES) č. 1346/2000 z 29. má­ja 2000 o kon­kur­znom ko­na­ní. Na pred­met­né Na­ria­de­nie však skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 242 ods. 1 písm. a) Tr. zák. neod­ka­zu­je a na­vy­še, Na­ria­de­nie ani nes­ta­no­vu­je po­vin­nos­ti dl­žní­kom.

 Po­kiaľ ide o po­doz­re­nie zo spá­chania dru­hé­ho tzv. kon­kur­zné­ho tres­tné­ho či­nu a to tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 243 ods. 1 písm. c) Tr. zák. tak tu nie je si­tuácia až tak jed­noz­nan­čná.

 Pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu sa do­pus­tí ten kto ma­rí kon­kur­zné ko­na­nie tým, že ne­vy­dá vec pa­tria­cu do kon­kur­znej pod­sta­ty.

 Tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta vo svo­je de­fi­ní­cii už pria­mo na zá­kon o kon­kur­ze neod­ka­zu­je (ho­vo­rí len všeo­bec­ne o kon­kur­znom ko­na­ní), te­da nej­de o blan­ket­nú skut­ko­vú pod­sta­tu.

 Od blan­ke­to­vých skut­ko­vých pod­stát je pot­reb­né od­lí­šiť skut­ko­vé pod­sta­ty po­pis­né, kto­ré ob­sa­hu­jú spra­vid­la mi­mo ďal­ších zna­kov tiež nor­ma­tív­ne zna­ky, čo sú zna­ky, kto­ré vy­jad­ru­jú práv­ny po­jem, in­šti­tút ale­bo práv­ny vzťah. Nor­ma­tív­ne zna­ky skut­ko­vých pod­stát sú spra­vid­la prev­za­té z iných práv­nych od­vet­ví, nap­rík­lad z prá­va da­ňo­vé­ho, ob­čian­ske­ho, pra­cov­né­ho a po­dob­ne (nap­rík­lad po­jem „daň“ v § 277 Tr. zák., „mzda“ v § 214 Tr. zák.). Trest­ný zá­kon po­mo­cou nor­ma­tív­ne­ho zna­ku skut­ko­vej pod­sta­ty do svoj­ho textu len pre­be­rá po­jem z mi­mot­res­tné­ho práv­ne­ho pred­pi­su a to bez to­ho, aby sa v kon­krét­nom us­ta­no­ve­ní o tres­tnom či­ne pria­mo toh­to práv­ne­ho pred­pi­su do­vo­lá­val. Nor­ma­tív­nym zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty sa te­da ro­zu­mie znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu vy­jad­re­ný práv­nym poj­mom, vzťa­hom ale­bo in­šti­tú­tom, kto­rý je prev­za­tý z iné­ho práv­ne­ho od­vet­via a to bez to­ho, aby sa prís­luš­né us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho zá­ko­na vy­slo­ve­ne od­ka­zom ale­bo blan­ke­tom na ten­to mi­mot­rest­ný znak do­vo­lá­va­lo. Pod­ľa práv­nej teórie tam, kde skut­ko­vá pod­sta­ta ob­sa­hu­je tzv. nor­ma­tív­ne zna­ky, te­da zna­ky vy­jad­re­né práv­nym poj­mem, in­šti­tú­tom či práv­nym vzťa­hom, kto­rý je prev­za­tý Tres­tným zá­ko­nom tres­tním z mi­mot­res­tné­ho práv­ne­ho pred­pi­su, mu­sí byť ten­to znak pok­ry­tý za­vi­ne­ním pá­cha­te­ľa as­poň na úrov­ni laic­kých pred­stáv o nich, čo nie je nič iné­ho ako ve­do­mosť o fak­tic­kej strán­ke ta­ké­ho­to zna­ku. V sú­la­de s tým aj us­tá­le­ná ju­di­ka­tu­ra vy­ža­du­je, aby sa za­vi­ne­nie vzťa­ho­va­lo aj na ten­to znak, pos­ta­čí však, aby pá­cha­teľ mal o ňom len laic­kú pred­sta­vu. Ne­mu­sí te­da ve­dieť, aké práv­ne pred­pi­sy up­ra­vu­jú ta­ký nor­ma­tív­ny znak a aké fun­kcie ta­ký nor­ma­tív­ny znak pl­ní. Pos­ta­čí, po­kiaľ mu sú zná­me kon­krét­ne skut­ko­vé okol­nos­ti vzťa­hu­jí­ce se k ta­ké­mu­to nor­ma­tív­ne­mu zna­ku a má as­poň laic­kú pred­sta­vu o je­ho cha­rak­te­re (R 10/1977, poz­ri bliž­šie aj nap­rík­lad us­ne­se­ni Nej­vyš­ší­ho sou­du Čes­ké re­pub­li­ky sp.zn. 5 Tdo 834/2010, ze dne 8.9.2010).

 Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 243 ods. 1 Tr. zák. pre­to nie je blan­ket­nou skut­ko­vou pod­sta­tou, pre­to­že vo svo­jej de­fi­ní­cii neod­ka­zu­je na žiad­nu oso­bit­nú práv­nu úp­ra­vu, či kon­krét­ny práv­ny pred­pis. Po­jem „kon­kur­zné ko­na­nie“ je pre­to v tom­to prí­pa­de poj­mom práv­nym, prev­za­tým z mi­mot­res­tné­ho kon­kur­zné­ho prá­va, te­da ide o nor­ma­tív­ny znak pred­mtnej skut­ko­vej pod­sta­ty.

 Vzhľa­dom k to­mu, že po­jem „kon­kur­zné ko­na­nie“ neup­ra­vu­je na úze­mí SR len zá­kon o kon­kur­ze ale aj vy­ššie uve­de­né Na­ria­de­nie ES o kon­kur­znom ko­na­ní, je nut­né pri­pus­tiť, že za kon­kur­zné ko­na­nie bu­de nut­né po­va­žo­vať aj tzv. cez­hra­nič­né kon­kur­zné ko­na­nie, t. j. hlav­né kon­kur­zné ko­na­nie, kto­ré bo­lo za­ča­té v inom člen­skom štá­te Európ­skej únie v zmys­le Na­ria­de­nia, pre­to­že ta­ké­to kon­kur­zné ko­na­nie má práv­ne účin­ky uni­ver­zál­ne a „bez ďal­šie­ho“ má účin­ky aj na úze­mí SR. Ak te­da oso­ba na úze­mí SR ne­vy­dá vec, kto­rá pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty a ide o vec pod­stat­nú, kto­rej ne­vy­da­nie by moh­lo byť tak zá­važ­né, že by až moh­lo ma­riť kon­kur­zné ko­na­nie, kto­ré bo­lo za­ča­té v zmys­le Na­ria­de­nia, moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 243 ods. 1 písm. c) Tr. zák. (je zrej­mým, že nie kaž­dé ne­vy­da­nie ve­ci pa­tria­cej do kon­kur­zné­ho ko­na­nia bu­de mož­né po­va­žo­vať za „ma­re­nie kon­kur­zné­ho ko­na­nia“ a bu­de pot­reb­né sa za­obe­rať aj tým, či oso­ba vô­bec ma­la ale­bo moh­la mať ve­do­mosť o tom, že v niek­to­rom člen­skom štá­te bo­lo za­ča­té kon­kur­zné koanie a že dis­po­nu­je ve­cou, kto­rá pat­rí do kon­kur­znej pod­sta­ty).

 Uve­de­né kon­šta­to­va­nie vy­plý­va aj z to­ho, že v da­nom prí­pa­de nej­de o ap­li­ká­ciu cu­dzieho mi­mot­res­tné­ho prá­va, ale ide o ap­li­ká­ciu prá­va Európ­skej únie, kto­rá má na úze­mí SR rov­na­ké práv­ne účin­ky ako zá­ko­ny SR s tým, že na­ria­de­nia sú sa­moap­li­ko­va­teľ­né (ne­pot­re­bu­jú im­pla­men­tá­ciu do práv­ne­ho po­riad­ku SR zá­ko­nom, či na­ria­de­ním vlá­dy SR), pri­čom pod­ľa člán­ku 7 ods. 2 Ústa­vy SR ma­jú do­kon­ca pred­nosť pred zá­kon­mi SR. Na­ria­de­nie ako práv­ne zá­väz­ný akt je tak sú­čas­ťou práv­ne­ho po­riad­ku SR a jej ap­li­ká­ciu ne­mož­no po­va­žo­vať za ap­li­ká­ciu cu­dzieho práv­ne­ho pro­riad­ku. Pre vy­vo­de­nie tres­tnop­ráv­nej zod­po­ved­nos­ti vo vzťa­hu k poj­mu „kon­kur­zné ko­na­nie“ pre­to pos­ta­čí len zis­te­nie o za­ča­tí hlav­né­ho kon­kur­zné­ho ko­na­nia v inom člen­skom štá­te vo­či kon­krét­ne­mu sub­jek­tu, ďa­lej zis­te­nie aké kon­krét­ne ve­ci by ma­li pat­riť do kon­kur­znej pod­sta­ty, a z čo­ho sa tak usu­dzu­je, že sú vlas­tníc­tvom sub­jek­tu, kto­rý je v kon­kur­ze (ďa­lej bu­de pod­stat­ným je aj to, či oso­ba ve­ci pa­tria­ce do kon­kur­znej pod­sta­ty vy­dať nech­ce ale­bo ich vy­dať ne­mô­že, pre­to­že ich ne­má. Ak ich oso­ba vy­dať nech­ce pre­to, že na­mie­ta vlas­tníc­ke prá­vo a re­le­van­te tvr­dí, že ve­ci sú v jej vlas­tníc­tve, prí­pad­ne sa už aj ve­die o tej­to otáz­ke ci­vil­né súd­ne ko­na­nie, nie je na mies­te vy­vo­dzo­vať tres­tnop­ráv­nu zod­po­ved­nosť a to vzhľa­dom na prin­cíp ul­ti­ma ra­tio a sub­si­dia­ri­tu tres­tné­ho prá­va).

 Po­kiaľ ide o ďal­šie mož­né práv­ne kva­li­fi­ká­cie, tak je pot­reb­né uviesť, že ak by aj neš­lo ale­bo ne­moh­lo ísť o trest­ný čin pod­ľa § 243 ods. 1 Tr. zák., moh­lo by ísť (teo­re­tic­ky) o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa pod­ľa § 239 ods. 2 písm. a) Tr. zák., na­koľ­ko oso­ba, kto­rá by úmy­sel­ne ne­vy­da­la ve­ci pa­tria­ce do kon­kur­znej pod­sta­ty by tak moh­la ko­nať s úmys­lom, aby ve­ri­te­lia oso­by v kon­kur­znom ko­na­ní ne­bo­li riad­ne us­po­ko­je­ní (to sa­moz­rej­me len za pred­pok­la­du, že by ve­ri­te­lia ne­moh­li byť cel­kom us­po­ko­je­ní z iné­ho ma­jet­ku za­hr­ňu­jú­ce­ho kon­kur­znú pod­sta­tu).

 5) k zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku pod­ľa § 227 Tr. zák.

 Trest­ný čin pod­vod­né­ho úpad­ku je sú­čas­ťou Tres­tné­ho zá­ko­na už nie­koľ­ko ro­kov (poz­nal ho aj Trest­ný zá­kon účin­ný do 31.12.2005), av­šak ne­viem o tom, že nie­ke­dy mal súd mož­nosť sa tým­to tres­tným či­nom za­obe­rať, prí­pad­ne, že by bol vy­hlá­se­ný roz­su­dok, kto­rým by bol ob­ža­lo­va­ný uz­na­ný vin­ným zo spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu.

 Ho­vo­rím o tom­to tres­tnom či­ne pre­to, na­koľ­ko prá­ve v mi­nu­lých me­sia­coch bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba na je­den ok­res­ný súd pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku (práv­ne kva­li­fi­ko­va­né­ho eš­te pod­ľa „sta­rej“ práv­nej úp­ra­vy a to do­kon­ca v „naj­vyš­šom“ od­se­ku), pri­čom ten­to prí­pad pri­nie­sol a ur­či­te eš­te pri­ne­sie, ce­lý rad za­ují­ma­vých práv­nych prob­lé­mov oh­ľad­ne vý­kla­du zna­kov tej­to skut­ko­vej pod­sta­ty. V struč­nos­ti by som pre­to niek­to­ré spo­me­nul.

 Len pre úpl­nosť pri­po­me­niem, že pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku spo­čí­va v tom, že šta­tu­tár­ne or­gá­ny ale­bo pro­kur­ista práv­nic­kej oso­by pou­ži­jú ma­je­tok tej­to práv­nic­kej oso­by buď na za­lo­že­nie inej práv­nic­kej oso­by ale­bo na zís­ka­nie ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be a tak­to spô­so­bia úpa­dok práv­ni­cej oso­be v me­ne kto­rej ko­na­jú, pri­čom tak spô­so­bia ško­du ale­bo neop­ráv­ne­ný pros­pech (ali­nea pr­vá), res­pek­tí­ve pos­ta­čí keď len úmy­sel­ne spô­so­bia úpa­dok práv­nic­kej oso­be v me­ne kto­rej ko­na­jú (ali­nea dru­há). Ide te­da o tzv. ria­de­né úpad­ky práv­nic­kých osôb, (v Če­chách ide o ob­do­bu tres­tné­ho či­nu spô­so­be­nia úpad­ku pod­ľa § 224 Tr. zák., i keď to­mu­to tres­tné­mu či­nu zod­po­ve­dá v SR skôr trest­ný čin za­vi­ne­né­ho úpad­ku). Zlo­čin s náz­vom „pod­vod­ný úpa­dok“ exis­to­val aj za tzv. I. ČSR (úpad­ko­vé de­lik­ty bo­li up­ra­ve­né v ci­sár­skom na­ria­de­ní z ro­ku 1914) s tým, že je­ho pod­sta­tou bo­lo poš­ko­de­nie ve­ri­te­ľov (iš­lo skôr o ob­do­bu tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa).

 Po­kiaľ ide o spo­mí­na­ný prí­pad, tak sku­tok spo­čí­val v tom, že šta­tu­tár­ni zá­stup­co­via spo­loč­nos­ti A ma­li chcieť spô­so­biť úpa­dok spo­loč­nos­ti A v me­ne kto­rej ko­na­li a to pros­tred­níc­tvom na­vý­še­nia zá­väz­kov spo­loč­nos­ti tak, aby pre­siah­li hod­no­tu jej ma­jet­ku a v úmys­le nás­led­ne tak spô­so­biť pre­daj neh­nu­teľ­né­ho ma­jet­ku spo­loč­nos­ti za niž­šiu hod­no­tu iným sub­jek­tom v rám­ci kon­kur­zné­ho ko­na­nia, pri­čom sa­mot­ný sku­tok bol reali­zo­va­ný v šty­roch eta­pách, kto­ré bo­li us­ku­toč­ne­né bez­pros­tred­ne po se­be a v ča­so­vej aj ob­sa­ho­vej nad­väz­nos­ti, te­da šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti A

 a/  uzat­vo­ri­li so spo­loč­nos­ťou B a.s. zmlu­vu o kú­pe cen­ných pa­pie­rov, pred­me­tom kto­rej bo­li cen­né pa­pie­re (ak­cie) zne­jú­ce na me­no emi­ten­ta spo­loč­nosť C a.s., pri­čom sa za­via­za­li uh­ra­diť kúp­nu ce­nu vo vý­ške 200.000.000 Sk (z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku iš­lo o prev­za­tie zá­väz­ku na úh­ra­du kúp­nej ce­ny za zís­ka­nie ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be), 

 b/ nás­led­ne uzat­vo­ri­li prá­ve so spo­loč­nos­ťou C a.s., te­da so spo­loč­nos­ťou, kto­rej ma­jet­ko­vú účasť ku­po­va­li, zmlu­vu o pos­tú­pe­ní poh­ľa­dá­vok, pred­me­tom kto­rej bo­li poh­ľa­dáv­ky spo­loč­nos­ti C a.s. vo­či spo­loč­nos­ti B a.s. (te­da vo­či spo­loč­nos­ti, kto­rá ak­cie spo­loč­nos­ti C vlas­tni­la, spo­loč­nosť A tak zís­ka­la poh­ľa­dáv­ky vo­či spo­loč­nos­ti B) v hod­no­te 200.000.000 Sk (z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku iš­lo o zís­ka­nie poh­ľa­dá­vok za úče­lom uh­ra­de­nia kúp­nej ce­ny za ak­cie inej práv­nic­kej oso­by) a

 c/ kúp­nu ce­nu za ak­cie spo­loč­nos­ti C a.s. uh­ra­di­li spo­loč­nos­ti B a.s. vzá­jom­ným za­po­čí­ta­ním poh­ľa­dá­vok (z hľa­dis­ka zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku iš­lo o pou­ži­tie ma­jet­ku spo­loč­nos­ti A na úh­ra­du ce­ny za ma­jet­ko­vú účasť v inej práv­nic­kej oso­be)

 d) nás­led­kom ce­lej tej­to jed­nej ob­chod­nej tran­sak­cie bo­lo to, že spo­loč­nosť A zís­ka­la ma­jet­ko­vú účasť v spo­loč­nos­ti C a.s., za čo spo­loč­nos­ti B a.s. za­pla­ti­la poh­ľa­dáv­ka­mi, av­šak vo­či spo­loč­nos­ti C a.s. (vy­ššie uve­de­ný bod b/) jej zos­tal neuh­ra­de­ný zá­vä­zok za ná­kup poh­ľa­dá­vok v hod­no­te 200.000.000 Sk, čo spô­so­bi­lo, že sa spo­loč­nosť A dos­ta­la do úpad­ku a nás­led­ne v kon­kur­znom ko­na­ní priš­la o svoj ma­je­tok v hod­no­te nie­koľ­kých mi­lió­nov slo­ven­ských ko­rún.

 Spo­loč­nosť A na­vy­še pre­da­la ak­cie spo­loč­nos­ti C a.s., kto­ré na jed­nej stra­ne vlas­tni­la a na stra­ne dru­hej vo­či kto­rej ma­la nie­koľ­ko mi­lió­no­vý zá­vä­zok inej spo­loč­nos­ti (spo­loč­nosť D), av­šak len za ce­nu 60.000.000 Sk, te­da za ce­nu pod­stat­ne niž­šiu ako bo­la jej na­do­bú­da­cia hod­no­ta. Len pre úpl­nosť tre­ba uviesť, že spo­loč­nosť A ma­la via­ce­rých ve­ri­te­ľov (tzv. bež­ných ve­ri­te­ľov), av­šak až spo­loč­nosť C a.s. a zá­vä­zok vo­či tej­to spo­loč­nos­ti spô­so­bil stav predĺže­nia spo­loč­nos­ti, keď hod­no­ta splat­ných zá­väz­kov pre­siah­la hod­no­tu ma­jet­ku spo­loč­nos­ti A.

Šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti A tak ko­na­li bez­pros­tred­ne pred­tým, ako bo­li val­ným zhro­maž­de­ním od­vo­la­ní, pri­čom no­vé ve­de­nie spo­loč­nos­ti A, kto­ré­mu zos­ta­la spo­loč­nosť, kto­rá ne­do­ká­za­la hra­diť svo­je zá­väz­ky v dôs­led­ku zá­väz­ku vo­či spo­loč­nos­ti C, po­da­lo tres­tné ozná­me­nie s tým, že sta­ré ve­de­nie spo­loč­nos­ti mu­se­lo poz­nať hos­po­dár­sku si­tuáciu spo­loč­nos­ti ako aj to, že má ob­rat tr­žieb maximál­ne na hra­ni­ci do se­dem mi­lió­nov ko­rún (spo­loč­nosť ne­ma­la žiad­ne voľ­né fi­nan­čné zdro­je) a že zá­väz­ky na úrov­ni 200.000.000 Sk ne­bu­de spo­loč­nosť schop­ná uh­ra­diť, čo sa aj sta­lo. Nás­led­ne bol vy­hlá­se­ný kon­kurz, v kto­rom bol pre­da­ný luk­ra­tív­ny neh­nu­teľ­ný ma­je­tok spo­loč­nos­ti A. Pod­stat­ným pre práv­nu kva­li­fi­ká­ciu je, že spo­loč­nosť sa mal dos­tať do úpad­ku až v dôs­led­ku ko­na­nia šta­tu­tár­nych zá­stup­cov.

 K prob­lé­mom up­lat­ne­ným vo­či práv­nej kva­li­fi­ká­cii pod­vod­né­ho úpad­ku v tom­to ko­na­ní:

 Po­čas príp­rav­né­ho ko­na­nia za­zne­li vo­či tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cii rôz­ne práv­ne vý­hra­dy. Mož­no ich roz­de­liť nas­le­dov­ne

 a) v pr­vom ra­de iš­lo o ná­miet­ky vo­či ob­jek­tu toh­to tres­tné­ho či­nu, a to s pou­ka­zom na ko­men­tár k Tres­tné­mu zá­ko­nu (od auto­rov Sa­maš, O. a kol., Trest­ný zá­kon s ko­men­tá­rom, vy­da­va­teľ­stvo Iura Edi­tion), kto­rý uvá­dza, že tres­tným čin pod­vod­né­ho úpad­ku nie je chrá­ne­ná práv­nic­ká oso­ba, kto­rá sa v dôs­led­ku ko­na­nia pá­cha­te­ľa dos­tá­va do úpad­ku, ale len jej ve­ri­te­lia pred „zne­hod­no­te­ním“ svo­jich poh­ľa­dá­vok. S pod­po­rou ko­men­tá­ra bo­lo te­da vy­vo­dzo­va­né, že ne­mô­že ísť, v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de, o ten­to trest­ný čin, pre­to­že za vy­ššie uve­de­né­ho skut­ko­vé­ho sta­vu ne­bo­li pria­mo ve­ri­te­lia spo­loč­nos­ti A poš­ko­de­ní, ale bo­la prí­pad­ne poš­ko­de­ná len spo­loč­nosť A tým, že doš­lo k úpad­ku.

 Tá­to vý­hra­da, a tre­ba po­va­deť, že aj prís­luš­ná časť uve­de­né­ho ko­men­tá­ra, bo­la v prie­be­hu príp­rav­né­ho ko­na­nia ozna­če­ná za neak­cep­to­va­teľ­nú, na­koľ­ko ochra­na práv­nic­kej oso­by, pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku, spo­čí­va to­tiž v tom, aby ne­bol úmy­sel­ne spô­so­bo­va­ný úpa­dok v spo­loč­nos­tiach, kto­ré sú fun­gu­jú­ce a riad­ne (prie­bež­ne) si pl­nia svo­je zá­väz­ky, te­da v spo­loč­nos­tiach, kto­ré pred ko­na­ním pá­cha­te­ľa vô­bec nie sú v úpad­ku. Zá­klad­nú skut­ko­vú pod­sta­tu tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku pri­tom nie je mož­né nep­rí­pus­tne roz­ši­ro­vať tak, že bu­de napl­ne­ná až vte­dy, ak bu­dú poš­ko­de­ní niek­to­rí z jej ve­ri­te­ľov.

 Znak, že pá­cha­teľ zá­ro­veň svo­jím ko­na­ním „zma­rí, čo i len čias­toč­ne, us­po­ko­je­nie svo­jich ve­ri­te­ľov“ vô­bec nie je zna­kom skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku (na roz­diel od tres­tných či­nov zvý­hod­ňo­va­nia ve­ri­te­ľa, poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa ale­bo za­vi­ne­né­ho úpad­ku) a pre­to, ak by pá­cha­teľ spô­so­bil úpa­dok práv­nic­kej oso­be za kto­rú ko­ná a zá­ro­veň by tak doš­lo k „zne­hod­no­te­niu“ poh­ľa­dá­vok ve­ri­te­ľov tej­to práv­nic­kej oso­by iš­lo by, pod­ľa okol­nos­tí prí­pa­du, o spá­chanie tres­tné­ho či­nu za­vi­ne­né­ho úpad­ku, res­pek­tí­ve o spá­chanie tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia ve­ri­te­ľa. Po­sú­de­nie ta­ké­ho­to ko­na­nia ako (ale­bo aj ako) tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku by bo­lo vy­lú­če­né z dô­vo­du špe­cia­li­ty. V po­me­re špe­cia­li­ty sú to­tiž všet­ky us­ta­no­ve­nia ur­če­né k ochra­ne rov­na­kých zá­uj­mov, av­šak špe­ciál­na skut­ko­vá pod­sta­ta má, op­ro­ti všeo­bec­nej­šej skut­ko­vej pod­sta­te, kon­kre­ti­zo­va­né zna­ky tak, že roz­ši­ru­je jej ob­sah, ale zá­ro­veň zu­žu­je jej roz­sah, t. j. špe­ciál­na skut­ko­vá pod­sta­ta ob­sa­hu­je, na roz­diel od tej všeo­bec­nej­šej, ne­ja­ký znak na­vy­še. Nap­rík­lad trest­ný čin za­vi­ne­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. zák. ob­sa­hu­je, na roz­diel od skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku, na­vy­še znak „zma­re­nia us­po­ko­je­nia jej ve­ri­te­ľa“ a pre­to ak by šta­tu­tár­ny zá­stup­ca práv­nic­kej oso­by spô­so­bil svo­jim ko­na­ním úpa­dok práv­nic­kej oso­be a zá­ro­veň by poš­ko­dil jej ve­ri­te­ľov, iš­lo by o trest­ný čin za­vi­ne­né­ho úpad­ku, kto­rý je v po­me­re špe­cia­li­ty k tres­tné­mu či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku (ná­kup ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be mož­no za­hr­núť pod us­ta­no­ve­nie § 228 ods. 1 písm. c) Tr. zák.). Prá­ve trest­ný čin za­vi­ne­né­ho úpad­ku (a nie pod­vod­né­ho úpad­ku) pre­to ur­čil zá­ko­no­dar­ca pri­már­ne na ochra­nu ve­ri­te­ľov v prí­pa­doch úpad­ku práv­nic­kých osôb.  Mož­no pre­to zhr­núť, že ak by ma­la byť skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku pod­ľa § 227 ods.1 Tr. zák. ur­če­ná pri­már­ne k ochra­ne ve­ri­te­ľov práv­nic­kej oso­by, kto­rá sa v dôs­led­ku ko­na­nia pá­cha­te­ľa dos­ta­la do úpad­ku, iš­lo by v pod­sta­te o rov­na­ký trest­ný čin ako trest­ný čin za­vi­ne­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. zák., čo zjav­ne zá­ko­no­dar­ca ne­za­mýš­ľal.

 Ak je roz­die­lom me­dzi uve­de­ný­mi tres­tný­mi čin­mi naj­mä to, že trest­ný čin pod­vod­né­ho úpad­ku neob­sa­hu­je v zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te znak zma­re­nia us­po­ko­je­nia ve­ri­te­ľov, je, za pou­ži­tia lo­gic­ké­ho vý­kla­du, pot­reb­né vy­chá­dzať z to­ho, že tá­to skut­ko­vá pod­sta­ta nie je ur­če­ná na ochra­nu ve­ri­te­ľov práv­nic­kej oso­by, ale len na ochra­nu sa­mot­nej práv­nic­kej oso­by, kto­rá ani, v ča­se či­nu, ne­mu­sí mať žiad­nych ve­ri­te­ľov. Pod­por­ne tu mož­no vy­chá­dzať aj z to­ho, že o trest­ný čin pod­vod­né­ho úpad­ku pôj­de len vte­dy, ak práv­nic­ká oso­ba ne­bo­la, pred ko­na­ním pá­cha­te­ľa, v úpad­ku a do úpad­ku sa dos­ta­la až v dôs­led­ku ko­na­nia pá­cha­te­ľa. Pá­cha­teľ, ako šta­tu­tár­ny or­gán práv­nic­kej oso­by, na­viac mô­že a spra­vid­la aj pos­tu­pu­je v sú­čin­nos­ti s iný­mi oso­ba­mi a to tak, aby „zís­kal“ ve­ri­te­ľov práv­nic­kej oso­be a tak spô­so­bil jej úpa­dok (tzv. vy­ro­be­ní ve­ri­te­lia, kto­rí sú ur­če­ní len na to aby vzni­kol úpa­dok, po kto­rom nas­le­du­je tzv. ria­de­ný úpa­dok spo­loč­nos­ti). Po ko­na­ní pá­cha­te­ľa te­da mô­že mať práv­nic­ká oso­ba len ve­ri­te­ľov, kto­rí ko­na­li v zho­de s pá­cha­te­ľom a kto­rých čin­nosť mož­no práv­ne kva­li­fi­ko­vať ako účas­tníc­tvo na tres­tnom či­ne pod­vod­né­ho úpad­ku pod­ľa § 21 ods. 1 písm. d) Tr. zák.. Ak sú ve­ri­te­lia sa­mi účas­tní­ci na tres­tnom či­ne, ne­mô­žu byť ich „na­do­bud­nu­té“ poh­ľa­dáv­ky chrá­ne­né Tres­tným zá­ko­nom, pri­čom pod­sta­tou ta­ké­ho­to ko­na­nia bý­va hlav­ne to, že sa ich poh­ľa­dáv­ky us­po­ko­ja z ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by, kto­rá sa dos­ta­la do úpad­ku. Mo­tí­vom ko­na­nia je pre­to „dos­tať práv­nic­kú oso­bu do kon­kur­zu“ a us­po­ko­jiť sa z jej ma­jet­ku. Práv­nic­ká oso­ba te­da má ve­ri­te­ľov, je v úpad­ku, av­šak poh­ľa­dáv­ky tých­to ve­ri­te­ľov nie sú „zne­hod­no­te­né“, pre­to­že sa us­po­ko­ja nap­rík­lad z neh­nu­teľ­né­ho ma­jet­ku spo­loč­nos­ti, ale naj­čas­tej­šie ve­ri­te­lia vznik­nú prá­ve ko­na­ním, kto­rým sa spo­loč­nosť dos­ta­ne do úpad­ku. Vý­sled­kom ta­ké­ho­to ko­na­nia je po­tom len poš­ko­de­ná práv­nic­ká oso­ba v me­ne kto­rej ko­nal pá­cha­teľ a obo­ha­te­nie na stra­ne „zís­ka­ných“ ve­ri­te­ľov. Nie je pre­to mož­né, aby zá­ko­no­dar­ca chrá­nil ve­ri­te­ľov, kto­rí ma­jú ale­bo mô­žu mať sa­mi účasť na spá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti. Aj pre­to nie je mož­ným, aby us­ta­no­ve­nie § 228 Tr. zák. chrá­ni­lo pri­már­ne ve­ri­te­ľov spo­loč­nos­ti.

 Uve­de­né­mu ko­na­niu zod­po­ve­dá aj to, že us­ta­no­ve­nie § 228 ods. 1 ali­nea pr­vá Tr. zák. ob­sa­hu­je znak skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu „v úmys­le spô­so­biť ško­du ale­bo za­do­vá­žiť pre se­ba ale­bo iné­ho neop­ráv­ne­ný pros­pech“, kde pros­pe­chu by cel­kom zjav­ne zod­po­ve­dal zisk (na­vý­še­nie ma­jet­ku) ve­ri­te­ľov (účas­tní­kov na tres­tnom či­ne) na ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by. Z uve­de­ných práv­nych úvah vy­plý­va, že ob­jek­tom tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 ods. 1 Tr. zák. je zá­ujem na riad­nom fun­go­va­ní naj­mä pod­ni­ka­teľ­ské­ho pros­tre­dia a te­da zá­ujem na ochra­ne fun­gu­jú­cich a „zdra­vých“ práv­nic­kých osôb pred ko­na­ním spô­so­bu­jú­cim ich ria­de­ný a úmy­sel­ný úpa­dok, kto­rý je spô­so­be­ný ko­na­ním pá­cha­te­ľa „z vnút­ra“ spo­loč­nos­ti.

 b) pro­ces­ný prob­lém

Poš­ko­de­nou spo­loč­nos­ťou je, vzhľa­dom na vy­ššie uve­de­né, spo­loč­nosť A, kto­rá sa dos­ta­la do úpad­ku a v kon­kur­znom ko­na­ní priš­la o ma­je­tok.

 To­mu zod­po­ve­dá aj ďal­ší, pro­ces­ný prob­lém, kto­rý sa vy­sky­tol v da­nej ve­ci. Po ná­pa­de ob­ža­lo­by, prís­luš­ný sud­ca vy­zval spl­no­moc­ne­né­ho zá­stup­cu poš­ko­de­nej spo­loč­nos­ti (ad­vo­ká­ta), aby do­lo­žil, či má súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty na za­stu­po­va­nie spo­loč­nos­ti v tres­tnom ko­na­ní, na­koľ­ko pl­nú moc ude­li­li ad­vo­ká­to­vi no­ví ša­tu­tár­ni zá­stup­co­via spo­loč­nos­ti A, pri­čom ad­vo­kát nás­led­ne po­dá­val tres­tné ozná­me­nie.

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru ten­to pos­tup sú­du bol nes­práv­ny, na­koľ­ko šta­tu­tá­ri spo­loč­nos­ti A ne­pot­re­bo­va­li na ude­le­nie tej­to pl­nej mo­ci súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty.

 Pod­ľa prís­luš­ných us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o kon­kur­ze a reš­truk­tu­ra­li­zá­cii (nap­rík­lad § 44 a nas­le­du­jú­ce) pre­chá­dza na správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty op­ráv­ne­nie nak­la­dať s ma­jet­kom po­dlie­ha­jú­cim kon­kur­zu a op­ráv­ne­nie ko­nať za úpad­cu vo ve­ciach tý­ka­jú­cich sa toh­to ma­jet­ku s tým, že práv­ne úko­ny úpad­cu uro­be­né po­čas kon­kur­zu, ak uk­ra­cu­jú ma­je­tok po­dlie­ha­jú­ci kon­kur­zu vo­či je­ho ve­ri­te­ľom sú neú­čin­né. Z uve­de­ných us­ta­no­ve­ní vy­plý­va (za pou­ži­tia ar­gu­men­tu a con­trá­rio), že v os­tat­ných ve­ciach, kto­ré sa bez­pros­tred­ne ne­tý­ka­jú nak­la­da­nia s ma­jet­kom po­dlie­ha­jú­cim kon­kur­zu, mô­žu a ko­na­jú šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti a aj ich práv­ne úko­ny sú nie­len plat­né ale aj účin­né a ne­pot­re­bu­jú na ne súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty. Šta­tu­tár­ne or­gá­ny spo­loč­nos­ti, na kto­rú bol vy­hlá­se­ný kon­kurz, pre­to „ne­kon­čia“ úpl­ne vo ve­de­ní spo­loč­nos­ti, ale len po­tiaľ, po­kiaľ ide o nak­la­da­nie s ma­jet­kom spo­loč­nos­ti. Vý­kon práv poš­ko­de­né­ho v tres­tnom ko­na­ní nie je nak­la­da­ním s ma­jet­kom úpad­cu (do­ka­zo­va­nie vi­ny, prí­pad­ne tres­tu a náh­ra­dy ško­dy ani neuk­ra­cu­je ma­je­tok úpad­cu) a pre­to šta­tu­tár­ne or­gá­ny mô­žu aj bez súh­la­su správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty spl­no­moc­niť svoj­ho zá­stup­cu na za­stu­po­va­nie v tres­tnom ko­na­ní (nak­la­da­ním s ma­jet­kom úpad­cu by moh­lo byť hra­de­nie práv­ne­ho za­stu­po­va­nia z ma­jet­ku úpad­cu, na čo by šta­tu­tár­ne or­gá­ny pot­re­bo­va­li súh­las správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty, av­šak tá­to otáz­ka sa tý­ka vnú­tor­né­ho vzťa­hu klien­ta a práv­ne­ho zá­stup­cu a nie je úlo­hou sú­du zis­ťo­vať, či je práv­ny zá­stup­ca pla­te­ný z fi­nan­čných pros­tried­kov úpad­cu, či šta­tu­tár­nych or­gá­nov, res­pek­tí­ve, či za­stu­pu­je v tom­to prí­pa­de za­dar­mo). Vo vzťa­hu k tre­tím oso­bám je pre­to ude­le­nie pl­nej mo­ci šta­tu­tár­ny­mi zá­stup­ca­mi bez súh­la­su správ­cu kon­kur­znej pod­sta­ty práv­ne pre­fek­tné.

 c) ďal­šia ná­miet­ka sa tý­ka­la ob­jek­tív­nej strán­ky pred­met­né­ho tres­tné­ho či­nu, pri­čom opä­tov­ne vy­chá­dza­la z ko­men­tá­ru, kto­rý bol ci­to­va­ný vy­ššie s tým, že pod­sta­ta toh­to tres­tné­ho či­nu spo­čí­va  v „pre­lie­va­ní ka­pi­tá­lu“ z jed­nej spo­loč­nos­ti do dru­hej a že v da­nom prí­pa­de ne­bol pou­ži­tý ma­je­tok (hnu­teľ­ný ale­bo ne­hu­teľ­ný) na zís­ka­nie ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be. Aj ten­to ná­zor sa uká­zal ako neudr­ža­teľ­ný.

 Skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku ho­vo­rí o „pou­ži­tí ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by“, čo zna­me­ná, že ma­jet­ko­vá účasť v inej práv­nic­kej oso­be sa mô­že, ale aj  ne­mu­sí zís­kať tak, že sa do nej vlo­ží hnu­teľ­ný, či neh­nu­teľ­ný ma­je­tok, ale aj tak, že sa z ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by pou­ži­jú poh­ľa­dáv­ky, kto­ré tak­tiež tvo­ria sú­časť ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by. „Pre­lie­va­nie ka­pi­tá­lu“ je len prík­lad uve­de­ný v ko­men­tá­ri k Tres­tné­mu zá­ko­nu ako mož­no ten­to trest­ný čin spá­chať, av­šak pri pre­lie­va­ní ka­pi­tá­lu by skôr iš­lo o trest­ný čin za­vi­ne­né­ho úpad­ku pod­ľa § 228 ods. 1 písm. c) Tr. zák., na­koľ­ko pre­lie­va­nie ka­pi­tá­lu sa us­ku­toč­ňu­je naj­mä pre­to, aby sa pá­cha­teľ zba­vil práv­ni­cej oso­by a ve­ri­te­ľov a to aj za ce­nu spô­so­be­nia úpad­ku, te­da „ka­pi­tál sa pre­lie­va“ naj­mä pre­to, aby sa pá­cha­teľ vy­hol hra­de­niu zá­väz­kov ve­ri­te­ľom.

 Po­kiaľ iš­lo o ná­miet­ku, že ne­bol pou­ži­tý ma­je­tok spo­loč­nos­ti A na zís­ka­nie ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be, tak je pot­reb­né uviesť, že spo­loč­nosť A uh­ra­di­la ak­cie zne­jú­ce na me­no emi­ten­ta spo­loč­nos­ti C a.s. poh­ľa­dáv­ka­mi (iš­lo o vzá­jom­ný zá­po­čet poh­ľa­dá­vok me­dzi pre­dá­va­jú­cim a ku­pu­jú­cim), te­da spo­loč­nosť A evi­den­tne pou­ži­la svoj ma­je­tok (poh­ľa­dáv­ky) na zís­ka­nie ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be (pod­ľa Ob­chod­né­ho zá­kon­ní­ka do ma­jet­ko­vých hod­nôt, te­da do ma­jet­ku práv­nic­kej oso­by, pa­tria aj poh­ľa­dáv­ky. Poh­ľa­dáv­ka (ako prá­vo na pl­ne­nie) je ak­tí­vom práv­nic­kej oso­by a mož­no ju pou­žiť na úh­ra­du kúp­nej ce­ny za zís­ka­nie ma­jet­ko­vej účas­ti v inej práv­nic­kej oso­be).

 d) ďal­ším za­ují­ma­vým prob­lé­mom mô­že byť otáz­ka do­ko­na­nia tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku a to naj­mä z hľa­dis­ka preml­ča­nia. Pod­ľa § 227 ods. 1 ali­nea pr­vá sa na do­ko­na­nie tej­to zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ne­vy­ža­du­je spô­so­be­nie ško­dy ale­bo za­do­vá­že­nie neop­ráv­ne­né­ho pros­pe­chu, pos­ta­čí len úmy­sel k to­mu sme­ru­jú­ci (pri § 227 ods. 1 ali­nea dru­há nie je pot­reb­ný ani ten­to špe­ci­fic­ký úmy­sel a ani spô­so­be­nie úpad­ku, pos­ta­čí len úmy­sel úpa­dok spô­so­biť), te­da zá­klad­ná skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku bu­de do­ko­na­ná spô­so­be­ním úpad­ku práv­nic­kej oso­be (t. j. úkon­mi, kto­ré sú po­pí­sa­né v pís­me­nách a) a b) v § 227 ods. 1 Tr. zák., pri­čom zrej­me vždy pôj­de o via­ce­ré eta­py, kto­ré sa bu­dú reali­zo­vať pos­tup­ne vo via­ce­rých dňoch, tak ako to bo­lo uve­de­né vy­ššie na po­su­dzo­va­nej ve­ci).

 Prob­le­ma­tic­kým je po­sú­de­nie, ke­dy bu­de ten­to trest­ný čin do­ko­na­ný v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te tres­tné­ho či­nu (t. j. ke­dy za­čne bež­ať preml­ča­cia le­ho­ta), te­da po­kiaľ pôj­de nap­rík­lad o nás­le­dok vo for­me ško­dy. Vo vy­ššie uve­de­nom prí­pa­de je za ško­du po­va­žo­va­ná hod­no­ta hnu­teľ­né­ho a neh­nu­teľ­né­ho ma­jet­ku spo­loč­nos­ti A, kto­rá bo­la, po spô­so­be­ní úpad­ku spo­loč­nos­ti, pre­da­ná pros­tred­níc­tvom kon­kur­zné­ho ko­na­nia „vy­ro­be­ným ve­ri­te­ľom“. Me­dzi úkon­mi, kto­rý­mi bol spô­so­be­ný úpa­dok spo­loč­nos­ti A a me­dzi pre­da­jom ma­jet­ku v kon­kur­znom ko­na­ní ubeh­la do­ba nie­koľ­kých ro­kov.

 Je ten­to trest­ný čin v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te do­ko­na­ný už mo­men­tom ko­na­nia pá­cha­te­ľov, kto­rý spô­so­bi­li úpa­dok spo­loč­nos­ti A, te­da mo­men­tom ke­dy reali­zo­va­li úko­ny, kto­ré úpa­dok spô­so­bi­li a to bez oh­ľa­du na to, ke­dy vznik­la ško­da?

 Ale­bo je ten­to trest­ný čin v kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­te do­ko­na­ný až mo­men­tom pre­da­ja ma­jet­ku spo­loč­nos­ti v kon­kur­znom ko­na­ní, ke­dy reál­ne vznik­la spo­loč­nos­ti A ško­da?

 Je tre­ba vy­chá­dzať z mo­men­tu ko­na­nia pá­cha­te­ľov ale­bo z mo­men­tu vzni­ku nás­led­ku (účin­ku)? (ten­to prob­lém sa v praxi čas­to vy­sky­tu­je nap­rík­lad pri poš­ko­dzo­va­ní ve­ri­te­ľa oh­ľad­ne neh­nu­teľ­nos­tí, keď, zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né, pá­cha­teľ po­dá návrh na vklad, aby sa zba­vil neh­nu­teľ­nos­ti a poš­ko­dil tak ve­ri­te­ľov, av­šak ka­tas­ter mu vy­ho­vie a „za­vkla­du­je“ ho až po nie­koľ­kých me­sia­coch, či do­kon­ca ro­koch).

 Na pr­vý poh­ľad sa ja­ví správ­nym rie­še­ním ta­ké, kto­ré vy­chá­dza z to­ho, že trest­ný čin je do­ko­na­ný vte­dy, ak sú napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, prí­pad­ne aj znak v po­do­be kva­li­fi­ko­va­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, v ta­kom prí­pa­de by ma­la preml­ča­cia le­ho­ta za­čať bež­ať až mo­men­tom, keď bol pre­da­ný ma­je­tok spo­loč­nos­ti v kon­kur­znom ko­na­ní, te­da až po­tom ako vzni­kol úči­nok vo for­me ško­dy. Vzhľa­dom k to­mu, že me­dzi ko­na­ním a účin­kom mô­že pre­beh­núť po­mer­ne dl­há do­ba (aj nie­koľ­ko ro­kov) som skôr zá­stan­com to­ho, aby bo­lo preml­ča­nie, či do­ba spá­chania či­nu via­za­ná na ko­na­nie pá­cha­te­ľa, na­koľ­ko dĺžka ča­su, kto­rý up­ly­nie od ko­na­nia pá­cha­te­ľa po vznik účin­ku, ne­mu­sí vždy zá­vi­sieť od ko­na­nia pá­cha­te­ľa (nap­rík­lad ka­tas­ter neh­nu­teľ­nos­tí za­vkla­du­je zme­nu vo vlas­tníc­kom prá­ve až po ro­ku od do­ru­če­nia návr­hu, pre­to­že ko­ná s prie­ťah­mi, pri­čom na prie­ťa­hy ka­tas­tra ne­má ko­na­nie pá­cha­te­ľa žiad­ny vplyv. Ta­kým­to ko­na­ním by moh­lo prísť k si­tuá­cii po­dob­nej ret­roak­ti­vi­te, keď ce­lé ko­na­nie pá­cha­te­ľa by bo­lo vy­ko­na­né eš­te za účin­nos­ti sta­ré­ho Tres­tné­ho zá­ko­na s vý­nim­kou účin­ku, kto­rý nas­tal až v ča­se, keď už bol účin­ný no­vý Trest­ný zá­kon a tým by sa ce­lé ko­na­nie pá­cha­te­ľa ma­lo po­su­dzo­vať pod­ľa no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na). Zrej­me bu­de pot­reb­né od­de­liť od se­ba po­jem do­ko­na­ný trest­ný čin, kto­rý je do­ko­na­ný vte­dy, keď sú napl­ne­né všet­ky zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu od poj­mu „spá­chanie či­nu“ (nap­rík­lad § 2 ods. 1 Tr. zák., či do­by ke­dy za­čne ply­núť preml­ča­cia do­ba), kto­ré bu­de via­za­né na ko­na­nie pá­cha­te­ľa bez oh­ľa­du na to, ke­dy prí­pad­ne nas­ta­ne vznik účin­ku.

 Zá­ver:

 Vzhľa­dom k to­mu, že ide, po­kiaľ viem, o pr­vé tres­tné ko­na­nie, kto­ré sa ve­die pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vod­né­ho úpad­ku a kto­ré dos­pe­lo až do ko­na­nia pred sú­dom, bu­de za­ují­ma­vé sle­do­vať ak sa ce­lé skon­čí a aké ďal­šie práv­ne prob­lé­my v ko­na­ní vy­vsta­nú.

 6/ prob­le­ma­ti­ka „zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia“ ako oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch

 Oso­bit­né kva­li­fi­kač­né poj­my, naj­mä zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia (§ 138 Tr. zák.) spô­so­bu­jú v praxi pri ur­čo­va­ní práv­nej kva­li­fi­ká­cie mno­hé ap­li­kač­né prob­lé­my a to aj pri ma­jet­ko­vých tres­tných či­noch.

 Tie­to ap­li­kač­né prob­lé­my vy­plý­va­jú z to­ho, že zá­ko­no­dar­ca pri kon­ci­po­va­ní no­vé­ho Tres­tné­ho zá­ko­na zvo­lil ta­ké rie­še­nie, že niek­to­ré kva­li­fi­kač­né poj­my (nap­rík­lad zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia) sta­no­vil všeo­bec­ne pre všet­ky tres­tné či­ny ako okol­nosť pod­mie­nu­jú­cu vy­ššiu tres­tnú sadz­bu (te­da nie kon­krét­ne pre kaž­dý je­den trest­ný čin) a tým spô­so­bil, že v praxi nie je cel­kom jas­né, kto­ré z tých­to oso­bit­ných kva­li­fi­kač­ných poj­mov mož­no v kon­krét­nom prí­pa­de pou­žiť.

 K zá­važ­nej­šie­mu spô­so­bu ko­na­nia:

 Nap­rík­lad v praxi sa vy­ky­tol prí­pad, keď sa pá­cha­teľ do­pus­til šty­roch čias­tko­vých úto­kov jed­né­ho pok­ra­čo­va­cie­ho tres­tné­ho či­nu pod­vo­du a to vo­či šty­rom oso­bám, pri­čom pro­ku­rá­tor ko­na­nie pá­cha­te­ľa v ob­ža­lo­be práv­ne kva­li­fi­ko­val aj pod­ľa § 221 ods. 3 písm. c) Tr. zák., t. j., že trest­ný čin bol spá­cha­ný zá­važ­nej­ším spô­so­bom ko­na­nia, na­koľ­ko bol spá­cha­ný na via­ce­rých oso­bách (§ 138 písm. j) Tr. zák.).

 Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru je ten­to práv­ny vý­klad nes­práv­ny, na­koľ­ko „zá­važ­nej­ší spô­sob ko­na­nia“  ako oso­bit­ný kva­li­fi­kač­ný po­jem je v § 138 Tr. zák. konštruo­va­ný tak, že sa tý­ka len jed­né­ho skut­ku (jed­né­ho ko­na­nia), kto­rý mô­že pô­so­biť vo­či via­ce­rým oso­bám a mô­že spô­so­biť aj via­ce­ro nás­led­kov, av­šak mu­sí ísť vy­slo­ve­ne len o jed­no ko­na­nie, nie o via­ce­ro ko­na­ní, kto­ré len ďal­šie okol­nos­ti pred­pok­lad­né Tres­tným zá­ko­nom spá­ja­jú do jed­né­ho ko­na­nia. Pok­ra­čo­va­cí trest­ný čin je len ume­lá práv­na konštruk­cia, kto­rá via­ce­ro čias­tko­vých úto­kov hmot­nop­ráv­ne po­su­dzu­je ako je­den sku­tok, av­šak fak­tic­ky o je­den sku­tok nej­de, pre­to­že vnú­tor­ne po­zos­tá­va z via­ce­rých čias­tko­vých úto­kov. Pri zá­važ­nej­šom spô­so­be ko­na­nia je však pot­reb­né aby iš­lo o jed­no ko­na­nie nie­len práv­ne, ale aj fak­tic­ky.

 Prob­le­ma­tic­kým je aj po­sú­de­nie zá­važ­nej­šie­ho spô­so­bu ko­na­nia pod­ľa § 138 písm. b) Tr. zák., t. j., že pá­cha­teľ pá­chal trest­ný čin po dl­hší čas. Pod­ľa môj­ho ná­zo­ru nie je vhod­ným, aby Trest­ný zá­kon ob­sa­ho­val ta­ké­to vý­raz­ne neur­či­té práv­ne poj­my, keď v pod­sta­te neexis­tu­jú žiad­ne ob­jek­tív­ne vo­dít­ka pod­ľa kto­rých mož­no ur­čiť aká do­ba pri akom kon­krét­nom tres­tnom či­ne mô­že byť po­va­žo­va­ná už za dl­hší čas. Zos­tá­va pre­to prak­tic­ky len na or­gá­ne ap­li­ku­jú­com tres­tné prá­vo aký vý­klad zvo­lí a akú, sub­jek­tív­ne sta­no­ve­nú le­ho­tu, po­sú­di už ako okol­nosť pod­mie­ňu­jú­cu vy­ššiu tres­tnú sadz­bu.

 V kon­krét­nom prí­pa­de, bo­la po­da­ná ob­ža­lo­ba pre spá­chanie pok­ra­čo­va­cie­ho pre­či­nu spre­ne­ve­ry pod­ľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. d) Tr. zák., pri­čom pá­cha­teľ sa mal do­pus­tiť dvoch čias­tko­vých úto­kov a to po­čas jed­né­ho ro­ka.

 Ani v tom­to prí­pa­de, pod­ľa môj­ho ná­zo­ru, ne­bo­lo pou­ži­tie oso­bit­né­ho kva­li­fi­kač­né­ho poj­mu správ­ne, pre­to­že „pá­cha­ním tres­tné­ho či­nu po dl­hší čas“ sa ro­zu­mie kon­ti­nuál­ne a sús­tav­né pá­chanie jed­né­ho tres­tné­ho či­nu, te­da nes­ta­čí ak sa pá­cha­teľ po­čas dlh­šie­ho ča­so­vé­ho ob­do­bia do­pus­tí len spo­ra­dic­kých úto­kov (nap­rík­lad v po­su­dzo­va­nom prí­pa­de len dva úto­ky po­čas jed­né­ho ro­ka, pre­to­že us­ta­no­ve­nie § 138 písm. b) Tr. zák. vy­ža­du­je, aby bol trest­ný čin pá­cha­ný po dl­hší čas – te­da aby pá­cha­teľ sús­tav­ne napĺňal zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu, a nie aby bol trest­ný čin spá­cha­ný nie­koľ­kok­rát jed­no­rá­zo­vo za ur­či­té ča­so­vé ob­do­bie) s tým, že pod­sta­tou pok­ra­čo­va­nia v tres­tnej čin­nos­ti, ale aj pod­sta­tou opa­ko­va­nia tres­tné­ho či­nu je to, že sa pá­cha­teľ do­pus­tí dvoch ale­bo via­ce­rých skut­kov po­čas ur­či­té­ho ob­do­bia a pre­to, aby bo­lo mož­né trest­ný čin spre­ne­ve­ry po­va­žo­vať za trest­ný čin pá­cha­ný po dl­hší čas, mu­sel by byť ten­to trest­ný čin pá­cha­ný sús­tav­ne, opa­ko­va­ne a po do­bu dlh­šiu ako nie­koľ­ko ro­kov (nap­rík­lad nie­koľ­ko­roč­né a sús­tav­né pris­vo­jo­va­nie si fi­nan­čných pros­tried­kov z pok­lad­ne ob­chod­nej spo­loč­nos­ti – t. j. mno­hosť úto­kov pá­cha­ných kon­ti­nuál­ne a bez pres­táv­ky po­čas dl­hé­ho ča­so­vé­ho ob­do­bia)

 7/ prob­le­ma­ti­ka fal­šo­va­nia lie­kov

 Prob­le­ma­ti­ka fal­šo­va­nia lie­kov za­čí­na byť za­ují­ma­vá už aj z hľa­dis­ka tres­tné­ho prá­va a to aj v pod­mien­kach SR, na­koľ­ko dis­tri­bú­cia fa­loš­ných lie­kov (či ne­re­gis­tro­va­ných lie­kov) má stú­pa­jú­cu ten­den­ciu a to hlav­ne pros­tred­níc­tvom ná­ku­pu lie­kov cez inter­ne­to­vé le­kár­ne.

 Pod­ľa úda­jov dos­tup­ných na inter­ne­te má „európ­sky trh s fa­loš­ný­mi liek­mi hod­no­tu viac ako 10,5 mi­liar­dy eur roč­ne. Ob­jem nep­ra­vých lie­kov od­ha­le­ných na hra­ni­ciach EÚ sa zvý­šil z 560 598 v ro­ku 2005 na 4 081 056 v ro­ku 2007, čo pred­sta­vu­je 7-ná­sob­ný ná­rast za dva ro­ky. Sve­to­vá zdra­vot­níc­ka or­ga­ni­zá­cia od­ha­du­je, že 8 až 10 % lie­kov dis­tri­buo­va­ných na ce­lom sve­te sú fal­zi­fi­ká­ty, pri­čom v niek­to­rých kra­ji­nách je to až 25 %“.

 Pod­ľa dos­tup­ných úda­jov sú naj­čas­tej­šie fal­šo­va­né lie­ky na po­ten­ciu (rôz­ne náh­raž­ky lie­ku via­gra), na chud­nu­tie, zväč­še­nie sva­lov a anti­kon­cep­cia.

 Ná­ras­tom fa­loš­ných lie­kov sa za­obe­ral vo feb­ruári ro­ku 2011 aj Európ­sky parla­ment, keď no­ve­li­zo­val smer­ni­cu, kto­rá má za­brá­niť fa­loš­ným lie­kom dos­tať sa do dis­tri­buč­nej sie­te. Vzhľa­dom k to­mu, že naj­väč­ší roz­sah pre­da­ja fa­loš­ných lie­kov sa reali­zu­je cez inter­net, na fun­go­va­nie inter­ne­to­vých le­kár­ní bu­de pot­reb­né oso­bit­né po­vo­le­nie (webo­vé strán­ky ta­kej­to le­kár­ne bu­dú môcť pou­ží­vať oso­bit­né lo­go EÚ, čo ich má od­lí­šiť oíd os­tat­ných, kto­ré oso­bit­né po­vo­le­nie ne­ma­jú), ďa­lej sa za­ve­dú oso­bit­né bez­peč­nos­tné pr­vky na lie­koch (sé­rio­vé čís­la), kto­ré bu­dú ve­dieť „vy­sto­po­vať“ ces­tu lie­ku od vý­rob­cu a pred­me­tom re­gu­lá­cie bu­de nie­len do­voz lie­kov, ale aj vý­voz lie­kov (zdroj inter­net).

 Po­kiaľ ide o ob­cho­do­va­nie s liek­mi tak tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku mož­no roz­de­liť do via­ce­rých ok­ru­hov:

 a) v pr­vom ra­de je to ob­cho­do­va­nie s liek­mi, kto­rých zlo­že­nie je škod­li­vé pre ľud­ský or­gan­izmus, res­pek­tí­ve mô­že byť škod­li­vé po­čas do­ho­do­vé­ho uží­va­nia – moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu oh­ro­zo­va­nia zdra­via ne­po­vo­le­ný­mi lie­či­va­mi, zdra­vot­níc­ky­mi po­môc­ka­mi a pot­re­ba­mi v zmys­le § 170 Tr. zák. (vzhľa­dom k to­mu, že té­mou se­mi­ná­ra je eko­no­mic­ká tres­tná čin­nost, ten­to druh tres­tnej čin­nos­ti zos­ta­ne mi­mo ná­šup zá­uj­mu a za­me­ria­me sa prá­ve a len na prí­pad­ný pos­tih zo spá­chania eko­no­mic­kej tres­tnej čin­nos­ti).

 b) v sú­vis­los­ti s fal­šo­va­ním lie­kov je nut­né skon­šta­to­vať, že veľ­ká časť po­nú­ka­ných lie­kov nie je vy­slo­ve­ne zdra­viu škod­li­vá (ide o rôz­ne náh­ra­dy ori­gi­nál­nych lie­kov, kto­ré ob­sa­hu­jú po­dob­né, res­pek­tí­ve úpl­ne rov­na­ké účin­né lát­ky, av­šak nie sú re­gis­tro­va­né v da­nej kra­ji­ne), prí­pad­ne ide o lie­ky, o kto­rých ku­pu­jú­ci (ko­neč­ný spot­re­bi­teľ) vie, že nej­de o ori­gi­nál­ne lie­či­vo, že ide o je­ho náh­raž­ku, kto­rá nie je dos­tup­ná v pre­da­ji (a nie je ani po­vo­le­ná), vie, že mô­že mať aj ne­žia­du­ce účin­ky keď­že nej­de o ori­gi­nál, na­priek to­mu si ta­ký liek kú­pi (čas­to z dô­vo­du niž­šej ce­ny ako sto­jí ori­gi­nál­ny liek, res­pek­tí­ve pre­to, že ori­gi­nál­ny liek je na re­cept).

 V praxi bol za­zna­me­na­ný prí­pad, keď sa na úze­mie SR mal do­viesť z In­die (ale­bo z Čí­ny) vo väč­šom množ­stve liek, kto­rý mal tak­mer zhod­né zlo­že­nie účin­ných lá­tok ako liek Via­gra, mal iný ná­zov, inú far­bu, ne­bol na úze­mí SR po­vo­le­ný (re­gis­tro­va­ný), pri­čom sa pre­dá­val pros­tred­níc­tvom inter­ne­tu ako aj neo­fi­ciál­ne pros­tred­níc­tvom sie­te Taxi slu­žieb, kto­rí pri roz­vo­ze zá­kaz­ní­kov po­nú­ka­li tie­to náh­raž­ky via­gry s tým, že kaž­dé­mu ku­pu­jú­ce­mu bo­lo jas­né, že nej­de o ori­gi­nál (nik­to liek za ori­gi­nál ani ne­vy­dá­val).

 Z hľa­dis­ka práv­nej kva­li­fi­ká­cie by moh­lo ísť (vo vzťa­hu k poš­ko­de­né­mu vý­rob­co­vi ori­gi­nál­ne­ho lie­ku) o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia prie­my­sel­ných práv pod­ľa § 282 Tr. zák., na­koľ­ko ori­gi­nál­ny liek je chrá­ne­ný pa­ten­tom (o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia práv k ochran­nej znám­ke, ozna­če­niu pô­vo­du vý­rob­ku a ob­chod­né­mu me­nu pod­ľa § 281 Tr. zák., by neš­lo, na­koľ­ko pre­dá­va­ný liek ne­bol za­me­ni­teľ­ný ani náz­vom a ani vý­zo­rom s ori­gi­nál­nym lie­kom).

 Sa­moz­rej­me, prob­le­ma­tic­kým je vy­vo­de­nie tres­tnej zod­po­ved­nos­ti pro­ti kon­krét­nej oso­be, pre­to­že pre­daj lie­kov sa v da­nom prí­pa­de (tak je to však vo väč­ši­ne prí­pa­dov) reali­zo­val cez inter­net, pri­čom webo­vá strán­ka bo­la re­gis­tro­va­ná v za­hra­ni­čí, od­kiaľ bo­li aj lie­ky za­sie­la­né na do­bier­ku (v tom­to sme­re je aj za­ují­ma­vou prob­le­ma­ti­ka ur­čo­va­nia mies­tnej prís­luš­nos­ti, keď je trest­ný čin spá­cha­ný pros­tred­níc­tvom inter­ne­tu). Po­kiaľ ide o jed­not­li­vých pra­cov­ní­kov Taxi služ­by, tak tí ma­li väč­šie množ­stvo tých­to lie­kov pri se­be v mo­to­ro­vých vo­zid­lách, av­šak uvá­dza­li, že sú ko­neč­ní spot­re­bi­te­lia, kto­rí si len kú­pi­li liek na po­ten­ciu (do úva­hy pri­chá­dza aj po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho pod­ni­ka­nia pod­ľa § 251 Tr. zák.) .

 V tom­to sme­re je pot­reb­né spo­me­núť aj tzv. ge­ne­ri­ká, ide o lie­ky pri kto­rých už „vy­pr­ša­la“ pa­ten­to­vá ochra­na a je mož­né ich vy­rá­bať a pre­dá­vať (po prís­luš­ných po­vo­le­niach), ide te­da o le­gál­nu vý­ro­bu rov­na­ké­ho lie­ku s rov­na­kou účin­nou lát­kou, av­šak od iné­ho vý­rob­cu. Pre­daj ge­ne­rík bez prís­luš­ných po­vo­le­ní, kto­rý by bol reali­zo­va­ný po­čas dlh­šie­ho ča­so­vé­ho ob­do­bia, prí­pad­ne by iš­lo o jed­no­ra­zo­vú ak­ciu „vo veľ­kom“ (tzv. jed­no­ra­zo­vé za­pla­ve­nie tr­hu väč­ším množ­stvom ta­kých­to lie­kov) moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu neop­ráv­ne­né­ho pod­ni­ka­nia pod­ľa § 251 Tr. zák..

Ko­merč­ný do­voz lie­kov na úze­mie SR po­dlie­ha zá­kon­nej re­gu­lá­cii (poz­ri bliž­šie zá­kon o lie­koch s tým, že je pot­reb­né po­vo­le­nie Mi­nis­ter­stva zdra­vot­níc­tva SR a lie­či­vá mu­sia byť re­gis­tro­va­né na Štát­nom úra­de pre kon­tro­lu lie­čív) a pre­to ich ne­re­gu­lo­va­ný do­voz by mo­hol za­kla­dať aj po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia pred­pi­sov o obe­hu to­va­ru v sty­ku s cu­dzi­nou pod­ľa § 254 ods. 1 Tr. zák.

 c) v ne­pos­led­nom ra­de sa pre­dá­va­jú náh­raž­ky ori­gi­nál­nych lie­kov, kto­ré vô­bec neob­sa­hu­jú účin­nú lát­ku, ide len o imi­tá­ciu lie­ku, kto­rý má vzbu­diť zda­nie lie­ku pra­vé­ho (nap­rík­lad hlav­nou zlož­kou „kva­zi­lie­ku“ je cu­kor a po­dob­ne). Ta­ké­to „lie­ky“ nie sú zdra­viu škod­li­vé, av­šak ak sú pre­dá­va­né ako lie­ky pra­vé a bez­výz­nam­ný ob­sah lie­ku je ku­pu­jú­cim za­ml­ča­ný, moh­lo by ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu poš­ko­dzo­va­nia spot­re­bi­te­ľa pod­ľa § 269 Tr. zák.. Ak by však bol ta­ký­to liek pre­da­ný spros­tred­ko­va­te­ľo­vi (nap­rík­lad le­kár­ni), kto­rý ho má ďa­lej pre­dá­vať spot­re­bi­te­ľom, iš­lo by vo vzťa­hu k spros­tred­ko­va­te­ľo­vi o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák.

 Od tých­to lie­kov, kto­ré ani liek­mi nie sú, pre­to­že neob­sa­hu­jú žiad­ne re­le­van­tné účin­né lát­ky a ide v pod­sta­te len o pros­trie­dok na vy­lá­ka­nie fi­nan­čných pros­tried­kov, je pot­reb­né od­lí­šiť tzv. pla­ce­bo, t. j. zá­mer­ne neú­čin­né lie­či­vo. Ide v pod­sta­te o spô­sob lieč­by, ke­dy sa kvô­li lie­čeb­ným úče­lom pred­stie­ra pa­cien­to­vi, že sa mu po­dá­va sku­toč­ný liek (ta­ký­to lie­čeb­ný pos­tup je sa­moz­rej­me do­vo­le­ný).

 Tres­tné či­ny pro­ti me­ne (vrá­ta­ne tres­tnop­ráv­nej ochra­ny ce­nín a cen­ných pa­pie­rov)

 8) fa­lo­šo­va­nie pe­ňa­zí

 Vzhľa­dom k to­mu, že té­mou se­mi­ná­ra sú aj tres­tné či­ny pro­ti me­ne je po­mer­ne za­ují­ma­vým pou­ká­zať na niek­to­ré prí­pa­dy z praxe, kto­ré sa vy­skyt­li a to naj­mä so za­me­ra­ním na fal­šo­va­nie min­cí.

 Naj­skôr tro­chu šta­tis­tic­kých úda­jov, kto­ré sú dos­tup­né na inter­ne­te:

 Pod­ľa sprá­vy NBS z ja­nuá­ra ro­ku 2011 bo­lo v ro­ku 2010 (ci­tu­jem) „na úze­mí Slo­ven­ska za­dr­ža­ných spo­lu 1428 fal­zi­fi­ká­tov euro­vých ban­ko­viek v cel­ko­vej hod­no­te 117.365 eur, čo pred­sta­vu­je v po­rov­na­ní s pred­chá­dza­jú­cim ro­kom pok­les o tre­ti­nu. V ho­to­vos­tnom pe­ňaž­nom obe­hu bo­lo za­dr­ža­ných 1271 ku­sov. Zvyš­né fal­zi­fi­ká­ty bo­li od­ha­le­né or­gán­mi čin­ný­mi v tres­tnom ko­na­ní pred ich uve­de­ním do obe­hu. Naj­čas­tej­šie za­dr­ža­né fal­zi­fi­ká­ty bo­li pod­ľa NBS ban­kov­ky v no­mi­nál­nej hod­no­te 50 eur, kto­ré spo­lu so 100 a 20-euro­vý­mi ban­kov­ka­mi tvo­ri­li tak­mer 85 % z cel­ko­vé­ho poč­tu za­dr­ža­ných fal­zi­fi­ká­tov. Fa­loš­ných euro­min­cí bo­lo v ro­ku 2010 za­dr­ža­ných 1409 ku­sov. Naj­čas­tej­šie za­dr­ža­ný­mi fal­zi­fi­kát­mi bo­li min­ce v no­mi­nál­nej hod­no­te 2 eurá.  Z kva­li­ta­tív­ne­ho hľa­dis­ka je úro­veň vy­ho­to­ve­ných fal­zi­fi­ká­tov pre­važ­ne dob­rá. Frek­ven­cia vý­sky­tu fal­zi­fi­ká­tov na mi­lión euro­min­cí v obe­hu pred­sta­vu­je prib­liž­ne 4 ku­sy, čo za­ra­ďu­je Slo­ven­sko me­dzi kra­ji­ny euro­zó­ny s niž­ším vý­sky­tom fal­zi­fi­ká­tov“.

 Aj z tej­to tla­čo­vej sprá­vy je zrej­mé, že na úze­mí SR do­chá­dza aj k fal­šo­va­niu euro­min­cí, čo je ne­po­chyb­ne ná­roč­nej­šie ako fal­šo­va­nie ban­ko­viek.

 Po­kiaľ ide o jed­not­li­vé prí­pa­dy, tak za­ují­ma­vým je prí­pad, kto­rý sa tý­kal „pe­ňa­zo­ka­zec­kej di­el­ne“ na vý­ro­bu min­cí, kto­rá sa za­obe­ra­la vý­ro­bou fa­loš­ných his­to­ric­kých min­cí (nap­rík­lad z 15. sto­ro­čia) a ich nás­led­né­ho pre­da­ja ako pra­vých his­to­ric­kých min­cí.

 Pod­ľa mo­jich in­for­má­cií vzni­kol nás­led­ne ap­li­kač­ný prob­lém, ako ta­ké­to ko­na­nie práv­ne kva­li­fi­ko­vať, t. j. či us­ta­no­ve­nia o fal­šo­va­ní (§ 270 Tr. zák. a nas­le­du­jú­ce) chrá­nia aj fal­šo­va­nie his­to­ric­kých pe­ňa­zí, v tom­to kon­krét­nom prí­pa­de his­to­ric­kých min­cí.

 V tom­to sme­re bu­de pot­reb­né vy­chá­dzať zo zne­nia us­ta­no­ve­nia § 280 Tr. zák., pod­ľa kto­ré­ho sa ochra­na pod­ľa tých­to us­ta­no­ve­ní pos­ky­tu­je plat­ným pe­nia­zom (t. j. me­ne Euro), plat­ným cu­dzo­zem­ským pe­nia­zom, nep­lat­ným pe­nia­zom len po­čas ob­do­bia ur­če­né­ho na ich vý­me­nu a ne­vy­da­ným pe­nia­zom ak sú ur­če­né na vy­da­nie do obe­hu.

 Z uve­de­né­ho us­ta­no­ve­nia ply­nie zá­ver, že fal­šo­va­nie his­to­ric­kých min­cí (pe­ňa­zí) nie je chrá­ne­né tres­tný­mi čin­mi pro­ti me­ne. Ak te­da pe­ňa­zo­ka­zec­ká di­ela­na vy­rá­ba­la fa­loš­né min­ce z 15 sto­ro­čia, tak len ich vý­ro­ba nie je tres­tným či­nom (na roz­diel od vý­ro­by nap­rík­lad euro min­ce). V prí­pa­de, ak by sa preu­ká­za­lo, že ta­ké­to fa­loš­né min­ce bo­li pre­dá­va­né nap­rík­lad zbe­ra­te­ľom ako pra­vé his­to­ric­ké min­ce, moh­lo by ísť o trest­ný čin pod­vo­du.

 To, že sa his­to­ric­ké min­ce sku­toč­ne za­čí­na­jú fal­šo­vať vo väč­šom roz­sa­hu mož­no do­ku­men­to­vať aj na me­diál­ne zná­mom prí­pa­de z ro­ku 2010, keď doš­lo k ob­vi­ne­niu (ci­to­va­né z agen­túr­nych správ) na tom skut­ko­vom zá­kla­de, že „v pres­ne ne­zis­te­nom ob­do­bí (ob­vi­ne­ní) vy­ro­bi­li  na­po­do­be­ni­ny strie­bor­ných kelt­ských min­cí ty­pu Bia­tec (z 1. stor. pred. n. l.) za úče­lom ich ďal­šie­ho pre­da­ja. Časť fa­loš­ných his­to­ric­kých min­cí sa im po­da­ri­lo pre­dať ako pra­vé. Pri do­mo­vých pre­hliad­kach u ob­vi­ne­ných po­lí­cia za­is­ti­la 72 ks raz­níc slú­žia­cich na vý­ro­bu kelt­ských min­cí, 2.363 ks rôz­nych min­cí ako aj ďal­ších ve­cí slú­žia­cich k ich vý­ro­be“. Ob­vi­ne­nie, na­po­kon aj v tom prí­pa­de, bo­lo vzne­se­né zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­vo­du.

 Prob­le­ma­tic­kým pri tej­to práv­nej kva­li­fi­ká­cii (t. j. tres­tné­ho či­nu pod­vo­du) je to, že je pot­reb­né us­tá­liť vý­šku ško­dy, aby vô­bec moh­lo ísť o ten­to trest­ný čin. V praxi sa ta­ký­to trest­ný čin od­ha­lí spra­vid­la až po ur­či­tom ča­se, keď už moh­lo byť pre­da­ných väč­šie množ­stvo fa­loš­ných his­to­ric­kých min­cí väč­šie­mu množ­stvu zbe­ra­te­ľov, kto­rí ani ne­ve­dia, že ide o fal­zi­fi­ká­ty. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní tak mu­sia me­dia­li­zo­vať ta­ké­to prí­pa­dy a žia­dať prí­pad­ných kup­cov (kon­krét­nych min­cí z kon­krét­ne­ho ob­do­bia) aby sa prih­lá­si­li a pri­nies­li min­ce na exper­tí­zu. Ta­ké­to do­ka­zo­va­nie a zis­ťo­va­nie vý­šky ško­dy je mi­mo­riad­ne ná­roč­né.

 Tres­tné či­ny pro­ti me­ne tak­tiež ne­pos­ky­tu­jú ochra­nu ani fal­šo­va­niu pa­mät­ných min­cí – no­vo­ra­zieb, po­kiaľ nej­de o min­ce, kto­ré sú ur­če­né pria­mo ako zá­kon­né pla­tid­lá a je mož­né ni­mi pla­tiť.

 Pa­mät­né min­ce – no­vo­raz­by ne­ma­jú nu­miz­ma­tic­kú hod­no­tu, ale čas­to ma­jú hod­no­tu ko­vu, z kto­ré­ho sú vy­ro­be­né (naj­mä ide o zla­to ale­bo strib­ro), t. j. ide o tzv. in­ves­tič­né min­ce, kto­ré sa ku­pu­jú z dô­vo­du in­ves­tí­cie (ob­dob­ne ako nap­rík­lad di­aman­ty). V ta­kých­to prí­pa­doch mô­že byť zá­kaz­ník kla­ma­ný hlav­ne o kva­li­te ko­vu, z kto­ré­ho je in­ves­tič­ná pa­mät­ná min­ca zho­to­ve­ná. Kla­ma­nie o kva­li­te ma­te­riá­lu, z kto­ré­ho sú in­ves­tič­né pa­mät­né min­ce zho­to­ve­né je čas­to (nap­rík­lad na inter­ne­te) pre­zen­to­va­né in­ves­tič­ný­mi sploč­nos­ťa­mi ako trest­ný čin fal­šo­va­nia pe­ňa­zí (o ten­to trest­ný čin však ne­pôj­de z rov­na­ké­ho dô­vo­du ako pri his­to­ric­kých pe­nia­zoch, moh­lo by ísť tak­tiež o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du).

 Od tých­to pa­mät­ných min­cí, je pot­reb­né od­lí­šiť pa­mät­né min­ce, kto­ré mô­že kaž­dý štát Euro­zó­ny vy­dá­vať raz za ur­či­té ob­do­bie, ide o prá­vo vy­dať tzv. pa­mät­né euro min­ce, kto­ré sa vy­dá­va­jú pri rôz­nych príl­eži­tos­tiach s tým, že ide o min­ce, kto­rý­mi sa dá pla­tiť v obe­hu (nap­rík­lad SR vy­da­la ta­ké­to pa­mät­né eurio­min­ce, kto­rý­mi sa dá pla­tiť a sú te­da zá­kon­ný­mi pla­tid­la­mi pri príl­eži­tos­ti MS v ho­ke­ji), fa­loš­ná vý­ro­ba ta­kých­to min­cí by už bo­la pok­ry­tá ochra­nou tres­tných či­nov pro­ti me­ne pre­to­že ide o min­ce, kto­ré sú plat­ným pla­tob­ným pros­tried­kom (t. j. zá­kon­ným pla­tid­lom, po­kiaľ ide o fa­loš­né ban­kov­ky a min­ce, vrá­ta­ne pa­mät­ných min­cí tak tie v zmys­le vy­hláš­ky NBS č. 465/2001 Z. z. od­obe­rá a zne­hod­no­cu­je NBS).

 NBS má v SR vý­hrad­né prá­vo na vy­dá­va­nie zbe­ra­teľ­ských (pa­mät­ných) euro­min­cí, kto­ré sú zá­kon­ným pla­tid­lom (zá­kon č. 566/1992 Zb. o NBS). NBS má tak­tiež v SR vý­hrad­né prá­vo na vy­dá­va­nie ob­chod­ných min­cí (tzv. zla­té du­ká­ty – ide o in­ves­tič­né min­ce), kto­ré však nie sú zá­kon­ný­mi pla­tid­la­mi.

 Rep­ro­duk­cie ban­ko­viek a min­cí – mô­že ísť o trest­ný čin po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va pod­ľa § 283 Tr. zák.?

 Za­ují­ma­vým bol sku­tok, kto­rý mal po­zos­tá­vať z to­ho, že bo­li vy­ho­to­ve­né a pou­ží­va­né vie­ce­ré rep­ro­duk­cie euro­ban­ko­viek a to na pod­ni­ka­teľ­ské úče­ly. Pod­ni­ka­teľ si ne­chal vy­ho­to­viť (pros­tred­níc­tvom fo­toa­te­lié­rov) via­ce­ro rep­ro­duk­cií 50 euro­vých ban­ko­viek na kla­sic­kom pa­pie­ri s tým, že tie­to 50 euro­vé ban­kov­ky bo­li z čas­ti poz­me­ne­né, na­koľ­ko na za­dnej stra­ne bo­la na­mies­to mos­tu zob­ra­ze­ná reš­tau­rá­cia pod­ni­ka­te­ľa (inak ban­kov­ka aj veľ­kos­ťou a aj fa­reb­ne vy­ze­ra­la ako 50 euro­vá ban­kov­ka, pri­čom tie­to rep­ro­duk­cie bo­li reš­tau­rá­ciou dá­va­né hos­ťom pod­ľa hes­la „vy prí­de­te k nám, my vám za to za­pla­tí­me“).

 Bo­lo evi­den­tné, že neš­lo o vý­ro­bu fa­loš­ných 50 euro­vých ban­ko­viek (t. j. ta­kých na­po­do­be­nín, kto­ré by ma­li byť da­né do obe­hu ako pra­vé), kto­ré ma­li slú­žiť ako zá­kon­né pla­tid­lo, ale iš­lo len o sú­časť pod­ni­ka­teľ­ské­ho plá­nu, kde reš­tau­rá­cia ma­la mať „vlas­tné“ pe­nia­ze, kto­ré sa roz­dá­va­li hos­ťom (iš­lo o rek­la­mu reš­tau­rá­cie pros­tred­níc­tvom rep­ro­duk­cie euro­ban­ko­viek).

 Prob­lé­mom však je ochra­na autor­ských práv. Pod­ľa § 17d ods. 1 zá­ko­na č. 566/1992 Zb. o NBS „zho­to­vo­va­nie a pou­ží­va­nie rep­ro­duk­cií euro­ban­ko­viek a euro­min­cí ale­bo ich čas­tí up­ra­vu­jú oso­bit­né pred­pi­sy. Rep­ro­duk­cie euro­ban­ko­viek a euro­min­cí ale­bo ich čas­tí, ich zá­zna­my v elek­tro­nic­kej for­me a aké­koľ­vek pred­me­ty, kto­ré sú čo len čias­toč­ne vzhľa­dom, roz­mer­mi ale­bo vlas­tnos­ťa­mi po­dob­né kto­rej­koľ­vek euro­ban­kov­ke ale­bo euro­min­ci, vrá­ta­ne me­dai­lí a že­tó­nov, kto­ré v akom­koľ­vek gra­ma­tic­kom tva­re ob­sa­hu­jú ná­pis "euro", "cent" ale­bo "euro­cent", sym­bol eura "€", al­fa­be­tic­ký kód me­ny euro "EUR", ale­bo kto­ré ma­jú čo len čias­toč­ne po­dob­ný vzhľad spo­loč­nej stra­ne ale­bo niek­to­rej ná­rod­nej stra­ne kto­rej­koľ­vek euro­min­ce, sa nes­mú zho­to­viť ani pou­ží­vať bez spl­ne­nia pra­vi­diel o ochra­ne autor­ských práv a bez spl­ne­nia pod­mie­nok pre zho­to­vo­va­nie a pou­ží­va­nie rep­ro­duk­cií euro­ban­ko­viek a euro­min­cí ale­bo ich čas­tí pod­ľa oso­bit­ných pred­pi­sov“.

 Po­ru­še­nie pra­vi­diel o rep­ro­duk­ciách ban­ko­viek a min­cí mô­že, teo­re­tic­ky, zna­me­nať po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va (v tom­to sme­re pôj­de zrej­me o vý­tvar­né di­elo v zmys­le zák. č. 618/2003 s tým, že pred­met ochra­ny je v autor­skom zá­ko­ne uve­de­ný len de­monštra­tív­ne).

 Dr­ži­te­ľom autor­ských práv na di­zajn spo­loč­ných strán euro­min­cí (euro­ban­ko­viek) sú Európ­ske spo­lo­čen­stvá rep­re­zen­to­va­né Európ­skou ko­mi­siou.Vý­kon tých­to práv na úze­mí Slo­ven­skej re­pub­li­ky vy­ko­ná­va Ná­rod­ná ban­ka Slo­ven­ska. Po­vo­le­ná je rep­ro­duk­cia čas­ti ale­bo ce­lé­ho mo­tí­vu spo­loč­nej stra­ny euro­min­cí na plo­chom ma­te­riá­li (bez re­lié­fu), ale­bo na ob­jek­toch kto­ré nie sú po­dob­né min­ciam, me­dai­lám ale­bo že­tó­nom, ale­bo na že­tó­noch z mäk­ké­ho ma­te­riá­lu kto­ré sú as­poň o 50% väč­šie ako euro­vé min­ce. Dr­ži­te­ľom vý­hrad­nej, vec­ne, ča­so­vo a územ­ne neob­me­dze­nej li­cen­cie na pou­ži­tie vý­tvar­ných návr­hov ná­rod­ných strán slo­ven­ských euro­min­cí je Ná­rod­ná ban­ka Slo­ven­ska. NBS má zá­ujem na tom, aby ne­do­chá­dza­lo k pou­ži­tiu uve­de­ných vý­tvar­ných návr­hov nev­hod­ným ale­bo de­ho­nes­tu­jú­cim spô­so­bom. Kaž­dé pou­ži­tie vý­tvar­ných návr­hov ná­rod­ných strán slo­ven­ských euro­min­cí po­dlie schvá­le­niu NBS (zdroj inter­net). Po­kiaľ ide o ban­kov­ky tam „ob­ráz­ky v mier­ke 1:1 (100 % pô­vod­nej veľ­kos­ti) nie sú po­vo­le­né, obojstran­ná rep­ro­duk­cia mu­sí byť zmen­še­ná as­poň o 50% ale­bo zväč­še­ná mi­ni­mál­ne o 100%“ Po­kiaľ ide o pra­vid­lá pou­ží­va­nia rep­ro­duk­cií euro­ban­ko­viek tak tie up­ra­vu­je roz­hod­nu­tie Európ­skej cen­trál­nej ban­ky (zdroj inter­net).

 V tom­to sme­re by te­da moh­lo ísť o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu po­ru­šo­va­nia autor­ské­ho prá­va pod­ľa § 283 ods. 1 Tr. zák..

 „Oži­ve­nie“ zoš­ro­to­va­ných min­cí

 Pre nie­koľ­ký­mi týž­dňa­mi pre­beh­la mas­mé­dia­mi sprá­va, že v Ne­mec­ku bol za­zna­me­na­ný prí­pad, kto­rý sa tý­kal na­ku­po­va­nia mea­te­riá­lu, z kto­ré­ho sa vy­rá­ba­jú 1 a 2 euro­vé min­ce.

 V Ne­mec­ku sa z rôz­nych dô­vo­dov (nap­rík­lad z dô­vo­dov poš­ko­de­nia a po­dob­ne) zoš­ro­to­val ur­či­tý ob­jem 1 a 2 euro­vých min­cí, pri­čom ma­te­riál, kto­rý po zoš­ro­to­va­ní zos­tal bol pre­da­ný (spra­vid­la ho kú­pi­li čín­ske spo­loč­nos­ti a bol vy­ve­ze­ný do kra­jín mi­mo Euró­py). Nás­led­ne, v tých­to kra­ji­nách, doš­lo k tzv. „oži­ve­niu“ tých­to 1 a 2 euro­vých min­cí z pô­vod­né­ho ma­te­riá­lu (opä­tov­né­mu vy­ro­be­niu), pri­čom tak­to oži­ve­né min­ce (kto­ré vy­ka­zo­va­li zna­ky poš­ko­de­nia) bo­li nás­led­ne dop­ra­ve­né nas­päť do Euró­py a pros­tred­níc­tvom ne­mec­kej ban­ky bo­li pos­tup­ne vy­me­ne­né za ne­poš­ko­de­né a plat­né pe­nia­ze. Pod­ľa správ sa tak­to ma­lo v Euró­pe vy­me­niť až 29 ton fa­loš­ných min­cí v hod­no­te 6 mi­lió­nov Euro.

 Po­kiaľ ide o práv­nu kva­li­fi­ká­ciu na Slo­ven­sku, tak tzv. oži­vo­va­nie min­cí z pô­vod­né­ho ma­te­riá­lu by moh­lo byť práv­ne kva­li­fi­ko­va­né ako trest­ný čin pod­ľa § 270 ods. 2 Tr. zák., na­koľ­ko doš­lo k opä­tov­né­mu vy­ro­be­niu min­cí (aj keď poš­ko­de­ných) a to sub­jek­tom, kto­rý na to ne­bol op­ráv­ne­ný a tie­to vy­ro­be­né min­ce bo­li aj da­né ako pra­vé a to ban­ke, kto­rá ich ako poš­ko­de­né vy­me­ni­la za zá­kon­né pla­tid­lá. Vo vzťa­hu k tej­to ban­ke by moh­lo ísť zá­ro­veň aj o spá­chanie tres­tné­ho či­nu pod­vo­du pod­ľa § 221 Tr. zák. a to v jed­no­čin­nom sú­be­hu (sú­beh tých­to dvoch tres­tných či­nov nie je vy­lú­če­ný s tým, že neop­ráv­ne­ná vý­ro­ba pe­ňa­zí je tu pros­tried­kom na na spá­chanie tres­tné­ho či­nu po­dov­du. K jed­no­čin­né­mu sú­be­hu tých­to tres­tných či­nov poz­ri aj ju­di­ka­tú­ru NS ČR R 23/1995). Ak by však oso­by op­ráv­ne­né ko­nať za ban­ku ve­de­li, že ide o neop­ráv­ne­ne „oži­ve­né“ min­ce a na­priek to­mu ich vy­mie­na­li za pe­nia­ze pra­vé (nap­rík­lad za ur­či­tú pro­ví­ziu z toh­to ob­cho­du) o trest­ný čin pod­vo­du by ísť ne­moh­lo, na­koľ­ko re­le­van­tné oso­by, kto­ré vy­ko­ná­va­li ma­jet­ko­vú dis­po­zí­ciu v me­ne ban­ky, ne­ko­na­li v omy­le (sa­moz­rej­me vo vzťa­hu k ma­jet­ku ban­ky by moh­lo byť ta­ké­to ko­na­nie po­sú­de­né ako po­ru­šo­va­nie po­vin­nos­tí pri sprá­ve cu­dzieho ma­jet­ku).

Strav­né lís­tky:

Strav­né lís­tky (tzv. gas­tro­lís­tky) nie sú po­va­žo­va­né za cen­né pa­pie­re v zmys­le zá­ko­na č. 566/2001 Z. z. a ani v zmys­le oso­bit­né­ho zá­ko­na a pre­to ich prí­pad­né fal­šo­va­nie nes­pa­dá pod ochra­nu us­ta­no­ve­ní, kto­ré pos­ti­hu­jú fal­šo­va­nie pe­ňa­zí a cen­ných pa­pie­rov.

 Strav­né lís­tky sú práv­ne po­va­žo­va­né za ce­ni­nu, t. j. za pla­tob­ný pros­trie­dok, kto­rý znie na ur­či­tú me­no­vi­tú hod­no­tu, je jed­nou z fo­riem fi­nan­čné­ho ma­jet­ku a slú­ži na úh­ra­du to­va­rov (slu­žieb). Za ce­ni­ny sú po­va­žo­va­né aj nap­rík­lad poš­to­vé znám­ky, kol­ky, pou­káž­ky, di­aľ­nič­né ná­lep­ky a po­dob­ne.

Pos­tup ob­cho­do­va­nia so strav­ný­mi lís­tka­mi - Za­mes­tná­va­teľ na­kú­pi od do­dá­va­te­ľa strav­né lís­tky a zá­ro­veň mu za­pla­tí pro­ví­ziu pod­ľa cen­ní­ka. Pro­ví­zia mô­že byť nie­ke­dy aj nu­lo­vá, všet­ko zá­vi­sí od ob­je­mu strav­ných lís­tkov, kto­ré fir­ma na­ku­pu­je. Nu­lo­vú pro­ví­ziu dos­ta­nú naj­mä spo­loč­nos­ti, kto­ré na­ku­pu­jú lís­tky pre veľ­ký po­čet za­mes­tnan­cov. Za­mes­tná­va­teľ dá lís­tok svoj­mu za­mes­tnan­co­vi, kto­rý ho pou­ži­je na ná­kup pot­ra­vín ale­bo jed­la. Nás­led­ne ob­chod ale­bo reš­tau­rá­cia vrá­tia lís­tok do­dá­va­teľ­skej fir­me, kto­rá im ho prep­la­tí po od­po­čí­ta­ní vlas­tnej pro­ví­zie (zdroj inter­net).

 Us­ta­no­ve­nie § 274 Tr. zák. sí­ce oso­bit­ne pos­ti­hu­je fal­šo­va­nie poš­to­vých ce­nín a kol­ko­vých zná­mok, av­šak už nie aj strav­ných lís­tkov, či di­aľ­nič­ných ná­le­piek, pre­to sa­mot­ná neop­ráv­ne­ná vý­ro­ba tých­to ce­nín nie je tres­tným či­nom. V prí­pa­de uvá­dza do obe­hu by moh­lo ísť o trest­ný čin pod­vo­du.

 Zhod­ne, ako trest­ný čin pod­vo­du, by ma­lo byť kva­li­fi­ko­va­né ko­na­nie, kto­rým do­chá­dza k fal­šo­va­niu vstu­pe­niek na ho­ke­jo­vé (nap­rík­lad po­doz­re­nia z fal­šo­va­nia vstu­pe­niek na MS v ho­ke­ji), či fut­ba­lo­vé zá­pa­sy. Vstu­pen­ky sú, zhod­ne ako nap­rí­kald strav­né lís­tky, po­va­žo­va­né za ce­ni­nu, ne­zried­ka ma­jú aj ochran­né pr­vky, av­šak nie sú pred­me­tom ochra­ny us­ta­no­ve­nia § 274 Tr. zák.. Po­kiaľ ide o kva­li­fi­ká­ciu ako trest­ný čin pod­vo­du, prob­lé­mom je opä­tov­ne vý­ro­ba fa­loš­ných vstu­pe­niek, kde by moh­lo ísť naj­viac o príp­ra­vu, av­šak len za si­tuácie, ak by by iš­lo o zlo­čin pod­vo­du (len vý­ro­ba nie­koľ­kých vstu­pe­niek pre­to ne­bu­de tres­tným či­nom).

Fal­šo­va­nie cen­ných pa­pie­rov

Po­kiaľ ide o fal­šo­va­nie cen­ných pa­pie­rov, tak mož­no uviesť prí­pad z praxe, v kto­rom bo­la zmen­ka vy­ta­ve­ná na pred­ta­či Ševt, kto­rá je bež­ne dos­tup­ná v pre­daj­niach s tým, že ju vy­sta­vi­la oso­ba A. na su­mu 156.000 Euro. Oso­ba A., kto­rej bo­la zmen­ka nás­led­ne pred­lo­že­ná na prep­la­te­nie, av­šak od­miet­la, že by ta­kú­to zmen­ku vy­sta­vi­la s tým, že ide o „podvrh“.

V tom­to sme­re bo­lo ve­de­né tres­tné stí­ha­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu pod­ľa § 270 ods. 2 Tr. zák. (ne­bo­la uve­de­ná žiad­na ali­nea) s tým, že iš­lo „o fa­loš­nie zmen­ky bliž­šie ne­zis­te­ným spô­so­bom, kto­rá bo­la nás­led­ne pred­lo­že­ná na prep­la­te­nie“

 Z hľa­dis­ka práv­nej kva­li­fi­ká­cie je pot­reb­né uviesť, že v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia bo­li uve­de­né v pod­sta­te dva skut­ky (pr­vý, kto­rý pá­cha­te­ľo­vi klá­dol za vi­nu fal­šo­va­nie zmen­ky – jej vy­ho­to­ve­nie) a dru­hý, kto­rý pá­cha­te­ľo­vi klá­dol za vi­nu, že fa­loš­nú zmen­ku pred­lo­žil ako pra­vú. Zo spi­su pri­tom ne­bo­lo zrej­mé, či sa obid­voch tých­to ko­na­ní do­pus­ti­la jed­na a tá is­tá oso­ba, na­koľ­ko aj niek­to pred­lo­ží na prep­la­te­nie fa­loš­nú zmen­ku, ne­mu­sí to nut­ne zna­me­nať, že ju aj sám fal­šo­val, res­pek­tí­ve, že sa na jej fal­šo­va­ní po­die­lal.

 Ak by sa obid­voch uve­de­ných ko­na­ní pred­sa len do­pus­ti­la jed­na oso­ba bo­lo by mož­né ta­ké­to ko­na­nie kva­li­fi­ko­vať len ako trest­ný čin fal­šo­va­nia, poz­me­ňo­va­nia a neop­ráv­ne­nej vý­ro­by pe­ňa­zí a cen­ných pa­pie­rov pod­ľa § 270 ods.2 ali­nea pr­vá Tr. zák., pre­to­že sa­mot­né uda­nie fa­loš­ných cen­ných pa­pie­rov ako pra­vých by bo­la len reali­zá­cia úmys­lu uve­de­né­ho v pr­vej ali­nei (sú­beh tých­to dvoch sa­mos­tat­ných skut­ko­vých pod­stát uve­de­ných v § 270 ods.2 Tr. zák. by bol v da­nom prí­pa­de vy­lú­če­ný). K vy­ššie uve­de­né­mu poz­ri pod­rob­nej­šie Šámal, P., Pú­ry, F., Riz­man, S. Tres­tní zá­kon. Ko­men­tář. II. Díl. 6. doplněné a přep­ra­co­va­né vy­dá­ní. Pra­ha: C.H.Beck, 2004, s. 853 a nasl.

 V sú­vis­los­ti s fal­šo­va­ním a poz­me­ňo­va­ním zme­niek je pot­reb­né uviesť, že ochra­na zmen­ky pred fal­šo­va­ním má op­ro­ti ochra­ne pe­ňa­zí ur­či­té špe­ci­fi­ká vy­plý­va­jú­ce z to­ho, že zá­kon č. 191/1950 Zb. (zmen­ko­vý a še­ko­vý zá­kon) sta­no­vu­je len nut­ný ob­sah zmen­ky, ale nie už to ako má zmen­ka vy­ze­rať. Pre­to na roz­diel od pe­ňa­zí ne­má zmen­ka pred­pí­sa­nú tech­nic­kú po­do­bu a spra­vid­la ani žiad­ne ochran­né pr­vky. Len s pou­ži­tím niek­to­ré­ho zmen­ko­vé­ho for­mu­lá­ru (nap­rík­lad tzv. pred­tla­če zmen­ky Ševt a.s.) nie sú pre­to spo­jo­va­né žiad­ne dôs­led­ky, rov­na­ko tak je bez vý­zna­mu, či zmen­ka je vô­bec na ne­ja­kom for­mu­lá­ri ale­bo je len na­pí­sa­ná na voľ­nom lis­te pa­pie­ra.

 Z hľa­dis­ka fal­šo­va­nia (res­pek­tí­ve poz­me­ňo­va­nia) zme­niek je pre­to vý­znam­ný ob­sah zmen­ky, na­koľ­ko prá­ve nut­ný ob­sah zmen­ky sta­no­ve­ný zá­ko­nom mu­sí byť buď úpl­ne ale­bo as­poň čias­toč­ne nep­rav­di­vý, aby vô­bec moh­lo ísť o fal­šo­va­nú ale­bo poz­me­ňo­va­nú zmen­ku. Nut­ný ob­sah zmen­ky mô­že byť te­da fal­šo­va­ný rôz­nym spô­so­bom a to nap­rík­lad aj tak, že sa na zmen­ke uve­dú sku­toč­ne reál­ne exis­tu­jú­ce oso­by a na­po­dob­nia sa ich pod­pi­sy.

 V da­nej ve­ci iš­lo o zmen­ku, kto­rej ob­sah bol za­zna­me­na­ný do tzv. pred­tla­če zmen­ky (Ševt a.s.), pri­čom z vý­po­ve­de oso­ba A. vy­plý­va­lo, že ju  nik­dy ne­vys­ta­vil a ani ne­pod­pí­sal a te­da ob­sah zmen­ky je úpl­ne nep­rav­di­vý, t. j. ide o fa­loš­ný cen­ný pa­pier, kto­rý znie na su­mu 156.000 Euro a kto­rý bol pred­lo­že­ný oso­be A. Bo­lo pre­to zjav­ným akým spô­so­bom mal byť ob­sah zmen­ky fal­šo­va­ný a pre­to údaj uve­de­ný v skut­ku v uz­ne­se­ní o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, že zmen­ka bo­la sfal­šo­va­ná ne­zis­te­ným spô­so­bom bol ne­lo­gic­ký.

 

 

Diskusia